C-247/15

Európska komisia (C‑253/15 P),

Rada Európskej únie (C‑259/15 P)

proti

Chin Haur Indonesia, PT

„Odvolanie — Obchodná politika — Dumping — Vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 501/2013 — Dovoz bicyklov odosielaných najmä z Indonézie — Rozšírenie konečného antidumpingového cla zavedeného na dovoz bicyklov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike na tento dovoz — Nariadenie (ES) č. 1225/2009 — Články 13 a 18 — Obchádzanie — Odmietnutie spolupráce časťou výrobcov/vývozcov, na ktorých sa vzťahuje prešetrovanie — Dôkaz obchádzania — Súbor súhlasných nepriamych dôkazov — Nedostatok odôvodnenia — Porušenie procesných práv“

1.

4.

V prejednávaných veciach je Súdny dvor vyzvaný, aby s prihliadnutím na túto judikatúru spresnil požiadavky týkajúce sa dôkazu, ktorým podliehajú inštitúcie, aby mohli preukázať obchádzanie v odlišnom skutkovom rámci, teda v situácii, ktorá sa nevyznačuje odmietnutím spolupráce zo strany všetkých zainteresovaných strán, ale iba zo strany časti výrobcov/vývozcov, na ktorých sa vzťahuje prešetrovanie.

I – Právny rámec

5.

Hoci v rámci rokovaní WTO‑GATT bola predmetom diskusie otázka obchádzania, nepodarilo sa dospieť k žiadnej dohode. V dôsledku toho antidumpingový kódex z roku 1994 ( 6 ) napokon neobsahuje žiadne ustanovenie v tejto oblasti. ( 7 ) Za týchto okolností Európska únia jednostranne prijala svoju vlastnú právnu úpravu proti obchádzaniu. ( 8 )

6.

9.

Článok 13 ods. 4 základného nariadenia upravuje možnosť udeliť určitým spoločnostiam oslobodenie od opatrení prijatých proti obchádzaniu cla. Stanovuje, že „dovozy nepodliehajú registrácii… ak sa uskutočňujú v rámci obchodnej činnosti spoločnosťami, ktoré čerpajú výhody z oslobodení. Žiadosti o oslobodenia, náležite doložené dôkazmi, sa predkladajú v rámci lehôt stanovených v nariadení Komisie, ktorým sa začína zisťovanie. Ak prax, postup alebo činnosť obchádzania prebiehajú mimo [Únie], oslobodenia možno udeliť tým výrobcom daných výrobkov, ktorí dokážu, že nie sú v spojení so žiadnym výrobcom, ktorý podlieha opatreniam, a u ktorého sa zistí, že nie je zapojený do praktík obchádzania, ktoré sú vymedzené v odsekoch 1 a 2 tohto článku. … Tieto oslobodenia sa udeľujú rozhodnutím Komisie… alebo rozhodnutím Rady, ktorým sa zavádzajú opatrenia a zostávajú v platnosti počas obdobia a za podmienok, ktoré sú v nich ustanovené. … oslobodenia [možno] udeliť tiež po skončení zisťovania, ktoré vedie k rozšíreniu opatrení“.

10.

Článok 18 základného nariadenia s názvom „Odmietnutie spolupráce“ uvádza:

„1. V prípadoch, keď ktorákoľvek zainteresovaná strana odmietne prístup k potrebným informáciám alebo ich inak neposkytne v lehote stanovenej v tomto nariadení, prípadne významným spôsobom vytvára prekážky uskutočneniu zisťovania, predbežné alebo konečné zistenia, či už pozitívne alebo negatívne možno vypracovať na základe dostupných skutočností.

…

12.

V roku 2012 začala Komisia na základe sťažnosti prešetrovanie týkajúce sa prípadného obchádzania antidumpingových opatrení zavedených nariadením č. 990/2011 dovozom bicyklov odosielaných okrem iného z Indonézie. ( 11 ) V rámci tohto prešetrovania spoločnosť Chin Haur podala žiadosť o oslobodenie podľa článku 13 ods. 4 základného nariadenia. Komisia vykonala overovanie na mieste v priestoroch spoločnosti Chin Haur v Indonézii a napokon zamietla žiadosť spoločnosti Chin Haur o oslobodenie pre nespoľahlivosti informácií poskytnutých touto spoločnosťou. ( 12 )

13.

Dňa 29. mája 2013 prijala Rada sporné nariadenie.

14.

V tomto nariadení Rada najprv uviedla, že spomedzi štyroch indonézskych spoločností, ktoré podali žiadosť o oslobodenie a ktoré predstavujú 91 % všetkých dovozov z Indonézie do Únie, sa tri spoločnosti považovali za spolupracujúce, zatiaľ čo údaje oznámené štvrtou spoločnosťou, a to spoločnosťou Chin Haur, nebolo možné overiť a boli málo spoľahlivé, takže ich nebolo možné zohľadniť. ( 13 ) V dôsledku toho Rada v odôvodnení 33 tohto nariadenia uviedla, že závery týkajúce sa spoločnosti Chin Haur sa v súlade s článkom 18 základného nariadenia zakladali na dostupných skutočnostiach.

(62)

Pokiaľ ide o štvrtú spoločnosť [teda Chin Haur], ako sa uvádza v odôvodneniach 29 až 33, uplatňovanie článku 18 základného nariadenia bolo opodstatnené. Prešetrovaním sa zistilo, že spoločnosť nevlastnila dostatočné zariadenia na odôvodnenie objemov vývozu do Únie počas [referenčného] obdobia, a vzhľadom na chýbajúce akékoľvek ďalšie opodstatnenie je možné dospieť k záveru, že spoločnosť bola zapojená do praktík obchádzania prostredníctvom prekládky.

(63)

V rámci zvyšného vývozu do Únie nebola nadviazaná spolupráca….

(64)

Z toho dôvodu vzhľadom na zmenu v štruktúre obchodu medzi Indonéziou a Úniou uvedenú v odôvodnení 58 sa v zmysle článku 13 ods. 1 základného nariadenia potvrdzuje zistenie v súvislosti s jednou spoločnosťou z Indonézie, ako sa uvádza v odôvodnení [62], a skutočnosť, že nie všetci výrobcovia/vývozcovia z Indonézie podali žiadosť a spolupracovali v súvislosti s existenciou prekládky výrobkov s čínskym pôvodom cez Indonéziu.“

Chin Haur podala 9. augusta 2013 na Všeobecný súd žalobu o zrušenie článku 1 ods. 1 a 3 sporného nariadenia.

