C-689/13

proti

Airgest SpA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana (Taliansko)]

„Smernica 89/665/EHS — Verejné obstarávanie — Žaloba o neplatnosť aktu o zadaní verejnej zákazky — Vzájomné žaloby, ktorých cieľom je spochybniť účasť neúspešných uchádzačov na verejnom obstarávaní — Vnútroštátne pravidlo judikatúry, podľa ktorého vnútroštátny súd môže vecne rozhodnúť o hlavnej žalobe len v prípade, že vzájomná žaloba nie je dôvodná — Záväznosť zásad stanovených plénom vnútroštátneho najvyššieho správneho súdu aj v prípade nesúladu s právom Únie — Rozsudok Fastweb (C‑100/12, EU:C:2013:448) — Článok 267 ZFEÚ — Prednosť — Konformný výklad“

I – Úvod

1.

Článok 1 smernice 89/665, nazvaný „Rozsah pôsobnosti a dostupnosť postupov preskúmania“, stanovuje:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na zákazky uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby [( Ú. v. EÚ L 134, s. 114 ; Mim. vyd. 06/007, s. 132)], pokiaľ tieto zákazky nie sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti v súlade s článkami 10 až 18 tejto smernice.

Zákazky v zmysle tejto smernice zahŕňajú verejné zákazky, rámcové dohody, verejné koncesie na práce a dynamické obstarávacie systémy.

Pokiaľ ide o zákazky, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2004/18/ES, členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa rozhodnutia prijaté verejnými obstarávateľmi mohli účinne a predovšetkým čo najskôr preskúmať v súlade s podmienkami ustanovenými v článkoch 2 až 2f tejto smernice z dôvodu, že tieto rozhodnutia porušili právo Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania alebo vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa toto právo transponuje.

…

3. Členské štáty zabezpečia, aby si postupy preskúmania mohla na základe podrobných pravidiel, ktoré môžu ustanoviť členské štáty, uplatniť prinajmenšom každá osoba, ktorá má alebo mala záujem o získanie určitej zákazky a ktorá bola poškodená alebo existuje riziko poškodenia údajným porušením.

zrušiť alebo zabezpečiť zrušenie nezákonne prijatých rozhodnutí…“

B – Talianske právo

1. Ústava

5.

Podľa článku 111 posledného odseku Ústavy „kasačný opravný prostriedok proti rozhodnutiam Consiglio di Stato je prípustný... z dôvodov právomoci“.

2. Správny poriadok

9.

Podľa jeho článku 99:

„1. V prípade, že senát, ktorému bola vec pridelená, konštatuje, že právny aspekt predložený na jeho posúdenie viedol alebo môže viesť k rozdielom v judikatúre, môže uznesením vydaným na návrh účastníkov konania alebo bez návrhu vrátiť vec plénu. Ak to plénum považuje za vhodné, môže akty vrátiť senátu.

2. Pred vydaním rozhodnutia môže predseda Consiglio di Stato (Štátna rada) na návrh účastníkov konania alebo bez návrhu postúpiť každú vec plénu na rozhodnutie o najvýznamnejších zásadných otázkach alebo vyriešenie rozdielov v judikatúre.

3. V prípade, že senát, ktorému bola vec pridelená, nesúhlasí s právnou zásadou stanovenou plénom, odôvodneným uznesením vráti rozhodnutie vo veci tomuto plénu.

4. Plénum rozhodne o celom spore, pokiaľ sa nerozhodne stanoviť len právnu zásadu a vrátiť rozhodnutie vo veci v zostávajúcej časti pôvodnému senátu.

III – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej

12.

Oznámením z 18. januára 2012 spoločnosť Airgest SpA, ktorá prevádzkuje civilné letisko v Trapani‑Birgi (Taliansko), vyhlásila verejnú súťaž na poskytovanie služieb upratovania a údržby zelených priestranstiev tohto civilného letiska.

13.

Konečným rozhodnutím verejného obstarávateľa z 22. mája 2012 bola zákazka zadaná dočasnému združeniu podnikov (ďalej len „dočasné združenie podnikov“), ktoré vytvorili spoločnosti Gestione Servizi Ambientali Srl (ďalej len „GSA“) a Zenith Services Group Srl.

14.

Tribunale amministrativo regionale della Sicilia preskúmal tvrdenia oboch účastníkov konania a vyhovel obom žalobám.

