C-579/12

Guidovi Strackovi

„Preskúmanie — Verejná služba — Úradníci — Dovolenky — Prevod dní riadnej dovolenky nevyčerpanej z dôvodu choroby — Článok 1e ods. 2 služobného poriadku úradníkov — Článok 4 prílohy V služobného poriadku úradníkov — Smernica 2003/88/ES — Článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie — Narušenie jednoty a vnútorného súladu práva Únie“

I – Úvod

1.

Platia minimálne požiadavky sociálneho práva uznané na úrovni Európskej únie rovnako pre úradníkov európskych inštitúcií ako pre pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje všeobecné právo? Takto znie vo svojej podstate právna otázka, o ktorej má v rámci tohto konania o preskúmaní rozhodnúť Súdny dvor.

2.

5.

Všeobecný súd Európskej únie (ďalej len „Všeobecný súd“) však na základe odvolania Komisie rozsudok Súdu pre verejnú službu zrušil a vo veci samej žalobu pána Stracka zamietol. ( 8 ) Rozsudok Všeobecného súdu sa vo svojej podstate zakladá na predpoklade, že smernicu 2003/88, rovnako ako judikatúru Schultz‑Hoff, nemožno uplatniť na režim platný pre úradníkov európskych inštitúcií.

6.

Pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku Schultz‑Hoff a i. rozhodol, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 bráni vnútroštátnym ustanoveniam alebo praxi, ktoré stanovujú, že nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok zanikne uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia na prevod dovolenky upraveného vnútroštátnym právom, aj keď pracovník bol na nemocenskej dovolenke počas celého referenčného obdobia alebo počas jeho časti a jeho práceneschopnosť trvala až do skončenia pracovného pomeru, a preto nemal možnosť uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. ( 9 ) Súdny dvor toto konštatovanie v zásade potvrdil aj v nasledujúcich rozsudkoch, pričom ho v detailoch podrobnejšie rozviedol. ( 10 )

7.

Komora príslušná preskúmať rozhodnutie rozhodla na návrh prvého generálneho advokáta začať konanie o preskúmaní rozsudku Všeobecného súdu ( 11 ) (článok 256 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ, články 62 a 62a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 193 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora). Predmet preskúmania bol formulovaný takto:

Konanie o preskúmaní sa tak prvýkrát týka otázok hmotného práva súvisiacich so základnými právami uznanými na úrovni Únie. Nasmerovanie, ktoré v tejto súvislosti určí Súdny dvor, presahuje rámec na prvý pohľad trochu technickej problematiky prevodu dní dovolenky a má zásadný význam pre ďalší vývoj a konkrétne uplatnenie práva európskej verejnej služby ako celku.

II – Právny rámec

A – Charta

9.

Podľa článku 31 ods. 2 Charty má „každý pracovník... právo na... každoročnú platenú dovolenku“.

10.

Hlava IV kapitola 2 služobného poriadku, týkajúca sa dovolenky, v článku 57 prvej vete stanovuje:

„Úradníci majú nárok na riadnu dovolenku, trvajúcu najmenej 24 pracovných dní a najviac 30 pracovných dní za kalendárny rok, v súlade s predpismi, ktoré sa ustanovia na základe spoločnej dohody orgánov [Únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok.“

13.

Článok 4 prílohy V služobného poriadku ( 15 ), ktorý patrí medzi ustanovenia upravujúce spôsob priznávania dovoleniek, uvádza:

„Ak úradník z iných dôvodov ako požiadaviek služby nevyčerpal svoju riadnu dovolenku do konca bežného kalendárneho roka, časť dovolenky, ktorá sa môže previesť do nasledujúceho roka, nemôže presiahnuť 12 dní.

Ak úradník v čase odchodu zo služby nevyčerpal svoju riadnu dovolenku, vyplatí sa mu náhrada zodpovedajúca jednej tridsatine jeho mesačnej odmeny v čase odchodu zo služby za každý deň dovolenky, na ktorú má nárok.

