T-720/14

žalobca,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: J.‑P. Hix a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie, jednak rozhodnutia Rady 2014/145/SZBP zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16 ), zmeneného a doplneného, po prvé rozhodnutím Rady 2014/508/SZBP z 30. júla 2014 ( Ú. v. EÚ L 226, 2014, s. 23 ), po druhé rozhodnutím Rady (SZBP) 2015/432 z 13. marca 2015 ( Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 47 ), po tretie rozhodnutím Rady (SZBP) 2015/1524 zo 14. septembra 2015 ( Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 157 ) a po štvrté rozhodnutím Rady (SZBP) 2016/359 z 10. marca 2016 ( Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 37 ), a jednak nariadenia Rady (EÚ) č. 269/2014 zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6 ), vykonaného, po prvé vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 826/2014 z 30. júla 2014 ( Ú. v. EÚ L 226, 2014, s. 16 ), po druhé vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2015/427 z 13. marca 2015 ( Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 1 ), po tretie vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2015/1514 zo 14. septembra 2015 ( Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 30 ) a po štvrté vykonávacím nariadením Rady (EÚ) 2016/353 z 10. marca 2016 ( Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 1 ) v rozsahu, v akom sa tieto právne akty týkajú žalobcu,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

1

Dňa 17. marca 2014 Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16 ).

2

K tomu istému dátumu prijala Rada na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6 ).

3

Následne Rada prijala 25. júla 2014 rozhodnutie 2014/499/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 221, 2014, s. 15 ) a nariadenie (EÚ) č. 811/2014, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 221, 2014, s. 11 ), a to najmä na účely zmeny kritérií, na základe ktorých sa na fyzické alebo právnické osoby, subjekty alebo orgány môžu uplatniť dotknuté reštriktívne opatrenia.

právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré materiálne alebo finančne podporujú konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny;

c)

právnických osôb, subjektov alebo orgánov na Kryme alebo v Sevastopole, ktorých vlastníctvo sa previedlo v rozpore s ukrajinským právom, alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, v prospech ktorých sa takýto prevod uskutočnil; alebo

d)

fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré aktívne materiálne alebo finančne podporujú ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za anexiu Krymu alebo za destabilizáciu východu Ukrajiny alebo z nich majú prospech,

ako sa uvádzajú v prílohe.

Nariadenie č. 269/2014 v znení zmenenom nariadením č. 811/2014 (ďalej len „zmenené nariadenie č. 269/2014“) stanovuje prijatie opatrení o zmrazení finančných prostriedkov a definuje podmienky tohto zmrazenia v podstate rovnakým spôsobom ako zmenené rozhodnutie 2014/145. Článok 3 ods. 1 písm. a) až d) tohto nariadenia totiž z väčšej časti preberá článok 2 ods. 1 písm. a) až d) uvedeného rozhodnutia.

8

Vzhľadom na závažnosť situácie na Ukrajine Rada 30. júla 2014 prijala jednak rozhodnutie 2014/508/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 226, 2014, s. 23 ), a jednak vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 826/2014, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 226, 2014, s. 16 ) (ďalej spoločne len „akty z júla 2014“).

9

Týmito dvomi právnymi aktmi sa meno žalobcu, Arkadija Romanoviča Rotenberga, zaradilo do zoznamu v prílohe k zmenenému rozhodnutiu 2014/145 a v prílohe I k zmenenému nariadeniu č. 269/2014 (ďalej len „dotknuté zoznamy“) z týchto dôvodov (ďalej len „prvé odôvodnenie“):

„Arkady Rotenberg je dávnym známym prezidenta Putina a jeho bývalým tréningovým partnerom v džude.

12

Listami zo 4. a 17. septembra 2014 a z 2. októbra 2014 žalobca podal na Radu žiadosť o prístup k informáciám a dokumentom odôvodňujúcim jeho zapísanie na dotknuté zoznamy a žiadosť o preskúmanie tohto zápisu (ďalej len „žiadosť o preskúmanie“).

13

Listom zo 16. októbra 2014 Rada odpovedala na žiadosti žalobcu uvedené v bode 12. Okrem iného uviedla, že žiadosť o preskúmanie sa spracúva a že žalobcovi sa umožňuje prístup k určitým dokumentom, ktoré sú priložené k predmetnému listu.

14

Listom z 19. decembra 2014 Rada zamietla žiadosť o preskúmanie, umožnila žalobcovi prístup k ďalším dokumentom a oznámila mu nový návrh odôvodnenia, ktoré mala v úmysle prijať na účely zachovania reštriktívnych opatrení voči jeho osobe, pričom stanovila lehotu, v rámci ktorej mohol predložiť svoje pripomienky. Navrhnuté odôvodnenie znelo takto:

Listom zo 14. januára 2015 žalobca predložil Rade pripomienky týkajúce sa okrem iného uvedeného návrhu odôvodnenia.

