T-810/14

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: G. Braga da Cruz a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ smerujúci k zrušeniu rozhodnutia Komisie MARKT/A2/3523710 z 3. októbra 2014 o zaplatení dlžného penále Portugalskej republiky za obdobie od 10. do 29. januára 2008, ktorým sa vykonáva rozsudok z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ),

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

1

Komisia Európskych spoločenstiev podala v roku 2003 návrh na začatie konania o nesplnení povinnosti proti Portugalskej republike, keďže sa najmä domnievala, že podmienky vzniku zodpovednosti verejných obstarávateľov, ktoré boli stanovené v práve tohto členského štátu, neboli v súlade so smernicou Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác ( Ú. v. ES L 395 , 1989, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 246).

2

Súdny dvor v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ) vyhovel argumentácii Komisie a v bode 1 výroku uvedeného rozsudku rozhodol, že „Portugalská republika si tým, že nezrušila zákonný dekrét č. 48051 z 21. novembra 1967, ktorým podmieňuje poskytnutie náhrady škody osobám, ktoré boli poškodené porušením práva Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania alebo porušením vnútroštátnych predpisov, ktoré toto právo preberajú, predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 1 písm. c) smernice Rady 89/665…“.

3

Vzhľadom na to, že sa Komisia domnievala, že Portugalská republika neukončila konštatované nesplnenie povinnosti, podala návrh na začatie druhého konania o nesplnení povinnosti, pričom žiadala Súdny dvor, aby uložil Portugalskej republike penále. Verejné pojednávanie sa konalo na Súdnom dvore 5. júla 2007.

2.

Portugalská republika je povinná zaplatiť Komisii… na účet „Vlastné zdroje Európskeho spoločenstva“ penále vo výške 19392 eur za každý deň omeškania s vykonaním opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s už citovaným rozsudkom zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko, odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do dňa vykonania uvedeného rozsudku zo 14. októbra 2004.“

Prvé rozhodnutie o zaplatení a konania na Všeobecnom súde a Súdnom dvore

6

Keďže Komisia sa domnievala, že zákon č. 67/2007, najmä článok 7 režimu mimozmluvnej občianskoprávnej zodpovednosti štátu a iných verejnoprávnych subjektov, ktorý je uvedený v prílohe tohto zákona, nepredstavuje riadne prebratie smernice 89/665, začala s Portugalskou republikou rokovania, v rámci ktorých sa uskutočnilo viacero stretnutí. Portugalská republika sa domnievala, že prijatím zákona č. 67/2007 vykonala v celom rozsahu rozsudok zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ), keďže tento zákon zrušil zákonný dekrét č. 48051.

7

Portugalská republika podala žalobu o neplatnosť proti prvému rozhodnutiu o zaplatení, ktorej Všeobecný súd vyhovel rozsudkom z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ). Všeobecný súd v tomto rozsudku rozhodol, že Komisia má v zásade právomoc rozhodnúť o zaplatení penále uloženého Súdnym dvorom, avšak táto právomoc sa obmedzuje iba na vyvodenie presných dôsledkov vyplývajúcich z konštatovaní Súdneho dvora. Keďže Súdnym dvorom zistené nesplnenie povinnosti však spočívalo v tom, že nebol zrušený zákonný dekrét č. 48051, Všeobecný súd konštatoval, že Komisia prekročila svoju právomoc tým, že sama overila, či nová portugalská právna úprava správne prebrala smernicu 89/665. Všeobecný súd sa totiž domnieval, že iba Súdny dvor má právomoc vykonať také posúdenie.

