C-419/14
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62014CA0419
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2016068SK.01001601.xml
22.2.2016
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 68/16
Rozsudok
Súdneho dvora (tretia komora) zo 17. decembra 2015 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság – Maďarsko) – WebMindLicenses kft/Nemzeti Adó- és Vámhivatal Kiemelt Adó- és Vám Főigazgatóság
(Vec C-419/14) ( 1 )
((Návrh na začatie prejudiciálneho konania - Daň z pridanej hodnoty - Smernica 2006/112/ES - Články 2, 24, 43, 250 a 273 - Miesto poskytovania elektronicky poskytovaných služieb - Umelé stanovenie tohto miesta prostredníctvom konštrukcie zbavenej hospodárskej reality - Zneužitie práva - Nariadenie (EÚ) č. 904/2010 - Charta základných práv Európskej únie - Články 7, 8, 41, 47, 48, článok 51 ods. 1, článok 52 ods. 1 a 3 - Právo na obhajobu - Právo byť vypočutý - Použitie dôkazov zhromaždených v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe daňovým orgánom - Odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty))
(2016/C 068/20)
Jazyk konania: maďarčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa: WebMindLicenses kft
Žalovaný: Nemzeti Adó- és Vámhivatal Kiemelt Adó- és Vám Főigazgatóság
Výrok
rozsudku
1.
Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie, za okolností, akými sú okolnosti v spore vo veci samej, či licenčná zmluva, ktorej predmetom je poskytnutie know-how, ktoré umožňuje prevádzkovanie internetovej stránky, ktorou sa poskytujú interaktívne audiovizuálne služby, uzatvorená so spoločnosťou usadenou v inom členskom štáte, ako je členský štát, na ktorého území je usadená spoločnosť, ktorá poskytuje túto licenciu, predstavuje zneužitie práva s cieľom získať prospech z nižšej sadzby dane z pridanej hodnoty uplatňovanej na tieto služby v tomto inom členskom štáte, sa skutočnosť, že výlučným vlastníkom a konateľom tejto spoločnosti, ktorá poskytuje licenciu, je osoba, ktorá toto know-how vytvorila, že táto osoba má vplyv alebo kontrolu nad vývojom a využívaním uvedeného know-how a poskytovaním služieb založených na tomto know-how, že za riadenie technických nástrojov, ľudských zdrojov a finančných transakcií, ktoré sú potrebné na poskytovanie uvedených služieb, zodpovedajú subdodávatelia, ako aj dôvody, ktoré mohli viesť spoločnosť, ktorá poskytuje licenciu, poskytnúť dotknuté know-how spoločnosti usadenej v tomto inom členskom štáte, namiesto toho, aby ho využívala sama, samy osebe nezdajú rozhodujúce.
Na stanovenie, či táto zmluva predstavuje vyslovene umelú konštrukciu, skrývajúcu skutočnosť, že poskytnutie dotknutých služieb nebolo v skutočnosti vykonané spoločnosťou, ktorá nadobudla licenciu, ale spoločnosťou, ktorá licenciu poskytla, prináleží vnútroštátnemu súdu analyzovať všetky okolnosti sporu vo veci samej a najmä zistiť, či zriadenie sídla ekonomickej činnosti alebo stálej prevádzkarne spoločnosti, ktorá nadobudla licenciu, nebolo skutočné, alebo či táto spoločnosť na účely výkonu dotknutej ekonomickej činnosti nevlastní vhodnú štruktúru z hľadiska priestorov, pracovníkov a zariadení, alebo aj či uvedená spoločnosť nevykonáva túto ekonomickú činnosť vo svojom mene a na svoj účet, na svoju zodpovednosť a vlastné riziko.
2.
Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade konštatovania zneužitia práva, ktoré viedlo k určeniu miesta poskytovania služieb v členskom štáte inom ako v tom, v ktorom by bolo určené, ak by k tomuto zneužitiu práva nedošlo, skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty bola zaplatená v tomto druhom členskom štáte v súlade s právnou úpravou tohto štátu, netvorí prekážku tomu, aby sa rozhodlo o dorubení tejto dane v členskom štáte miesta, v ktorom toto poskytnutie služby v skutočnosti prebehlo.
3.
Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že daňový orgán jedného členského štátu, ktorý preskúmava miesto, kde sa má zaplatiť daň z pridanej hodnoty za plnenia, za ktoré už bola táto daň zaplatená v iných členských štátoch, je povinný zaslať žiadosť o informácie daňovým orgánom týchto iných členských štátov, pokiaľ je táto žiadosť vhodná, dokonca nevyhnutná, na určenie, či je povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty v prvom členskom štáte.
4.
Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby na účely uplatnenia článku 4 ods. 3 ZEÚ, článku 325 ZFEÚ, článku 2, článku 250 ods. 1 a článku 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty mohol daňový orgán na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti dane z pridanej hodnoty použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe napríklad prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty, pod podmienkou, že získanie takýchto dôkazov v rámci uvedeného konania trestnoprávnej povahy a ich použitie v rámci správneho konania neporušuje práva zaručené právom Únie.
5.
Za okolností, akými sú okolnosti v spore vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia o dorubení dane z pridanej hodnoty založeného na takýchto dôkazoch, overiť podľa článkov 7, 47 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie na jednej strane, či odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty boli investigatívnymi prostriedkami upravenými zákonom a nevyhnutnými pre konanie trestnoprávnej povahy, a na druhej strane, či použitie dôkazov získaných takýmito prostriedkami uvedeným orgánom bolo tiež povolené zákonom a nevyhnutné. Okrem toho mu prináleží overiť, či v súlade so všeobecnou zásadou dodržiavania práva na obhajobu mala zdaniteľná osoba v rámci správneho konania možnosť prístupu k týmto dôkazom a byť v súvislosti s nimi vypočutá. Pokiaľ vnútroštátny súd skonštatuje, že táto zdaniteľná osoba nemala takúto možnosť, alebo že tieto dôkazy boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy alebo použité v správnom konaní v rozpore s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, musí uvedený súd tieto dôkazy vylúčiť a uvedené rozhodnutie zrušiť, ak sa z tohto dôvodu stane nepodložené. Tieto dôkazy treba vylúčiť aj vtedy, ak tento súd nie je oprávnený preskúmať, či boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy v súlade s právom Únie, alebo sa na základe už vykonaného preskúmania trestnoprávnym súdom v rámci kontradiktórneho konania nemôže aspoň uistiť, že boli získané v súlade s týmto právom.
( 1 ) Ú. v. EÚ C 439, 8.12.2014 .