T-527/14

žalobca,

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) , v zastúpení: pôvodne G. Schneider, neskôr D. Walicka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu EUIPO z 29. apríla 2014 (vec R 2063/2012‑4) týkajúcemu sa zamietnutia zápisu žalobcu do zoznamu oprávnených zástupcov úradom EUIPO podľa článku 93 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1 ),

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

po pojednávaní zo 14. januára 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

Právny rámec

Dohoda o EHP

1

pojem ‚dohoda‘ znamená hlavnú dohodu, jej protokoly a prílohy, ako aj akty, na ktoré sa odvoláva;

…“

3

Pokiaľ ide o výklad dohody o EHP, článok 6 stanovuje zásadu homogenity takto:

„Bez toho, aby bol dotknutý budúci vývoj prípadového práva [judikatúry – neoficiálny preklad ] sa ustanovenia tejto dohody, pokiaľ sú zhodné v podstate so zodpovedajúcimi pravidlami Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, a s pravidlami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, a aktmi, ktoré sú prijaté na uplatnenie oboch zmlúv, pri ich vykonávaní a uplatňovaní vykladajú v súlade s príslušnými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktoré tento dvor prijal pred dátumom podpísania tejto dohody.“

4

„V rámci ustanovení tejto dohody neexistujú žiadne [sa zakazujú akékoľvek – neoficiálny preklad ] obmedzenia slobody poskytovať služby v rámci územia zmluvných strán pokiaľ ide o štátnych príslušníkov členských štátov [Európskej únie] alebo štátov [Európskeho združenia voľného obchodu], ktorí sa usadili v členskom štáte [Únie] alebo v štáte EZVO inom ako je štát príjemcu služieb.“

6

Článok 65 dohody o EHP vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Protokol 28 a príloha XVII obsahujú osobitné ustanovenia a dojednania týkajúce sa duševného, priemyselné a obchodného vlastníctva, ktoré sa uplatnia na všetky výrobky a služby, pokiaľ nie je ustanovené inak.“

7

Protokol 1 dohody o EHP o horizontálnych prispôsobeniach stanovuje:

Nariadenie č. 207/2009

9

Článok 93 ods. 1 až 3 nariadenia č. 207/2009 v znení platnom v čase vzniku skutkových okolností stanovoval:

„1. Zastupovanie fyzických alebo právnických osôb pre úradom môžu vykonávať iba:

…

b)

musí mať svoje sídlo podniku alebo zamestnanie v Spoločenstve;

c)

musí byť oprávnená na zastupovanie fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti ochranných známok pred centrálnym úradom priemyselného vlastníctva členského štátu…

3. Zápis sa vykoná na základe žiadosti, ktorej súčasťou je osvedčenie dodané centrálnym úradom priemyselného vlastníctva príslušného členského štátu, v ktorom bude uvedené, že podmienky ustanovené v odseku 2 boli splnené.“

10

Článkom 1 bodom 87 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2424 zo 16. decembra 2015, ktorým sa mení nariadenie č. 207/2009 a nariadenie Komisie (ES) č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady č. 40/94 a zrušuje nariadenie Komisie (ES) č. 2869/95 o poplatkoch splatných Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) ( Ú. v. EÚ L 341, 2015, s. 21 ), bol článok 93 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 nahradený týmito ustanoveniami, ktoré odvtedy odkazujú na územie EHP:

je oprávnená na zastupovanie fyzických alebo právnických osôb v oblasti ochranných známok pred Úradom Beneluxu pre duševné vlastníctvo alebo pred centrálnym úradom priemyselného vlastníctva členského štátu [EHP]…“

11

V súlade s článkom 4 nariadenia 2015/2424 nadobudli tieto zmeny a doplnenia účinnosť 23. marca 2016.

