C-1/13

„Žiadosť o stanovisko podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ — Prípustnosť — Pojem ‚zamýšľaná dohoda‘ — Medzinárodné dohody v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach — Haagsky dohovor z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí — Výlučná alebo delená právomoc EÚ prijať pristúpenie tretieho štátu k tomuto dohovoru — Uzavretie medzinárodnej dohody, ktorá je spôsobilá narušiť spoločné pravidlá práva Únie alebo zmeniť rozsah ich pôsobnosti v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ — Oblasť, ktorá je z veľkej časti už upravená spoločnými pravidlami práva Únie — Riziko narušenia jednotného a vnútorne súdržného uplatňovania pravidiel EÚ a správneho fungovania režimu, ktorý zakladajú — Interakcia s nariadením (ES) č. 2201/2003“

Obsah

I – Úvod

II – Kontext žiadosti o stanovisko

III – Konanie pred Súdnym dvorom

IV – O prípustnosti

C – O zachovaní významu týchto právnych zásad po nadobudnutí platnosti ZFEÚ

D – O uplatnení kritérií týkajúcich sa vplyvu na spoločné pravidlá v prejednávanej veci

1. Znaky predmetných medzinárodných dohôd

2. O existencii spoločných pravidiel v oblasti, ktorej sa tieto medzinárodné dohody týkajú

3. O riziku narušenia týchto spoločných pravidiel dotknutými medzinárodnými dohodami

VI – Návrh

Na účely odôvodnenia svojho stanoviska, ktoré napadla tak Rada Európskej únie, ako aj takmer všetky členské štáty, ktoré v prejednávanej veci predložili pripomienky, ( 4 ) Komisia podporovaná Európskym parlamentom tvrdí, že v danej veci ide o uzavretie medzinárodnej dohody, ktorá je spôsobilá dotknúť sa spoločných pravidiel práva Únie alebo zmeniť rozsah ich pôsobnosti v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

4.

Predovšetkým by existovalo riziko súbežného pôsobenia, dokonca kolízie s nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( 5 ) (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“). Vecná pôsobnosť tohto nariadenia sa totiž čiastočne zhoduje s vecnou pôsobnosťou Haagskeho dohovoru z roku 1980, pretože aj ono obsahuje ustanovenia o cezhraničných únosoch detí, z ktorých niektoré odkazujú na dohovor. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či kritériá na posúdenie rizika nežiaducich účinkov spoločných pravidiel medzinárodnej dohody predchádzajúce vstupu ZFEÚ do platnosti, ktoré Súdny dvor definoval vo svojej predchádzajúcej judikatúre, zostávajú v tomto prípade relevantné.

5.

V každom prípade, skôr než Súdny dvor dospeje k záveru, či má Únia výlučnú, alebo delenú vonkajšiu právomoc pri prijatí pristúpenia tretieho štátu k dohovoru, bude musieť preskúmať, či je táto žiadosť o stanovisko prípustná, o čom existujú vážne pochybnosti.

6.

9.

Každý štát, ktorý pristúpil k Haagskemu dohovoru z roku 1980, a to spôsobom stanoveným v prvých troch odsekoch článku 38 ( 7 ), je ním viazaný. Zo štvrtého a piateho odseku článku 38 však vyplýva, že pristúpenie nového štátu je predmetom prijímacieho konania, takže pristúpenie nadobudne platnosť iba vo vzťahu medzi pristupujúcim štátom a tým zmluvným štátom, ktorý vyhlási, že pristúpenie prijal. ( 8 )

10.

Hoci zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru z roku 1980 sú iba členské štáty, a nie Únia, Komisia dospela k záveru, že otázka medzinárodných únosov detí spadá do výlučnej vonkajšej právomoci Únie vzhľadom na prijatie nariadenia Brusel IIa a na začlenenie obsahu dohovoru do tohto nariadenia. Z tohto dôvodu 21. decembra 2011 prijala v záujme Európskej únie osem návrhov rozhodnutí Rady týkajúcich sa vyhlásení členských štátov o prijatí pristúpenia každého z uvedených ôsmich tretích štátov k uvedenému dohovoru. ( 9 )

11.

Európsky parlament tieto návrhy uvítal. ( 10 ) Naopak v Rade boli zástupcovia väčšiny členských štátov proti týmto návrhom. Tvrdili, že neexistovala zákonná povinnosť Rady ich prijať, pretože vyhlásenie o prijatí pristúpenia tretích štátov k Haagskemu dohovoru z roku 1980 podľa nich nespadá do výlučnej vonkajšej právomoci Európskej únie, keďže tento dohovor je predovšetkým nástrojom dvojstrannej spolupráce medzi zmluvnými štátmi. ( 11 ) Rada teda predmetné návrhy rozhodnutí neprijala.

14.

Písomné pripomienky predložili Komisia, Európsky parlament a Rada, ako aj česká, nemecká, estónska, írska, grécka, španielska, francúzska, talianska, cyperská, lotyšská, litovská, rakúska, poľská, portugalská, rumunská, slovenská, fínska, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva.

15.

Súdny dvor požiadal o písomnú odpoveď na otázku túkajúcu sa možného vplyvu osobitnej situácie Dánskeho kráľovstva na predmetnú vec. ( 13 ) Komisia, Európsky parlament a Rada, ako aj česká, dánska, španielska, francúzska a poľská vláda na otázku odpovedali.

16.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. apríla 2014, Súdny dvor vypočul zástupcov Komisie, Európskeho parlamentu a Rady, ako aj zástupcov českej, dánskej, nemeckej, gréckej, španielskej, francúzskej, talianskej, lotyšskej, poľskej, rumunskej, fínskej, švédskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorej obsah prevzal článok 196 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, stanovisko môže upravovať otázky týkajúce sa nielen toho, či uzavretie takejto dohody je v súlade s hmotným právom Únie ( 17 ), ale aj, tak ako je to v prejednávanej veci, či tento návrh spadá do oblasti právomoci Únie ( 18 ).

A – O kvalifikácii nástrojov, ktoré sú predmetom žiadosti o stanovisko

20.

Prvou otázkou, ktorá v prejednávanej veci vzniká, je, či článok 218 ods. 11 ZFEÚ je uplatniteľný na nástroje, akými sú tie, o ktoré ide v žiadosti o stanovisko. ( 19 )

21.

Na úvod je potrebné poznamenať, že v prejednávanej veci nejde o rokovanie o samotnom Haagskom dohovore z roku 1980 alebo jeho uzatvorenie, dokonca ani o jeho zmenu. Ide tu len o uplatnenie článku 38 daného dohovoru a vykonanie právomoci zo strany štátov, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, ktorú im tento článok pripisuje a ktorá spočíva v prijatí alebo odmietnutí toho, aby boli viazané voči novým členským štátom. Inými slovami, otázka položená Komisiou spočíva v podstate v rozdelení právomocí medzi Úniu a členské štáty nie s cieľom zmeniť vecnú pôsobnosť Haagskeho dohovoru z roku 1980, ale iba s cieľom rozšíriť jeho územnú pôsobnosť.

25.

Je pravda, že článok 38 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje systém výmeny súhlasov, ktorý má účinky len medzi stranami, pretože podľa tohto ustanovenia pristúpenie k tomuto dohovoru bude mať účinok len medzi pristupujúcim štátom a tými zmluvnými štátmi, ktoré oznámili prijatie pristúpenia. Tento zjednodušený systém sa líši od tradičných spôsobov pristúpenia k mnohostranným dohodám. Je však v súlade s požiadavkami Viedenského dohovoru, a najmä s tými, ktoré sú uvedené v jeho článku 11 ( 24 ).

