C-440/14
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62014CN0440
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2014421SK.01002202.xml
24.11.2014
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 421/22
Odvolanie podané 23. septembra 2014: National Iranian Oil Company proti rozsudku Všeobecného súdu (siedma komora) zo 16. júla 2014 vo veci T-578/12, National Iranian Oil Company/Rada
(Vec C-440/14 P)
2014/C 421/33
Jazyk konania: francúzština
Účastníci konania
Odvolateľka: National Iranian Oil Company (v zastúpení: J.-M. Thouvenin, avocat)
Ďalší účastníci konania: Rada Európskej únie, Európska komisia
Návrhy odvolateľky
—
zrušiť rozsudok vyhlásený 16. júla 2014 siedmou komorou Všeobecného súdu Európskej únie vo veci T-578/12,
—
vyhovieť odvolateľke v žalobných návrhoch predložených pred Všeobecným súdom Európskej únie,
—
zaviazať ďalšieho účastníka odvolacieho konania na náhradu trov konania na oboch stupňoch.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu vyhlásenému 16. júla 2014, odvolateľka uvádza šesť odvolacích dôvodov.
Prvým odvolacím dôvodom odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 43 napadnutého rozsudku, keď prijal záver, že odkazom na článok 46 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 267/2012 ( 1 ) , vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 945/2012 ( 2 ) treba chápať ako jasne uvádzajúce, že jeho právny základ predstavuje tento článok 46 ods. 2. Právny základ totiž predpisuje právnu formu, ktorú akt predstavujúci základ musí mať. Článok 46 ods. 2 nestanovuje žiadnu právnu formu.
Druhým odvolacím dôvodom odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 54 až 56 napadnutého rozsudku uviedol, že „z článku 215 ods. 2 nevyplýva, že individuálne reštriktívne opatrenia prijaté voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, musia byť prijaté podľa postupu stanoveného v článku 215 ods. 1 ZFEÚ“. Na jednej strane článok 215 ods. 1, jediné ustanovenie ZFEÚ venované reštriktívnym opatreniam, jasne uvádza, že postupom uplatniteľným na takéto opatrenia je postup, ktorý stanovuje a nepredvída žiadny iný postup. Na druhej strane článok 291 ZFEÚ je nezlučiteľný s článkom 215 ods. 2 ZFEÚ. Nakoniec a subsidiárne, článok 291 ods. 2 ZFEÚ nemožno považovať za článok, ktorý by mohol poskytovať Rade právny základ dopĺňajúci ten právny základ, ktorý predstavuje článok 215 ods. 2 ZFEÚ pre prijatie reštriktívnych opatrení.
Tretím odvolacím dôvodom, ktorý sa uvádza subsidiárne, pre prípad, že by sa rozhodlo, že použitie článku 291 ods. 2 ZFEÚ na odôvodnenie prijatia individuálnych reštriktívnych opatrení je právne možné v rámci politiky prijatia reštriktívnych opatrení pôvodne založených na článku 215 ZFEÚ, odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 74 až 83 svojho rozsudku v podstate konštatoval, že Rada Únie, použitím pojmu článku 291 ods. 2 „náležito odôvodnila“ použitie tohto odlišného postupu v danom prípade. Na jednej strane takto stanovená požiadavka odôvodnenia sa nesplnila odôvodnením, ktoré nebolo explicitné. Na druhej strane dokonca za predpokladu, že implicitné odôvodnenie by mohlo splniť túto požiadavku, v prejednávanej veci nie je splnená, keďže Všeobecný súd vykladal predmetné predpisy nesprávne.
Štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý sa uvádza subsidiárne, pre prípad, že by sa rozhodlo, že použitie článku 291 ods. 2 ZFEÚ na odôvodnenie prijatia individuálnych reštriktívnych opatrení je právne možné v rámci politiky prijatia reštriktívnych opatrení založených na článku 215 ZFEÚ, odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 86 svojho rozsudku rozhodol, že článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 „vyhradzuje Rade právomoc vykonať ustanovenia článku 23 ods. 2 a 3 uvedeného nariadenia“, čo malo postačovať na splnenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o uvedenie právneho základu tohto ustanovenia, ktorým mal byť článok 291 ods. 2 ZFEÚ. Podľa názoru odvolateľky Všeobecný súd dospel k tomuto záveru právne nesprávnym výkladom článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
Piatym odvolacím dôvodom, ktorý sa uvádza subsidiárne, pre prípad, že by sa rozhodlo, že použitie článku 291 ods. 2 ZFEÚ na odôvodnenie prijatia individuálnych reštriktívnych opatrení je právne možné v rámci politiky prijatia reštriktívnych opatrení pôvodne založených na článku 215 ZFEÚ, odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd v bode 87 svojho rozsudku pochybil, keď zastával názor, že povinnosť odôvodnenia právnych aktov Únie nezaväzuje Radu uviesť výslovne, že nariadenie (EÚ) č. 267/2012 je založené na článku 291 ods. 2 ZFEÚ, pokiaľ ide o právny základ článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
Šiestym odvolacím dôvodom odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 115 svojho rozsudku, keď konštatoval, že kritérium stanovené v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia (EÚ) č. 267/2012 (sporné kritérium) je v súlade so zásadami právneho štátu a všeobecnejšie s právom Európskej únie, pretože nie je „svojvoľné, ani vychádzajúce z voľnej úvahy“ a v bode 123 svojho rozsudku, že „sporné kritérium obmedzuje právomoc posúdenia Rady tým, že zavádza objektívne kritériá a zaručuje mieru predvídateľnosti požadovanú právom Únie“. Všeobecný súd tiež porušil právo odvolateľky na obhajobu. Odvolateľka najprv uvádza, že Všeobecný súd vyhlásil sporné kritérium za vyhovujúce právu Únie len za cenu jeho skreslenia, pričom ale zákonnosť treba posudzovať pri jeho podobe, tak ako je sporné kritérium uvedené v nariadení. V nadväznosti na to poznamenáva, že skutočnosť, že Všeobecný súd skreslil sporné kritérium, aby ho posúdil ako zákonné, porušuje právo odvolateľky na obhajobu tým, že ju zbavuje práva opierať sa o uvedený skreslený text, aby pripravila svoju obhajobu, pretože jej nebolo známe v akom zmysle bude skreslenie formulované, hoci je namietané. Nakoniec odvolateľka poukazuje na nekoherentnosť odôvodnenia Všeobecného súdu, čo odporuje jeho povinnosti odôvodnenia.
( 1 ) Nariadenie Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 ( Ú. v. EÚ L 88, s. 1 ).
( 2 ) Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 945/2012 z 15. októbra 2012 , ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu ( Ú. v. EÚ L 282, s. 16 ).