C-601/14

proti

Talianskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom — Smernica 2004/80/ES — Odškodňovanie obetí trestných činov — Článok 12 — Neexistencia všeobecného systému odškodňovania obetí akéhokoľvek druhu úmyselného násilného trestného činu spáchaného na území Talianska — Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“

1.

Európska komisia svojím návrhom požaduje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že nestanovila systém odškodnenia obetí všetkých trestných činov patriacich medzi úmyselné násilné trestné činy spáchaných na území Talianska, nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov ( *2 ).

2.

Odôvodnenie

3 smernice 2004/80 uvádza, že „Európska Rada na svojom stretnutí v Tampere dňa 15. a 16. októbra 1999 vyzvala k vypracovaniu minimálnych štandardov ochrany obetí trestných činov, najmä pokiaľ ide o prístup obetí trestných činov k spravodlivosti a ich právach na odškodnenie za škody, vrátane nákladov na právnu pomoc“.

5.

Podľa odôvodnenia 6 tejto smernice „obete trestných činov v Európskej únii by mali mať právo na spravodlivé a primerané odškodnenie za zranenia, ktoré utrpeli, bez ohľadu na to, kde v Európskom spoločenstve bol trestný čin spáchaný“.

6.

Odôvodnenie

7 uvedenej smernice znie:

„Smernica vytvára systém spolupráce na uľahčenie prístupu obetí trestných činov k odškodneniu v cezhraničných situáciách, ktorý by mal fungovať na základe systémov členských štátov pre odškodňovanie obetí násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach. Preto by mal mechanizmus odškodnenia existovať vo všetkých členských štátoch.“

2. Všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete.“

9.

Napokon článok 18 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú zákony, iné predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 1. januára 2006, s výnimkou článku 12 ods. 2, v prípade ktorého je dátumom zhody 1. júl 2005. Bezodkladne o tom informujú Komisiu.

2. Členské štáty môžu stanoviť, že opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou sa uplatňujú len na žiadateľov, ktorých zranenia boli spôsobené trestnými činmi spáchanými po 30. júni 2005.

…“

Týmito špeciálnymi zákonmi sú:

—

legge n. 466 – recante norme in ordine a speciali elargizioni a favore di categorie di dipendenti pubblici e di cittadini vittime del dovere o di azioni terroristiche (zákon č. 466 stanovujúci pravidlá týkajúce sa špeciálneho odškodnenia poskytnutého niektorým kategóriám verejných zamestnancov a občanov, ktorí sú obeťami trestných činov pri výkone služby alebo teroristických činov) z 13. augusta 1980 ( *5 ) (články 3 a 4),

—

legge n. 302 – recante norme a favore delle vittime del terrorismo e della criminalità organizzata (zákon č. 302 stanovujúci opatrenia v prospech obetí terorizmu a organizovanej kriminality) z 20. októbra 1990 ( *6 ) (články 1, 3 až 5),

—

legge n. 70 – recante benefici per le vittime della cosiddetta „Banda della Uno Bianca“ (zákon č. 70 stanovujúci odškodnenie v prospech obetí „bandy bieleho Fiatu Uno“) z 31. marca 1998 ( *10 ) (článok 1 – ktorý odkazuje na články 1 a 4 zákona č. 302/1990),

—

legge n. 407 – recante nuove norme in favore delle vittime del terrorismo e della criminalità organizzata (zákon č. 407 stanovujúci nové opatrenia v prospech obetí terorizmu a organizovanej kriminality) z 23. novembra 1998 ( *11 ) (článok 2),

—

legge n. 44 – recante disposizioni concernenti il Fondo di solidarietà per le vittime delle richieste estorsive e dell’usura (zákon č. 44 o ustanoveniach týkajúcich sa Fondu solidarity pre obete vydierania alebo úžery) z 23. februára 1999 ( *12 ) (články 3 a 6 až 8),