26.

Osobitosť Haagskeho dohovoru z roku 1980 spočíva tiež v tom, že pristúpenie nemá mnohostrannú povahu, a to z dôvodu, že pristúpenie musí prijať každý zmluvný štát, a z dôvodu obmedzujúcich účinkov takéhoto prípadného prijatia na vzťahy medzi obidvoma dotknutými štátmi. Presnejšie povedané, tento zjednodušený postup uzatvárania akejkoľvek novej dohody o pristúpení vedie ku vzniku zväzku bilaterálnych vzťahov podľa medzinárodného práva, ktorých obsahom je Haagsky dohovor z roku 1980. ( 25 ) Cieľom tohto mechanizmu je umožniť zmluvným stranám určiť, ktoré štáty budú podľa nich viazané týmto dohovorom, ktorý je totožný s možnosťou voľby, ktorá existovala pri pôvodnom uzavretí dohovoru.

27.

V každom prípade tento osobitný mechanizmus, ktorý je plne v súlade so zásadou zmluvnej slobody, ktorou sa spravuje zmluvné právo, nič nemení na tom, že akt pristúpenia a vyhlásenie jeho prijatia zakladá vzájomný zmluvný vzťah medzi dvoma dotknutými štátmi, ktorý tak môže byť považovaný za skutočnú medzinárodnú „dohodu“ v zmysle článku 218 ods. 11 ZFEÚ bez nutnosti skúmať, či je toto vyhlásenie samostatným alebo vedľajším aktom vo vzťahu k textu Haagskeho dohovoru z 1980.

Znenie tohto ustanovenia nie je výslovné, pokiaľ ide o označenie zmluvných strán medzinárodných dohôd, ktoré môžu byť predmetom konania o stanovisku, pretože na rozdiel od odseku 1 uvedeného článku tento odsek 11 nešpecifikuje, či ide o dohody „medzi Úniou a tretími krajinami“. ( 26 )

31.

Naopak z judikatúry Súdneho dvora a najmä z jeho stanoviska 2/91 jasne vyplýva, že na prípustnosť žiadosti o stanovisko nemá vplyv to, či členské štáty konajú v spoločnom záujme Únie, alebo či koná samotná Únia, ktorá je zmluvnou stranou daného nástroja, keďže tá pravdepodobne vykonáva svoju vonkajšiu právomoc sprostredkovane. ( 27 ) Táto judikatúra sa zdá v prejednávanej veci plne relevantná.

32.

Je tiež nesporné, že samotná Únia nemôže byť zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru z roku 1980, pretože dohovor neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo pristúpenie k takej organizácii pre regionálnu hospodársku integráciu, ako je Únia ( 28 ), a to ani v prípade, že Únia je členom Haagskej konferencie o medzinárodnom práve súkromnom (ďalej len „HKMPS“). ( 29 )

33.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že sa dajú identifikovať tri rozdielne prípady, keď môžu členské štáty konať v rámci výlučnej vonkajšej právomoci Únie bez toho, aby išlo formálne o zmluvu uzavretú „medzi Úniou a tretími krajinami“, tak ako je to uvedené v článku 218 ods. 1 ZFEÚ. ( 34 ) Prvý z nich je založený na predpoklade, že členské štáty konajú spoločne v záujme Únie. ( 35 ) V druhom prípade členský štát uzavrie medzinárodnú dohodu jednotlivo, avšak v záujme Únie. ( 36 ) V treťom prípade členský štát koná vo vlastnom mene, ale takým spôsobom, ktorý je v súlade so záujmami Únie. ( 37 )

37.

Vzhľadom na to, že daná záležitosť spadá do oblasti výlučnej právomoci Únie, je v týchto troch prípadoch potrebné, aby Únia udelila členským štátom poverenie v súlade s článkom 2 ods. 1 ZFEÚ, ktoré môže mať rôznu formu a ktoré bude v súlade s určitými podmienkami. ( 38 ) Z už citovanej judikatúry ( 39 ) vyplýva, že konanie o stanovisku upravené v článku 218 ods. 11 ZFEÚ sa začne prinajmenšom v situácii, ktorá zodpovedá prvému z uvedených troch prípadov.

38.

Presnejšie povedané, ak bude medzinárodná dohoda uzavretá v záujme Únie na základe výslovného poverenia Radou, ( 40 ) nebude mať žiadny právny účinok na vzťahy medzi Úniou a príslušnými tretími krajinami. ( 41 ) Na základe medzinárodného práva budú záväzky voči tretím krajinám plynúť len samotným členským štátom, a nie samotnej Únii. ( 42 ) V tomto prípade Únia neponúka žiadne záruky ani žiadny iný medzinárodný záväzok zo svojej strany. ( 43 ) Navyše je samozrejmé, že tretie štáty nemôžu byť viazané účinkom vyššie uvedeného rozhodnutia Rady.

C – O stave uzatvárania predmetných medzinárodných dohôd

42.

Je potrebné zdôrazniť, že žiadosť o stanovisko treba podať na Súdny dvor ex ante , teda pred uzavretím dotknutej dohody, v súlade so znením článku 218 ods. 11 ZFEÚ ( 47 ), ktorý dvakrát stanovuje, že dohoda musí byť „zamýšľaná“ ( 48 ), a nie už dojednaná.

43.

Ako totiž Súdny dvor zdôraznil už v prvom zo svojich stanovísk, konanie o stanovisku „sa snaží predísť komplikáciám, ktoré by mohli nastať, ak by bola súdnou cestou napadnutá zlučiteľnosť medzinárodných dohôd zaväzujúcich Spoločenstvo [teraz Úniu] so Zmluvou“. ( 49 )

44.

47.

Pokiaľ ide o vyhlásenia o prijatí, ktoré boli uložené týmito členskými štátmi, je potrebné pripustiť, že žiadne z týchto vyhlásení nie je možné považovať za medzinárodnú dohodu, ktorá bola v okamihu podania žiadosti o stanovisko na Súdny dvor len „zamýšľaná“, pričom táto požiadavka je výslovne stanovená v článku 218 ods. 11 ZFEÚ. Toto tvrdenie samo osebe bráni tomu, aby Súdny dvor mohol vydať stanovisko na tomto základe. V súlade s už citovanou judikatúrou Súdneho dvora zastávam názor, že toto konanie o stanovisku sa stalo nielen bezpredmetným, ale nemá ani potrebný účinok, keďže sa vzťahuje na rad vyhlásení o prijatí pristúpenia, ktoré sú z hľadiska medzinárodného práva už platné, a teda žiadosť o stanovisko je vo vzťahu k nim neprípustná.

48.

Naopak táto žiadosť je podľa mňa prípustná v rozsahu, v akom sa týka právomoci Únie vyjadriť sa k predmetným vyhláseniam o prijatí, ktoré ku dňu podania žiadosti o stanovisko ešte neboli uložené členskými štátmi okrem Dánskeho kráľovstva ( 55 ), keďže dotknuté dvojstranné dohody boli ešte stále v štádiu prípadného návrhu, teda iba „zamýšľané“ v zmysle článku 218 ods. 11 ZFEÚ.

49.

