C-61/13

(Vec C-61/13)

2013/C 141/20

Jazyk konania: taliančina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Tribunale di Napoli

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Kedy treba vychádzať z toho, že pracovný pomer predstavuje výkon „štátnej“ služby v zmysle doložky 5 smernice 1999/70/ES, a to najmä so zreteľom na „príslušné rezorty alebo kategórie pracovníkov“, a preto odôvodňuje odlišné dôsledky v porovnaní s pracovnými pomermi v súkromnom sektore?

3.

Zahŕňa pojem pracovnoprávne podmienky podľa doložky 4 smernice 1999/70/ES, pri zohľadnení vysvetlenia podľa článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78/ES ( 2 ) a článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54/ES ( 3 ) , aj dôsledky nezákonného skončenia pracovného pomeru? V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku: možno rozdiel medzi dôsledkami, ktoré taliansky právny systém bežne stanovuje pri nezákonnom skončení pracovného pomeru na dobu neurčitú a pracovného pomeru na dobu určitú, odôvodniť vzhľadom na doložku 4?

4.

Je v súlade so zásadou lojálnej spolupráce zakázané, aby členský štát v prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie uviedol zámerne nepravdivý opis vnútroštátneho právneho rámca, a je sudca v prípade neexistencie odlišného výkladu práva, ktorý by rovnako viedol k splneniu povinností vyplývajúcich z členstva v Európskej únii, povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy, pokiaľ je to možné, v súlade s výkladom poskytnutým členským štátom?

5.

Majú sa všeobecné zásady platného práva Spoločenstva, ako sú zásady právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zbraní v konaní, účinnej súdnej ochrany, právo na prejednanie veci nezávislým súdom a všeobecnejšie právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii (ktorý bol zmenený a doplnený článkom 1.8 Lisabonskej zmluvy a na ktorý odkazuje článok 46 Zmluvy o Európskej únii) v spojení s ustanovením článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 a článkov 46 a 47 a článku 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000, ako boli prebraté Lisabonskou zmluvou, vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby taliansky štát po uplynutí dlhšieho časového obdobia (tri roky a šesť mesiacov) prijal právny predpis, ako je článok 9 legislatívneho dekrétu č. 70 z 13. mája 2011, zmenený zákonom č. 106 z 12. júla 2011, a doplnil ods. 4a do článku 10 legislatívneho dekrétu č. 368/01, ktorý môže zmeniť dôsledky prebiehajúcich konaní tak, že dôjde k priamemu poškodeniu pracovníka v prospech zamestnávateľa, ktorým je štát, a zaniká možnosť upravená vnútroštátnym právnym poriadkom sankcionovať zneužívajúce obnovovanie zmlúv na dobu určitú?

( 1 ) Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

( 2 ) Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).