16

Listom z 13. februára 2015 Rada informovala žalobcu o svojom zámere predĺžiť platnosť zmeneného rozhodnutia 2014/145 a zmeneného nariadenia č. 269/2014 a ponechať jeho meno na dotknutých zoznamoch, na základe nového zmeneného odôvodnenia vypracovaného po vyjadreniach, ktoré predložil. Rada k svojmu listu predložila aj verejne prístupné dôkazy a vyzvala žalobcu, aby sa k tomuto novému odôvodneniu vyjadril najneskôr do 26. februára 2015.

17

Dňa 13. marca 2015 Rada prijatím rozhodnutia (SZBP) 2015/432, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 47 ) a vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/427, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 1 ) (ďalej len „akty z marca 2015“), predĺžila platnosť reštriktívnych opatrení stanovených v aktoch z júla 2014 do 15. septembra 2015 a zmenila dotknuté zoznamy.

18

19

Dňa 14. marca 2015 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2014/145 zmenenom rozhodnutím 2015/432 a v nariadení č. 239/2014 vykonávanom vykonávacím nariadením 2015/427 ( Ú. v. EÚ C 88, 2015, s. 3 ). Obsah tohto oznámenia sa v podstate zhodoval s oznámením uvedeným v bodoch 10 a 11 vyššie.

20

K tomu istému dňu Rada uverejnila druhé oznámenie určené osobám dotknutým reštriktívnymi opatreniami stanovenými v nariadení č. 269/2014, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením 2015/427 ( Ú. v. EÚ C 88, 2015, s. 4 ), v ktorom tieto osoby informovala o podmienkach a účeloch spracovania ich osobných údajov a o ich možnosti obrátiť sa na Európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (CEPD) v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov ( Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 13/26, s. 102).

21

Akty z marca 2015 boli oznámené advokátom zastupujúcim žalobcu v rámci prejednávanej veci listom Rady zo 16. marca 2015.

25

Dňa 10. marca 2016 Rada rozhodnutím (SZBP) 2016/359, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 37 ), a vykonávacím nariadením (EÚ) 2016/353, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 1 ) (ďalej len „akty z marca 2016“), predĺžila uplatňovanie dotknutých reštriktívnych opatrení do 15. septembra 2016, bez toho, aby zmenila odôvodnenie týkajúce sa žalobcu.

26

Akty z marca 2016 boli oznámené advokátom zastupujúcim žalobcu v rámci prejednávanej veci listom Rady zo 14. marca 2016.

27

Dňa 12. marca 2016 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie dve oznámenia, ktoré sa v podstate zhodovali s oznámeniami uvedenými v bodoch 19 a 20 vyššie.

Písomná časť konania sa skončila 14. apríla 2015.

31

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. mája 2015 žalobca žiadal o možnosť upraviť svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia aktov z marca 2015, v rozsahu, v akom sa ho týkajú.

32

Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júla 2015. Pri tejto príležitosti tvrdila, že uvedený návrh je čiastočne neprípustný, keďže niektoré žalobné dôvody a tvrdenia uvedené v žalobe proti aktom z júla 2014 nemožno preniesť do návrhu na zrušenie aktov z marca 2015.

33

Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. mája 2016.

37

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (deviata komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku položil Rade otázku, na ktorú mala písomne odpovedať a vyzval ju, aby predložila jeden dokument.

38

Rada tejto výzve vyhovela v stanovenej lehote.

39

zrušil akty z júla 2014 v rozsahu, v akom sa ho týkajú,

—

zrušil akty z marca 2015, zo septembra 2015 a z marca 2016 (ďalej len spoločne „ďalšie napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa ho týkajú,

—

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

42

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania,

—

subsidiárne, v prípade zrušenia, zachoval účinky rozhodnutia 2016/359 na základe článku 264 ZFEÚ až do doby, keď bude účinné zrušenie vykonávacieho nariadenia 2016/353.

Právny stav

43

Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza päť žalobných dôvodov založených, po prvé na porušení povinnosti odôvodnenia, po druhé na zjavne nesprávnych posúdeniach, po tretie na porušení zásady ochrany osobných údajov, po štvrté na porušení práva na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu a po piate na neodôvodnenom alebo neprimeranom porušení jeho základných práv vrátane práva vlastniť majetok, práva na súkromný život a slobody podnikania.

46

Rada tvrdenia žalobcu spochybňuje.

47

Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Európskej únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené zainteresovanej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobil ujmu, a jeho absencia nemôže byť napravená tým, že zainteresovaná osoba sa dozvie dôvody aktu v priebehu konania na súde Únie (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 85 a citovanú judikatúru).

48

Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov, či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť osobe alebo subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tak uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 86 a citovanú judikatúru).