Ako na pojednávaní pripustil zástupca Komisie, bez ohľadu na to, aké vecné stanovisko prijme Súdny dvor, toto konanie nebude viesť k žiadnej zmene na úrovni medzinárodného práva v tom zmysle, že odpoveď na žiadosť o stanovisko vôbec nespochybní prijaté záväzky vzniknuté na základe prijatia pristúpenia, ale umožní poukázať na nedostatky vo vzťahu k právu Únie, ktorých sa mohlo dopustiť 24 členských štátov uvedených vyššie.

52.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že cieľom konania o stanovisku podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ je okrem iného predísť kolíziám noriem ( 62 ), definovať, aký je z hľadiska práva Únie rozsah jednotlivých právomocí Únie a členských štátov v oblasti , ktorá je predmetom danej medzinárodnej dohody, a nie určiť, či je Únia podľa článkov 216 ZFEÚ a 217 ZFEÚ ( 63 ) spôsobilá prijímať záväzky vyplývajúce z takejto dohody. ( 64 )

53.

Navyše je nesporné, že „od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy [podľa hlavy IV Zmluvy o ES], má Spoločenstvo [teraz Únia] právomoc prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničným dosahom v rozsahu nevyhnutnom pre riadne fungovanie vnútorného trhu. Spoločenstvo [teraz Únia] túto právomoc využilo na prijatie niekoľkých nástrojov, z ktorých mnohé upravujú oblasti čiastočne alebo úplne sa zhodujúce s oblasťami pôsobenia HKMPS“. ( 65 )

54.

Takéto prelínanie existuje najmä medzi ustanoveniami Haagskeho dohovoru z roku 1980 a ustanoveniami nariadenia Brusel IIa v citlivej oblasti medzinárodných únosov detí. Otázka predložená v tejto žiadosti o stanovisko, ktorá spočíva v určení, či Únia má výlučnú právomoc v oblasti prijatia pristúpenia tretieho štátu k uvedenému dohovoru, je nastolená s osobitnou naliehavosťou.

B – O kritériách vymedzenia výlučnej vonkajšej právomoci Únie stanovených judikatúrou prijatou pred ZFEÚ

58.

Pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy Súdny dvor definoval, osobitne v rozsudku Komisia/Rada, nazývanom „AETR“ ( 72 ), zásady stanovenia, či právomoc Spoločenstva na uzatváranie dohôd medzinárodného dosahu je, alebo nie je výlučná, tak ako to bolo jasne uvedené vo vyššie uvedenom rozhodnutí 2006/719 ( 73 ). V zmysle tohto rozhodnutia, „hoci v Zmluve o ES neexistuje žiadny výslovný odkaz na vonkajšie právomoci, z judikatúry [Súdneho dvora] vyplýva, že vyššie uvedené ustanovenia Zmluvy o ES tvoria právne základy nielen pre vnútorné akty Spoločenstva, ale aj pre uzatváranie medzinárodných dohôd Spoločenstvom.[ ( 74 )] Spoločenstvo môže uzatvárať medzinárodné dohody vždy, keď sa už využila vnútorná právomoc, s cieľom prijať opatrenia na vykonávanie uvedených spoločných politík alebo, ak je potrebná medzinárodná dohoda, s cieľom dosiahnuť jeden z cieľov Európskeho spoločenstva.[ ( 75 )] Spoločenstvo má výlučnú vonkajšiu právomoc v takom rozsahu, v akom sa medzinárodná dohoda dotýka vnútorných noriem Spoločenstva alebo mení ich rozsah pôsobnosti .[ ( 76 )] V takom prípade tým, kto vstupuje do vonkajších záväzkov voči tretím štátom alebo medzinárodným organizáciám, je Spoločenstvo a nie členské štáty. Medzinárodná dohoda môže patriť do výhradnej právomoci Spoločenstva úplne alebo len v určitom rozsahu“.

59.

Inými slovami, podľa už spomenutej judikatúry mohla byť výlučná vonkajšia právomoc Spoločenstvu priznaná implicitne, pokiaľ zamýšľaná medzinárodná dohoda mohla mať negatívny vplyv na spoločné pravidlá, ktoré sú výsledkom predchádzajúcej praxe pri vykonávaní jej vnútornej právomoci, čo predstavuje zásadu, z ktorej vyplýva symetria medzi týmito dvoma typmi právomoci. ( 77 )

62.

V tejto súvislosti pripomínam, že „Spoločenstvo má iba prenesené právomoci , a preto právomoc, ktorú zmluva výslovne nepredvída a ktorá má výlučnú povahu, sa musí opierať o závery z konkrétneho posúdenia vzťahu medzi predpokladanou dohodou a platným právom Spoločenstva, z ktorých vyplýva, že jej uzavretie môže mať vplyv na pravidlá Spoločenstva“. ( 90 )

63.

Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že tak kritériá vymedzenia výlučnej vonkajšej právomoci Únie, ako aj metódy, ktorými sa určuje ich použitie, ktoré boli definované Súdnym dvorom, sú relevantné na zodpovedanie otázky položenej v tejto žiadosti o stanovisko, napriek tomu, že táto žiadosť sa týka ustanovení ZFEÚ, a nie ustanovení Zmluvy o ES.

C – O zachovaní významu týchto právnych zásad po nadobudnutí platnosti ZFEÚ

64.

67.

Účastníci konania sa rozchádzajú v názoroch, pokiaľ ide o výklad poslednej časti tohto ustanovenia, osobitne v prípade, tak ako sa to javí v prejednávanej veci, keď oblasť, ktorej sa zamýšľaná medzinárodná dohoda týka, je aspoň sčasti upravená príslušnými spoločnými pravidlami. Podľa Komisie, Európskeho parlamentu a talianskej vlády by výlučná vonkajšia právomoc mohla vyplývať na jednej strane z toho, že predmet Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa z veľkej časti zhoduje s pravidlami Únie, keďže tento dohovor obsahuje rovnaké ustanovenia, ktoré sú úzko previazané na ustanovenia nariadenia Brusel IIa, a na druhej strane toto nariadenie zaviedlo jednotný spoločný systém, založený na mechanizme tohto dohovoru. Naopak Rada a všetky členské štáty, ktoré v prejednávanej veci predložili pripomienky, odmietajú tieto tvrdenia a prikláňajú sa k striktnejšiemu prístupu, podľa ktorého od nadobudnutia platnosti článku 3 ods. 2 ZFEÚ Únia podľa nich nemá za takýchto okolností výlučnú právomoc.

68.

Na to, aby bolo možné rozhodnúť tento spor, je potrebné vyriešiť hlavnú otázku, ktorá spočíva v určení, či staré kritériá stanovené judikatúrou umožňujúce charakterizovať nežiaduce účinky na spoločné pravidlá zostávajú naďalej relevantné, respektíve určujúce, aj napriek zmenám, ktoré priniesla Lisabonská zmluva. Táto otázka prípadnej relevantnosti sa nastoľuje osobitne vo vzťahu ku kritériu vychádzajúcemu zo stanoviska 2/91 ( 93 ) týkajúcemu sa oblasti, ktorá je „z väčšej časti už upravená pravidlami [Únie]“, ako aj vo vzťahu ku doplňujúcemu kritériu uvedenému v stanovisku 1/03 ( 94 ), týkajúcemu sa rizika narušenia „jednotného a súdržného uplatňovania právnych predpisov [Únie] a správneho fungovanie režimu, ktorý zakladajú“.

