T-640/14
ECLI:EU:T:2015:907
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62014TO0640
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62014TO0640
UZNESENIE
VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)
z 23. novembra 2015 ( *1 )
„Žaloba o neplatnosť — Fungovanie finančných trhov — Nariadenie (EÚ) č. 537/2014 — Legislatívny akt — Neexistencia osobnej dotknutosti — Neprípustnosť“
Vo veci T‑640/14,
Carsten René Beul , s bydliskom v Neuwiede (Nemecko), v zastúpení: pôvodne K.‑G. Stümper, neskôr H.‑M. Pott a T. EcAkhold, advokáti,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu , v zastúpení: P. Schonard a D. Warin, splnomocnení zástupcovia,
a
Rade Európskej únie , v zastúpení: R. Wiemann a N. Rouam, splnomocnené zástupkyne,
žalovaným,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 537/2014 zo 16. apríla 2014 o osobitných požiadavkách týkajúcich sa štatutárneho auditu subjektov verejného záujmu a zrušení rozhodnutia Komisie 2005/909/ES ( Ú. v. EÚ L 158, s. 77 ),
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),
v zložení: predseda komory G. Berardis, sudcovia O. Czúcz (spravodajca) a A. Popescu,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkové okolnosti, konanie a návrhy účastníkov konania
1
Žalobca, Carsten René Beul, je audítor zapísaný v registri podľa nemeckého spolkového zákona o audítoroch (Gesetz über eine Berufsordnung der Wirtschaftsprüfer). Podľa nemeckej právnej úpravy je preto oprávnený vykonávať štatutárny audit spoločností vrátane podnikov verejného záujmu.
2
Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali 16. apríla 2014 nariadenie (EÚ) č. 537/2014 o osobitných požiadavkách týkajúcich sa štatutárneho auditu subjektov verejného záujmu a zrušení rozhodnutia Komisie 2005/909/ES ( Ú. v. EÚ L 158, s. 77 , ďalej len „napadnuté nariadenie“).
3
Článok 1 napadnutého rozhodnutia vymedzuje predmet úpravy uvedeného nariadenia, ktoré ustanovuje požiadavky na vykonávanie štatutárneho auditu ročných a konsolidovaných účtovných závierok subjektov verejného záujmu, pravidlá organizácie a výberu štatutárnych audítorov a audítorských spoločností subjektmi verejného záujmu s cieľom podporovať ich nezávislosť a vyhnúť sa konfliktom záujmov, ako aj pravidlá týkajúce sa dohľadu nad dodržiavaním uvedených požiadaviek štatutárnymi audítormi a audítorskými spoločnosťami.
4
Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. augusta 2014 podal žalobca prejednávanú žalobu.
5
Parlament a Rada vzniesli proti tejto žalobe samostatnými podaniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 27. a 28. novembra 2014 námietky neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991. Žalobca predložil svoje pripomienky k uvedeným námietkam 12. januára 2015.
6
Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. decembra 2014 Európska komisia podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník, aby podporila návrhy Parlamentu a Rady.
7
V podaní doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 22. decembra 2014 Parlament uviedol, že sa nestavia proti návrhu Komisie na vstup do konania ako vedľajší účastník. Žalobca a Rada k predmetnému návrhu nepredložili žiadne pripomienky.
8
Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté nariadenie.
9
Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zamietol žalobu ako neprípustnú,
—
subsidiárne pre prípad, že námietku zamietne alebo rozhodne o spojení svojho rozhodnutia o prípustnosti s rozhodnutím vo veci samej, mu určil novú lehotu na predloženie pripomienok, a to vrátane pripomienok týkajúcich sa otázky dôvodnosti,
—
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
10
Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zamietol žalobu ako neprípustnú,
—
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
11
V článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa ustanovuje, že ak žalovaný o to žiada, Všeobecný súd rozhodne o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. V prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že je dostatočne oboznámený so spisovým materiálom, a rozhodne bez toho, aby bolo potrebné pokračovať v konaní.
