C-226/15
ECLI:EU:C:2016:250
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62015CC0226
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62015CC0226
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MICHAL BOBEK
prednesené 13. apríla 2016 ( 1 )
Vec C‑226/15 P
Apple and Pear Australia Ltd
Star Fruits Diffusion
proti
EUIPO
„Odvolanie — Ochranná známka Spoločenstva — Námietka proti zápisu — Rozhodnutie odvolacieho senátu EUIPO — Žaloba pre porušenie práv podaná na základe skorších ochranných známok Spoločenstva na súd pre ochranné známky Spoločenstva — Vzťah medzi konaniami — Právna sila rozhodnutej veci — Lojálna spolupráca“
I – Úvod
1.
Spoločnosti Apple and Pear Australia Limited (APAL) a Star Fruits Diffusion (ďalej len „odvolateľky“) sú spolumajiteľkami troch ochranných známok Spoločenstva pre odrodu jabĺk Pink Lady. Odvolateľky začali dve konania s cieľom zabrániť spoločnosti Carolus C. BVBA (ďalej len „Carolus“), aby používala slovné označenie „English pink“. Najprv podali námietky proti zápisu slovného označenia „English pink“ ako ochrannej známky Spoločenstva, ktorej prihlášku podala Carolus na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (ďalej len „EUIPO“), predtým nazývaný Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT). Následne podali proti spoločnosti Carolus žalobu pre porušenie práv vyplývajúcich z ich slovnej ochrannej známky Spoločenstva „Pink Lady“ na súd pre ochranné známky Spoločenstva. Uvedené konania viedli k dvom rôznym rozhodnutiam vo veci pravdepodobnosti zámeny medzi skoršou slovnou ochrannou známkou Spoločenstva „Pink Lady“ a slovným označením „English pink“.
2.
Podané odvolanie vyvoláva okrem iného jednu dôležitú zásadnú otázku: v akom rozsahu je EUIPO pri rozhodovaní v rámci konania o námietkach proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva viazaný právoplatným rozsudkom vydaným súdom pre ochranné známky Spoločenstva v nadväznosti na žalobu pre porušenie práv vyplývajúcich zo skôr zapísanej ochrannej známky Spoločenstva?
II – Právny rámec
3.
V zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ) „podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv“.
4.
Odôvodnenia 16 a 17 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva ( 2 ) znejú takto:
„16.
Rozhodnutia týkajúce sa platnosti a porušovania práv z ochranných známok Spoločenstva musia mať účinky a musia sa vzťahovať na celé územie Spoločenstva, keďže toto je jediný spôsob, ako zabrániť protirečivým rozhodnutiam súdov a úradu a ako zabezpečiť, aby nedošlo k narušeniu jednotného charakteru ochranných známok Spoločenstva. Ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach by sa mali uplatňovať na všetky žaloby týkajúce sa ochranných známok Spoločenstva okrem prípadov, keď sa toto nariadenie od týchto pravidiel odchyľuje.
17.
Malo by sa zabrániť protichodným rozsudkom v žalobách, ktoré sa týkajú rovnakých skutočností a rovnakých účastníkov konania a ktoré sú vznesené na základe ochrannej známky Spoločenstva a paralelných národných ochranných známok. Na tento účel, ak sa žaloby podávajú v tom istom členskom štáte, spôsob, akým sa to dá dosiahnuť, je záležitosťou vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré nie sú dotknuté týmto nariadením, zatiaľ čo v prípade, že sa žaloby podávajú v rôznych členských štátoch, sa ako vhodné javia ustanovenia založené na pravidlách o prekážke začatej veci a súvisiacich veciach nariadenia (ES) č. 44/2001.“
5.
V zmysle článku 56 ods. 3 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva „návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a žalobného dôvodu a tých istých účastníkov konania rozhodol súd v niektorom členskom štáte a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť“.
6.
Podľa článku 94 ods. 1 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva „ak nie je v tomto nariadení stanovené inak, tak ustanovenia nariadenia (ES) č. 44/2001 sa vzťahujú na konania týkajúce sa ochranných známok Spoločenstva a prihlášok ochranných známok Spoločenstva, ako aj na konania týkajúce sa súčasne prebiehajúcich a po sebe nasledujúcich žalôb na základe ochranných známok Spoločenstva a národných ochranných známok“.
7.
Článok 96 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva stanovuje, že:
„Súdy pre ochranné známky Spoločenstva majú výlučnú právomoc:
a)
vo veciach všetkých žalôb o porušení, a pokiaľ to pripúšťa vnútroštátne právo, žalôb pre hrozbu porušenia ochranných známok Spoločenstva;
…
d)
vo veciach vzájomných návrhov na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva na základe článku 100.“
8.
Článok 100 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva stanovuje, že:
„…
2. Súd pre ochranné známky Spoločenstva zamietne vzájomný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti, pokiaľ rozhodnutie prijaté úradom, týkajúce sa toho istého predmetu a toho istého žalobného dôvodu a zahŕňajúce tých istých účastníkov konania, už nadobudlo právoplatnosť.
…
7. Súd pre ochranné známky Spoločenstva, ktorý koná o vzájomnom návrhu na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti, môže na žiadosť majiteľa ochrannej známky Spoločenstva a po vypočutí ostatných účastníkov konania prerušiť konanie a môže odporcu vyzvať, aby v lehote, ktorú určí, podal na úrade návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti. Ak návrh nepodá v tejto lehote, bude sa v konaní pokračovať; vzájomný návrh sa bude považovať za vzatý späť. Uplatní sa článok 104 ods. 3.“
9.