Okolnosti predchádzajúce sporu

12

Žalobca, pán Paul Rosenich, rakúsky štátny príslušník, ktorý je oprávneným zástupcom pred Österreichisches Patentamt (Rakúsky patentový úrad), prevádzkuje patentovú advokátsku kanceláriu vo svojom sídle, ktoré sa nachádza v Lichtenštajnsku.

16

Rozhodnutím z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát zamietol toto odvolanie.

17

V tejto súvislosti po prvé odvolací senát zamietol tvrdenie žalobcu, spočívajúce v podstate na tom, že podľa článku 93 nariadenia č. 207/2009 každá osoba oprávnená zastupovať klienta pred vnútroštátnym úradom je automaticky oprávnená zastupovať aj pred EUIPO, pretože „povolenie na zastupovanie pred vnútroštátnym úradom predstavuje relevantný faktor umožňujúci zistiť, ktoré z pravidiel podľa článku 93 ods. 2 [písm.] c) [nariadenia č. 207/2009] sa uplatní“.

18

20

Z pohľadu odvolacieho senátu majú články 92 a 93 nariadenia č. 207/2009 za cieľ zabezpečiť, aby zástupcovia pred EUIPO mali určitú odbornú kvalifikáciu a aby EUIPO komunikoval len s tými účastníkmi konania alebo zástupcami, ktorí majú adresu v Únii.

21

Po štvrté článok 4 dohody o EHP, ktorým sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, nie je v prejednávanej veci relevantný, pretože žalobca má štátnu príslušnosť členského štátu Únie a odmietnutie zápisu sa nezakladalo na tomto dôvode.

22

Odvolací senát tiež uviedol, že lichtenštajnské právo v oblasti zastupovania nepriznáva právo reciprocity, ale stanovuje, že zahraničný majiteľ ochrannej známky prihlásenej na Amt für Volkswirtschaft (Úrad duševného vlastníctva, Lichtenštajnsko), musí svojím zastupovaním poveriť lichtenštajnského advokáta alebo patentového zástupcu.

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté rozhodnutie,

–

zrušil rozhodnutie riaditeľa odboru „Podpora hlavnej činnosti“ EUIPO zo 7. septembra 2012,

–

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

27

Dňa 20. novembra 2015 Všeobecný súd (piata komora) vyzval EUIPO, aby mu predložil určité dokumenty, ktoré by mohli objasniť jednak vzťah medzi nariadeniami č. 40/94 a 207/2009 a dohodou o EHP a jednak povahu odborného zastupovania v oblasti ochrannej známky Európskej únie. EUIPO odpovedal listom zo 7. decembra 2015. Listom z 22. decembra 2015 žalobca predložil svoje vyjadrenie k tejto odpovedi.

28

Všeobecný súd na základe návrhu sudcu spravodajcu rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 14. januára 2016.

29

EUIPO listom zo 16. júna 2016 Všeobecný súd informoval, že už druhýkrát vyzval žalobcu, aby predložil aktuálne osvedčenie v súlade s článkom 93 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, a že ak tento dokument nepredloží, nemôže byť zapísaný do zoznamu oprávnených zástupcov.

33

Všeobecný súd stanovil žalobcovi lehotu do 24. augusta 2016, aby predložil svoje pripomienky týkajúce sa tohto listu.

34

Listom z 24. augusta 2016 žalobca Všeobecnému súdu oznámil, že ešte nebol zapísaný do predmetného zoznamu. Všeobecnému súdu tiež predložil korešpondenciu, ktorá prebehla medzi ním a EUIPO.

