C-562/12

proti

Eesti‑Läti programmi 2007‑2013 Seirekomitee[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal

Tartu Ringkonnakohus (Estónsko)]

„Nariadenie (ES) č. 1083/2006 — Nariadenie (ES) č. 1080/2006 — Európsky fond regionálneho rozvoja — Právomoci monitorovacieho výboru pre operačný program zameraný na podporu európskej územnej spolupráce — Spoločný program dvoch členských štátov — Rozdelenie zodpovednosti medzi monitorovací výbor a riadiaci orgán programu — Zákaz súdneho preskúmania rozhodnutí monitorovacieho výboru — Článok 47 Charty základných práv EÚ — Pojem uplatňovanie práva EÚ — Akty orgánov, úradov alebo agentúr Únie podľa článku 263 ZFEÚ — Napadnuteľné akty — Vnútroštátna procesná autonómnosť — Zásady efektivity a ekvivalencie“

I – Úvod

1.

Prejednávanú vec komplikuje skutočnosť, že poskytovanie pomoci v rámci európskej územnej spolupráce je viacstupňové. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne nevyplýva, či rozhodnutie, ktorým monitorovací výbor zamietol žiadosť MTÜ Liivimaa Lihaveis, predstavuje podľa estónskeho práva súdom preskúmateľné právne záväzné rozhodnutie alebo či takéto rozhodnutia prijíma v neskoršom štádiu procesu napríklad riadiaci orgán programu. Okrem toho hoci je estónsko-lotyšský program 2007 – 2013 programom EÚ, v systémoch súdneho preskúmania v oboch členských štátoch, ktoré ho uskutočňujú, budú nevyhnutne existovať rozdiely.

5.

Napriek tejto komplexnosti zo základnej zásady práva EÚ vyplýva, že hoci v zásade by vo vnútroštátnom práve malo byť upravené postavenie osoby podliehajúcej súdnej právomoci a jej záujem v danej veci potrebný na to, aby mohla podať žalobu, právo EÚ si vyžaduje, aby vnútroštátna právna úprava nebránila právu na účinnú súdnu ochranu. ( 3 ) Členským štátom totiž prináleží, aby stanovili systém právnych prostriedkov nápravy a postupov umožňujúci zabezpečiť dodržiavanie tohto práva. ( 4 ) Otázky položené zo strany Tartu Ringkonnakohus budem posudzovať z hľadiska tejto požiadavky.

II – Právny rámec, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

A – Estónsko-lotyšský program a relevantné ustanovenia práva EÚ a estónskeho práva

1. Úvod

Základná štruktúra riadenia programov Európskeho fondu regionálneho rozvoja je upravená v článku 59 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006, ktorý stanovuje, že členský štát pre každý operačný program určí riadiaci orgán, certifikačný orgán a orgán auditu. Článok 59 ods. 5 nariadenia č. 1083/2006 však stanovuje, že osobitné pravidlá riadenia a kontroly sú stanovené v nariadení č. 1080/2006 pre operačné programy v rámci európskej územnej spolupráce.

9.

Článok 60 nariadenia č. 1083/2006 upravuje funkcie riadiaceho orgánu, ktorý je zodpovedný za riadenie a vykonávanie operačného programu v súlade so zásadou riadneho finančného riadenia. Riadiaci orgán zodpovedá najmä za zabezpečenie toho, aby sa operácie vyberali na financovanie v súlade s kritériami vzťahujúcimi sa na operačný program a aby boli v súlade s uplatniteľnými predpismi Spoločenstva a vnútroštátnymi predpismi počas celého obdobia vykonávania. Riadiaci orgán usmerňuje prácu monitorovacieho výboru, pričom mu poskytuje dokumenty potrebné na monitorovanie kvality vykonávania operačného programu z hľadiska jeho konkrétnych cieľov.

10.

Článok 63 nariadenia č. 1083/2006, ktorý je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedený ako relevantné ustanovenie práva EÚ, sa týka monitorovacieho výboru. Stanovuje, že každý členský štát po dohode s riadiacim orgánom zriadi v stanovenej lehote monitorovací výbor pre každý operačný program. Pre niekoľko operačných programov sa môže zriadiť jeden monitorovací výbor. Každý monitorovací výbor musí vypracovať svoj rokovací poriadok v rámci inštitucionálneho, právneho a finančného rámca dotknutého členského štátu a prijať ho po dohode s riadiacim orgánom na účely plnenia svojho poslania v súlade s nariadením č. 1083/2006. ( 7 )

14.

