C-200/13

62013CJ0200

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 21. apríla 2016 ( *1 )

„Odvolanie — Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika — Boj proti šíreniu jadrových zbraní — Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránskej islamskej republike — Zmrazenie finančných prostriedkov iránskej banky — Povinnosť odôvodnenia — Postup prijímania aktu — Zjavne nesprávne posúdenie“

Vo veci C‑200/13 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 16. apríla 2013,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

Európska komisia , v zastúpení: D. Gauci a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajšia účastníčka konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory T. von Danwitz, sudcovia D. Šváby, A. Rosas (spravodajca), E. Juhász a C. Vajda,

generálna advokátka: E. Sharpston,

Svojím odvolaním Rada Európskej únie žiada, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 5. februára 2013, Bank Saderat Iran/Rada ( T‑494/10 , EU:T:2013:59 , ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd v rozsahu, v akom sa týkajú Bank Saderat Iran, zrušil:

—

bod 7 tabuľky B prílohy II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP ( Ú. v. EÚ L 195, s. 39 ),

—

bod 5 tabuľky B prílohy vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu ( Ú. v. EÚ L 195, s. 25 ),

—

vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 961/2010 ( Ú. v. EÚ L 319, s. 11 ),

—

bod 7 tabuľky B hlavy I prílohy IX nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 ( Ú. v. EÚ L 88, s. 1 ),

v rozsahu, v akom sa názov „Bank Saderat Iran“ uvádza na zoznamoch osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia prijaté na základe týchto aktov (ďalej spoločne len „sporné akty“).

Právny rámec a okolnosti predchádzajúce sporu

2

5

V rozsahu, v akom boli dotknuté právomoci Európskeho spoločenstva, bola rezolúcia 1737 (2006) vykonaná nariadením (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu ( Ú. v. EÚ L 103, s. 1 ), prijatým na základe článkov 60 ES a 301 ES, ktoré sa týka spoločnej pozície 2007/140 a ktorého obsah je v podstate podobný obsahu uvedenej spoločnej pozície, pretože v prílohe IV tohto nariadenia týkajúcej sa osôb, subjektov a orgánov označených Bezpečnostnou radou alebo výborom pre sankcie a v prílohe V uvedeného nariadenia týkajúcej sa iných osôb, subjektov a orgánov než uvedených v tejto prílohe IV sa uvádzajú rovnaké mená subjektov a fyzických osôb.

6

Článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 423/2007 znel takto:

„Všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe V alebo ktoré tieto osoby, subjekty alebo orgány vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú, sa zmrazia. Príloha V zahŕňa fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány, na ktoré sa nevzťahuje príloha IV a ktoré boli v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. b) spoločnej pozície 2007/140/SZBP označené za osoby, subjekty alebo orgány:

a)

Bezpečnostná rada prijala rezolúciou 1929 (2010) z 9. júna 2010 prísnejšie opatrenia a rozhodla najmä o zmrazení finančných prostriedkov rôznych finančných subjektov. V bode 21 uvedenej rezolúcie Bezpečnostná rada okrem iného vyzvala štáty k tomu, „aby zabránili poskytovaniu finančných služieb na svojom území vrátane poistenia a zaistenia alebo prevodu všetkých finančných prostriedkov, iných aktív alebo hospodárskych zdrojov cez svoje územie, alebo z neho, alebo na ich štátnych príslušníkov alebo subjekty podliehajúce ich právu (vrátane pobočiek v zahraničí) alebo na osoby či finančné inštitúcie na ich území, či prostredníctvom nich, pokiaľ majú k dispozícii informácie, na základe ktorých majú opodstatnený dôvod domnievať sa, že tieto služby, aktíva alebo zdroje by mohli prispieť k činnostiam Iránu v jadrovej oblasti citlivým z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo vývoja nosičov jadrových zbraní, a to najmä tým, že zmrazia finančné prostriedky, iné aktíva alebo hospodárske zdroje, ktoré sa nachádzajú alebo budú nachádzať na ich území alebo ktoré podliehajú či budú podliehať ich právu, a ktoré súvisia s týmito programami a činnosťami, a tým, že vykonajú zvýšené monitorovanie, aby sa predišlo takýmto transakciám po dohode so svojimi vnútroštátnymi orgánmi a v súlade so svojimi vnútroštátnymi predpismi“.

9

Európska rada vo vyhlásení pripojenom k svojim záverom zo 17. júna 2010 zdôraznila svoje prehlbujúce sa obavy v súvislosti s iránskym jadrovým programom, privítala prijatie rezolúcie 1929 (2010) Bezpečnostnou radou, zobrala na vedomie poslednú správu MAAE z 31. mája 2010 a oznámila zavedenie nových reštriktívnych opatrení týkajúcich sa najmä finančného sektora.