Navyše široký prístup, ku ktorému sa prikláňam, nie je v rozpore s analýzou systému, ktorého súčasťou je článok 3 ods. 2 ZFEÚ. Nemecká, estónska, lotyšská, rakúska, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva sú proti ponechaniu kritéria stanoveného judikatúrou, na základe ktorého na založenie výlučnej právomoci Únie postačuje to, že oblasť je „z väčšej časti už upravená spoločnými pravidlami“, pričom argumentujú protokolom (č. 25) o výkone delených právomocí, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ ( 101 ), ako aj pravidlom prednosti súvisiacim s delenou právomocou, ktoré je uvedené v článku 2 ods. 2 ZFEÚ. Namietajú, že z týchto ustanovení podľa nich vyplýva, že zohľadnenie skutočnosti, že Únia už vykonávala svoju vnútornú právomoc, sa môže vzťahovať iba na prvky upravené takto prijatým aktom, a nie na celú dotknutú oblasť. Domnievam sa však, podobne ako Komisia, že ani protokol (č. 25), ani článok 2 ods. 2 ZFEÚ, na ktorý sa odvoláva tento protokol ( 102 ), nie sú formálnymi prekážkami uplatnenia judikatúry, ktorá bola prijatá pred ZFEÚ, keďže tieto ustanovenia sa obmedzujú iba na podmienky výkonu delenej právomoci a v žiadnom prípade nemajú za cieľ obmedziť rozsah pôsobnosti stanovenej v článku 3 ods. 2 ZFEÚ, ako na to poukázali už iní generálni advokáti. ( 103 )

72.

1. Znaky predmetných medzinárodných dohôd

75.

Vzhľadom na pripomienky, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, ide o otázku, či riziko narušenia spoločných pravidiel práva Únie predmetnými medzinárodnými dohodami v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ musí byť posúdené vo vzťahu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, vo vzťahu k vyhláseniam o prijatí pristúpenia tretieho štátu k tomuto dohovoru alebo aj vo vzťahu k obidvom týmto právnym nástrojom.

76.

Podľa mňa je vylúčené uvažovať iba vo vzťahu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, keďže predmetom prejednávanej žiadosti o stanovisko je rozhodnúť o medzinárodných dohodách, ktoré nemenia obsah tohto textu, ale menia rozsah jeho pôsobnosti medzi členskými štátmi Únie a tretími štátmi. Naopak vyhlásenia o prijatí nových pristupujúcich štátov, o ktoré ide v prejednávanej veci, nie je možné považovať za samostatne existujúce akty, keďže ich predmetom je vyvolať účinky vo vzťahu k ustanoveniu dohovoru, konkrétne jeho článku 38 ( 106 ). Samozrejme, je potrebné zohľadniť to, že uvedené akty majú vo vzťahu k dohovoru akcesorickú povahu a že posúdenie vplyvu týchto aktov by nemalo zmysel, ak by sa nezohľadnil text, ktorý ich odôvodňuje a na základe ktorého majú hmotnoprávne účinky.

77.

80.

V danom prípade je nesporné, že občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí, ktoré predstavujú presný predmet Haagskeho dohovoru z roku 1980 a s tým súvisiacich prijatí pristúpení, už boli predmetom výkonu vnútornej právomoci Únie v rámci nariadenia Brusel IIa.

81.

Pokiaľ ide o rozsah týchto spoločných pravidiel, zdá sa, že vecná pôsobnosť tohto nariadenia je širšia ako vecná pôsobnosť Haagskeho dohovoru z roku 1980. Cieľom tohto dohovoru je na základe spolupráce medzi zmluvnými štátmi „chrániť deti na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu, ako aj zaistiť [účinnú] ochranu práva styku a [opatrovnícke právo]“. ( 112 ) Naopak nariadenie Brusel IIa upravuje medzi členskými štátmi Únie „právomoci a uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností“. ( 113 ) Pokiaľ ide o občianskoprávne riešenie cezhraničných únosov detí, cieľ tohto nariadenia sa zhoduje s cieľom uvedeného dohovoru a obsahuje súbor ustanovení, ktoré sú podobné, keďže je v ňom obsiahnutý dohovor, hoci tieto ustanovenia nie sú úplne totožné. ( 114 )

82.

84.

Napriek týmto podobnostiam z odôvodnenia nariadenia Brusel IIa ( 118 ) vyplýva, že toto nariadenie nemá za cieľ úplne nahradiť Haagsky dohovor z roku 1980, ale ho doplniť. Hlava V tohto nariadenia ( 119 ) upravuje vzťahy medzi týmito nástrojmi tak, že nariadenie je vo vzťahu medzi členskými štátmi nadradené dohovoru, s výnimkou oblastí upravených dohovorom, ktoré nariadenie neupravuje.

85.

Vzájomné prelínanie sa týchto dvoch právnych nástrojov je veľmi silné a ich prepojenie je relatívne zložité, ako je to vyjadrené v ustanovení článku 11 tohto nariadenia, ktorý sa snaží o syntézu medzi dvomi rozdielnymi cieľmi, konkrétne, medzi kontinuitou a zmenou. Ide tu o výsledok politického kompromisu medzi tými členskými štátmi, ktoré považovali za zbytočné mať právnu úpravu v tejto oblasti na úrovni Únie, a členskými štátmi, ktoré tvrdili, že systém zavedený Haagskym dohovorom z roku 1980 by mal byť posilnený, najmä na účely vyriešenia zneužívania výnimky zo zásady bezodkladného návratu stanoveného v článku 13 písm. b) tohto dohovoru. ( 120 )

86.

Je pravda, že územná pôsobnosť nariadenia Brusel IIa je odlišná od územnej pôsobnosti Haagskeho dohovoru z roku 1980, keďže sa obmedzuje na vzťahy medzi orgánmi členských štátov Únie. Pravidlá týkajúce sa „rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach, vrátane opatrení na ochranu dieťaťa“ ( 121 ), ktoré stanovuje nariadenie, sa teda neuplatňujú v prípade, ak sa proces spolupráce s cieľom vrátiť unesené dieťa zdá nevyhnutný medzi členským štátom a tretím štátom. Je však možné, že toto nariadenie sa uplatní v prípade, keď má dieťa obvyklý pobyt v treťom štáte ( 122 ) a orgány tretieho štátu sú tým tiež dotknuté. Okrem toho nie je možné vylúčiť, že prijatie pristúpenia tretieho štátu k tomuto dohovoru, ktoré je predmetom v danej veci, by mohlo mať vplyv aj na vzťahy medzi členskými štátmi. K tejto úvahe sa vrátim neskôr. ( 123 )

Napokon, pokiaľ ide o obsah spoločných pravidiel, je možné uviesť, že niektoré ustanovenia nariadenia Brusel IIa obsahujú výslovný odkaz na Haagsky dohovor z roku 1980. ( 124 ) Okrem zmienok v odôvodnení 17 a 18 tohto nariadenia odkazy na tento dohovor a osobitne na jeho články 12 a 13 nájdeme v článku 11 ods. 1, 2, 4, 6 ( 125 ) a 8 nariadenia, pričom je potrebné pripomenúť, že tieto dva články dohovoru a tieto posledné ustanovenia majú rovnaký predmet, konkrétne podmienky „návratu dieťaťa“. Článok 42 ods. 2 tohto nariadenia odkazuje tiež na účinok, ktorý môže mať článok 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 na vykonateľnosť rozhodnutí súdneho orgánu členského štátu, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa. Vyplýva z neho, že podmienky uvedené v ustanoveniach tohto dohovoru sa musia dodržiavať, najmä osobou, ktorej bolo dieťa zverené do opatery, ktorá sa domáha návratu dieťaťa na súdnom orgáne členského štátu, odvolávajúc sa na spoločné uplatnenie týchto dvoch právnych nástrojov.

