C-551/13

62013CJ0551

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 18. decembra 2014 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Smernica 2008/98/ES — Článok 15 — Nakladanie s odpadmi — Možnosť pôvodcu odpadu vykonať spracovanie odpadu sám — Vnútroštátny zákon na účely prebratia, ktorý bol prijatý, ale zatiaľ nenadobudol účinnosť — Uplynutie lehoty na prebratie — Priamy účinok“

Vo veci C‑551/13,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Commissione tributaria provinciale di Cagliari (Taliansko) zo 17. mája 2013 a doručený Súdnemu dvoru 25. októbra 2013, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. októbra 2014,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

Società Edilizia Turistica Alberghiera Residenziale (SETAR) SpA, v zastúpení: A. Fantozzi, R. Altieri a G. Mameli, avvocati,

—

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc ( Ú. v. EÚ L 312, s. 3 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Società Edilizia Turistica Alberghiera Residenziale (SETAR) SpA (ďalej len „SETAR“), ktorá je vlastníkom turistického hotelového komplexu v oblasti S’Oru e Mari (Taliansko), na jednej strane a Comune di Quartu S. Elena na druhej strane vo veci odmietnutia tejto spoločnosti zaplatiť miestnu daň za odstraňovanie tuhého komunálneho odpadu (tassa per lo smaltimento dei rifiuti solidi urbani, ďalej len „TARSU“).

…

(28)

Táto smernica by mala pomôcť EÚ v tom, aby sa priblížila ‚recyklujúcej spoločnosti‘, ktorá sa snaží predchádzať vzniku odpadu a využívať odpad ako zdroj. Najmä v šiestom environmentálnom akčnom programe Spoločenstva sa vyzýva na prijatie opatrení zameraných na zabezpečenie triedenia odpadov priamo pri zdroji, na zber a recykláciu prioritných prúdov odpadov. V súlade s týmto cieľom a ako prostriedok na uľahčenie zhodnocovania odpadu alebo zlepšenie jeho potenciálu zhodnocovania by sa odpad predtým, než sa podrobí činnostiam zhodnocovania, ktorými sa dosiahne najlepší celkový environmentálny výsledok, mal zbierať separovane, ak je to technicky, environmentálne a hospodársky uskutočniteľné. Členské štáty by mali podporovať oddelenie nebezpečných zložiek z odpadových tokov, ak je to potrebné na dosiahnutie environmentálne priaznivého odpadového hospodárstva.

…

(41)

S cieľom priblížiť sa k európskej recyklačnej spoločnosti s vysokou mierou účinnosti zdrojov, by sa mali ustanoviť ciele v oblasti príprav na opätovné použitie a recykláciu odpadu. Členské štáty majú naďalej rozdielne prístupy k zberu odpadu z domácností a odpadu podobného druhu a zloženia. Je preto vhodné, aby tieto ciele zohľadňovali rozdielne systémy zberu v rôznych členských štátoch. Odpadové toky iného pôvodu podobné odpadu z domácností zahŕňajú odpad uvedený v zápise 20 zoznamu ustanoveného rozhodnutím Komisie 2000/532/ES [z 3. mája 2000 nahradzujúceho rozhodnutie 94/3/ES, ktorým sa vydáva zoznam odpadov podľa článku 1 písm. a) smernice Rady 75/442/EHS o odpadoch a rozhodnutie Rady 94/904/ES, ktorým sa vydáva zoznam nebezpečných odpadov podľa článku 1 ods. 4 smernice Rady 91/689/EHS o nebezpečných odpadoch ( Ú. v. ES L 226, s. 3 ; Mim. vyd. 15/005, s. 151)].“

a)

predchádzanie vzniku;

b)

príprava na opätovné použitie;

c)

recyklácia;

6

Článok 13 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa nakladanie s odpadom vykonávalo bez ohrozovania zdravia ľudí, poškodzovania životného prostredia, a najmä:

a)

bez rizika pre vodu, ovzdušie, pôdu, rastliny alebo živočíchy;

b)

2. Členské štáty môžu rozhodnúť, že náklady na nakladanie s odpadom čiastočne alebo úplne znáša výrobca výrobku, z ktorého odpad vznikol, a že distribútori takéhoto výrobku sa môžu na nákladoch podieľať.“

8

Podľa článku 15 tejto smernice:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že každý pôvodný pôvodca odpadu alebo iný držiteľ odpadu vykoná spracovanie odpadu sám, alebo prenechá spracovanie obchodníkovi alebo zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti spracovania odpadu, alebo zabezpečí, aby spracovanie zariadilo verejné alebo súkromné zariadenie na zber odpadu v súlade s článkami 4 a 13.