Článok 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov viacerých kategórií osôb a subjektov. Písmeno a) tohto článku 20 ods. 1 sa týka osôb a subjektov označených Bezpečnostnou radou, ktoré sú uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia. Písmeno b) uvedeného článku 20 ods. 1 sa týka „osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré sú zapojené do činností Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo do vývoja nosičov jadrových zbraní alebo sú s týmito činnosťami a vývojom priamo spojené alebo ich podporujú, a to aj prostredníctvom zapojenia do obstarávania zakázaných položiek, tovaru, zariadení, materiálu a technológie, alebo osôb alebo subjektov, ktoré konajú v ich mene alebo podľa ich pokynov, alebo subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, a to aj nezákonnými prostriedkami, ako aj osôb a subjektov, ktoré pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení rezolúcií BR OSN 1737 (2006), rezolúcie BR OSN 1747 (2007), rezolúcie BR OSN 1803 (2008) a rezolúcie BR OSN 1929 (2010) alebo tohto rozhodnutia, ako aj ďalších najvyšších príslušníkov a subjektov IRGC a spoločnosti IRISL a subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú alebo ktoré konajú v ich mene, ako sa uvádzajú v prílohe II“.

12

V prílohe II rozhodnutia 2010/413 sú uvedené viaceré finančné subjekty alebo skupiny takýchto subjektov. Bank Saderat Iran (vrátane všetkých jej pobočiek a dcérskych spoločností) je zapísaná v bode 7 časti I, B tejto prílohy. Odôvodnenie je nasledujúce:

„[Bank Saderat Iran] je vo vlastníctve iránskeho štátu (iránska vláda vlastní 94 % podiel). Bank Saderat [Iran] poskytovala finančné služby subjektom, ktoré obstarávali pre iránsky jadrový program a program balistických rakiet vrátane subjektov označených v rezolúcii… 1737 [(2006)]. Bank Saderat [Iran] ešte v marci 2009 vykonávala platby a akreditívy spoločností DIO (sankcie uvalené v rezolúcii… 1737 [(2006)]) a Iran Electronics Industries. V roku 2003 [Bank Saderat Iran] spracovala akreditív v prospech iránskej spoločnosti Mesbah Energy Company činnej v jadrovej oblasti (následne uložené sankcie v rezolúcii… 1737 [(2006)]).“

16

Listami z 18. a 25. augusta a z 2., 9. a 30. septembra 2010 Bank Saderat Iran vyzvala Radu, aby ju oboznámila so skutočnosťami, z ktorých vychádzala pri prijatí reštriktívnych opatrení voči nej. Listom z 15. septembra 2010 uvedená banka zároveň požiadala Radu, aby opätovne preskúmala uvedené rozhodnutie.

17

Príloha II rozhodnutia 2010/413 bola revidovaná a zmenená rozhodnutím 2010/644 prijatým 25. októbra 2010. V odôvodnení 2 tohto rozhodnutia Rada uvádza, že zohľadnila pripomienky, ktoré jej predložili dotknuté strany.

18

Obchodné meno Bank Saderat Iran bolo prebraté do bodu 7 zoznamu subjektov uvedených v tabuľke I prílohy II rozhodnutia 2010/413, ako vyplýva z rozhodnutia 2010/644. V odôvodnení sa už neuvádza, že ide o banku vo vlastníctve Iránskeho štátu, kde iránska vláda vlastní podiel 94 %, ale že ju sčasti vlastní iránska vláda. Vo zvyšnej časti je odôvodnenie zhodné s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí 2010/413.

ktoré sú fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi, ktoré pomáhajú osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným na zozname obísť alebo porušiť ustanovenia tohto nariadenia, rozhodnutia… 2010/413… alebo rezolúcií… 1737 (2006), 1747 (2007), 1803 (2008) a 1929 (2010);

…“

20

Rada zapísala obchodné meno spoločnosti Bank Saderat Iran do bodu 7 zoznamu právnických osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe VIII, B nariadenia č. 961/2010. Dôvody tohto zápisu sú takmer zhodné s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí 2010/413, tak ako vyplýva z rozhodnutia 2010/644.