11

Portugalská republika vo svojej žalobe primárne navrhovala zrušenie prvého rozhodnutia o zaplatení a subsidiárne čiastočné zrušenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom vyvolávalo účinky po 29. januári 2008. Všeobecný súd zrušil prvé rozhodnutie o zaplatení v celom rozsahu. Všeobecný súd sa nevyjadril k subsidiárne uvedenej argumentácii Portugalskej republiky, že treba zohľadniť dátum, kedy bolo konštatované nesplnenie povinnosti ukončené, a to 30. januára 2008, kedy nadobudli účinnosť zákon č. 67/2007, ako aj zmena so spätnou účinnosťou na základe zákona č. 31/2008.

12

Odvolanie, ktoré podala Komisia proti rozsudku z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), bolo zamietnuté. Súdny dvor totiž v rozsudku z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) najmä rozhodol, že:

40

Preto sa toto konanie musí považovať za osobitné súdne konanie na vykonanie rozsudkov Súdneho dvora, teda inými slovami za spôsob výkonu rozhodnutí (rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 92). V dôsledku toho možno v rámci takého konania konať len o nesplneniach povinností vyplývajúcich členskému štátu zo Zmluvy o FEÚ, ktoré Súdny dvor na základe článku 258 ZFEÚ považoval za dôvodné (rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Portugalsko, C‑457/07, Zb. s. I‑8091, bod 47 ).

41

Pokiaľ Súdny dvor uloží dotknutému členskému štátu povinnosť zaplatiť penále, overenie opatrení, ktoré tento štát prijal na vykonanie takého rozsudku, Komisiou a vymáhanie súm dlžných na základe uložených sankcií sa musí o to viac uskutočňovať so zreteľom na vymedzenie nesplnenia povinnosti, ako ho Súdny dvor urobil vo svojich rozsudkoch vydaných na základe článkov 258 ZFEÚ a 260 ZFEÚ.

42

V prejednávanej veci z výroku rozsudku [zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 )] i z výroku rozsudku [z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 )] vyplýva, že nesplnenie povinnosti konštatované Súdnym dvorom spočíva v nezrušení zákonného dekrétu č. 48051, ktorý podmieňoval poskytnutie finančnej náhrady osobám, ktoré boli poškodené porušením práva Únie v oblasti verejného obstarávania, predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle.

46

Pritom sa Komisia vyslovila o otázke súladu zákona č. 67/2007 so smernicou 89/665, hoci, ako Všeobecný súd správne uviedol v bodoch 83 až 85 [rozsudku z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 )]], tento zákon zaviedol režim zodpovednosti, ktorý sa odlišuje od režimu zavedeného zákonným dekrétom č. 48051 a ktorý Súdny dvor nemohol predtým preskúmať.

47

Pritom je síce pravda, ako to Všeobecný súd v podstate uviedol v bode 81 [rozsudku z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 )], že v rámci vykonania rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa členskému štátu ukladá penále, musí mať Komisia možnosť posúdiť opatrenia prijaté členským štátom na vyhovenie odsudzujúcemu rozsudku.

48

Ako však Všeobecný súd správne rozhodol v bode 82 [rozsudku z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 )], túto voľnú úvahu nemožno vykonávať takým spôsobom, aby zasahovala do výlučnej právomoci Súdneho dvora rozhodovať o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.

14

Napadnuté rozhodnutie obsahovalo nasledujúce odôvodnenie:

„[K]eďže dôvody, na ktorých Súdny dvor založil svoj rozsudok z roku 2014, sa týkajú výlučne časti rozhodnutia Komisie, v ktorej Komisia žiadala od Portugalska zaplatenie penále za obdobie od 30. januára do 17. júla 2008, Portugalská republika je naďalej povinná vykonať rozsudok z roku 2008, pokiaľ ide o obdobie od 10. januára 2008 (dátum vyhlásenia rozsudku) do 29. januára 2008 vrátane (zrušujúci zákon nadobudol účinnosť 30. januára 2008).“

Konanie a návrhy účastníkov konania

15

Portugalská republika návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. decembra 2014 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

17

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zamietol žalobu,

—

uložil Portugalskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

20

Portugalská republika v nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté Všeobecným súdom spresnila svoje stanovisko a uviedla, že týmto tvrdením nechce vo vzťahu ku svojej vlastnej žalobe uplatniť námietku nedostatku právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť o tejto žalobe, ale tvrdí, že keďže prejednávané otázky patria do výlučných právomocí Súdneho dvora, napadnuté rozhodnutie treba zrušiť z dôvodu nedostatku právomoci inštitúcie, ktorá ho prijala.