20.

Všeobecný súd 8. októbra 2013 vyhovel žiadosti spoločnosti Chin Haur, aby vec bola prejednaná v skrátenom konaní. ( 18 )

21.

Uznesením z 11. novembra 2013 predseda siedmej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Komisie na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rady. Komisii však nebolo povolené, aby predložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. ( 19 ) Keďže vec sa prejednávala v skrátenom konaní, Komisia podala 25. júna 2014 žiadosť, aby jej bolo povolené podať vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania. ( 20 ) Všeobecný súd túto žiadosť zamietol.

22.

V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 81 až 94 napadnutého rozsudku analyzoval skutočnosti oznámené spoločnosťou Chin Haur počas prešetrovania a rozhodol, že tieto skutočnosti neumožňovali preukázať, že táto spoločnosť bola naozaj vývozcom z Indonézie alebo že spĺňala kritériá upravené v článku 13 ods. 2 základného nariadenia.

26.

V druhom rade v bodoch 95 až 103 uvedeného rozsudku Všeobecný súd preskúmal skutočnosti, ktoré mala Rada k dispozícii, aby dospela k záveru o existencii prekládky vykonávanej spoločnosťou Chin Haur. Po tejto analýze Všeobecný súd v bode 104 svojho rozsudku usúdil, že na základe týchto skutočností Rada nemala k dispozícii dostatok nepriamych dôkazov, aby podložila svoj záver uvedený v odôvodnení 62 sporného nariadenia. V bode 105 uvedeného rozsudku sa Všeobecný súd navyše domnieval, že skutočnosť, že Chin Haur nevedela preukázať, že je skutočne výrobcom z Indonézie alebo že spĺňa podmienky podľa článku 13 ods. 2 základného nariadenia, nedávala Rade možnosť vysloviť automaticky záver o existencii prekládky vykonávanej spoločnosťou Chin Haur, keďže takáto možnosť nijako nevyplýva zo základného nariadenia alebo z judikatúry. Všeobecný súd preto vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu bez toho, aby sa zaoberal ďalšími dvomi výhradami vznesenými spoločnosťou Chin Haur. V dôsledku toho zrušil článok 1 ods. 1 a 3 sporného nariadenia „v rozsahu, v akom sa týka“ spoločnosti Chin Haur.

IV – Návrhy účastníkov konania

27.

Svojimi odvolaniami Maxcom, Komisia a Rada navrhujú Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, zamietol prvostupňovú žalobu a zaviazal Chin Haur na náhradu trov konania. Komisia a Rada subsidiárne navrhujú, aby bola vec vrátená Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie a aby sa o trovách konaniach v prvostupňovom a odvolacom konaní rozhodlo neskôr.

Po prvé Maxcom, Komisia a Rada tvrdia, že Všeobecný súd sa v rôznych ohľadoch dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia. ( 21 ) Po druhé Komisia a Rada uvádzajú, že napadnutý rozsudok je postihnutý nedostatkom odôvodnenia a rozporným odôvodnením; v tej istej súvislosti Rada tiež tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav. ( 22 ) Po tretie Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil jej procesné práva. ( 23 )

A – O odvolacích dôvodoch založených na nesprávnom uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia

1. Argumentácia účastníkov konania

31.

V prvej skupine odvolacích dôvodov Maxcom, Komisia a Rada v podstate tvrdia, že úvaha obsiahnutá v bodoch 95 až 105 napadnutého rozsudku, na základe ktorej Všeobecný súd zrušil sporné nariadenie, je v rôznych ohľadoch postihnutá nesprávnym právnym posúdením pri uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia.

32.

Po druhé podľa spoločnosti Maxcom skutočnosti, z ktorých Všeobecný súd vychádzal v bodoch 95 až 102 napadnutého rozsudku, aby dospel k záveru, že Rada nemala k dispozícii dostatok nepriamych dôkazov, aby konštatovala, že Chin Haur sa nepodieľala na prekládke, sú irelevantné. V tomto prípade je podstatnou otázkou odmietnutie spolupráce spoločnosťou Chin Haur, ktoré bránilo Komisii, aby si urobila úplný obraz o činnostiach tejto spoločnosti, takže zistenia, ktoré sa jej týkali, museli byť urobené na základe článku 18 ods. 1 základného nariadenia. Napadnutý rozsudok odmeňuje Chin Haur za to, že nespolupracovala a je v rozpore tak s účelom základného nariadenia, ako aj judikatúrou. Navyše inštitúcie nie sú povinné preukázať konkrétne existenciu presných praktík obchádzania. Musia preukázať iba to, že zmena v obchode vyplýva z obchádzania. Z toho plynie, že zrušenie sporného nariadenia z dôvodu, že inštitúcie nemali k dispozícii dostatok dôkazov na to, aby konštatovali existenciu prekládky, predstavuje zjavne nesprávne právne posúdenie.

35.

V druhom rade Komisia a Rada tvrdia, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd vychádza z implicitného predpokladu, že článok 13 ods. 1 základného nariadenia vyžaduje, aby inštitúcie preukázali, že každý výrobca/vývozca v krajine, ktorá je predmetom prešetrovania, sa venuje prekládke. Takýto výklad je nesprávny. Po prvé to odporuje povinnosti posúdiť podmienky uvedené v článku 13 ods. 1 základného nariadenia na úrovni krajiny, a nie na úrovni jednotlivých vývozcov. Po druhé robí článok 13 ods. 4 základného nariadenia bezpredmetným. Po tretie zamieňa pojem „praktika obchádzania“ s jedným z jeho prejavov, konkrétne s prekládkou. Inštitúcie však nie sú povinné preukázať konkrétnu existenciu presných praktík obchádzania. Po štvrté Všeobecný súd pri posudzovaní jednotlivých žalobných dôvodov vykladá pojem praktiky obchádzania rozporne.