„Prevod viac ako [12] dní je povolen[ý] iba vtedy, ak sa preukáže, že dotknutá osoba si tieto dni nemohla vyčerpať v prebiehajúcom kalendárnom roku z dôvodov, ktoré súvisia s požiadavkami služby (ktoré treba výslovne odôvodniť), pričom prevedené dni sa pripočítajú ku dňom dovolenky, na ktoré vzniká nárok v kalendárnom roku nasledujúcom po rozhodnutí [osoby zodpovednej za ľudské zdroje];

…

Prevod viac ako [12] dní nie je povolen[ý], ak nevyčerpané dni dovolenky vyplývajú z iných dôvodov než z požiadaviek služby (napríklad zo zdravotných dôvodov: choroba, nehoda, predĺženie dovolenky za kalendárny rok po nehode alebo chorobe, ku ktorým došlo počas čerpania dovolenky za kalendárny rok, materská dovolenka, dovolenka poskytovaná v súvislosti s osvojením dieťaťa, rodičovská dovolenka, rodinná dovolenka, pracovné voľno z osobných dôvodov, neplatené voľno, pracovné voľno na vojenskú službu, atď.);

…“

16.

Zo záveru vedúcich administratívy č. 53A/70 z 9. januára 1970 rovnako vyplýva, že prevod dovolenky musí byť obmedzený na 12 dní aj v prípade dlhodobej choroby.

19.

Článok 1 smernice 2003/88, nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2. Táto smernica sa vzťahuje na:

a)

minimálne doby… ročnej dovolenky…

21.

Moja analýza skúmaného rozsudku sa bude pohybovať v hraniciach, ktoré komora príslušná preskúmať rozhodnutie stanovila v rozhodnutí o začatí konania o preskúmaní ( 18 ) a v podstate sa bude týkať otázky, či Všeobecný súd narušil jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie, keď podal nesprávny výklad článku 1e ods. 2 služobného poriadku a článku 4 prílohy V uvedeného poriadku v súvislosti s prevodom riadnej dovolenky, ktorá nebola vyčerpaná z dôvodu dlhodobej choroby dotknutej osoby.

22.

Na úvod je potrebné zamietnuť predpoklad Komisie a Rady Európskej únie, podľa ktorého v prejednávanej veci nemožno konštatovať nijaké narušenie jednoty ani vnútorného súladu práva Únie, pretože Všeobecný súd neuplatnil „normy prierezovej povahy“, ale ustanovenia služobného poriadku, ktorých poslaním nie je uplatnenie v iných oblastiach práva Únie.

23.

Ak by bol tento predpoklad uvedených inštitúcií prijatý, konanie o preskúmaní by mohlo úplne stratiť svoj zmysel. Zdá sa mi, že Komisia a Rada nepochopili zmysel tohto konania. Možnosť narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie totiž môže vzniknúť aj v súvislosti s technickými ustanoveniami, ktoré sú súčasťou osobitnej právnej úpravy, ak ich Všeobecný súd vykladá alebo uplatní tak, že sú v rozpore s právnou úpravou v iných oblastiach práva Únie alebo so zásadami práva Únie prierezovej povahy.

26.

Článok 1e ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že „úradníkom v aktívnom služobnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv“.

27.

Všeobecný súd ako druhostupňový súd vyložil na rozdiel od Súdu pre verejnú službu toto ustanovenie tak, že nepokrýva požiadavky týkajúce sa platenej dovolenky za kalendárny rok, tak ako vyplývajú z článku 7 smernice 2003/88 a ako boli vyložené v judikatúre Schultz‑Hoff. ( 19 )

28.

Všeobecný súd tak zvolil príliš zužujúci výklad článku 1e ods. 2 služobného poriadku, ktorý nie je veľmi presvedčivý.

32.

Je pravda, že nemecká jazyková verzia pôvodného návrhu Komisie používa výraz „zdravotné a bezpečnostné normy na pracovnom mieste “ ( 25 ). Aj keby sme predpokladali, že toto doplňujúce slovné spojenie by mohlo odhaliť nejaký zámer vylúčiť minimálne požiadavky na organizáciu pracovného času, je potrebné uviesť, že v iných jazykových verziách návrhu Komisie, do ktorých som nahliadla, sa nenachádza. ( 26 ) Uvedené doplňujúce slovné spojenie v jedinej jazykovej verzii návrhu nariadenia je preto podľa mňa na účely spoľahlivého určenia zámeru normotvorcu v predmetnom čase irelevantné a tento môj záver ešte umocňuje skutočnosť, že konečná verzia článku 1e ods. 2 služobného poriadku, tak ako bol prijatý Radou, ( 27 ) už neobsahuje ani v nemeckej jazykovej verzii nijakú zmienku o pracovnom mieste.