21

Týmto spresneniam Portugalskej republiky je potrebné vyhovieť, pričom otázku, či mala Komisia právomoc prijať napadnuté rozhodnutie, treba posúdiť v rámci skúmania dôvodnosti žaloby.

22

V každom prípade stačí pripomenúť, že v bode 53 rozsudku z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) Súdny dvor rozhodol, že na Všeobecný súd možno podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam Komisie o zaplatení penále uloženého Súdnym dvorom, a že rozsudok vydaný Všeobecným súdom môže byť predmetom odvolania na Súdny dvor.

25

Komisia sa domnieva, že pokiaľ je členský štát odsúdený za to, že nezrušil právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom Únie, treba za dátum, kedy tento štát ukončil vytýkané nesplnenie povinnosti, považovať dátum nadobudnutia účinnosti normy, na základe ktorej je nezlučiteľná právna úprava zrušená, to znamená dátum, kedy toto zrušenie nadobudne účinnosť, a nie dátum uverejnenia uvedenej normy, pokiaľ je tento druhý uvedený dátum skorší ako prvý uvedený dátum. V opačnom prípade by sa členský štát odsúdený za nesplnenie povinnosti ľahko vyhol povinnosti ukončiť toto nesplnenie tým, že by síce uverejnil normy požadované v rozsudkoch Súdneho dvora, odložil by však ich účinnosť.

26

V konaniach podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ, ako aj v konaniach podľa článku 258 ZFEÚ, teda Súdny dvor na účely posúdenia, či členský štát ukončil vytýkané nesplnenie povinnosti, zohľadňuje dátum nadobudnutia účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy a nie dátum jej prijatia.

27

Z konania, ktoré viedlo k prijatiu prvého rozhodnutia o zaplatení podľa Komisie vyplýva, ako bolo okrem iného uvedené v rozsudkoch z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ), že Portugalská republika sa v tom čase domnievala, že rozsudok zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ), vykonala v celom rozsahu prijatím zákona č. 67/2007, a že teda tvrdila, že dátumom, ktorý sa mal v tejto súvislosti zohľadniť, bol dátum nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, teda 30. január 2008.

Na úvod je potrebné poznamenať, že napadnuté rozhodnutie vychádza z predpokladu, že pokiaľ ukončenie nesplnenia povinnosti pripísateľného členskému štátu závisí od zrušenia vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore s právom Únie, treba na účely posúdenia dátumu, kedy sa uvedené nesplnenie skončilo, zohľadniť dátum, kedy zrušenie nezlučiteľnej normy nadobudne účinnosť v prípade, že toto nadobudnutie účinnosti nastane po uverejnení zrušujúceho aktu, ako je to v prejednávanej veci (pozri bod 14 vyššie). V prejednávanej veci sa teda účastníci konania nezhodujú v tom, či sa treba domnievať, že nesplnenie povinnosti konštatované v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ) sa skončilo, keď zákon č. 67/2007 nadobudol účinnosť, teda 30. januára 2008, ako sa v napadnutom rozhodnutí domnieva Komisia, alebo či sa uvedené nesplnenie skončilo uverejnením zákona č. 67/2007, teda 31. decembra 2007, ako tvrdí Portugalská republika. V druhom prípade by Portugalská republika mohla oprávnene tvrdiť, že vzhľadom na to, že ukončila nesplnenie pred vyhlásením rozsudku z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ), nemožno jej uložiť žiadne penále.

