C-237/15

62015CP0237

STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 6. júla 2015 ( 1 )

Vec C‑237/15 PPU

Minister for Justice and Equality

2.

Súdny dvor má opäť posúdiť otázky značného významu, ktoré sa týkajú európskeho zatykača, na základe návrhu na začatie naliehavého prejudiciálneho konania. ( 4 ) Možno to asi očakávať, keďže aj návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v konaní o veci, ktorá sa má podľa normotvorcu Únie prejednávať ako naliehavá záležitosť. ( 5 ) To však nemôže zabrániť Súdnemu dvoru – a naopak by ho to malo nabádať –, aby ponúkol odpoveď, ktorá čo najviac zodpovedá osobitným okolnostiam prejednávanej veci.

3.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Írsko), konkrétne vyvoláva otázku týkajúcu sa dôsledkov nedodržania lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, v ktorých musí členský štát prijať konečné – kladné alebo záporné – rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača vydaného iným členským štátom, najmä ak v dôsledku tohto zatykača došlo k pozbaveniu slobody vyžiadanej osoby. High Court chce v konečnom dôsledku vedieť, či vnútroštátne súdne orgány, ktoré doteraz mali vykonávať ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584 bez pomoci Súdneho dvora, podali správny výklad príslušných požiadaviek rámcového rozhodnutia 2002/584, a teda môžu takto postupovať.

I – Právny rámec

A – Právo Únie

cieľ vytýčený pre Úniu stať sa zónou slobody, bezpečnosti a práva, vedie k zrušeniu vydávania osôb medzi členskými štátmi a k jeho nahradeniu systémom vydávania [odovzdávania – neoficiálny preklad ] osôb medzi súdnymi orgánmi; okrem toho, zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania [odovzdávania – neoficiálny preklad ] odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch; tradičné vzťahy spolupráce, ktoré až doteraz existovali medzi členskými štátmi, by mal nahradiť systém voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach, vrátane predbežných a konečných rozhodnutí v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;

…

(8)

rozhodnutia o výkone európskeho zatykača musia podliehať dostatočným kontrolám, čo znamená, že súdny orgán členského štátu, v ktorom bola požadovaná osoba zatknutá, vydá rozhodnutie o jej vydaní;

…

(12)

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

6.

Článok 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý vymedzuje „[z]áruky, ktoré musí vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] poskytnúť v zvláštnych prípadoch“, v bode 3 stanovuje:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

1. Ak je vyžiadaná osoba zatknutá, vykonávajúci kompetentný súdny orgán v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi informuje túto osobu o európskom zatykači a jeho obsahu, ako aj o možnom súhlase na odovzdanie vydávajúcemu súdnemu orgánu [o možnosti udeliť súhlas s odovzdaním súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ].

2. Vyžiadaná osoba, ktorá je zatknutá s cieľom výkonu európskeho súdneho zatykača, má právo na pomoc právneho zástupcu a tlmočníka v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu.

Článok 12

Držanie osoby vo väzbe

Keď je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu. Osoba sa môže kedykoľvek dočasne prepustiť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu za podmienky, že príslušný orgán uvedeného členského štátu vykoná všetky potrebné opatrenia, na jej zabránenie ukrytiu [na zabránenie jej úteku – neoficiálny preklad ].“

8.

„1. Európsky zatykač sa prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť.

2. V prípadoch, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojím odovzdaním, konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme [by sa malo prijať – neoficiálny preklad ] v lehote 10 dní po prejavení súhlasu.

3. V ostatných prípadoch konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme [by sa malo prijať – neoficiálny preklad ] v lehote 60 dní po zatknutí vyžiadanej osoby.

4. Ak sa v osobitných prípadoch európsky zatykač nemôže vykonať v lehotách stanovených v odseku 2 alebo 3, vykonávajúci súdny orgán to okamžite oznámi vydávajúcemu súdnemu orgánu [súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ], pričom uvedie dôvody prieťahu. V takom prípade lehoty sa môžu predĺžiť o ďalších 30 dní.

5. Pokiaľ vykonávajúci súdny orgán neprijal konečné rozhodnutie o európskom zatykači, zabezpečí, aby materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie príslušnej osoby boli splnené.

6. Každé odmietnutie vykonania európskeho zatykača sa musí zdôvodniť.

4. Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán [súdny orgán, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody.

5. Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“

11.

Napokon článok 26 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Započítanie doby zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte“, stanovuje:

„1. Vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] započíta všetky obdobia zadržiavania vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača do celkovej doby zadržiavania na výkon vyneseného trestu alebo ochranného opatrenia vo vydávajúcom členskom štáte [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody v členskom štáte, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ].

2. Za týmto účelom vykonávajúci súdny orgán alebo ústredný orgán určený podľa článku 7 poskytne vydávajúcemu súdnemu orgánu [súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] v čase odovzdávania všetky informácie týkajúce sa trvania väzby požadovanej osoby na základe európskeho zatykača.“

Ak po podaní návrhu podľa odseku 1 High Court nadobudne presvedčenie, že vo vzťahu k európskemu zatykaču boli dodržané ustanovenia tohto zákona, môže potvrdiť európsky zatykač na účely jeho vykonania.

3.

Ak sa dodržia ustanovenia odseku 2, európsky zatykač môže vykonať príslušník Garda Síochána kdekoľvek na území štátu, a to aj vtedy, keď nemá európsky zatykač pri jeho vykonávaní pri sebe, a zatykač, prípadne overená kópia zatykača potvrdená v súlade s odsekom 2, sa ukáže a jeho kópia sa odovzdá zatknutej osobe v čase jej zatknutia alebo najneskôr do 24 hodín od zatknutia osoby, ak príslušník nemá zatykač, prípadne jeho overenú kópiu pri sebe.

4.

Osoba zatknutá na základe európskeho zatykača sa musí po jej zatknutí poučiť o jej práve na to, aby

a)

Osoba zatknutá na základe európskeho zatykača sa musí predviesť pred High Court čo najskôr po jej zatknutí, a ak High Court nadobudne presvedčenie, že táto osoba je osobou, ktorej sa týka vydaný európsky zatykač:

a)

vezme osobu do väzby alebo ju prepustí na slobodu pod podmienkou zloženia peňažnej záruky (na tento účel má High Court rovnaké právomoci vo vzťahu k vzatiu osoby do väzby, aké by mal v prípade, keby bola pred neho predvedená osoba obvinená zo zločinu alebo prečinu),

b)

určí deň na účely § 16 (pričom tento deň nesmie prekročiť 21 dní odo dňa zatknutia osoby) a

c)

v prípade potreby dostala, alebo aby sa jej poskytli služby tlmočníka.“

13.

§ 16 ods. 1 EAWA 2003 stanovuje:

„Ak osoba nesúhlasí so svojím odovzdaním do štátu, ktorý vydal zatykač, High Court môže v deň určený podľa § 13 alebo v neskorší deň, ktorý považuje za vhodný, vydať príkaz, aby bola osoba odovzdaná inej osobe, ktorú štát, ktorý vydal zatykač, riadne splnomocnil na jej prevzatie, za predpokladu, že

a)

High Court nadobudne presvedčenie, že táto osoba je osobou, ktorej sa týka vydaný európsky zatykač,

tretia časť nezakazuje odovzdanie osoby.“

14.

§ 16 ods. 9 a 10 EAWA 2003 stanovuje:

„9.