—

legge n. 228 – recante misure contro la tratta di persone, che istituisce il Fondo per le misure anti‑tratta e uno speciale programma di assistenza per le vittime dei reati previsti dagli articoli 600 e 601 del codice penale (zákon č. 228 ustanovujúci opatrenia proti obchodu s ľuďmi vytvárajúci Fond pre opatrenia proti obchodu s ľuďmi a špeciálny asistenčný program obetiam trestných činov uvedených v článkoch 600 a 601 Trestného zákonníka), z 11. augusta 2003 ( *16 ), zmenený a doplnený decreto legislativo n. 24, articolo 6 (zákonný dekrét č. 24, článok 6), zo 4. marca 2014 ( *17 ),

—

decreto legge n. 337 – recante disposizioni urgenti in favore delle vittime militari e civili di attentati terroristici all’estero: convertito con modificazioni dalla legge n. 369/2003 (zákonný dekrét č. 337; stanovujúci naliehavé opatrenia v prospech vojenských a civilných obetí atentátov spáchaných v zahraničí – zmenený so zmenami a doplneniami zákonom č. 369/2003) z 28. novembra 2003 ( *18 ) (článok 1),

—

legge n. 206 – recante nuove norme in favore delle vittime del terrorismo e delle stragi di tale matrice (zákon č. 206 zavádzajúci nové pravidlá v prospech obetí terorizmu a vraždenia teroristickej povahy) z 3. augusta 2004 ( *19 ) (článok 1),

—

decreto legge n. 187 recante misure urgenti in materia di sicurezza, convertito con modificazioni dalla legge n. 217/2010 (zákonný dekrét č. 187, stanovujúci naliehavé opatrenia v oblasti bezpečnosti – zmenený so zmenami a doplneniami zákonom č. 217/2010) z 12. novembra 2010 ( *23 ), medzi ktorými v článku 2a vytvorenie „Fondu občianskej solidarity“ v prospech obetí trestných činov spáchaných pri príležitosti alebo z dôvodu športových podujatí alebo podujatí inej povahy.

13.

Zákonný dekrét č. 204/2007 odkazuje, pokiaľ ide o materiálne podmienky poskytnutia odškodnenia na náklady Talianska, na špeciálne zákony stanovujúce formy odškodnenia obetí trestných činov spáchaných na území štátu. Tieto osobitné zákony sa však nevzťahujú na všetky typy úmyselných násilných trestných činov. Neexistuje ani špeciálny zákon, ktorý by zabezpečoval spravodlivé a primerané odškodnenie obete trestného činu týkajúceho sa sexuálneho násilia v zmysle článku 12 smernice 2004/80.

II – Konanie pred podaním žaloby

14.

Komisia listom z 20. júna 2011 oznámila Talianskej republike, že zistila, že jej právna úprava nestanovovala všeobecný systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov, čo bolo podľa nej v rozpore s tým, čo požaduje článok 12 ods. 2 smernice 2004/80. Talianska republika v odpovedi na tento list Komisii v liste z 11. októbra 2011 uviedla, že sa domnievala, že táto smernica zverovala členským štátom na účely prebratia tohto ustanovenia širokú mieru voľnej úvahy.

18.

Talianska republika informovala Komisiu o skutočnosti, že Tribunale ordinario di Firenze (súd vo Florencii, Taliansko) predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 12 smernice 2004/80 (vec, v ktorej bolo vydané uznesenie z 30. januára 2014, C., C‑122/13 , EU:C:2014:59 ), navrhujúcu počkať na rozhodnutie Súdneho dvora v tejto veci pred pokračovaním v konaní, ktoré iniciovala Komisia.

19.

Komisia vydala 17. októbra 2013 odôvodnené stanovisko doručené Talianskej republike 18. októbra 2013, v ktorom vyzvala talianske úrady, aby prijali opatrenia nevyhnutné na zosúladenie sa s článkom 12 smernice 2004/80 v lehote dvoch mesiacov od posledného uvedeného dátumu.

20.

Vo svojej odpovedi doručenej Komisii 18. decembra 2013 Talianska republika pripomenula, že považovala za vhodné počkať na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C‑122/13 na účely zohľadnenia prípadných informácií Súdneho dvora týkajúcich sa článku 12 smernice 2004/80.

určil že Talianska republika si tým, že neprijala všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie existencie systému odškodňovania obetí všetkých úmyselných násilných trestných činov spáchaných na jej území, nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, a

—

uložil Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

23.

Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

—

25.