21

Rada odpovedala na list Bank Saderat Iran z 15. septembra 2010 listom z 28. októbra 2010, v ktorom uviedla, že žiadosť tejto banky o odstránenie jej mena zo zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zo zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 sa po opätovnom preskúmaní zamieta. V tejto súvislosti Rada spresnila, že nesúhlasí s názorom Bank Saderat Iran, podľa ktorého jej aktivity týkajúce sa akreditívov neprispievali k šíreniu jadrových zbraní. V odpovedi na žiadosť o prístup k spisu Bank Saderat Iran Rada uvedenej banke poskytla kópie dvoch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení predložených členskými štátmi (ďalej len „návrhy oznámené 28. októbra 2010“).

25

Dňa 23. marca 2012 prijala nové opatrenia prostredníctvom nariadenia č. 267/2012, ktoré zrušuje a nahradzuje nariadenie č. 961/2010. Zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov je upravené v článku 23 nariadenia č. 267/2012. Článok 23 ods. 2 teda znie:

„Všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe IX alebo ktoré tieto osoby, subjekty alebo orgány vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú, sa zmrazia. Príloha IX zahŕňa fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány, ktoré boli v súlade s článkom 20 ods. 1 písm. b) a c) rozhodnutia Rady [2010/413] označené za osoby, subjekty alebo orgány:

a)

ktoré sa podieľajú na činnostiach Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska nedovoleného šírenia zbraní, sú s nimi priamo spojené alebo ich podporujú, alebo ktoré sa podieľajú na vývoji nosičov jadrových zbraní Iránom, sú s ním priamo spojené alebo ho podporujú, a to aj prostredníctvom zapojenia sa do obstarávania zakázaného tovaru a technológií, alebo ktoré sú vo vlastníctve alebo pod kontrolou takejto osoby, subjektu alebo orgánu, a to aj nezákonným spôsobom, alebo konajú v ich mene alebo na ich pokyn;

b)

Bank Saderat Iran je zapísaná v bode 7 tabuľky B hlavy I prílohy IX nariadenia č. 267/2012. Dôvody tohto zápisu sú takmer zhodné s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí 2010/413, tak ako vyplýva z rozhodnutia 2010/644.

Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

27

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2010 Bank Saderat Iran podala žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu 2010/413 a vykonávaciemu nariadeniu č. 668/2010. Následne rozšírila svoje návrhy o zrušenie rozhodnutia 2010/644, nariadenia č. 961/2010, rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

28

Všeobecný súd v prvom rade zamietol argumentáciu Rady a Komisie, podľa ktorej Bank Saderat Iran nebola oprávnená odvolávať sa na ochranu a záruky spojené so základnými právami.

31

Všeobecný súd potom preskúmal druhý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o prijatie reštriktívnych opatrení voči Bank Saderat Iran. Toto preskúmanie sa týkalo dôvodov, ktoré boli považované za dostatočne presné a ktoré neporušovali povinnosť odôvodnenia. Keďže žiaden z týchto dôvodov uvedených Radov proti žalobkyni neodôvodňoval prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré sa jej týkali, Všeobecný súd vyhovel druhému žalobnému dôvodu a zrušil sporné akty v rozsahu, v akom sa týkali žalobkyne bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality.

32

Bank Saderat Iran tvrdila, že nariadenie č. 267/2012 sa vo vzťahu k nej javilo ako rozhodnutie prijaté vo forme nariadenia, a nie ako skutočné nariadenie. Z tohto dôvodu článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa nemohol uplatniť na predmetnú vec. Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku konštatoval, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora nariadenie č. 267/2012, vrátane jeho prílohy IX, má charakter nariadenia, keďže jeho článok 51 druhý odsek stanovuje, že nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, čo zodpovedá účinnosti nariadenia, ako je stanovená v článku 288 ZFEÚ. Preto sa článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie na predmetnú vec uplatní.

Návrhy účastníkov konania

O hlavnom odvolaní

—

zaviazal Bank Saderat Iran na náhradu trov konania, ktoré vynaložila Rada v konaní na prvom stupni a v rámci tohto odvolania.

34

Bank Saderat Iran navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Radu na náhradu trov konania.

35

Komisia v plnom rozsahu podporuje návrhy predložené Radou v jej odvolaní.

vyhovel vzájomnému odvolaniu a zrušil rozsudok Všeobecného súdu vzhľadom na chyby uvedené vo vzájomnom odvolaní,

—

zrušil sporné akty (každý jednotlivo) v rozsahu, v akom sa týkajú Bank Saderat Iran, a

—

zaviazal Radu na náhradu trov konania, ktoré vynaložila Bank Saderat Iran v konaní o vzájomnom odvolaní.