—

„fyzick[ých] os[ôb], ktoré sú zodpovedné za konanie alebo politiky, ktorými sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, alebo stabilita či bezpečnosť na Ukrajine, alebo ktorými sa kladú prekážky v práci medzinárodných organizácií na Ukrajine, takéto konanie alebo politiky aktívne podporujú alebo ich vykonávajú, ako aj fyzick[ých] alebo právnick[ých] os[ôb], subjekt[v] alebo orgán[ov], ktoré sú s nimi spojené“ [kritérium stanovené v článku 2 ods. 1 písm. a) zmeneného rozhodnutia 2014/145, v článku 3 ods. 1 písm. a) zmeneného nariadenia č. 269/2014 a v zásade aj v článku 1 ods. 1 písm. a) zmeneného rozhodnutia 2014/145, ďalej len „prvé relevantné kritérium“];

—

„fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré aktívne materiálne alebo finančne podporujú ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za anexiu Krymu alebo za destabilizáciu východu Ukrajiny alebo z nich majú prospech [kritérium stanovené v článku 2 ods. 1 písm. d) zmeneného rozhodnutia 2014/145, v článku 3 ods. 1 písm. d) zmeneného nariadenia č. 269/2014 a v zásade aj v článku 1 ods. 1 písm. b) zmeneného rozhodnutia 2014/145, ďalej len „druhé relevantné kritérium“].

52

Pokiaľ ide o prvé relevantné kritérium, ako správne tvrdí Rada, tretí pododsek prvého odôvodnenia totiž predstavuje uplatnenie tohto kritéria, pretože sa v ňom odkazuje na úlohu, ktorú mal žalobca údajne v spoločnosti Giprotransmost, ktorá je považovaná za spoločnosť, ktorá získala verejnú zákazku na uskutočnenie realizačnej štúdie na vybudovanie mosta medzi Ruskom a Krymom a spresňuje sa, že stavba tohto mosta posilní integráciu Krymu do Ruskej federácie.

56

Je síce nesporné, že v tejto časti prvého odôvodnenia sa neuvádza, kto konkrétne sú dotknutí ruskí činitelia a cituje sa v ňom len príklad zmlúv týkajúci sa olympijských hier, ale výslovný odkaz na prezidenta Putina a spomínaný príklad umožňujú usudzovať, že Rada bola dostatočne konkrétna.

57

Vzhľadom na to, že znenie prvého odôvodnenia umožnilo žalobcovi oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho meno zapísané na dotknuté zoznamy a vzhľadom na to, že Všeobecný súd je schopný preskúmať dôvodnosť tohto odôvodnenia, treba prijať záver, že Rada splnila svoju povinnosť stanovenú v článku 296 ZFEÚ.

58

Otázka opodstatnenosti tohto odôvodnenia nepatrí pod posúdenie tohto žalobného dôvodu, ale druhého žalobného dôvodu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá je súčasťou zákonnosti merita sporného aktu. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých tento akt spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody chybné, je nimi postihnutá zákonnosť aktu z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 96 a citovanú judikatúru).

Pokiaľ ide o prvé relevantné kritérium, žalobca tvrdí, že Rada pred prijatím aktov z júla 2014 nepreukázala, že bol akcionárom, prípadne väčšinovým akcionárom spoločnosti Giprotransmost. Toto kritérium sa preto naňho nemôže uplatniť.

62

Pokiaľ ide o druhé relevantné kritérium, žalobca uvádza, že sa nijako nepreukázalo, že by mal vzťahy s ruskými činiteľmi s rozhodovacou právomocou zodpovednými za situáciu na Ukrajine a anexiu Krymu a Sevastopola, ktorí samotní, okrem iného, nie sú dotknutí dotknutými reštriktívnymi opatreniami. Odkazy, ktoré Rada urobila na jeho vzťahy s prezidentom Putinom, na jeho majetok a na verejné zákazky, ktoré získal, nie sú relevantné, pretože sa nepreukázalo, že tieto okolnosti súviseli s udalosťami, ktoré boli základom pre prijatie týchto reštriktívnych opatrení.

63

Žalobca predovšetkým zdôrazňuje, že zmluvy, na ktoré odkazujú akty z júla 2014, najmä tie, ktoré sa týkajú prípravy Olympijských hier v Soči, boli uzavrené niekoľko rokov pred tým, než došlo k daným udalostiam, takže spoločnosti, ktoré tieto zákazky získali, a ich akcionári nemohli tušiť, že ich uzavretím riskujú uloženie reštriktívnych opatrení v reakcii na situáciu, ktorá nemá žiadnu súvislosť s týmito zmluvami. Takýto výsledok je nezlučiteľný najmä so zásadou právnej istoty.

64

Okrem toho politická a hospodárska situácia v Rusku umožňuje usudzovať, že hospodársky úspech žalobcu, za ktorý vďačí najmä verejným zákazkám, ktoré nijako nepopiera, preukazuje, že mal prospech z režimu a z činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za situáciu na Ukrajine a anexiu Krymu a Sevastopola. Medzi týchto činiteľov s rozhodovacou právomocou nepochybne patrí aj prezident Putin, o ktorom žalobca nepopiera, že ho pozná už dávno, a ďalší vysokí ruskí funkcionári. V tejto súvislosti nemá skutočnosť, že prezident Putin a títo vysokí ruskí funkcionári nie sú dotknutí reštriktívnymi opatreniami, vplyv na dôvodnosť prijatia týchto opatrení voči žalobcovi.