V prípade, že High Court po uplynutí 60 dní od zatknutia dotknutej osoby podľa § 13 alebo 14 nevydal príkaz podľa odseku 1 alebo 2 alebo podľa § 15 ods. 1 alebo 2 alebo rozhodol, že nevydá príkaz podľa pododseku 1 alebo 2, nariadi ústrednému orgánu štátu, aby o tom, ako aj o príslušných dôvodoch uvedených v rozhodnutí informoval súdny orgán, ktorý vydal zatykač, a prípadne aj Eurojust. Ústredný orgán štátu musí konať v súlade s týmto rozhodnutím.

10.

17.

Dňa 16. januára 2013 bol odporca vo veci samej zatknutý na základe európskeho zatykača a v ten istý deň predvedený pred High Court. Odmietol udeliť súhlas so svojím odovzdaním do členského štátu, ktorý vydal zatykač, a bol vzatý do väzby, kým sa neprijme konečné rozhodnutie o žiadosti o jeho odovzdanie.

18.

Pojednávanie vo veci žiadosti o odovzdanie na High Court, ktorého termín bol pôvodne stanovený na 29. januára 2013, bolo viackrát odročené z rôznych dôvodov, medzi ktoré patrí žiadosť o právnu pomoc podaná 3. júla 2013, ktorej sa napokon vyhovelo 26. júla 2013.

19.

High Court medzitým 26. februára 2013 zamietol žiadosť o prepustenie odporcu vo veci samej na slobodu na základe zloženia peňažnej záruky.

23.

Dňa 9. apríla 2014 totiž navrhovateľ vo veci samej požiadal ústredný orgán Severného Írska, UK National Crime Agency, o informácie týkajúce sa postupov uplatňovaných v severoírskych väzniciach s cieľom chrániť ohrozených väzňov. Dňa 10. apríla 2014 Northern Ireland Prison Service (NIPS) odpovedal na túto žiadosť, pričom poskytol podrobné údaje o postupoch uplatňovaných v severoírskych ústavoch na výkon trestu odňatia slobody s cieľom chrániť a starať sa o väzňov, ktorých môžu ohroziť iní väzni.

24.

Dňa 16. apríla 2014 navrhovateľ vo veci samej zaslal ústrednému orgánu Severného Írska druhú žiadosť o informácie, ktorá sa týkala dôvodov, pre ktoré bol európsky zatykač, ktorý sa týka trestných činov spáchaných v máji 1988, vydaný až v decembri 2012. Crown Solicitor’s Office, zástupca vlády Spojeného kráľovstva v Severnom Írsku, odpovedal na túto žiadosť listom z 24. apríla 2014, pričom uviedol, že hoci bol odporca vo veci samej rýchlo označený za podozrivého, až v roku 2011 sa podarilo zhromaždiť dostatok dôkazov na začatie trestného stíhania proti odporcovi vo veci samej, ktorého prokuratúra Severného Írska (Public Prosecution Service for Northern Ireland) obvinila 4. mája 2012.

25.

Až 30. júna 2014 sa napokon na High Court začalo pojednávanie o žiadosti o odovzdanie, ktoré trvalo tri dni, počas ktorých odporca vo veci samej poukázal na viaceré otázky týkajúce sa konania a dokazovania. Okrem iného tvrdil, že vzhľadom na požiadavky kontradiktórnosti nemôže High Court rozhodnúť na základe informácie získanej od členského štátu, ktorý vydal zatykač, pokiaľ nie je osvedčená pod prísahou a pokiaľ obhajca obvineného nemá právo položiť otázky každému svedkovi navrhnutého navrhovateľom. High Court zamietol jednotlivé žiadosti odporcu vo veci samej ako bezpredmetné a 4. júla 2014 odročil pojednávanie.

Dňa 27. novembra 2014 navrhovateľ vo veci samej teda predložil ústrednému orgánu Severného Írska ďalšiu žiadosť o informácie listom, v ktorom pripomenul, že odporca vo veci samej tvrdí, že ak by bol umiestnený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Severnom Írsku, jeho život by ohrozovali lojalistickí a republikánski disidenti, keďže orgány na výkon trestu odňatia slobody nie sú schopné zaručiť jeho bezpečnosť. Navrhovateľ vo veci samej týmto listom, ku ktorému bolo pripojené prísažné vyhlásenie odporcu vo veci samej zo 16. decembra 2013 a prísažné vyhlásenie jeho právneho zástupcu z 19. februára 2014, vyzval ústredný orgán Severného Írska, aby sa vyjadril k otázke, či existuje skutočná a bezprostredná hrozba pre život odporcu vo veci samej a za predpokladu, že by takáto hrozba bola preukázaná, či je NIPS schopný zaručiť mu účinnú ochranu. NIPS a policajný zbor Severného Írska (Police Service of Northern Ireland) vyhoveli tejto žiadosti o informácie dvoma listami datovanými 3. decembra 2014, ktoré boli odoslané navrhovateľovi vo veci samej 4. decembra 2014.

28.

Odporca vo veci samej prísažným vyhlásením z 28. novembra 2014, ktoré bolo doručené High Court 1. decembra 2014, podal ďalšiu žiadosť o prepustenie na slobodu na základe zloženia peňažnej záruky.

29.

Dňa 8. decembra 2014 odporca vo veci samej predložil vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby súd zamietol žiadosť o jeho odovzdanie z dôvodu, že s ohľadom na vnútroštátne predpisy týkajúce sa trestného konania a dokazovania, ale aj na írsku ústavu a Chartu listiny predložené navrhovateľom vo veci samej nemožno považovať za dôkazy, a aj keby bolo možné považovať ich za dôkazy, súd by na ne nemal prihliadať, lebo ich nebolo možné spochybniť prostredníctvom krížového výsluchu („cross‑examination“). High Court však zamietol túto žiadosť, keďže sa týkala predbežných otázok, o ktorých už rozhodol.

33.

Na High Court sa 12. januára 2015 konalo ďalšie pojednávanie, počas ktorého navrhovateľ vo veci samej uviedol, že nesúhlasí so vznesením námietky týkajúcej sa prieťahov v konaní v tomto štádiu, a tiež uviedol, že Supreme Court of Ireland už rozhodol o tejto otázke vo svojom rozsudku z 19. decembra 2005, Dundon v. The Governor of Cloverhill Prison ( 9 ). Odporca vo veci samej poukázal na to, že od 1. decembra 2014 majú írske súdy možnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, a uviedol, že výklad podaný v rozsudku Dundon už nie je záväzný pre High Court.

34.

Pojednávanie sa potom odročilo na 18. januára 2015, keď High Court rozhodol okrem iného o položení otázky týkajúcej sa prieťahov v konaní Súdnemu dvoru, pričom poznamenal, že írsky systém nemôže fungovať v medziach stanovených článkom 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, a preto sa pýta na výklad tohto ustanovenia.

35.

Pojednávanie sa následne viackrát odročilo s cieľom umožniť účastníkom konania vo veci samej predložiť návrhy znenia otázky, ktorá sa má položiť Súdnemu dvoru, a predložiť pripomienky.

Aký je dôsledok nedodržania lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia [2002/584] v spojení s ustanoveniami článku 15 tohto rámcového rozhodnutia?

2.

Má nedodržanie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia [2002/584] za následok, že osoba, ktorá bola počas rozhodovania o jej odovzdaní vo väzbe dlhšie, ako sú stanovené lehoty, získa určité práva?“

38.