Komisia vytýka Talianskej republike, že vo svojom právnom poriadku upravila systém odškodňovania výlučne pre obete niektorých trestných činov spadajúcich medzi úmyselné násilné trestné činy, zatiaľ čo podľa nej článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 ukladá vytvorenie takého systému odškodnenia pre obete všetkých trestných činov, ktoré spadajú medzi tieto trestné činy.

26.

Komisia pripomína, že podľa odôvodnení 2 a 6 je cieľom smernice 2004/80 zabezpečiť obetiam trestných činov v Únii právo na spravodlivé a primerané odškodnenie za zranenia, ktoré utrpeli, bez ohľadu na to, kde v Únii bol trestný čin spáchaný. Jedná sa tu o dôsledok slobody pohybu osôb.

27.

Ďalej vysvetľuje, že táto smernica zavádza postup spolupráce, ktorý má umožniť týmto obetiam jednoduchší prístup k odškodneniu v cezhraničných situáciách. To je dôvod, pre ktorý kapitola I tejto smernice stanovuje pravidlá týkajúce sa prístupu k odškodneniu v takýchto situáciách, zatiaľ čo kapitola II tej istej smernice, obsahujúca len samotný článok 12, uvádza ustanovenia uplatniteľné na vnútroštátne systémy odškodnenia. Tieto systémy sú teda základom umožňujúcim riadne fungovanie postupu spolupráce. Článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 teda ukladá členským štátom, aby si vytvorili takýto systém.

31.

Znenie európskeho dohovoru o odškodnení obetí násilných trestných činov podpísaného v Štrasburgu 24. novembra 1983 potvrdzuje správnosť tejto analýzy, pričom smernica 2004/80 sa v jej odôvodnení 8 jasne inšpirovala týmto dohovorom. Podľa tohto dohovoru prípady sexuálneho násilia budú zahrnuté do kategórie úmyselných násilných trestných činov, čo potvrdzuje, že istotne všetky úmyselné a násilné trestné činy musia nevyhnutne byť zahrnuté do tejto kategórie.

32.

Komisia tiež vysvetľuje, že nijaké ustanovenie smernice 2004/80 nestanovuje, že členské štáty môžu obmedziť výhodu odškodnenia na obete niektorých úmyselných násilných trestných činov. Domnieva sa, že takéto obmedzenie by viedlo k pripusteniu, že zatiaľ čo by všetky boli považované za úmyselné násilné trestné činy, len niektoré by vyvolávali pocit zraniteľnosti, spôsobovali traumatický šok, mali by za následok finančné problémy, narušovali by každodenný život alebo ohrozovali by budúcnosť obetí, pričom týmto by sa odôvodňovalo odškodnenie členským štátom.

33.

Ak sa podľa Komisie okrem toho domnievame, že členské štáty disponujú mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o voľbu úmyselných násilných trestných činov, ktoré by mohli byť predmetom odškodnenia štátom podľa článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, viedlo by to k vytvoreniu diskriminácie medzi obeťami úmyselných násilných trestných činov v Únii, keďže odškodnenie po trestnom čine spadajúcom do tejto kategórie by sa mohlo meniť v jednotlivých členských štátoch podľa toho, či ponúkajú rozšírenú ochranu alebo ako na talianskom území, obmedzenú ochranu práva na odškodnenie. Okrem toho by tým bol systém cezhraničnej spolupráce, vytvorený touto smernicou, zbavený akejkoľvek praktickej užitočnosti.

Ďalej uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že výklad zastávaný Komisiou nie je správny. Talianska republika sa tiež opiera o právny základ smernice 2004/80 na účely vymedzenia povinnosti, ktorú majú členské štáty podľa článku 12 ods. 2 tejto smernice. Pripomína, že táto smernica bola pri neexistencii špecifických ustanovení prijatá na základe článku 308 ES (teraz článok 352 ZFEÚ). To má podľa Talianskej republiky za následok, že Únia pri prijatí tejto smernice v roku 2004 nemala a naďalej nemá právomoc upravovať procesné konanie a konanie vo veci samej týkajúce sa násilných trestných činov podľa vnútroštátneho práva, a to aj pokiaľ ide o ich špeciálne majetkové dôsledky. Rozumiem, že Talianska republika sa domnieva v rozsahu, v akom je smernica 2004/80 založená na článku 308 ES a v akom smeruje k umožneniu voľného pohybu osôb, že Únia nemôže uložiť členským štátom povinnosť vytvoriť všeobecný systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov, ale výlučne sa obmedziť na uloženie povinnosti týmto štátom zohľadniť cezhraničné situácie v tejto oblasti poskytnutím prístupu občanom Únie k systému odškodnenia prípadne stanovenému vnútroštátnym právom. Inými slovami, článok 12 ods. 2 tejto smernice 2004/80 nevytvára nijakú povinnosť vytvoriť systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov.