33.

Komisia sa pri odôvodnení zužujúceho výkladu článku 1e ods. 2 služobného poriadku nemôže oprieť ani o článok 31 Charty. Je pravda, že uvedené ustanovenie Charty obsahuje dva odlišné odseky, pričom len prvý sa týka výslovne zdravia a bezpečnosti pracovníkov, kým druhý je venovaný pracovnému času a platenej dovolenke a výslovne neuvádza aspekty zdravia a bezpečnosti. To však nič nemení na tom, že tento druhý odsek sa tiež dotýka bezpečnosti a zdravia pracovníkov v zmysle smernice 2003/88, predtým smernice 93/104. Článok 31 ods. 2 Charty sa totiž zakladá aj na tejto smernici, ako jasne vyplýva z vysvetliviek k Charte. ( 28 ) A účelom uvedenej smernice je práve stanovenie minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia. ( 29 )

34.

Tvrdenie Komisie, prijaté Všeobecným súdom v skúmanom rozsudku, ( 30 ) o tom, že „zahrnutie“ minimálnych požiadaviek obsiahnutých v smernici 2003/88 do služobného poriadku by bolo v rozpore s autonómiou normotvorcu Únie v oblasti verejnej služby, zakotvenej v článku 336 ZFEÚ, je rovnako nepresvedčivé. Ako správne uviedol pán Strack, práve na základe uvedenej legislatívnej autonómie Rada do služobného poriadku zaradila všeobecné ustanovenie, teda článok 1e ods. 2, ktorý do práva európskej verejnej služby zaviedol minimálne zdravotné a bezpečnostné normy, čiže aj normy uvedené v smernici 2003/88.

Podľa článku 4 prvého odseku prílohy V služobného poriadku nemôže prevod riadnej dovolenky do nasledujúceho roka presiahnuť 12 dní, ak si úradník z dôvodov, ktoré nesúvisia s požiadavkami služby, nevyčerpal svoju riadnu dovolenku do konca bežného kalendárneho roka.

38.

Na rozdiel od Súdu pre verejnú službu vyložil Všeobecný súd ako druhostupňový súd toto ustanovenie v tom zmysle, že právo na prevod riadnej dovolenky nad hranicu 12 dní možno udeliť len v prípade zaneprázdnenia súvisiaceho s činnosťou úradníka z dôvodu výkonu jeho funkcií. To podľa Všeobecného súdu vylučuje akýkoľvek prevod dovolenky presahujúcej obmedzenie 12 dní stanovené služobným poriadkom, pokiaľ nemohla byť čerpaná z dôvodu dlhodobej choroby dotknutého úradníka. ( 32 )

39.

Domnievam sa, že z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, vyložil Všeobecný súd článok 4 prvý odsek prílohy V služobného poriadku príliš doslovne a bez ohľadu na minimálne požiadavky týkajúce sa dovolenky za kalendárny rok, ako vyplývajú z článku 7 smernice 2003/88 vo svetle judikatúry Schultz‑Hoff.

40.

Ďalej, pokiaľ ide o ciele sledované služobným poriadkom, je potrebné zdôrazniť, že reforma zavedená nariadením č. 723/2004, ktorá nadobudla účinnosť 1. mája 2004, sa okrem iného zamerala na modernizáciu služobného poriadku pochádzajúceho z roku 1962, v duchu rešpektovania základných práv a zásad uznaných na úrovni Únie, ( 35 ) ako aj sociálnej ochrany. ( 36 ) Z toho vyplýva, že základná zásada sociálneho práva Únie, ako je právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a vykonané v smernici 2003/88, a tiež judikatúra, ktorá sa tejto zásady týka, si zaslúžia pri výklade a uplatnení všetkých ustanovení služobného poriadku osobitnú pozornosť.

