C-127/15

62015CC0127

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 21. júla 2016 ( 1 )

Vec C‑127/15

Verein für Konsumenteninformation

Právna úprava

Smernica 2008/48

2.

Smernica 2008/48 má viacero cieľov. Po prvé jej hlavné ciele zahŕňajú harmonizáciu právneho rámca vo viacerých kľúčových oblastiach, „ak sa má uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi“ ( 3 ); aby „tento trh poskytoval spotrebiteľom dostatočnú mieru ochrany a zabezpečil si tak ich dôveru“ ( 4 ); a aby „sa všetkým spotrebiteľom… zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh“ ( 5 ). Po druhé veritelia by mali spotrebiteľom poskytovať informácie, aby sa zaručilo, že budú chránení pred nekalými a zavádzajúcimi praktikami, a aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, a to tým, že sa zabezpečí, aby sa im poskytli primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť. ( 6 ) Po tretie cieľom smernice je upraviť niektoré povinnosti sprostredkovateľov úverov a vo všeobecnosti zabezpečiť, aby sa aj na nich vzťahovala povinnosť poskytovať predzmluvné informácie. ( 7 ) Po štvrté, členským štátom ukladá „prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou“ ( 8 ).

3.

Článok 1 stanovuje, že účelom smernice 2008/48 je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

zmluvy o úvere, ktoré sa týkajú odloženej platby existujúceho dlhu bez poplatku;

…“

5.

Článok 2 ods. 6 stanovuje, že:

„Členské štáty môžu ustanoviť, že len články 1 až 4, 6, 7, 9, článok 10 ods. 1, článok 10 ods. 2 písm. a) až i), l) a r), článok 10 ods. 4, články 11, 13, 16 a články 18 až 32 sa vzťahujú na zmluvy o úvere, v ktorých sa stanovuje možnosť dohody medzi veriteľom a spotrebiteľom o odložení platby alebo spôsobe splácania, ak spotrebiteľ neplní svoje záväzky vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o úvere a ak:[ ( 10 )]

a)

„a)

‚spotrebiteľ‘ je fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje [smernica 2008/48], koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou;

b)

‚veriteľ‘ je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje alebo sľubuje poskytnúť úver v rámci svojej obchodnej, podnikateľskej alebo profesijnej činnosti;

c)

‚zmluva o úvere‘ je zmluva, ktorou veriteľ poskytuje alebo sľubuje poskytnúť spotrebiteľovi úver vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej podobnej finančnej pomoci, okrem zmlúv o sústavnom poskytovaní služieb alebo dodávaní tovaru rovnakého druhu, ak spotrebiteľ platí za takéto služby v priebehu ich poskytovania alebo za tovar v priebehu jeho dodávania formou splátok;

pomáha spotrebiteľom tým, že sa venuje príprave zmlúv o úvere okrem činnosti uvedenej v bode i), alebo

iii)

v mene veriteľa uzatvára so spotrebiteľmi zmluvy o úvere;

g)

‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe…“

7.

c)

celkovej výšky úveru a podmienok, ktoré upravujú jeho čerpanie;

d)

dĺžky trvania zmluvy o úvere;

…

l)

9.

Článok 21 ukladá sprostredkovateľom úverov určité osobitné povinnosti. Členské štáty musia zabezpečiť, aby sprostredkovateľ úveru uviedol najmä či pracuje výlučne s jedným alebo viacerými veriteľmi, alebo ako nezávislý sprostredkovateľ. ( 13 ) Sprostredkovatelia úverov musia tiež informovať spotrebiteľov o prípadných poplatkoch, ktoré majú zaplatiť za ich služby, a oboznámiť veriteľov s podrobnosťami týkajúcimi sa týchto poplatkov. ( 14 )

Smernica 2009/22

10.

Účelom smernice 2009/22/ES ( 15 ) je harmonizovať vnútroštátne pravidlá v súvislosti so žalobami na vydanie súdneho príkazu, zameranými na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov, s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu. Jej pôsobnosť pokrýva porušenia vnútroštátnych pravidiel, ktoré sa dotýkajú kolektívnych spotrebiteľských záujmov a ktoré vykonávajú niektorú zo smerníc uvedených v prílohe 1 smernice. ( 16 ) Zoznam obsahuje smernicu 87/102/EHS ( 17 ), ktorú teraz nahradila smernica 2008/48. „Oprávnený subjekt“ môže podať žalobu v kolektívnom záujme spotrebiteľov. ( 18 )„Oprávnený subjekt“ je definovaný ako každý orgán alebo organizácia riadne zriadená podľa práva niektorého členského štátu, ktorá má legitímny záujem zabezpečovať plnenie ustanovení uvedených v článku 1. ( 19 )

Smernica 2014/17

Ak sa dlžník dostane do omeškania v súvislosti so svojím úverom, dôsledky upravuje Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky zákonník). § 1333 stanovuje:

„1.