31

Túto otázku však možno vyriešiť s prihliadnutím na judikatúru. Súdny dvor, na ktorý bola podaná žaloba o nesplnenie povinnosti na základe článku 258 ZFEÚ, po prvé rozhodol, že prípadný rozpor vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie nemožno konštatovať vtedy, ak predmetná vnútroštátna norma ešte nenadobudla účinnosť ku dňu, ktorý stanovila Komisia v odôvodnenom stanovisku (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia/Poľsko, C‑313/11 , EU:C:2013:481 , body 43 až 48 ). Súdny dvor v tomto rozsudku prisúdil rozhodujúci význam právnemu stavu účinnému ku dňu, ku ktorému mal posúdiť, či si členský štáty nesplnil povinnosti.

Pokiaľ teda podľa judikatúry ukončenie nesplnenia povinnosti závisí od prijatia vnútroštátneho opatrenia, akým je zrušujúce opatrenie, na účely stanovenia dátumu ukončenia nesplnenia povinnosti treba zohľadniť dátum nadobudnutia účinnosti tohto opatrenia. V prejednávanej veci sa teda nesplnenie povinnosti konštatované v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ), ktoré spočívalo v existencii platnej právnej úpravy nezlučiteľnej s právom Únie (zákonný dekrét č. 48051), skončilo, keď nadobudol platnosť zákon č. 67/2007, ktorý zrušil túto nezlučiteľnú právnu úpravu, teda 30. januára 2008. Komisia sa teda oprávnene domnievala, ako uviedla v napadnutom rozhodnutí, že z rozsudku z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ) vyplýva, že Portugalskej republike musí byť uložené penále od vyhlásenia rozsudku, teda od 10. januára 2008, za obdobie, počas ktorého bol v účinnosti zákonný dekrét č. 48051, teda do 29. januára 2008 vrátane.

35

Teraz je potrebné preskúmať, či však na základe tvrdení Portugalskej republiky možno preukázať neplatnosť napadnutého rozhodnutia.

O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci Komisie prijať napadnuté rozhodnutie

36

Portugalská republika tvrdí, že Komisia nemala právomoc prijať napadnuté rozhodnutie, keďže právomoc prijímať také rozhodnutia je vyhradená súdom Únie. Teda vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté nepríslušným orgánom, narúša rovnováhu právnych prostriedkov stanovených v zmluvách, ako aj právo na obhajobu, ktoré majú členské štáty v rámci konaní o nesplnení povinnosti, ako rozhodol Súdny dvor v bode 55 rozsudku z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ).

„57

Treba pripomenúť, že článok 226 ES uvádza, že ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva zo Zmluvy o ES, vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní tomuto členskému štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru.

58

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia nemá právomoc v odôvodnenom stanovisku vydanom na základe článku 226 ES alebo v iných stanoviskách vydaných v rámci tohto postupu s konečnou platnosťou určiť práva a povinnosti členského štátu alebo mu poskytnúť záruky týkajúce sa zlučiteľnosti určitého konania so Zmluvou a že podľa článkov 226 ES až 228 ES môže určenie práv a povinností členských štátov a posúdenie ich správania vykonať výlučne Súdny dvor vo forme rozsudku (rozsudky Súdneho dvora z 27. mája 1981, Essevi a Salengo, 142/80 a 143/80, Zb. s. 1413, bod 16 , a z 22. februára 2001, Gomes Valente, C‑393/98, Zb. s. I‑1327, bod 18 ).

59

Okrem toho Súdny dvor môže podľa článku 228 ods. 2 ES na návrh Komisie po tom, čo vydala odôvodnené stanovisko, ktorému dotknutý členský štát nevyhovel, uložiť zaplatenie paušálnej pokuty alebo penále, ak zistí, že členský štát nevyhovel jeho rozsudku.