44.

Ciele, ktoré služobný poriadok sleduje, ako aj normatívny rámec, do ktorého patrí článok 4 prílohy V tohto služobného poriadku, preto svedčia v prospech zohľadnenia minimálnych požiadaviek vyplývajúcich zo smernice 2003/88, najmä z jej článku 7, tak ako boli vyložené v judikatúre Schultz‑Hoff a zahrnuté do služobného poriadku v jeho článku 1e ods. 2.

45.

48.

Uvedené platí tým viac, že článok 1e služobného poriadku bol prijatý neskôr ako článok 4 prílohy V služobného poriadku, takže ho možno považovať za lex posterior . Pri výklade a uplatnení článku 4 prílohy V služobného poriadku preto nie je možné ignorovať nové smerovanie, ktoré normotvorca do tejto právnej normy zaviedol prostredníctvom článku 1e.

49.

To neznamená, že pravidlo, ktoré neumožňuje prevod nároku na riadnu dovolenku, stanovené v článku 4 prvom odseku prílohy V služobného poriadku, stratí svoj potrebný účinok. Minimálne požiadavky smernice 2003/88, ktoré sa stali súčasťou služobného poriadku na základe článku 1e ods. 2 a sú predmetom výkladu judikatúry Schultz‑Hoff, totiž vyžadujú isté zmiernenie uvedeného pravidla len v prípade dlhodobej choroby dotknutého úradníka.

50.

Článok 4 prílohy V služobného poriadku sa musí vo svetle článku 7 smernice 2003/88 a judikatúry Schultz‑Hoff (ktoré sa na európsku verejnú službu uplatňujú v zmysle článku 1e ods. 2 služobného poriadku) vykladať tak, že nezakazuje akýkoľvek prevod riadnej dovolenky, ktorá presahuje rámec 12 dní stanovený služobným poriadkom, ak dotknutý úradník nemohol riadnu dovolenku vyčerpať z dôvodu dlhodobej choroby.

—

alebo sa na práceneschopnosť riadne odôvodnenú lekárskym potvrdením bude nahliadať rovnako ako na „požiadavky služby“, ktoré opodstatňujú prevod nevyčerpanej dovolenky.

53.

Prvá možnosť výkladu (pozri bod 52 prvú zarážku vyššie) spočíva v myšlienke, že aj samotný zákaz prevodu viac ako 12 dní riadnej dovolenky do nasledujúceho roka „z dôvodov, ktoré nesúvisia s požiadavkami služby“, možno vykladať rôzne. Nie je vylúčené tento zákaz vyložiť zužujúcim spôsobom a pochopiť ho v tom zmysle, že len obmedzuje počet dní riadnej dovolenky, ktoré môžu byť prevedené z výsostne súkromných dôvodov ponechaných na uváženie každého úradníka, na rozdiel od požiadaviek služby určených nadriadeným. Choroba pritom nie je okolnosťou, ktorá závisí od uváženia úradníka alebo od rozhodnutia nadriadeného.

54.

Druhá možnosť výkladu (pozri bod 52 druhú zarážku vyššie) je založená na myšlienke, že nútiť úradníka pracovať alebo vziať si dovolenku, aj keď mu jeho zdravotný stav bráni v tom, aby naplnil zmysel jednej alebo druhej uvedenej činnosti, by bolo nielen v rozpore s platnou právnou úpravou, ( 41 ) ale aj so záujmom služby. Ak je pritom v rozpore so záujmami služby, aby si úradník vzal riadnu dovolenku, nemožno mu odoprieť prevod nároku na dovolenku, ktorú nevyčerpal zo zdravotných dôvodov.

57.

Keďže skúmaný rozsudok bol poznačený dvoma nesprávnymi právnymi posúdeniami v súvislosti s výkladom a uplatnením článku 1e ods. 2 služobného poriadku úradníkov, ako aj článku 4 prílohy V tohto služobného poriadku, je potrebné preskúmať, či a prípadne v akom rozsahu tento rozsudok narušuje jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie.