Škoda, ktorú dlžník spôsobil veriteľovi omeškaním sa so zaplatením dlhu, sa nahrádza zákonnými úrokmi z omeškania…

2.

Veriteľ si môže okrem zákonných úrokov z omeškania uplatniť aj náhradu iných, jemu vzniknutých škôd zavinených dlžníkom, predovšetkým nevyhnutné náklady mimosúdneho vymáhania pohľadávky, pokiaľ sú v primeranom pomere k vymáhanej pohľadávke.“ ( 23 )

Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

17.

Vnútroštátny súd tvrdí, že združenie nepreukázalo, že Inko vyberá úroky a poplatky prevyšujúce sumu, ktoré by sa mali zaplatiť veriteľom v zmysle rakúskeho práva, keby veritelia sami, bez zapojenia spoločnosti Inko, súhlasili so splácaním formou splátok. Združenie malo úspech v prvom stupni. Inko mala čiastočný úspech v odvolaní. Obaja účastníci konania podali dovolanie na vnútroštátny súd, ktorý by chcel zistiť, či dojednania spoločnosti Inko patria mimo pôsobnosti smernice 2008/48, a preto položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.

Koná spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, ktorá v súvislosti s podnikateľským vymáhaním pohľadávok v mene veriteľov ponúka ich dlžníkom uzatvorenie dohôd o splátkach, pričom za svoju činnosť vyberá poplatky, ktoré v konečnom dôsledku znášajú dlžníci, ako ‚sprostredkovateľ úveru‘ v zmysle článku 3 písm. f) [smernice 2008/48]?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

Spor vo veci samej sa týka kolektívnej žaloby, ktorú iniciovalo združenie v mene spotrebiteľov všeobecne. Neexistuje teda žiadna osobitná pôvodná zmluva, ktorá by sa mala preskúmavať, a nič nenaznačuje, že by prípadná osobitná pôvodná dohoda patrila alebo nepatrila do pôsobnosti smernice 2008/48. Neexistujú ani informácie naznačujúce, či vymáhači pohľadávok, akým je Inko, dodávajú tovar alebo poskytujú služby v rámci svojej doplnkovej činnosti, ako stanovuje článok 7 smernice 2008/48.

20.

Spôsob klasifikácie právnych dojednaní medzi veriteľmi, dlžníkmi v omeškaní a spoločnosťami zaoberajúcimi sa vymáhaním pohľadávok a pravidlá, ktoré sa vzťahujú na tieto dojednania, sa v jednotlivých členských štátoch líšia. Pozícia podľa rakúskeho práva nie je celkom jasná. Združenie preto uvádza, že ak dlžník uzatvorí so spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok dohodu o splátkach, toto dojednanie zrušuje neplnenie pôvodnej zmluvy z jeho strany, pretože prestal byť v omeškaní s platbami. Inko sa k tomuto osobitnému bodu nevyjadrila. Domnieva sa, že podľa rakúskeho práva nemôžu vymáhači pohľadávok začínať v mene veriteľov súdne konania na účely vymoženia nesplateného dlhu. Nie sú zmluvnou stranou pôvodnej zmluvy a zakazuje sa im, aby získali nesplatený dlh podľa tejto dohody. Podľa spoločnosti Inko pôsobia subjekty, ktoré vymáhajú nesplatené dlhy, iba ako zástupcovia veriteľov.

21.

Tieto otázky sú záležitosťou vnútroštátneho práva patriacou do právomoci vnútroštátnych súdov. Nemusia byť vyriešené, aby Súdny dvor mohol rozhodnúť o tejto veci, ktorá sa týka otázky, či sú dohody o splátkach, akými sú dohody dojednané spoločnosťou Inko, zmluvami o úvere na účely smernice 2008/48. Zdá sa mi, že takéto dojednania patria do definície pojmu „zmluva o úvere“ v článku 3 písm. c) tejto smernice. Dohoda o splátkach predstavuje na účely tohto ustanovenia „odloženú platbu“ alebo „inú podobnú finančnú pomoc“, keďže veriteľ (podľa pôvodnej zmluvy) poskytuje dlžníkovi dodatočný alebo nový úver v tejto podobe prostredníctvom uvedených dojednaní o splácaní.