Článok 104 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva uvádza, že:
„1. Ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní, súd pre ochranné známky Spoločenstva, ktorý koná o žalobe uvedenej v článku 96, okrem žaloby na určenie, že nedochádza k porušovaniu, preruší konanie na vlastný podnet po vypočutí účastníkov konania alebo na žiadosť jedného z účastníkov konania a po vypočutí ostatných účastníkov konania, ak sa platnosť ochrannej známky Spoločenstva už napadla pred iným súdom pre ochranné známky Spoločenstva na základe vzájomného návrhu alebo ak bol na úrade už podaný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti.
2. Ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní, úrad, ktorý koná o návrhu na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti, preruší konanie na vlastný podnet po vypočutí účastníkov konania alebo na žiadosť jedného z účastníkov konania a po vypočutí ostatných účastníkov konania, ak sa platnosť ochrannej známky Spoločenstva už napadla na základe vzájomného návrhu pred súdom pre ochranné známky Spoločenstva. Avšak na návrh jedného z účastníkov konania pred súdom pre ochranné známky Spoločenstva môže tento súd po vypočutí ostatných účastníkov konania konanie prerušiť. V takom prípade úrad pokračuje v prerušenom konaní.“
10.
Článok 109 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva stanovuje, že:
„1. Ak sa podajú žaloby o porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe ochrannej známky Spoločenstva a druhá na základe národnej ochrannej známky:
a)
súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, na vlastný podnet odmietne právomoc v prospech prvého súdu tam, kde sú príslušné ochranné známky zhodné a platné pre rovnaké tovary alebo služby. Súd, ktorý by mal odmietnuť právomoc, môže pokračovať v konaní, ak sa napadla právomoc druhého súdu;
b)
súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, môže pokračovať v konaní, ak sú príslušné ochranné známky zhodné a platné pre podobné tovary alebo služby a ak sú príslušné ochranné známky podobné a platné pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby.
2. Súd, ktorý koná o žalobe o porušení práv na základe ochrannej známky Spoločenstva, zamietne žalobu vtedy, ak bol vynesený konečný rozsudok vo veci samej pri uvedení takého istého dôvodu žaloby a medzi tými istými účastníkmi konania na základe zhodnej národnej ochrannej známky platnej pre rovnaké tovary alebo služby.
3. Súd, ktorý koná o žalobe o porušení práv na základe národnej ochrannej známky, zamietne žalobu vtedy, ak bol vynesený konečný rozsudok vo veci samej pri uvedení takého istého dôvodu žaloby a medzi tými istými účastníkmi konania na základe zhodnej ochrannej známky Spoločenstva platnej pre rovnaké tovary alebo služby.“
III – Skutkové okolnosti a konania
11.
Odvolateľky sú spolumajiteľkami troch ochranných známok Spoločenstva pre odrodu jabĺk Pink Lady. Jednou z nich je slovné označenie a ďalšie dve predstavujú obrazové označenia. Carolus je belgická spoločnosť, ktorá sa usiluje o zápis slovného označenia „English pink“ ako ochrannej známky Spoločenstva pre svoju vlastnú odrodu jabĺk. Od roku 2009 bolo označenie „English pink“ ochrannou známkou Beneluxu, ktorej majiteľkou bola Carolus.
12.
Dňa 13. októbra 2009 Carolus podala na EUIPO prihlášku na zápis slovného označenia „English pink“ ako ochrannej známky Spoločenstva. V nadväznosti na túto prihlášku odvolateľky začali proti spoločnosti Carolus dve rôzne konania, aby ochránili svoje existujúce ochranné známky Spoločenstva.
13.
Najprv 20. apríla 2010 odvolateľky podali na EUIPO námietky proti zápisu „English pink“ na základe článku 8 ods. 1 písm. b) a článku 8 ods. 5 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva.
14.
Následne 8. júna 2010 odvolateľky podali proti spoločnosti Carolus žalobu pre porušenie práv na Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel, Belgicko), ktorý začal konanie ako súd pre ochranné známky Spoločenstva. Odvolateľky tvrdili, že používanie slovného označenia „English pink“ je nezákonné, pretože vyvoláva pravdepodobnosť zámeny so skoršou slovnou ochrannou známkou Spoločenstva „Pink Lady“. Z tohto dôvodu požadovali zrušenie ochrannej známky Beneluxu „English pink“, ktorú vlastní Carolus.
15.
Tieto dve konania však nakoniec vyústili do dvoch rôznych rozhodnutí, ktoré prijal EUIPO a Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) v súvislosti s pravdepodobnosťou zámeny medzi slovnou ochrannou známkou Spoločenstva „Pink Lady“ a slovným označením „English pink“.
16.
Na jednej strane námietkové oddelenie EUIPO 27. mája 2011 námietky predložené odvolateľkami zamietlo. Rozhodlo, že medzi slovným označením „English pink“ a slovnou ochrannou známkou Spoločenstva „Pink Lady“ neexistuje pravdepodobnosť zámeny.
17.
Na druhej strane Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) 28. júna 2012 rozhodol, že používanie slovného označenia „English pink“ vyvoláva pravdepodobnosť zámeny so skoršou slovnou ochrannou známkou Spoločenstva „Pink Lady“. V dôsledku toho rozhodol o zrušení ochrannej známky Beneluxu „English pink“, nariadil, aby Carolus bezodkladne prestala používať označenie „English pink“ v rámci Európskej únie, a odvolateľkám priznal náhradu škody formou paušálnej sumy vo výške 5000 eur, ktorú mala zaplatiť Carolus.
18.
V priebehu leta v roku 2012 odvolateľky zaslali EUIPO niekoľko listov, v ktorých ho oboznamovali s rozhodnutím vydaným Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
19.