68

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu týkajúce sa nedostatku právnej istoty, Rada tvrdí, že táto otázka je bezpredmetná. Rozhodujúcim faktorom je, že bez súhlasu vysokých ruských vládnych úradníkov by nedošlo k prideleniu zákaziek uvedených v aktoch z júla 2014, ktoré boli pre žalobcu veľmi lukratívne. Títo úradníci sú pritom zodpovední za situáciu na Ukrajine a za anexiu Krymu a Sevastopola, či už na základe všeobecnej zodpovednosti alebo konkrétnych rozhodnutí, ktoré v tejto súvislosti prijali. Medzi získaným prospechom žalobcu a týmito udalosťami nemusí existovať žiadna časová súvislosť.

69

Okrem toho verejná zákazka, ktorú získala spoločnosť Giprotransmost, predstavuje ďalší príklad zmlúv, z ktorých Rada vychádzala, keď na žalobcu uplatnila druhé relevantné kritérium.

70

Hoci Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o všeobecné kritériá, ktoré treba pri prijímaní reštriktívnych opatrení zohľadniť, účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno určitej osoby na zoznam osôb, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, tak aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, považovaný sám osebe za dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (rozsudky z 21. apríla 2015, Anbouba/Rada, C‑605/13 P , EU:C:2015:248 , body 41 a 45 , a z 26. októbra 2015, Portnov/Rada, T‑290/14 , EU:T:2015:806 , bod 38 ).

72

V prípade pochybností je totiž úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti (rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 121 , a z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 128 ).

73

V prejednávanej veci bolo meno žalobcu na dotknuté zoznamy zapísané na základe prvého a druhého relevantného kritéria.

Žalobca spochybňuje, že bol akcionárom – a už vôbec nie väčšinovým – spoločnosti Giprotransmost, s ktorou nemá žiadne väzby.

77

Treba uviesť, že Rada sa ani nesnaží dokázať, že má k dispozícii dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca bol akcionárom, prípadne aj väčšinovým, spoločnosti Giprotransmost, ako sa uvádza v prvom odôvodnení.

78

Okrem toho, po tom, čo žalobca spochybnil svoje postavenie akcionára spoločnosti Giprotransmost, v listoch uvedených v bode 12 vyššie, Rada predložila iné vysvetlenie, v ktorom tvrdila, že žalobca kontroluje uvedenú spoločnosť prostredníctvom jej materskej spoločnosti Volgomost, za ktorej „skutočného vlastníka“ je považovaný, ako vyplývalo z novinového článku, ktorý Rada citovala, v tomto znení:

„Podľa správy agentúry Interfax, je väčšinovým akcionárom spoločnosti OAO Giprotransmost spoločnosť OOO MIK, ktorá je v úplnom vlastníctve spoločnosti OAO Volgomost. OAO Volgomost je vo väčšinovom vlastníctve piatich cyperských spoločností: Tevaryso Trading Limited (19,91 %), Eltores Investments Ltd (19,91 %), Chrysanthemum Services Limited (19,69 %), Sormenia Investments Ltd (19,63 %) a E.C.C.P. Investments Limited (14,57 %). Podnikateľ Arkadij Rotenberg je v tlači označovaný za skutočného vlastníka spoločnosti Volgomost. Podľa informácií denníka Kommersant je skutočným vlastníkom spoločnosti Volgomost.“

„[Žalobca] je skutočným majiteľom spoločnosti Volgomost, ktorá prostredníctvom spoločnosti ‚MIK‘ ovláda spoločnosť Giprotransmost. Spoločnosť Giprotransmost od ruskej štátom vlastnenej spoločnosti získala verejnú zákazku na uskutočnenie realizačnej štúdie na vybudovanie mosta z Ruska do protiprávne anektovanej Krymskej autonómnej republiky, čím sa posilní jej integrácia do Ruskej federácie, a tak ďalej naruší územná celistvosť Ukrajiny.“

82

V liste zo 14. januára 2015 uvedenom v bode 15 vyššie žalobca namietal, že táto zmena je nesprávna a nie je dostatočne podopretá dôkazmi. Tvrdil, že nemá žiadne väzby na spoločnosť Volgomost a že novinové články, o ktoré sa Rada opiera, v tejto súvislosti šíria len fámy.

83

Na základe týchto námietok Rada vo svojom liste z 13. februára 2015, uvedenom v bode 16 vyššie, prijala nové odôvodnenie, ktoré neodkazuje na postavenie žalobcu v spoločnostiach Volgomost alebo Giprotransmost, ale uvádza sa v ňom len spoločnosť Strojgazmontaž. Toto odôvodnenie sa napokon použilo v aktoch z marca 2015 (pozri bod 18 vyššie).

84

87

Pokiaľ ide o druhé relevantné kritérium, treba uviesť, že to nevyžaduje, aby dotknuté osoby alebo subjekty mali osobný prospech z anexie Krymu alebo destabilizácie východu Ukrajiny. Ako uvádza Rada, stačí, aby mali prospech z niektorého z „ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou“ zodpovedných za tieto udalosti, bez toho, aby bolo treba preukazovať väzbu medzi osobným prospechom týchto osôb a anexiou Krymu alebo destabilizáciou východu Ukrajiny.