1. O štyroch kritériách, ktoré Súdny dvor používa na konštatovanie narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie

58.

V dvoch rozsudkoch, ktoré doteraz Súdny dvor vyhlásil, sa pri posúdení otázky, či rozhodnutie Všeobecného súdu narušilo jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie, sústredil na štyri aspekty, pričom je potrebné uviesť, že vychádzal zo všeobecného posúdenia týchto aspektov vnímaných v celku:

—

skutočnosť, že dotknutá právna norma nepatrí výlučne do práva verejnej služby, ale je uplatniteľná bez ohľadu na prejednávanú problematiku. ( 46 )

59.

Aj keď je pravda, že uvedené štyri aspekty „nie sú minimálne ani vyčerpávajúce“, ( 47 ) neznamená to, že nestačia na to, aby Súdny dvor v prejednávanej veci konštatoval narušenie jednoty a vnútorného súladu práva Únie, ako uvediem ďalej.

a) O prvom a druhom kritériu

60.

Pokiaľ ide predovšetkým o prvé dve kritériá, je nutné konštatovať, že Všeobecný súd sa od ustálenej judikatúry Súdneho dvora odchýlil, keď na prípad pána Stracka odmietol uplatniť závery rozsudku Schultz‑Hoff a i. ( 48 ) Skúmaný rozsudok tak vytvára nebezpečenstvo nejednotnosti v judikatúre súdov Únie v otázke platených dovoleniek podľa toho, či ide o pracovníkov v zmysle všeobecného práva, alebo v zmysle práva európskej verejnej služby.

b) O treťom a štvrtom kritériu

64.

Pokiaľ ide o tretie a štvrté kritérium, je potrebné zdôrazniť, že nesprávne právne posúdenia Všeobecného súdu v skúmanom rozsudku nespočívajú len v zlom výklade a zlom uplatnení dvoch technických ustanovení služobného poriadku úradníkov, teda článku 1e ods. 2 tohto služobného poriadku a jeho článku 4 prílohy V, ako aj smernice, v tomto prípade smernice 2003/88. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, tak ako je upravené v smernici 2003/88, musí byť považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť ( 51 ) a ktorú nemožno vykladať zužujúco. ( 52 ) Jej význam sa ešte zvýšil zahrnutím tohto práva do Charty, najmä na základe smernice 2003/88 (predtým smernice 93/104.) ( 53 )

65.

Je zjavné, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok nespadá iba do jedného konkrétneho úseku práva Únie, a to ani zďaleka: uplatňuje sa bez ohľadu na dotknutú oblasť. Všeobecný súd preto tým, že odmietol zohľadniť minimálne požiadavky v oblasti platenej dovolenky, tak ako vyplývajú zo smernice 2003/88 vo svetle judikatúry Schultz‑Hoff, zanedbal právnu normu Únie, ktorá má v rozpore s tvrdením Komisie a Rady podstatnú a prierezovú povahu.

66.

Oblasť platenej dovolenky je podľa mňa práve tou oblasťou, v ktorej je situácia európskych úradníkov porovnateľná so situáciou pracovníkov podľa všeobecného práva. Je totiž nepochybné, že cieľom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok je umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa a že tento cieľ nie je možné v prípade choroby dosiahnuť, ( 58 ) bez ohľadu na to, či ide o pracovníka podľa všeobecného práva, alebo o úradníka, ako aj na to, či mu jeho zamestnávateľ počas choroby platí. Nevidím preto nijaký objektívny dôvod opodstatňujúci také zaobchádzanie s úradníkom, ktoré by bolo menej priaznivé ako zaobchádzanie s pracovníkom podľa všeobecného práva, pokiaľ ide o prevod dní riadnej dovolenky, ktorá nebola vzhľadom na dlhodobú chorobu vyčerpaná, tak ako ho uznala judikatúra Schultz‑Hoff.

c) Doplňujúce pripomienky

70.