Dňa 29. mája 2013 štvrtý odvolací senát EUIPO v rámci rozhodovania o odvolaní proti rozhodnutiu námietkového oddelenia zamietol návrhy odvolateliek, ale nijako neodkázal na rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
20.
Odvolateľky následne podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia odvolacieho senátu EUIPO. Ich hlavný žalobný návrh spočíval v tom, aby Všeobecný súd zmenil napadnuté rozhodnutie v tom zmysle, že ich námietkam proti zápisu označenia „English pink“ ako ochrannej známky Spoločenstva by sa malo vyhovieť. Subsidiárne navrhli, aby bolo rozhodnutie odvolacieho senátu EUIPO zrušené.
IV – Napadnutý rozsudok Všeobecného súdu a konanie pred Súdnym dvorom
21.
Všeobecný súd rozsudkom z 25. marca 2015 ( 3 ) zrušil rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu EUIPO. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.
22.
Všeobecný súd najmä konštatoval, že rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) nemá právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ ide o následné rozhodnutia odvolacieho senátu EUIPO. Rozhodol, že predmet a dôvod podania návrhov prejednávaných v konaniach na EUIPO a Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) nie sú totožné. Odvolací senát preto nebol viazaný rozsudkom Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
23.
Všeobecný súd však rozhodnutie odvolacieho senátu zrušil, pretože vôbec nezohľadnil rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) a neposúdil prípadný vplyv tohto rozsudku na výsledok námietkového konania. Všeobecný súd zároveň odmietol zmeniť rozhodnutie EUIPO. Uviedol, že nie je v takom postavení, aby mohol určiť, aké rozhodnutie mal odvolací senát prijať na základe preukázaných skutkových a právnych okolností. Svojím posúdením teda nemôže nahradiť posúdenie odvolacieho senátu EUIPO.
24.
V prejednávanom odvolaní odvolateľky napádajú rozhodnutie Všeobecného súdu z troch hlavných dôvodov.
25.
Prvý dôvod obsahuje sedem výhrad. Možno ich zhrnúť takto: odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že právoplatný rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) sám osebe nestačí na určenie, aké rozhodnutie mal odvolací senát prijať. Odvolateľky zastávajú názor, že aj keď nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva neobsahuje v tejto súvislosti žiadne výslovné ustanovenie, rozsudok súdu pre ochranné známky Spoločenstva bol pre EUIPO záväzný, pretože ide o súdne rozhodnutie. Ďalej uvádzajú, že obe konania, a to námietkové konanie vedené na EUIPO a konanie vo veci porušenia práv vedené na Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) sú totožné, keďže majú rovnaké žalobné dôvody, rovnaký predmet a rovnakých účastníkov konania. Odvolateľky tvrdia, že zákonnosť rozhodnutia EUIPO by sa mala posúdiť nielen s ohľadom na nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva, ale predovšetkým s ohľadom na všeobecné zásady práva Únie, akou je zásada právnej sily rozhodnutej veci.
26.
Ako druhý dôvod odvolateľky uvádzajú, že záver, že EUIPO nebol viazaný právoplatným rozsudkom súdu pre ochranné známky Spoločenstva, narúša ich legitímnu dôveru a znamená porušenie všeobecných zásad právnej istoty a dobrej správy vecí verejných.
27.
Ako tretí dôvod odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd porušil článok 65 ods. 3 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva tým, že odmietol zmeniť rozhodnutie odvolacieho senátu.
V – Posúdenie
28.
Hoci sa prvý a druhý dôvod predkladajú ako samostatné odvolacie dôvody, úzko spolu súvisia. Oba tieto dôvody z rôznych uhlov spochybňujú záver Všeobecného súdu, že rozhodnutie Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) nemá právnu silu rozhodnutej veci, a nie je teda pre odvolací súd EUIPO záväzné. Najprv sa preto budem zaoberať spoločne prvým a druhým odvolacím dôvodom (časť A) a následne sa zameriam na tretí odvolací dôvod (časť B).
A – O prvom a druhom dôvode
29.
Zásada právnej sily rozhodnutej veci je nevyhnutnou organizačnou zásadou každého súdržného právneho poriadku. Súd (a v niektorých prípadoch aj správny orgán), ktorý začal konanie vo veci, v ktorej už bolo vydané právoplatné rozhodnutie, musí odmietnuť svoju právomoc. Aby však takáto procesná prekážka vznikla, musí byť prvá vec totožná s druhou. V oboch veciach musí ísť o totožné konania. V tejto konkrétnej veci sa možno na zásadu právnej sily rozhodnutej veci odvolať len v prípade, že konanie vedené vo veci žaloby pre porušenie práv na Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel) je totožné s konaním o námietkach proti zápisu podaných na EUIPO.
30.
V rámci prejednávaného odvolania je teda kľúčovou otázkou definícia totožnosti konaní v zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva.
1. Totožnosť konaní a právna sila rozhodnutej veci
31.
Nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva sa snaží zabrániť prijímaniu protirečivých rozhodnutí súdmi pre ochranné známky Spoločenstva, vnútroštátnymi orgánmi alebo EUIPO, a tým zabezpečiť, aby nedošlo k narušeniu jednotného charakteru ochrannej známky Spoločenstva. ( 4 ) Tento cieľ sa premieta do viacerých konkrétnych procesných ustanovení tohto nariadenia, ktoré sa usilujú zabrániť potenciálne nezlučiteľným rozhodnutiam.
32.
Zásada právnej sily rozhodnutej veci sa odráža v článku 56 ods. 3 a článku 100 ods. 2 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Uvedené ustanovenia stanovujú kritériá pre totožnosť konaní a následky spojené s takýmto zistením.
33.
