Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·23.4.2015

C-382/13

ECLI:EU:C:2015:261

Mení

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62013CJ0382
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

62013CJ0382

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 23. apríla 2015 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov — Nariadenie (EHS) č. 1408/71 — Článok 13 ods. 2 a článok 17 — Výpomoc v inom členskom štáte, než je štát bydliska — Uplatniteľná právna úprava — Odmietnutie priznať nárok na prídavky na deti a zníženie starobného dôchodku štátom bydliska“

Vo veci C‑382/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Centrale Raad van Beroep (Holandsko) z 1. júla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 4. júla 2013, ktorý súvisí s konaním:

C. E. Franzen,

H. D. Giesen,

F. van den Berg

proti

Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa), J. Malenovský, M. Safjan a A. Prechal,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. júna 2014,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

C. E. Franzen, v zastúpení: S. Ikiz, advocaat,

—

Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank, v zastúpení: H. van der Most a T. Theele, splnomocnení zástupcovia,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. Noort, splnomocnená zástupkyňa,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brighouse, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci B. Kennely a J. Holmes, barristers,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. septembra 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 2 a článku 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 ( Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1 ; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006 ( Ú. v. EÚ L 392, s. 1 , ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ako aj článkov 20 ZFEÚ, 21 ZFEÚ a 45 ZFEÚ.

Tento návrh bol predložený v rámci troch sporov medzi pani Franzenovou, pánom Giesenom a pánom van den Bergom na jednej strane a Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank (Správna rada Sociálnej poisťovne, ďalej len „SVB“) na strane druhej, ktorých predmetom sú rozhodnutia, ktorými SVB odmietla priznať pani Franzenovej nárok na prídavky na deti, a znížila partnerský príplatok a starobný dôchodok priznaný pánovi Giesenovi a pánovi van den Bergovi.

Právny rámec

Právo Únie

Článok 1 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

‚zamestnanec‘ a ‚samostatne zárobkovo činná osoba‘ znamená:

každú osobu povinne alebo voliteľne nepretržite poistenú pre prípad jednej alebo viacerých udalostí pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo v rámci osobitného systému pre štátnych zamestnancov;

ii)

každú osobu povinne poistenú pre prípad jednej alebo viacerých nepredvídaných udalostí pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia, ktoré sú predmetom tohto nariadenia a vzťahujú sa na všetkých obyvateľov alebo celú pracujúcu populáciu, ak takáto osoba:

—

sa dá identifikovať ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na základe spôsobu, ktorým sa takýto systém riadi alebo financuje, alebo

—

ak nespĺňa tieto kritéria a je poistená pre prípad nejakej inej nepredvídanej udalosti uvedenej v prílohe I v rámci systému pre zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo v rámci systému, ktorý je uvedený v [bode] iii), a to buď povinne, alebo na základe nepretržitého voliteľného poistenia, alebo, ak takýto systém v danom členskom štáte neexistuje, tak vyhovuje definícii, ktorá je uvedená v prílohe I;

…“

Článok 2 ods. 1 uvedeného nariadenia s názvom „Osoby, na ktoré sa nariadenie vzťahuje“ stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo študentov, na ktoré sa vzťahuje alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, alebo ktoré sú osobami bez štátnej príslušnosti, alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

Článok 13 nariadenia č. 1408/71, uvedený v jeho hlave II, s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ stanovuje:

„1. Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2. Pokiaľ článk[y] 14 až 17 neustanovujú inak:

na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu;

…

na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu, bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade s jednou z výnimiek alebo jedným z osobitných ustanovení, ktoré sú uvedené v článkoch 14 až 17, sa budú vzťahovať právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko, a budú sa na ňu vzťahovať iba tieto predpisy.“

Podľa článku 17 tohto nariadenia s názvom „Výnimky z článkov 13 až 16“:

„Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb.“

Holandské právo

Zákon o všeobecnom starobnom poistení

Podľa § 2 zákona o všeobecnom starobnom poistení (Algemene Ouderdomswet, ďalej len „AOW“) je „rezidentom“ v zmysle tohto zákona osoba, ktorá má bydlisko v Holandsku.

Podľa § 3 ods. 1 AOW sa bydlisko osoby určí podľa okolností jednotlivého prípadu.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) AOW je podľa ustanovení tohto zákona poistená osoba, ktorá ešte nedovŕšila dôchodkový vek a je rezidentom. Odsek 3 tohto § 6 spresňuje, že odchylne od odsekov 1 a 2 toho istého paragrafu možno okruh poistených osôb rozšíriť alebo obmedziť nariadením orgánu verejnej správy alebo na základe neho.