12
V prejednávanej veci Parlament a Rada tvrdia, že napadnuté nariadenie je legislatívny akt, a preto nepredstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Okrem toho sa domnievajú, že napadnuté nariadenie sa žalobcu priamo ani osobne netýka. Žaloba teda podľa nich nie je v zmysle článku 263 ZFEÚ prípustná.
13
Žalobca sa nazdáva, že napadnuté nariadenie sa ho priamo a osobne týka, pretože sa ním mení zloženie orgánu príslušného na dohľad nad jeho profesijnou činnosťou.
14
Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
15
Treba zdôrazniť, že napadnuté nariadenie nie je určené žalobcovi. Podľa prvého predpokladu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ teda nemá právo podať žalobu.
16
Okrem toho z odôvodnenia napadnutého nariadenia vyplýva, že jeho právnym základom je článok 114 ZFEÚ týkajúci sa zbližovania právnych predpisov a že bolo prijaté spoločne Parlamentom a Radou riadnym legislatívnym postupom.
17
V tejto súvislosti z článku 289 ods. 1 a 3 ZFEÚ vyplýva, že právne akty prijaté postupom vymedzeným v článku 294 ZFEÚ, nazvaným „riadny legislatívny postup“, sú legislatívne akty.
18
Z toho vyplývá, že napadnuté nariadenie je legislatívny akt.
19
Výraz „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ však podľa judikatúry nezahŕňa legislatívne akty [rozsudky z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, Zb., EU:C:2013:625 , bod 61, a z 25. októbra 2011, Microban International a Microban (Europe)/Komisia, T‑262/10, Zb., EU:T:2011:623 , bod 21].
20
Z toho vyplýva, že žalobca nemá právo podať žalobu ani podľa tretieho predpokladu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
21
Podaná žaloba je teda prípustná len v rozsahu, v akom sa napadnuté nariadenie priamo a osobne týka žalobcu podľa druhého predpokladu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
22
Všeobecný súd považuje za účelné začať skúmanie prípustnosti žaloby skúmaním otázky osobnej dotknutosti žalobcu.
O osobnej dotknutosti žalobcu napadnutým nariadením
23
Treba pripomenúť, že napadnuté nariadenie obsahuje pravidlá, ktoré majú zabezpečiť nezávislosť orgánov príslušných na dohľad nad činnosťami štatutárnych audítorov a audítorských spoločností, ktoré vykonávajú štatutárny audit účtovníctva subjektov verejného záujmu. Článok 21 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Príslušné orgány sú nezávislé od štatutárnych audítorov a audítorských spoločností.
…
Osoba nesmie byť členom riadiaceho orgánu ani nesmie byť zodpovedná za rozhodovanie týchto orgánov, ak počas jej zapojenia alebo v priebehu troch predchádzajúcich rokov uvedená osoba:
a)
vykonávala štatutárne audity;
b)
mala hlasovacie práva v audítorskej spoločnosti;
c)
bola členom správneho, riadiaceho alebo dozorného orgánu audítorskej spoločnosti;
d)
bola spoločníkom alebo zamestnancom audítorskej spoločnosti alebo s ňou bola inak zmluvne zviazaná.
…“
24
Parlament a Rada vo svojich námietkach neprípustnosti uvádzajú, že napadnuté nariadenie sa žalobcu osobne netýka. Domnievajú sa, že žalobca nepatrí do určitého uzavretého okruhu hospodárskych subjektov a neuviedol žiadnu zvláštnu okolnosť, na základe ktorej by bol „osobne“ dotknutý z hľadiska pravidiel stanovených judikatúrou.
25
Žalobca uvádza, že sa ho napadnuté nariadenie osobne týka a že je jeho prijatím dotknutý, pretože sa ním mení orgán príslušný na dohľad nad jeho profesijnou činnosťou.
26
Žalobca sa domnieva, že článok 21 napadnutého nariadenia mení jeho právne postavenie. Podľa jeho názoru bola totiž pred nadobudnutím účinnosti napadnutého nariadenia orgánom príslušným na dohľad a kontrolu jeho činnosti vrátane činnosti týkajúcej sa overovania účtovných závierok subjektov verejného záujmu Komora audítorov (Wirtschaftsprüferkammer, ďalej len „WPK“). Podľa žalobcu sa pritom WPK spravovala úplne nezávisle a bola zložená z demokraticky zvolených členov pochádzajúcich z radov príslušníkov audítorskej profesie.