Podľa môjho názoru patrí spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, ktorá poskytuje takúto službu, do rámca tohto ustanovenia.

25.

Po prvé znenie článku 3 písm. f) podporuje tento výklad. ( 26 ) Stanovuje, že musia byť splnené štyri podmienky, aby sa daná osoba považovala za sprostredkovateľa úveru na účely smernice 2008/48. Dotknutý subjekt: a) musí byť fyzická alebo právnická osoba; b) nesmie konať ako veriteľ; c) musí konať v rámci svojej obchodnej, podnikateľskej alebo odbornej činnosti [a poskytovať služby uvedené v pododsekoch i) až iii) článku 3 písm. f)]; a d) musí vyberať poplatok za svoje služby. ( 27 )

26.

S výhradou overenia skutkového stavu vnútroštátnym súdom, z vnútroštátneho rozhodnutia a zo vzorovej dohody o splácaní, ktorú do vnútroštátneho spisu vložila Inko, vyplýva, že činnosti spoločnosti Inko zahŕňajú predkladanie dohôd o splátkach dlžníkom, ktorí neplnia pôvodnú zmluvu. Článok 3 písm. f) pokrýva tieto činnosti sprostredkovateľov úveru: i) predkladá alebo ponúka spotrebiteľom zmluvy o úvere; ii) pomáha spotrebiteľom tým, že sa venuje príprave zmlúv o úvere okrem činnosti uvedenej v bode i), alebo iii) v mene veriteľa uzatvára so spotrebiteľmi zmluvy o úvere“. Táto formulácia je dostatočne široká, aby pokryla činnosti spoločnosti Inko. ( 28 )

27.

Preto sa mi zdá, že je vo väčšom súlade s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, keď sa od sprostredkovateľa úveru požaduje, aby poskytol informácie uvedené v článku 5 ods. 1, najmä keď tieto informácie neposkytuje veriteľ. V opačnom prípade sa dlžníkovi odopiera samotná ochrana, na ktorej poskytnutie bola smernica 2008/48 navrhnutá. ( 31 ) Tieto informácie by sa mali dlžníkovi poskytnúť v dostatočnom predstihu pred tým, ako sa dohoda o splátkach stane záväznou, aby bola dodržaná povinnosť v článku 5 ods. 1 ( 32 ) Je to tak preto, lebo vymáhač pohľadávok je osobou, ktorá: a) predkladá alebo ponúka dlžníkovi dohodu o splátkach; alebo b) v súvislosti so touto dohodou vykonáva prípravné činnosti; alebo c) v mene veriteľov uzatvára dohodu o splátkach v zmysle článku 3 písm. f). Aby bola táto povinnosť dodržaná, je zjavne nevyhnutné dlhšie obdobie ako tri dni, ktoré ponúka Inko. Podľa článku 5 ods. 1 prináleží povinnosť poskytnúť informácie pred uzatvorením zmluvy „veriteľovi a prípadne sprostredkovateľovi úveru“. To znamená, že veriteľ by mohol teoreticky poskytnúť informácie skôr, ako dlžník prijme dohodu o splátkach. Nič však nenaznačuje, že veritelia v skutočnosti poskytujú takéto informácie pred uzatvorením zmluvy. (Aj keby to tak bolo, nič by to nemenilo na zásadnom bode, že sprostredkovatelia úveru podliehajú rovnakej povinnosti.)

30.

Tento výklad potvrdzuje aj článok 5 ods. 6, ktorý vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby veritelia a sprostredkovatelia úveru poskytli dlžníkom primerané vysvetlenie, ktoré im umožní posúdiť hľadiská, akými sú dôsledky neplnenia zmluvy, v predzmluvnom štádiu. Je tiež v súlade s cieľom podporiť zodpovedné postupy počas všetkých fáz úverového vzťahu. ( 33 )

Zdá sa mi, že „sprostredkovateľ úveru“ je všeobecným pojmom, ktorý zahŕňa niekoľko druhov činnosti. ( 34 ) Rôzne členské štáty definujú tento termín rôznymi spôsobmi a uplatňujú ho na rôzne typy podnikania. ( 35 ) Je pravda, že vymáhanie pohľadávok nie je činnosťou, ktorá je spojená s bežnejším typom sprostredkovateľov úveru (napríklad sprostredkovateľ spotrebiteľských úverov). Títo sprostredkovatelia sú však len jedným typom sprostredkovateľov úveru uvedených v článku 21 smernice 2008/48. Podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby sprostredkovateľ úveru uviedol, či pracuje výlučne s jedným alebo viacerými veriteľmi, alebo ako nezávislý sprostredkovateľ; oznámil (prípadný) poplatok, ktorý sa má zaplatiť za jeho služby; a informoval veriteľa o tomto poplatku na účel výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“). Logicky, tieto povinnosti sa rovnako uplatnia aj na vymáhačov pohľadávok, keď predkladajú návrhy dohôd o splátkach, pretože pracujú pre zákazníkov a za svoje služby vyberajú poplatky. ( 36 )

34.