88

Pokiaľ by totiž na uplatnenie tohto kritéria bolo treba preukázať existenciu takej väzby, stratilo by akýkoľvek zmysel vo vzťahu k prvému relevantnému kritériu, ktoré si vyžaduje súvislosť medzi činnosťami označených osôb a situáciou, ktorá vznikla na Ukrajine.

89

V prejednávanej veci však Rada nesprávne usudzovala, že na žalobcu môže uplatniť druhé relevantné kritérium.

93

V prejednávanej veci Rada pripúšťa, že zmluvy s ruským štátom alebo s ruskými verejnoprávnymi podnikmi, s ktorých mal žalobca prospech, podľa tlačových správ predložených Radou, sa týkajú obdobia, ktoré predchádzalo tomu, keď ruskí činitelia s rozhodovacou právomocou, predovšetkým prezident Putin, začali ohrozovať Ukrajinu. Uvedené zmluvy sa týkajú najmä prípravy Olympijských hier v Soči, ktoré sa konali v zime 2014.

94

Aj za predpokladu, že by bolo možné usudzovať, že situácia v Rusku je taká, že hospodársku činnosť v takom rozsahu, v akom ju vykonáva žalobca, nie je možné vykonávať bez súhlasu prezidenta tejto krajiny, tak, ako je to podľa judikatúry v Bielorusku (rozsudok z 12. mája 2015, Ternavsky/Rada, T‑163/12 , neuverejnený, EU:T:2015:271 , bod 121 ), v prejednávanej veci Rada nepreukázala, že by prezident Putin uprednostnil žalobcu v čase, keď začal s činnosťami týkajúcimi sa Ukrajiny, na ktoré majú dotknuté reštriktívne opatrenia reagovať. V tejto súvislosti treba spresniť, ako to už vyplýva z bodov 74 až 85 vyššie, že pokiaľ ide o prvé relevantné kritérium, Rada nepreukázala existenciu väzby medzi žalobcom a spoločnosťou Giprotransmost, takže na rozdiel od svojho tvrdenia sa nemôže odvolávať na zákazku získanú touto spoločnosťou ako na príklad prospechu získaného žalobcom.

95

Za týchto okolností treba vyhovieť prvému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom sa týka aktov z júla 2014, a tieto akty zrušiť, bez toho, aby bolo treba preskúmať ďalšie tvrdenia žalobcu uvedené v tejto súvislosti a ďalšie žalobné dôvody.

Vzhľadom na to, že v aktoch zo septembra 2015 a z marca 2016 sa len predĺžilo uplatňovanie dotknutých reštriktívnych opatrení bez toho, aby sa zmenilo druhé odôvodnenie týkajúce sa žalobcu, žalobca v druhej a tretej žiadosti o úpravu žaloby nepredložil nové tvrdenia, ale obmedzil sa len zopakovanie už skôr predložených tvrdení.

99

Rada nenamieta voči prípustnosti týchto návrhov ako takých, ale tvrdí, že niektoré žalobné dôvody alebo tvrdenia uvedené v žalobe voči aktom z júla 2014 nemožno preniesť na ďalšie napadnuté akty.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

100

Žalobca tvrdí, že ďalšie napadnuté akty podobne ako akty z júla 2014 porušujú povinnosť odôvodnenia v rozsahu, v akom sa ho to týka. Konkrétne, nebol schopný pochopiť, na základe akých kritérií Rada odôvodnila jeho ponechanie na dotknutých zoznamoch, ani to, ako a kým bol zvýhodnený.

104

Vo štvrtom a v piatom odseku druhého odôvodnenia sa zase opisujú špecifickejšie a konkrétnejšie skutočnosti súvisiace s funkciami, ktoré žalobca zastával v spoločnosti Strojgazmontaž a vo vydavateľstve Prosveščenije.

105

Bez toho, aby sa prejudikovala dôvodnosť týchto dvoch posledných odsekov, treba uviesť, že sa v nich presne opisuje úloha žalobcu ako majiteľa spoločnosti Strojgazmontaž a predsedu predstavenstva vydavateľstva Prosveščenije. Navyše sa v nich pre každú z týchto spoločností uvádza, že uskutočňujú činnosti, ktoré možno ľahko spojiť s prvým relevantným kritériom.

106

Pokiaľ ide o spoločnosť Strojgazmontaž, ide o to, že získala verejnú zákazku na výstavbu mosta medzi Ruskom a Krymskou autonómnou republikou, čím sa posilnila jej integrácia do Ruskej federácie.

110

Na základe judikatúry uvedenej v bode 58 vyššie treba prijať záver, že odôvodnenie ďalších napadnutých aktov je dostatočné a jeho dôvodnosť možno preveriť v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu.

O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení

111

Pokiaľ ide o časť druhého odôvodnenia, ktorá sa v podstate nachádzala už v prvom odôvodnení, žalobca uvádza tvrdenia, ktoré zodpovedajú tvrdeniam uvedeným v žalobe a v replike týkajúce sa aktov z júla 2014 (pozri bod 63 vyššie), pričom spresňuje, že jeho spoločnosti neboli vôbec zvýhodňované a spochybňuje, že by Rada mohla vychádzať z domnienky, že úspešný podnikateľ v Rusku môže byť len na základe tohto faktu považovaný za zvýhodňovaného ruskými činiteľmi s rozhodovacou právomocou, ktorí sú zodpovední za anexiu Krymu alebo destabilizáciu východu Ukrajiny.