27
Naproti tomu článok 21 napadnutého rozhodnutia výslovne stanovuje, že príslušníci audítorskej profesie nemôžu vykonávať žiadnu funkciu v rámci dohľadu nad štatutárnym auditom subjektov verejného záujmu.
28
Podľa žalobcu napadnuté nariadenie tým, že nevyhnutne mení zloženie orgánu príslušného na dohľad nad štatutárnym auditom subjektov verejného záujmu, mení právny rámec, v ktorom žalobca vykonáva uvedenú činnosť. Táto zmena údajne predstavuje zásah do jeho základného práva slobodnej voľby povolania ustanoveného v článku 15 Charty základných práv Európskej únie, pretože ovplyvňuje nezávislosť režimu profesijného dohľadu.
29
Žalobca podotýka, že na to, aby mohol vykonávať svoju činnosť, musí vždy požiadať o schválenie audítorskej zákazky príslušné orgány v spoločnostiach alebo iných podnikoch, v ktorých sa má vykonať audit. Vzhľadom na napadnuté nariadenie mu dotknuté orgány môžu audítorskú zákazku zveriť len v prípade, že preukáže, že podlieha dohľadu príslušného orgánu, ktorého zloženie sa teda v dôsledku nadobudnutia účinnosti napadnutého nariadenia mení. Napadnuté nariadenie ho tak údajne núti podriadiť sa dohľadu nového príslušného orgánu. Ak by sa žalobca po ustanovení tohto nového orgánu stretol pri výkone svojho povolania s otázkami týkajúcimi sa auditu subjektov verejného záujmu, musel by sa obrátiť na tento nový orgán a WPK by mu nemohla poskytnúť žiadnu odpoveď. Nový orgán by bol výlučne príslušný na všeobecný dohľad, postih protiprávneho konania a oficiálne poradenstvo príslušníkom audítorskej profesie.
30
Žalobca sa konkrétne domnieva, že sa ho napadnuté nariadenie osobne týka, pretože jeho právo na výkon profesijnej činnosti pod dohľadom orgánu, ktorý je zo správneho hľadiska nezávislý, je úplne zbavené svojej podstaty. V tejto súvislosti sa odvoláva na rozsudok z 18. mája 1994, Codorniu/Rada (C‑309/89, Zb., EU:C:1994:197 , body 21 a 22), z ktorého v súvislosti s osobnou dotknutosťou vyvodzuje, že stačí, aby bolo napadnutým aktom dotknuté vymedzené postavenie prislúchajúce účastníkovi konania, ktorý chce dosiahnuť zrušenie takéhoto aktu.
31
Na úvod treba pripomenúť, že fyzickej alebo právnickej osoby sa určitý akt, ktorý jej nie je určený, osobne týka iba vtedy, keď sa jej dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb., EU:C:1963:17 , body 197, 223, a z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb., EU:C:2002:462 , bod 36).
32
Podľa judikatúry je akt všeobecne záväzný, ak sa vzťahuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky vo vzťahu ku kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10, Zb., EU:T:2011:419 , bod 63).
33
V tomto prípade to tak je. Podľa článku 288 druhého odseku ZFEÚ má totiž nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
34
Pokiaľ ide o kritériá stanovené judikatúrou citovanou v bode 32 vyššie, treba konštatovať, že napadnuté nariadenie stanovuje všeobecne záväzné osobitné požiadavky týkajúce sa vykonávania štatutárneho auditu subjektov verejného záujmu s cieľom zabezpečiť zbližovanie právnych poriadkov a správnej praxe členských štátov v tejto oblasti. To isté platí v prípade článku 21 uvedeného nariadenia, napadnutého žalobcom, ktorý stanovuje podmienky, ktorých účelom je zabezpečiť nezávislosť orgánov príslušných na dohľad nad činnosťou štatutárnych audítorov vo vzťahu k štatutárnemu auditu subjektov verejného záujmu. Všetky pravidlá obsiahnuté v napadnutom nariadení sa uplatňujú priamo vo všetkých členských štátoch.