38

40

Všeobecný súd v bode v bode 44 napadnutého rozsudku zamietol argumentáciu Rady a Komisie, podľa ktorej Bank Saderat Iran nebola oprávnená odvolávať sa na ochranu a záruky spojené so základnými právami. V bode 39 tohto rozsudku rozhodol, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by zabraňovalo právnickým osobám predstavujúcim inštitúcie tretích štátov odvolávať sa vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami a v bode 40 uvedeného rozsudku, že v každom prípade Rada a Komisia neuviedli skutočnosti umožňujúce preukázať, že žalobkyňa bola skutočne inštitúciou iránskeho štátu.

Argumentácia účastníkov konania

41

V prvom rade Rada kritizuje body 34 až 43 napadnutého rozsudku. Domnieva sa, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že aj napriek tomu, že by bolo preukázané, že Bank Saderat Iran je inštitúciou iránskeho štátu, mohla sa vo svoj prospech odvolávať pred súdom Únie na ochranu a záruky spojené so základnými právami.

42

práce Komisie Organizácie Spojených národov pre medzinárodné právo a najmä komentáre týkajúce sa článku 2 písm. b) Dohovoru Organizácie Spojených národov o jurisdikčných imunitách štátov a ich majetku z 2. decembra 2004, podľa ktorých môže koncept „ustanovizní, inštitúcií štátu alebo iných subjektov“ zahŕňať štátne podniky alebo iné subjekty založené štátom, ktoré vykonávajú obchodné transakcie, a

—

judikatúru Súdneho dvora v oblasti štátnej pomoci (rozsudok Francúzsko/Komisia, C‑482/99 , EU:C:2002:294 , bod 55 ).

44

Všeobecný súd sa teda nesprávne domnieval, že vzhľadom na to, že Bank Saderat Iran vykonáva obchodné činnosti, ktoré sa spravujú všeobecnou právnou úpravou, tieto činnosti nemožno označiť za „verejnú službu“, hoci sú potrebné na fungovanie štátneho hospodárstva. Všeobecný súd teda riadne nezohľadnil vplyv, ktorý iránska vláda vykonáva na Bank Saderat Iran, napriek zníženiu jej podielu v dôsledku privatizačného procesu.

45

48

To isté platí aj v prípade žalobných dôvodov založených na porušení podstatných formálnych náležitostí, akou je povinnosť odôvodnenia aktu (rozsudok Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 50 ).

49

Pokiaľ ide o žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení alebo na porušení všeobecnej zásady proporcionality, treba konštatovať, že otázka, či sa na ne môžu odvolávať štátne subjekty je otázkou, ktorá súvisí s podstatou sporu (rozsudky Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P , EU:C:2013:776 , bod 51 , ako aj Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 51 ).

50

S ohľadom na tieto skutočnosti treba zamietnuť odvolací dôvod Rady bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tvrdenie založené na pochybení Všeobecného súdu, keď rozhodol, že nebolo preukázané, že Bank Saderat Iran bola štátnym subjektom, pretože toto tvrdenie je neúčinné.

53

V bode 63 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol:

„… je pravda, že tri návrhy boli [Bank Saderat Iran] oznámené po podaní žaloby, resp. pokiaľ ide o návrh pripojený k duplike, po úprave žalobných návrhov, ktorá nasledovala po prijatí rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010. Z toho vyplýva, že tieto návrhy nemôžu oprávnene doplňovať odôvodnenie rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 a, pokiaľ ide o návrh pripojený k duplike, rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010. Môžu však byť zohľadnené v rámci posúdenia zákonnosti neskorších aktov, t. j. rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 v prípade troch návrhov, ako aj rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 v prípade návrhov oznámených 28. októbra 2010.“

54

V bodoch 64 až 73 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal každý z dôvodov uvedených v sporných aktoch a v návrhoch na prijatie reštriktívnych opatrení. Body 64 až 66 znejú takto:

„64

ešte v marci 2009 vykonávala [Bank Saderat Iran] platby a akreditívy Organizácie obranného priemyslu (ďalej len ‚DIO‘) a Iran Electronic Industries (ďalej len ‚IEI‘), voči ktorým boli prijaté reštriktívne opatrenia [ďalej len ‚tretí dôvod‘],

—

v marci 2003 [Bank Saderat Iran] spracovala akreditív v prospech iránskej spoločnosti Mesbah Energy Company činnej v jadrovej oblasti [ďalej len ‚štvrtý dôvod‘].

65

Dôvody uvedené v návrhoch na prijatie reštriktívnych opatrení pripojené k listu Rady z 28. októbra 2010 sa úplne prekrývajú s dôvodmi uvedenými v [sporných] aktoch.

