C-334/13

62013CJ0334

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

zo 16. októbra 2014 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Poľnohospodárstvo — Nariadenie (ES) č. 800/1999 — Vývozné náhrady — Nariadenie (ES) č. 1291/2000 — Systém vývozných certifikátov — Vývozné colné vyhlásenie podané bez vývozného certifikátu — Lehota, ktorú poskytol colný úrad vývozu — Colné doklady preukazujúce dodanie vyvážaného tovaru do krajiny určenia — Sfalšované doklady — Oprava nezrovnalostí — Uplatnenie sankcie stanovenej v článku 51 nariadenia (ES) č. 800/1999“

Vo veci C‑334/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesfinanzhof (Nemecko) zo 16. apríla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 19. júna 2013, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. mája 2014,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

Nordex Food A/S, v zastúpení: U. Schrömbges, Rechtsanwalt,

—

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1, článku 49 ods. 2 a článku 51 nariadenia Komisie (ES) č. 800/1999 z 15. apríla 1999, ktorým sa ustanovujú spoločné podrobné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky ( Ú. v. ES L 102, s. 11 ; Mim. vyd. 03/025, s. 129), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 2299/2001 z 26. novembra 2001 ( Ú. v. ES L 308, s. 19 ; Mim. vyd. 03/034, s. 204, ďalej len „nariadenie č. 800/1999“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Nordex Food A/S (ďalej len „Nordex“), usadenou v Dánsku, a Hauptzollamt Hamburg‑Jonas (Vyšší colný úrad Hamburg‑Jonas) vo veci odmietnutia priznať vývoznú náhradu a uplatnenia sankcie na základe článku 51 nariadenia č. 800/1999.

Právny rámec

3

… na základe skúseností by bolo potrebné zintenzívniť opatrenia na boj proti nepresnostiam, a najmä podvodom škodiacim rozpočtu spoločenstva; keďže na tento účel by bolo potrebné prijať ustanovenia na opätovné získanie čiastok vyplatených navyše a sankcie, ktoré by viedli vývozcov k tomu, aby dodržiavali pravidlá spoločenstva;

(64)

keďže na zabezpečenie správneho fungovania systému vývozných náhrad by sa mali sankcie uplatňovať bez ohľadu na povahu zavinenia; keďže je však aj napriek tomu vhodné v určitých prípadoch upustiť od sankcií, najmä ak ide o evidentnú chybu uznanú príslušným orgánom, a ustanoviť prísnejšie sankcie v prípadoch, kde sa preukáže úmysel…;“

6

Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 800/1999:

„Nárok na náhradu bude podmienený predložením vývoznej licencie [vývozného certifikátu – neoficiálny preklad ], kde je náhrada vopred stanovená, okrem prípadu vývozu tovaru…“

„2. S výnimkou prípadov vyššej moci musia byť doklady týkajúce sa vyplatenia náhrady alebo vrátenia colnej zábezpeky predložené do 12 mesiacov odo dňa prijatia vývozného colného vyhlásenia.

…

4. Ak sa vývozcovi nepodarilo získať a predložiť doklady požadované podľa článku 16 v lehote ustanovenej v odseku 2 aj napriek tomu, že konal náležite, môže mu byť na jeho žiadosť poskytnutá dodatočná lehota, do ktorej ich má predložiť.“

10

Článok 50 ods. 2 nariadenia č. 800/1999 stanovoval:

„Ak je dôkaz, že všetky požiadavky ustanovené v nariadeniach spoločenstva boli splnené, predložený do 6 mesiacov od uplynutia lehôt ustanovených v článku 49 (2) a (4), náhrada, ktorá má byť vyplatená, sa rovná 85 % sumy, ktorá by bola vyplatená, ak by boli splnené všetky požiadavky.

b)

dvojnásobok rozdielu medzi požadovanou náhradou a uplatniteľnou náhradou, ak vývozca úmyselne poskytne nepravdivé informácie.