Článok 19 ods. 3 nariadenia č. 1080/2006 stanovuje, že okrem úloh uvedených v článku 65 nariadenia č. 1083/2006 zodpovedá monitorovací výbor alebo riadiaci výbor, ktorý mu podlieha, aj za výber operácií.

15.

Na vykonávanie estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013 bol vytvorený samostatný systém riadenia v súlade so spoločnou dohodou uzatvorenou medzi oboma vládami a Ministerstvom vnútra Estónskej republiky. Riadiace štruktúry sa nachádzajú najmä v Estónsku.

16.

Ministerstvo vnútra Estónskej republiky plní úlohu riadiaceho orgánu (pozri kapitolu 7.2.1 estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013), certifikačného orgánu (pozri kapitolu 7.3.1 estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013) a orgánu auditu (pozri kapitolu 7.4.1 estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013. Riadiaci orgán zriadil spoločný technický sekretariát (ďalej len „JTS“) (kapitola 7.7 estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013), ktorý spravuje operačný program.

20.

§ 1 ods. 3 estónskeho zákona o štrukturálnej pomoci na roky 2007 až 2013 (Perioodi 2007 – 2013 struktuuritoetuse seadus, ďalej len „StS 2007 – 2013“) stanovuje, že jednotlivé ustanovenia zákona sa vzťahujú na poskytovanie a čerpanie štrukturálnej pomoci v rámci cieľa operačných programov európskej územnej spolupráce podľa článku 3 ods. 2 písm. c) nariadenia 1083/2006. § 1 ods. 5 estónskeho zákona o štrukturálnej pomoci stanovuje, že ustanovenia zákona o správnom konaní (haldurmenetluse seadus) sa uplatnia na konania uvedené v tomto zákone s prihliadnutím na z neho vyplývajúce špecifiká. ( 9 )

B – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

21.

Združenie MTÜ Liivimaa Lihaveis, ktoré je estónskym združením chovateľov hovädzieho dobytka, podalo vo februári 2010 v rámci estónsko-lotyšského programu 2007 – 2013 žiadosť o financovanie projektu „Vytvorenie nového výrobku s novou značkou vyrobeného z kvalitného hovädzieho dobytka, ktorý bol chovaný na rôznych pastvinách v Estónsku a Lotyšsku“ (ďalej len „projekt“).

22.

Tartu Halduskohus uznesením z 21. septembra 2011 zamietol žalobu o zrušenie napadnutého rozhodnutia s odôvodnením, že rozhodnutie nepredstavuje správny akt, ktorý by bolo možné napadnúť pred správnym súdom. § 1 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 5 estónskeho zákona o štrukturálnej pomoci na roky 2007 až 2013 bráni uplatňovaniu ustanovení estónskeho zákona o správnom konaní na projekty v rámci estónsko-lotyšského programu. Halduskohus sa domnieval, že vzhľadom na osobitné ustanovenia programového dokumentu týkajúce sa rozhodovacieho procesu možno konštatovať, že zámerom zákonodarcu bolo, aby sa vnútroštátne ustanovenie o správnom konaní neuplatňovalo na monitorovací výbor, ktorý nie je správnym orgánom, ale medzinárodným výborom.

26.

Halduskohus okrem toho konštatoval, že keby sa aj rozhodnutie monitorovacieho výboru považovalo za správny akt, išlo by o vnútorný správny akt a žiadateľ by nemal právo podať voči nemu žalobu, lebo napadnutým rozhodnutím sa nezakladajú, nezanikajú ani sa nemenia nijaké práva alebo povinnosti osôb, ktoré sa nachádzajú mimo správy.

27.

V októbri 2011 podal žalobca voči uzneseniu Tartu Halduskohus odvolanie na Tartu Ringkonnakohus. Tartu Ringkonnakohus rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky:

„a)

A – Úvodné pripomienky

28.

Podľa môjho názoru vnútroštátny súd potrebuje výklad práva EÚ v dvoch kľúčových aspektoch. Ide o to, (i) ktorý súd má právomoc na rozhodnutie v spore, či sú to súdy členského štátu alebo je to Všeobecný súd Európskej únie, a (ii) či je vylúčenie rozhodnutí o zamietnutí financovania zo súdneho preskúmania vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci zlučiteľné s právom EÚ.