Článok 56 ods. 3 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva stanovuje, že návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti podaný na EUIPO nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a žalobného dôvodu a tých istých účastníkov konania rozhodol súd v niektorom členskom štáte.
34.
Podobne je cieľom článku 100 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva zabrániť situáciám, v ktorých by platnosť tej istej ochrannej známky Spoločenstva mali posudzovať EUIPO, ako aj súd pre ochranné známky Spoločenstva. Článok 100 ods. 2 konkrétne vyžaduje, aby súd pre ochranné známky Spoločenstva zamietol vzájomný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti, pokiaľ rozhodnutie prijaté EUIPO, týkajúce sa toho istého predmetu a toho istého žalobného dôvodu a zahŕňajúce tých istých účastníkov konania, už nadobudlo právoplatnosť.
35.
Je zrejmé, že ani jedno z týchto dvoch ustanovení sa v prejednávanej veci neuplatní. Poskytujú však užitočnú definíciu toho, čo predstavuje totožnosť konaní v zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Totožnosť, ktorá zakladá právnu silu rozhodnutej veci, pozostáva z troch prvkov: rovnaký predmet, rovnaký žalobný dôvod a rovnakí účastníci konania. ( 5 )
36.
Takéto chápanie totožnosti konaní sa neobmedzuje na nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva. Možno ho nájsť aj v iných oblastiach práva Únie, napríklad v nariadení o dizajnoch spoločenstva ( 6 ), alebo, čo je dôležitejšie, v nariadení (ES) č. 44/2001 ( 7 ).
37.
Pokiaľ ide o následky vyplývajúce z totožnosti konaní v zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, účinok právnej sily rozhodnutej veci sa spája s prvým právoplatným rozhodnutím, ktoré buď vydá súd vo forme rozsudku, alebo ho vydá EUIPO vo forme správneho rozhodnutia. V súlade s tým sa musia následné návrhy, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov, predmetov a žalobných dôvodov, buď vyhlásiť za neprípustné, alebo zamietnuť.
38.
Treba však dodať, že nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva neupravuje len situácie, v rámci ktorých sa vyskytujú všetky tri prvky totožnosti (rovnaký predmet, rovnaký žalobný dôvod a rovnakí účastníci konania), v dôsledku čoho sa uplatní právna sila rozhodnutej veci. Nariadenie obsahuje aj niekoľko iných ustanovení, ktorých cieľom je zabrániť prijímaniu protirečivých rozhodnutí v rámci systému ochrannej známky Spoločenstva aj v prípade keď, presne povedané, nie sú naplnené všetky tri prvky totožnosti konaní.
39.
Po prvé článok 104 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva s názvom „Osobitné pravidlá týkajúce sa súvisiacich žalôb“ ukladá súdom pre ochranné známky Spoločenstva a EUIPO, ak neexistujú osobitné dôvody pokračovať v konaní, aby prerušili konanie, ak sa platnosť ochrannej známky Spoločenstva už napadla pred iným súdom pre ochranné známky Spoločenstva na základe vzájomného návrhu, alebo ak už bol na EUIPO podaný návrh na zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti.
40.
Zdá sa, že z názvu, ako aj z obsahu článku 104 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva vyplýva, že upravuje situácie, v ktorých neexistuje totožnosť konaní v zmysle uvedenom vyššie. Toto ustanovenie sa týka výslovne „súvisiacich žalôb“, a nie totožných konaní. Znenie tohto ustanovenia naznačuje, že predmetné konania sú odlišné, hoci v oboch typoch konaní ide o platnosť ochrannej známky Spoločenstva.
41.
Po druhé článok 109 nariadenia sa týka súvisiacich žalôb vo forme súčasných a po sebe nasledujúcich občianskoprávnych žalôb na základe ochranných známok Spoločenstva a národných ochranných známok. Uvádza, že ak sa podajú žaloby o porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe ochrannej známky Spoločenstva a druhá na základe národnej ochrannej známky, súd, ktorý nezačal konať ako prvý, odmietne právomoc alebo môže konanie prerušiť v závislosti od situácie. Taktiež súd, ktorý koná o žalobe o porušení práv na základe národnej ochrannej známky alebo ochrannej známky Spoločenstva, zamietne žalobu vtedy, ak bol vynesený konečný rozsudok vo veci samej pri uvedení takého istého dôvodu žaloby a medzi tými istými účastníkmi konania.
42.
Podľa článku 109 tak účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, nemôže opätovne viesť konanie v rovnakej veci proti rovnakému účastníkovi konania, aj keď predmet nie je totožný, keďže z formálneho hľadiska ide o novú žalobu založenú na ochrannej známke Spoločenstva, a nie na národnej ochrannej známke alebo opačne.
43.
Z oboch práve citovaných článkov vyplýva, že okrem (úplne) totožných konaní s rovnakým predmetom, rovnakým žalobným dôvodom a rovnakými účastníkmi konania sa nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva vzťahuje aj na situácie, v ktorých sa paralelné alebo následné spory týkajúce sa ochranných známok Spoločenstva vecne značne prekrývajú. Nariadenie teda uznáva previazanosť právnych účinkov ochranných známok Spoločenstva na jednej strane a národných ochranných známok na strane druhej.
44.
Opäť platí, že takéto zásady sa neuplatňujú iba v rámci nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, ale vyskytujú sa aj v iných oblastiach práva Únie. Mechanizmus prerušenia konania alebo dokonca odmietnutia právomoci zakotvuje aj nariadenie č. 44/2001, na ktoré výslovne odkazujú odôvodnenia 16 a 17 spolu s článkom 94 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Nariadenie č. 44/2001 môže teda predstavovať najbližšiu možnú analógiu k nariadeniu o ochrannej známke Spoločenstva, pokiaľ ide o právnu silu rozhodnutej veci a súvisiace konania.