Nesúhlasím s týmto názorom. Po prvé článok 3 písm. f) nestanovuje, že činnosti sprostredkovateľov úveru sa musia vykonať pred uzavretím zmluvy o úvere. Je vo väčšom súlade so znením a cieľmi smernice 2008/48, ak sa pojem „sprostredkovateľ úveru“ nebude obmedzovať týmto spôsobom. Naopak, povinnosť poskytovať informácie platí počas celého obdobia trvania dohody, najmä keď sa dlžníkovi ponúka finančné dojednanie, ktoré patrí do definície zmluvy o úvere v článku 3 písm. c) smernice 2008/48. ( 39 ) Po druhé relevantnou dohodou tu nie je pôvodná zmluva medzi veriteľom a dlžníkom. Ústredným bodom je dohoda o splátkach dojednaná vymáhačom pohľadávok. ( 40 ) Keďže neexistuje nič, čo by naznačovalo, že pôvodné zmluvy patria do pôsobnosti smernice 2008/48, nemožno predpokladať, že dlžníci dostanú predzmluvné informácie predtým, než sa tieto dohody stanú záväznými. Ak subjekty, akým je Inko, nie sú sprostredkovateľmi úveru v zmysle článku 3 písm. f), neexistuje ani žiadna povinnosť poskytovať informácie predtým, ako sa dohoda o splátkach stane záväznou. Dlžníci by tak nemali prospech z ochrany podľa smernice 2008/48, pretože by sa im neposkytli predzmluvné informácie v žiadnej fáze procesu, najmä pri uzatváraní zmluvy o úvere týkajúcej sa odloženého splácania. V každom prípade sa na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu zdá, že činnosť spoločnosti Inko sa začína skôr, než dlžník uzatvorí uvedené dohody. ( 41 )

37.

Dospela som preto k záveru, že spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, ktorá za poplatok predkladá spotrebiteľom dohody o splátkach v mene veriteľa s cieľom vymôcť ich nesplatené dlhy, je sprostredkovateľom úveru na účely článku 3 písm. f) smernice 2008/48.

Čo sa rozumie slovami „bez poplatku“ v článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2008/48? Zahŕňa toto ustanovenie dojednania spoločnosti Inko?

41.

Výraz „bez poplatku“ v článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2008/48 nie je definovaný. Vzhľadom na koherenciu s právnym systémom sa zdá, že by sa mal vykladať v súlade s výrazom „bezúročný a bez ďalších poplatkov“ v článku 2 ods. 2 písm. f). ( 42 ) Aj slovo „poplatok“ sa má vykladať v súlade s definíciou „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v článku 3 písm. g). Táto definícia je formulovaná v širokom zmysle, keďže pokrýva „všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe“. Je dostatočne široká, aby zahŕňala náklady na vymáhanie vzniknuté v prípade, keď dlžník neplní pôvodnú zmluvu, bez ohľadu na to, či tieto náklady vyberá veriteľ sám, alebo prostredníctvom vymáhača pohľadávok, ktorý koná v jeho mene.

42.

Účelom článku 2 ods. 2 písm. j) je vyňať z pôsobnosti smernice 2008/48 zmluvy o úvere, pri ktorých dlžník neznáša dodatočné náklady na poskytnutý úver. Slová „bez poplatku“ sa musia vykladať s odkazom na ich obvyklý význam a v rámci svojho právneho kontextu a účelu sledovaného právnou úpravou, v ktorej sa nachádzajú. ( 43 ) Otázkou podľa môjho názoru preto je, či sporné dojednania o splátkach predstavujú náklady pre dlžníka. Veľmi jednoducho povedané: sú takéto dojednania bezplatné?

43.

46.

Záleží na účely článku 2 ods. 2 písm. j) na tom, či dlžník platí náklady dojednania o splátkach veriteľovi, ktorý potom platí spoločnosti zaoberajúcou sa vymáhaním, alebo či platí priamo spoločnosti zaoberajúcou sa vymáhaním?