35

Žalobca tvrdí, že dohoda o EHP má predovšetkým za cieľ v čo najväčšej miere dosiahnuť slobodné poskytovanie služieb, ktoré sa má v zmysle judikatúry (pozri rozsudky z 1. apríla 2004, Bellio F.lli, C‑286/02 , EU:C:2004:212 , body 34 a 35 a citovanú judikatúru, a z 28. októbra 2010, Établissements Rimbaud, C‑72/09 , EU:C:2010:645 , bod 20 a citovanú judikatúru), vykladať a uplatňovať rovnakým spôsobom ako slobodné poskytovanie služieb medzi členskými štátmi Únie. Pokiaľ ide o vzťahy medzi členskými štátmi Únie, Súdny dvor už rozhodol, že požadovať od patentového zástupcu, ktorý je už usadený a má povolenie v niektorom členskom štáte a chce poskytovať svoje služby, aby mal bydlisko alebo sídlo stálej prevádzkarne v hostiteľskom členskom štáte, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov, akým je možnosť určiť miestne príslušný súd v prípade sporu týkajúceho sa patentu zaregistrovaného v hostiteľskom členskom štáte, ako aj na zabezpečenie riadneho priebehu konania (rozsudky z 13. februára 2003, Komisia/Taliansko, C‑131/01 , EU:C:2003:96 , body 42 až 45 , a z 11. júna 2009, Komisia/Rakúsko, C‑564/07 , neuverejnený, EU:C:2009:364 , body 47 až 53 ). V dôsledku toho slobodné poskytovanie služieb zaručené dohodou o EHP a chápané ako právo, ktoré je osobne a priamo uplatniteľné, teda znamená, že buď ustanovenia, ktoré prijali zmluvné strany dohody o EHP a podľa ktorých sa právo na slobodný výkon povolania podmieňuje miestom bydliska alebo sídlom v Únii, majú byť neúčinné, alebo sa tieto ustanovenia majú vykladať takým spôsobom, že postačuje sídlo v členskom štáte EHP.

41

Ďalej žalobca na jednej strane argumentuje, že tvrdenie EUIPO, podľa ktorého povinnosť sídla na území Únie sa zakladá na dôvodoch zodpovednosti a ochrany druhého účastníka konania v dvojstranných konaniach, je nové, a teda neprípustné. Na druhej strane, hoci požiadavka predložiť prípadne dôkaz o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone povolania nepredstavuje prekážku slobodnému poskytovaniu služieb, pričom aj podľa lichtenštajnského práva sa od zástupcov vyžaduje uzavretie takého poistenia, nemôže sama osebe odôvodniť nevyhnutnosť sídla v Únii.

42

Žalobca napokon tvrdí, že pokiaľ sú podľa článku 19 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie advokáti, ktorí sú oprávnení zastupovať v krajine EHP, oprávnení vystupovať pred Súdnym dvorom, neexistuje nijaký dôvod preto, aby sa uplatnili prísnejšie pravidlá na zastupovanie pred EUIPO, keďže toto zastupovanie podlieha predpisom nižšej právnej sily.

43

EUIPO tvrdí, že žalobca žiada o neuplatnenie článku 93 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 207/2009 z dôvodu, že porušuje normu vyššej právnej sily, konkrétne dohodu o EHP. EUIPO sa odvoláva na rozsudok z 12. júla 2001, Kik/ÚHVT (Kik) ( T‑120/99 , EU:T:2001:189 , bod 55 ), pričom poukazuje na to, že nemá právomoc neuplatniť normu, ktorej znenie je jasné, bez toho, aby tým neporušil zásadu prezumpcie zákonnosti.

47

EUIPO tiež tvrdí, že pripomienky žalobcu o reciprocite lichtenštajnského práva, ktoré boli predložené v replike, predstavujú nové tvrdenia, a preto sú neprípustné. V každom prípade nijaká reciprocita neexistuje, pretože lichtenštajnské právo stanovuje iba „dočasný“ a „cezhraničný“ výkon činnosti patentového zástupcu pre oblasť, v ktorej nariadenie č. 207/2009 stanovuje trvalé zastúpenie vykonávané v členskej krajine, v ktorej má zástupca svoje sídlo. EUIPO však spresňuje, že odkaz na právnu situáciu v Lichtenštajnsku v bode 18 napadnutého rozhodnutia má len ilustrovať, že lichtenštajnský zákonodarca neposúdil právnu situáciu odlišne od normotvorcu Únie.