29.

Na úvod je užitočné poukázať na to, že pokiaľ by bola odpoveď na otázku b) ako ju predložil vnútroštátny súd kladná a monitorovací výbor pre estónsko‑lotyšský program 2007 – 2013 by bol aktom inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie na účely článku 263 ZFEÚ, právomoc prejednať žalobu podanú združením MTÜ Liivimaa Lihaveis by naozaj mal Všeobecný súd Európskej únie, a nie estónske súdy. Posledný uvedený problém predložil vnútroštátny súd v otázke c). Preto sa budem najprv zaoberať právnou problematikou spojenou s otázkami b) a c) a až potom odpoviem na otázku a), ktorá sa týka zlučiteľnosti kapitoly 6.6 programovej príručky s právom EÚ.

B – Odpoveď na otázky b) a c)

33.

Pokiaľ ide o prvú z týchto kategórií, monitorovací výbor jednoznačne nie je „inštitúcia“ Európskej únie. Tie podľa článku 13 ZEÚ zahŕňajú Európsky parlament, Európsku radu, Radu, Európsku komisiu, Súdny dvor Európskej únie, Európsku centrálnu banku a Dvor audítorov.

34.

Druhá veta prvého odseku článku 263 ZFEÚ zavedená Lisabonskou zmluvou je však novým ustanovením primárneho práva EÚ, podľa ktorého súdy EÚ preskúmavajú aj zákonnosť aktov orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám. ( 14 ) Ako konštatoval Všeobecný súd, zo znenia článku 263 ods. 1 ZFEÚ nie je možné vyvodiť, že akýkoľvek subjekt alebo štruktúra, ktorá patrí do rámca organizačnej schémy Európskej únie, môže byť automaticky považovaná za agentúru, úrad alebo orgán Únie. ( 15 )

35.

Aby sa teda na subjekt vzťahoval tento prvok článku 263 ZFEÚ, musia byť splnené určité podmienky. Subjekt musí byť zriadený aktom EÚ, ktorý mu dáva právnu subjektivitu, a musí byť zahrnutý do inštitucionálnej a administratívnej štruktúry Európskej únie, ktorá sa odráža v rozpočte EÚ. ( 16 )

39.

Z hľadiska súdneho preskúmania to nevyhnutne znamená, že súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza jediný riadiaci orgán, majú v zásade právomoc preskúmavať jeho rozhodnutia. Domnievam sa, že rovnaké pravidlo treba uplatniť v prípade rozhodnutí spoločných orgánov programu, akými sú monitorovací výbor a JTS, keďže ich rozhodnutia môžu nezávisle vyvolávať právne účinky.

40.

Inými slovami je vzhľadom na tento výklad práva EÚ ťažké predstaviť si, akým spôsobom by mohol byť monitorovací výbor na vnútroštátnej úrovni považovaný za zahraničný orgán alebo medzinárodnú organizáciu, ktorá sa vymyká súdnemu preskúmaniu. Je to dôležité, lebo sa zdá, že § 4 ods. 8 bod 1 správneho poriadku vylučuje takéto orgány z právomoci estónskych správnych súdov. ( 24 )

41.

Tento výklad tiež bráni vzniku problémov v súvislosti s právomocou. Domnievam sa, že zmiešaná štátna príslušnosť členov monitorovacieho výboru nie je prekážkou súdneho preskúmania jeho rozhodnutí, lebo predmetom takého preskúmania by bolo rozhodnutie uvedeného orgánu podľa vymedzenia v platných aktoch práva EÚ a v programových dokumentoch. Skutočnosť, že rozhodnutia monitorovacieho výboru sa prijímajú na základe konsenzu medzi delegátmi výboru z Estónska a z Lotyšska, na to nemá nijaký vplyv.

C – Odpoveď na otázku a)

1. Úvodné pripomienky

45.