High Court osobitne uviedol, že podľa jeho názoru írsky systém nemôže fungovať v medziach stanovených článkom 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, že následky, ktoré vyplývajú z tejto nemožnosti, predstavujú skutočný problém, ktorý odôvodňuje podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a že výklad tohto ustanovenia Súdnym dvorom by mohol ovplyvniť konečné rozhodnutie, ktoré má vydať v konaní vo veci samej.

39.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uvedený návrh na začatie prejudiciálneho konania vyvoláva jednu alebo viaceré otázky týkajúce sa oblastí uvedených v hlave V tretej časti ZFEÚ a že odporca vo veci samej je vo väzbe od 16. januára 2013. Tiež uvádza, že má v úmysle riadiť sa rozsudkom Supreme Court vo veci Dundon, ale že pred týmto rozhodnutím chce využiť možnosť zistiť stanovisko Súdneho dvora.

43.

Štvrtá komora Súdneho dvora teda 28. mája 2015 po vypočutí generálneho advokáta na základe návrhu sudcu spravodajcu na vyhovenie žiadosti vnútroštátneho súdu rozhodla, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa prejedná v rámci naliehavého konania. Na základe článku 113 ods. 2 rokovacieho poriadku tiež rozhodla, že požiada Súdny dvor, aby vec pridelil širšej rozhodovacej komore.

44.

Na základe článku 109 ods. 2 rokovacieho poriadku štvrtá komora Súdneho dvora vyzvala účastníkov konania vo veci samej, členský štát, ktorého súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako aj inštitúcie uvedené v článku 23 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, aby do 15. júna 2015 predložili písomné pripomienky. Na základe článku 109 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor tiež vyzval Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, aby v tej istej lehote predložilo písomné pripomienky alebo aby sa zúčastnilo na pojednávaní.

45.

Navrhovateľ vo veci samej, ktorý navrhuje samostatnú odpoveď na obe otázky, hoci ich skúma spoločne, sa domnieva, že vnútroštátny súd chce v podstate určiť, aké dôsledky pre postup odovzdávania vyplývajú z nedodržania lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584. Zastáva názor, pričom v tejto súvislosti sa odvoláva na rozsudok Supreme Court vo veci Dundon, že uplynutím týchto lehôt nevzniká odporcovi vo veci samej nijaké právo na prepustenie na slobodu ani akékoľvek iné právo. V súlade so zásadou vnútroštátnej procesnej autonómie musí vnútroštátny súd preskúmať, či dĺžkou konania boli poškodené práva vyžiadanej osoby do takej miery, že jej odovzdanie by porušovalo jej základné práva. Na pojednávaní navrhovateľ vo veci samej dodal, že názor, ktorý uvádza odporca vo veci samej, podľa ktorého zamietnutie žiadosti o odovzdanie predstavuje najodradzujúcejšiu sankciu pre vykonávajúce členské štáty v prípade nedodržania lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, nemá nijakú oporu v uvedenom rámcovom rozhodnutí.

48.

50.

Po druhé tento výklad je navyše v súlade s účelom a cieľmi rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorými je podľa článku 67 ZFEÚ zabezpečiť vysokú úroveň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti prostredníctvom opatrení na spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi členských štátov v trestných veciach. Systém, ktorý by priznával osobe stíhanej v trestnom konaní alebo odsúdenej za spáchanie trestného činu nárok na prepustenie na slobodu, by pritom predstavoval opak systému, ktorý by sledoval tento cieľ. Okrem toho ciele týkajúce sa podpory spolupráce v trestných veciach by boli ohrozené, ak by trestne stíhané osoby boli náhle prepustené na slobodu po uplynutí lehôt stanovených pre postup odovzdávania. Ak by členské štáty boli nútené dodržať lehoty stanovené rámcovým rozhodnutím 2002/584, hoci nie sú schopné dodržiavať ich, nemohla by sa tým podporovať spolupráca a najmä by to mohlo viesť k tomu, že nedôjde k odovzdaniu vyžiadanej osoby, ak tieto lehoty nemožno dodržať.

51.

Po tretie účelom cieľov efektivity a rýchlosti, ktoré sleduje hlava V piatej časti ZFEÚ a rámcové rozhodnutie 2002/584, nie je chrániť základné práva vyžiadanej osoby. Ich účelom je v čo najväčšej miere zabezpečiť voľný pohyb súdnych rozhodnutí s cieľom podporovať výkon trestného súdnictva v celej Únii, a tak lepšie bojovať proti trestnej činnosti, najmä organizovanej trestnej činnosti. Osobitným účelom lehôt stanovených rámcovým rozhodnutím 2002/584 je zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa vyhýbajú spravodlivosti, bolo možné postaviť pred trestný súd tak rýchlo, ako to okolnosti dovoľujú. Skutočnosť, že vykonávajúcemu súdnemu orgánu trvá viac ako 60 alebo 90 dní, kým prijme konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača, teda nemá vplyv na nijaké právo vyžiadanej osoby.

53.

Navrhovateľ vo veci samej z toho vyvodzuje, že rámcové rozhodnutie 2002/584 neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by spôsobovalo neplatnosť európskeho zatykača v prípade, ak vykonávajúci súdny orgán nerozhodne v lehotách uvedených v článku 17 tohto rámcového rozhodnutia, pričom vykonávajúci súdny orgán môže splniť svoje povinnosti aj po uplynutí týchto lehôt.

B – Pripomienky odporcu vo veci samej

54.

Odporca vo veci samej vo svojich písomných pripomienkach uviedol, že jednotlivé prieťahy, ku ktorým došlo v konaní na High Court, nemôžu predstavovať mimoriadne okolnosti v zmysle článku 17 ods. 7 rámcového rozhodnutia 2002/584. Za týchto podmienok podľa jeho názoru prichádza do úvahy viacero riešení porušenia uvedeného článku 17, ktoré by mohli byť primerané samostatne alebo kumulatívne, a to odmietnutie jeho odovzdania do členského štátu, ktorý vydal zatykač, započítanie celkovej dĺžky jeho väzby, jeho prepustenie na slobodu na základe zloženia peňažnej záruky za primeraných podmienok a napokon priznanie nároku na náhradu škody, ktorá sa má rozdeliť medzi oba predmetné členské štáty v pomere k ich podielu na vzniknutých prieťahoch.

55.

58.

Nemecká vláda vo svojich ústnych pripomienkach navrhla odpovedať na prvú otázku v tom zmysle, že článok 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 15 tohto rámcového rozhodnutia ukladá vykonávajúcemu členskému štátu povinnosť pokračovať v postupe odovzdávania napriek tomu, že stanovené lehoty už uplynuli. To vyplýva z gramatického a systematického výkladu ustanovení tohto rámcového rozhodnutia, ako aj rozsudku F. ( 14 ). Cieľom rámcového rozhodnutia je urýchliť odovzdávanie odsúdených alebo podozrivých osôb medzi vykonávajúcimi súdnymi orgánmi. Ojedinelé nedodržanie týchto lehôt automaticky neohrozuje dosiahnutie tohto cieľa, pokiaľ je toto omeškanie odôvodnené. O taký prípad ide v konaní vo veci samej, keďže írsky vykonávajúci súdny orgán musel overiť, či by bol život odporcu vo veci samej skutočne ohrozený, ak by došlo k jeho odovzdaniu do členského štátu, ktorý vydal zatykač.

59.