Chin Haur popiera všetky tvrdenia odvolateliek. Najprv uvádza, že tvrdenia vzťahujúce sa na záver Všeobecného súdu, podľa ktorého neexistoval dostatočný dôkaz o existencii prekládky vykonávanej spoločnosťou Chin Haur, sa týkajú posúdenia skutkového stavu a sú preto neprípustné. Ďalej sa podľa spoločnosti Chin Haur v prvom rade dotknutá problematika v podstate týka dôkazného bremena pri preukazovaní obchádzania, a najmä prekládok. Všeobecný súd iba tvrdil, že toto bremeno nesú inštitúcie a že v tomto prípade ho neuniesli. Rozdiel medzi posúdením obchádzania na úrovni krajiny a na úrovni jednotlivého vývozcu nie je podložený znením základného nariadenia a v tomto prípade je irelevantný, pretože samotná Rada v spornom nariadení obe kritériá spája. Navyše Všeobecný súd nikdy netvrdil, že inštitúcie musia pozitívne preukázať, že každý jednotlivý výrobca/vývozca sa venuje prekládke. Odvolateľky naďalej zamieňajú medzi dôkazným bremenom, ktoré nesú inštitúcie, a požadovanou úrovňou dôkazu, ktorá môže byť nižšia v prípade odopretia spolupráce v súlade s článkom 18 základného nariadenia. Na rozdiel od situácie vo veci Simon, Evers & Co. ( 24 ) však v tomto prípade na jednej strane inštitúcie nemali k dispozícii žiaden súbor súhlasných nepriamych dôkazov týkajúcich sa existencie prekládky a na druhej strane niektoré podniky pri prešetrovaní spolupracovali.

38.

V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že zistenia Všeobecného súdu neboli dostatočné na zrušenie sporného nariadenia, Chin Haur tvrdí, že v tomto nariadení Rada nijako nekonštatovala, že iní výrobcovia z Indonézie než ona sa venujú prekládke. Jediné zistenie nachádzajúce sa v spornom nariadení je, že niektorí z týchto výrobcov, predstavujúci malú časť celkovej výroby, nespolupracovali. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora však nič neoprávňovalo inštitúcie, aby sa uspokojili s tým, že vyvodia existenciu prekládok iba z odmietnutia spolupráce jednotlivými výrobcami/vývozcami.

41.

Treba však uviesť, že ako zdôraznila samotná Chin Haur v rámci výhrad založených na nesprávnom uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia, prejednávané odvolania nastoľujú v podstate otázky týkajúce sa dôkazného bremena a úrovne dôkazu vyžadovanej na preukázanie existencie obchádzania. V rozsahu, v akom sa uvedené výhrady netýkajú zistenia skutkového stavu a preskúmania dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd, ale vzťahujú sa na nerešpektovanie pravidiel uplatniteľných v oblasti dokazovania, ktoré podľa judikatúry predstavuje právnu otázku, ( 26 ) tak treba tieto výhrady považovať za prípustné.

b) Právna úprava Únie v oblasti obchádzania s prihliadnutím na judikatúru

42.

Pred preskúmaním výhrad založených na porušení článku 13 ods. 1 základného nariadenia treba krátko posúdiť právnu úpravu Únie v oblasti obchádzania s prihliadnutím na relevantnú judikatúru. Táto právna úprava má zabezpečiť účinnosť pôvodných antidumpingových opatrení a zabrániť ich obchádzaniu. ( 27 )

43.

45.

V rozsudku Simon, Evers & Co. ( 32 ) Súdny dvor ďalej tiež uviedol, že zo základného nariadenia, predovšetkým z jeho článku 13 ods. 3, vyplýva, že bremeno preukázania existencie obchádzania nesú inštitúcie. ( 33 ) Keď sa inštitúcie rozhodnú rozšíriť antidumpingové clo, ktoré zaviedli na dovoz z určitej krajiny, na inú krajinu, sú povinné preukázať, že sú splnené všetky podstatné znaky obchádzania tohto cla uvedené v článku 13 ods. 1 tretej vete základného nariadenia. ( 34 )

46.

Akonáhle inštitúcie preukázali, že štyri podmienky sú splnené, čiže akonáhle je preukázaná existencia obchádzania vo vzťahu ku krajine, o ktorú ide v prešetrovaní, je predtým zavedené antidumpingové clo rozšírené na všetky dovozy z tejto krajiny.

47.

Výrobcovi/vývozcovi dotknutého výrobku pochádzajúcemu z tejto krajiny možno podľa článku 13 ods. 4 základného nariadenia udeliť individuálne oslobodenie od takto zavedeného cla, ktoré má zabrániť obchádzaniu, ak podal v stanovených lehotách žiadosť o oslobodenie náležite podloženú dôkazmi a v prípade, ak k praktikám obchádzania dochádza mimo Únie, keď sú splnené dve podmienky: po prvé, ak je schopný preukázať, že nie je prepojený s výrobcom, ktorý podlieha opatreniam a, po druhé, ak sa zistilo, že tento výrobca sa nepodieľa na obchádzaní. ( 35 )

Vo svojej judikatúre, predovšetkým v rozsudkoch Simon, Evers & Co. ( 37 ) a APEX ( 38 ), Súdny dvor rovnako poskytol usmernenia, pokiaľ ide o úroveň dôkazu požadovanú na preukázanie existencie podstatných znakov obchádzania podľa článku 13 ods. 1 základného nariadenia. V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že v rámci prešetrovania existencie obchádzania nemajú inštitúcie právomoc donútiť dotknutých výrobcov/vývozcov k účasti na prešetrovaní alebo k poskytnutiu informácií. Sú teda závislé od dobrovoľnej spolupráce zainteresovaných strán pri poskytnutí potrebných informácií. Práve z tohto dôvodu základné nariadenie vo svojom článku 18 ods. 1 a 6 upravilo, že v prípade odmietnutia spolupráce môže Komisia na jednej strane prijať závery „na základe dostupných skutočností“ a na druhej strane, že výsledok môže byť pre stranu, ktorá nespolupracovala alebo spolupracovala iba čiastočne „menej priaznivý, ako by tomu bolo v prípade, ak by táto spolupracovala“ ( 39 ).

50.

Súdny dvor z toho výslovne vyvodil, že v prípade odmietnutia spolupráce majú odseky 1 a 6 článku 18 základného nariadenia jasne zmierniť bremeno preukázania existencie obchádzania, ktoré nesú inštitúcie. ( 40 )

51.

Súdny dvor spresnil, že normotvorca Únie nemal v úmysle zaviesť právnu domnienku, ktorá by umožňovala z odmietnutia spolupráce zainteresovaných alebo dotknutých strán priamo vyvodiť existenciu obchádzania a zbavovala by inštitúcie akéhokoľvek dôkazného bremena. ( 41 )

52.

i) Úvodné pripomienky

55.

Ako už bolo uvedené, výhrady založené na porušení článku 13 ods. 1 základného nariadenia spochybňujú iba analýzu týkajúcu sa druhého podstatného znaku obchádzania uvedeného v bodoch 6 a 43 týchto návrhov, teda požiadavky, aby zmena v štruktúre obchodu vychádzala z praktík obchádzania, pre ktoré neexistuje iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem uloženia antidumpingového cla. Pred analýzou týchto výhrad sa však na úvod vyžadujú tri úvahy.