2. Ak sa odpad prepravuje od pôvodného pôvodcu alebo držiteľa k jednej z fyzických alebo právnických osôb uvedených v odseku 1 na predbežné spracovanie, všeobecne platí, že zodpovednosti za úplné vykonanie činnosti zhodnocovania alebo zneškodňovania sa nie je možné zbaviť.

Bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie [Európskeho parlamentu a Rady] (ES) č. 1013/2006 [zo 14. júna 2006 o preprave odpadu ( Ú. v. EÚ L 190, s. 1 )], členské štáty môžu spresniť podmienky týkajúce sa zodpovednosti a rozhodnúť o tom, v akých prípadoch si pôvodný pôvodca ponecháva zodpovednosť za celý spracovateľský reťazec alebo v akých prípadoch môže pôvodca a držiteľ znášať zodpovednosť spoločne so subjektmi spracovateľského reťazca alebo ju na nich preniesť.

a)

odstraňuje odpad sám;

b)

prenechá odpad tretím osobám oprávneným podľa platnej právnej úpravy;

c)

prenechá odpad osobám, ktoré spravujú verejnú službu zberu komunálneho odpadu a s ktorými bola uzatvorená na tento účel osobitná dohoda;

„1. Pôvodný pôvodca odpadu alebo iný držiteľ odpadu vykoná spracovanie odpadu sám, alebo prenechá spracovanie sprostredkovateľovi alebo zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti spracovania odpadu, alebo verejnému alebo súkromnému zariadeniu na zber odpadu v súlade s článkami 177 a 179. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia uvedené v nasledujúcich odsekoch tohto článku, pôvodný pôvodca alebo iný držiteľ si ponechávajú zodpovednosť za celý spracovateľský reťazec, čo znamená, že ak pôvodný pôvodca odpadu alebo držiteľ prepravuje odpad na predbežné spracovanie jednej z osôb uvedených v tomto odseku, táto zodpovednosť spravidla zotrváva.“

11

Článok 16 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 205/2010 okrem iného doplnil za článok 188 legislatívneho dekrétu č. 152/2006 článok 188a, nazvaný „Kontrola sledovateľnosti odpadu“, a článok 188b, nazvaný „Systém kontroly sledovateľnosti odpadu (Sistri)“.

12

Článok 188a legislatívneho dekrétu č. 152/2006 stanovuje:

„1. Pri uplatňovaní ustanovení článku 177 ods. 4 musí byť sledovateľnosť odpadu zabezpečená od jeho výroby až po konečné určenie.

13

Článok 16 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 205/2010 stanovuje, že „ustanovenia tohto článku nadobúdajú účinnosť odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty podľa článku 12 ods. 2 vyhlášky ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora zo 17. decembra 2009“.

14

Podľa článku 12 ods. 2 vyhlášky ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora zo 17. decembra 2009„s cieľom zaručiť dodržiavanie zákonných povinnosť a zabezpečiť správne fungovanie Sistri sú však subjekty uvedené v tých istých článkoch povinné dodržiavať ustanovenia uvedené v článkoch 190 a 193 legislatívneho dekrétu [č. 152/2006] počas jedného mesiaca po vykonaní Sistri, ako sa uvádza v článkoch 1 a 2.“

15

Článok 1 ods. 1 a 4 vyhlášky ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora zo 17. decembra 2009 stanovuje:

…

4. Podniky a zariadenia pôvodných pôvodcov odpadu neklasifikovaného ako nebezpečný podľa článku 184 ods. 3 písm. c), d) a g) legislatívneho dekrétu [č. 152/2006], ktoré nemajú viac ako desať zamestnancov, podniky, ktoré zbierajú a prepravujú svoj odpad neklasifikovaný ako nebezpečný podľa článku 212 ods. 8 legislatívneho dekrétu [č. 152/2006], poľnohospodári uvedení v článku 2135 občianskeho zákonníka, ktorí vytvárajú odpad neklasifikovaný ako nebezpečný, a podniky a zariadenia pôvodných pôvodcov odpadu neklasifikovaného ako nebezpečný pochádzajúceho z iných činností ako činností uvedených v článku 184 ods. 3 písm. c), d) a g) legislatívneho dekrétu [č. 152/2006], sa môžu pripojiť k systému Sistri dobrovoľne odo dňa uvedeného v odseku 1 písm. b).“

16

Lehota na vykonanie Sistri uvedená vo vyhláške ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora zo 17. decembra 2009 bola následne stanovená do 30. júna 2012 zákonným dekrétom č. 138 z 13. augusta 2011 (GURI č. 188 z 13. augusta 2011, s. 1), zmeneným so zmenami a doplneniami na zákon zákonom č. 148 zo 14. septembra 2011 (GURI č. 216 zo 16. septembra 2011, s. 1), zmeneným a doplneným zákonným dekrétom č. 216 z 29. decembra 2011 (GURI č. 302 z 29. decembra 2011, s. 8), zmeneným so zmenami a doplneniami na zákon zákonom č. 14 z 24. februára 2012 (riadna príloha ku GURI č. 48 z 27. februára 2012).