Pokiaľ ide o druhú otázku, nemecká vláda sa domnieva, že nedodržanie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 nezakladá právo zadržiavanej osoby na prepustenie na slobodu, pričom spresňuje, že také právo môže mať iný základ. Analýza nemeckej vlády v tejto súvislosti vychádza z článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý priznáva vykonávajúcemu súdnemu orgánu právomoc rozhodnúť o ponechaní osoby zadržiavanej na základe európskeho zatykača vo väzbe. Hoci je nesporné, že toto rozhodnutie treba prijať v súlade s vnútroštátnym právom, vnútroštátny súd musí uplatniť aj Chartu a článok 5 EDĽP, na ktorý odkazujú vysvetlivky k Charte týkajúce sa jej článku 6.

Španielska vláda v prvom rade poukazuje na to, že cieľom rámcového rozhodnutia 2002/584 je zaviesť zjednodušený postup odovzdávania osôb podozrivých zo spáchania trestných činov v záujme posilnenia, uľahčenia a urýchlenia justičnej spolupráce medzi členskými štátmi na základe zásady vzájomného uznávania. Táto zásada ukladá členským štátom povinnosť vykonať európsky zatykač v každom prípade, s výhradou stanovených výnimiek a podmienok uvedených v článkoch 3, 4 a 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Súdny dvor navyše opakovane rozhodol, že ťažkosti vnútroštátnej povahy ani vnútroštátne právne predpisy nemôžu odôvodniť nesplnenie povinností členských štátov, ktoré im ukladá právo Únie.

63.

V treťom rade španielska vláda napokon uvádza, že práva osoby pozbavenej slobody na základe európskeho zatykača sú vymedzené v článkoch 11 až 14 rámcového rozhodnutia 2002/584. Účinky prieťahov pri vykonávaní európskeho zatykača na situáciu vyžiadanej osoby určuje vnútroštátne právo vykonávajúceho členského štátu, pokiaľ sú prijaté opatrenia potrebné na zabránenie akémukoľvek riziku úteku tejto osoby v súlade s článkom 12 rámcového rozhodnutia a splnené materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie tejto osoby v súlade s článkom 17 ods. 5 tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúci súdny orgán rozhoduje o vzatí vyžiadanej osoby do väzby alebo o jej dočasnom prepustení na slobodu v súlade s vnútroštátnym právom tohto orgánu, keďže táto oblasť nie je harmonizovaná a naďalej sa spravuje zásadou procesnej autonómie, pokiaľ sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity. Za okolností konania vo veci samej boli tieto dve posledné uvedené zásady riadne dodržané, keďže odporca vo veci samej mal možnosť podať v súlade s vnútroštátnym právom žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu, pričom o druhej z nich sa ešte stále nerozhodlo.

E – Pripomienky francúzskej vlády

65.

Francúzska vláda počas pojednávania vyjadrila svoj nesúhlas so stanoviskom Komisie. Táto vláda sa domnieva, že – pokiaľ ide o prvú otázku – nedodržanie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemá vplyv na povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu rozhodnúť o odovzdaní vyžiadanej osoby a nemá za následok prepustenie vyžiadanej osoby na slobodu. Čo sa týka druhej otázky, francúzska vláda zastáva názor, že nedodržaním týchto lehôt nevznikajú vyžiadanej osobe, ktorá sa nachádza vo väzbe aj po uplynutí týchto lehôt, osobitné práva.

69.

Francúzska vláda sa tiež domnieva, že k týmto dôsledkom nemôže viesť potreba zaručiť rešpektovanie základných práv. Je pravda, že článok 6 Charty, ako aj článok 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 EDĽP sú relevantné, tak ako s nimi súvisiaca judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru tejto vlády však Komisia vyvodzuje z tejto judikatúry nesprávne závery. Vyplýva z nej totiž, že pri posudzovaní zákonnosti väzby na účely vydania treba zohľadniť v každom konkrétnom prípade všetky okolnosti veci, takže ponechanie vyžiadanej osoby vo väzbe po uplynutí lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 samo osebe v zásade nemožno považovať za nezlučiteľné s článkom 6 Charty. Z tejto judikatúry tiež nemožno vyvodiť, že samotné uplynutie stanovených lehôt umožňuje konštatovať, že konanie nebolo vedené s náležitou starostlivosťou.

70.

Napokon rámcové rozhodnutie 2002/584 v každom prípade nebráni vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby v prípade, ak to považuje za vhodné, v súlade s článkom 12 tohto rámcového rozhodnutia prepustil vyžiadanú osobu, ktorá sa nachádza vo väzbe, na slobodu na základe svojho vnútroštátneho práva, a to tak pred uplynutím lehôt stanovených v článku 17 tohto rámcového rozhodnutia, ako aj po ich uplynutí.

71.

Pokiaľ ide o druhú otázku, francúzska vláda pripomína, že rámcové rozhodnutie 2002/584 v článku 26 len stanovuje, že všetky obdobia zadržiavania vyžiadanej osoby vo vykonávajúcom členskom štáte sa musia započítať do celkovej doby zadržiavania stanovenej v členskom štáte, ktorý vydal zatykač. Ide o povinnosť, ktorú má členský štát, ktorý vydal zatykač, bez ohľadu na dodržanie lehôt stanovených v článku 17 vykonávajúcim členským štátom. Rámcové rozhodnutie 2002/584 navyše nestanovuje nárok na náhradu škody z dôvodu nedodržania týchto lehôt, a preto sú členské štáty oprávnené samy stanoviť takú náhradu škody.

Holandská vláda sa však domnieva, že členské štáty musia dodržiavať svoju povinnosť náležitej starostlivosti v súvislosti s právami zadržiavanej osoby. Z tohto hľadiska by táto osoba mala mať možnosť požiadať o zmenu podmienok svojej väzby, o čom možno rozhodnúť aj ex offo . Je úlohou príslušného vnútroštátneho súdu preskúmať, či je ďalšie trvanie väzby primerané, s prihliadnutím na nebezpečenstvo úteku vyžiadanej osoby, pričom treba spresniť, že maximálnu 90-dňovú lehotu stanovenú v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 nemožno považovať za neprimeranú.

G – Pripomienky vlády Spojeného kráľovstva

75.

Vláda Spojeného kráľovstva, ktorá sa vo svojich ústnych pripomienkach zamerala na odpoveď na druhú otázku, zastáva názor, že uplynutím lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 nevzniká vyžiadanej osobe, ktorá sa nachádza vo väzbe, právo na prepustenie na slobodu. Svoje stanovisko v tejto súvislosti opiera o gramatický výklad tohto ustanovenia, o prípravné dokumenty týkajúce sa rámcového rozhodnutia, ako aj o systematiku tohto rozhodnutia, ktoré výslovne upravuje následky nedodržania týchto lehôt.

76.

Uvedená vláda dodáva, že aj keby z článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplývalo také právo – čo však nie je tak –, osoba, ktorá svojím vlastným konaním spôsobila prieťahy, by sa na také právo nemohla odvolávať. Akékoľvek opačné riešenie by narušilo cieľ sledovaný rámcovým rozhodnutím. V každom prípade za predpokladu, že by také právo existovalo – čo však nie je tak –, nebolo by možné odvolávať sa naň na vnútroštátnych súdoch, keďže rámcové rozhodnutie podľa bývalého článku 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ nemá priamy účinok.

H – Pripomienky Komisie

80.