89.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že oblasť cezhraničných únosov detí je už prinajmenšom „z veľkej časti“ upravená relevantnými spoločnými pravidlami práva Únie. Aj keď ustanovenia nariadenia Brusel IIa a osobitne jeho článok 11 stanovujú, že Haagsky dohovor z roku 1980 sa bude naďalej uplatňovať medzi členskými štátmi, k tomuto uplatneniu musí naďalej dochádzať na základe povinnosti vyplývajúcej z práva Únie a prostredníctvom tohto nariadenia, to znamená v spojitosti s osobitnými pravidlami, ktoré toto nariadenie stanovuje a ktoré majú prednosť pred ustanoveniami uvedeného dohovoru. ( 126 )

3. O riziku narušenia týchto spoločných pravidiel dotknutými medzinárodnými dohodami

92.

Ako už bolo uvedené ( 132 ), samotná existencia spoločných pravidiel, ktoré už z veľkej časti upravujú oblasť, na ktorú sa uplatňujú dotknuté medzinárodné dohody, sama osebe nepostačuje na založenie výlučnej vonkajšej právomoci Únie. Okrem iného je potrebné, aby tieto dohody mali negatívny vplyv spočívajúci v riziku narušenia uvedených spoločných pravidiel alebo zmeny rozsahu ich pôsobnosti v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ aj bez toho, aby to viedlo k vecnému rozporu. Takéto riziko môže existovať prinajmenšom na základe toho, že tieto medzinárodné dohody obsahujú ustanovenia, ktoré sú úzko previazané s dotknutými všeobecnými pravidlami. Je totiž možné, že existencia takýchto väzieb sťažuje riadne uplatnenie a potrebný účinok ustanovení práva Únie.

93.

V danom prípade medzi týmito dvomi právnymi nástrojmi existuje množstvo väzieb, ktoré môžu viesť k narušeniu. Platí to osobitne vo vzťahu k možnému vzájomnému pôsobeniu medzi článkom 11 nariadenia Brusel IIa a článkami 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, keďže pravidlá stanovené v odsekoch 2 až 8 tohto článku 11 buď nahrádzajú relevantné články tohto dohovoru, alebo striktne vymedzujú ich vykonanie. ( 133 ) Ako to zdôraznila a konkrétne znázornila Komisia ( 134 ), ťažkosti nie sú čisto hypotetické a v praxi by mohli nastať v rôznej podobe.

94.

97.

Úloha, ktorú zohrávajú ústredné orgány podľa článkov 6 a 7 Haagskeho dohovoru z roku 1980, ( 138 ) predstavuje jeden z kľúčových prvkov systému spolupráce vytvoreného týmto dohovorom. Je teda dôležité, ako to správne zdôraznila Komisia v návrhoch dotknutého rozhodnutia ( 139 ), aby prijatie pristúpenia tretieho štátu členským štátom podliehalo podmienke, že budúca zmluvná strana určí ústredný orgán poverený okrem iného pomáhaním európskym občanom v prípade neoprávneného premiestnenia detí do tohto tretieho štátu.

98.

Zastávam názor, že mechanizmy riešenia únosov detí, ktoré stanovilo nariadenie Brusel IIa v spojení s Haagskym dohovorom z roku 1980, by boli ohrozené, ak by každý členský štát mohol voľne stanoviť podmienky, za ktorých prijme pristúpenie tretieho štátu k tomuto dohovoru. Považujem za podstatné, že spoľahlivosť pristupujúceho tretieho štátu z pohľadu súdnej a správnej spolupráce musí byť predmetom spoločného a koordinovaného posúdenia Radou ( 140 ) v nadväznosti na návrh Komisie. V prípade neexistencie takéhoto pokusu na spoločný postup existuje riziko narušenia jednotného a súdržného výkladu ustanovení nariadenia Brusel IIa a riadneho fungovania systému, ktorý toto nariadenie zavádza, čo by mohlo ohroziť účinnosť pravidiel práva Únie na základe kritérií posúdenia definovaných Súdnym dvorom. ( 141 )

99.

Dodávam, že v súlade s povinnosťou lojality voči Únii, ktorá členským štátom vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, sú členské štáty povinné zdržať sa uzavretia dohody s tretím štátmi, ktorá by mohla mať negatívne dôsledky na spoločné pravidlá. Skutočnosť, že Únia má výlučnú vonkajšiu právomoc zároveň v oblastiach, v ktorých prijala normy na základe svojej vnútornej právomoci, má totiž za cieľ najmä zabrániť tomu, aby členské štáty mohli oslabiť, prípadne obmedziť činnosť Únie zvonku. ( 142 ) Táto lojalita je o to nevyhnutnejšia v prípade, keď, ako je to v tejto veci, môžu medzinárodnú dohodu, ktorá spadá do uvedených oblastí, uzavrieť len členské štáty. ( 143 )

103.

Vzhľadom na to, že predmet Haagskeho dohovoru z roku 1980 spadá do oblasti, ktorú už v rozsiahlej miere upravujú spoločné pravidlá, ktorých potrebný účinok by medzinárodné dohody, o aké ide v danej veci, mohli poškodiť, je následkom výkonu vnútornej právomoci Únie, že jej bola zverená výlučná vonkajšia právomoc v tejto oblasti. Z toho vyplýva, že členské štáty musia pri prijímaní pristúpenia tretieho štátu k dotknutému dohovoru postupovať v záujme Únie a koordinovane.

104.

Tento záver je podľa môjho názoru nevyhnutný bez ohľadu na skutočný problém, ktorý by z hľadiska záujmu unesených detí mohol byť spôsobený omeškaním medzinárodnej spolupráce z dôvodu prípadných ťažkostí s rýchlou realizáciou takéhoto dohodnutého prijatia, keďže vymedzenie oblasti výlučnej právomoci Únie nie je možné vykonať na základe objektívnych kritérií. ( 151 )

105.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby v medziach prípustnosti žiadosti o stanovisko na otázku položenú Komisiou odpovedal kladne, teda že existuje výlučná vonkajšia právomoc Únie.

odpovedal na položenú otázku tak, že prijatie pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru spadá do výlučnej právomoci Európskej únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ide o prvé stanovisko prednesené po zmene Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, z ktorého vyplýva, že v rámci konania o stanovisku má byť vypočutý len jeden generálny advokát, a nie všetci generálni advokáti (pozri odôvodnenie 5 a článok 196 a nasl. rokovacieho poriadku).

( 3 ) Text dohovoru a s ním súvisiace oznámenia (najmä dôvodová správa, ktorú predložil E. Pérez‑Vera), dostupné na http://www.hcch.net/index_fr.php?act=conventions.text&cid=24.

( 4 ) Jedine talianska vláda tvrdí, že Únia má výlučnú právomoc, zatiaľ čo ostatných približne dvadsať vlád, ktoré predložili pripomienky, zastáva opačný názor.