Po prvé je potrebné určiť, ktorá časť článku 47 Charty je predmetom prejednávanej veci. Rovnako ako článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“), aj článok 47 Charty zahŕňa množstvo rôznych práv, ktoré sú potrebné na výkon spravodlivosti. Patrí medzi ne právo na spravodlivé a nestranné prejednanie veci, ku ktorému má dôjsť v primeranej lehote, a dostupnosť účinných prostriedkov nápravy, a to je len niekoľko z prvkov článku. Zo spisu v prejednávanej veci vyplýva, že spor sa týka tvrdeného porušenia práva na prístup k spravodlivosti vzhľadom na to, že programová príručka upravuje úplný zákaz napadnutia predmetného rozhodnutia. ( 25 )

46.

Prvou otázkou sa Tartu Ringkonnakohus v podstate pýta, či monitorovací výbor dodržal článok 47 Charty, keď prijal svoj rokovací poriadok podľa článku 63 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006 a vylúčil preskúmanie svojich rozhodnutí súdom. Ako som však uviedol vyššie, relevantným ustanovením v sporoch týkajúcich sa európskej územnej spolupráce, akým je prejednávaná vec, je článok 19 ods. 3 nariadenia č. 1080/2006, a nie článok 63 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006.

50.

Okrem toho sa domnievam, že právo EÚ členským štátom nebráni stanoviť veľkorysejšie podmienky prístupu k spravodlivosti a súdneho preskúmania, než upravuje právo EÚ, pokiaľ nie je ohrozený účinný výkon práva EÚ. Vzťahuje sa to na podmienky poskytnutia locus standi , ako aj na kritériá určovania napadnuteľných aktov. ( 30 )

51.

Ak sa má správne chápať úloha všeobecných zásad práva EÚ a článku 47 Charty v prejednávanej veci, je potrebné rozlišovať medzi dvoma otázkami, a to i) či došlo k právne záväznému zamietnutiu žiadosti združenia MTÜ Liivimaa Lihaveis o financovanie v rámci estónsko‑lotyšského programu a ii) v akom štádiu správneho konania k nemu došlo; inými slovami, ktorý krok bol v tomto smere rozhodujúci. Prvá otázka sa priamo týka článku 47 Charty, zatiaľ čo druhá otázka je záležitosťou vnútroštátnej procesnej autonómnosti obmedzenej všeobecnou zásadou efektivity a zásadou ekvivalencie, ktoré sú stanovené v práve EÚ, pričom zásada ekvivalencie je vyjadrením všeobecnejšej zásady zákazu diskriminácie.

2. Článok 47 Charty a právo na prístup k spravodlivosti

52.

Som hlboko presvedčený o tom, že jednoznačne nelegislatívny orgán, akým je monitorovací výbor, nemôže mať právomoc vylúčiť súdne preskúmanie vlastných rozhodnutí so záväzným účinkom pre príslušné vnútroštátne súdy. Neplnil by kritérium, podľa ktorého musí byť akékoľvek obmedzenie výkonu práv uznaných v Charte „ustanovené zákonom“. ( 33 ) Pokiaľ teda v prejednávanej veci má dôjsť k zákonnému vylúčeniu prístupu k spravodlivosti v súvislosti s rozhodnutiami monitorovacieho výboru, musí vyplývať z jasne stanoveného estónskeho právneho predpisu, a nie z programovej príručky.

56.

Článok 47 Charty teda zdôrazňuje zásady ustálenej judikatúry v tom zmysle, že rozhodnutia o zamietnutí financovania EÚ prijaté vnútroštátnymi orgánmi, ktoré vykonávajú implementačné právomoci, musí byť možné preskúmať súdom. ( 34 )

3. Článok 47 Charty a zásada efektivity a ekvivalencie

57.

Ako som už uviedol, procesná autonómnosť a autonómnosť prostriedkov nápravy vnútroštátneho súdu je obmedzená zásadou efektivity a zásadou ekvivalencie. Ako som uviedol v bode 47, podľa môjho názoru tieto pravidlá teraz patria pod článok 47 Charty.

61.