Zákonom z 29. apríla 1998 (Stb. 1998, č. 267) sa do AOW so spätnou účinnosťou k 1. januáru 1989 doplnil § 6a, podľa ktorého:

„Odchylne od § 6 AOW a predpisov, ktoré z neho vychádzajú, sa prípadne

za poistenú považuje osoba, ktorej poistenie na základe tohto zákona vyplýva z uplatnenia ustanovení zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie;

za nepoistenú považuje osoba, na ktorú sa na základe zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie vzťahujú právne predpisy iného štátu.“

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) AOW sa sumy dôchodku znížia o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého osoba s nárokom na dôchodok nebola poistená v období od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

Odsek 2 písm. a) toho istého paragrafu stanovuje, že príplatok v hrubej výške sa zníži o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého nebol manžel/nebola manželka osoby s nárokom na dôchodok poistený/poistená v období, odkedy osoba s nárokom na dôchodok dovŕšila vek 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

Podľa § 45 ods. 1 prvej vety AOW v znení účinnom k 1. aprílu 1985 poistenci a bývalí poistenci majú v prípadoch, za podmienok a podľa sadzby stanovenej nariadením orgánu verejnej správy právo platiť príspevky za obdobia od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov, počas ktorých nie sú alebo neboli poistení.

Podľa toho istého ustanovenia v znení účinnom k 1. januáru 1990 poistenci a bývalí poistenci môžu v prípadoch, za podmienok a podľa sadzby stanovenej nariadením orgánu verejnej správy alebo na základe neho uzatvoriť dobrovoľné poistenie za obdobia od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov, počas ktorých nie sú alebo neboli poistení.

Všeobecný zákon o prídavkoch na deti

§ 2 a § 3 ods. 1 všeobecného zákona o prídavkoch na deti (Algemene Kinderbijslagwet, ďalej len „AKW“) majú rovnaký obsah ako § 2 a § 3 ods. 1 AOW.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) AKW je podľa ustanovení tohto zákona poistená osoba, ktorá je rezidentom.

§ 6a písm. b) AKW stanovuje, že prípadne odchylne od § 6 AKW a predpisov, ktoré z neho vychádzajú, sa za nepoistenú považuje osoba, na ktorú sa na základe zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie vzťahujú právne predpisy iného štátu.

Nariadenie, ktorým sa rozširuje a obmedzuje okruh osôb s povinnou účasťou na sociálnom poistení

Počas obdobia posudzovaného v sporoch vo veci samej bolo na základe § 6 ods. 3 AOW a AKW prijatých viacero po sebe nasledujúcich nariadení, ktorými sa rozširuje a obmedzuje okruh osôb s povinnou účasťou na sociálnom poistení (Besluit uitbreiding en beperking kring verzekerden volksverzekeringen, ďalej len „BUB“). Na okolnosti posudzované v konaniach vo veci samej bolo teda postupne uplatniteľné nariadenie z 19. októbra 1976 (Stb. 557, ďalej len „BUB 1976“), nariadenie z 3. mája 1989 (Stb. 164, ďalej len „BUB 1989“) a nariadenie z 24. decembra 1998 (Stb. 746, ďalej len „BUB 1999“).

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) BUB 1976 sa za „poisteného“ v zmysle AOW nepovažuje okrem iného rezident, ktorý je v pracovnom pomere mimo Holandského kráľovstva a na základe tejto činnosti je poistený podľa zahraničnej zákonnej úpravy platnej v štáte výkonu práce v súvislosti s dávkami pre prípad staroby a úmrtia, ako aj s prídavkami na deti.

BUB 1976 bolo nahradené BUB 1989, ktorého § 10 ods. 1 v znení uplatniteľnom od 1. júla 1989 do 1. januára 1992 stanovoval, že „v systéme sociálneho poistenia nie je poistený rezident, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska“. V období od 1. januára 1992 do 1. januára 1997 toto ustanovenie BUB 1989 stanovovalo, že „v systéme sociálneho poistenia nie je poistený rezident, ktorý počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska“. Podľa znenia uplatniteľného od 1. januára 1997 do 1. januára 1999 § 10 ods. 1 BUB 1989 stanovoval, že „v systéme sociálneho poistenia nie je poistený rezident, ktorý počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska, s výnimkou prípadov, keď túto činnosť vykonáva na základe pracovného pomeru so zamestnávateľom, ktorý má sídlo alebo bydlisko v Holandsku“.

K 1. januáru 1999 bolo BUB 1989 nahradené BUB 1999. § 12 tohto posledného uvedeného nariadenia stanovuje, že „v systéme sociálneho poistenia nie je poistený ten, kto má bydlisko v Holandsku a počas súvislého obdobia v dĺžke najmenej tri mesiace vykonáva zárobkovú činnosť výlučne mimo Holandska, s výnimkou prípadov, keď túto činnosť vykonáva na základe pracovného pomeru so zamestnávateľom, ktorý má sídlo alebo bydlisko v Holandsku“.