Komisia v prvom rade pripomína, že rámcovým rozhodnutím 2002/584 bol zavedený nový zjednodušený a účinnejší systém odovzdávania odsúdených osôb alebo osôb vyžiadaných na účely trestného stíhania, ktorý nahrádza tradičné vydávacie postupy a ktorý má uľahčiť a urýchliť justičnú spoluprácu s cieľom vytvoriť v Únii priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento systém je založený na zásade vzájomného uznávania, ktorá je „základným kameňom“ justičnej spolupráce, ktorej zásadný význam Súdny dvor pripomenul vo svojom stanovisku 2/13 ( 17 ) a ktorá je sama založená na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, že ich príslušné právne poriadky sú schopné poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv. To znamená, že členské štáty sú v zásade povinné vykonať európsky zatykač, pokiaľ sa neuplatní jeden z dôvodov na jeho nevykonanie. Komisia na pojednávaní tiež zdôraznila, že systém európskeho zatykača spočíva – na rozdiel od tradičných vydávacích systémov – v podstate na spolupráci súdnych orgánov, pričom činnosť politických orgánov je obmedzená na praktickú a administratívnu podporu.

81.

Cieľom zásady vzájomného uznávania však nie je zaviesť režim automatického uznávania a výkonu, keďže domnienka, že všetky členské štáty rešpektujú základné práva, je vyvrátiteľná. ( 18 ) V určitých prípadoch teda vykonávajúci súdny orgán musí byť oprávnený vyvrátiť túto domnienku.

82.

85.

Komisia navyše zdôrazňuje, že článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 osobitne poukazuje na povinnosť rešpektovať základné práva, čo by mohlo viesť vykonávajúci súdny orgán k doplňujúcemu skúmaniu v prípade hodnoverných tvrdení týkajúcich sa rizika vážneho porušovania ľudských práv po odovzdaní. Počas pojednávania Komisia trvala na tom, že toto skúmanie sa musí vykonať v lehotách stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako to vyplýva z článku 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia. Poukazuje však na to, že odpoveď členského štátu, ktorý vydal zatykač, na žiadosti o informácie, ktoré mu zaslal vykonávajúci súdny orgán v súvislosti s obavami vyjadrenými odporcom vo veci samej, neviedla tento orgán k tomu, aby rozhodol, že európsky zatykač nevykoná.

86.

Komisia z toho vyvodzuje, že vykonávajúci súdny orgán je povinný rozhodnúť o tom, či vyžiadaná osoba musí byť odovzdaná, a to aj po uplynutí lehôt stanovených v článku 17 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

2. O druhej otázke

87.

90.

Komisia ďalej pripomína, že rámcové rozhodnutie 2002/584 v súlade s jeho článkom 1 ods. 3 nemení povinnosť členských štátov rešpektovať základné práva zakotvené v článku 6 ZEÚ, pričom samotné rámcové rozhodnutie musí v súlade s jeho odôvodnením 12 rešpektovať uvedené základné práva a zásady uznané článkom 6 ZEÚ. Komisia teda skúma situáciu vo veci samej s ohľadom na článok 6 Charty, ktorý zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť, z hľadiska relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 5 EDĽP, najmä jeho odseku 1 písm. f), ktorý sa týka pozbavenia slobody osoby na účely jej vydania, jeho odseku 3, ktorý zakotvuje právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, a jeho odseku 4, ktorý zakotvuje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody.

91.

Komisia v tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že osobitný mechanizmus európskeho zatykača stanovený rámcovým rozhodnutím 2002/584 je relevantnou okolnosťou, ktorú treba vziať do úvahy posudzovaní primeranosti dĺžky väzby na účely odovzdania. Pokiaľ ide o prejednávaný prípad, normotvorca Únie rozhodol, že vykonávajúci súdny orgán má prijať konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača v lehote 60 dní, pričom táto lehota sa považuje za dostatočnú v kontexte spolupráce medzi členskými štátmi založenej na vzájomnej dôvere a obmedzenom skúmaní vykonávajúceho súdneho orgánu. Len v osobitných prípadoch normotvorca stanovil dodatočnú 30-dňovú lehotu, ktorá má vplyv aj na posudzovanie primeranej dĺžky väzby.

92.

Povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu prejednať a vykonať európsky zatykač ako naliehavú záležitosť v súlade s článkom 17 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 pritom – pokiaľ ide o väzbu vyžiadanej osoby – zodpovedá požiadavkám článku 5 ods. 4 EDĽP. Pokiaľ teda vykonávajúci súdny orgán postupuje v rámci tejto lehoty s náležitou starostlivosťou, väzba vyžiadanej osoby sa javí byť prima facie zlučiteľná s požiadavkou primeranej lehoty, pričom treba spresniť, že tieto lehoty sú maximálne a nepovoľujú nijaké neodôvodnené prieťahy. Naopak, pokiaľ tieto lehoty uplynuli, väzba vyžiadanej osoby je prima facie nezlučiteľná s touto požiadavkou a nevyhnutné podmienky „zákonnosti“ väzby teda nie sú splnené.

95.

Komisia z toho vyvodzuje, že ponechanie vyžiadanej osoby v konaní vo veci samej vo väzbe je nezlučiteľné s povinnosťou konať bezodkladne a že vykonávajúci súdny orgán je povinný prepustiť ju na slobodu, pokiaľ mimoriadne okolnosti, ktoré nemožno pripísať vykonávajúcemu členskému štátu, nevyžadujú ďalšiu väzbu, pričom v prejednávanom prípade tieto okolnosti nie sú splnené. Komisia počas pojednávania dodala, že povinnosť vykonať európsky zatykač, ako aj povinnosť dodržať článok 12 a článok 17 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 naďalej trvá, a teda ak nemožno predĺžiť väzbu, je potrebné využiť alternatívne riešenia, ktoré v menšej miere zasahujú do slobody vyžiadanej osoby, s cieľom zmierniť prípadné nebezpečenstvo úniku.

96.

Komisia dodáva, že vykonávajúci členský štát sa nemôže odvolávať na svoje ústavné predpisy týkajúce sa rešpektovania práva na spravodlivý proces, ktoré je spomenuté v odôvodnení 12 rámcového rozhodnutia 2002/584, s cieľom odôvodniť nedodržanie lehôt stanovených v článku 17 tohto rámcového rozhodnutia. Súdny dvor totiž vo svojom rozsudku Melloni ( 20 ) rozhodol, že uplatňovanie vnútroštátnych štandardov ochrany základných práv nemôže ohroziť úroveň ochrany vyplývajúcu z Charty ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie.

V – Analýza

A – Úvodné úvahy

99.

Je užitočné pripomenúť tento kontext, keďže vysvetľuje, prečo má Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodnúť o úplne základných aspektoch európskeho zatykača – viac ako desať rokov po jeho zavedení – vo veci, ktorú High Court prejednáva už takmer 30 mesiacov.

100.

Treba dodať, že európsky zatykač bol vytvorený prostredníctvom rámcového rozhodnutia, čo je akt, ktorý podľa primárneho práva pôvodne nemal priamy účinok ( 21 ) a ktorý na základe článku 9 protokolu č. 36 o prechodných ustanoveniach stále nemá priamy účinok. V tejto súvislosti jednoducho pripomeniem, že Súdny dvor rozhodol, že rámcové rozhodnutia vzhľadom na svoj záväzný charakter ukladajú vnútroštátnym orgánom a vnútroštátnym súdom povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva. ( 22 )

2. Inštitút európskeho zatykača

101.

104.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa zónou slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založenou na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi. ( 29 ) V odôvodnení 10 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa zdôrazňuje, že „mechanizmus európskeho zatykača je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi“ ( 30 ).

105.