56.

Po prvé uvádzam, že ako to vyplýva z bodu 16 týchto návrhov, záver Rady o existencii prekládky čínskych bicyklov cez Indonéziu (odôvodnenie 64 sporného nariadenia) sa zakladá na troch skutočnostiach, medzi ktoré patrí zistenie, že Chin Haur sa podieľala na prekládke (zistenie vykonané v odôvodnení 62 sporného nariadenia).

57.

Zrušenie založené na porušení článku 13 ods. 1 základného nariadenia však predpokladá, že zistenie týkajúce sa existencie jedného z podstatných znakov obchádzania tak, ako sú uvedené v tomto ustanovení, je nesprávne. Z toho vyplýva, že v napadnutom rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, hoci to výslovne netvrdil, že záver zohľadnený v spornom nariadení týkajúci sa druhého podstatného znaku obchádzania bol nesprávny.

61.

V spornom nariadení je záver týkajúci sa existencie tohto druhého podstatného znaku obchádzania, konkrétne záver týkajúci sa existencie praktík obchádzania na úrovni Indonézie, obsiahnutý v odôvodnení 64 sporného nariadenia. Všeobecný súd však konštatoval, že v zistení týkajúcom sa účasti spoločnosti Chin Haur na prekládke, došlo ku chybe (zistenie uvedené v odôvodnení 62 sporného nariadenia).

62.

Za týchto okolností, keďže Všeobecný súd založil zrušenie sporného nariadenia na porušení článku 13 ods. 1 základného nariadenia, zákonite sa implicitne domnieval, že chyba objavená v zistení týkajúcom sa spoločnosti Chin Haur nenapraviteľne vyvrátila záver týkajúci sa druhého podstatného znaku obchádzania, konkrétne záver o existencii praktík obchádzania cez Indonéziu. Inými slovami Všeobecný súd sa domnieval, že chyba zistená v odôvodnení 62 sporného nariadenia „zosadila“ všeobecný záver obsiahnutý v odôvodnení 64 toho istého nariadenia.

63.

V uvedených bodoch napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, že na základe skutočností nachádzajúcich sa v spise Rada nemala k dispozícii dostatok nepriamych dôkazov pre záver obsiahnutý v odôvodnení 62 sporného nariadenia, že Chin Haur s prihliadnutím na objem vyvezený do Únie nedisponovala dostatočnými výrobnými kapacitami, a teda ani pre záver, že sa podieľala na prekládke. Na to, aby Všeobecný súd dospel k tomuto záveru, po prvé v bodoch 96 až 101 uvedeného rozsudku analyzoval zistenia, ktoré urobili zamestnanci Komisie počas overovania na mieste v priestoroch spoločnosti Chin Haur, a usúdil, že žiadne z týchto zistení, či už jednotlivo alebo zohľadňované spoločne, presvedčivo nepoukazovalo na existenciu prekládky. Po druhé v bode 102 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol na jednej strane, že Chin Haur popiera väčšinu zistení vyplývajúcich zo správy zamestnancov Komisie z misie, z ktorej vychádzala Rada, a na druhej strane, že fotografie, na ktoré Rada odkazovala, nenaznačovali existenciu prekládky. Po tretie v bode 103 toho istého rozsudku sa Všeobecný súd po tom, čo uviedol, že Rada založila svoju úvahu aj na tom, že Chin Haur nepreukázala, že skutočne bola výrobcom bicyklov z Indonézie alebo že spĺňala kritériá uvedené v článku 13 ods. 2 základného nariadenia, domnieval, že z toho zistenia samého osebe nemôže vyplývať, že Chin Haur sa podieľala na prekládke.

– O predmete a úrovni dôkazu vyžadovanej v prípade neposkytnutia spolupráce zo strany časti dotknutých výrobcov/vývozcov pri prešetrovaní zameranom na obchádzanie

69.

Po druhé, pokiaľ ide o úroveň dôkazu, domnievam sa, že dôvod výkladu prijatého Súdnym dvorom v rozsudkoch Simon, Evers & Co. a APEX v prípade úplného odmietnutia spolupráce, a to požiadavka neohroziť účinnosť opatrení na ochranu obchodu Únie ( 48 ), v celom rozsahu platí aj v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom podniky, ktoré nespolupracovali pri prešetrovaní, predstavujú väčšinový podiel na dovozoch daného výrobku do Únie. ( 49 ) V prípade, ak je úroveň neposkytnutia spolupráce takáto vysoká, si teda myslím, že inštitúcie sú oprávnené oprieť sa o súbor súhlasných nepriamych dôkazov, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázali existenciu prvkov zakladajúcich obchádzanie a konkrétnejšie, aby preukázali, že zmena v štruktúre obchodu vychádza z praktík obchádzania. V takomto prípade samozrejme pri svojom závere nemôžu ignorovať, že sa zistilo, že viac alebo menej významná časť výrobcov/vývozcov sa nevenovala takýmto praktikám.

70.

Po tretie, pokiaľ ide o otázku, či inštitúcie musia preukázať existenciu konkrétnych praktík obchádzania, verím, že rozsudok Simon, Evers & Co. môže poskytnúť niekoľko relevantných usmernení. V tomto rozsudku, ktorý, ako už bolo uvedené, sa týkal prípadu úplného odmietnutia spolupráce, totiž Súdny dvor pri analýze druhého podstatného znaku obchádzania, potvrdil platnosť pozitívneho záveru obsiahnutého v dotknutom nariadení, keď sa okrem iného oprel o zistenie, že medzi súhlasnými nepriamymi dôkazmi, ktoré podporovali tento záver, Rada disponovala nepriamymi dôkazmi, ktoré nasvedčovali existencii určitých praktík obchádzania. ( 50 )

74.

Za týchto okolností je v tomto prípade otázka dôvodnosti zistenia Rady týkajúceho sa účasti spoločnosti Chin Haur na prekládke rozhodujúca pre overenie zákonnosti záveru, ktorý táto inštitúcia vyvodila, pokiaľ ide o druhý podstatný znak obchádzania. ( 51 )

– O dôkaze účasti spoločnosti Chin Haur na prekládke

75.