( 5 ) Ú. v. ES L 338, s. 1 ; Mim. vyd. 13/018, s. 244.

( 10 ) Uznesenie Európskeho parlamentu o vyjadrení súhlasu členských štátov v záujme Európskej únie s pristúpením ôsmich tretích krajín k Haagskemu dohovoru z roku 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (2012/2791(RSP).

( 11 ) LAMBRETH, I.: Les aspects institutionnels de la dimension externe de la coopération judiciaire civile. In: La dimension externe de l’espace de liberté, de sécurité et de justice au lendemain de Lisbonne et de Stockholm: un bilan à mi parcours , pod vedením M. Donyho. Bruxelles: Éditions de l’Université de Bruxelles, 2012, s. 12 a nasl., bod 17.

( 12 ) Napríklad Lotyšská republika prijala pristúpenie Albánskej republiky 3. júla 2007. Akt pristúpenia k Haagskemu dohovoru z roku 1980, ako aj podrobný zoznam vyhlásení o prijatí týchto pristúpení sú dostupné na http://www.hcch.net/index_fr.php?act=conventions.status&cid=24 a http://www.hcch.net/index_fr.php?act=publications.details&pid=3282&dtid=36. Vyplýva z nich, že po pristúpení Ruskej federácie k dohovoru pristúpili ostatné tretie štáty, vo vzťahu ku ktorým vzniká rovnaký problém, o aký ide v prejednávanej žiadosti o stanovisko.

( 13 ) Podľa protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ, sa tento členský štát nezúčastňuje na prijímaní opatrení navrhovaných na základe hlavy V tretej časti ZFEÚ, ktorá sa týka priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a najmä jej kapitoly 3 týkajúcej sa justičnej spolupráce v občianskych veciach, v dôsledku čoho nariadením Brusel IIa nie je viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu (odôvodnenie 31 a článok 2 ods. 3 tohto nariadenia).

( 20 ) Podľa Európskeho parlamentu žiadosť o pristúpenie tretieho štátu a prijatie tohto pristúpenia zo strany Európskej únie, ktorým sa aktivuje uplatňovanie tohto dohovoru vo vzťahoch medzi týmto tretím štátom a Úniou, spoločne tvoria medzinárodný záväzok, ktorý predstavuje medzinárodnú dohodu v zmysle článku 218 ZFEÚ.

( 21 ) Nemecká vláda tvrdí, že vyhlásenie o prijatí na základe článku 38 Haagskeho dohovoru z roku 1980 nie je súčasťou žiadnej zmluvy o pristúpení, keďže práva a povinnosti, a najmä povinnosť určiť ústredný orgán podľa článku 6, vyplývajú z tohto dohovoru pre nový zmluvný štát zo samotnej skutočnosti uloženia listiny o pristúpení a uplynutí obdobia.

( 22 ) Stanovisko 1/75 ( EU:C:1975:145 ) stanovuje, že žiadosť o stanovisko sa môže týkať „ akéhokoľvek záväzku prevzatého subjektmi medzinárodného práva , ktorý má záväzný účinok, bez ohľadu na jeho formálne označenie “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež stanovisko 2/92 (EU:C:1995:83: bod 8).

( 23 ) Dohovor bol prijatý 23. mája 1969 a do platnosti vstúpil 27. januára 1980 ( Zbierka dohovorov Organizácie Spojených národov , zv. 1155, s. 331). Pokiaľ ide o „zmluvy v zjednodušenej podobe“, pozri KLABBERS, J.: The Concept of Treaty in International Law . Leiden: Martinus Nijhoff, 2006, s. 46 a 73.

( 24 ) Uvedený článok 11 stanovuje, že „súhlas štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, môže byť vyjadrený podpisom, výmenou listín tvoriacich zmluvu, ratifikáciou zmluvy, jej prijatím, schválením alebo prístupom k nej alebo iným dohodnutým spôsobom“.

( 28 ) Toto obmedzenie vyplýva z článku 37 prvého odseku a článku 38 prvého odseku uvedeného dohovoru.

( 29 ) Európske spoločenstvo sa stalo členom HKMPS 3. apríla 2007 [pozri odôvodnenie 3 rozhodnutia Rady 2006/719/ES z 5. októbra 2006 o pristúpení Spoločenstva k Haagskej konferencii medzinárodného súkromného práva ( Ú. v. EÚ L 297, s. 1 )] a po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti ho od 1. decembra 2009 nahradila Únia. Na základe toho Únia podpísala okrem iného Haagsky dohovor z 23. novembra 2007 o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny, tak ako jej to výslovne umožnil článok 58 ods. 3 predmetného dohovoru.

( 30 ) Podobné obmedzenie bolo predmetom stanoviska 2/91 ( EU:C:1993:106 ), keďže Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 170 mohol byť ratifikovaný len členskými štátmi tejto organizácie, a nie na úrovni Spoločenstva. Pozri tiež odôvodnenia 4 a 5 rozhodnutia Rady 2014/52/EÚ z 28. januára 2014, ktorým sa členské štáty splnomocňujú, aby v záujme Európskej únie ratifikovali Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o bezpečnosti pri používaní chemických látok pri práci z roku 1990 (dohovor č. 170) ( Ú. v. EÚ L 32, s. 33 ).

( 31 ) Pozri poznámku pod čiarou 9.

( 32 ) Tento článok 81 ods. 3 stanovuje, že „Rada môže na návrh Komisie prijať rozhodnutie, ktorým sa určujú tie aspekty rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami, ktoré môžu byť predmetom aktov prijatých riadnym legislatívnym postupom. Rada sa uznáša jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom“.

( 33 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenia F až H uznesenia Európskeho parlamentu 2012/2791 uvedeného vyššie.

( 40 ) Pozri napríklad rozhodnutie Rady 2003/93/ES z 19. decembra 2002, na základe ktorého sú členské štáty oprávnené podpísať v záujme Spoločenstva Haagsky dohovor z roku 1996 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci vo veciach rodičovskej zodpovednosti a opatrení na ochranu detí ( Ú. v. ES L 48, s. 1 ), a rozhodnutie Rady 2008/431/ES z 5. júna 2008, ktorým sa niektoré členské štáty poverujú v záujme Európskeho spoločenstva ratifikovať Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996 alebo k nemu pristúpiť a ktorým sa niektoré členské štáty poverujú vydať vyhlásenie o uplatňovaní príslušných vnútorných noriem práva Spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 151, s. 36 ).

( 41 ) Pozri ROSAS, A.: The status in EU Law of international agreements concluded by EU Member States. In: Fordham International Law Journal . 2011, zväzok 34, osobitne s. 1331 až 1335 a 1344.

( 42 ) Tamže, osobitne s. 1333 a 1335.

( 43 ) Pokiaľ má Únia výlučnú právomoc, ale nie je spôsobilá byť zmluvnou stranou predmetného dohovoru, tak ako je to v prejednávanej veci, jej úloha v rámci výkonu výlučnej právomoci je trochu nejasná z pohľadu tretích štátov (ROSAS, A.: Exclusive, shared and national competence in the context of EU external relations: do such distinctions matter?, c. d., s. 31, 33 a 42).

( 44 ) V stanovisku 1/94 ( EU:C:1994:384 , bod 12) Súdny dvor spresnil, že stanovisko si od neho možno vyžiadať „kedykoľvek predtým, než Spoločenstvo vyjadrí svoj definitívny súhlas s tým, že bude viazané dohodou. Kým súhlas nebol vydaný, dohoda je i naďalej zamýšľanou dohodou“.