18.

V nadväznosti na tento rozsudok verejný obstarávateľ vylúčil oba sporné podniky. Po kontrole uskutočnenej v rámci výkonu tohto rozsudku verejný obstarávateľ vylúčil aj všetky ostatné podniky pôvodne zahrnuté do poradia, a to z dôvodu rovnakej vady týkajúcej sa osobitného neuvedenia nákladov na bezpečnostné služby. Potom sa začalo rokovacie konanie na zadanie uvedených služieb.

19.

Spoločnosť PFE podala na vnútroštátnom súde odvolanie proti rozsudku Tribunale amministrativo regionale della Sicilia, zatiaľ čo spoločnosť GSA podala vzájomné odvolanie najmä z dôvodu, že uvedený Tribunale nedodržal poradie preskúmania žalôb stanovené v rozsudku pléna Consiglio di Stato č. 4/2011 (ďalej len „rozsudok č. 4/2011“), podľa ktorého v prípade podania vzájomnej žaloby smerujúcej k napadnutiu prípustnosti hlavnej žaloby musí byť vzájomná žaloba preskúmaná pred hlavnou žalobou.

20.

Súdny dvor, na ktorý sa Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, sa domnieval, že vzájomná žaloba úspešného uchádzača nemôže viesť k zamietnutiu hlavnej žaloby iného uchádzača, ak zákonnosť ponuky každého z týchto hospodárskych subjektov je spochybnená v rámci toho istého konania a z dôvodov tej istej povahy. V takejto situácii totiž každý z konkurentov môže uplatniť rovnaký legitímny záujem na vylúčení ponúk iných konkurentov. ( 4 )

24.

Súdny dvor preto rozhodol, že článok 1 ods. 3 smernice 89/665 bráni vyhláseniu žaloby podanej neúspešným uchádzačom za neprípustnú po predchádzajúcom preskúmaní námietky neprípustnosti podanej úspešným uchádzačom bez toho, aby sa rozhodlo o súlade ponuky úspešného uchádzača, ako aj uchádzača, ktorý podal hlavnú žalobu, s technickými špecifikáciami definovanými v súťažných podkladoch. ( 5 )

25.

Bez ohľadu na túto pripomienku vnútroštátny súd upozorňuje Súdny dvor na skutočnosť, že vo veci samej sú na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ), zúčastnené viac ako dva podniky, hoci účastníkmi konania vo veci samej sú len dva z nich.

26.

„1.

Uplatnia sa zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku [Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 )] v súvislosti s osobitnou situáciou, ktorá bola predmetom prejudiciálnej otázky, v ktorej sa na konaní o vyhlásení verejného obstarávania zúčastnili iba dva podniky, z dôvodu podstatnej analogickej podobnosti so spornou vecou aj na prípad, o ktorom rozhoduje tento súd, v ktorom boli všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na verejnom obstarávaní, aj keď ich bolo viac ako dva, vylúčené verejným obstarávateľom bez toho, aby iné podniky ako tie, ktoré sú účastníkmi tohto konania, uvedené vylúčenie napadli, takže vec, o ktorej tento senát rozhoduje, sa týka iba dvoch podnikov?

2.

Pokiaľ ide iba o otázky, o ktorých sa rozhoduje na základe práva Európskej únie, je v rozpore s výkladom práva Európskej únie, a najmä s článkom 267 ZFEÚ, článok 99 ods. 3 správneho poriadku v rozsahu, v akom toto procesné ustanovenie stanovuje, že všetky právne zásady stanovené plénom Consiglio di Stato sú záväzné pre všetky senáty a kolégiá Consiglio di Stato aj v prípade, z ktorého jasne vyplýva, že toto plénum prijalo alebo mohlo prijať zásadu, ktorá je v rozpore alebo je nezlučiteľná s právom Európskej únie? A najmä:

—

Má senát alebo kolégium Consiglio di Stato poverené konať vo veci, v ktorej má pochybnosti o súlade alebo zlučiteľnosti právnej zásady vyhlásenej plénom s právom Európskej únie, povinnosť postúpiť tomuto plénu odôvodneným uznesením rozhodnutie vo veci, prípadne ešte predtým, ako môže byť podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor s cieľom zistiť súlad a zlučiteľnosť spornej právnej zásady s právom Európskej únie, alebo naopak, môže, resp. musí senát alebo kolégium Consiglio di Stato ako vnútroštátny súd posledného stupňa predložiť nezávisle ako všeobecný súd zodpovedný za uplatnenie práva Európskej únie prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, aby získal správny výklad práva Európskej únie?