Európsky zatykač je teda novým inštitútom, ktorý je jedinečný a špecifický pre Úniu. ( 31 ) Je to nový nástroj v tom zmysle, že sa odlišuje od tradičných mechanizmov odovzdávania vyžiadaných osôb medzi štátmi. Má odlišnú povahu v porovnaní s vydávacími postupmi, ktoré ním boli nahradené. Kategórie špecifické pre vydávanie osôb majú teda pri posudzovaní tohto nového nástroja justičnej spolupráce len relatívnu hodnotu. Pri skúmaní problémov týkajúcich sa výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584 je nevyhnutné vždy mať na zreteli túto skutočnosť.

106.

Je to tiež jedinečný nástroj, keďže – odhliadnuc od špecifických vlastnosti normatívneho nástroja, akým je rámcové rozhodnutie – stanovuje jednotný režim vo všetkých členských štátoch. Európsky zatykač sa teda stal prvoradým nástrojom v justičnej spolupráci v trestných veciach medzi členskými štátmi, ktorý je založený predovšetkým na zásade vzájomnej dôvery.

Ďalej treba pripomenúť, že odovzdanie vyžiadanej osoby na základe európskeho zatykača prebieha v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 v dvoch rôznych fázach. Po vydaní európskeho zatykača príslušným súdnym orgánom v súlade s formálnymi a obsahovými požiadavkami stanovenými v článku 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 a jeho prípadnom preklade do jazyka vykonávajúceho členského štátu sa európsky zatykač v závislosti od okolností odošle podľa pravidiel stanovených článkom 9 alebo 10 uvedeného rámcového rozhodnutia. Keď členský štát na základe európskeho zatykača zatkne vyžiadanú osobu, postup odovzdávania pokračuje v dvoch rôznych fázach, ktorými sú fáza prijatia konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom, o ktorú ide v konaní vo veci samej, a ak sa žiadosti o odovzdanie vyhovie, fáza odovzdania vyžiadanej osoby do členského štátu, ktorý vydal zatykač, v pravom zmysle slova.

110.

V rámci prvej fázy musí príslušný vykonávajúci súdny orgán informovať vyžiadanú osobu o existencii a o obsahu európskeho zatykača, ako aj o tom, že môže udeliť súhlas so svojím odovzdaním súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, v súlade s článkom 11 rámcového rozhodnutia 2002/584. Vykonávajúci súdny orgán musí potom prijať konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača v súlade s článkami 13 až 21 rámcového rozhodnutia 2002/584, pričom toto rozhodnutie sa musí oznámiť súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, v súlade s článkom 22 uvedeného rámcového rozhodnutia.

111.

Ak vykonávajúci súdny orgán rozhodne, že vyžiadaná osoba bude odovzdaná do členského štátu, ktorý vydal zatykač, k jej odovzdaniu musí dôjsť čo najskôr po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača, a to podľa pravidiel a pri dodržaní podmienok stanovených v článkoch 23 a 24 uvedeného rámcového rozhodnutia. Ak k tomuto odovzdaniu nemôže dôjsť v lehotách uvedených v článku 23 ods. 2 a 4, vyžiadaná osoba musí byť v súlade s článkom 23 ods. 5 prepustená na slobodu, ak sa ešte stále nachádza vo väzbe.

115.

Ak sa totiž v osobitných prípadoch európsky zatykač nemôže vykonať v desaťdňovej, resp. šesťdesiatdňovej lehote, tieto lehoty sa môžu predĺžiť o ďalších 30 dní, pričom vykonávajúci súdny orgán to musí okamžite a priamo oznámiť súdnemu orgánu, ktorý vydal zatykač, a oznámiť mu príslušné dôvody (odsek 4). Takým osobitným prípadom určite môže byť situácia, keď vyžiadaná osoba nesúhlasí so svojím odovzdaním, pričom sa odvoláva na ohrozenie svojho života alebo bezpečnosti, v dôsledku čoho musí vykonávajúci súdny orgán vykonať potrebné preverovanie ( 35 ) a prípadne požiadať členský štát, ktorý vydal zatykač, o urýchlené doplnenie ďalších informácií na základe článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

116.

V každom prípade, pokiaľ sa neprijme toto konečné rozhodnutie, vykonávajúci členský štát musí zabezpečiť, aby materiálne podmienky potrebné na účinné odovzdanie vyžiadanej osoby boli splnené (odsek 5).

117.

Povinnosť konať bezodkladne, ktorá vyplýva z týchto prvých ustanovení, zjavne nemení nič na tom, že žiadosť o odovzdanie sa musí zamietnuť na základe článkov 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, pričom v takom prípade musí vykonávajúci súdny orgán prijať rozhodnutie o nevykonaní európskeho zatykača, ktoré sa musí riadne zdôvodniť a podľa všetkého sa musí prijať v stanovených lehotách (odsek 6).

Skôr než prejdem k rozboru oboch otázok, ktoré položil High Court, považujem za potrebné uviesť niekoľko pripomienok, pokiaľ ide o mieru, v akej sa problémy, ktoré tieto otázky vyvolávajú, prekrývajú. Prvá otázka vyvoláva jednoduchú otázku týkajúcu sa účinku nedodržania lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 15 tohto rámcového rozhodnutia pri prijímaní konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom. Druhá otázka sa týka tej istej situácie, v ktorej tieto lehoty neboli dodržané, pričom však uvádza dve ďalšie okolnosti: jednak skutočnosť, že európsky zatykač mal za následok vzatie vyžiadanej osoby do väzby, a jednak skutočnosť, že účinky nedodržania predmetných lehôt sú vymedzené z hľadiska „práv“ vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza vo väzbe.

121.

Je skutočne ťažké odpovedať na prvú otázku izolovane, teda bez prihliadnutia na skutočnosť, že vyžiadaná osoba môže byť v dôsledku žiadosti o jej odovzdanie pozbavená slobody. Domnievam sa však, že je možné zachovať samostatnosť oboch otázok, ako ich sformuloval vnútroštátny súd, a odpovedať na prvú otázku, „ako keby“ nešlo o osobnú slobodu vyžiadanej osoby. Rozbor prvej otázky sa teda bude týkať predovšetkým vzájomných povinností členských štátov. Preto až v rámci svojej odpovede na druhú otázku vezmem do úvahy skutočnosť, že vyžiadaná osoba sa nachádza vo väzbe v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača, ktorý bol na ňu vydaný. Považujem však za podstatné zdôrazniť, že tak rešpektovanie vzájomných záväzkov členských štátov vyplývajúcich z prijatia rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj rešpektovanie základných práv, ktoré vykonávanie tohto rámcového rozhodnutia vyžaduje, si musí vždy zachovať svoje miesto.

B – O prvej otázke

125.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd veľmi všeobecne pýta Súdneho dvora na to, aký účinok má nedodržanie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 členským štátom, ktorý vykonáva európsky zatykač.

126.

Všeobecná povaha tejto otázky je však skôr zdanlivá než reálna. Z vysvetlení vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že v konečnom dôsledku sa pýta, či je európsky zatykač neplatný z dôvodu uplynutia lehôt, v ktorých má vykonávajúci súdny orgán, v prejednávanom prípade samotný High Court, prijať kladné alebo záporné konečné rozhodnutie o vykonaní tohto zatykača.

127.

130.