63

Zmluva o ES neobsahuje žiadne osobitné ustanovenia, pokiaľ ide o riešenie sporov, ktoré pri tejto príležitosti vznikajú medzi členským štátom a Komisiou.

64

Z toho vyplýva, že sa uplatnia procesné prostriedky stanovené Zmluvou o ES a že rozhodnutie, ktorým Komisia stanovuje dlžnú sumu členského štátu z dôvodu penále, ktoré sa mu uložilo, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES.

65

Z tohto dôvodu je Všeobecný súd príslušný rozhodnúť o takejto žalobe podľa ustanovení článku 225 ods. 1 prvého pododseku ES.

41

Keďže teda v prípade prvého rozhodnutia o zaplatení spočívalo nesplnenie povinnosti konštatované v rozsudkoch zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ), a z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ) v tom, že nebol zrušený zákonný dekrét č. 48051, Komisia podľa Všeobecného súdu, ktorého prístup potvrdil Súdny dvor, nemohla ísť nad rámec overenia skutočnosti, že k tomuto zrušeniu došlo. Nemohla sa teda domnievať, – ako sa však domnievala –, že zrušenie vyplývajúce zo zákona č. 67/2007 nebolo dostačujúce, a konštatovať, že iba nová právna úprava prijatá v júli 2008 odstránila rozpor portugalskej právnej úpravy so smernicou 89/665. Komisia tým totiž posúdila zlučiteľnosť nového režimu zodpovednosti uvedeného v prílohe zákona č. 67/2007 a režimu zavedeného zákonom zo 17. júla 2008 so smernicou 89/665. Súdny dvor pritom nemal možnosť vyjadriť sa k tejto otázke.

42

Naproti tomu Komisia v napadnutom rozhodnutí rozhodla o zaplatení penále bez toho, aby vykonala samostatnú analýzu súladu portugalskej právnej úpravy so smernicou 89/665. Komisia sa totiž obmedzila iba na uvedenie dátumu nadobudnutia účinnosti vnútroštátnej normy, ktorou sa zrušuje zákonný dekrét č. 48051, pričom Súdny dvor v súvislosti s týmto zrušením uviedol, že bolo postačujúce na ukončenie nesplnenia povinnosti konštatovaného v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ). Z toho vyplýva, že Komisia konala v rámci základnej právomoci, ktorú má v oblasti plnenia rozpočtu Únie.

Okrem toho prvé rozhodnutie o zaplatení bolo zrušené v celom rozsahu rozsudkom z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), ktorý bol v rámci odvolania v celom rozsahu potvrdený rozsudkom z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ). V tomto poslednom uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol s konečnou platnosťou o právach účastníkov konania. Napadnutým rozhodnutím je však spochybnená právna istota a právomoc súdnych orgánov Únie, keďže toto rozhodnutie z časového hľadiska umelo rozlišuje medzi dvomi obdobiami a usiluje o prehodnotenie procesného a hmotnoprávneho stavu, o ktorom bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté dvomi vyššie citovanými rozsudkami.

46

Rozhodnutie o zaplatení penále za obdobie od 10. do 29. januára 2008 je okrem toho v rozpore s cieľom článku 260 ods. 2 ZFEÚ, ktorým je podnietiť členské štáty, aby ukončili predtým konštatované nesplnenia povinnosti, a nie ich sankcionovať. V prejednávanej veci pritom Portugalská republika ukončila nesplnenie povinnosti 31. decembra 2007 uverejnením zákona č. 67/2007, takže jej nemá byť uložené nijaké penále.

47

Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.