Tu by som chcel doplniť, že výsledkom moderných správnych viacstupňových rozhodovacích procesov nemusí byť správne rozhodnutie, ale správna alebo súkromnoprávna zmluva medzi orgánom a súkromným subjektom. Taká zmluva nemusí byť neúspešným žiadateľom oznámená alebo pre nich môže byť dokonca neprístupná. ( 40 ) Inými slovami, za takých okolností môže byť rozhodnutie, ktorým bola objektívne zamietnutá žiadosť o financovanie, prijaté pred uzatvorením zmluvy. Podľa môjho názoru za takých okolností musí mať žiadateľ možnosť napadnúť toto zamietnutie pred súdom, pokiaľ neexistuje iná forma právnych krokov voči rozhodnutiu o zamietnutí financovania, než je správne odvolanie. ( 41 )

62.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza relevantné vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa správneho konania a správneho poriadku. Nie je preto možné zistiť, ktoré prostriedky nápravy a právne kroky sú k dispozícii z čisto vnútroštátneho hľadiska. Ako som však už uviedol, v prípade zamietnutia žiadosti o financovanie musí existovať prostriedok nápravy spĺňajúci podmienky vyplývajúce zo zásady efektivity a zásady ekvivalencie. Nakoniec v právnom poriadku členského štátu musí existovať „samostatná žaloba“ na preskúmanie súladu vnútroštátnych ustanovení s právom EÚ, pokiaľ všetky ostatné právne prostriedky nápravy upravené vo vnútroštátnom práve nezaručia účinnú súdnu ochranu. ( 42 )

63.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor opakovane konštatoval, že otázka, či ustanovenie členského štátu prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje výkon práva EÚ, sa musí skúmať s prihliadnutím na faktory, medzi ktoré patrí „postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho celkové osobitosti“ a „zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania“. ( 43 ) Z toho vyplýva, že pri posudzovaní toho, či je rozhodnutie monitorovacieho výboru napadnuteľným aktom, musí vnútroštátny súd zohľadniť existenciu iných alternatívnych prostriedkov nápravy zabezpečujúcich účinnú súdnu ochranu, než je správne odvolanie.

Domnievam sa, že rozhodnutie o financovaní napadnuté združením MTÜ Liivimaa Lihaveis má nanajvýš diskrečnú povahu v tom zmysle, že ani uchádzači, ktorí spĺňajú zákonné kritériá a podmienky financovania, nemajú subjektívne právo na jeho získanie. Dôvodom je to, že môže byť podaných viac žiadostí spĺňajúcich kritériá, než sú dostupné finančné prostriedky. Na druhej strane sa môže stať, že ani jeden z predložených projektov nebude posúdený ako vhodný na financovanie, hoci spĺňa kritériá formálnej a technickej spôsobilosti.

67.

Znamená to, že poskytnutie financií môže byť zamietnuté napriek tomu, že projekt združenia MTÜ Liivimaa Lihaveis spĺňa všetky kritériá stanovené v súlade s európskou územnou spoluprácou.

68.

Ďalej sa domnievam, že súd členského štátu musí zohľadniť skutočnosť, že monitorovací výbor je viazaný rovnakými kritériami, aké platia pre inštitúcie EÚ vykonávajúce právomoc voľnej úvahy. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že „dodržiavanie práv zaručených právnym poriadkom Spoločenstva v správnych konaniach je ešte dôležitejšie. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu, právo dotknutej osoby predniesť svoje stanovisko a získať riadne odôvodnené rozhodnutie. Len na základe toho môže Súdny dvor preskúmať, či skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí výkon voľnej úvahy, boli naplnené“. ( 45 ) Tieto prvky sú podľa môjho názoru súčasťou povinnosti dobrej správy vecí verejných, ktorá sa teraz odráža v článku 41 Charty.

69.

72.

Ak má Súdny dvor pristúpiť k výnimočnému kroku, ktorým je obmedzenie časových účinkov rozsudku, je nevyhnutné, aby boli splnené dve podmienky, a to konanie dotknutých osôb v dobrej viere a riziko vážnych ťažkostí v prípade neobmedzenia časových účinkov rozsudku. ( 47 )

73.

Pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej mali dotknuté osoby konať v dobrej viere, estónska a lotyšská vláda vo všeobecnosti a monitorovací výbor zvlášť si pri vypracovávaní príslušných pravidiel týkajúcich sa rozhodovania v rámci európskej územnej spolupráce mali byť vedomí požiadaviek účinnej súdnej ochrany podľa práva EÚ.

74.

Pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej musí existovať riziko vážnych ťažkostí, Súdny dvor jasne uviedol, že finančné dôsledky, ktoré môžu pre členský štát vyplynúť z prejudiciálneho rozsudku, samy osebe nikdy nie sú dôvodom na obmedzenie časových účinkov takého rozsudku. ( 48 ) Okrem toho keďže nemôže existovať subjektívne právo na poskytnutie pomoci v rámci Európskeho fondu regionálneho rozvoja, znamená to, že z výkladu prijatého Súdnym dvorom nevyhnutne nevyplynú pre dotknuté členské štáty nijaké finančné dôsledky.