35
Okrem toho sú situácie a osoby, na ktoré sa napadnuté nariadenie vzťahuje, určené objektívne, keďže sa v článku 2 napadnutého nariadenia spresňuje, že sa na jednej strane týka štatutárnych audítorov a audítorských spoločností vykonávajúcich štatutárne audity subjektov verejného záujmu, a na druhej strane samotných subjektov verejného záujmu. To isté platí v prípade článku 21, ktorý stanovuje požiadavky na zloženie orgánov dohľadu, ktoré musia pri ustanovovaní takýchto orgánov splniť všetky členské štáty.
36
Z vyššie uvedeného vyplýva, že kategórie osôb, na ktoré sa napadnuté nariadenie vzťahuje, sú takisto vymedzené všeobecne a abstraktne.
37
Z toho vyplýva, že napadnuté nariadenie a konkrétne jeho článok 21 sú všeobecne záväzné.
38
Treba však pripomenúť, že skutočnosť, že ustanovenie má na základe svojej povahy a dosahu všeobecný charakter v tom, že sa vo všeobecnosti používa na zúčastnené hospodárske subjekty, nevylučuje, že by sa mohlo osobne dotýkať niektorých z nich (rozsudky z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb., EU:C:2006:416 , bod 58, a z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia, C‑362/06 P, Zb., EU:C:2009:243 , bod 29).
39
V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že skutočnosť, že napadnutý akt sa uplatňuje na situácie objektívne určené jeho vlastnými ustanoveniami a vyvoláva právne účinky vo vzťahu ku kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, dokazuje nedostatok osobnej dotknutosti (rozsudok Sahlstedt a i./Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, EU:C:2009:243 , bod 31; pozri v tomto zmysle uznesenie Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citované v bode 32 vyššie, EU:T:2011:419 , bod 89).
40
V prejednávanej veci sa pritom napadnuté nariadenie týka výlučne postavenia žalobcu ako štatutárneho audítora, ktorý vykonáva audit účtovníctva subjektov verejného záujmu, čo je situácia upravená napadnutým nariadením objektívne, pričom normotvorca nijako nezohľadňuje individuálnu situáciu príslušníkov tejto profesie. Požiadavky týkajúce sa zloženia orgánov zodpovedných za dohľad nad štatutárnymi audítormi, ktorí vykonávajú takúto činnosť, sú navyše formulované všeobecne a uplatňujú sa bez rozdielu na každý hospodársky subjekt a každý orgán, ktorý patrí do pôsobnosti napadnutého nariadenia.
41
Po druhé z judikatúry vyplýva, že ak sa napadnutý akt týka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť osobne dotknuté týmto aktom, pokiaľ tvoria súčasť uzavretého okruhu hospodárskych subjektov, a že o taký prípad môže ísť najmä vtedy, ak rozhodnutie mení práva nadobudnuté jednotlivcom v čase pred jeho prijatím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, Zb., EU:C:2014:100 , bod 59).
42
V prejednávanej veci však osoby dotknuté požiadavkami stanovenými v článku 21 napadnutého nariadenia neboli ani nemohli byť v čase jeho prijatia známe.
43
Napadnuté nariadenie sa totiž podľa jeho článku 44 bude uplatňovať od 17. júna 2016. Členské štáty teda musia do tohto dátumu zreorganizovať dotknuté príslušné orgány, pokiaľ to bude potrebné na splnenie požiadaviek stanovených v článku 21 napadnutého nariadenia.