Napokon, je výklad správneho procesného systému Talianskej republiky, v zmysle ktorého prípadné rozhodnutie týkajúce sa podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor podlieha výlučnému posúdeniu pléna – alebo aj samotné rozhodnutie vo veci, ktoré priamo vyplýva z uplatnenia právnych zásad Európskej únie už stanovených Súdnym dvorom, – v rozpore nielen so zásadami primeranej dĺžky konania a rýchlej možnosti súdneho preskúmania v rámci postupov verejného obstarávania, ale aj s požiadavkou, aby bolo právo Európskej únie plne a náležite uplatnené každým súdom vo všetkých členských štátoch záväzným spôsobom v súlade s jeho správnym výkladom, ako ho stanovil Súdny dvor, aj na účely maximálneho uplatnenia zásady potrebného účinku a zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom (nielen hmotnoprávnym, ale aj procesným) každého členského štátu (v prejednávanej veci pred článkom 99 ods. 3 správneho poriadku Talianskej republiky)?“

29.

Spoločnosti PFE, GSA, talianska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Okrem toho sa všetci uvedení vyjadrili aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. marca 2015.

V – Analýza

A – O prvej prejudiciálnej otázke

30.

33.

Podľa Súdneho dvora v rámci konania začatého uchádzačom „vzájomná žaloba úspešného uchádzača nemôže viesť k zamietnutiu žaloby iného uchádzača za predpokladu, že zákonnosť ponuky každého z týchto hospodárskych subjektov je spochybnená v rámci toho istého konania a z dôvodov tej istej povahy[, keďže] v takejto situácii každý z konkurentov môže uplatniť rovnaký legitímny záujem na vylúčení ponúk iných konkurentov, čo môže viesť k zisteniu, že je nemožné, aby verejný obstarávateľ pristúpil k výberu zákonnej ponuky “ ( 7 ).

34.

Z týchto zistení teda vyplýva povinnosť zákazu vyhlásenia hlavnej žaloby podanej neúspešným uchádzačom za neprípustnú na základe predchádzajúceho preskúmania námietky neprípustnosti vznesenej úspešným uchádzačom v rámci vzájomnej žaloby bez toho, aby sa rozhodlo o súlade oboch ponúk. ( 8 ) Ak sa rozhodne o nesúlade oboch ponúk, konkrétnym dôsledkom tejto povinnosti je nemožnosť verejného obstarávateľa vybrať zákonnú ponuku, čo vedie k potrebe vyhlásenia nového verejného obstarávania.

2. Uplatniteľnosť výkladu článku 1 ods. 3 smernice 89/665 poskytnutého v rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 )

35.

Za takýchto okolností rovnako, ako Súdny dvor rozhodol v bode 33 rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ), „každý z konkurentov môže uplatniť rovnaký legitímny záujem na vylúčení ponúk iných konkurentov, čo môže viesť k zisteniu, že je nemožné, aby verejný obstarávateľ pristúpil k výberu zákonnej ponuky“.

39.

V tejto súvislosti tiež uvádzam, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor nemal v úmysle obmedziť svoje konštatovanie na prípad verejného obstarávania, v ktorom sú záujemcami len dva podniky (a teda predložené iba dve ponuky), keďže hovorí všeobecne o legitímnom záujme „každého z konkurentov “ ( 10 ) na vylúčení ponuky nie druhého, ale „ iných “ ( 11 ) konkurentov.

40.

Domnievam sa preto, že povinnosť, ku ktorej Súdny dvor dospel v rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ) a podľa ktorej článok 1 ods. 3 smernice 89/665 zakazuje vyhlásenie hlavnej žaloby podanej neúspešným uchádzačom za neprípustnú na základe predchádzajúceho preskúmania námietky neprípustnosti vznesenej úspešným uchádzačom v rámci vzájomnej žaloby bez toho, aby sa rozhodlo o súlade oboch ponúk ( 12 ), sa uplatňuje aj na okolnosti vo veci samej.

3. Prípadný vplyv rozdielnych dôvodov nezákonnosti uvedených na podporu hlavnej žaloby a vzájomnej žaloby

44.