37.

Talianska republika sa totiž domnieva, že nie je možné konštatovať nesplnenie povinnosti, keďže vnútroštátne právo, ktoré už upravuje početné formy odškodnenia pre viaceré trestné činy spadajúce medzi úmyselné násilné trestné činy, poskytuje prístup štátnym príslušníkom ostatných členských štátov k týmto formám odškodnenia.

40.

V tejto súvislosti Talianska republika vysvetľuje, že na rozdiel od ostatných ustanovení smernice 2004/80, ktoré stanovujú detailne povinnosti členských štátov, článok 12 ods. 2 tejto smernice sa obmedzuje na uvedenie, že trestný čin dotknutý týmto ustanovením musí mať obojakú povahu, úmyselnú a násilnú. Každý členský štát má teda určiť vo svojom vnútroštátnom práve situácie, ktoré môžu byť predmetom odškodnenia podľa tohto ustanovenia, ako aj základné kritériá umožňujúce vypočítať toto odškodnenie. Členské štáty teda disponujú širokou mierou voľnej úvahy na účely vytvorenia systému odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov a môžu teda obmedziť toto odškodnenie na určité trestné činy alebo tiež podriadiť ho určitým podmienkam, akým je preskúmanie chovanie obete, ktorá nemohla, a to tiež len neopatrnosťou, uľahčiť alebo vyprovokovať spáchanie trestného činu alebo tiež preukázanie insolventnosti páchateľa trestného činu.

41.

Analýza prípravných prác, ktoré viedli k prijatiu smernice 2004/80, potvrdzuje tento výklad. Talianska republika tiež uvádza, že Komisia vo svojom návrhu smernice ( *27 ) predpokladala stanovenie minimálnych štandardov v oblasti odškodnenia obetí trestných činov a spresnila osobnú a územnú pôsobnosť smernice tým, že definovala pojmy „obete“, „úmyselné trestné činy“, ako aj „zranenia“. Podľa Talianskej republiky návrh smernice predpokladal ďalšie extrémne detailné štandardy určené na prípravu zavedenia jednotného systému odškodnenia obetí trestných činov. Porovnanie tohto návrhu s aktuálnym znením smernice 2004/80 preukázalo, že cieľ smerujúci k stanoveniu minimálnych štandardov bol opustený na účely dodržania právomocí členských štátov v trestnej oblasti a v oblasti verejných výdavkov.

45.

Komisia z toho vyvodila, ako to tvrdí Talianska republika, že Únia nemá právomoc zasahovať do trestného práva procesného a trestného práva hmotného členských štátov nad rámec toho, čo je predpokladané vyššie uvedenými ustanoveniami. Len samotným členským štátom zostáva právomoc definovať trestné činy a sankcie spojené s týmito trestnými činmi za týchto dvoch podmienok. Na jednej strane táto právomoc môže byť vykonávaná len v oblasti trestných činov, ktoré nespadajú do oblastí vymenovaných v článku 83 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ, a to terorizmu, obchodu s ľuďmi a sexuálneho zneužívania žien a detí, nedovoleného obchodu s drogami a so zbraňami, prania špinavých peňazí, korupcie, falšovania platobných prostriedkov, kybernetickej kriminalita a organizovanej kriminality. Na strane druhej táto právomoc môže byť vykonávaná pre trestné činy a sankcie, ktoré sú s nimi spojené len v prípade, ak zákonodarca Únie považuje za nevyhnutné posilniť zavedenie harmonizačných legislatívnych aktov prijatých v iných oblastiach právomoci Únie.