…

3. Pokuta ustanovená v odseku 1, bodu a) sa neuplatní:

a)

v prípadoch vyššej moci;

…“

12

Nariadenie Komisie (ES) č. 1291/2000 z 9. júna 2000, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania systému dovozných a vývozných licencií a certifikátov s vopred stanovenou sadzbou náhrady pre poľnohospodárske výrobky ( Ú. v. ES L 152, s. 1 ; Mim. vyd. 03/029, s. 145) bolo zrušené nariadením Komisie (ES) č. 376/2008 z 23. apríla 2008, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania systému dovozných a vývozných licencií a certifikátov s vopred stanovenou sadzbou náhrady pre poľnohospodárske výrobky ( Ú. v. EÚ L 114, s. 3 ).

13

Nariadenie č. 1291/2000 však zostáva uplatniteľné na skutkové okolnosti, o ktoré ide v konaní vo veci samej.

14

Článok 24 tohto nariadenia stanovoval:

„1. Kópia č. 1 licencie alebo certifikátu sa predkladá tej colnici, na ktorej bola prevzatá [bolo prevzaté – neoficiálny preklad ]:

…

b)

v prípade vývoznej licencie alebo certifikátu s vopred stanovenou sadzbou náhrady deklarácia týkajúca sa [colné vyhlásenie týkajúce sa – neoficiálny preklad ]:

—

Článok 25 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 24 môže členský štát povoliť predkladať licenciu alebo certifikát vydávajúcemu orgánu alebo, ak existuje, orgánu zodpovednému za vyplácanie náhrad.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

Dňa 2. mája 2002 Nordex deklarovala na príslušnom colnom úrade, Zollamt Nesserland (Colný úrad Nesserland), vývoz syra feta z Nemecka do Kosova. V tejto súvislosti sa odvolala na vývozný certifikát, ktorý vydali dánske orgány. Vzhľadom na to, že tento certifikát nebol priložený k vývoznému colnému vyhláseniu, Zollamt Nesserland poskytol spoločnosti Nordex lehotu v dĺžke trvania jeden týždeň na účely predloženia tohto certifikátu. Keďže uvedený certifikát bol predložený v tejto lehote, Zollamt Nesserland vyvážaný tovar zohľadnil.

18

Nordex preto v rámci súdneho konania týkajúceho sa poskytnutia vývoznej náhrady, ktoré nebolo pred Finanzgericht Hamburg zatiaľ ukončené, požadovala tiež zrušenie uloženej sankcie. V tejto súvislosti Nordex predložila nové doklady, ktorými boli listy colného orgánu UNMIK, ako aj overenú kópiu pôvodného potvrdenia o colnom vybavení, ktoré vydal tento orgán.

22

Finanzgericht Hamburg zamietol žalobu spoločnosti Nordex. Tento súd sa domnieva, že Hauptzollamt Hamburg-Jonas je viazaný rozhodnutím Zollamt Nesserland o predĺžení lehoty a nemôže teda odmietnuť vyplatenie vývoznej náhrady na základe neskorého predloženia vývozného certifikátu. Naproti tomu, keďže doklady preukazujúce splnenie všetkých colných formalít týkajúcich sa dovozu do Kosova, ktoré predložila Nordex počas súdneho konania, neboli predložené v stanovenej lehote, t. j. v lehote 12 mesiacov podľa článku 49 ods. 2 nariadenia č. 800/1999 alebo v prípade nedodržania tejto lehoty v lehote 18 mesiacov podľa článku 50 ods. 2 tohto nariadenia, nemožno priznať požadovanú vývoznú náhradu, pričom sa uplatní sankcia uvedená v článku 51 nariadenia č. 800/1999.

23

Nordex podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd).