17

Článkom 52 ods. 1 a 2 zákonného dekrétu č. 83 z 22. júna 2012 o naliehavých opatreniach na rozvoj krajiny (decreto‑legge n. 83 – Misure urgenti per la crescita del Paese) (riadna príloha ku GURI č. 147 z 26. júna 2012), zmeneného so zmenami a doplneniami na zákon zákonom č. 134 zo 7. augusta 2012 (riadna príloha ku GURI č. 187 z 11. augusta 2012), bola lehota na vykonanie Sistri predĺžená do 30. júna 2013, pričom v tomto článku bolo stanovené, že táto nová lehota sa určí vyhláškou ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora.

20

Dňa 30. novembra 2010 SETAR oznámila Comune di Quartu S. Elena, že od 1. januára 2011 už nebude platiť TARSU za obecnú správu odstraňovania odpadu, keďže od vyššie uvedeného dátumu využíva na odstraňovanie odpadu tvoreného jej hotelierskym komplexom špecializovaný podnik podľa článku 188 legislatívneho dekrétu č. 152/2006 a článku 15 smernice 2008/98.

21

Rozhodnutím zo 7. decembra 2010 Comune di Quartu S. Elena spoločnosti SETAR oznámila, že táto spoločnosť má naďalej povinnosť uhradiť TARSU za rok 2011, pričom okolnosť, že uvedená spoločnosť si zabezpečuje odstraňovanie svojho odpadu sama, je v tejto súvislosti irelevantná.

22

SETAR sa predbežne obrátila na Tribunale amministrativo regionale per la Sardegna (správny regionálny súd pre Sardíniu) so žalobou o neplatnosť rozhodnutia, ktorým Comune di Quartu S. Elena schválila sadzby TARSU na rok 2011. Tento súd vyhovel návrhu spoločnosti SETAR.

26

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Commissione tributaria provinciale di Cagliari sa domnieva, že článok 15 smernice 2008/98 bol predmetom opatrenia na prebratie do vnútroštátneho práva, aj keď toto opatrenie nenadobudlo účinnosť. Tento súdny orgán sa však na jednej strane pýta, či tento článok 15 možno z hľadiska jeho obsahu považovať za bezpodmienečný a dostatočne presný na to, aby sa mohol priamo uplatniť na spor vo veci samej. Na druhej strane sa pýta, či taká právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, správne vykonáva článok 15 smernice 2008/98, keďže tento článok umožňuje, aby aj jednotlivec – s využitím vhodných prostriedkov a profesionálnej schopnosti – mohol priamo vykonať odstraňovanie odpadu a nemusel tak platiť súvisiace náklady, s výnimkou nákladov na „spoločenskú správu“, ktoré musí v každom prípade sčasti znášať z dôvodu existencie všeobecnej služby.

27

Za týchto podmienok Commissione tributaria provinciale di Cagliari rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni právo Spoločenstva právnej úprave stanovenej v článku 188 legislatívneho dekrétu č. 152/2006 a vo vyhláške ministra pre životné prostredie, ochranu prírodných zdrojov a mora zo 17. [decembra] 2009, podľa ktorej sa vstup právnej úpravy preberajúcej smernicu 2008/98/ES do platnosti odkladá do prijatia vyhlášky ministerstva, ktorá určí technický postup a lehoty na vstup uvedenej preberajúcej právnej úpravy do platnosti?“

O prejudiciálnej otázke

Na úvod treba konštatovať, že svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol o súlade určitých vnútroštátnych ustanovení s právom Únie.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tomuto súdu neprináleží, aby v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ posudzoval súlad noriem vnútroštátneho práva s právom Únie, ani aby vykladal zákony a iné právne predpisy vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Vueling Airlines, C‑487/12, EU:C:2014:2232 , bod 26 a citovanú judikatúru).

32

Súdny dvor je však príslušný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť tento súlad na účely rozhodnutia vo veci, o ktorej rozhoduje (pozri najmä rozsudok Lombardini a Mantovani, C‑285/99 a C‑286/99, EU:C:2001:640 , bod 27 a citovanú judikatúru).