( 51 ) Stanovisko 1/09 ( EU:C:2011:123 , bod 48 a citovaná judikatúra).

( 52 ) Pozri tiež stanovisko 2/91 ( EU:C:1993:106 ) a už spomínané rozhodnutie 2014/52.

( 53 ) Stanovisko 3/94 ( EU:C:1995:436 , body 19 a 23) zdôrazňuje, že „preventívny zámer… už nie je možné dosiahnuť, ak Súdny dvor už rozhodol o uzavretej dohode…, a teda nie je potrebné odpovedať na žiadosť o stanovisko“.

( 54 ) Pozri poznámku pod čiarou 13 tohto stanoviska.

( 55 ) Ku dnešnému dňu napríklad Belgické kráľovstvo a Spolková republika Nemecko neprijali pristúpenie Gabonskej republiky a Ruskej federácie, Bulharská republika a Chorvátska republika zase neprijali pristúpenie iba Ruskej federácie, ale prijali ostatných sedem členských štátov, ktoré sú uvedené v žiadosti o stanovisko, zatiaľ čo Portugalská republika neprijala pristúpenie žiadneho z nich.

( 56 ) Komisia vo svojej žiadosti (bod 8) uvádza, že „ stanovisko Súdneho dvora ukončí aj súčasnú prax určitých členských štátov, ktoré už prijali pristúpenie tretích štátov bez toho, aby mali predchádzajúce rozhodnutie Rady o poverení, ktoré je z právneho hľadiska nevyhnutné, pokiaľ dohoda spadá do výlučnej právomoci Únie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Aj keď sa Komisia odvoláva na „súčasnú prax“, mnohé z týchto prijatí boli uskutočnené už v roku 2007, teda oveľa skôr, než bola vec predložená Súdnemu dvoru.

( 63 ) Konkrétne článok 216 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že „Únia môže uzavierať dohody s jednou alebo viacerými tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami, keď to ustanovujú zmluvy alebo keď je uzavretie dohody buď potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených zmluvami v rámci politík Únie, alebo je ustanovené v právne záväznom akte Únie, alebo sa môže dotknúť spoločných pravidiel alebo pozmeniť ich pôsobnosť“.

( 64 ) Pozri stanovisko 2/91 ( EU:C:1993:106 , bod 4).

( 65 ) Odôvodnenie 2 uvedeného rozhodnutia Rady 2006/719 a jeho prílohy II, nazvanej „Vyhlásenie o právomoci Európskeho spoločenstva uvádzajúce otázky, v ktorých na neho jeho členské štáty preniesli právomoc“, osobitne body 2 a 5. Neuvádza sa v ňom však veľmi explicitne, ktoré sú oblasti HKMPS, v ktorých má Spoločenstvo výlučnú vonkajšiu právomoc (ROSAS, A.: Exclusive, shared and national competence in the context of EU external relations: do such distinctions matter?, c. d., s. 30).

( 66 ) S výnimkou gréckej, francúzskej a poľskej vlády, ktoré navrhujú, aby Únia nemala žiadnu právomoc na prijatie pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980.

( 67 ) Pozri najmä rozsudok Komisia/Rada, nazývaný „AETR“ (22/70, EU:C:1971:32 , body 16 a 17), ako aj stanoviská 2/94 ( EU:C:1996:140 , bod 26) a 1/03 ( EU:C:2006:81 , bod 114 a tam citovanú judikatúru).

( 68 ) Konkrétne je spôsobilosť Únie uzatvárať takéto dohody výslovne priznaná článkom 2 protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je prílohou Zmluvy EÚ a ZFEÚ, ktorý sa zmieňuje o „medzinárodnej dohode uzavretej Úniou podľa tejto hlavy [V tretej časti ZFEÚ]“.

( 75 ) Stanoviská 1/76 ( EU:C:1977:63 ) a 2/91 ( EU:C:1993:106 ), ako aj rozsudky Komisia/Rada, nazývaný „AETR“ ( EU:C:1971:32 ), a Komisia/Dánsko ( EU:C:2002:625 ).

( 76 ) Rozsudky Komisia/Rada, nazývaný „AETR“ ( EU:C:1971:32 , bod 17), a Komisia/Dánsko, ( EU:C:2002:625 , bod 77). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 77 ) Generálny advokát Bot tiež nedávno poznamenal, že „zásada súbežnosti vnútornej a vonkajšej právomoci zakotvená v už citovanom rozsudku AETR teda podlieha predchádzajúcemu vykonaniu právomoci Únie prijatím spoločných pravidiel, vrátane oblastí, ktoré nepatria do spoločnej politiky,… a dotknutiu spoločných pravidiel konaním štátu“ (návrhy vo veci Green Network, C‑66/13, EU:C:2014:156 , bod 39).

( 78 ) Generálny advokát Bot uviedol (tamže, bod 43 a nasl.), že v prvej sérii označenej judikatúry sa už samotná zhoda jednotlivých oblastí, spoločných interných pravidiel a posudzovaných medzinárodných záväzkov, hoci neúplná, zdá postačujúca (rozsudok Komisia/Rada nazývaný „AETR“, EU:C:1971:32 , body 30 a 31, ako aj stanovisko 2/91, EU:C:1993:106 , bod 25), pričom v druhej sérii Súdny dvor prijal striktnejší prístup, keď podmienil uplatnenie zásady súbežnosti vnútornej a vonkajšej právomoci tromi osobitnými predpokladmi (stanovisko 1/94, EU:C:1994:384 , body 77, 95 a 96, ako aj už citované „rozsudky o otvorenom nebi“, najmä rozsudok Komisia/Dánsko EU:C:2002:625 , bod 77 a nasl.).

( 79 ) EU:C:2006:81 . Neskoršie stanoviská tento pojem nespresňujú.

( 80 ) To znamená, že Spoločenstvo by „získa[lo] výlučnú vonkajšiu právomoc“, len „ak by do svojich vnútorných legislatívnych aktov zaviedlo ustanovenia týkajúce sa zaobchádzania s príslušníkmi tretích krajín“ alebo „výslovne priznalo svojim inštitúciám právomoc rokovať s tretími krajinami“ alebo „vykonalo úplnú harmonizáciu“ (rozsudok Komisia/Dánsko, EU:C:2002:625 , body 83 a 84, ako aj tam citovaná judikatúra).

( 87 ) Kritérium uvedené v stanovisku 2/91 ( EU:C:1993:106 , bod 25). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 88 ) Stanovisko 1/03 ( EU:C:2006:81 , bod 126). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 89 ) Tamže (bod 128). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 90 ) Tamže (bod 124). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Táto zásada zverenia právomoci bola tiež uvedená v stanovisku 1/08 ( EU:C:2009:739 , bod 110) a odkazuje na ňu článok 5 ods. 1 Zmluvy o EÚ.

( 91 ) Konkrétne sú nimi colná únia, stanovenie pravidiel hospodárskej súťaže nevyhnutných na fungovanie vnútorného trhu, menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro, zachovanie morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybolovu a spoločná obchodná politika.

( 92 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Komisia/Rada (C‑114/12, EU:C:2014:224 , bod 90).