Tak BUB 1989, ako aj BUB 1999 obsahovalo pravidlo na zmiernenie tvrdosti právneho predpisu, a to v § 25, resp. v § 24, ktoré v rámci BUB 1989 oprávňovalo SVB odchýliť sa v určitých prípadoch od ostatných ustanovení tohto nariadenia s cieľom vyrovnať sa so značnou neprimeranosťou, ktorá môže vyplynúť z povinnej účasti na poistení alebo z vylúčenia z povinnej účasti podľa uvedeného nariadenia, alebo v rámci BUB 1999 neuplatniť ustanovenia tohto nariadenia alebo sa od nich odchýliť, pokiaľ ich uplatnenie vedie s ohľadom na význam rozšírenia a obmedzenia okruhu poistených osôb k značnej neprimeranosti, ktorá vyplýva výlučne z povinnej účasti na poistení alebo z vylúčenia z tejto povinnosti podľa tohto druhého nariadenia.

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

Všetci žalobcovia v konaniach vo veci samej sú holandskí štátni príslušníci a bývajú v Holandsku.

Vec týkajúca sa pani Franzenovej

Pani Franzen, narodená v roku 1965, poberala v Holandsku prídavky na deti na základe AKW na svoju dcéru, narodenú v roku 1995, ktorú vychovávala sama. V novembri 2002 oznámila SVB, že od 1. januára 2001 pracovala v Nemecku 20 hodín týždenne ako kaderníčka. Keďže príjmy, ktoré pani Franzen dosahovala z tejto činnosti, boli nízke, bola povinne poistená len v nemeckom zákonnom systéme úrazového poistenia (Unfallversicherung), pričom nemala prístup k žiadnemu inému z nemeckých systémov sociálneho zabezpečenia. SVB jej rozhodnutím z 25. februára 2003 s účinnosťou od 1. októbra 2002 odňala nárok na prídavky na deti.

SVB vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tiež spresňuje, že pani Franzen listom z 21. septembra 2003 na základe § 24 BUB 1999 požiadala o zrušenie svojho vylúčenia z účasti na sociálnom poistení. SVB rozhodnutím z 15. marca 2004 zamietla túto žiadosť z dôvodu, že pani Franzen nebola poistená na základe práva Únie ani na základe ustanovení holandského práva. SVB však uvádza, že spolu s oznámením rozhodnutia z 15. marca 2004 navrhla pani Franzenovej, aby požiadala príslušný nemecký orgán, aby na ňu uplatňoval výlučne holandské právne predpisy podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71. Pani Franzen na tento návrh nereagovala.

Dňa 30. januára 2006 pani Franzen podala ďalšiu žiadosť o prídavky na deti, ktorej SVB vyhovela rozhodnutím z 27. marca 2006 s účinnosťou od prvého štvrťroka 2006.

Listom z 5. júna 2007 bola v mene pani Franzenovej podaná žiadosť o priznanie nároku na prídavky na deti od štvrtého štvrťroka 2002. SVB rozhodnutím z 5. júla 2007 konštatovala, že od prvého štvrťroka 2006 pani Franzen už nemala nárok na prídavky na deti, ale rozhodla, že nebude vymáhať neoprávnene vyplatené sumy. Rozhodnutím zo 16. novembra 2007 bola námietka pani Franzenovej proti tomuto rozhodnutiu zamietnutá ako nedôvodná a jej žiadosť o nové priznanie prídavkov z 5. júna 2007 bola tiež zamietnutá.

Dňa 6. februára 2008, kým ešte prebiehalo konanie o žalobe pani Franzenovej podanej proti zamietavému rozhodnutiu z 5. júla 2007, SVB prijala nové rozhodnutie, ktorým zmenila odôvodnenie svojho rozhodnutia zo 16. novembra 2007, pričom uviedla, že žiadosti o prídavky na deti boli zamietnuté z dôvodu, že podľa článku 13 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa na pani Franzenovú uplatňovali výlučne nemecké právne predpisy, čím bolo vylúčené uplatnenie holandského sociálneho poistenia.

Rechtbank Maastricht rozsudkom z 5. augusta 2008 zamietol žaloby podané proti rozhodnutiam zo 16. novembra 2007 a 6. februára 2008 ako nedôvodné. Pani Franzen podala odvolanie na Centrale Raad van Beroep, pričom medzi účastníkmi konania vo veci samej pred uvedeným súdom je sporné, či bola pani Franzen od 1. októbra 2002 poistená na základe AKW z dôvodu jej bydliska v Holandsku.