48

V tomto ohľade treba uviesť, že hoci nariadenie č. 207/2009 obsahuje slová „Text s významom pre EHP“, žalobca nespochybňuje skutočnosť, že ani dohoda o EHP, ani jej protokoly či prílohy na toto nariadenie neodkazujú.

49

Z tohto dôvodu a v súlade s článkom 2 písm. a) dohody o EHP, ktorý definuje túto dohodu ako „hlavnú dohodu, jej protokoly a prílohy, ako aj akty, na ktoré sa odvoláva“, treba konštatovať, že nariadenie č. 207/2009 nie je súčasťou dohody o EHP.

53

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia takých dohôd tvoria od svojho vstupu do platnosti neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie (rozsudky z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73 , EU:C:1974:41 , bod 5 ; z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10 , EU:C:2011:864 , body 73 a 79 , a z 18. marca 2014, Z., C‑363/12 , EU:C:2014:159 , bod 73 ).

54

Z tohto dôvodu Súdny dvor už spresnil, že prednosť medzinárodných dohôd, ktoré uzatvorila Únia, pred sekundárnou právnou úpravou Únie vyžaduje, aby sa táto právna úprava v čo najširšej miere vykladala v súlade s týmito dohodami (rozsudok z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94 , EU:C:1996:313 , bod 52 ).

55

Zároveň podľa ustálenej judikatúry môžu mať ustanovenia takej dohody priamy účinok, ak sú bezpodmienečné a dostatočne presné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. februára 1976, Conceria Bresciani, 87/75 , EU:C:1976:18 , bod 25 , a z 26. októbra 1982, Kupferberg, 104/81 , EU:C:1982:362 , bod 23 ). Aby však súd Únie mohol preskúmať uplatňovanú nezlučiteľnosť aktu Únie s ustanoveniami takejto dohody, je ešte potrebné, aby povaha a štruktúra tejto dohody tomu nebránili (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P , EU:C:2015:486 , bod 35 a citovaná judikatúra).

59

Z tohto hľadiska viaceré ustanovenia dohody o EHP zabezpečujú, aby jej výklad bol, pokiaľ je to možné, jednotný na celom území EHP. V tomto rámci prináleží súdu Únie dbať o to, aby sa pravidlá dohody o EHP, ktoré sú v podstate totožné s pravidlami Zmluvy o FEÚ, vykladali v právnom poriadku Únie jednotne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. októbra 2010, Établissements Rimbaud, C‑72/09 , EU:C:2010:645 , bod 20 a citovanú judikatúru, a z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada, T‑115/94 , EU:T:1997:3 , body 106 až 108 ).

60

V prejednávanej veci žalobca, ktorý má sídlo v Lichtenštajnsku, chce poskytovať svoje služby ako oprávnený zástupca pred EUIPO. Z judikatúry Súdneho dvora je zrejmé, že takáto činnosť môže patriť do pôsobnosti slobodného poskytovania služieb tak, ako je stanovená v dohode o EHP (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2003, Komisia/Taliansko, C‑131/01 , EU:C:2003:96 , body 21 až 25 ).

61

Už bolo pritom rozhodnuté, že pravidlá zakazujúce obmedzenia slobodného poskytovania služieb uvedené v článku 36 ods. 1 dohody o EHP majú rovnaký právny dosah ako tie, ktoré stanovuje článok 56 ZFEÚ. Súdny dvor teda spresnil, že v dotknutej oblasti sa pravidlá stanovené dohodou o EHP a pravidlá stanovené Zmluvou o FEÚ majú vykladať jednotne (rozsudky z 5. júla 2007, Komisia/Belgicko, C‑522/04 , EU:C:2007:405 , body 45 a 46 , a zo 6. októbra 2009, Komisia/Španielsko, C‑153/08 , EU:C:2009:618 , bod 48 ).