48

Taký výklad rozsudku z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) by bolo možné prijať iba vtedy, pokiaľ by Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že Portugalskej republike nemožno uložiť nijaké penále. To však vôbec nie je tento prípad. Súdny dvor totiž v rozsudku z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) potvrdil analýzu, ktorú uviedol Všeobecný súd v rozsudku z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), podľa ktorej Komisia nemohla založiť svoje rozhodnutie týkajúce sa výpočtu penále na výklade súladu portugalskej právnej úpravy so smernicou 89/665, o ktorom predtým nerozhodol Súdny dvor v rámci konania o nesplnení povinnosti. Súdny dvor, ktorý potvrdil analýzu Všeobecného súdu, tiež konštatoval, že nesplnenie povinnosti konštatované v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ) spočívalo v tom, že nebol zrušený zákonný dekrét č. 48051. Naproti tomu rozsudok z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) ani rozsudok z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ) nebránia Komisii v tom, aby sa mohla domnievať, že skutočným dátumom ukončenia nesplnenia povinnosti konštatovaného v rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ) je dátum nadobudnutia účinnosti uvedeného zrušenia, teda 30. január 2008. Z dôvodov uvedených v bodoch 30 až 34 vyššie bola preto Komisia oprávnená vypočítať dlžné penále za obdobie od 10. do 29. januára 2008.

Portugalská republika sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou právnej sily rozhodnutej veci. Z tejto zásady totiž vyplýva zákaz opätovného prijatia aktu s rovnakým obsahom, aký má zrušený akt. Napadnuté rozhodnutie má však sčasti rovnaký obsah, aj keď sa týka kratšieho obdobia ako prvé rozhodnutie o zaplatení.

53

Rozsudkami z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ) sa podľa Portugalskej republiky rozhodlo o výkone rozsudku zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko ( C‑275/03 , neuverejnený, EU:C:2004:632 ). Predmet, o ktorom sa rozhodlo v rozsudkoch z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ), a otázka, o ktorej sa má rozhodnúť v prejednávanej veci, sú teda rovnaké. Predmetom vecí, v ktorých boli vydané rozsudky z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ), bolo totiž podľa Portugalskej republiky určiť, či Portugalská republika má alebo nemá zaplatiť penále uložené rozsudkom z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ).

54

57

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že Portugalská republika nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd nezrušil prvé rozhodnutie o zaplatení iba čiastočne. Keďže totiž existoval dôvod, ktorý viedol k zrušeniu uvedeného rozhodnutia v celom rozsahu, Všeobecný súd nemohol v súlade s návrhom, ktorý uviedla Portugalská republika v tejto veci, zrušiť prvé rozhodnutie o zaplatení iba čiastočne bez toho, aby zároveň nahradil nesprávny dôvod, na ktorom Komisia založila svoje prvé rozhodnutie, zákonným dôvodom. V prípade, ak nie je ustanovené inak, však Všeobecný súd nemá právomoc meniť rozhodnutia, o ktorých rozhoduje v rámci žaloby o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ.

58

Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod treba zamietnuť ako zjavne bez právneho základu.

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty, „stability právnych vzťahov“ a ochrany legitímnej dôvery

59

Okrem toho Komisia vrátením celého penále vrátane úrokov, ktoré bolo Portugalskej republike uložené na základe prvého rozhodnutia, vytvorila legitímnu dôveru v tom, že za obdobie od 10. do 29. januára 2008 sa nemusí platiť žiadne penále. Portugalská republika v tomto smere poznamenáva, že pokiaľ sa Komisia domnievala, že sa za toto obdobie musí platiť penále, mala započítať túto pohľadávku so sumou, ktorá bola vrátená po zrušení prvého rozhodnutia o zaplatení namiesto toho, aby vrátila celú sumu. Portugalská republika tiež tvrdí, že vrátením celého penále postupovala Komisia zákonne a v súlade s rozsudkami z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia ( T‑33/09 , EU:T:2011:127 ), a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko ( C‑292/11 P , EU:C:2014:3 ). Pokiaľ by totiž tvrdenie, z ktorého vychádza Komisia v napadnutom rozhodnutí, bolo správne, Všeobecný súd by musel čiastočne zrušiť prvé rozhodnutie o zaplatení iba v tom rozsahu, v akom sa týkalo obdobia po 29. januári 2008.