Samozrejme, judikatúra Schultz‑Hoff nie je imúnna voči kritike a Komisia, podporovaná Radou, výhradami voči nej nešetrila. Osobitne zdôraznila ťažkosti spojené s praktickým zavedením systému, ktorý by na individuálnom základe umožnil prevod nároku na nevyčerpanú riadnu dovolenku presahujúcu paušálny počet automaticky prevádzaných dní. Navyše zdôraznila ekonomickú záťaž, ktorú takýto systém prevodu dní dovolenky môže spôsobiť zamestnávateľovi a v prípade osobitného prípadu európskych inštitúcií aj finančným záujmom Únie. ( 59 )

71.

Podľa mňa je však prejednávaná vec sotva vhodná na spochybňovanie dôvodnosti judikatúry Schultz‑Hoff. Platí to tým viac, že výhrady Komisie a Rady nespočívajú na nejakej konkrétnej osobitnej vlastnosti európskej verejnej služby. Naopak, rovnaké praktické a ekonomické problémy môžu vzniknúť aj v súvislosti s prevodom dní riadnej dovolenky pracovníkov podľa všeobecného práva. Navyše európske inštitúcie by vzhľadom na svoju veľkosť a finančnú silu mali byť v porovnaní s malými alebo so strednými súkromnými spoločnosťami spôsobilejšie takýmto problémom čeliť.

Vo svetle uvedeného je podľa mňa každé zo štyroch kritérií formulovaných Súdnym dvorom na účely konštatovania narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie v prejednávanej veci splnené.

2. O rozdiele medzi „jednotou“ a „vnútorným súladom“ práva Únie

75.

Predovšetkým je potrebné kvôli úplnosti poukázať na to, že ustanovenia upravujúce konanie o preskúmaní, najmä článok 256 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ, neobsahujú nijakú definíciu pojmov „jednota“ alebo „vnútorný súlad“ práva Únie. Ani judikatúra zatiaľ tieto dva pojmy jasne a presne nevymedzila. Domnievam sa, že narušenie jednoty práva Únie sa má konštatovať najmä vtedy, keď Všeobecný súd nesprávne posúdi normy alebo zásady práva Únie, ktoré majú osobitný význam, kým narušenie vnútorného súladu práva Únie sa má konštatovať skôr vtedy, keď Všeobecný súd nesprávne posúdi existujúcu judikatúru súdov Únie. ( 62 )

76.

V prejednávanej veci sú obe uvedené požiadavky splnené, keďže Všeobecný súd nesprávne posúdil právo na platenú dovolenku za kalendárny rok, tak ako ho vyložil Súdny dvor vo svojej judikatúre Schultz‑Hoff. Preto treba konštatovať, že skúmaný rozsudok narušil tak jednotu, ako aj vnútorný súlad práva Únie.

79.

Prejednávaná vec nevyžaduje dodatočné skutkové zistenia ani právnu rozpravu, ktoré by odôvodnili vrátenie veci Všeobecnému súdu. Ako totiž vyplýva z formulácie v článku 62b prvom odseku poslednej vete Štatútu Súdneho dvora, „so zreteľom na výsledok preskúmania rozhodnutie sporu vyplýva zo zistenia skutkovej podstaty, na ktorom je rozhodnutie Všeobecného súdu založené“.

80.

Za týchto okolností je vhodné, aby Súdny dvor v danej veci sám vyniesol konečný rozsudok. To znamená prijatie jednak rozhodnutia o odvolaní podanom Komisiou proti rozsudku Súdu pre verejnú službu (časť A nižšie) a jednak rozhodnutia o trovách konania (časť B nižšie).

A – Zamietnutie odvolania Komisie

81.

84.

To na rozhodnutie sporu medzi pánom Strackom a Komisiou stačí. Nebezpečenstvo „neobmedzeného prevodu dní dovolenky“ v prípade pána Stracka nevzniká, keďže od roku 2005 poberá invalidný dôchodok, a teda aktívnu službu opustil v priebehu kalendárneho roka nasledujúceho po roku, v ktorom mu vznikol sporný nárok na dovolenku.

85.

Takisto treba poznamenať, že normotvorca Únie môže zmeniť a doplniť buď smernicu 2003/88, alebo služobný poriadok úradníkov. Je možné najmä obmedziť trvanie prevodu riadnej dovolenky, ktorá nebola vyčerpaná z dôvodu choroby, ( 68 ) a spôsob prevodu nároku na dovolenku sa môže líšiť podľa toho, či ide, alebo nejde o minimálnu riadnu dovolenku ( 69 ).