66

Všeobecný súd, pokiaľ ide o možnosť Bank Saderat Iran účinne vyjadriť svoje stanovisko, v bodoch 82 a 83 napadnutého rozsudku uviedol, že Bank Saderat Iran dostala príležitosť účinne vyjadriť svoje stanovisko, avšak s výnimkou jednak druhého dôvodu predloženého Radou, ktorý bol príliš nejasný, a jednak s výnimkou troch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení, keďže nimi nedisponovala pred 15. septembrom 2010.

58

Všeobecný súd sa v bode 86 napadnutého rozsudku domnieval, že Rada pri opätovnom preskúmaní, ktoré vykonala, zohľadnila pripomienky Bank Saderat Iran. Tento súd predovšetkým v bode 85 tohto rozsudku uviedol, že Rada opravila údaj týkajúci sa vlastníctva základného imania Bank Saderat Iran iránskym štátom, ktorého presnosť táto banka napadla.

59

V bode 90 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že právo Bank Saderat Iran na účinnú súdnu ochranu bolo porušené vzhľadom na nejasnú povahu druhého dôvodu predloženého Radou, ako aj neskorým oznámením troch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení.

Argumentácia účastníkov konania

63

V druhom rade Rada pod nadpisom „Prístup k spisu“ spochybňuje rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 61 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „pri posúdení dodržiavania povinnosti odôvodnenia a povinnosti oznámiť dotknutému subjektu skutočnosti v jeho neprospech je okrem dôvodov uvedených v napadnutých aktoch potrebné zohľadniť aj tri návrhy na prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré Rada oznámila [Bank Saderat Iran]“.

64

Tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil judikatúru, ktorú cituje v bode 52 napadnutého rozsudku, ktorá bola vydaná v kontexte prvých vecí týkajúcich sa terorizmu, hoci nebol predložený žiaden dôvod odôvodňujúci zápis do zoznamu osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia a že za týchto okolností sú pojmy „dôvody“ a „skutočnosti“ zameniteľné. V prejednávanej veci akty obsahovali dôvody, takže nič neodôvodňovalo oznámenie návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré v každom prípade nemali žiadnu pridanú hodnotu.

65

Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré neboli uvedené v odôvodnení Rady, ani tieto skutočnosti nebolo potrebné oznamovať samostatne, pretože sa nemožno ex offo domnievať, že Rada ich použila ako odôvodnenie alebo ako dôkazný materiál. Podľa Rady mal Všeobecný súd uplatniť judikatúru, ktorú citoval v bode 53 napadnutého rozsudku, podľa ktorej v prípade, že odôvodnenie je dostatočne presné, Rada je povinná umožniť prístup ku všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa dotknutého opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (rozsudok Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08 , EU:T:2009:401 , bod 97 ).

69

Bank Saderat Iran nesúhlasí s tvrdením, podľa ktorého sa mala v prejednávanej veci uplatniť judikatúra vyplývajúca z rozsudku Bank Melli Iran/Rada ( T‑390/08 , EU:T:2009:401 ), lebo uvedená banka nemala k dispozícii dostatočne presné informácie, ktoré by jej umožnili užitočne vyjadriť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jej neprospech. Zdôrazňuje, že tak Všeobecný súd, ako aj Rada vychádzali zo skutočnosti, že návrhy na zápis do zoznamov subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, sú dôkazmi, hoci to tak nebolo.

Posúdenie Súdnym dvorom

70

Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudky Rada/Bamba, C‑417/11 P , EU:C:2012:718 , bod 49 a citovanú judikatúru, ako aj Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 74 ).

71

73

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd pri preskúmaní druhého dôvodu nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, lebo Rada pred ním neuplatnila, že druhý až štvrtý dôvod sa majú vykladať vo vzájomnej súvislosti.

74

V každom prípade aj za predpokladu, že by uvedený druhý dôvod – ako tvrdí Rada – mal byť chápaný vo svetle tretieho a štvrtého dôvodu, výklad uvedených dôvodov vo vzájomnej súvislosti by Bank Saderat Iran neumožnil konkrétne zistiť, aké bankové služby táto banka poskytovala pre aké subjekty „ktoré uskutočňovali nákupy pre iránsky jadrový program a program balistických rakiet“, z ktorých niektoré sú „označen[é] v rezolúcii 1737 (2006)…“. Všeobecnému súdu nemožno za týchto podmienok vyčítať, že v bode 73 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že druhý dôvod zápisu do uvedených zoznamov je príliš nejasný.