46.

Komisia preto súhlasí s názorom Talianskej republiky, a to že len samotné členské štáty majú právomoc na určenie konaní zakladajúcich trestné činy podľa vnútroštátneho práva a sankcií, ktoré sú s nimi spojené.

47.

Komisia sa však domnieva, že aspekty týkajúce sa podpory a ochrany obetí trestných činov nespadajú do tejto výlučnej právomoci. Podľa nej odškodnenie obetí členskými štátmi stanovené smernicou 2004/80 sa opiera o existenciu občianskoprávnej žaloby, ktorá spočíva na občianskoprávnej zodpovednosti páchateľa trestného činu. Odškodnenie obete trestného činu nadobúda teda občianskoprávnu a nie trestnoprávnu podobu. Komisia z tohto dôvodu cituje odôvodnenie, ktoré je pripojené k návrh smernice a ktoré uvádza, že „občianskoprávna povaha verejnoprávneho odškodnenia vychádza jasne zo skutočnosti, že odškodnenie slúži na priznanie osobám majetkovej výhody bez snahy o sankcionovanie konania páchateľa trestného činu a o priame prispenie k všeobecnému záujmu“ ( *28 ).

51.

Podľa Komisie teda článok 12 ods. 2 smernice 2004/80, ako ho navrhuje vykladať, nie je postihnutý žiadnou vadou platnosti a tým menej tak závažným a zjavným porušením, že by bolo možné označiť túto smernicu za ničotnú.

52.

Vo svojej duplike Talianska republika uvádza, že v prípade neexistencie ustanovení zmlúv v danej oblasti, odškodnenie obetí bežných úmyselných násilných trestných činov spadá do právomoci vyhradenej členským štátom v súlade so zásadou prenesenia právomoci stanovenej v článku 5 ods. 2 ZFEÚ.

53.

Podľa Talianskej republiky neexistencia všeobecného systému odškodnenia obetí všetkých trestných činov spadajúcich medzi úmyselné násilné trestné činy spáchaných na talianskom území nepredstavuje prekážku ani skutočnosti, ani výkonu slobody pohybu občanov Únie. Sledovanie cieľa voľného pohybu osôb nemôže odôvodniť zásah zákonodarcu Únie v danej oblasti.

57.

Rada, ktorá vstúpila do konania na podporu Komisie, sa domnieva, že z rozsudku z 2. februára 1989, Cowan ( 186/87 , EU:C:1989:47 ), vyplýva, že uľahčenie cezhraničného prístupu k vnútroštátnym systémom odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov na jednej strane a zabezpečenie, aby všetky členské štáty disponovali takýmto systémom, na strane druhej napomáha zabezpečeniu cieľa voľného pohybu osôb a služieb. Pokiaľ ide o nevyhnutnú povahu takéhoto konania Úniou, Rada sa domnieva, že jej posúdenie sa dovoláva politických, ekonomických, ako aj technických kritérií, a teda spadá do diskrečnej právomoci inštitúcií Únie, ktoré sa platne domnievali, že sa jedná o takýto prípad.

58.

Ak sa článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 má vykladaný tak, že nezaväzuje členské štáty, aby stanovili všeobecný systém odškodnenia pokrývajúci všetky formy úmyselných násilných trestných činov v cezhraničných situáciách, cieľ odstránenia prekážok voľného pohybu osôb a služieb nebude zasiahnutý, keďže v niektorých členských štátoch určité formy úmyselných násilných trestných činov nemôžu byť predmetom odškodnenia.

V – Moje posúdenie

A – O prípustnosti žaloby

Je pravdou, ako to tvrdí Talianska republika, že na stranách 5 a 8 odôvodneného stanoviska Komisia predovšetkým uvádza neexistenciu takéhoto systému pre obete trestných činov zabitia a streľby a vážneho zranenia, ktoré nespadajú medzi prípady stanovené špeciálnymi zákonmi, ako aj pre obete znásilnenia a ostatných závažných napadnutí sexuálnej povahy. Je podľa môjho názoru nepochybné, že Komisia tým, že uviedla predovšetkým tieto trestné činy, poskytla len príklady trestných činov, ktoré podľa nej spadajú pod pojem úmyselné násilné trestné činy a ktoré teda musia priviesť Taliansku republiku k stanoveniu systém odškodnenia pre osoby, ktoré sú ich obeťami. Rovnako na strane 5 tohto stanoviska Komisia inak v odpovedi na názor formulovaný Talianskou republikou uvádza, že od okamihu, odkedy znenie článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 neobmedzuje jeho uplatnenie na určité úmyselné násilné trestné činy, znamená to, že odkazuje na všetky trestné činy tohto typu, čo tiež je možné nájsť na strane 6 tohto stanoviska ( *29 ).