44
Sám žalobca v tejto súvislosti vysvetľuje, že WPK bola v čase podania žaloby stále príslušnou na dohľad nad štatutárnymi audítormi vo veciach auditov účtovníctva subjektov verejného záujmu a že tento stav potrvá až do presunutia právomoci na dohľad z WPK na nový orgán, ktorý bude spĺňať požiadavky stanovené v článku 21 napadnutého nariadenia. Každý nemecký štatutárny audítor, ktorý v období odo dňa prijatia napadnutého nariadenia do dňa presunutia právomoci na dohľad začal alebo začne vykonávať svoju činnosť týkajúcu sa auditu účtovníctva subjektov verejného záujmu, je alebo bude v úplne rovnakej situácii ako žalobca, čiže dohľad nad jeho činnosťou prejde z WPK zloženej z členov vykonávajúcich povolanie audítora na iný orgán, ktorý bude spĺňať požiadavky stanovené v článku 21 napadnutého nariadenia, teda na orgán, ktorý nebude môcť medzi svojich členov zahrnúť predovšetkým štatutárnych audítorov, ktorí vykonávajú alebo v posledných troch rokoch vykonávali toto povolanie medzi členmi riadiacich orgánov alebo medzi pracovníkmi zodpovednými za prijímanie rozhodnutí.
45
Do kategórie osôb, do ktorej patril žalobca v čase prijatia napadnutého nariadenia, teda možno zahrnúť neznámy počet hospodárskych subjektov, takže túto kategóriu nemožno považovať za uzavretý okruh osôb. Naopak ide o nešpecifikovaný a nešpecifikovateľný súbor hospodárskych subjektov, ktorého okruh sa po prijatí napadnutého nariadenia môže rozšíriť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb., EU:C:1984:345 , bod 16, a uznesenie z 3. apríla 2014, CFE‑CGC France Télécom‑Orange/Komisia, T‑2/13, EU:T:2014:226 , bod 51).
46
Hospodárskych subjektov, ktoré patria do takejto otvorenej kategórie, sa pritom sporný akt osobne netýka (pozri v tomto zmysle uznesenie CFE‑CGC France Télécom‑Orange/Komisia, už citované v bode 45 vyššie, EU:T:2014:226 , bod 52).
47
Po tretie treba zdôrazniť, že žalobca neuvádza žiadny faktor uznaný judikatúrou, na základe ktorého by bolo možné ho individualizovať. Odkazuje na údajné nadobudnuté právo podliehať dohľadu nezávislého profesijného orgánu zloženého z príslušníkov jeho profesie. Treba zdôrazniť, že aj keby také právo existovalo a mohlo by sa zohľadniť na účely posúdenia osobnej dotknutosti, každý ďalší nemecký štatutárny audítor má rovnaké právo, a pokiaľ ide o audit účtovníctva subjektov verejného záujmu, bude toto právo presunutím právomoci v oblasti dohľadu na iný orgán spĺňajúci kritériá stanovené v článku 21 napadnutého nariadenia vo vzťahu ku všetkým týmto audítorom bez rozdielu zrušené.
48
Skutkový kontext sa teda v prejednávanej veci líši od kontextu veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Codorniu/Rada, už citovaný v bode 30 vyššie ( EU:C:1994:197 ). V uvedenej veci bol žalobca individualizovaný tým, že vlastnil ochrannú známku „Grand Crémant de Codorniu“ a dotknuté nariadenie mu bránilo túto známku používať, pretože vyhradzovalo právo používať výraz „crémant“ výlučne francúzskym a luxemburským výrobcom. Súdny dvor zdôraznil, že táto okolnosť žalobcu individualizuje vo vzťahu k všetkým ostatným subjektom (rozsudok Codorniu/Rada, už citovaný v bode 30 vyššie, EU:C:1994:197 , body 21 a 22). V prejednávanej veci pritom nejde o používanie ochrannej známky, ktorá je už vzhľadom na svoju podstatu individuálna, ale o údajné právo podliehať dohľadu profesijného orgánu zloženého z členov vykonávajúcich povolanie audítora. Aj keby sa takéto právo preukázalo, nijako by neindividualizovalo žalobcu vo vzťahu k nešpecifikovanému a nešpecifikovateľnému súboru subjektov vykonávajúcich uvedené povolanie, ktoré vykonávajú audit účtovníctva subjektov verejného záujmu.
49
Vzhľadom na tieto úvahy treba dospieť k záveru, že žalobca nie je osobne dotknutý všeobecne napadnutým nariadením, ani článkom 21 uvedeného nariadenia, ktorý žalobca vo svojej žalobe napadá.