75

Napokon, pokiaľ ide o prístup k spisu, Všeobecný súd v bodoch 77, 83 a 102 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že Rada je pred prijatím reštriktívnych opatrení povinná zabezpečiť, že skutočnosti zohľadnené v neprospech Bank Saderat Iran mohli byť dotknutej banke oznámené včas tak, aby mohla účinne vyjadriť svoje stanovisko, a že včasným neposkytnutím troch návrhov na prijatie reštriktívnych opatrení bolo porušené právo Bank Saderat Iran na obhajobu a jej právo na účinnú súdnu ochranu, čo ovplyvnilo zákonnosť rozhodnutia 2010/413, vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú Bank Saderat Iran.

Všeobecný súd rozhodol:

„95

V prejednávanom prípade jednak spis neobsahuje žiadne indície naznačujúce, že Rada preverila relevantnosť a dôvodnosť skutočností týkajúcich sa [Bank Saderat Iran], ktoré jej boli predložené pred prijatím rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010. Naopak, chybné označenie rozsahu účasti iránskeho štátu na základnom imaní [Bank Saderat Iran], ktoré bolo v týchto aktoch uvedené a ktorého nepresnosť Rada nepopiera, svedčí o tom, že sa neuskutočnilo žiadne preverenie v tomto zmysle.

96

Ďalej z bodov 84 až 86 vyššie vyplýva, že pri prijatí neskorších [sporných] aktov Rada s prihliadnutím na pripomienky [Bank Saderat Iran] opätovne preskúmala okolnosti daného prípadu, keďže opravila údaj o účasti iránskeho štátu na základom imaní [Bank Saderat Iran] a vyjadrila sa k jej tvrdeniu o činnostiach týkajúcich sa akreditívov.

…

Rada, podporovaná Komisiou, sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 94 a 95 napadnutého rozsudku vyžadoval, aby spis obsahoval údaje, ktoré by naznačovali, že Rada overila skutočnosti, ktoré jej boli predložené. Tvrdí, že nemožno určiť, aké údaje treba predložiť na preukázanie, že členovia Rady skutočne toto overenie vykonali, a okrem toho že niektoré skutočnosti pochádzali z dôverných zdrojov, ku ktorým nemali všetci členovia Rady prístup.

80

Bank Saderat Iran tvrdí, že právna zásada, podľa ktorej by mala Rada posúdiť relevantnosť a dôvodnosť informácií a dôkazov, ktoré sú jej predložené, nie je spochybnená. Domnieva sa, že Všeobecný súd bol oprávnený odvolávať sa na nedostatok dôkazov s ohľadom na skutočnosti, že Rada vykonala primerané overenie, na účely svojho záveru, že Rada takto nepostupovala. Ďalej uvádza, že Rada uznáva, že nijako neoverila tvrdenia obsiahnuté v návrhoch, ktoré jej boli predložené v súvislosti s označením Bank Saderat Iran ako subjektu podliehajúcemu reštriktívnym opatreniam, a to konkrétne preto, že nemala prístup k dôkazom, o ktoré sa tieto tvrdenia opierali, lebo boli považované za dôverné.

Posúdenie Súdnym dvorom

81

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Bank Saderat Iran bola zapísaná do zoznamu subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, prijatím rozhodnutia 2010/413 a vykonávacím nariadením č. 668/2010, len na základe návrhov na zápis predložených členskými štátmi. Všeobecný súd však bližšie nevysvetľuje, prečo táto skutočnosť môže predstavovať jeden z dôvodov zrušenia uvedený v článku 263 ZFEÚ.

Keďže Všeobecný súd nepreukázal, že niektorý z dôvodov zrušenia uvedený v článku 263 ZFEÚ má vplyv na platnosť rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 z dôvodu nepreskúmania relevantnosti a dôvodnosti skutočností týkajúcich sa Bank Saderat Iran, je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 94 napadnutého rozsudku rozhodol, že pri prijímaní prvého aktu, ktorým boli prijaté reštriktívne opatrenia voči subjektom, ktoré sa údajne zúčastňovali na šírení jadrových zbraní, sa Rada musí uistiť o relevantnosti a dôvodnosti informácií a dôkazov, ktoré sú jej predložené členským štátom alebo vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil rovnakého nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 100 napadnutého rozsudku rozhodol, že Rada pri prijímaní rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 nedodržala povinnosť preskúmať relevantnosť a dôvodnosť informácií a dôkazov voči Bank Saderat Iran, ktoré jej boli predložené, čo spôsobuje protiprávnosť týchto aktov.

O zjavne nesprávnom posúdení

Napadnutý rozsudok

85

V bode 106 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na nedostatok odôvodnenia druhého dôvodu, uplatňovaného Radou voči Bank Saderat Iran, je potrebné sa obmedziť na preskúmanie dôvodnosti prvého, tretieho, štvrtého a piateho uvedeného dôvodu.