Keď chcú inštitúcie tak ako v prejednávanej veci oprieť svoje závery týkajúce sa druhého podstatného znaku obchádzania – ktorý, ako bolo uvedené, musí byť preukázaný na úrovni krajiny ‐, o zistenia týkajúce sa účasti jednotlivého vývozcu/výrobcu na praktikách obchádzania, z judikatúry uvedenej v bode 45 týchto návrhov vyplýva, že bremeno preukázať tieto zistenia nesú inštitúcie. ( 52 )

76.

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci z dôvodu že, že Chin Haur nespolupracovala, niesli inštitúcie zmiernené dôkazné bremeno a mohli vychádzať zo súboru súhlasných nepriamych dôkazov, aby z právneho hľadiska dostatočne podložili svoje závery týkajúce sa účasti tohto podniku na praktikách obchádzania.

80.

Treba však uviesť, že v podrobnej analýze skutočností, ktoré mala Rada k dispozícii na to, aby v odôvodnení 62 sporného nariadenia dospela k záveru o účasti spoločnosti Chin Haur na prekládke, ktorú Všeobecný súd vykonal v bodoch 95 až 105 napadnutého rozsudku, tento súd v skutočnosti nezohľadnil právne dôsledky vyplývajúce z toho, že počas prešetrovania sa konštatovalo, že Chin Haur nespolupracovala. Napriek tomu išlo, ako to tvrdila Maxcom, o podstatnú skutočnosť analýzy, okrem iného skutočne potvrdenú samotným Všeobecným súdom. Tento nedostatok spolupráce mal totiž zásadný vplyv na úroveň dôkazu, ktorú mala Rada dodržať, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala svoje závery týkajúce sa spoločnosti Chin Haur, závery, ktoré zase podporovali všeobecný záver o existencii praktík obchádzania v Indonézii.

81.

Po preštudovaní relevantných bodov napadnutého rozsudku si však napriek tomu možno všimnúť, že hoci Všeobecný súd použil výraz „nepriamy dôkaz“, v skutočnosti od Rady vyžadoval uplatnenie skôr prísneho dôkazného kritéria. Vyplýva to zjavne z toho, keď Všeobecný súd tvrdí, že Rada mala „preukázať existenciu prekládok“ zo strany spoločnosti Chin Haur na základe skutočností „presvedčivo“ poukazujúcich na túto existenciu. ( 55 )

iii) O ostatných výhradách uvedených v rámci odvolacích dôvodov založených na nesprávnom uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia

85.

Pre úplnosť uvediem niekoľko nasledujúcich úvah aj vo vzťahu k ostatným výhradám nastoleným v rámci odvolacích dôvodov založených na nesprávnom uplatnení článku 13 ods. 1 základného nariadenia.

86.

Pokiaľ ide o výhrady uvádzané inštitúciami, podľa ktorých má prístup Všeobecného súdu za následok, že inštitúcie sú povinné preukázať, že každý výrobca/vývozca v krajine, ktorá je predmetom prešetrovania, sa venuje prekládke, domnievam sa, že sa zakladajú na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku a sporného nariadenia. Chin Haur má podľa môjho názoru pravdu, keď tvrdí, že v žiadnom bode tohto rozsudku sa Všeobecný súd nedomnieval, že inštitúcie musia pozitívne preukázať, že každý jednotlivý výrobca/vývozca sa venuje prekládke. Ako som uviedol v bodoch 56 a 57 týchto návrhov ( 58 ), v tomto prípade samotná Rada zlúčila analýzu na úrovni krajiny s analýzou na úrovni jednotlivcov, keď použila zistenia týkajúce sa jednotlivého výrobcu/vývozcu na podloženie svojich záverov na úrovni krajiny. Z toho vyplýva, že všetky výhrady inštitúcií založené na tomto predpoklade treba zamietnuť. ( 59 )

87.

V druhej skupine dôvodov inštitúcie spochybňujú odôvodnenie napadnutého rozsudku. Rada tiež tvrdí, že došlo ku skresleniu skutkového stavu.

90.

V prvom rade inštitúcie tvrdia, že napadnutý rozsudok nevysvetľuje, prečo mala Rada porušiť článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Po prvé napadnutý rozsudok neuvádza, či chyba, ktorej sa Rada dopustila, je obyčajným nesprávnym posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením. Po druhé Všeobecný súd nevysvetľuje, prečo sa oprel o skutočnosť, že Chin Haur nedisponovala dostatočnými výrobnými kapacitami, zatiaľ čo v odôvodnení 62 sporného rozhodnutia sa uvádza, že spoločnosť nemala k dispozícii dostatočné zariadenia. Po tretie Všeobecný súd založil svoj záver, že neexistujú dostatočné dôkazy týkajúce sa prekládky na svojej analýze overovania na mieste samom, pričom však neodôvodnil, prečo Rada nemala k dispozícii dostatok dôkazov, aby preukázala prekládku na základe písomných informácií, ktoré Chin Haur predložila pred týmto overovaním.

91.

V druhom rade sa Komisia domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je vnútorne rozporné. V tejto súvislosti sa Komisia s prihliadnutím na bod 94 napadnutého rozsudku po prvé pýta, ako dôkazy predložené spoločnosťou Chin Haur môžu nepreukazovať, že sa podieľala aj na prekládke, ak svedčia o tom, že sa dopúšťala obchádzania prostredníctvom montáže. Po druhé Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že si protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že jediný dôkaz, ktorým Rada disponovala, bola správa z overovania na mieste, a na druhej strane v bode 138 napadnutého rozsudku tvrdí, že rozsiahly súbor dostupných údajov umožňoval dospieť k záveru o existencii obchádzania zo strany spoločnosti Chin Haur.

Pokiaľ ide v prvom rade o výhrady založené na nedostatku odôvodnenia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť z odôvodnenia rozsudku jasne a jednoznačne zrejmá úvaha Všeobecného súdu tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie. Povinnosť odôvodnenia, ktorú má Všeobecný súd v súlade s článkom 36 a článkom 53 prvým odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, je splnená vtedy, keď zohľadnené odôvodnenie, hoci je implicitné, dotknutým osobám umožňuje zistiť dôvody, pre ktoré Všeobecný súd nevyhovel ich tvrdeniam a Súdnemu dvoru umožňuje mať k dispozícii dostatočné informácie na uskutočnenie jeho preskúmania. ( 61 )

95.