24

Za týchto podmienok Bundesfinanzhof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa pri rozhodovaní o poskytnutí vývoznej náhrady vychádzať z riadneho predloženia vývozného certifikátu podľa článku 4 ods. 1 nariadenia [č. 800/1999], keď colný úrad vývozu prijal vývozné colné vyhlásenie bez predloženia certifikátu, vývozcovi pritom umožnil, aby certifikát predložil dodatočne v priebehu určitej lehoty, a dovozca to splnil?

2.

V prípade zápornej odpovede na túto otázku, vyžaduje článok 4 ods. 1 nariadenia [č. 800/1999] povinne predloženie vývozného certifikátu už pri podaní vývozného colného vyhlásenia alebo postačuje, keď dovozca predloží vývozný certifikát (ktorý mu bol vydaný pred vývozom) až v rámci platobného konania?

3.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či možno predloženie vývozného certifikátu považovať za vykonané v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 800/1999, pokiaľ sa vývoz uskutočnil bez tohto certifikátu, ktorého existencia bola preukázaná v čase vývozného colného vyhlásenia, pričom vývozca predložil tento certifikát v dodatočnej lehote jedného týždňa, ktorú mu na tento účel poskytol príslušný colný úrad.

29

Treba konštatovať, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 800/1999 stanovuje, že nárok na náhradu je podmienený predložením vývozného certifikátu príslušnému colnému orgánu.

30

Vzhľadom na to, že sa článok 4 nariadenia č. 800/1999 nachádza vo všeobecných ustanoveniach tohto nariadenia týkajúcich sa nároku na náhradu, treba uviesť, že Súdny dvor v súvislosti s článkom 3 nariadenia Komisie (EHS) č. 3665/87 z 27. novembra 1987, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 351, s. 1 ), ktorý zodpovedá článku 5 nariadenia č. 612/2009 a ktorý je súčasťou tých istých všeobecných ustanovení, rozhodol, že informácie uvedené v tomto ustanovení neslúžia len pre presný matematický výpočet náhrady, ale predovšetkým na preukázanie existencie alebo neexistencie nároku na túto náhradu a iniciovanie systému preverovania žiadosti o náhradu (rozsudok Dachsberger & Söhne, C‑77/08, EU:C:2009:172 , bod 24 a citovaná judikatúra).

31

Nariadenie č. 800/1999 však neobsahuje nijaké spresnenie, pokiaľ ide o pravidlá predkladania vývozného certifikátu. Tieto spresnenia vyplývajú z nariadenia č. 1291/2000. Ako vyplýva z odôvodnenia 15 tohto nariadenia týmto certifikátom sa udeľuje právo vyvážať, a preto sa musí predložiť pri prijímaní vývozného colného vyhlásenia.

35

Článok 24 ods. 1 nariadenia č. 1291/2000 stanovuje, že vývozný certifikát sa predkladá tomu colnému úradu, kde bolo prijaté colné vyhlásenie týkajúce sa vývozu. V súlade s článkom 24 ods. 2 tohto nariadenia sa certifikát predkladá alebo necháva k dispozícii colným orgánom pri prijatí tohto vyhlásenia.

36

Bez ohľadu na článok 24 uvedeného nariadenia článok 25 tohto nariadenia umožňuje, aby členský štát mohol povoliť predkladať licenciu alebo certifikát vydávajúcemu orgánu alebo prípadne orgánu zodpovednému za vyplácanie náhrad.

37

V prejednávanom prípade je v prvom rade nesporné, že vývozný certifikát existoval v čase prijatia vývozného colného vyhlásenia a že príslušný colný úrad o ňom vedel. Následne sa zdá, že neskoré predloženie vývozného certifikátu, ktorý vydali dánske orgány, tomuto úradu nemožno priamo pripísať spoločnosti Nordex. Napokon z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by predloženie tohto vývozného certifikátu v čase po podaní vývozného colného vyhlásenia predstavovalo prekážku nevyhnutných fyzických kontrol, ktoré vykonal príslušný colný úrad.