Vec týkajúca sa pána Giesena

Manželka pána Giesena, narodená v roku 1947, pracovala v Nemecku počas roka 1970 a potom počas obdobia od 19. mája 1988 do 12. mája 1993 ako „geringfügig Beschäftigte“, čiže ako osoba zárobkovo činná v malom rozsahu. Pracovala okrem iného ako predavačka v obchode s oblečením a vykonávala činnosť na základe zmluvy o výpomoci počas obmedzeného počtu hodín v mesiaci, ktoré nepresahovali dva či tri dni mesačne.

Pán Giesen podal 22. septembra 2006 žiadosť o starobný dôchodok a partnerský príplatok na základe AOW, ktorej SVB vyhovela rozhodnutím z 3. októbra 2007. Partnerský príplatok bol však znížený o 16 % z dôvodu, že manželka pána Giesena nebola počas obdobia, v ktorom pracovala v Nemecku, poistená na účely sociálneho poistenia v Holandsku. Pán Giesen podal proti tomuto rozhodnutiu námietku v rozsahu, v akom sa týkalo zníženia tohto príplatku. Rozhodnutím z 20. mája 2008 bola táto námietka zamietnutá ako nedôvodná.

Rechtbank Roermond rozsudkom z 13. októbra 2008 zamietol žalobu pána Giesena podanú proti rozhodnutiu z 20. mája 2008 ako nedôvodnú. Uvedený súd dospel k záveru, že na jeho manželku sa nevzťahovali holandské právne predpisy, keďže nebolo preukázané, že nepracovala v Nemecku dlhšie ako tri mesiace. Medzi účastníkmi konania pred vnútroštátnym súdom konajúcim o odvolaní pána Giesena je sporné, či bola manželka pána Giesena počas obdobia od 19. mája 1988 do 31. decembra 1992 poistená podľa AOW z dôvodu, že bývala v Holandsku.

Vec týkajúca sa pána van den Berga

Pán van den Berg, narodený v roku 1943, vykonával v Nemecku zárobkovú činnosť počas období od 25. júna do 24. júla 1972 a od 1. januára 1990 do 31. decembra 1994. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že túto činnosť nevykonával každý deň, ale len počas krátkych období. Keďže jeho príjmy boli príliš nízke, nebolo ho možné považovať za osobu, ktorá je povinná platiť príspevky v Nemecku. Dňa 17. januára 2008 pán van den Berg požiadal o starobný dôchodok na základe AOW. SVB mu rozhodnutím z 1. augusta 2008 priznala nárok na tento dôchodok, ale znížila ho o 14 % z dôvodu, že pán van den Berg nebol v Holandsku poistený dlhšie ako sedem rokov. Rozhodnutím z 25. novembra 2008 bola jeho námietka proti uvedenému rozhodnutiu vyhlásená za čiastočne dôvodnú a zníženie sa stanovilo na 10 %.

Rechtbank Maastricht rozsudkom z 19. októbra 2009 zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu z 25. novembra 2008 ako nedôvodnú. Pán van den Berg podal proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, v rámci konania o ktorom je medzi účastníkmi konania vo veci samej sporné, či bol pán van den Berg počas obdobia od 1. januára 1990 do 31. decembra 1994 poistený na základe AOW vzhľadom na skutočnosť, že býval v Holandsku.

Spoločné poznámky k trom veciam

Centrale Raad van Beroep sa domnieva, že dotknuté osoby v konaniach vo veci samej možno počas sporných období považovať za zamestnancov v zmysle článku 2 nariadenia č. 1408/71 v spojení s jeho článkom 1 písm. a) tohto nariadenia a že AOW a AKW spadajú do vecnej pôsobnosti uvedeného nariadenia.

Vzniká však otázka, či sa počas sporných období na uvedené dotknuté osoby na základe článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vzťahovali nemecké právne predpisy a prípadne či vylučovací účinok tohto ustanovenia znamená, že holandské právne predpisy nemožno uplatniť. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd odvoláva na rozsudok Kits van Heijningen (C‑2/89, EU:C:1990:183 ), ktorý sa týka zamestnania na kratší pracovný čas, a pýta sa, či sa táto judikatúra vzťahuje aj na zmluvu o výpomoci.

Vnútroštátny súd konštatuje, že v rámci prejednávaných sporov je nesporné, že dotknuté osoby neboli z dôvodu činnosti, ktorú vykonávali, poistené na základe nemeckých právnych predpisov, s výnimkou ich povinného poistenia v nemeckom systéme úrazového poistenia, a teda nemohol im vzniknúť nárok na starobný dôchodok, prípadne na prídavky na deti. Uvedený súd navyše poukazuje na to, že sa manželka pána Giesena počas obdobia od 1. júla 1989 do 31. decembra 1992 a pán van den Berg a pani Franzen počas sporných období, ktoré sa ich týkajú, musia považovať za nepoistené osoby na základe AOW a AKW. Na to, aby bolo možné posúdiť, či právo Únie bráni tomuto vylúčeniu, treba poskytnúť výklad ustanovení práva Únie týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov, ako aj občanov, konkrétne článku 45 ZFEÚ na jednej strane a článkov 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ na strane druhej.