47.

Podľa môjho názoru na tom nezáleží.

48.

Zdá sa, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a z informácií z vnútroštátneho spisu vyplýva, že dlžník v spore vo veci samej je vskutku (aspoň nepriamo) zodpovedný za túto platbu podľa pôvodnej zmluvy o úvere. ( 48 )

52.

Vnútroštátny súd sa pýta, či má výklad článku 2 ods. 2 písm. j) vplyv na uplatňovanie článku 2 ods. 6 smernice 2008/48.

53.

Podľa môjho názoru nemá. Tieto dve ustanovenia zavádzajú rôzne režimy. Článok 2 ods. 2 písm. j) nie je dispozitívny, vylučuje z pôsobnosti smernice 2008/48 zmluvy, na základe ktorých dlžníci získavajú úvery bez poplatku.

54.

Naproti tomu členské štáty majú na výber, či uplatnia voľnejší režim právnej úpravy zavedený článkom 2 ods. 6 ( 51 ) Podľa tohto ustanovenia sa môžu rozhodnúť, že na zmluvy o úvere, v ktorých sa stanovuje možnosť dohody medzi veriteľom a dlžníkom o odložení platby alebo spôsobe splácania, ( 52 ) ak dlžník neplní svoje záväzky vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o úvere a ak by takáto dohoda mohla zabrániť prípadnému súdnemu konaniu z dôvodu takého neplnenia zmluvy a dlžník nie je vystavený horším podmienkam, než sú podmienky stanovené v pôvodnej zmluve o úvere, sa budú vzťahovať iba niektoré články smernice 2008/48. Článok 6 (ktorý sa uplatní okrem iného na „akúkoľvek zmluvu o úvere alebo ponuku týkajúcu sa zmluvy o úvere“, ako sa uvádza konkrétne v článku 2 ods. 6) stanovuje zoznam povinných položiek, ktoré musí veriteľ a prípadne sprostredkovateľ úveru poskytnúť spotrebiteľovi v dostatočnom predstihu predtým, než sa spotrebiteľ zaviaže. Keďže sa však Rakúsko rozhodlo, že nevyužije možnosť poskytovanú článkom 2 ods. 6, pre spor vo veci samej zostáva relevantným článok 5. ( 53 )

Spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, ktorá za poplatok predkladá spotrebiteľom dohody o splátkach v mene veriteľa s cieľom vymôcť ich nesplatené dlhy, je sprostredkovateľom úveru na účely článku 3 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

—

Ak pôvodná zmluva o úvere stanovuje, že dlžník je zodpovedný za úhradu nákladov na vymáhanie v prípadoch neplnenia zmluvy a dlžník na základe dojednania zabezpečeného vymáhačom dlhov následne uzatvorí s veriteľom dohodu o splátkach, takéto dojednanie nepredstavuje zmluvu o úvere, ktorá sa týka odloženej platby existujúceho dlhu bez poplatku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2008/48, a to ani v prípade, že dlžník je už zodpovedný za zaplatenie nákladov na vymáhanie vymedzených v pôvodnej úverovej zmluve alebo je inak povinný zaplatiť tieto náklady podľa vnútroštátnych pravidiel.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ) (ďalej len „smernica“). Smernica bola zmenená a doplnená smernicou Komisie 2011/90/EÚ zo 14. novembra 2011 ( Ú. v. EÚ L 296, 2011, s. 35 ) a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 ( Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34 ): pozri ďalej bod 11 nižšie. Tieto zmeny a doplnenia sa nedotkli znenia sporných ustanovení.

( 3 ) Odôvodnenie 7.

( 10 ) Články 1 až 3 pokrývajú predmet úpravy, rozsah pôsobnosti a vymedzenie pojmov (kapitola I). Články 4 až 7 sa zaoberajú informáciami a postupmi pred uzavretím zmluvy o úvere (kapitola II). Článok 5 o informáciách pred uzavretím zmluvy (pozri body 7 a 8 nižšie) sa neuvádza v článku 2 ods. 6 článok 9 zabezpečuje, aby v prípade cezhraničného úveru mali veritelia z iného členského štátu než z členského štátu, kde sa posudzovala úverová bonita spotrebiteľa, prístup k databázam používaným v tomto členskom štáte (kapitola III). Články 10, 11, 13, 16 a 18 zakotvujú ustanovenia o právach na informácie týkajúce sa zmlúv o úvere (kapitola IV). Článok 19 upravuje výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (kapitola V) a články 20 a 21 pokrývajú veriteľov a sprostredkovateľov úverov (kapitola VI). Nakoniec, články 22 až 28 a 29 až 32 vymedzujú vykonávacie opatrenia (kapitola VII) a prechodné a záverečné ustanovenia (kapitola VIII).