Zásada účinnej súdnej ochrany a článok 47 Charty základných práv Európskej únie si vyžadujú, aby žiadateľ, ktorého žiadosť o financovanie podaná v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1080/2006 z 5. júla 2006 o Európskom fonde regionálneho rozvoja, a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1783/1999, a nariadením Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1260/1999, bola zamietnutá, mal možnosť napadnúť toto zamietnutie pred príslušným súdom prvého stupňa alebo odvolacím súdom členského štátu zodpovedného za riadenie programu. Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť o tom, v akom štádiu rozhodovacieho procesu bol napadnuteľný akt prijatý a akými procesnými ustanoveniami a zásadami vnútroštátneho práva sa riadi prístup k spravodlivosti v tejto súvislosti, pokiaľ sú splnené požiadavky vyplývajúce zo zásady ekvivalencie a zásady účinnej súdnej ochrany.

Otázky b) a c)

Rozhodnutia monitorovacieho výboru, ktorý spoločne zriadili dva členské štáty v rámci Európskeho fondu regionálneho rozvoja, akým je monitorovací výbor pre estónsko‑lotyšský program 2007 – 2013, nie sú aktmi inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie v zmysle článku 263 ZFEÚ a právomoc prejednať žaloby podané proti rozhodnutiam takých monitorovacích výborov a rozhodnúť o nich majú súdy členského štátu, a nie Všeobecný súd Európskej únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 210, s. 25 . Nariadenie č. 1083/2000 bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 ( Ú. v. EÚ L 347 , 2013, s. 320). Prejednávaná vec sa však ratione temporis riadi nariadením č. 1083/2006.

( 9 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa stanovuje, že Tartu Halduskohus zastával názor, že tieto ustanovenia bránia uplatňovaniu zákona o správnom konaní na projekty v rámci estónsko‑lotyšského programu. Pozri ďalej bod 25.

( 10 ) Podľa opravy bodu 39 jej písomných pripomienok, ktorú Európska komisia vykonala 15. novembra 2013, slová uvedené v hranatých zátvorkách nefigurujú v znení programovej príručky, ktoré je z časového hľadiska platné v prejednávanej veci. V bode 6.6 tohto znenia sa uvádza, že „rozhodnutia monitorovacieho výboru nemožno napadnúť“.

( 11 ) Pozri odôvodnenie 14 nariadenia č. 1080/2006 a odôvodnenie 48 nariadenia č. 1083/2006.

( 12 ) KLABBERS, J.: The Concept of Treaty in International Law . Kluwer, 1996, s. 21 až 25, a MÖLLERS, C.: Transnationale Behördenkooperation Verfassungs- und völkerrechtliche Probleme transnationaler administrativer Standardsetzung. ZaörV 65 (2005) 351.

( 13 ) KLABBERS, J.: c. d., s. 94 až 97.

( 14 ) Všeobecný súd, samozrejme, mal právomoc prejednať žaloby podané proti agentúram Európskej únie, kým na ne článok 263 ZFEÚ výslovne neodkazoval. Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Sogelma/AER ( T-411/06, Zb. s. II-2771 , body 33 až 57).

( 19 ) Zriadená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EC) č. 1592/2002 z 15. júla 2002 o spoločných pravidlách v oblasti civilného letectva a zriadení Európskej agentúry pre bezpečnosť letectva ( Ú. v. ES L 240, s. 1 ; Mim. vyd. 07/007, s. 30).

( 20 ) Zriadená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/EC a 2002/21/ES ( Ú. v. EÚ L 396, s. 1 ).

( 21 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada (C‑270/12, body 23, 73 a 74).

( 22 ) Pozri napríklad rozsudky z 15. januára 1986, Hurd ( 44/84, Zb. s. 29 , body 3 až 6, 20 a 21), z 30. septembra 2010, Komisia/Belgicko ( C-132/09, Zb. s. I-8695 ), a zo 14. júna 2011, Miles a i. ( C-196/09, Zb. s. I-5105 , bod 39).