Za týchto podmienok Centrale Raad van Beroep rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 13 ods. 2 úvodná veta a písm. a) nariadenia č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že na rezidentov členského štátu, ktorí patria do pôsobnosti tohto nariadenia a na základe zmluvy o výpomoci nevykonávajú viac ako dva alebo tri dni mesačne činnosť v platenom zamestnaní na území iného členského štátu, sa tam z tohto dôvodu vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia?

V prípade kladnej odpovede [na prvú otázku písm. a)], vzťahujú sa na uvedených rezidentov v tomto prípade právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia tak v dňoch, keď dochádza k výkonu činností, ako aj v dňoch, keď sa činnosti nevykonávajú, a ak áno, ako dlho po poslednom skutočnom výkone činností uvedené predpisy ešte platia?

Bráni článok 13 ods. 2 úvodná veta a písm. a) v spojení s článkom 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 tomu, aby sa migrujúci pracovník, na ktorého sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce v oblasti sociálneho zabezpečenia, podľa vnútroštátnej právnej úpravy štátu bydliska považoval v tomto štáte za osobu poistenú podľa AOW?

Má sa právo Únie, predovšetkým ustanovenia o voľnom pohybe pracovníkov a/alebo občanov Únie vykladať v tom zmysle, že za okolností predmetných konaní bráni uplatneniu takého vnútroštátneho právneho predpisu, ako je § 6a AOW a/alebo AKW, podľa ktorého je migrujúci pracovník s bydliskom v Holandsku v tomto štáte vylúčený z poistenia podľa AOW a/alebo AKW, pretože sa naňho vzťahujú výlučne nemecké právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to aj vtedy, keď je tento pracovník v Nemecku ako ‚geringfügig Beschäftigte‘ vylúčený z poistenia ‚Altersrente‘ [starobné poistenie] a nemá nárok na ‚Kindergeld’ [prídavky na deti]?

Je z hľadiska odpovede na [tretiu otázku písm. a)] ešte dôležité, že existovala možnosť uzatvoriť dobrovoľné poistenie podľa AOW, resp. požiadať SVB, aby uzatvorila dohodu v zmysle článku 17 nariadenia č. 1408/71?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 má vykladať v tom zmysle, že sa na rezidenta členského štátu, ktorý patrí do pôsobnosti tohto nariadenia a na základe zmluvy o výpomoci pracuje niekoľko dní mesačne na území iného členského štátu, vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce, a v prípade kladnej odpovede, či sa toto uplatnenie právnych predpisov vzťahuje aj na dni, počas ktorých sa v rámci zamestnania nevykonáva žiadna činnosť.

Je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 1408/71 vytvára systém koordinácie vnútroštátnych režimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zavádza pravidlá, ktoré určujú právnu úpravu uplatniteľnú na pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Wencel, C‑589/10, EU:C:2013:303 , bod 45).

Ustanovenia uvedenej hlavy II majú za cieľ najmä zabezpečiť, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak zamedzilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z neho môžu vyplynúť (pozri rozsudky Ten Holder, 302/84, EU:C:1986:242 , bod 19; Luijten, 60/85, EU:C:1986:307 , bod 12; Bosmann, C‑352/06, EU:C:2008:290 , bod 16, ako aj Hudzinski a Wawrzyniak, C‑611/10 a C‑612/10, EU:C:2012:339 , bod 41).

Táto zásada uplatnenia právnych predpisov len jedného členského štátu je vyjadrená konkrétne v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorý stanovuje, že pracovník, na ktorého sa vzťahuje toto nariadenie, podlieha právnym predpisom len jedného členského štátu (pozri rozsudky Ten Holder, 302/84, EU:C:1986:242 , bod 20; Luijten, 60/85, EU:C:1986:307 , bod 13, a Bosmann, C‑352/06, EU:C:2008:290 , bod 16).

Podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa na pracovníka zamestnaného na území jedného členského štátu vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu. Určenie právnej úpravy členského štátu ako právnej úpravy uplatniteľnej na pracovníka podľa tohto ustanovenia znamená, že sa na neho vzťahuje len právna úprava tohto členského štátu (pozri rozsudky Ten Holder, 302/84, EU:C:1986:242 , bod 23, a Bosmann, C‑352/06, EU:C:2008:290 , bod 17).