112

Na úvod treba uviesť, že pokiaľ ide o prvé tri odseky druhého odôvodnenia, uplatnia sa úvahy uvedené v bodoch 87 až 94 vyššie, takže treba prijať záver, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že meno žalobcu možno ponechať na dotknutých zoznamoch na základe dôvodov uvedených v týchto dvoch odsekoch pri uplatnení druhého relevantného kritéria.

116

Treba však pripomenúť, že na základe ustálenej judikatúry, vzhľadom na preventívnu povahu predmetných reštriktívnych opatrení, ak sa súd Únie v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia domnieva, že aspoň jeden z dôvodov Rady uvedených voči osobe dotknutej týmito opatreniami je dostatočne presný a konkrétny, je podložený a predstavuje sám osebe dostatočný základ tohto rozhodnutia alebo jeho zachovanie, skutočnosť, že ostatné z týchto dôvodov túto požiadavku nespĺňajú, neodôvodňuje zrušenie aktov obsahujúcich tieto opatrenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. mája 2015, Ternavsky/Rada, T‑163/12 , neuverejnený, EU:T:2015:271 , bod 124 a citovanú judikatúru).

117

Treba preto overiť, či štvrtý alebo piaty odsek druhého odôvodnenia spočívajú na dostatočných dôkazoch, a umožňujú tak odôvodniť to, že meno žalobcu bolo na základe prvého alebo druhého relevantného kritéria ponechané na dotknutých zoznamoch.

118

121

V tejto súvislosti treba uviesť, ako to uvádza aj Rada, že v súčasnosti sa na Krym z Ruska nedá dostať pozemnou cestou, pričom most umožní toto priame spojenie a zjednoduší tak obchodnú výmenu medzi Ruskom a Krymom, a to nielen v oblasti tovaru a služieb, ale aj z vojenského hľadiska. Z toho vyplýva, že Rada mohla veľmi správne usudzovať, že vzhľadom na politický a vojenský vývoj v tejto oblasti, ktorý sa vyznačoval činnosťami Ruska, ktoré viedli k usporiadaniu údajného referenda o postavení Krymu a k následnému uznaniu výsledkov tohto referenda Ruskom a k protiprávnej anexii Krymu, by stavba uvedeného mosta konsolidovala integráciu Krymu do Ruska a ešte viac ohrozila územnú celistvosť Ukrajiny.

122

Súvislosti vyplývajúce z týchto činností Ruska predstavujú zásadnú zmenu, ktorá výstavbe dotknutého mosta dodáva úplne iný rozmer. Tvrdenie žalobcu, že výstavba mosta medzi Ruskom a Krymom sa plánovala už skôr, je tak úplne bezpredmetné.

123

Z toho vyplýva, že štvrtý odsek druhého odôvodnenia predstavuje správne uplatnenie prvého relevantného kritéria voči žalobcovi.

Žalobca nespochybňuje, že je predsedom predstavenstva tohto vydavateľstva, ale tvrdí, že činnosti vydavateľstva nemôžu viesť k domnienke, že podporuje integráciu Krymu do Ruska, a v tomto ohľade nezohrával žiadnu úlohu.

127

Po prvé treba pritom uviesť, ako to správne urobila aj Rada, že existenciu tohto projektu a jeho široký dosah, ktorý predstavuje viac než 2,5 milióna vydaných kníh, preukazuje niekoľko verejne dostupných dokumentov pochádzajúcich predovšetkým z internetových stránok Poradnej rady ministerstva školstva a vedy v údajnej krymskej vláde a vlastné stránky vydavateľstva Prosveščenije, ako aj vyhlásenie spoločnosti pre styk s verejnosťou AGT Communications, ktorá sa na dotknutej kampani podieľala. V tejto súvislosti treba uviesť, že Rada mala tieto dokumenty k dispozícii ešte pred prijatím aktov z marca 2015, ako to vyplýva aj z listu z 19. decembra 2014 (pozri bod 14 vyššie).

128

Dotknutý projekt spočíva, ako to už samotný názov naznačuje (To the Children of Russia: Address – Crimea), vo verejnej kampani, ktorej cieľom je presvedčiť krymské deti, že sú ruskými občanmi žijúcimi v Rusku. Podporuje teda politiku ruskej vlády, ktorej cieľom je integrovať Krym do Ruska.

129

Druhé tvrdenie žalobcu preto treba takisto zamietnuť.

133

Z toho vyplýva, že piaty odsek druhého odôvodnenia predstavuje správne uplatnenie prvého relevantného kritéria na situáciu žalobcu.

134

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že druhý žalobný dôvod nie je opodstatnený, pokiaľ ide o štvrtý a piaty odsek druhého odôvodnenia, zatiaľ čo, pokiaľ ide o prvé tri odseky, opodstatnený je. Za týchto okolností, v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 116 vyššie, tento žalobný dôvod neumožňuje žalobcovi dosiahnuť zrušenie ďalších napadnutých aktov.