45.
Článok 27 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že „1. ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať; 2. keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu“.
46.
Podľa článku 28 nariadenia č. 44/2001 platí, že „1. ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie, ak sú veci ešte v štádiu konania na prvom stupni;… 3. na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach“. ( 8 )
47.
Podľa článkov 27 a 28 nariadenia č. 44/2001 existuje jasné rozdelenie právomocí medzi súdmi. Po prvé v prípade totožných konaní musí každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prospech súdu, ktorý začal konať ako prvý. Po druhé v prípade iných druhov konaní, ktoré nie sú totožné, ale úzko spolu súvisia, sa súdom ponecháva voľná úvaha, aby rozhodli, či na nich prebiehajúce konanie prerušia, kým prebieha konanie na súde, ktorý začal konať ako prvý.
48.
Aby som to zhrnul, v závislosti od stupňa vzájomnej súvislosti konaní možno v zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva rozlíšiť dva typy situácií. V prvom prípade ide o situácie opísané v článku 56 ods. 3 a článku 100 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva (a analogicky aj v článku 27 nariadenia č. 44/2001). Týkajú sa vecí, v ktorých nastáva totožnosť konaní, čo znamená, že sú naplnené všetky tri prvky totožnosti: rovnaký predmet, rovnaký žalobný dôvod a rovnakí účastníci konania. Ak sú všetky tieto prvky naplnené súčasne, uplatní sa právna sila rozhodnutej veci. To vedie k následku, že akýkoľvek súdny alebo správny orgán, akým je napríklad EUIPO, ktorý nezačal konať ako prvý, je povinný odmietnuť vykonávať svoju právomoc alebo prerušiť svoje konanie.
49.
V druhom prípade aj pri absencii úplnej totožnosti konaní existuje voľnejšia kategória súvisiacich alebo spojených vecí, akými sú napríklad situácie uvedené v článku 104, článku 109 ods. 1 písm. b) a článku 109 ods. 2 a 3 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva (a opäť analogicky v článku 28 nariadenia č. 44/2001). V situáciách, ktoré patria do tejto voľnejšej kategórie, má rozhodujúci orgán diskrečnú právomoc prerušiť prebiehajúce konanie a počkať na rozhodnutie orgánu, ktorý začal konať ako prvý.
2. Totožnosť konaní v prejednávanej veci
50.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa teraz zameriam na posúdenie prejednávanej veci.
51.
Prejednávaná vec sa týka osobitnej procesnej situácie, na ktorú sa nevzťahuje žiadne z ustanovení nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, a to vzájomného pôsobenia medzi žalobou pre porušenie práv, ktorá sa týka skoršej ochrannej známky Spoločenstva a národnej ochrannej známky a bola podaná na súd pre ochranné známky Spoločenstva, na jednej strane, a námietkovým konaním vedeným na EUIPO, v rámci ktorého sa uplatňuje tá istá skoršia ochranná známka Spoločenstva a to isté označenie ako národná ochranná známka, ktorého zápis sa požaduje na úrovni Spoločenstva, na strane druhej.
52.
Aj v prípade, keď v nariadení o ochrannej známke Spoločenstva absentuje akékoľvek konkrétne ustanovenie, ktoré by upravovalo uvedenú situáciu, uplatnenie zásady právnej sily rozhodnutej veci vyžaduje zistenie totožnosti konania o žalobe pre porušenie práv s námietkovým konaním.
53.
To však nie je tento prípad. Podľa môjho názoru Všeobecný súd dospel k správnemu záveru, že oba druhy konaní neboli totožné, a že v dôsledku toho EUIPO nebol viazaný rozhodnutím Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
54.
Všeobecný súd v bode 65 rozsudku napadnutého odvolaním uviedol, že „predmet, teda návrhy, vecí prejednávaných [Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel)] a EUIPO, naopak, rovnaké nie sú. Predmetom žaloby pre porušenie práv podanej na belgickom súde bolo zrušenie ochrannej známky Beneluxu English pink a zákaz používania tejto známky na území Únie, kým predmetom konania na EUIPO bola námietka proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva English pink“.
55.
Navyše v bode 66 Všeobecný súd ďalej uviedol, že „odlišujú sa aj dôvody, teda základ návrhov, oboch vecí. Po prvé v rámci konania na Tribunal de commerce de Bruxelles [Obchodný súd Brusel] je základom návrhu žalobkýň, aby bol konštatovaný zákaz, ktorým by sa zabránilo v porušovaní práv vyplývajúcich z ochranných známok Spoločenstva… článok 9 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 207/2009. Základom návrhu, aby bola vyhlásená neplatnosť ochrannej známky Beneluxu English pink, je zase článok 2.3 a článok 2.28 ods. 3 písm. b) Dohovoru štátov Beneluxu v oblasti duševného vlastníctva… Uvedený súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu práv z uvedených ochranných známok. Rozhodol preto o zrušení ochrannej známky Beneluxu English pink a zakázal používanie tohto označenia na celom území Únie. Po druhé v rámci konania pred EUIPO žalobkyne namietali proti zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva a v tejto súvislosti vychádzali z iných ustanovení nariadenia č. 207/2009, a to z článku 8 ods. 1 písm. b) a z článku 5 uvedeného nariadenia“.
56.
Ako teda Všeobecný súd správne zdôraznil, nešlo o totožnosť predmetov ani dôvodov.
57.