Vo svojom rozsudku Kits van Heijningen (C‑2/89, EU:C:1990:183 , bod 10), ktorý sa týka zamestnania na kratší pracovný čas dva dni v týždni, zakaždým po dve hodiny, Súdny dvor konštatoval, že nič v znení článku 1 písm. a) alebo článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 neumožňuje vylúčiť z pôsobnosti tohto nariadenia určité kategórie osôb z dôvodu času, ktorý venujú výkonu svojej činnosti. V dôsledku toho treba určitú osobu považovať za osobu, ktorá patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia, ak spĺňa podmienky stanovené v článku 1 písm. a) tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 2 ods. 1.

Svojou prvou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd pýta, či je judikatúra vyplývajúca z rozsudku Kits van Heijningen (C‑2/89, EU:C:1990:183 ) uplatniteľná na situáciu, o akú ide v prípade manželky pána Giesena, ktorá pracovala len počas dvoch alebo troch dní mesačne v Nemecku. Pokiaľ ide o situáciu pani Franzenovej a pána van den Berga, tento vnútroštátny súd sa domnieva, že bola preukázaná skutočnosť, že ich činnosť v Nemecku predstavuje zamestnanie a že Spolková republika Nemecko je členským štátom, ktorý bol príslušný počas sporného obdobia týkajúceho sa týchto dvoch dotknutých osôb.

V tejto súvislosti keďže z judikatúry citovanej v bode 44 predmetného rozsudku vyplýva, že čas venovaný zamestnaniu nemá z hľadiska určenia uplatniteľnosti nariadenia č. 1408/71 na dotknutú osobu žiadny význam, treba konštatovať, že osoba, ktorá vykonáva prácu dva alebo tri dni mesačne a spĺňa podmienky stanovené v článku 1 písm. a) v spojení s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, teda že sa na ňu ako na zamestnanca vzťahujú právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a je štátnym príslušníkom jedného z členských štátov, spadá do pôsobnosti tohto nariadenia. Podľa článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia sa na takúto osobu vzťahujú právne predpisy členského štátu, na území ktorého je zamestnaná.

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či sú podľa uvedeného článku 13 ods. 2 písm. a) právne predpisy členského štátu výkonu práce uplatniteľné okrem dní, keď dochádza k výkonu činností v rámci zamestnania, aj v dňoch, keď sa činnosti nevykonávajú.

Odpoveď na túto otázku vyplýva aj z rozsudku Kits van Heijningen (C‑2/89, EU:C:1990:183 ). V bode 14 uvedeného rozsudku totiž Súdny dvor konštatoval, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 nestanovuje nijaké rozlišovanie podľa toho, či sa zárobková činnosť vykonáva na ustanovený pracovný čas alebo na kratší pracovný čas. Okrem toho cieľ, ktorý toto ustanovenie sleduje, by bol ohrozený, ak by sa konštatovalo, že uplatňovanie právnych predpisov uvedeného členského štátu je obmedzené na obdobia, počas ktorých sa vykonáva činnosť, s vylúčením období, počas ktorých dotknutá osoba nevykonáva svoju činnosť.

Súdny dvor z toho vyvodil záver, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na osobu, ktorá patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, ktorá vykonáva činnosť v platenom zamestnaní na kratší pracovný čas, sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu tak počas dní, v ktorých vykonáva túto činnosť, ako aj počas dní, v ktorých ju nevykonáva (rozsudok Kits van Heijningen, C‑2/89, EU:C:1990:183 , bod 15).

To isté platí aj pre činnosť vykonávanú v platenom zamestnaní príležitostne, ako to je v prípade činností, o aké ide v konaní vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že právne predpisy členského štátu výkonu práce sa naďalej uplatňujú počas obdobia, v ktorom bola dotknutá osoba zamestnaná na území tohto členského štátu. Na tento účel je irelevantná existencia pracovného pomeru a druh pracovného pomeru, či už ide o zmluvu na kratší pracovný čas alebo o zmluvu o výpomoci, ako aj počet hodín odpracovaných pracovníkom.

Tento výklad nemôže byť spochybnený judikatúrou týkajúcou sa článku 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorej je toto ustanovenie, na základe ktorého sa na osobu vzťahujú pod podmienkami, ktoré stanovuje, právne predpisy členského štátu bydliska, uplatniteľné tak na osoby, ktoré definitívne ukončili všetku profesijnú činnosť, ako i na osoby, ktoré svoju činnosť ukončili len dočasne (rozsudky Kuusijärvi, C‑275/96, EU:C:1998:279 , body 39 a 40, ako aj Adanez‑Vega, C‑372/02, EU:C:2004:705 , bod 24).