Podľa vysvetlení spoločnosti GSA je však jej vzájomná žaloba založená na dôvode odlišnom od dôvodu, ktorý spoločnosť PFE uviedla na podporu hlavnej žaloby. Spoločnosť PFE žiada zrušenie zadania zákazky spoločnosti GSA z dôvodu porušenia povinnosti uchádzačov uskutočniť vyhlásenia; uvádza teda dôvod týkajúci sa formálnej nezrovnalosti. Spoločnosť GSA naopak žiada vylúčenie PFE z dôvodu nepresnosti jej ponuky, čiže nezrovnalosti týkajúcej merita sporu.

45.

V tejto súvislosti predovšetkým pripomínam, že použitie plurálu v jazyku konania (taliančine) („nell’ambito del medesimo procedimento e per motivi identici “ ( 13 )) a všeobecnejšieho pojmu „de nature identique“ v jazyku prednesu (francúzštine) hovorí v prospech extenzívneho výkladu pojmu „zhodnosť dôvodov “ (a nie dôvodu) uvedených na podporu každej z oboch žalôb. ( 14 ) Tento výklad je podporený výnimočnosťou úplnej zhodnosti dôvodov.

46.

Ďalej sa domnievam, že zhodnosť výhrad uvedených na podporu hlavnej žaloby a vzájomnej žaloby nie je, rovnako ako počet uchádzačov, rozhodujúcou skutočnosťou pri výklade článku 1 ods. 3 smernice 89/665, ktorý Súdny dvor poskytol vo svojom rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ).

50.

Vo veci samej sa však – s výhradou podrobnejšieho preskúmania zo strany vnútroštátneho súdu – zdá, že ak aj nie sú dôvody uvedené spoločnosťami PFE a GSA rovnaké, môžu byť tej istej povahy (v rozsahu, v akom sa týkajú zákonnosti ponuky konkurenta) a v každom prípade na ich základe vzniká u každého z hospodárskych subjektov, ktoré sú účastníkmi konania pred vnútroštátnym súdom, „rovnaký legitímny záujem na vylúčení ponúk iných konkurentov“ v zmysle rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ).

51.

Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní 11. marca 2015, pravidlo vyvodené Súdnym dvorom v rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ) chráni popri záujmoch uchádzačov aj záujem verejného obstarávateľa, ktorý musí mať možnosť vybrať si najlepšiu zákonnú ponuku. Vo veci samej by však striktné uplatnenie kritéria „zhodnosti dôvodov“ uvedeného na podporu hlavnej žaloby a vzájomnej žaloby mohlo viesť k tomu, že by bol verejný obstarávateľ povinný zadať zákazku podniku, ktorého ponuka bola pritom nezákonná.

4. Predbežný záver

52.

55.

Rovnako ako sa Súdny dvor rozhodol odpovedať na všetky otázky položené vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Cartesio ( C‑210/06 , EU:C:2008:723 ), sa však domnievam, že „by bolo v rozpore s duchom spolupráce, ktorým sa majú riadiť vzťahy medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, ako aj s požiadavkou hospodárnosti konania vyžadovať, aby vnútroštátny súd musel najprv podať návrh na začatie prejudiciálneho konania iba s jednou otázkou, a to či tento súdny orgán patrí medzi tie, ktoré sú uvedené v článku [267] treťom odseku [ZFEÚ], predtým, ako by potom prípadne formuloval v druhom rozhodnutí otázky týkajúce sa ustanovení práva Spoločenstva upravujúcich podstatu sporu, ktorý rieši“ ( 16 ).

56.

Ešte predtým, ako odpoviem na tento aspekt prejudiciálnej otázky, však preskúmam jej druhý aspekt, a to právomoc vnútroštátneho súdu rozhodnúť priamo v súlade s právom Únie.

1. Právomoc vnútroštátneho súdu rozhodnúť priamo v súlade s právom Únie

57.

Naopak, ak by právnu zásadu stanovenú v rozsudku č. 4/2011, zmenenú rozsudkom č. 9/2014, nebolo možné vykladať v súlade s článkom 1 ods. 3 smernice 89/665, vnútroštátny súd by nemal inú možnosť ako neuplatniť ju ( 20 ) na základe prednosti práva Únie ( 21 ).

61.