65

V tejto súvislosti Súdny dvor už opakovane rozhodol, že článok 56 ZFEÚ, ktorý rovnako ako článok 36 ods. 1 dohody o EHP zakotvuje slobodné poskytovanie služieb, je bezpodmienečný a dostatočne presný, takže má priamy účinok (rozsudky z 3. decembra 1974, van Binsbergen, 33/74 , EU:C:1974:131 , bod 27 , a zo 14. júla 1976, Donà, 13/76 , EU:C:1976:115 , bod 20 ). Pokiaľ ide o povahu a štruktúru dohody o EHP, odvolací senát ani EUIPO neuviedli nijaké tvrdenia, ktoré by mohli preukázať, že sa jej jednotlivci nemôžu priamo dovolávať. Práve naopak, táto možnosť vyplýva z ôsmeho bodu preambuly dohody o EHP, ktorý zdôrazňuje dôležitosť úlohy, akú majú jednotlivci v EHP pri uplatňovaní práv, ktoré im priznáva táto dohoda, a úlohy súdnej ochrany týchto práv. Okrem toho treba uviesť, že Súdny dvor už vykonal kontrolu súladu aktu Únie s ohľadom na dohodu o EHP (rozsudok z 1. apríla 2004, Bellio F.lli, C‑286/02 , EU:C:2004:212 , body 57 až 63 ).

66

Článok 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb, ktorý je usadený v inom členskom štáte, na základe jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde v súlade so zákonom poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (pozri rozsudok zo 17. marca 2011, Peñarroja Fa, C‑372/09 a C‑373/09 , EU:C:2011:156 , bod 50 a citovanú judikatúru).

70

V prvom rade odvolací senát v bode 16 napadnutého rozhodnutia uviedol, že článok 93 nariadenia č. 207/2009 má jednak zabezpečiť, aby osoby, ktorých povolanie spočíva v zastupovaní tretích strán pred EUIPO, mali odbornú kvalifikáciu, ktorej definícia sa v jednotlivých členských štátoch líši, a jednak, aby v spojení s článkom 92 toho istého nariadenia EUIPO komunikoval len s tými účastníkmi konania alebo zástupcami, ktorí majú adresu v Únii. Žalobca, ktorý má svoje sídlo v Lichtenštajnsku, nespĺňa túto podmienku.

71

Pokiaľ ide o prvý cieľ, t. j. cieľ týkajúci sa odbornej kvalifikácie, EUIPO nevysvetlil, ako má sídlo v rámci Únie zabezpečiť lepšiu kvalifikáciu než sídlo v niektorom zo štátov EZVO, ktoré patria do EHP. Treba tiež konštatovať, že na dosiahnutie tohto cieľa existuje menej obmedzujúce opatrenie, než aké je predmetom tohto sporu, konkrétne požiadavka dôkazu o odbornej kvalifikácii.

72

Pokiaľ ide o druhý cieľ, je možné sa odvolávať na potrebu zabezpečiť riadny priebeh konania. Možno sa teda odvolávať na naliehavé dôvody všeobecného záujmu spôsobilé odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2009, Komisia/Rakúsko, C‑564/07 , neuverejnený, EU:C:2009:364 , bod 49 a citovanú judikatúru).

76

Na jednej strane, pokiaľ totiž ide o cieľ týkajúci sa zodpovednosti za škodu, EUIPO vo svojej argumentácii len odkazuje na bod 22 a nasl. rozsudku z 11. júna 2009, Komisia/Rakúsko ( C‑564/07 , neuverejnený, EU:C:2009:364 ), ktoré sa týkajú povinnosti uzavrieť poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania. Napriek tomu, že požiadavka sídla nemôže sama osebe zaručiť, že oprávnení zástupcovia majú dostatočné poistenie zodpovednosti, EUIPO navyše ani netvrdil, a už vôbec nepreukázal, že všetky členské štáty Únie stanovili povinnosť uzavrieť také poistenie, zatiaľ čo to nebolo tak v prípade niektorých štátov EZVO, ktoré patria do EHP. Navyše, ak zámerom normotvorcu Únie bolo zabezpečiť, aby oprávnení zástupcovia mali takéto poistenie, mohol prijať opatrenia menej obmedzujúce slobodné poskytovanie služieb, napríklad výslovnú povinnosť pre oprávneného zástupcu uzatvoriť také poistenie, ktoré by sa vzťahovalo aj na výkon činnosti pred EUIPO.