( 99 ) Nečinnosť, na ktorú poukázala generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch vo veci Komisia/Rada ( EU:C:2013:441 , bod 111).

( 100 ) Záverečná správa pracovnej skupiny V pre doplnkové právomoci zo 4. novembra 2002, CONV 375/1/02, s. 7 (http://european‑convention.eu.int/pdf/reg/fr/02/cv00/cv00375‑re01.fr02.pdf), ako aj záverečná správa pracovnej skupiny VII pre vonkajšie činnosti EÚ zo 16. decembra 2002, CONV 459/02, s. 4, bod 4, a s. 16, bod 18 (http://european‑convention.eu.int/pdf/reg/fr/02/cv00/cv00459.fr02.pdf). Pozri tiež poznámku pod čiarou 55 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Komisia/Rada ( EU:C:2014:224 ).

( 101 ) Jediný článok tohto protokolu stanovuje, že „pokiaľ ide o článok 2 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o spoločne vykonávaných právomociach, ak Únia vykonáva činnosť v určitej oblasti, rozsah takéhoto výkonu právomoci zahŕňa len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie, a teda nevzťahuje sa na celú oblasť“.

( 102 ) S výnimkou akejkoľvek zmienky odseku 1 tohto článku 2, ktorý sa týka prípadov, v ktorých Zmluva o EÚ a Zmluva o FEÚ zverujú Únii výlučnú právomoc, a článok 3 ods. 2 ZFEÚ.

( 103 ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Komisia/Rada ( EU:C:2013:441 , bod 114 a nasl.), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Komisia/Rada ( EU:C:2014:224 , bod 93).

( 104 ) Návrhy vo veci Komisia/Rada ( EU:C:2013:441 , body 116 a 117).

( 111 ) Pozri stanoviská 2/91 ( EU:C:1993:106 , bod 25) a 1/03 ( EU:C:2006:81 , bod 126).

( 112 ) V zmysle preambuly Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktorá je tu doplnená obsahom jeho článku 1.

( 113 ) V súlade s názvom nariadenia Brusel IIa.

( 114 ) Na účely podrobnejšieho štúdia pozri FULCHIRON, H.: La lutte contre les enlèvements d’enfants. In: Le nouveau droit communautaire du divorce et de la responsabilité parentale , pod vedením H. Fulchirona a C. Nourissata. Paris: Dalloz, 2005, s. 223 a nasl., ktorý zdôrazňuje, že „Haagsky dohovor z roku 1980 je istým spôsobom začlenený do politiky spoločenstva v boji proti únosom detí: predstavuje základ, na ktorom nariadenie stavia mechanizmy, ktoré sú vlastné európskemu priestoru, mechanizmy, ktoré posúvajú a posilňujú účinnosť pravidiel Dohovoru“.

( 115 ) Článok 6 stanovuje, že zmluvný štát určí ústredný orgán na vykonávanie povinností, ktoré dohovor ukladá takýmto orgánom. Článok 7 spresňuje povinnosti a úlohy ústredných orgánov. Vo všeobecnosti sú povinné navzájom spolupracovať a rozvíjať spoluprácu medzi príslušnými orgánmi v ich členských štátoch. Osobitne musia prijať všetky vhodné opatrenia, najmä na to, aby zistili, kde sa dieťa nachádza, zabezpečili, pokiaľ je to možné, dobrovoľné vrátenie dieťaťa a prispeli k zmierneniu situácie, zabránili ďalším ujmám dieťaťa, začali alebo podporovali konanie o vrátení dieťaťa a aby zabezpečili jeho bezpečný návrat.

( 116 ) Pozri článok 2 ods. 11 nariadenia Brusel IIa.

( 121 ) V súlade s odôvodnením 5 nariadenia Brusel IIa.

( 122 ) Môže ísť o prípad dohody o súdnej právomoci v prospech jedného zo súdov členského štátu (článok 12), alebo ak sa dieťa nachádza na území členského štátu (článok 13). Pozri DEVERS, A., BOSSE‑PLATIÈRE, H.: Les frontières de l’espace de liberté, de sécurité et de justice en matière familiale. In: La dimension externe de l’espace de liberté, de sécurité et de justice au lendemain de Lisbonne et de Stockholm: un bilan à mi‑parcours , c. d., bod 11.

( 123 ) Pozri bod 92 a nasl. stanoviska.

( 124 ) Článok 5 návrhu nariadenia Rady o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov a rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorý predložila Komisia [KOM(2001) 505 v konečnom znení, Ú. v. EÚ C 332 E, s. 269 ], tiež stanovuje, že v prípade „únosu detí“„príslušné súdne orgány podľa článku 3 vykonávajú svoju právomoc v súlade s Haagskym dohovorom [z roku 1980]“.

( 125 ) Obsah článku 11 ods. 6 je podobný s obsahom odôvodnenia 18 nariadenia.

( 126 ) Podľa článku 61 nariadenia. V súvislosti so skutočnosťou, že výkon ustanovení Haagskeho dohovoru z roku 1980 je zmenený vo vzťahoch medzi členskými štátmi, pozri McELEAVY, P.: c. d., najmä s. 18 a nasl., ako aj GONZALEZ BEILFUSS, C.: EC Legislation in Matters of Parental Responsibility and Third States. In: International Civil Litigation in Europe and Relations with Third States , pod vedením A. Nuytsa a N. Watteho. Bruxelles: Bruylant, 2005, s. 493 a nasl., najmä bod 15.

( 133 ) DEVERS, A., BOSSE‑PLATIÈRE, H.: c. d., s. 29 a nasl., osobitne s. 41.

( 134 ) Príklady, ktoré Komisia uviedla v bodoch 78 a 79 svojej žiadosti o stanovisko a na pojednávaní. Pozri tiež príklady uvedené v písomných pripomienkach Európskeho parlamentu.

( 135 ) Pozri poznámku pod čiarou 13 tohto stanoviska. V súvislosti s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd., s. 42) pozri tiež stanovisko 1/03 ( EU:C:2006:81 , body 7, 14, 23 a 135).

( 136 ) Pozri odôvodnenia 2 a 21 vyššie uvedeného nariadenia. M. Tenreiro správne poznamenal, že „nový mechanizmus Spoločenstva, ktorý rieši prípady únosov detí... spočíva na zásade vzájomnej dôvery a posilnenej spolupráce medzi členskými štátmi. Takýto mechanizmus by zrejme nebol možný a ani želaný na úrovni medzinárodného spoločenstva“ (c. d., s. 47).

( 137 ) LENAERTS, K.: c. d., s. 131, poznámka 12 a s. 151.

( 138 ) Pozri poznámku pod čiarou 115 tohto stanoviska.

( 144 ) Tamže (bod 126).

( 145 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, s. 1 ).

( 146 ) Na tieto účely sa zaviedli pravidlá právomoci, ktoré a uplatňujú, aj keď má odporca pobyt v treťom štáte (odôvodnenie 14 nariadenia č. 1215/2012), ako aj mechanizmus umožňujúci súdnym orgánom členských štátov zohľadniť prebiehajúce súdne konania na súdoch tretích štátov (odôvodnenia 23 a 24 a články 33 a 34 uvedeného nariadenia).

( 147 ) V tomto zmysle ARMSTRONG, S.: c. d., s. 118.

( 148 ) Pozri LAMBERTH, I.: c. d., bod 36.

( 149 ) Pozri tiež poznámku pod čiarou 114 tohto stanoviska.