V tejto súvislosti, aj keď sa tento problém netýka prejednávanej veci – keďže Súdnemu dvoru bola položená prejudiciálna otázka –, je bezpochyby užitočné pripomenúť, že povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť vnútroštátnu normu, ktorá je v rozpore s právom Únie a ktorej výklad v súlade s ním je nemožný, nemení nič na zásade, podľa ktorej vnútroštátny súd nemôže byť „povinný najskôr položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru alebo mu nemôže byť bránené v jej položení“ ( 22 ).

62.

Zostáva však ešte položiť si otázku možného vplyvu článku 267 ZFEÚ na procesný postup, akým je postup stanovený v článku 99 správneho poriadku.

2. Vplyv článku 267 ZFEÚ na mechanizmus povinného postúpenia veci plénu Consiglio di Stato

—

po druhé vnútroštátne súdy, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, sú na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ povinné obrátiť sa na Súdny dvor, ak sú konfrontované s otázkou týkajúcou sa výkladu práva Únie, a to s cieľom „zabrániť tomu, aby sa v členskom štáte ustálila vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva [Únie]“ ( 25 ), a

—

po tretie Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd prejednávajúci spor týkajúci sa práva Únie, ktorý sa domnieva, že vnútroštátne ustanovenie je nielen v rozpore s právom Únie, ale je tiež postihnuté vadou protiústavnosti, nie je zbavený možnosti alebo oslobodený od povinnosti, ktoré sú stanovené v článku 267 ZFEÚ, obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu alebo platnosti práva Únie na základe skutočnosti, že protiústavnosť normy vnútroštátneho práva možno konštatovať len v konaní pred ústavným súdom ( 26 ).

65.

Práve v tomto rámci je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu.

69.

Ako som už pripomenul, článok 1 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 373 z 24. decembra 2003 stanovuje, že Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana je zložená z dvoch senátov, ktoré sú detašovanými senátmi Consiglio di Stato.

70.

Podľa článku 6 ods. 1 správneho poriadku však „Consiglio di Stato je správny súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni“.

71.

Hoci podľa článku 111 posledného odseku ústavy je proti rozhodnutiam Consiglio di Stato prípustný kasačný opravný prostriedok, obmedzuje sa iba na aspekty súvisiace s rozdelením právomocí medzi rôznymi talianskymi súdmi.

75.

Tento procesný postup nie je totiž dostupný účastníkom konania, ale len senátu Consiglio di Stato, ktorý spor prejednáva. Okrem toho jeho výkon neumožňuje zmeniť rozhodnutie, ktoré prijal súd nižšieho stupňa, ale naopak judikatúru prijatú plénom Consiglio di Stato.

76.

Navyše podľa judikatúry Consiglio di Stato, ktorú citovala talianska vláda, na porušenie článku 99 ods. 3 správneho poriadku sa nevzťahujú nijaké procesné sankcie. ( 29 )

77.

V súlade s cieľom, ktorý sleduje povinnosť zakotvená v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, preto Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana, ktorá je konfrontovaná s otázkou týkajúcou sa výkladu práva Únie, musí byť povinná obrátiť sa na Súdny dvor s cieľom zabrániť tomu, aby sa v členskom štáte ustálila (alebo zachovala) vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Únie. ( 30 )

81.

Súdny dvor tiež rozhodol, že vnútroštátny súd prejednávajúci spor týkajúci sa práva Únie, ktorý sa domnieva, že vnútroštátne ustanovenie je nielen v rozpore s právom Únie, ale je tiež postihnuté vadou protiústavnosti, nie je zbavený možnosti alebo oslobodený od povinnosti, ktoré sú stanovené v článku 267 ZFEÚ, obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu alebo platnosti práva Únie na základe skutočnosti, že protiústavnosť normy vnútroštátneho práva možno konštatovať len v konaní pred ústavným súdom. ( 32 )

82.

Súdny dvor rozhodol, že tento článok Zmluvy bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré zavádzajú incidenčné konanie kontroly ústavnosti vnútroštátnych zákonov, ak prioritná povaha tohto konania vo svojom dôsledku bráni vnútroštátnemu súdu tak pred predložením otázky ústavnosti vnútroštátnemu súdu poverenému výkonom kontroly ústavnosti zákonov, ako prípadne aj po vydaní rozhodnutia uvedeného súdu o tejto otázke, vo výkone jeho právomoci alebo v plnení jeho povinnosti obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami. ( 33 )

83.