62.

Predovšetkým výrok odôvodneného stanoviska neponecháva žiadne miesto pre pochybnosť. Komisia v ňom jasne uvádza, že Talianska republika si nesplnila povinnosť podľa článku 258 prvého odseku ZFEÚ, keďže opomenula prijať opatrenia nevyhnutné na zosúladenie sa s článkom 12 ods. 1 a 2 smernice 2004/80 na účely zabezpečenia existencie systému odškodnenia obetí „všetkých“ úmyselných násilných trestných činov spáchaných na jej území.

63.

Je teda nutné konštatovať, že Komisia touto žalobou o nesplnenie povinnosti nerozšírila predmet tohto článku a musí byť teda vyhlásená za prípustnú.

V tejto súvislosti sa domnievam, rovnako ako Komisia, že toto ustanovenie stanovuje, že obete všetkých trestných činov spadajúcich medzi úmyselné násilné trestné činy, ako sú definované vo vnútroštátnom práve, majú mať právo využiť vnútroštátny systém odškodnenia a že členský štát nemôže zvoliť medzi trestnými činmi spadajúcimi v jeho trestnom práve do oblasti tejto kriminality tie trestné činy, ktoré by mohli viesť k odškodneniu zo strany štátu.

67.

Odôvodnenie

tohto hľadiska spočíva podľa môjho názoru v samotnom znení textov, ktoré v mojich očiach zakladá legalitu a legitimitu smernice 2004/80, ako aj v samotnom texte tejto smernice.

68.

Takýto výklad je povinný podľa článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Toto ustanovenie stanovuje, že „Únia ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb“. Odkaz na voľný pohyb osôb v odôvodnení 1 smernice 2004/80, už použitý v rozsudku z 2. februára 1989, Cowan ( 186/87 , EU:C:1989:47 ), je ešte ďalej odôvodnený v rozsahu, v akom je nevyhnutný na vytvorenie takéhoto priestoru, čo je cieľ, ktorý je stanovený Úniou. Ak náhrada identifikovanej alebo neidentifikovanej škody spôsobenej páchateľmi úmyselných násilných trestných činov nie je zabezpečená, je to nepochybne aspekt „bezpečnosti“ tohto priestoru, ktorý bude oslabený.

69.

72.

Žaloba na náhradu škody, všeobecne nazvaná „súkromná trestná žaloba“ môže bez toho, aby stratila svoju povahu žaloby výlučne orientovanej na náhradu osobnej škody, byť uplatnená zároveň s trestným konaním, nazvaným tiež „verejná obžaloba“ ( *30 ). Táto možnosť, ktorú majú vo všeobecnosti obete, im z procesného hľadiska uľahčuje podanie žaloby na odškodnenie ( *31 ).

73.

Pokiaľ je páchateľ trestného činu neznámy alebo insolventný, členské štáty určili odškodnenie verejnoprávnym orgánom alebo špeciálnym fondom, ktoré zabezpečujú odškodnenie škody určitej závažnosti, teda prah, od ktorého sa predpokladá, že odškodnenie je ponechané na posúdenie členskými štátmi.

74.

Všeobecná povaha zásady odškodnenia pre trestné činy, ktorých páchateľ je solventný, uznaná členskými štátmi, zaručuje rovnosť zaobchádzania. Skutočnosť, že v prípade, pokiaľ je páchateľ neznámy alebo insolventný, niektoré členské štáty zabezpečujú odškodnenie verejnými fondmi len pre niektoré z týchto trestných činov, narušuje túto rovnosť zaobchádzania.

78.

Článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 odkazuje výlučne na odškodnenie obete. Neukladá teda členským štátom uznať zásadu práva na odškodnenie všetkých obetí úmyselných násilných trestných činov takto kvalifikovaných vo vnútroštátnom práve.

79.

Jednoduchou „zrkadlovou hrou“ odrážajúcou to, čo existuje z vnútroštátneho hľadiska, je zabezpečená ochrana obete v cezhraničných situáciách.

80.

Na rozdiel od toho, čo uvádza Talianska republika ( *33 ), členské štáty musia teda vytvoriť systém práva na odškodnenie pre všetky obete trestných činov spadajúcich medzi úmyselné násilné trestné činy spáchaných na jeho území a stíhaných prostredníctvom jeho vnútroštátneho práva tak, aby v prípade, ak je takýto trestný čin spáchaný v cezhraničnej situácii, sa uvedený systém môže správne a účinne uplatniť za podmienok stanovených v smernici 2004/80.

84.

Znovuzavedenie rovnosti zaobchádzania medzi obeťami úmyselných násilných trestných činov nemá prostredníctvom výkladu, ktorý navrhujem, za následok harmonizáciu systémov odškodnenia.

85.

Aj keď návrh Komisie pôvodne obsahoval požiadavku vytvorenia minimálnych štandardov týkajúcich sa najmä určenia výšky poskytnutého odškodnenia ( *36 ), z diskusií v konečnom dôsledku vyplynulo, že vytvorenie takýchto noriem sa nemôže uskutočniť na základe článku 308 ES.

86.

Stanovenie výšky odškodnenia so zreteľom na spôsobenú ujmu – trvalá práceneschopnosť, úplná práceneschopnosť jeden mesiac alebo viac, dočasná práceneschopnosť kratšia ako jeden mesiac – alebo tiež stanovenie prípadných stropov zostáva teda vo výlučnej právomoci členských štátov.

VI – Návrh

90.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

—

určil, že Talianska republika si tým, že nestanovila systém odškodňovania obetí všetkých trestných činov spadajúcich medzi úmyselné násilné trestné činy spáchaných na jej území, nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov, a

—

( *6 ) GURI č. 250 z 25. októbra 1990.

( *7 ) GURI č. 49 z 28. februára 1992.

( *8 ) GURI č. 192 z 18. augusta 1995.

( *9 ) Riadna príloha ku GURI č. 58 z 9. marca 1996.

( *10 ) GURI č. 80 zo 6. apríla 1998.

( *11 ) GURI č. 277 z 26. novembra 1998.

( *18 ) GURI č. 8 z 12. januára 2004.

( *19 ) GURI č. 187 z 11. augusta 2004.

( *20 ) Riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 2005.

( *21 ) GURI č. 62 z 15. marca 2006.

( *22 ) GURI č. 183 z 8. augusta 2006.

( *23 ) GURI č. 265 z 12. novembra 2010.

( *30 ) Pozri internetovú stránku Komisie na nasledujúcej adrese: http://ec.europa.eu/civiljustice/comp_crime_victim/comp_crime_victim_ec_fr.htm.

( *31 ) Okrem iného sa môže stať, že obeť bude disponovať voľbou medzi týmto spôsobom postupu a spôsobom spočívajúcim v predložení jej nároku priamo na občianskoprávny súd.

( *32 ) Pozri dokumenty Rady 7752/04, 7209/04 (s. 9) a 8694/04 (s. II). Na toto potrebné vyváženie Komisia už poukázala vo svojom návrhu smernice, lebo v ňom uviedla, že „je potrebné zdôrazniť, že [prístup k odškodneniu v cezhraničných situáciách a možnosť získať vo všeobecnosti odškodnenie] sa tesne prekrývajú. Ak nie je možnosť verejnoprávneho odškodnenia vo všetkých členských štátoch, [takýto] prístup… nemôže byť umožnený“ (bod 3.2).

( *33 ) Pozri bod 36 týchto návrhov.

( *34 ) Dokument A5‑0330/2003.

( *35 ) Pozri s. 39 tejto správy. Európsky parlament tu preberá v skutočnosti pojmy z dôvodovej správy európskeho dohovoru o odškodňovaní obetí násilných trestných činov (pozri bod 7 tejto dôvodovej správy).