Ako to správne tvrdí SVB, obdobie, počas ktorého sa nevykonávajú činnosti v rámci výpomoci, nemožno totiž považovať za dočasné ukončenie činnosti. V tejto súvislosti zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že pracovný pomer medzi manželkou pána Giesena a jej zamestnávateľom trval päť rokov bez prerušenia. Počas tohto obdobia sa preto na ňu podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vzťahovali právne predpisy členského štátu výkonu práce, v tomto prípade nemecké právne predpisy.

Na prvú otázku treba teda odpovedať tak, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že na rezidenta členského štátu, ktorý patrí do pôsobnosti tohto nariadenia a na základe zmluvy o výpomoci pracuje niekoľko dní mesačne na území iného členského štátu, sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce, a to tak v dňoch, keď vykonáva činnosť v rámci zamestnania, ako aj v dňoch, keď túto činnosť nevykonáva.

O druhej otázke

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s odsekom 1 tohto článku má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, bráni tomu, aby migrujúci pracovník, na ktorého sa vzťahujú právne predpisy členského štátu výkonu práce, poberal podľa vnútroštátnej právnej úpravy štátu bydliska dávky zo systému starobného poistenia alebo prídavky na deti od štátu bydliska.

Táto otázka sa vzťahuje na osobitné okolnosti vecí samých, v ktorých uplatňovanie právnych predpisov členského štátu výkonu práce nemalo za následok vznik poistenia dotknutých osôb v systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu, pokiaľ ide o prídavky na deti a starobný dôchodok.

Hoci právne predpisy štátu bydliska, o ktorý ide vo veci samej, vylučujú podľa vylučovacej klauzuly stanovenej v § 6a písm. b) AKW a AOW poistenie migrujúceho pracovníka, akým sú aj dotknuté osoby vo veci samej, v jeho systéme starobného poistenia, vnútroštátny súd vysvetlil, že v prípade zápornej odpovede na druhú otázku mu prináleží odmietnuť uplatnenie tejto vylučovacej klauzuly a uplatniť pravidlo na zmiernenie tvrdosti právneho predpisu stanovené v BUB 1989 a BUB 1999 s cieľom vyrovnať sa so značnou neprimeranosťou, ktorá môže vyplynúť z povinnej účasti na poistení alebo z vylúčenia z povinnej účasti.

V tomto kontexte vzniká otázka, či článok 13 nariadenia č. 1408/71 bráni členskému štátu bydliska, aby priznal nárok na uvedené dávky.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už vo svojich rozsudkoch Bosmann (C‑352/06, EU:C:2008:290 ), ako aj Hudzinski a Wawrzyniak (C‑611/10 a C‑612/10, EU:C:2012:339 ) akceptoval výnimky zo zásady uplatnenia právnych predpisov len jedného členského štátu a uznal možnosť členského štátu, ktorý nie je príslušný podľa ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, aby za určitých podmienok priznal migrujúcemu pracovníkovi nárok na rodinné dávky podľa svojho vnútroštátneho práva.

V rozsudku Bosmann (C‑352/06, EU:C:2008:290 ), v ktorom nešlo o súbeh rodinných dávok toho istého typu napriek súbežnému uplatneniu právnych úprav dvoch členských štátov, Súdny dvor konštatoval, že aj keď právo Únie neukladá povinnosť príslušným orgánom štátu bydliska priznať pani Bosmann predmetnú rodinnú dávku, možnosť takéhoto priznania však nemožno vylúčiť, ak by takáto osoba mohla mať nárok na uvedené dávky už len na základe toho, že má bydlisko v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok Bosmann, C‑352/06, EU:C:2008:290 , body 25, 27 a 28).

Súdny dvor konkrétne v bode 31 uvedeného rozsudku Bosmann (C‑352/06, EU:C:2008:290 ) uviedol, že za okolností, akými sú okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nemožno zbaviť členský štát bydliska možnosti priznať prídavky na deti osobám s bydliskom na jeho území. Hoci sa podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 na osobu, ktorá je zamestnaná na území jedného členského štátu, vzťahujú právne predpisy tohto štátu aj ak má bydlisko na území iného členského štátu, neznamená to, že toto nariadenie bráni členskému štátu bydliska priznať na základe svojej vnútroštátnej právnej úpravy tejto osobe prídavky na deti.

Podobná výnimka zo zásady uplatnenia právnych predpisov len jedného členského štátu stanovenej v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 sa pripustila v rozsudku Hudzinski a Wawrzyniak (C‑611/10 a C‑612/10, EU:C:2012:339 ), v ktorom Súdny dvor uznal možnosť členského štátu, ktorý nebol príslušný podľa ustanovení hlavy II tohto nariadenia, ale na území ktorého migrujúci pracovník vykonával dočasnú prácu a v ktorom mal neobmedzenú daňovú povinnosť k dani z príjmov, poskytnúť prídavky na dieťa súbežne s prídavkami na dieťa vyplácanými členským štátom bydliska.