Všetky pripomienky predložené Súdnemu dvoru – napriek určitým rozdielom – obhajujú rovnaké stanovisko. Opakovane sa v nich uvádzajú tie isté tvrdenia, najmä skutočnosť, že článok 17 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje uvedené lehoty pomocou podmieňovacieho spôsobu, ktorý nie je použitý v iných ustanoveniach, skutočnosť, že tento článok 17 – na rozdiel od toho, čo stanovoval pôvodný návrh Komisie – neobsahuje výslovné ustanovenia rovnocenné článku 23 ods. 5 ( 41 ), a napokon výklad článku 17, ktorý podal Súdny dvor vo svojom rozsudku F. ( 42 ), najmä v jeho bode 64.

131.

S týmito názormi sa úplne nestotožňujem, a to z nasledujúcich dôvodov.

132.

V prvom rade treba uviesť na správnu mieru tvrdenie týkajúce sa gramatického výkladu.

V druhom rade zastávam názor, že výklad článku 17, ktorý podal Súdny dvor vo svojom rozsudku F. ( 44 ), nemožno chápať tak, že relativizuje záväzný charakter lehôt, ktoré stanovuje uvedený článok. Súdny dvor v tomto rozsudku totiž najprv pripomenul, že článok 17 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že európsky zatykač „sa prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť“ a že odseky 2 a 3 tohto článku „stanovujú konkrétne lehoty“ ( 45 ). Súdny dvor ďalej poukázal na odseky 4 a 7 článku 17, ktoré umožňujú v osobitných prípadoch predĺžiť stanovené lehoty a za mimoriadnych okolností ich nedodržať. ( 46 ) Súdny dvor navyše na jednej strane zdôraznil, že „význam lehôt stanovených v článku 17 nie je vyjadrený len v tomto ustanovení, ale aj v iných ustanoveniach rámcového rozhodnutia“ ( 47 ), a na druhej strane relativizoval význam vývoja znenia článku 17 rámcového rozhodnutia, ktorý v pôvodnom návrhu Komisie nebol sformulovaný v podmieňovacom, ale oznamovacom spôsobe. ( 48 )

135.

Súdny dvor napokon na základe týchto úvah rozhodol, že „lehoty stanovené v článku 17 rámcového rozhodnutia treba vykladať ako lehoty, ktoré vyžadujú, aby sa konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača prijalo v zásade buď do 10 dní od udelenia súhlasu s odovzdaním požadovanej osoby, alebo v iných prípadoch do 60 dní odo dňa jej zatknutia. Len v osobitných prípadoch možno tieto lehoty predĺžiť o ďalších 30 dní a len za mimoriadnych okolností členský štát nemusí dodržať lehoty stanovené v článku 17“ ( 49 ), najmä ak príslušný súd rozhodne o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. ( 50 )

139.

Otázka, ktorú kladie vnútroštátny súd, sa týka účinku nedodržania týchto lehôt vo vzťahu európskemu zatykaču, o ktorý ide vo veci samej, teda trvania jeho účinkov. V tejto súvislosti – bez ohľadu na vplyv prípadu, keď sa vyžiadaná osoba vezme do väzby, ktorý sa určite vyskytuje často vzhľadom na článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 – nedodržanie týchto lehôt nemôže viesť k neplatnosti európskeho zatykača. Taký výsledok by totiž predpokladal, že vykonávajúci členský štát má možnosť prijať buď zamietavé rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť o odovzdanie a ktoré je výslovné a odôvodnené v súlade s požiadavkami stanovenými v článkoch 3, 4, 4a a článku 17 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, alebo konečné konkludentné rozhodnutie, ktoré je výsledkom jeho mlčania alebo nečinnosti. Taký extrémny výsledok však rámcové rozhodnutie 2002/584 určite nestanovuje a nemožno ho pripustiť bez toho, aby došlo k nenapraviteľnému ohrozeniu potrebného účinku rámcového rozhodnutia 2002/584, a teda aj k vážnemu narušeniu cieľa sledovaného týmto rámcovým rozhodnutím.

140.

Ako navyše vyplýva tak z doslovného, ako aj systematického výkladu článku 17 ods. 7 druhej vety rámcového rozhodnutia 2002/584, prípadné „prieťahy“ pri vykonávaní európskych zatykačov na strane určitého členského štátu nezbavujú tento členský štát povinnosti prijať konečné rozhodnutie, a to či už kladné, alebo záporné. Vzhľadom na to, že v tomto ustanovení sa len uvádza, že opakované prieťahy na strane vykonávajúceho členského štátu treba „riešiť“, toto ustanovenie implicitne potvrdzuje, že v každom prípade sa očakáva, že tento členský štát vždy prijme konečné rozhodnutie.

Ako som už uviedol, táto druhá otázka sa týka tej istej situácie, o akú ide v prvej otázke, teda situácie, v ktorej vykonávajúcemu súdnemu orgánu uplynuli lehoty stanovené v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 bez toho, aby prijal konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača, ktorým buď vyhovie žiadosti o odovzdanie, alebo ju odôvodneným spôsobom zamietne. Podstatný rozdiel oproti prvej otázke spočíva v tom, že vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby vzal do úvahy skutočnosť, že vykonávajúci súdny orgán v reakcii na európsky zatykač vydaný príslušným členským štátom vzal vyžiadanú osobu do väzby na základe článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584, pričom táto situácia sa uplynutím uvedených lehôt nezmenila. V záujme správneho vymedzenia tejto otázky treba uviesť dve úvodné poznámky.

144.

V prvom rade, ako už bolo uvedené, európsky zatykač možno v súlade s článkom 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 vydať na účely zatknutia a odovzdania vyžiadanej osoby na dva jasne odlíšené ciele, ( 51 ) a to buď na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, alebo na účely vedenia trestného stíhania, aby táto osoba mohla byť postavená pred súd a prípadne sankcionovaná za skutky uvedené v európskom zatykači, o ktorých sa predpokladá, že ich spáchala. ( 52 )

145.

V konaní vo veci samej ide o druhý uvedený prípad, hoci z formulácie druhej otázky vnútroštátneho súdu to výslovne nevyplýva. Členský štát, ktorý vydal zatykač, totiž žiada o odovzdanie odporcu vo veci samej na účely trestného stíhania za trestné činy vraždy a nedovolenej držby strelnej zbrane s úmyslom ohroziť život.

148.

Napriek tomu samotný výslovný odkaz na prípad väzby v otázke vnútroštátneho súdu v spojení so zmienkou o nedodržaní lehôt stanovených na prijatie konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača postačuje na vznik otázky týkajúcej sa práv a slobôd. To je samotná podstata druhej otázky vnútroštátneho súdu, ktorú možno veľmi jednoducho vyjadriť takto: Aké dôsledky vyplývajú z uplynutia lehôt stanovených na prijatie konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača pre osobu vzatú do väzby na základe tohto zatykača?

149.

Ide tu o pozbavenie práva na osobnú slobodu osoby, na ktorú sa v prípade, o ktorý ide v konaní vo veci samej, vzťahuje prezumpcia neviny. Táto situácia môže byť určite úplne legitímna v práve Únie, ako aj v práve členských štátov alebo z hľadiska EDĽP. Táto situácia však môže byť v súlade s právom len za určitých podmienok, čo nepochybne platí aj pre právo Únie. Rámcové rozhodnutie 2002/584, tak ako ktorýkoľvek iný predpis práva Únie, sa teda musí vykladať z hľadiska základných práv. Vyplýva to navyše tak z jeho odôvodnenia 12, ako aj z jeho článku 1 ods. 3.

150.