86.

Prípadná zmena a doplnenie uplatniteľných pravidiel služobného poriadku však nemôžu byť uskutočnené retroaktívne a z nových pravidiel musí pre menovací orgán vyplývať povinnosť náležite zohľadniť skutočnosť, že dotknutý úradník nemohol riadnu dovolenku vyčerpať z dôvodu dlhodobej choroby.

Aj keď rokovací poriadok neobsahuje konkrétne pravidlá upravujúce rozdelenie náhrady trov konania v rámci konania o preskúmaní, Súdny dvor by nemal systematicky ukladať každému vedľajšiemu účastníkovi konania o preskúmaní a každému účastníkovi konania vo veci samej povinnosť znášať vlastné trovy konania. Je pravda, že Súdny dvor práve túto možnosť využil v prvých dvoch rozsudkoch, ktoré vyhlásil v konaní o preskúmaní. ( 71 ) Domnievam sa však, že vzhľadom na okolnosti rôznych vecí, o ktorých môže Súdny dvor v rámci konania o preskúmaní rozhodovať, je odôvodnené, aby prijal v otázke trov konania rôznorodý prístup a aby okrem toho rozlišoval, či sa trovy týkajú konania o preskúmaní (pozri časť 1 nižšie), alebo konania o odvolaní (pozri časť 2 nižšie).

1. O trovách konania o preskúmaní

90.

Pokiaľ ide v prvom rade o trovy vynaložené účastníkmi konania o preskúmaní, domnievam sa, že ich rozdelenie nemožno úplne oddeliť od pozícií, ktoré títo účastníci zastávali, a najmä od relevantnosti a úspechu ich tvrdení pred Súdnym dvorom. Hoci totiž Súdny dvor pristupuje k preskúmaniu len výnimočne a zásadne v záujme práva, nemožno poprieť, že konanie o preskúmaní má istý dosah na práva a povinnosti účastníkov tohto konania a vlastne pre nich predstavuje len predĺženie sporu, v ktorom proti sebe stáli pred Súdom pre verejnú službu a Všeobecným súdom (pozri článok 62b prvý odsek Štatútu Súdneho dvora).

91.

V – Návrh

94.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 8. novembra 2012, Komisia/Strack (T‑268/11 P), narušuje jednotu a vnútorný súlad práva Únie.

2.

( 2 ) Smernica Rady z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. ES L 307, s. 18 ; Mim. vyd. 05/002, s. 197).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. EÚ L 299, s. 9 ; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

( 4 ) Rozsudok z 8. novembra 2012, Heimann a Toltschin (C‑229/11 a C‑230/11, bod 22 a citovaná judikatúra).

( 5 ) Ďalej aj „služobný poriadok úradníkov“ alebo „služobný poriadok“.

( 6 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 15. marca 2011, Strack/Komisia (F‑120/07), ďalej len „rozsudok Súdu pre verejnú službu“.

( 7 ) Rozsudky z 20. januára 2009, Schultz‑Hoff a i. ( C-350/06 a C-520/06, Zb. s. I-179 ); z 22. novembra 2011, KHS ( C-214/10, Zb. s. I-11757 ); z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10); z 3. mája 2012, Neidel (C‑337/10); z 21. júna 2012, ANGED (C‑78/11), ako aj Heimann a Toltschin (už citovaný v poznámke pod čiarou 4), ďalej len spoločne „judikatúra Schultz‑Hoff“.

( 14 ) Táto charta bola prijatá pri príležitosti zasadania Európskej rady 9. decembra 1989 v Štrasburgu. Uvedená je v dokumente Komisie z 2. októbra 1989 [KOM(89) 471 v konečnom znení].

( 15 ) Nemecká verzia prvého odseku tohto článku bola predmetom opravy ( Ú. v. EÚ L 248, s. 26 in fine ).

( 16 ) K(2004) 1597.

( 17 ) Pozri článok 27 ods. 2 smernice 2003/88.

