C-180/14
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62014CN0180
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2014184SK.01001901.xml
16.6.2014
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 184/19
Žaloba podaná 11. apríla 2014 – Európska komisia/Helénska republika
(Vec C-180/14)
2014/C 184/23
Jazyk konania: gréčtina
Účastníci konania
Žalobkyňa: Európska komisia (v zastúpení: M. Patakia a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia)
Žalovaná: Helénska republika
Návrhy žalobkyne
—
určiť, že Helénska republika si tým, že nestanovila a/alebo nezaviedla maximálny týždenný pracovný čas, ktorý neprekračuje 48 hodín, a ani nezabezpečila minimálny denný a týždenný odpočinok alebo náhradný čas odpočinku, ktorý priamo nasleduje po pracovnom čase, za ktorý má byť poskytnutá náhrada, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 3, 5 a 6 smernice 2003/88/ES ( 1 ) ,
—
zaviazať Helénsku republiku na náhradu trov konania.
Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia
1.
Smernica 2003/88 stanovuje spoločné minimálne aspekty organizácie pracovného času na ochranu zdravia a bezpečnosti pracovníkov a najmä maximálny týždenný pracovný čas (článok 6) a minimálny denný a týždenný čas odpočinku (články 3, 5 a 6).
2.
Grécko prebralo smernicu do vnútroštátneho práva, aby sa vzťahovala aj na lekárov zamestnaných vo verejných službách poskytovania zdravotnej starostlivosti, a to prostredníctvom prezidentského dekrétu č. 88/1999. Grécko túto smernicu prebralo aj do vnútroštátneho práva, aby sa vzťahovala na lekárskych praktikantov, a to prostredníctvom prezidentského dekrétu č. 76/2005.
3.
Grécko však následne prijalo niekoľko legislatívnych opatrení, ktoré odložili uplatňovanie uvedenej právnej úpravy na lekárov a praktikantov pracujúcich vo verejných službách poskytovania zdravotnej starostlivosti.
4.
Okrem toho zo sťažností, ktoré Komisii predložilo desať rôznych odborov gréckych lekárov, je zjavné, že títo pracovníci boli povinní podľa vnútroštátnej právnej úpravy a v praxi pracovať v priemere 60 až 72 hodín týždenne (zamestnaní lekári) a v priemere 71 až 93 hodín (lekársky praktikanti). Taktiež boli povinní pracovať až 32 hodín bez prerušenia na svojom pracovisku.
5.
Následne bola podpísaná kolektívna zmluva a prijaté zákony č. 3754/2009 a 3868/2010, ktoré prevzali ustanovenia tejto kolektívnej zmluvy. Vnútroštátne právo naďalej nestanovilo účinný maximálny pracovný čas dotknutých pracovníkov, a „nemocniční lekári zamestnaní vo verejných službách poskytovania zdravotnej starostlivosti, univerzitní lekári a lekári v priebehu atestácie boli okrem ich normálnych povinností povinní byť v službe, aby zabezpečili potrebnú starostlivosť v nemocniciach a zdravotníckych strediskách“.
6.
Okrem toho v praxi tieto ustanovenia nezabezpečovali minimálny denný a týždenný čas odpočinku, keďže nie všetky formy služby boli považované za pracovný čas, a neboli stanovené primerané doby náhradného odpočinku, ktoré by priamo nasledovali po dodatočnom pracovnom čase, za ktorý mala byť poskytnutá náhrada.
7.
Uvedená právna úprava a prax sa veľmi odlišuje od minimálnych požiadaviek stanovených smernicou 2003/88 a predstavuje porušenie článkov 3, 5 a 6 smernice 2003/88.
( 1 ) Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. EÚ L 299, s. 9 ; Mim. vyd. 05/004, s. 381).