Z bodov 58 až 62 týchto návrhov však vyplýva, že hoci v napadnutom rozsudku Všeobecný súd podrobne nevysvetlil úvahu, ktorá ho viedla k záveru o čiastočnom zrušení sporného nariadenia „v rozsahu, v akom sa týka“ spoločnosti Chin Haur, túto úvahu možno z uvedeného rozsudku jednoznačne vyvodiť, čo umožňuje Súdnemu dvoru, aby vykonal svoje súdne preskúmanie. Z tohto pohľadu preto nemožno podľa môjho názoru napadnutý rozsudok považovať za postihnutý nedostatkom odôvodnenia.

96.

Pokiaľ ide o ostatné výhrady, po prvé výhrada založená na tom, že napadnutý rozsudok je postihnutý nedostatkom odôvodnenia, pretože nevysvetľuje, či chyba, ktorej sa Rada dopustila, je obyčajným nesprávnym posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením, nemôže podľa mňa uspieť. Hoci je totiž samozrejme žiaduce, aby Všeobecný súd vo svojich rozsudkoch uviedol kritérium súdneho preskúmania, ktoré používa, rozsudok nemožno považovať za nedostatočne odôvodnený iba preto, že Všeobecný súd v ňom výslovne neuvádza kritérium súdneho preskúmania, ktoré použil. Keďže však inštitúcie vecne nenapadli použitie nesprávneho kritéria súdneho preskúmania, ale obmedzili svoje výhrady na nedostatok odôvodnenia, ( 62 ) otázka, či kritérium konkrétne použité v napadnutom rozsudku bolo alebo nebolo správne, nie je predmetom prejednávaných odvolaní.

Pokiaľ ide v druhom rade o výhrady založené na vnútorne rozpornom odôvodnení, domnievam sa, že prvé tvrdenie uvádzané Komisiou sa zakladá na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. V bode 94 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd nijako neuviedol, že dôkazy predložené spoločnosťou Chin Haur nasvedčovali tomu, že sa dopúšťala obchádzania prostredníctvom montáže. Ani druhý údajný rozpor, ktorý zdôrazňuje Komisia, nemôže odôvodniť výhradu založenú na vnútorne rozpornom odôvodnení. V bode 138 napadnutého rozsudku sa totiž Všeobecný súd obmedzil na to, že vymenoval údaje, ktoré použila Rada, aby dospela k záveru o existencii všetkých podstatných znakov obchádzania, konkrétne v reakcii na tvrdenie založené na tom, že Rada neobjasnila povahu dostupných informácií. ( 64 ) Nevidím žiadny rozpor s tvrdením obsiahnutým v bodoch 96 a 102 toho istého rozsudku, podľa ktorého Rada, pokiaľ ide o skutkové zistenia, na základe ktorých dospela k záveru o účasti spoločnosti Chin Haur na prekládke, z veľkej časti vychádzala zo správy z misie.

100.

Prostredníctvom svojho tretieho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil jej procesné práva, pretože jej zakázal, aby podala vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Predovšetkým rozhodnutie Všeobecného súdu prejednať vec v skrátenom konaní, ktoré podľa článku 76a ods. 2 druhého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účinného v čase konania na tomto súde vylučuje akúkoľvek písomnú účasť Komisie, nemá odôvodnenie. Ďalej nie je odôvodnené ani zamietnutie jej neskoršej žiadosti z 25. júna 2014, aby jej bolo povolené podať vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania. Navyše neústupčivé odmietanie Všeobecného súdu povoliť Komisii, aby podala písomné pripomienky, nebolo odôvodnené nevyhnutnosťou zrýchliť rozhodovanie vo veci, čo vyplýva z okolnosti, že Všeobecnému súdu trvalo 19,3 mesiaca, aby vydal svoj rozsudok, zatiaľ čo priemerná dĺžka konania na tomto súde bola 23,4 mesiaca v roku 2014. Napokon zistenia Všeobecného súdu, ktoré podľa Komisie predstavujú nesprávne právne posúdenie, súvisia s jej vyšetrovacími činnosťami a predovšetkým významom správ z misií vyhotovených počas overovaní na mieste. Tieto zistenia by boli bývali iné, ak by Komisii bolo povolené, aby vyjadrila svoje stanovisko pred pojednávaním.

103.

Chin Haur popiera tvrdenia Komisie.

2. Posúdenie

104.

Hoci je pravda, že inštitúcie sú privilegovanými vedľajšími účastníkmi konania a že nemusia preukazovať, že majú záujem na riešení sporu, ( 66 ) zároveň platí, že sa na ne naďalej vzťahujú pravidlá obsiahnuté v rokovacích poriadkoch súdov Únie.

108.

Pokiaľ ide o to, že Všeobecný súd zamietol návrh na prijatie opatrení na zabezpečenia priebehu konania podaný účastníkom konania, z ustálenej judikatúry vyplýva, že len Všeobecný súd v zásade rozhoduje o prípadnej potrebe doplnenia informácií, ktorými disponuje vo veci, o ktorej rozhoduje. ( 67 )

109.

V tejto súvislosti prináleží Všeobecnému súdu rozhodnúť o tom, či je potrebné využiť právomoc nariadiť opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, aby doplnil informácie, ktorými disponuje, keďže preukazná alebo nepreukazná povaha procesných dokumentov patrí do jeho nezávislého posúdenia skutkového stavu, ktoré z tohto dôvodu nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní s výnimkou skreslenia dôkazných prostriedkov predložených Všeobecnému súdu alebo prípadu, keď vecná nesprávnosť zistení vykonaných Všeobecným súdom vyplýva z dokumentov založených do spisu. ( 68 )

110.

V tomto prípade Komisia po prvé neuvádza ani skreslenie dôkazov, ani vecnú nesprávnosť zistení vykonaných Všeobecným súdom. Po druhé jej žiadosť z 25. júna 2014, aby jej bolo povolené podať vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania v rámci opatrenia prijatého na zabezpečenie priebehu konania, neoznačovala dokumenty alebo konkrétne objektívne dôkazy, ktoré museli byť nevyhnutne predložené v písomnej forme, takže ústny prednes nebol dostatočný na to, aby Komisii umožnil vysvetliť jej tvrdenia. Po tretie Komisia mala možnosť plne sa vyjadriť na pojednávaní na Všeobecnom súde. Jej odvolanie neuvádza, ako okolnosť, že mohla vyjadriť svoje stanovisko iba na pojednávaní, mala vplyv na zistenia Všeobecného súdu, takže tieto by boli iné, ak by jej žiadosti o povolenie podať vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania bolo vyhovené.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej Únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje. Myslím si, že ako to uviedla samotná Chin Haur, v prejednávanej veci je to tak.

114.