61

Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.

62

Po prvé je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa môže odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery každý právny subjekt, u ktorého inštitúcia vyvolala dôvodné očakávania tým, že mu poskytla konkrétne záruky, a to aj keď neexistuje príslušná úprava [pozri rozsudky z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85 , EU:C:1987:121 , bod 44 a citovanú judikatúru, a z 30. novembra 2009, France a France Télécom/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05 , EU:T:2009:474 , bod 259 a citovanú judikatúru].

66

Je potrebné konštatovať, že aj keď Portugalská republika namieta porušenie tejto zásady, vôbec neuvádza, v čom bola táto zásada v prejednávanej veci porušená, pričom jasný dosah napadnutého rozhodnutia nie je v žalobe spochybnený. Aj keby sme pripustili, že v rámci odvolávania sa na túto zásadu sa Portugalská republika snaží v skutočnosti tvrdiť, že v dôsledku zrušenia prvého rozhodnutia o zaplatení a vrátenia penále Komisiou mala právo na nedotknuteľnosť svojho právneho postavenia, zásada právnej istoty, ani nijaká iná všeobecná zásada práva Únie nemôže v každom prípade založiť také právo.

67

Štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako zjavne bez právneho základu.

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

68

Portugalská republika v rámci piateho žalobného dôvodu tvrdí, že prijatie napadnutého rozhodnutia v dôsledku zrušenia prvého rozhodnutia o zaplatení je v rozpore so zásadou ne bis in idem .

72

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že pre mechanizmus upravený v článku 260 ods. 2 ZFEÚ je charakteristické, že rozhodnutie Komisie o zaplatení je iba aktom, ktorým sa vykonáva zaviazanie predmetného členského štátu na zaplatenie penále, ktoré vyplýva z rozsudku vydaného Súdnym dvorom. V prejednávanej veci teda existuje iba jedno zaviazanie na zaplatenie, a to penále uložené v rozsudku z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ), pričom prvé rozhodnutie o zaplatení a napadnuté rozhodnutie predstavujú nanajvýš dva spôsoby vykonania tohto rozsudku. V prípade, že Komisia prvýkrát vydala rozhodnutie o zaplatení penále, ktorého protiprávnosť konštatoval súd Únie, je teda oprávnená a tiež povinná (pozri bod 64 vyššie) znovu rozhodnúť o zaplatení prostredníctvom nového rozhodnutia bez toho, aby tým však z tohto dôvodu porušila zásadu ne bis in idem .

73

Z toho vyplýva, že piaty žalobný dôvod treba zamietnuť ako zjavne bez právneho základu.

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení rozdelenia právomocí medzi Úniu a členské štáty

77

Portugalská republika v prejednávanej veci na rozdiel od svojich tvrdení mala zjavne možnosť odložiť nadobudnutie účinnosti zákona č. 67/2007 počas obdobia, ktorého dĺžku sama stanovila. Portugalská republika teda prijala tento zákon, ktorý bol nevyhnutný pre ukončenie nesplnenia povinnosti konštatovaného Súdnym dvorom, k takému dátumu, aby vzhľadom na dĺžku obdobia, ktoré si slobodne zvolila, nadobudol účinnosť po vyhlásení rozsudku z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko ( C‑70/06 , EU:C:2008:3 ). Z tohto dôvodu sa Komisia správne domnievala, ako vyplýva z bodu 34 vyššie, že Portugalskej republike má byť uložené penále vyrubené v napadnutom rozhodnutí.

78

Šiesty žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako zjavne bez právneho základu. Zo všetkých vyššie uvedených úvah teda vyplýva, že žalobu treba zamietnuť ako zjavne bez právneho základu.

O trovách

79

2.

Portugalská republika je povinná nahradiť trovy konania.

V Luxemburgu 27. júna 2016

Tajomník

E. Coulon

Predseda komory