86

Pokiaľ ide o tretí dôvod, Bank Saderat Iran nepopiera, že DIO a IEI sa zúčastňovali na šírení jadrových zbraní, ale to, že služby, ktoré týmto dvom subjektom poskytla, odôvodňovali prijatie reštriktívnych opatrení voči nej. V tejto súvislosti v podstate uviedla, že uvedené služby predstavovali bežné bankové služby, ktoré boli poskytnuté v minulosti v súvislosti so spravovaním exportných akreditívov vydaných tretími bankami, a že sa netýkali transakcií spojených so šírením jadrových zbraní. Aby bolo možné overiť dôvodnosť týchto tvrdení, Všeobecný súd požiadal Radu o predloženie konkrétnych informácií, ktoré súvisia s akreditívmi spracovanými Bank Saderat Iran pre DIO a IEI. Rada v odpovedi na žiadosť Všeobecného súdu tieto informácie nepredložila, a preto tento súd v bode 116 napadnutého rozsudku rozhodol, že nemožnosť overiť dôvodnosť tvrdení Bank Saderat Iran sa pripisuje Rade, ktorá si nesplnila povinnosť predložiť relevantné dôkazy a informácie.

90

Vzhľadom na tieto skutočnosti Všeobecný súd dospel v bode 116 napadnutého rozsudku k záveru, že je potrebné druhému žalobnému dôvodu vyhovieť.

Argumentácia účastníkov konania

91

Pokiaľ ide o štvrtý dôvod týkajúci sa akreditívu v prospech spoločnosti Mesbah Energy Company, Rada uvádza, že Všeobecný súd riadne nezohľadnil protiprávnu povahu činností, lebo dôkazy pochádzajú z dôverných zdrojov a nemôžu byť vždy sprístupnené. Rovnako zdôrazňuje zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a inštitúciami, ako aj zásadu lojálnej spolupráce. Rada okrem toho tvrdí, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva neexistuje absolútne právo na sprístupnenie dôkazov. Ak sa takáto zásada uplatňuje v trestnoprávnej oblasti, uplatňuje sa a fortiori na dotknuté reštriktívne opatrenia, ktoré sú dočasnými ochrannými opatreniami.

93

Spojené kráľovstvo zdôrazňuje, že Bank Saderat Iran je veľmi dôležitou iránskou bankou, ktorá má v Iráne kľúčové postavenie, ktoré jej umožňuje podporovať jadrové činnosti, ktoré by mohli viesť k šíreniu jadrových zbraní. Bank Saderat Iran v podstate je kontrolovaná iránskou vládou a hrozí riziko, že by vzhľadom na svoje postavenie mohla poskytovať takúto podporu. Vzhľadom na legitímny a veľmi dôležitý cieľ vytvoriť nátlak na Irán, aby ukončil jadrové činnosti, ktoré by mohli viesť k šíreniu jadrových zbraní, to z pohľadu tohto členského štátu odôvodňuje dočasné ochranné opatrenia s cieľom udržiavať mier a medzinárodnú bezpečnosť. Rozhodnutia tohto druhu spadajú do posudzovacej právomoci Rady.

94

Komisia uvádza, že na činnosti Bank Saderat Iran treba nazerať z globálnejšej perspektívy a nemožno ich preskúmať ako individuálne činnosti vytrhnuté z kontextu. Pripomína, že Bezpečnostná rada mala v úmysle zapísať Bank Saderat Iran do uvádzaných zoznamov.

95

Zapísanie bánk do zoznamov možno vysvetliť tým, že Irán potrebuje bankové služby na dovoz uránu, technológie a iných materiálov. Podľa Komisie vylúčenie takej banky ako Bank Saderat Iran z jedného z hlavných finančných trhov racionálne súvisí s cieľom medzinárodného spoločenstva zabrániť vývoju a šíreniu jadrových zbraní. Rada nemá byť povinná preukázať, že služby a transakcie, o ktoré vo veci ide, „priamo“ súviseli so šírením jadrových zbraní, ako si to zrejme želá Všeobecný súd. Stačí, aby subjekt, ktorý sa má zapísať na zoznam, poskytoval služby tretím osobám, akými sú v predmetnej veci DIO a IEI, o ktorých je známe, že sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní.