41

Pokiaľ ide o otázku, či príslušné orgány zodpovedné za vyplácanie vývoznej náhrady mohli namietať voči rozhodnutiu o poskytnutí dodatočnej lehoty príslušným colným orgánom, treba pripomenúť, že colná právna úprava Únie sa má vykladať v tom zmysle, že colný úrad príslušný na vyplatenie vývoznej náhrady je viazaný rozhodnutím colného úradu vývozu, ak toto rozhodnutie spĺňa všetky formálne a hmotnoprávne podmienky „rozhodnutia“ tak podľa článku 4 bodu 5 colného kódexu, ako aj podľa príslušných vnútroštátnych právnych predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok Südzucker a i., EU:C:2012:444 , body 64 až 67).

42

Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či predmetné rozhodnutie spĺňa tieto podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok Südzucker a i., EU:C:2012:444 , bod 67).

43

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vývozca, ktorý predložil sfalšované colné doklady na účely preukázania dodania vyvážaného tovaru do krajiny určenia, môže po uplynutí lehôt stanovených v článkoch 49 a 50 nariadenia č. 800/1999 predložiť v rámci prebiehajúceho súdneho konania týkajúceho sa poskytnutia vývoznej náhrady platné colné doklady, aj keď sa toto poskytnutie vývoznej náhrady oneskorilo z iných dôvodov než tých, ktoré sa týkajú dôkazu o dodaní uvedeného tovaru.

46

Na úvod treba pripomenúť, že vývozca musí v súlade s článkom 49 ods. 1 nariadenia č. 800/1999 podať výslovnú žiadosť o vyplatenie vývoznej náhrady. Podľa článku 49 ods. 2 tohto nariadenia s výnimkou prípadov vyššej moci má vývozca lehotu 12 mesiacov odo dňa prijatia vývozného colného vyhlásenia, aby predložil príslušným vnútroštátnym orgánom doklady na účely vyplatenia uvedenej náhrady.

47

Pokiaľ ide o túto dvanásťmesačnú lehotu, Súdny dvor už na jednej strane rozhodol, že takáto lehota zohľadňuje záujem správnych orgánov členských štátov na skončení konaní o vývozných náhradách v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o rovnocenné ustanovenia nachádzajúce sa v článku 47 ods. 2 nariadenia č. 3665/87, rozsudok Eribrand, C‑467/01, EU:C:2003:364 , bod 40).

48

Hoci znenie článku 49 nariadenia č. 800/1999 neobsahuje nijaké obmedzenie týkajúce sa dĺžky dodatočných lehôt, ktoré možno priznať, z výslovného odkazu, ktorý obsahuje článok 50 ods. 2 tohto nariadenia, na lehoty stanovené v článku 49 ods. 2 a 4 uvedeného nariadenia vyplýva, že vývozca v prípade, že mu bola poskytnutá dodatočná lehota, disponuje po uplynutí tejto lehoty tiež šesťmesačnou lehotou na účely doplnenia svojich dokladov a tým aj získania vyplatenia 85 % náhrady, ktorá by mala byť vyplatená, ak by boli splnené všetky požiadavky (pozri v tomto zmysle rozsudok Eribrand, EU:C:2003:364 , bod 45).

52

Naproti tomu, ako vyplýva už z dvadsiateho piateho odôvodnenia nariadenia č. 3665/87, ak sa vývozné lehoty alebo lehoty na predloženie dôkazov potrebných na vyplatenie náhrady prekročia, náhrada sa neposkytne. Súdny dvor, pokiaľ ide o toto nariadenie, tiež rozhodol, že nedodržanie procesných ustanovení obsiahnutých v právnej úprave môže viesť k zníženiu, ba dokonca aj k strate nárokov na vývoznú náhradu, a že takýto prípad nastane konkrétne vtedy, keď vývozca predloží dôkazy potrebné na získanie vývoznej náhrady až po uplynutí lehôt stanovených v článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 2 tohto nariadenia, ktorých obsah je v podstate totožný s obsahom článku 49 ods. 2 a článku 50 ods. 2 nariadenia č. 800/1999 (rozsudok Laub, C‑428/05, EU:C:2007:368 , bod 16).