Pokiaľ ide v prvom rade o rodinné dávky a situáciu pani Franzenovej, je potrebné konštatovať, že na jednej strane presne tak ako nemecké právne predpisy za okolností, akými sú okolnosti týkajúce sa pani Bosmann, ani holandské právne predpisy, o aké ide vo veci samej, neviažu nárok na rodinnú dávku na podmienky zamestnania alebo poistenia. Na vznik nároku na rodinné dávky teda stačí mať bydlisko v Holandsku, bez ohľadu na vylučovaciu klauzulu uvedenú v § 6a písm. b) AKW a AOW, ktorej cieľom je prebratie zásady uplatnenia právnych predpisov len jedného členského štátu do vnútroštátneho právneho poriadku. Na strane druhej, napriek formálnemu uplatneniu právnych predpisov členského štátu výkonu práce, pani Franzen nemala nárok na predmetné sociálne dávky z dôvodu obmedzeného počtu hodín výkonu práce a nízkeho príjmu zo zamestnania vykonávaného na jeho území. Rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bosmann (C‑352/06, EU:C:2008:290 ), okolnosti veci týkajúcej sa pani Franzenovej nesvedčia o súbehu rodinných dávok tej istej povahy, vzťahujúcich sa na to isté obdobie poistenia.

Pokiaľ ide v druhom rade o dávky v starobe a partnerský príplatok, ktoré sú predmetom sporov týkajúcich sa pána van der Berga a pána Giesena, zdá sa, že hmotnoprávne podmienky na priznanie nároku na takéto dávky podľa právnych predpisov členského štátu bydliska sú splnené a že priznanie nároku na tieto dávky nebude mať v prípade súbežného uplatnenia právnych predpisov štátu bydliska a štátu výkonu práce za následok súbeh dávok tej istej povahy, vzťahujúcich sa na to isté obdobie.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom bolo totiž potvrdené, že podmienka bydliska postačuje na vznik nároku na poistenie v holandskom zákonnom systéme starobného poistenia, a to aj v prípade nečinnosti osoby počas určitého obdobia. Vo veciach samých dotknuté osoby stratili nárok na poistenie v Holandsku z dôvodu, že vykonávali prácu príležitostnej povahy na nemeckom území bez toho, aby boli poistené v systéme starobného poistenia v Nemecku, z dôvodu ich nízkych príjmov.

V dôsledku toho je potrebné podobným spôsobom, ako v rozsudku Bosmann (C‑352/06, EU:C:2008:290 ) konštatovať, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia nebráni za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej tomu, aby migrujúci pracovník, na ktorého sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia členského štátu výkonu práce, ktorý spĺňa hmotnoprávne podmienky na priznanie nároku na takéto dávky podľa právnych predpisov jeho členského štátu bydliska a ktorého situácia nemá za následok súbeh dávok tej istej povahy, vzťahujúcich sa na to isté obdobie, poberal rodinné dávky a dávky v starobe v členskom štáte bydliska.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v spojení s odsekom 1 toho istého článku sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, nebráni tomu, aby migrujúci pracovník, na ktorého sa vzťahujú právne predpisy členského štátu výkonu práce, poberal podľa vnútroštátnej právnej úpravy členského štátu bydliska dávky zo systému starobného poistenia a prídavky na deti od štátu bydliska.

O tretej otázke

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na druhú otázku, a najmä na skutočnosť, že vnútroštátny súd má v úmysle neuplatniť vylučovaciu klauzulu v prípade, že odpoveď na druhú otázku bude záporná, ako to vyplýva z bodu 56 tohto rozsudku, nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1992/2006 z 18. decembra 2006, sa má vykladať v tom zmysle, že na rezidenta členského štátu, ktorý patrí do pôsobnosti tohto nariadenia v znení zmien a doplnení a na základe zmluvy o výpomoci pracuje niekoľko dní mesačne na území iného členského štátu, sa vzťahujú právne predpisy štátu výkonu práce, a to tak v dňoch, keď vykonáva činnosť v rámci zamestnania, ako aj v dňoch, keď túto činnosť nevykonáva.

Článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97, zmeneného a doplneného nariadením č. 1992/2006, v spojení s odsekom 1 toho istého článku sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, nebráni tomu, aby migrujúci pracovník, na ktorého sa vzťahujú právne predpisy členského štátu výkonu práce, poberal podľa vnútroštátnej právnej úpravy členského štátu bydliska dávky zo systému starobného poistenia a prídavky na deti od štátu bydliska.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.