Po prvé, pokiaľ ide o predmet ( 9 ), žaloby pre porušenie práv a námietkové konania sledujú trochu odlišné ciele. Žaloby pre porušenie práv môže na súdoch pre ochranné známky Spoločenstva podať majiteľ skoršej ochrannej známky Spoločenstva proti používateľovi označenia, ktoré vyvoláva pravdepodobnosť zámeny s touto ochrannou známkou Spoločenstva, a to s tým cieľom, aby bol vydaný zákaz takéhoto škodlivého používania na území Európskej únie. Námietkové konania naproti tomu súvisia s konaním na EUIPO, ktoré sa týka zápisu označenia ako ochrannej známky Spoločenstva. Cieľom týchto konaní je zabrániť zápisu, ktorý predstavuje správny akt. Takže aj keď majú obe konania nepochybne niekoľko spoločných znakov, nie sú totožné. ( 10 )
58.
Uvedené je tiež zrejmé v prejednávanej veci v súvislosti s uplatnenými návrhmi: konkrétnym cieľom návrhov, ktoré odvolateľky podali na Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel), bolo zrušenie dvoch ochranných známok Beneluxu. Cieľom námietkového konania vedeného na EUIPO však bolo zabrániť zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva.
59.
Po druhé, pokiaľ ide o dôvod , súdy pre ochranné známky Spoločenstva a EUIPO uplatňujú rozdielne pravidlá. Zatiaľ čo súdy pre ochranné známky Spoločenstva uplatňovali v prejednávanej veci nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva, ale v rámci zrušenia ochrannej známky Beneluxu „English pink“ aj vnútroštátne právo/právo Beneluxu, EUIPO uplatňoval len nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva. ( 11 )
60.
Okrem toho EUIPO a Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd v Bruseli) neuplatnili ani rovnaké ustanovenia samotného nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd v Bruseli) uplatnil článok 98 a článok 102 tohto nariadenia, zatiaľ čo EUIPO uplatnil článok 8 ods. 1 písm. b), článok 8 ods. 5, článok 41 a článok 42.
61.
Napokon, hoci posúdenie pravdepodobnosti zámeny je súčasťou tak námietkového konania, ako aj konania o žalobe pre porušenie práv, Súdny dvor už rozhodol, že sa toto posúdenie líši v závislosti od druhu konania. Posúdenie sa musí vykonať retrospektívne a musí byť konkrétnejšie v prípade konaní o zákaze použitia označenia, kde platí, že „na účely posúdenia… sa treba obmedziť na okolnosti, ktoré charakterizujú toto použitie bez toho, aby bolo potrebné zisťovať, či iné použitie rovnakého označenia za iných okolností by bolo tiež spôsobilé vyvolať pravdepodobnosť zámeny“ ( 12 ). Naopak v rámci námietkových konaní sa hodnotenie musí vykonať obozretne a všeobecnejšie. Ako uviedol Súdny dvor, „pretože sa môžu meniť v čase a závisia od vôle majiteľov kolidujúcich ochranných známok, nie je vhodné zohľadňovať [konkrétne skutkové] okolnosti v rámci obozretnej analýzy pravdepodobnosti zámeny medzi týmito ochrannými známkami“. ( 13 )
62.
Ak teda dôvody a predmety totožné nie sú, nemôže sa v tejto veci uplatniť zásada právnej sily rozhodnutej veci.
63.
Zastávam preto názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že EUIPO nebol viazaný rozsudkom Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
3. Nad rámec formálnej totožnosti: úprimná a lojálna spolupráca v rámci systému ochrannej známky Spoločenstva
64.
Posúdenie totožnosti konaní, ktorá predstavuje jediný dôvod na uplatnenie zásady právnej sily rozhodnutej veci, je z povahy veci formálne a jeho rozsah je úzky. Je to logické: keďže sa táto zásada týka jasnosti a predvídateľnosti, jej výklad musí byť predvídateľný a pomerne úzky, a zároveň sa musí prísne zamerať na posúdenie existencie všetkých troch prvkov, ktoré ju tvoria. Ako už však vyplýva z vyššie uvedenej analýzy, povinnosť vnútroštátnych, ako aj európskych orgánov pôsobiacich v rámci systému ochrannej známky Spoločenstva, sa neobmedzuje na zabránenie formálne protirečivým rozhodnutiam. Ako vyplýva z odôvodnenia 17 nariadenia, ako aj na úrovni primárneho práva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, tieto orgány sú povinné postarať sa o to, aby zabránili vydaniu rozhodnutí, ktoré síce nie sú z formálneho hľadiska totožné, ale sú ťažko zlučiteľné z vecného hľadiska.
65.
V tejto súvislosti by sa v prejednávanej veci dalo povedať veľa. Hoci konania nie sú z formálneho hľadiska totožné, nemožno prehliadať značné vecné prekrytie, ktoré existuje medzi rozhodnutím odvolacieho senátu EUIPO a rozsudkom Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel). Konania, ktoré viedli k týmto rozhodnutiam, možno nepochybne kvalifikovať ako súvisiace konania a oba dotknuté rozhodovacie orgány o tejto skutočnosti zjavne vedeli.
66.
Po prvé, ako Všeobecný súd uviedol v bodoch 30 až 34 svojho rozsudku, odvolací senát EUIPO bol riadne informovaný o predchádzajúcom rozhodnutí Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel). V rozpore s článkom 75 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva ho však vo svojom následnom rozhodnutí nijako nezohľadnil.
67.
S týmto záverom môžem len súhlasiť. Odvolacie senáty EUIPO sú povinné zohľadniť všetky nové dôkazy a skutočnosti, ktoré im boli predložené. Nevykonávajú obmedzené súdne preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, ale na základe funkčnej kontinuity medzi prvým a druhým stupňom EUIPO prejednávajú odvolanie de novo . ( 14 ) Svoje rozhodnutia musia založiť na všetkých skutkových a právnych okolnostiach, ktoré účastníci konania predložili v rámci konania na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní. V súlade s uvedeným teda štvrtý odvolací senát mal vo svojom odôvodnení zohľadniť rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel).