53

Tento záver nevyvracia okolnosť, že neskoré predloženie dôkazu o dodaní vyvážaného tovaru do krajiny určenia nemalo nijaký vplyv na priebeh konania o poskytnutí vývoznej náhrady, pričom toto konanie sa zdržalo z iných dôvodov než tých, ktoré sa týkajú dôkazu o tomto dodaní tovaru.

57

Z uvedených úvah vyplýva, že články 49 a 50 nariadenia č. 800/1999 sa majú vykladať v tom zmysle, že s výnimkou prípadu vyššej moci vývozca, ktorý na účely preukázania dodania vyvážaného tovaru do krajiny určenia predložil colné doklady, ktoré sa následne ukázali byť sfalšované, nemôže po uplynutí lehôt stanovených v týchto článkoch predložiť v rámci prebiehajúceho súdneho konania týkajúceho sa poskytnutia vývoznej náhrady platné colné doklady, aj keď sa toto poskytnutie vývoznej náhrady zdržalo z iných dôvodov než tých, ktoré sa týkajú dôkazu o dodaní uvedeného tovaru.

O štvrtej otázke

58

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 51 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 800/1999 má vykladať v tom zmysle, že sankcia stanovená v tomto ustanovení sa má uložiť vtedy, keď vývozca predložil v stanovených lehotách doklady preukazujúce dodanie vyvážaného tovaru do krajiny určenia, ktoré sa ukázali byť sfalšované, hoci z platných dokladov predložených počas konania vyplýva, že požadovaná vývozná náhrada zodpovedá tej, ktorá mala byť poskytnutá.

59

62

V prejednávanom prípade sa však doklady preukazujúce dodanie vyvážaného tovaru do krajiny určenia, ktoré boli predložené v lehotách stanovených právnou úpravou, ukázali byť sfalšované. Keďže dotknutý vývozca teda nepredložil v lehotách všetky doklady, ktoré vyžaduje predmetná právna úprava, treba mu uložiť sankciu podľa článku 51 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 800/1999, pokiaľ sa však v jeho prípade neuplatní jeden z prípadov oslobodenia nachádzajúcich sa na taxatívnom zozname uvedenom v článku 51 ods. 3 tohto nariadenia, do ktorého nemožno doplniť nový prípad oslobodenia založený najmä na neexistencii zavineného konania vývozcu (pozri v tomto zmysle rozsudky AOB Reuter, EU:C:2008:249 , bod 36, a Eurofit, EU:C:2013:487 , bod 43).

63

Z uvedených úvah vyplýva, že článok 51 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 800/1999 sa má vykladať v tom zmysle, že sankcia stanovená v tomto ustanovení sa má uložiť vtedy, keď vývozca predložil v stanovených lehotách doklady preukazujúce dodanie vyvážaného tovaru do krajiny určenia, ktoré sa ukázali byť sfalšované, aj keď z platných dokladov predložených počas konania vyplýva, že požadovaná vývozná náhrada zodpovedá tej, ktorá mala byť poskytnutá.

O trovách

64

3.

Článok 51 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 800/1999, zmeneného a doplneného nariadením č. 2299/2001, sa má vykladať v tom zmysle, že sankcia stanovená v tomto ustanovení sa má uložiť vtedy, keď vývozca predložil v stanovených lehotách doklady preukazujúce dodanie vyvážaného tovaru do krajiny určenia, ktoré sa ukázali byť sfalšované, aj keď z platných dokladov predložených počas konania vyplýva, že požadovaná vývozná náhrada zodpovedá tej, ktorá mala byť poskytnutá.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.