Za týchto okolností treba posúdiť tri výhrady, ktoré uviedla Chin Haur vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako to bolo uvedené v bode 44 týchto návrhov, že podľa judikatúry je preskúmanie súdu Únie obmedzené v zmysle uvedenom v danom bode.

115.

Pokiaľ ide o prvú z týchto troch výhrad, je to výhrada, ktorej Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vyhovel na základe analýzy, ktorá je podľa mňa nesprávna. Táto výhrada sa zakladá na tom, že Rada v odôvodnení 62 sporného nariadenia nesprávne dospela k záveru, že Chin Haur nemala výrobné kapacity dostatočné na odôvodnenie objemu svojich vývozov do Únie.

116.

119.

Pokiaľ ide o druhú výhradu vznesenú v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu v prvostupňovom konaní na Všeobecnom súde, Chin Haur tvrdila, že Rada sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď vyvodila existenciu prekládok iba zo zmeny v štruktúre obchodu. Rada ani nepredložila dôkazy o existencii týchto prekládok a ani nepreukázala príčinnú súvislosť medzi týmito činnosťami a údajnou zmenou v štruktúre obchodu.

120.

V tejto súvislosti je pravda, ako to vyplýva z odôvodnenia 64 sporného nariadenia, že Rada odkázala na existenciu zmeny v štruktúre obchodu ako na jednu zo skutočností, z ktorých bolo možné vyvodiť existenciu prekládok v Indonézii. Ako som však uviedol v bode 87 týchto návrhov, zmena v štruktúre obchodu je prvým z podstatných znakov obchádzania. Nemožno ju preto ako takú považovať za nepriamy dôkaz existencie praktík obchádzania.

121.

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že Rada sa dopustila pochybenia, keď nepreukázala príčinnú súvislosť medzi prekládkou a zmenou v štruktúre obchodu, treba uviesť toto. Po prvé definitívne sa potvrdilo, že Rada bez pochybenia preukázala, že pre túto prekládku neexistovala žiadna iná príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem úmyslu vyhnúť sa antidumpingovým opatreniam. ( 76 ) Po druhé Rada potvrdila, že prešetrovanie neodhalilo žiadne zvýšenie spotreby bicyklov v Indonézii, ktoré by mohlo podnietiť výrobcov, aby zvýšili svoje výrobné kapacity. Prešetrovanie navyše odhalilo, že tri oslobodené indonézske spoločnosti prikladali význam skôr vnútroštátnemu trhu ako vývozom. Po tretie treba uviesť, že tvrdenia spoločnosti Chin Haur, podľa ktorých k zmene v štruktúre obchodu mohlo dôjsť z dôvodu zvýšenia výrobných kapacít v Indonézii, premiestneniu čínskych výrobcov do Indonézie z dôvodu zvýšenia antidumpingového cla alebo pre to, že indonézski výrobcovia využili pokles čínskych vývozov do Únie na to, aby zvýšili svoj trhový podiel v Únii, nie sú podložené žiadnym dôkazom.

123.

Z toho vyplýva, že aj druhú výhradu obsiahnutú v druhej časti prvého odvolacieho dôvodu uvedeného spoločnosťou Chin Haur v prvostupňovom konaní treba podľa môjho názoru zamietnuť.

124.

Pokiaľ ide o tretiu výhradu obsiahnutú v tejto druhej časti prvého odvolacieho dôvodu uvedeného na Všeobecnom súde, Chin Haur tvrdila, že pri neexistencii akéhokoľvek iného dôkazu, informácie, ktoré poskytla, mali predstavovať dostupné skutočnosti v zmysle článku 18 ods. 1 základného nariadenia, na základe ktorých mala Rada konštatovať neexistenciu prekládky.

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

128.

Ak si Súdny dvor osvojí moje posúdenia troch spojených odvolaní, Chin Haur bude účastníkom konania, ktorý nemal úspech vo veci. Za týchto podmienok, keďže Maxcom, Rada a Komisia navrhli, aby bola spoločnosti Chin Haur uložená povinnosť nahradiť trovy konania, navrhujem, aby ju Súdny dvor zaviazal na náhradu trov konania, ktoré tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní vynaložili Maxcon, Komisia a Rada.

VIII – Návrh

129.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) T‑412/13 , EU:T:2015:163 .

( 3 ) Nariadenie z 29. mája 2013, ktorým sa konečné antidumpingové clo uložené vykonávacím nariadením (EÚ) č. 990/2011 na dovoz bicyklov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike rozširuje na dovoz bicyklov odosielaných z Indonézie, Malajzie, zo Srí Lanky a z Tuniska bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deklarovaný pôvod v Indonézii, Malajzii, na Srí Lanke a v Tunisku ( Ú. v. EÚ L 153, 2011, s. 1 ).

( 4 ) Tieto návrhy sú prednášané súčasne s návrhmi vo veciach C‑248/15 P, Maxcom/City Cycle Industries, C‑254/15, Komisia/City Cycle Industries a C‑260/15 P, Rada/City Cycle Industries, ktoré sa týkajú troch odvolaní podaných tými istými odvolateľkami proti rozsudku Všeobecného súdu vyhlásenému v rovnaký deň ako napadnutý rozsudok a vzťahujúcemu sa na rovnaké sporné nariadenie. Otázky nastolené v týchto troch ďalších odvolaniach sú podobné otázkam nastoleným v prejednávaných veciach.

( 5 ) Nariadenie Rady z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51 ), zmenené a doplnené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1168/2012 z 13. júna 2012 ( Ú. v. EÚ L 237, 2012, s. 1 ).

( 6 ) Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103 ) obsiahnutá v prílohe 1A Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie, schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

( 12 ) V tejto súvislosti pozri podrobnejšie body 8 až 18 napadnutého rozsudku.

( 13 ) Pozri odôvodnenia 28 až 32 sporného nariadenia.

( 14 ) Pozri odôvodnenia 45 až 58 a 59 až 67 sporného nariadenia, ako aj odôvodnenie 92 (o neexistencii príčiny alebo iného ekonomického opodstatnenia ako je úmysel vyhnúť sa platným antidumpingovým opatreniam), odôvodnenia 93 až 96 (o oslabovaní nápravných účinkov týchto opatrení) a odôvodnenia 99 až 102 (o existencii dumpingu v porovnaní s predtým zistenou normálnou hodnotou) sporného nariadenia.

( 15 ) Pozri odôvodnenia 65 až 67 sporného nariadenia.