( 23 ) Napríklad uznesenie Elti/Delegácia Európskej únie v Čiernej Hore (už citované).

( 24 ) Toto je výklad správneho poriadku, ktorý urobil Tartu Halduskohus a ktorý je uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 29 ) Pozri napríklad rozsudok zo 4. júna 2009, JK Otsa Talu ( C-241/07, Zb. s. I-4323 ). V rozsudku z 19. septembra 2002, Huber ( C-336/00, Zb. s. I-7699 ), Súdny dvor v bode 40 konštatoval, že „schválenie vnútroštátneho programu pomoci Komisiou v nijakom prípade neznamená, že tento program nadobúda povahu aktu práva Spoločenstva“. Ako Súdny dvor ďalej uviedol v tom istom bode, znamená to, že pokiaľ zmluva o poskytnutí pomoci nie je zlučiteľná s programom schváleným Komisiou, vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť z toho príslušné závery v hľadiska vnútroštátneho práva tým, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva zohľadní relevantné právo Spoločenstva (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež analýzu v bode 53 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku Huber. Rozsudok Huber tak nepoprel pravidlo, podľa ktorého v rámci verejnoprávneho súdneho preskúmania treba rozhodnutia o zamietnutí poskytnutia pomoci posúdiť z hľadiska všeobecných zásad práva EÚ a základných práv spolu s vnútroštátnymi dôvodmi súdneho preskúmania.

( 30 ) Pozri vo všeobecnosti rozsudok z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia ( C-362/06 P, Zb. s. I-2903 , bod 43).

( 31 ) Rozsudok z 5. októbra 2010, McB. ( C-400/10 PPU, Zb. s. I-8965 ).

( 32 ) Rozsudok z 22. decembra 2010, DEB ( C-279/09, Zb. s. I-13849 , bod 47). Pozri tiež rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i. ( C-317/08 až C-320/08, Zb. s. I-2213 , bod 63). Pokiaľ ide o Európsky súd pre ľudské práva, pozri napríklad rozsudky z 23. októbra 1996, Levages Prestations Services v. Francúzsko (bod 40, Zbierka rozsudkov a súdnych rozhodnutí 1996-V) a z 31. januára 2012, Assuncao Chaves v. Portugalsko (č. 61226/08, bod 71).

( 39 ) Rozsudok z 27. septembra 1988, Spojené kráľovstvo/Komisia ( C-114/86, Zb. s. I-5289 , bod 13).

( 40 ) Podľa odpovede združenia Liivimaa Lihaveis na písomné otázky Súdneho dvora došlo v júli 2010 k výmene e‑mailov medzi riadiacim orgánom programu a Ministerstvom vnútra Estónska, v ktorej riadiaci orgán objasnil, že v rámci estónsko-lotyšského programu sa neprijímajú správne rozhodnutia o schválení alebo zamietnutí projektov. Neúspešní uchádzači dostanú len list, v ktorom sú uvedené dôvody zamietnutia.

( 41 ) Na pojednávaní prebehla podrobná diskusia o tom, či riadiaci orgán je alebo nie je viazaný rozhodnutiami monitorovacieho výboru a či má alebo nemá právomoc nebrať do úvahy zamietnutie žiadostí o pomoc zo strany monitorovacieho výboru. Podľa môjho názoru to sotva môže byť relevantné vzhľadom na to, že jediné oznámenie, ktoré žiadateľ dostal, bol napadnutý list. § 5 ods. 8 rokovacieho poriadku monitorovacieho výboru okrem toho stanovuje, že „pokiaľ má riadiaci orgán vážne výhrady voči súladu rozhodnutia prijatého monitorovacím výborom s právnym základom programu, rozhodnutie sa neprijme, kým riadiaci orgán vec nevyjasní prostredníctvom komunikácie s príslušnými orgánmi a organizáciami… V novom rozhodnutí monitorovacieho výboru musí byť správa zohľadnená.“

( 42 ) Rozsudok Unibet (už citovaný, bod 65).

( 43 ) Rozsudky Agrokonsulting‑04 (už citovaný, bod 48); pozri aj rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck ( C-312/93, Zb. s. I-4599 , bod 14), a z 29. októbra 2009, Pontin ( C-63/08, Zb. s. I-10467 , bod 47).

( 44 ) Rozsudok Agrokonsulting (už citovaný, bod 39).