50
Ak sa prípustnosť žaloby skúma so zreteľom na druhý predpoklad stanovený v článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, kritériá priamej a osobnej dotknutosti sú kumulatívne kritériá, a preto je nadbytočné skúmať priamu dotknutosť žalobcu napadnutým nariadením.
51
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
O práve žalobcu na účinný prostriedok nápravy
52
Žalobca sa odvoláva na článok 19 ZEÚ a na článok 47 prvý odsek Charty základných práv a na základe týchto ustanovení usudzuje, že jeho právo na účinný prostriedok nápravy znamená, že prejednávaná žaloba je prípustná.
53
Na úvod treba pripomenúť, že súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Európskej únie zabezpečujú, ako vyplýva z článku 19 ods. 1 ZEÚ, Súdny dvor a súdy členských štátov (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 90).
54
Podľa judikatúry zaviedla Zmluva o FEÚ článkami 263 a 277 na jednej strane a článkom 267 na strane druhej kompletný systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie, ktorá je zverená súdom Únie (rozsudky Unión de Pequeños Agricultores/Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, EU:C:2002:462 , bod 40, a Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 92).
55
Fyzické a právnické osoby, ktoré nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ priamo napadnúť všeobecne záväzné akty Únie, sú tak chránené proti ich uplatneniu voči nim. Ak vykonanie uvedených aktov prináleží inštitúciám Únie, tieto osoby môžu podať priamu žalobu na súde Únie voči vykonávacím aktom za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a na podporu svojej žaloby sa odvolať na neplatnosť predmetných všeobecných aktov v zmysle článku 277 ZFEÚ. Členské štáty môžu v prípade, že im prináleží vykonanie, poukázať na neplatnosť predmetného aktu Únie pred vnútroštátnym súdom, ktorý sa v tejto súvislosti v zmysle článku 267 ZFEÚ obráti na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 93).
56
V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že osoby podliehajúce súdnej právomoci majú v rámci vnútroštátneho konania právo napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho aktu týkajúceho sa uplatnenia všeobecne záväzného aktu Únie voči nim, odvolávajúc sa na neplatnosť tohto aktu (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 94).
57
Z toho vyplýva, že posúdenie platnosti predstavuje, rovnako ako pri žalobách o neplatnosť, spôsob preskúmania zákonnosti aktov Únie (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 95).
58
Naproti tomu v súvislosti s ochranou, ktorú priznáva článok 47 Charty základných práv, je potrebné uviesť, že cieľom tohto článku nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v zmluvách, a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Európskej únie (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 19 vyššie, EU:C:2013:625 , bod 97).
59
Z toho vyplýva, že žalobca sa nemôže platne dovolávať prípustnosti prejednávanej žaloby o neplatnosť na základe článku 47 Charty základných práv, pretože nemá aktívnu legitimáciu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
60
Preto je potrebné túto výhradu zamietnuť.
61
Z hľadiska vyššie uvedeného treba prijať námietku neprípustnosti predloženú Parlamentom a Radou, a z tohto dôvodu žalobu zamietnuť ako neprípustnú.
62
Z uvedeného tiež vyplýva, že o návrhu Komisie na vstup vedľajšieho účastníka do konania nie je potrebné rozhodovať.
O trovách
63
Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
64
Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho, aby znášal svoje vlastné trovy konania a nahradil trovy konania vynaložené Parlamentom a Radou v súlade s ich návrhmi.
65
Okrem toho Komisia a Parlament podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup do konania ako vedľajší účastníci. Ako vyplýva z bodu 7 vyššie, žalobca a Rada nevynaložili v tejto súvislosti žiadne náklady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)
nariadil:
1.
Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2.
O návrhu Európskej komisie na vstup do konania ako vedľajší účastník nie je potrebné rozhodovať.
3.
Carsten René Beul znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Európskym parlamentom a Radou Európskej únie.
4.
Komisia a Parlament znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup do konania ako vedľajší účastníci.
V Luxemburgu 23. novembra 2015
Tajomník
E. Coulon
Predseda
G. Berardis
( *1 ) Jazyk konania: nemčina.