( 16 ) Pozri odôvodnenia 115 a 117 a článok 1 ods. 1 a 3 sporného nariadenia.

( 17 ) Pozri odôvodnenie 120 a článok 1 ods. 1 sporného nariadenia.

( 24 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014 ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 ).

( 25 ) Pozri najmä rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP ( C‑191/09 P a C‑200/09 P , EU:C:2012:78 , body 64 až 65 a citovanú judikatúru).

( 26 ) Pozri najmä rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala ( C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 44 a citovanú judikatúru). Pozri rovnako rozsudok z 30. mája 2013, Quinn Barlo a i./Komisia ( C‑70/12 P , EU:C:2013:351 , bod 36 a citovanú judikatúru). Súdny dvor mnohokrát posudzoval v odvolacom konaní otázky nerešpektovania pravidiel týkajúcich sa úrovne dôkazu (pozri najmä rozsudky z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P , EU:C:2014:217 , bod 54 a nasl. ako aj zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P , EU:C:2009:610 , bod 77 a nasl.).

( 27 ) K odôvodneniu právnej úpravy Únie v oblasti obchádzania pozri odôvodnenie 19 základného nariadenia, ako aj rozsudok zo 6. júna 2013, Paltrade ( C‑667/11 , EU:C:2013:368 , bod 28 ) a rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. septembra 2000, Starway/Rada ( T‑80/97 , EU:T:2000:216 , body 85 a 113 ).

( 28 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014 ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 ).

( 29 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 48 ). Pozri rovnako návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:261 , bod 87 ).

( 35 ) Účastníci konania sa nezhodujú v tom, kto musí niesť bremeno preukázania, že výrobca/vývozca sa nepodieľa na praktikách obchádzania, aby bolo priznané oslobodenie upravené v článku 13 ods. 4 základného nariadenia. Na jednej strane Komisia a Rada tvrdia, že dôkazné bremeno nesie výrobca/vývozca, ktorý podľa tohto ustanovenia musí podať žiadosť o oslobodenie „náležite doloženú dôkazmi“. Na druhej strane Chin Haur naopak tvrdí, že takýto výklad dôkazného bremena by odporoval textu ustanovenia, ktoré tým, že používa výraz „u ktorého sa zistí“, predpokladá, že dôkazné bremeno nesú inštitúcie. V tejto súvislosti sa domnievam, že prináleží strane, ktorá naozaj spolupracuje a ktorá chce získať oslobodenie, aby predložila všetky dôkazy, ktoré umožňujú inštitúciám v celom rozsahu posúdiť, že sa nepodieľala na praktikách obchádzania. Takýto prístup je zvlášť odôvodnený s prihliadnutím na skutočnosť, že ako bolo uvedené v bode 49 týchto návrhov, v prešetrovaniach týkajúcich sa existencie obchádzania sú inštitúcie závislé od dobrovoľnej spolupráce zainteresovaných strán. V tejto súvislosti však zdôrazňujem, že hoci v tomto prípade je táto otázka spojená s otázkou zistenia obchádzania podľa článku 13 ods. 1 základného nariadenia (pozri poslednú vetu bodu 48 týchto návrhov a odkazy na nasledujúcu poznámku pod čiarou), v skutočnosti nie je pre riešenie prejednávaných vecí rozhodujúca. Definitívne sa totiž zistilo, že Chin Haur nebola spôsobilá na oslobodenie podľa článku 13 ods. 4 základného nariadenia (pozri bod 63 a poznámku pod čiarou 46 týchto návrhov).

( 42 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 36 ) a rozsudok zo 17. decembra 2015, APEX ( C‑371/14 , EU:C:2015:828 , bod 68 ).

( 43 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , bod 37 ) a rozsudok zo 17. decembra 2015, APEX ( C‑371/14 , EU:C:2015:828 , bod 69 ).

( 44 ) Pozri rozsudok zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , body 39 a 56 ), ako aj rozsudok zo 17. decembra 2015, APEX ( C‑371/14 , EU:C:2015:828 , bod 71 ).

( 45 ) Pozri body 95 a 104 napadnutého rozsudku.

( 46 ) V napadnutom rozsudku totiž Všeobecný súd na jednej strane potvrdil, že poskytnuté informácie boli rozporné, neúplné a nebolo ich možné overiť (pozri body 81 až 94 a 110 až 120 napadnutého rozsudku) a na druhej strane zamietol časť druhého žalobného dôvodu založeného na pochybení pri zistení, že Chin Haur nespolupracovala (pozri body 110 až 120). Tieto body napadnutého rozsudku Chin Haur nenapadla.

( 47 ) Pozri bod 45 týchto návrhov.

( 54 ) Rozsudok zo 4. septembra 2014 ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 , body 50 až 56 ).

( 55 ) Pozri body 97 a 100 napadnutého rozsudku.

( 56 ) Pozri bod 51 týchto návrhov.

( 57 ) Pozri body 60 až 62 týchto návrhov.

( 58 ) Pozri v tejto súvislosti rovnako body 48 a 75 týchto návrhov.

( 59 ) Predovšetkým výhrady uvedené v bode 35 týchto návrhov založené na potrebnom účinku článku 13 ods. 4 základného nariadenia a zamieňaní pojmu „praktika obchádzania“ s jedným z jeho prejavov sú zahrnuté v prechádzajúcej úvahe.

( 63 ) Pozri rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP ( C‑191/09 P a C‑200/09 P , EU:C:2012:78 , bod 161 ).

( 64 ) Pozri bod 129 napadnutého rozsudku.

( 65 ) Pozri rozsudok z 2. júna 2016, Photo USA Electronic Graphic/Rada ( C‑31/15 P , EU:C:2016:390 , bod 52 a citovanú judikatúru).

( 66 ) Rozsudok z 29. októbra 1980, Roquette Frères/Rada ( 138/79 , EU:C:1980:249 , bod 21 ).

( 67 ) Pozri najmä rozsudok z 9. júna 2016, PROAS/Komisia ( C‑616/13 P , EU:C:2016:415 , bod 66 a citovanú judikatúru).

( 68 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, Heli‑Flight/AESA ( C‑61/15 P , EU:C:2016:59 , bod 94 a citovanú judikatúru).

( 75 ) Pozri v tomto zmysle bod 54 rozsudku zo 4. septembra 2014, Simon, Evers & Co. ( C‑21/13 , EU:C:2014:2154 ) uplatniteľný analogicky vzhľadom na úvahy vykonané v bode 69 týchto návrhov.

( ) Pozri bod 92 sporného nariadenia.