Pokiaľ ide o skutočnosti zohľadnené na odôvodnenie zaradenia Bank Saderat Iran do uvedených zoznamov a o dôkaz odôvodnenosti tohto zaradenia, treba pripomenúť, že účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie najmä vyžaduje, aby sa súd Únie uistil, že rozhodnutie, ktoré má pre dotknutú osobu alebo dotknutý subjekt individuálny dosah, sa opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 119 ; Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P , EU:C:2013:775 , bod 64 ; Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P , EU:C:2013:776 , bod 73 ; Anbouba/Rada, C‑605/13 P , EU:C:2015:248 , bod 45 ; Anbouba/Rada, C‑630/13 P , EU:C:2015:247 , bod 46 ; Ipatau/Rada, C‑535/14 P , EU:C:2015:407 , bod 42 , ako aj Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 109 ).

99

Súdu Únie teda prináleží v rámci tohto preskúmania prípadne vyzvať príslušný orgán Únie, aby predložil informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré sú relevantné pre toto preskúmanie (pozri rozsudky Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 120 ; Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P , EU:C:2013:775 , bod 65 , ako aj Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 110 ).

103

V dôsledku toho je tvrdenie založené na dôvernosti dôkazov neprípustné.

104

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 109 napadnutého rozsudku rozhodol, že štvrtý dôvod neodôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči Bank Saderat Iran.

105

Pokiaľ ide o tretí dôvod, Všeobecný súd sa domnieval, že vzhľadom na nedostatok konkrétnych informácií o akreditívoch, ktoré Bank Saderat Iran spravovala pre DIO a IEI, nemohol overiť dôvodnosť tvrdení Bank Saderat Iran. Treba zamietnuť tvrdenia Rady, Komisie a Spojeného kráľovstva založené na článku 1 ods. 4 a článku 15 ods. 1 rozhodnutia 2010/413, článku 4 nariadenia č. 267/2012, ako aj bodoch 5, 7 a 14 rezolúcií Bezpečnostnej rady 1737 (2006), 1747 (2007) a 1929 (2010), ktoré mali preukázať, že spravovanie exportných akreditívov pre DIO a IEI zo strany Bank Saderat Iran samo osebe predstavuje podporu jadrových činností Iránskej islamskej republiky, ktoré by mohli viesť k šíreniu jadrových zbraní. Rada nepredložila Všeobecnému súdu žiaden dôkaz, ktorým by preukázala, že tieto akreditívy sa týkali tovaru, ktorého vývoz z Iránu bol podľa ustanovení citovaných aktov a rezolúcií zakázaný, ani nepreukázal, že služby poskytnuté Bank Saderat Iran v prospech DIO a IEI predstavujú takúto podporu. Z tohto dôvodu sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 116 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že je potrebné vyhovieť druhému žalobnému dôvodu.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zrušil sporné akty na základe spojenia viacerých dôvodov.

109

Všeobecný súd preto v bode 100 napadnutého rozhodnutia nesprávne rozhodol, že vada, ktorou je poznačené rozhodnutie Rady, odôvodňuje zrušenie rozhodnutia 2010/413 a vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 vo vzťahu k Bank Saderat Iran, avšak v bode 102 napadnutého rozsudku zrušil rovnaké akty z dôvodu iných vád, pričom Súdny dvor v tomto ohľade nekonštatoval žiadne nesprávne právne posúdenie. Z toho vyplýva, že vada konštatovaná v bode 100 napadnutého rozsudku nemá vplyv na výrok tohto rozsudku.

110

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že hlavné odvolanie je potrebné zamietnuť.

O vzájomnom odvolaní

113

Rada sa domnieva, že prvý dôvod nie je dôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

114

V súvislosti s prvým dôvodom treba uviesť, že podľa článku 169 ods. 1 a článku 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže byť predmetom odvolania alebo vzájomného odvolania len čiastočné alebo úplné zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu.

115

Rada a Komisia tvrdia, že druhý dôvod nie je dôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

118

Z článku 60 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie nemá odkladný účinok. Druhý odsek tohto článku však stanovuje, že bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí lehoty stanovenej na podanie odvolania, alebo ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí.

119

Ako už rozhodol Súdny dvor, nariadenia ukladajúce povinnosť zmraziť finančné prostriedky vymedzeným osobám a subjektom sú v rozsahu, v akom určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, zakazujú najmä sprístupniť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osobám a subjektom, ktoré sú uvedené na zoznamoch nachádzajúcich sa v ich prílohách, predstavujú akty všeobecnej pôsobnosti a zároveň súbor individuálnych rozhodnutí voči uvedeným osobám a subjektom (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P , EU:C:2008:461 , body 241 až 244 , ako aj Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P , EU:C:2013:258 , bod 56 ).

123

V dôsledku toho treba vzájomné odvolanie zamietnuť.

O trovách

124

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

125

Článok 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

129

Spojené kráľovstvo a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania na oboch stupňoch.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil:

1.

Odvolanie sa zamieta.

5.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania na oboch stupňoch.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.