Toto riešenie sa v tomto prípade ponúka o to viac, že dotknuté ustanovenie ukladá Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana povinnosť postúpiť vec v prospech pléna Consiglio di Stato, a to na rozdiel od prioritnej otázky ústavnosti dotknutej vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Melki a Abdeli ( C‑188/10 a C‑189/10 , EU:C:2010:363 ). Podľa článku 99 ods. 4 správneho poriadku totiž, ak je vec predložená plénu Consiglio di Stato, toto plénum „rozhodne o celom spore, pokiaľ sa nerozhodne stanoviť len právnu zásadu a vrátiť rozhodnutie vo veci v zostávajúcej časti pôvodnému senátu“.

87.

V tomto type situácie však Súdny dvor rozhodol, že oba súdy v skutočnosti nie sú povinné obrátiť sa naň, keďže záväznosť výkladu poskytnutého na základe článku 267 ZFEÚ môže „zbaviť povinnosť [podať návrh na začatie prejudiciálneho konania] jej účelu a viesť tak k strate jej podstaty“ ( 34 ).

88.

Hoci tu ide o dva rôzne súdy, táto konkrétna situácia je podobná situácii, v ktorej sa nachádza senát Consiglio di Stato a jej plénum: oba sú vnútroštátnymi súdmi, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva.

89.

Preto sa domnievam, že odôvodnenie Súdneho dvora použité v rozsudku Parfums Christian Dior ( C‑337/95 , EU:C:1997:517 ) je v prípade potreby možné prebrať aj v tejto veci: „ak súd, akým je [senát Consiglio di Stato] využil pred [postúpením veci plénu] svoju možnosť predložiť vzniknutú otázku Súdnemu dvoru, autoritatívny výklad poskytnutý Súdnym dvorom môže zakladať výnimku pre súd, akým je [plénum Consiglio di Stato], z povinnosti položiť pred vyhlásením svojho rozsudku obsahovo identickú otázku. Naopak, ak sa súd, akým je [senát Consiglio di Stato], predtým neobráti na Súdny dvor, súd, akým je [plénum Consiglio di Stato], je povinný predložiť vzniknutú otázku Súdnemu dvoru, ktorého rozhodnutie môže potom zakladať výnimku pre [senát Consiglio di Stato] z povinnosti položiť pred vyhlásením svojho rozsudku obsahovo identickú otázku“ ( 35 ).

Pokiaľ sa teda článok 99 správneho poriadku nevykladá v súlade s právom Únie, senát Consiglio di Stato, ktorý sa chce obrátiť na Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ, musí odmietnuť článok 99 ods. 3 správneho poriadku. Totiž „podľa zásady prednosti práva [Únie] vyrieši vnútroštátny súd konflikt medzi ustanovením vnútroštátneho práva a priamo uplatniteľným ustanovením Zmluvy uplatnením práva [Únie] – pričom v prípade potreby sa kolidujúce vnútroštátne ustanovenie neuplatní – a nie konštatovaním neplatnosti vnútroštátneho ustanovenia; právomoc orgánov a súdov v tejto súvislosti je vecou každého členského štátu“ ( 36 ).

VI – Návrh

93.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana, takto:

1.

Výklad článku 1 ods. 3 smernice Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007, ktorý Súdny dvor Európskej únie poskytol v rozsudku Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 ), sa uplatní aj v prípade, v ktorom jednak žalobu podá len jeden uchádzač, aj keď sa na verejnom obstarávaní zúčastnilo viac podnikov, a jednak úspešný uchádzač podá v rámci toho istého konania vzájomnú žalobu, pričom tak žalujúci uchádzač, ako aj úspešný uchádzač majú rovnaký legitímny záujem na vylúčení druhého hospodárskeho subjektu.

( 4 ) Rozsudok Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 , bod 33 ).

( 5 ) Tamže (bod 34 a výrok).

( 6 ) Pozri bod 32 tohto rozsudku.

( 7 ) Tamže (bod 33). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 8 ) Pozri rozsudok Fastweb ( C‑100/12 , EU:C:2013:448 , bod 34 a výrok).

( 9 ) Podľa opisu podaného vnútroštátnym súdom (pozri bod C4, s. 12 návrhu na začatie prejudiciálneho konania) a informácií poskytnutých účastníkmi konania vo veci samej (pozri stranu 2 písomných pripomienok spoločnosti PFE a bod 9 písomných pripomienok spoločnosti GSA) sa navyše zdá, že k tejto situácii došlo aj v spore vo veci samej.