77

Na druhej strane EUIPO nijako nevysvetlil, ako by usadenie sa oprávnených zástupcov v členskom štáte Európskej únie, viac než v štáte EZVO, ktorý patrí do EHP, akým je Lichtenštajnsko, poskytovalo vyššiu úroveň ochrany pre druhého účastníka v dvojstranných konaniach.

78

Odvolací senát ani EUIPO však neuviedli naliehavé dôvody všeobecného záujmu spôsobilé odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré bolo konštatované v bode 68 vyššie. Treba preto konštatovať, že podmienka sídla v Únii stanovená v článku 93 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 207/2009, ako ju vykladá odvolací senát, je v rozpore s článkom 36 ods. 1 dohody o EHP.

81

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že z judikatúry citovanej v bode 54 vyššie vyplýva, že prednosť medzinárodných dohôd uzavretých Úniou, ako je dohoda o EHP, pred aktmi sekundárneho práva Únie vyžaduje, aby sa tieto akty vykladali v maximálnom možnom rozsahu v súlade s uvedenými dohodami.

82

Z tohto dôvodu bez toho, aby bolo v tomto rozsahu potrebné zrušiť spornú podmienku, EUIPO prináleží, aby ju vykladal a uplatňoval v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z dohody o EHP.

83

Hoci platí, že konformný výklad znenia sekundárneho práva Únie nemôže slúžiť ako základ na výklad týchto ustanovení contra legem (pozri uznesenie zo 17. júla 2015, EEB/Komisia, T‑685/14 , neuverejnené, EU:T:2015:560 , bod 31 a citovanú judikatúru), o takýto prípad však nejde v prejednávanej veci.

87

Z toho vyplýva, že treba vyhovieť jedinému žalobnému dôvodu, takže napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené.

88

Pokiaľ ide o druhý žalobný návrh žalobcu, tento návrh je zameraný na zrušenie rozhodnutia riaditeľa odboru „Podpora hlavnej činnosti“ EUIPO zo 7. septembra 2012. Týmto žalobným návrhom žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd v podstate prijal rozhodnutie, ktoré mal podľa neho prijať odvolací senát. Z toho vyplýva, že žalobca sa domáha zmeny napadnutého rozhodnutia, ako sa stanovuje v článku 65 ods. 3 nariadenia č. 207/2009.

89

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právomoc na zmenu priznaná Všeobecnému súdu na základe článku 65 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 neznamená, že mu je priznaná právomoc vykonať posúdenie, ktoré ešte nevykonal sám odvolací senát. Výkon právomoci zmeniť rozhodnutie sa preto v zásade musí obmedzovať na situácie, v ktorých Všeobecný súd po preskúmaní posúdenia vykonaného odvolacím senátom môže na základe preukázaných skutkových a právnych okolností stanoviť, aké rozhodnutie mal uvedený senát povinnosť prijať (rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT, C‑263/09 P , EU:C:2011:452 , bod 72 ).

Podľa článku 190 ods. 2 rokovacieho poriadku sa za nahraditeľné trovy konania považujú len náklady nevyhnutne vynaložené účastníkmi konania v súvislosti s konaním pred odvolacím senátom EUIPO.

93

Keďže EUIPO nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov vynaložených v konaní pred odvolacím senátom v súlade s návrhom žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

Dittrich

Schwarcz

Tomljenović

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2017.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.