( 18 ) Citované v bode 7 a v poznámke pod čiarou 11 tohto stanoviska.

( 19 ) Skúmaný rozsudok (osobitne body 52 až 56).

( 26 ) Španielska, dánska, anglická, francúzska, talianska, holandská, portugalská a švédska jazyková verzia.

( 27 ) Článok 1e ods. 2 služobného poriadku v znení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. EÚ L 124, s. 1 ; Mim. vyd. 01/002, s. 247).

( 28 ) Tieto vysvetlenia, ktoré sú citované v bode 10 tohto stanoviska, boli vypracované s cieľom usmerniť výklad Charty a súdy Únie, ako aj členských štátov, na ne musia náležite prihliadať (článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ v spojení s článkom 52 ods. 7 Charty).

( 29 ) Pozri bod 29 vyššie.

( 30 ) Skúmaný rozsudok (bod 53 in fine ).

( 31 ) Rozsudok z 9. septembra 2003, Rinke ( C-25/02, Zb. s. I-8349 , bod 24), ako aj rozsudok Všeobecného súdu z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia ( T-325/09 P, Zb. s. II-6515 , bod 51).

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2008, Centeno Mediavilla a i./Komisia ( C-443/07 P, Zb. s. I-10945 , bod 105), ako aj Komisia/Rada (už citovaný v poznámke pod čiarou 37, body 61 až 67).

( 39 ) Komisia odkazuje na rozsudky z 23. apríla 2009, Angelidaki a i. ( C-378/07 až C-380/07, Zb. s. I-3071 , bod 199), ako aj Dominguez (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 25), ktoré sa však týkajú len povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou.

( 40 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu (body 72 a 74).

( 41 ) Pozri jednak článok 59 služobného poriadku a jednak článok 3 prílohy V tohto služobného poriadku.

( 42 ) Rozsudky zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA ( C-197/09 RX-II, Zb. s. I-12033 , bod 63), ako aj z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, bod 51).

( 43 ) Rozsudky Preskúmanie M/EMEA (už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 62), ako aj Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 50).

( 50 ) Tamže.

( 51 ) Rozsudky Schultz‑Hoff a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, body 22 a 54); KHS (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 23); ANGED (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 16); Dominguez (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 16), ako aj Heimann a Toltschin (už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 22). Okrem toho treba pripomenúť, že článok 7 smernice 2003/88 sa nenachádza medzi ustanoveniami, od ktorých je možné sa v zmysle článku 17 tejto smernice odchýliť.

( 52 ) Rozsudky ANGED (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 18), ako aj Heimann a Toltschin (už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 23).

( 53 ) Pozri článok 31 ods. 2 Charty a s tým súvisiace vysvetlivky (citované v bode 10 tohto stanoviska), ako aj rozsudky KHS (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 37); Neidel (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 40); ANGED (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 17) a Heimann a Toltschin (už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 22).

( 54 ) Mám na mysli najmä spôsoby prijímania úradníka do zamestnania a podmienky ukončenia jeho pracovného vzťahu.

( 55 ) Rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komsia a i. ( C-550/07 P, Zb. s. I-8301 , bod 54).

( 62 ) Rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (už citovaný v poznámke pod čiarou 42, body 54 a 55 odôvodnenia, ako aj bod 1 výroku). Pozri tiež bod 76 stanoviska, ktoré predložil generálny advokát Mengozzi vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok.

( 63 ) Rozsudky Preskúmanie M/EMEA (už citovaný v poznámke pod čiarou 42, body 68 a 69), ako aj Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (už citovaný v poznámke pod čiarou 42, body 56 a 57).

( 64 ) Body 26 až 56 tohto stanoviska.

( 65 ) Pripomínam, že ide o rozhodnutie Komisie z 15. marca 2007, ktorým sa zamieta žiadosť pána Stracka o prevod zostávajúcej dovolenky za rok 2004 (pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu, bod 20).

( 66 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu (bod 79 odôvodnenia a bod 1 výroku).

( 67 ) Rozsudok Schultz‑Hoff a i. (už citovaný v poznámke pod čiarou 7, najmä body 48 a 49).