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany údajov

138

Žalobca totiž nevysvetľuje, ako by sa jeho tvrdenie týkajúce sa spoločnosti Giprotransmost dalo použiť na ďalšie napadnuté akty, v ktorých sa táto spoločnosť nespomína. Podmienky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, ktoré sa v podstate zhodujú s podmienkami v článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991, preto nie sú splnené.

139

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na základe týchto dvoch ustanovení sa musia žalobné dôvody a tvrdenia predložené na podporu úpravy žaloby pod hrozbou neprípustnosti uvádzať dostatočne jasným a presným spôsobom, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obranu a Všeobecný súd mohol o návrhu rozhodnúť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 13. júna 2013, Versalis/Komisia, C‑511/11 P , EU:C:2013:386 , bod 115 , a z 13. septembra 2013, Anbouba/Rada, T‑592/11 , neuverejnený, EU:T:2013:427 , bod 72 ).

140

Po druhé tento žalobný dôvod je v každom prípade neúčinný. Ani za predpokladu, že Rada zaobchádzala s osobnými údajmi týkajúcimi sa účasti žalobcu v spoločnosti Giprotransmost spôsobom, ktorý je v rozpore s nariadením č. 45/2001, táto skutočnosť by totiž neviedla k zrušeniu ďalších napadnutých aktov. Pokiaľ by sa žalobcovi podarilo preukázať existenciu takého zaobchádzania, mohol by z dôvodu porušenia tohto naradenia naopak podať návrh na náhradu škody.

Treba pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obranu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 102 a citovanú judikatúru).

144

Treba tiež uviesť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom, je zakotvená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 a bola okrem toho potvrdená v článku 47 Charty základných práv (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 103 a citovanú judikatúru).

145

Okrem toho, podľa ustálenej judikatúry, predpokladom účinnosti súdneho preskúmania, ktoré sa musí týkať najmä zákonnosti dôvodov, na ktorých sa zakladá právomoc orgánu Únie zapísať meno fyzickej osoby alebo názvu právnickej osoby do zoznamu adresátov reštriktívnych opatrení prijatých týmto orgánom, je skutočnosť, že tento orgán má povinnosť oznámiť tieto dôvody dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď sa o tomto zapísaní rozhodne, alebo prinajmenšom čo najrýchlejšie po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa týmto adresátom umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 104 a citovanú judikatúru).

149

V prejednávanej veci treba poznamenať, že v ďalších napadnutých aktoch bolo meno žalobcu ponechané na dotknutých zoznamoch s čiastočne odlišným odôvodnením, ako bolo odôvodnenie uvedené v aktoch z júla 2014.

150

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry síce Rada nebola povinná vypočuť žalobcu pred prvým zapísaním jeho mena, aby si reštriktívne opatrenia zachovali svoj účinok prekvapenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , body 110 až 113 a citovanú judikatúru), ale v zásade ho mala vypočuť pred rozhodnutím ponechať jeho meno na dotknutých zoznamoch. Právo byť vypočutý pred prijatím aktu, ktorým sa predlžujú reštriktívne opatrenia voči osobám, ktorých sa tieto opatrenia už dotýkali, však treba dodržať, ak Rada uviedla voči týmto osobám nové skutočnosti, a nie vtedy, ak je predĺženie v podstate založené na tých istých dôvodoch, ako sú dôvody, ktoré odôvodňovali prijatie pôvodného aktu, ktorým boli uložené predmetné reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. apríla 2016, Central Bank of Iran/Rada, C‑266/15 P , EU:C:2016:208 , bod 33 ).

151

Vzhľadom na to, že odôvodnenie týkajúce sa žalobcu v ďalších napadnutých aktoch bolo čiastočne zmenené, Rada bola povinná ho pred prijatím aktov z marca 2015 vypočuť.

155

Listom z 13. februára 2015 Rada informovala žalobcu o svojom zámere ponechať jeho meno na dotknutých zoznamoch na základe druhého odôvodnenia, ktoré prijala po vyjadreniach, ktoré jej žalobca predložil. Rada k svojmu listu predložila aj verejne prístupné dôkazy a vyzvala žalobcu, aby sa k tomuto novému odôvodneniu vyjadril najneskôr do 26. februára 2015.

156

Žalobca na túto výzvu nereagoval.

157

Predchádzajúci opis skutkového stavu umožňuje dospieť k záveru, že Rada si splnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z judikatúry v súvislosti s dodržaním práv na obranu žalobcu v priebehu konania, ktoré viedlo k prijatiu aktov z marca 2015.

161

Pokiaľ ide o akty zo septembra 2015 a z marca 2016, okrem toho, že žalobca neuvádza nijaké konkrétne tvrdenia, stačí uviesť, že odôvodnenie Rady neobsahovalo zmeny, takže nebola ani povinná žalobcu vopred vypočuť, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 150 vyššie.