( 16 ) Bod 70. Okrem toho, ako spresnil samotný Súdny dvor, on sám „už odpovedal na otázku týkajúcu sa povahy vnútroštátneho súdu vo vzťahu k článku [267] tretiemu odseku [ZFEÚ] v kontexte, kde boli isté podobnosti s kontextom, o ktorý ide v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bez toho, aby spochybnil prípustnosť tejto otázky [v rozsudku Lyckeskog ( C‑99/00 , EU:C:2002:329 )]“ (bod 71). Tak to bolo aj v prípade veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Melki a Abdeli ( C‑188/10 a C‑189/10 , EU:C:2010:363 ).

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Elchinov ( C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 30 ) a Križan a i. ( C‑416/10 , EU:C:2013:8 , bod 69 ).

( 18 ) Pozri rozsudky Pfeiffer a i. ( C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 114 ); Kücükdeveci ( C‑555/07 , EU:C:2010:21 , bod 48 ); Dominguez ( C‑282/10 , EU:C:2012:33 , bod 24 ), ako aj Amia ( C‑97/11 , EU:C:2012:306 , bod 28 ). Podľa ustálenej judikatúry vnútroštátny súd, ktorý má podať výklad svojho vnútroštátneho práva, ho musí v čo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu dotknutej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje [okrem rozsudkov už citovaných v tejto poznámke pozri tiež zásadné rozsudky von Colson a Kamann ( 14/83 , EU:C:1984:153 , bod 26 ) a Marleasing ( C‑106/89 , EU:C:1990:395 , bod 8 )].

( 19 ) Pozri najmä rozsudky Dominguez ( C‑282/10 , EU:C:2012:33 , bod 27 ) a Amia ( C‑97/11 , EU:C:2012:306 , bod 29 ).

( 20 ) V súvislosti so smernicou 89/665 pozri najmä rozsudok Uniplex (UK) ( C‑406/08 , EU:C:2010:45 , bod 49 ). Hoci sa Súdny dvor ustálene domnieva, že „otázka, či sa vnútroštátne ustanovenie nesmie uplatniť, pokiaľ odporuje právu Únie, môže byť položená len v prípade, že nie je možné poskytnúť nijaký konformný výklad tohto ustanovenia“ [rozsudky Dominguez ( C‑282/10 , EU:C:2012:33 , bod 23 ) a Amia ( C‑97/11 , EU:C:2012:306 , bod 27 ) alebo tiež novší rozsudok Spedition Welter ( C‑306/12 , EU:C:2013:650 , bod 28 )], povinnosť „odmietnutia“ potvrdzovaná už od rozsudku Simmenthal ( 106/77 , EU:C:1978:49 , body 21 a 24 ) nie je spochybnená. Pozri v tejto súvislosti výrok rozsudku Amia ( C‑97/11 , EU:C:2012:306 ), ako aj rozsudok A ( C‑112/13 , EU:C:2014:2195 , bod 36 ).

( 27 ) Okrem toho uvádzam, že Súdny dvor už odpovedal na viacero návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré mu zaslala Consiglio di giustizia amministrativa per la Regione siciliana [pozri rozsudok Valvo ( C‑78/07 , EU:C:2008:171 ); uznesenie Rizzo ( C‑107/11 , EU:C:2012:96 ), ako aj rozsudok Ottica New Line di Accardi Vincenzo ( C‑539/11 , EU:C:2013:591 )].

( 28 ) Pozri rozsudok Križan a i. ( C‑416/10 , EU:C:2013:8 , bod 72 ).

( 29 ) Rozsudok tretieho senátu Consiglio di Stato č. 4185 zo 6. augusta 2014.

( 30 ) Rozsudok Lyckeskog ( C‑99/00 , EU:C:2002:329 , bod 14 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Rozsudok Križan a i. ( C‑416/10 , EU:C:2013:8 , bod 64 a citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 32 ) Pozri rozsudok Melki a Abdeli ( C‑188/10 a C‑189/10 , EU:C:2010:363 , bod 45 ), ktorý odkazuje na body 39, 45 a 46 rozsudku Mecanarte ( C‑348/89 , EU:C:1991:278 ), ako aj rozsudok A ( C‑112/13 , EU:C:2014:2195 , bod 38 ).