68.
To však v žiadnom prípade neznamená oslabenie autonómie EUIPO. Nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva naďalej zostáva určujúcim štandardom, pokiaľ ide o zápis ochrannej známky Spoločenstva. Rozhodnutie súdu pre ochranné známky Spoločenstva, ktoré sa z vecného hľadiska zaoberá tou istou otázkou, a to pravdepodobnosťou zámeny medzi dvoma rovnakými označeniami, však predstavuje na účely nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva relevantnú skutočnosť . Táto skutočnosť je ešte relevantnejšia vzhľadom na to, že je možné si predstaviť, že by ten istý súd pre ochranné známky Spoločenstva mohol byť vzhľadom na svoju právomoc vyzvaný, aby pravdepodobnosť zámeny medzi slovnými označeniami „English pink“ a „Pink Lady“ opätovne posúdil, keďže Súdny dvor nedávno rozhodol, že majiteľ skoršej ochrannej známky Spoločenstva môže taktiež začať konanie týkajúce sa porušenia práv proti majiteľovi neskôr zapísanej ochrannej známky Spoločenstva. ( 15 )
69.
Treba jasne dodať, že povinnosť „ zohľadniť “ neznamená „ byť viazaný “ obsahom, a teda ani byť povinný dospieť vo veci k rovnakému záveru. Znepokojivým, avšak logickým záverom tejto diferenciácie je, že EUIPO by potenciálne mohol dospieť k inému vecnému záveru, čo sa týka pravdepodobnosti zámeny medzi dvoma označeniami, pokiaľ ide o zápis ochrannej známky Spoločenstva, než ku ktorému dospel súd pre ochranné známky Spoločenstva, pokiaľ ide o zrušenie skoršej národnej ochrannej známky.
70.
Tento záver je znepokojivý, pretože je rozhodne nežiaduci. V rámci súčasného procesného systému je však možný. Napriek tomu treba zdôrazniť, že ak neexistuje totožnosť konaní pri rozhodovaní vo veci samej, potom logicky nemožno požadovať totožnosť v neskoršom štádiu výkonu. Konkrétne to znamená, že zákaz používania označenia ako národnej ochrannej známky nemôže vylúčiť zapísanie a používanie rovnakého označenia ako ochrannej známky Spoločenstva.
71.
Po druhé treba zdôrazniť, že prejednávaný spor sa, prirodzene, nijako nedotýka právoplatného rozsudku Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel). Vo všeobecnosti však možno dodať, že by bolo dobrým odporúčaním, aby súd pre ochranné známky Spoločenstva, ktorý by sa nachádzal v situácii podobnej, akou je situácia Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel), prerušil na ňom prebiehajúce konanie a počkal na rozhodnutie EUIPO v danej veci. Keďže v samotnom nariadení o ochrannej známke Spoločenstva sa v tejto súvislosti nenachádza žiadne osobitné ustanovenie, vnútroštátny súd konajúci ako súd pre ochranné známky Spoločenstva by mohol využiť svoju diskrečnú právomoc a nepochybne nariadiť prerušenie konania podľa vnútroštátnych procesných pravidiel s odkazom na článok 100 ods. 7, článok 104 a článok 109 ods. 1 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Počas trvania prerušenia konania by dokonca mohol nariadiť predbežné a ochranné opatrenia podľa článku 104 ods. 3 a článku 109 ods. 4 nariadenia.
72.
Na záver treba uviesť, že prejednávaná vec určite nie je dobrým príkladom úprimnej a lojálnej spolupráce vo všeobecnosti v rámci Únie a konkrétne v rámci systému ochrannej známky Spoločenstva, iba ak by sa zásada vzájomnej spolupráce mala nahradiť zásadou vzájomnej ľahostajnosti. Aj v prípade absencie osobitného procesného ustanovenia v samotnom nariadení o ochrannej známke Spoločenstva a v prípade absencie totožnosti konaní, ktorá by mala za následok uplatnenie všeobecnej zásady právnej sily rozhodnutej veci medzi dvoma predmetnými konaniami, však zastávam názor, že súčasný systém, ak sa berie vážne, už pre takéto situácie poskytuje riešenie: EUIPO, ako aj súdy pre ochranné známky Spoločenstva sú povinné zohľadniť súvisiace alebo spojené konania alebo rozhodnutia vydané iným orgánom a túto skutočnosť reflektovať vo svojich konaniach a v konečných rozhodnutiach vo veci samej.
B – O treťom dôvode
73.
Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod týkajúci sa porušenia článku 65 ods. 3 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, domnievam sa, že Všeobecný súd nepochybil, keď odmietol vo veci sám rozhodnúť.
74.
Právomoc na zmenu rozhodnutia priznaná Všeobecnému súdu neznamená, že mu je priznaná právomoc nahradiť posúdenie odvolacieho senátu vlastným posúdením, a tým menej vykonať posúdenie, ku ktorému sa uvedený senát ešte nevyjadril. ( 16 ) Výkon právomoci na zmenu rozhodnutia sa preto musí v zásade obmedziť na situácie, v ktorých Všeobecný súd po preskúmaní posúdenia vykonaného odvolacím senátom môže na základe preukázaných skutkových a právnych okolností stanoviť, aké rozhodnutie bol odvolací senát povinný prijať.
75.
V prejednávanej veci odvolací senát EUIPO nezohľadnil rozsudok Tribunal de commerce de Bruxelles (Obchodný súd Brusel), ktorý by mal určite svoj význam. Posúdenie tohto rozsudku nemôže nahradiť svojím posúdením Všeobecný súd.
76.