( 11 ) Tieto informácie sa musia poskytnúť písomne alebo na inom trvalom nosiči. Požiadavka, aby veriteľ poskytol povinné informácie pred uzavretím zmluvy podľa článku 5 ods. 1, sa považuje za splnenú, ak sa informácie poskytli prostredníctvom tlačiva pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere podľa prílohy II smernice 2008/48. Pozri ďalej návrhy, ktoré som predniesla vo veci Home Credit Slovakia ( C‑42/15 , EU:C:2016:431 , body 24 až 29 ).

( 12 ) Článok 6 vymedzuje povinnosť poskytovať informácie pred uzavretím určitých zmlúv o úvere vo forme povoleného prečerpania a určitých osobitných zmlúv o úvere. Článok 7 stanovuje, že články 5 a 6 sa nevzťahujú na dodávateľov tovaru ani poskytovateľov služieb konajúcich ako sprostredkovatelia úverov v rámci svojej doplnkovej činnosti. Tieto články nie sú v tejto veci relevantné.

( 19 ) Článok 3. Medzi tieto subjekty patria nezávislé orgány zodpovedné za ochranu spotrebiteľských záujmov a organizácie, ktorých účelom je (v súlade s kritériami zakotvenými vnútroštátnym právom) chrániť takéto záujmy.

( 20 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34 ).

( 21 ) Odôvodnenia 5 až 8 a 15.

( 22 ) Predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka zmluvy o úvere súvisiacej s nehnuteľnosťou určenou na bývanie. Žalovaná vo veci samej sa však vo svojich písomných pripomienkach snažila dovolať smernice 2014/17.

( 23 ) Zákonná sadzba úrokov z omeškania je vymedzená v § 1000 ods. 1 Všeobecného občianskeho zákonníka. V súčasnosti je jej výška 4 %.

( 24 ) Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania stanovuje, že sporné sumy predstavujú 30500 eur a 5500 eur.

( 31 ) Pozri napríklad hlavné ciele v odôvodneniach 7 až 9.

( 32 ) Pozri odôvodnenia 18 a 19.

( 33 ) Pozri odôvodnenie 26.

( 34 ) Pozri návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o harmonizácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú úverov pre spotrebiteľov, KOM(2002) 443 v konečnom znení [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES C 331 E, 2002, s. 200 ) (ďalej len „pôvodný návrh“). Pojem sprostredkovateľ úveru sa v ňom opisuje ako: „všeobecný pojem, ktorý by mohol pokrývať viaceré druhy činnosti a viaceré kategórie sprostredkovateľov“ (na strane 8).

( 35 ) Pozri dokument vypracovaný v mene Generálneho riaditeľstva pre vnútorný trh a služby s názvom: „Study on Credit Intermediaries in the Internal Market“ z 15. januára 2009, body 3.20 až 3.23.

( 36 ) Pozri článok 21 písm. a) a b). RPMN je definovaná v článku 3 písm. i) smernice 2008/48 ako celkové náklady spojené s úverom.

( 43 ) Pozri rozsudok z 5. júla 2012, Content Services ( C‑49/11 , EU:C:2012:419 , bod 32 ).

( 44 ) Pozri napríklad článok 5 ods. 1 písm. l) smernice 2008/48.

( 45 ) Pozri body 16 a 27 vyššie.

( 46 ) Táto suma sa môže zjavne zvýšiť počas trvania vzťahu.

( 47 ) Treba mať na pamäti, že poplatky sa môžu zvýšiť. Stav závisí od počtu upomienok, ktoré sa vydajú. V skratke, prvý súbor poplatkov je vo výške zhruba 40 % pohľadávky veriteľa. Napríklad vo vzorovom formulári, v ktorom sú pohľadávka a náklady veriteľa vyčíslené na 98,75 EUR, sú ďalšie poplatky vo výške približne 65 % pohľadávky veriteľa. Sumy, ktoré boli uvedené, sú ilustratívne. Vzťah poplatkov spoločnosti Inko k zvyšku dlhu zjavne závisí od sumy tohto dlhu v každom jednotlivom prípade.

( 48 ) Pozri bod 44 vyššie.