33

—

na jednej strane, či sa právo Únie má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá síce preberá túto smernicu, ale nadobudnutie jej účinnosti je podmienené prijatím neskoršieho vnútroštátneho aktu, ktorý vymedzí technické postupy a dátum nadobudnutia účinnosti, hoci lehota na prebratie uvedenej smernice uplynula, a

—

na druhej strane, či sa článok 15 ods. 1 smernice 2008/98 v spojení s jej článkami 4 a 13 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neupravuje možnosť, aby pôvodca odpadu alebo držiteľ odpadu vykonal sám odstránenie tohto odpadu a nemusel tak platiť miestnu daň za jeho odstraňovanie.

36

Na účely odpovede na prvú časť takto preformulovanej otázky treba pripomenúť, že povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovujú článok 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica 2008/98. Túto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia majú všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (pozri najmä rozsudok Waddenvereniging a Vogelbeschermingsvereniging, C‑127/02, EU:C:2004:482 , bod 65).

40

Z toho vyplýva, že na prvú časť položenej otázky treba odpovedať tak, že právo Únie a smernica 2008/98 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá síce preberá túto smernicu, ale nadobudnutie jej účinnosti je podmienené prijatím neskoršieho vnútroštátneho aktu, pokiaľ k tomuto nadobudnutiu účinnosti dôjde po uplynutí lehoty na prebratie stanovenej uvedenou smernicou.

41

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či článok 15 ods. 1 smernice 2008/98 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť možnosť, aby pôvodný pôvodca odpadu alebo držiteľ odpadu vykonal sám odstránenie tohto odpadu, tak aby bol oslobodený od povinnosti platiť miestnu daň za odstraňovanie odpadu, treba uviesť, že zo samotného znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie neukladá členským štátom povinnosť stanoviť takú možnosť.

42

V súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2008/98 členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že každý pôvodný pôvodca odpadu alebo iný držiteľ odpadu vykoná spracovanie odpadu sám, alebo prenechá spracovanie obchodníkovi alebo zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti spracovania odpadu, alebo zabezpečí, aby spracovanie zariadilo verejné alebo súkromné zariadenie na zber odpadu v súlade s článkami 4 a 13 tejto smernice.

46

Tento výklad je navyše podporený článkom 14 smernice 2008/98 týkajúcim sa nákladov na nakladanie s odpadom. Tento článok, ktorý je v podstate totožný s článkom 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch ( Ú. v. EÚ L 114, s. 9 ), ktorý nahradil, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť, aby náklady týkajúce sa systému nakladania s odpadom znášali spoločne pôvodcovia a držitelia odpadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Futura Immobiliare a i., C‑254/08, EU:C:2009:479 , bod 46). Výklad, ktorý odporúča spoločnosť SETAR, by však toto ustanovenie zbavil potrebné účinku, pretože by pôvodcom alebo držiteľom odpadu umožnil vyhnúť sa financovaniu systému nakladania s odpadom, ktorý musia členské štáty zaviesť.

47

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri neexistencii právnej úpravy v rámci práva Únie, ktorá by členským štátom nariaďovala presnú metódu, pokiaľ ide o financovanie nákladov na správu komunálneho odpadu, môže byť toto financovanie v závislosti od voľby dotknutého členského štátu zabezpečené ľubovoľne prostredníctvom dane, poplatku alebo akýmkoľvek iným spôsobom, a že na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá na financovanie správy takého systému stanovuje napríklad daň, ktorej výška sa určuje na základe odhadu objemu produkovaného odpadu, a nie na základe množstva odpadu skutočne vyprodukovaného a odovzdaného do zberu, nemožno hľadieť tak, že je v rozpore so smernicou 2008/98 (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o smernicu 2006/12, rozsudok Futura Immobiliare a i., EU:C:2009:479 , body 52 až 54).

51

Vzhľadom na uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že:

—

na jednej strane právo Únie a smernica 2008/98 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá síce preberá túto smernicu, ale nadobudnutie jej účinnosti je podmienené prijatím neskoršieho vnútroštátneho aktu, pokiaľ k tomuto nadobudnutiu účinnosti dôjde po uplynutí lehoty na prebratie stanovenej uvedenou smernicou, a

—

na druhej strane článok 15 ods. 1 smernice 2008/98 v spojení s jej článkami 4 a 13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje možnosť, aby pôvodca odpadu alebo držiteľ odpadu vykonal sám odstránenie tohto odpadu a nemusel tak platiť miestnu daň za jeho odstraňovanie, pokiaľ táto právna úprava zodpovedá požiadavkám zásady proporcionality.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.