Nakoniec, ak Všeobecný súd nemôže za takýchto okolností nahradiť posúdenie EUIPO svojím posúdením, to isté platí a fortiori aj pre Súdny dvor. V prejednávanej veci Súdny dvor nemôže nahradiť posúdenie odvolacieho senátu svojím posúdením a podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora vydať rozsudok týkajúci sa predmetu námietky. Vec sa preto musí vrátiť na konanie odvolaciemu senátu.
77.
Na základe uvedených dôvodov navrhujem, aby sa tretí odvolací dôvod zamietol.
VI – O trovách
78.
Odvolateľky nemali vo svojom odvolaní úspech. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku by mali znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vzniknuté EUIPO. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že tento spor vznikol čiastočne v dôsledku značných nedostatkov rozhodnutia EUIPO. Zdá sa mi preto spravodlivé, aby každý z účastníkov konania znášal svoje vlastné trovy konania podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku.
VII – Návrh
79.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:
1.
Odvolanie zamietol.
2.
Nariadil, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Nariadenie Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 78 , 2009, s. 1).
( 3 ) Rozsudok Apple and Pear Australia a Star Fruits Diffusion/ÚHVT – Carolus C. (English pink) ( T‑378/13 , EU:T:2015:186 ).
( 4 ) Pozri odôvodnenie 16 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Pokiaľ ide o jednotný charakter systému ochrannej známky Spoločenstva vo všeobecnosti, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci DHL Express ( C‑235/09 , EU:C:2010:595 , body 18 až 26 ).
( 5 ) Treba zdôrazniť, že terminológia používaná pre jednotlivé prvky právnej sily rozhodnutej veci sa určitým spôsobom líši v rôznych jazykových verziách, a môže teda vyvolať určité nejasnosti. Konkrétne anglická verzia nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva používa výraz „subject matter“, zatiaľ čo francúzska verzia pre vystihnutie toho istého prvku používa výraz „l’objet“. Ja sa v týchto návrhoch budem pridržiavať terminológie, ktorú zaviedla anglická verzia nariadenia, aj napriek skutočnosti, že prirodzený význam slov sa môže trochu líšiť. Na účely prejednávanej veci chápem výraz „cause of action“ ako odkaz na skutkové okolnosti a právne ustanovenia, z ktorých návrh vychádza, a výraz „subject mater“ ako odkaz jednak na predmet návrhu v zmysle výsledku, ktorý chce navrhovateľ dosiahnuť, ako aj na konkrétnu vec, ktorá je predmetom návrhu.
( 6 ) Nariadenie Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva ( Ú. v. ES L 3 , 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142). Pozri najmä článok 52 ods. 3 a článok 86 ods. 5.
( 7 ) Nariadenie z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42). Toto nariadenie bolo prepracované nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ). V kontexte Bruselského dohovoru z 27. septembra 1968 pozri rozsudky Gubisch Maschinenfabrik/Palumbo ( 144/86 , EU:C:1987:528 , body 14 až 17 ), Tatry ( C‑406/92 , EU:C:1994:400 , body 38 až 45 ), Drouot assurances ( C‑351/96 , EU:C:1998:242 , bod 19 ), Gantner Electronic ( C‑111/01 , EU:C:2003:257 , body 24 až 32 ), Gasser ( C‑116/02 , EU:C:2003:657 , bod 41 ) a Mærsk Olie & Gas ( C‑39/02 , EU:C:2004:615 , body 34 až 39 ). Pokiaľ ide o nariadenie č. 44/2001, pozri rozsudky Nipponkoa Insurance Co. (Europe) ( C‑452/12 , EU:C:2013:858 , body 42 až 44 ) a Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements ( C‑523/14 , EU:C:2015:722 , body 43 až 46 ).
( 8 ) V zmysle prepracovaného nariadenia sa články 27 a 28 stali článkami 29 a 30. Zmeny, ktoré boli zavedené, však nemajú na túto analýzu žiadny vplyv.
( 9 ) Pozri poznámku pod čiarou 5.
( 10 ) Opäť, pokiaľ ide o širšiu analógiu v kontexte Bruselského dohovoru, pozri rozsudky Gubisch Maschinenfabrik/Palumbo ( 144/86 , EU:C:1987:528 , body 15 až 17 ), Tatry ( C‑406/92 , EU:C:1994:400 , body 41 až 44 ) a Mærsk Olie & Gas ( C‑39/02 , EU:C:2004:615 , body 35 až 36 ). V inom kontexte, v ktorom sú však vyjadrené podobné úvahy, pozri tiež rozsudky Komisia/Tomkins ( C‑286/11 P , EU:C:2013:29 , bod 43 ) a Total/Komisia ( C‑597/13 P , EU:C:2015:613 , body 39 až 41 ).
( 11 ) Pozri všeobecne uznesenie vo veci Emram/ÚHVT ( C‑354/11 P , EU:C:2012:167 , body 92 a nasl.) a rozsudok Alcon/ÚHVT ( C‑412/05 P , EU:C:2007:252 , bod 65 ).
( 12 ) Rozsudok O2 Holdings & O2 (UK) ( C‑533/06 , EU:C:2008:339 , bod 67 ).
( 13 ) Rozsudok T.I.M.E. ART/ÚHVT ( C‑171/06 P , EU:C:2007:171 , bod 59 ).
( 14 ) Rozsudok ÚHVT/Kaul ( C‑29/05 P , EU:C:2007:162 , bod 57 ).
( 15 ) Rozsudok Fédération Cynologique Internationale ( C‑561/11 , EU:C:2013:91 ).
( ) Rozsudok Edwin/ÚHVT ( C‑263/09 P , EU:C:2011:452 , bod 72 ).