162

A napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorú žalobca tiež uvádzal, že Rada zamietla jeho žiadosť o vypočutie, treba konštatovať, že ani dotknutá právna úprava, ani všeobecná zásada dodržiavania práva na obranu nepriznávajú dotknutým osobám právo na takéto vypočutie (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 , EU:T:2014:926 , bod 120 a citovanú judikatúru).

163

V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtý žalobný dôvod v rozsahu, v akom podporuje závery smerujúce k zrušeniu ďalších napadnutých aktov.

Treba pripomenúť, že právo vlastniť majetok je súčasťou všeobecných zásad práva Únie a je zakotvené v článku 17 Charty základných práv. Pokiaľ ide o právo na súkromný život, článok 7 Charty základných práv uznáva jeho rešpektovanie. Rovnako tak je v článku 16 tejto charty zakotvená sloboda podnikania.

167

V prejednávanej veci sú reštriktívne opatrenia týkajúce sa najmä žalobcu zaisťovacím opatrením, ktorého účelom nie je zbaviť dotknuté osoby vlastníckeho práva, práva na rešpektovanie ich súkromného života alebo slobody podnikania. Dotknuté opatrenia však nesporne prinášajú zásah do výkonu vlastníckeho práva a ovplyvňujú súkromný život a slobodu podnikania žalobcu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. marca 2014, Al Assad/Rada, T‑202/12 , EU:T:2014:113 , bod 115 a citovanú judikatúru).

168

Podľa ustálenej judikatúry pritom tieto základné práva nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu, ale musia sa zohľadniť vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti (pozri rozsudok z 12. marca 2014, Al Assad/Rada, T‑202/12 , EU:T:2014:113 , bod 113 a citovanú judikatúru).

169

Po druhé obmedzenie musí sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou (rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 199 ).

173

Po tretie obmedzenie nesmie byť neprimerané. Na jednej strane musí byť potrebné a primerané sledovanému cieľu. Na druhej strane nesmie byť dotknutá „podstata“, teda obsah dotknutého práva alebo slobody (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 200 a citovanú judikatúru).

174

V prejednávanej veci boli tieto tri podmienky splnené.

175

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že 27. marca 2014 prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov rezolúciu 68/262 nazvanú „Územná celistvosť Ukrajiny“, prostredníctvom ktorej bola pripomenutá povinnosť, ktorú majú všetky štáty na základe článku 2 Charty OSN, konkrétne vyvarovať sa v rámci svojich medzinárodných vzťahov hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu a riešiť svoje medzinárodné spory pokojnými prostriedkami. Táto rezolúcia ocenila neutíchajúcu snahu predovšetkým medzinárodných a regionálnych organizácií o upokojenie situácie na Ukrajine. Vo výroku tejto rezolúcie Valné zhromaždenie okrem iného zopakovalo význam zvrchovanosti, politickej nezávislosti, jednotnosti a územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznávaných hraníc a vyzvalo všetky strany na okamžité nájdenie mierového riešenia situácie na Ukrajine, zdržanlivosť, zdržanie sa akýchkoľvek jednostranných krokov vedúcich k zvyšovaniu napätia a na plné zapojenie sa do medzinárodných snáh o vyriešenie situácie.

178

Po tretie, pokiaľ ide o zásadu proporcionality, treba pripomenúť, že ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Preto ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 205 a citovanú judikatúru).

182

Pokiaľ ide o nevyhnutnosť predmetných opatrení, treba uviesť, že alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako je systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť odôvodniť a posteriori použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledované ciele, konkrétne, vyvinutie tlaku na ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za situáciu na Ukrajine, najmä vzhľadom na možnosť obchádzať uložené obmedzenia (pozri analogicky rozsudok z 12. marca 2014, Al Assad/Rada, T‑202/12 , EU:T:2014:113 , bod 117 a citovanú judikatúru).

183

Okrem toho treba pripomenúť, že článok 2 ods. 3 a 4 rozhodnutia 2014/145 a článok 4 ods. 1, článok 5 ods. 1 a článok 6 ods. 1 nariadenia č. 269/2014 stanovujú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na pokrytie základných potrieb alebo na splnenie si určitých záväzkov, a jednak poskytnúť osobitné povolenia umožňujúce uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov.

184

Rovnako tak podľa článku 1 ods. 6 rozhodnutia 2014/145 môže príslušný orgán členského štátu povoliť vstup dotknutých osôb na svoje územie predovšetkým z naliehavých humanitárnych dôvodov.

188

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zrušiť akty z júla 2014, v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, a zamietnuť žalobu v zostávajúcej časti. Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o časti žalobného návrhu, ktorý Rada predložila subsidiárne (pozri bod 42 poslednú zarážku vyššie), keďže nie je potrebné zrušiť vykonávacie nariadenie 2016/353 v rozsahu, v akom sa týka žalobcu.

O trovách

189

Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. V prejednávanej veci treba vyhovieť žalobným návrhom žalobcu, pokiaľ ide o zrušenie aktov z júla 2014, ale treba ich zamietnuť, pokiaľ ide o ďalšie napadnuté akty, takže treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

3)

Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Berardis

Tomljenović

Spielmann

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. novembra 2016.