C-576/14
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62014CN0576
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2015073SK.01001401.xml
2.3.2015
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 73/14
Odvolanie podané 11. decembra 2014: Mirelta Ingatlanhasznosító Kft. proti uzneseniu Všeobecného súdu (piata komora) z 19. novembra 2014 vo veci T-430/14, Mirelta Ingatlanhasznosító Kft./Európska komisia a Európsky ombudsman
(Vec C-576/14 P)
(2015/C 073/20)
Jazyk konania: maďarčina
Účastníci konania
Odvolateľka: Mirelta Ingatlanhasznosító Kft. (v zastúpení: K. D. Pap, advokát)
Ďalší účastníci konania: Európska komisia a Európsky ombudsman
Návrhy odvolateľky
Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec Všeobecnému súdu.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Hlavné tvrdenie : nesprávny výklad žaloby podanej odvolateľkou Všeobecným súdom.
Podľa odvolateľky Všeobecný súd nesprávne vyložil a preformuloval návrhy v podaní a tiež nesprávne vyložil odôvodnenie jej žaloby tým, že určil, že žaloba bola podaná z dôvodu „odmietnutia Komisie začať konanie pre nesplnenie povinnosti“.
Odvolateľka tvrdí, že predmetom jej žaloby bol návrh, aby Všeobecný súd „uložil Európskej komisii povinnosť viesť konanie v súlade s právom Únie a zaručil dodržiavanie tohto práva“ .
Odvolateľka podala v tejto súvislosti žalobu proti Komisii preto, že zjavné porušenie jej práva na riadnu správu vecí verejných malo za následok porušenie základného práva zaručeného Chartou základných práv Európskej únie. Domnieva sa, že Komisia tým, že neviedla spravodlivý proces, že pristúpila k posudzovaniu v rozpore s právom Únie a že nezaručila dodržiavanie práva Únie (najmä Charty základných práv Európskej únie), zbavila odvolateľku nielen práva na riadnu správu vecí verejných, ale aj práva na účinnú súdnu ochranu.
Odvolateľka sa domnieva, že z výkladu jej žaloby Všeobecným súdom vyplýva, že priamym dôsledkom spôsobu, akým má Komisia postupovať v súlade s právom Únie, je v prípade objektívneho posúdenia z hľadiska tohto práva povinnosť Komisie začať konanie pre nesplnenie povinnosti, čo odvolateľka nemôže požadovať.
Odvolateľka sa naopak domnieva, že z ustanovení Charty základných práv, ktorá má rovnakú právnu záväznosť ako Zmluvy, vyplýva, že len po vykonaní spravodlivého posúdenia má Komisia možnosť zhodnotiť na základe judikatúry, či začne konanie pre nesplnenie povinnosti. Riadna správa vecí verejných je totiž prvotnou požiadavkou a Komisia môže svoju diskrečnú právomoc, ktorá podľa odvolateľky nemôže viesť k nedodržaniu základných práv, využiť len v nadväznosti na riadnu správu vecí verejných, pretože ináč by sa (rovnako ako v prejednávanej veci) mohla ocitnúť v situácii, v ktorej nemá čo posudzovať.
Subsidiárne tvrdenie : právo Únie nestanovuje diskrečnú právomoc Komisie k oslobodeniu členských štátov od povinnosti uplatňovať sekundárne právo a nariadenie , a o to menej nepriamo.
Názor Všeobecného na diskrečnú právomoc Komisie vyjadrený v bode 6 odôvodnenia rozsudku je z mnohých hľadísk v rozpore s kogentnými a jednoznačnými ustanoveniami Zmlúv a následne nepodliehajúcim posudzovaniu Komisie. Okrem toho sa odvolateľka domnieva, že povinnosť zaručiť dodržiavanie základných práv stanovených v Charte základných práv Európskej únie tiež nemôže byť predmetom posudzovania Komisie.
Odvolateľka v žalobe ani raz nenamietala diskrečné právo Komisie, ale v skutočnosti vytýka, s ohľadom na skutočný obsah žaloby, že Komisia nemala ani len príležitosť využiť svoju diskrečnú právomoc v zmysle ustálenej judikatúry uvedenej Všeobecným súdom, pretože o využití diskrečnej právomoci možno hovoriť len vtedy, keď je spravodlivé samotné posúdenie a keď existuje niečo, čo možno zmysluplne posudzovať.
Zmluva, ktorá má vyššiu právnu silu ako judikatúra stanovuje, že Komisia má povinnosť zaručiť dodržiavanie práva Únie.
V tomto konkrétnom prípade zamestnanec Únie (orgán Únie), ktorý vykonal posúdenie zbavil odvolateľku základného práva tým, že namiesto Komisie predbežne a nespravodlivo vykonal posúdenie a prijal rozhodnutie o otázkach, ktoré samy osebe nemôžu byť predmetom posudzovania, inými slovami, namiesto možnosti posudzovať rozhodol samotný zamestnanec, vychádzajúc z nesprávne zisteného skutkového stavu, vo veci odvolateľky.
Odvolateľka sa domnieva, že vnútroštátny súd ani Európska komisia nemôžu posúdiť, či v prípade uplatnenia článku 101 ZFEÚ je nutné uplatniť nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní tohto ustanovenia, a že Komisia tiež nemohla určiť, či odmietnutie uplatnenia nariadenia Únie (jednoznačný prípad neuplatniteľnosti) zodpovedá „uplatneniu iným spôsobom“. Už toto samotné konštatovanie dokazuje porušenie práva zo strany odvolateľky na spravodlivé súdne konanie v dôsledku čoho bola pozbavená práva na účinnú súdnu ochranu a odňatá zákonnému sudcovi.