Z tejto argumentácie vyplýva podľa môjho názoru nepopierateľné konštatovanie, že členský štát, ktorý sa nachádza v situácii, o akú ide v spore vo veci samej, treba považovať za členský štát, ktorý vykonáva právo Únie, v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. ( 57 ) Tak vnútroštátne predpisy prijaté na účely prebratia rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj vedenie postupu odovzdávania vykonávajúcim súdnym orgánom totiž predstavujú vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, keďže európsky zatykač je v konečnom dôsledku dielom Únie. V kontexte európskeho zatykača je rámcové rozhodnutie 2002/584 osobitne právnou oporou a pilierom, na základe ktorých môže členský štát uložiť vyžiadanej osobe opatrenie spojené s odňatím slobody so zreteľom na vedenie trestného stíhania proti nej, ( 58 ) pričom na túto osobu sa v zásade vzťahuje prezumpcia neviny, aspoň pokiaľ ide o skutky, pre ktoré je vyžiadaná a pre ktoré na ňu bol vydaný európsky zatykač.

152.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že za okolností konania vo veci samej treba vykladať rámcové rozhodnutie 2002/584 a osobitne jeho článok 17 z hľadiska Charty, že Charta sa vzťahuje na členské štáty a že pre akty vnútroštátnych orgánov prijaté na účely prebratia tohto rámcového rozhodnutia musia platiť požiadavky konformného výkladu. ( 59 )

153.

V prejednávanom prípade znamená vykladať rámcové rozhodnutie 2002/584 z hľadiska Charty za okolností konania vo veci samej vykladať ho v súlade s požiadavkami článku 6 Charty, ktorý stroho zaručuje právo na slobodu.

157.

Z vecného hľadiska je na posúdenie situácie, o akú ide v konaní vo veci samej, najrelevantnejšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa vydávacích postupov, a teda článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP, takže je nevyhnutné vychádzať práve z tejto judikatúry. Netreba však zabúdať na to, že – ako som už uviedol – európsky zatykač nie je len variantom vydávacích postupov. Z toho vyplýva, že nie je potrebné ani vždy nepostačuje obmedziť sa na skúmanie dodržania judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa vydávania osôb. Kritériá, akými sú primeraná dĺžka konania, jeho zložitosť, správanie vyžiadanej osoby a neexistencia obdobia nečinnosti súdu, ktoré uvediem ďalej, sú nepochybne relevantné, najmä v prípade, ak vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania len žiada Súdny dvor, aby posúdil prípad väzby, ktorá trvá už 30 mesiacov. Nemožno však vylúčiť, že výklad požiadaviek vyplývajúcich z práva na slobodu v kontexte odlišného inštitútu, akým je inštitút európskeho zatykača, si môže vyžadovať prísnejší prístup k nedodržaniu lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584.

158.

Článok 5 ods. 1 písm. f) EDĽP umožňuje zmluvným štátom obmedziť slobodu každého, voči komu sa vedie vydávacie konanie. Toto ustanovenie dovoľuje Európskemu súdu pre ľudské práva posúdiť „zákonnosť“ pozbavenia slobody osoby, proti ktorej „sa vedie“ vydávacie konanie, pričom treba spresniť, že len prebiehajúce vydávacie konanie odôvodňuje v takom prípade pozbavenie slobody. ( 62 )

159.

Pokiaľ viem, Európsky súd pre ľudské práva sa doteraz formálne nevyjadril k uplatniteľnosti článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP na väzbu nariadenú na základe vnútroštátneho predpisu, ktorým sa preberá článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584. Sotva však možno pochybovať o tom – s výhradou uvedenou v bode 157 –, že väzba nariadená v rámci vykonávania európskeho zatykača, ktorú možno prirovnať k vydávacej väzbe, v zásade ( 63 ) patrí do pôsobnosti tohto článku. ( 64 )

163.

Možno sa vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva domnievať, že samotné uplynutie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 znamená, že väzba vyžiadanej osoby už nie je zákonná a že táto osoba musí byť okamžite prepustená na slobodu? V tomto smere sa nestotožňujem s názorom Komisie. Domnievam sa, že nemožno vyvodiť taký radikálny dôsledok. Najmä si myslím, že nemožno tvrdiť, že samotné uplynutie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 okamžite spôsobuje nezákonnosť väzby nariadenej na základe európskeho zatykača, v dôsledku čoho je táto väzba nezlučiteľná s právom na slobodu zaručeným v článku 6 Charty.

164.

V prvom rade väzba osoby môže byť odôvodnená inými okolnosťami, než je európsky zatykač. Väzba vyžiadanej osoby na základe európskeho zatykača, ktorý bol na ňu vydaný, totiž môže byť úplne odôvodnená na základe inej skutočnosti, než je tento európsky zatykač, a to buď tým, že tejto osobe už bolo uložené opatrenie spojené s odňatím slobody na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, alebo tým, že sa proti nej vo vykonávajúcom členskom štáte vedie iné súdne konanie pre skutky odlišné od tých, ktoré sú uvedené v európskom zatykači, ktorý sa jej týka, a že bola vzatá do väzby, kým sa nerozhodne o jej veci, a to v oboch prípadoch na základe právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, pričom tieto prípady sú uvedené najmä v článku 24 rámcového rozhodnutia 2002/584.

165.

167.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy teda prepustenie vyžiadanej osoby na slobodu nemôže predstavovať nevyhnutný dôsledok uplynutia lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584. Toto konštatovanie tvorí prvú časť odpovede na druhú otázku vnútroštátneho súdu.

168.

Nemožno sa však domnievať, že otázka dodržania článku 5 EDĽP, ktorý je začlenený do článku 6 Charty, je týmto prvým konštatovaním vyriešená. Súčasťou článku 5 EDĽP je aj odsek 4, ktorý zaručuje osobe zadržiavanej na základe európskeho zatykača účinné právo napadnúť ponechanie tejto osoby vo väzbe. Článok 5 ods. 4 EDĽP presnejšie stanovuje, že „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné“. Toto ustanovenie je začlenené do článku 6 Charty, a to tak prostredníctvom článku 52 ods. 3 Charty, ako aj prostredníctvom výslovného odkazu uvedeného vo vysvetlivkách k Charte základných práv, najmä v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach, a má určitý vplyv na konanie vo veci samej.

169.

Ako Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku F. ( 76 ), Európsky súd pre ľudské práva spresnil, že toto ustanovenie sa uplatňuje aj v oblasti vydávania osôb ( 77 ), a to ako lex specialis vo vzťahu k všeobecným požiadavkám článku 13 EDĽP ( 78 ), a že skutočnosť, že požiadavky článku 5 ods. 1 EDĽP boli dodržané, neznamená, že nie je povinný preskúmať dodržanie článku 5 ods. 4 EDĽP. Tieto dve ustanovenia sú totiž odlišné, pričom dodržanie prvého z nich neznamená, že nevyhnutne bolo dodržané aj druhé ustanovenie, ( 79 ) a konštatovanie o porušení prvého z nich nezbavuje Európsky súd pre ľudské práva povinnosti preskúmať porušenie druhého ustanovenia. ( 80 )

173.

V prípade ďalšej väzby teda z článku 5 ods. 4 EDĽP vyplýva zadržiavanej osobe právo „obrátiť sa na príslušný ,súd’, ktorý ‚urýchlene‘ rozhodne o tom, či sa pozbavenie slobody tejto osoby zmenilo na ‚nezákonné‘“ ( 85 ). Pojem súd najmä znamená, že osobe vzatej do väzby treba „poskytnúť základné procesné záruky uplatňované v oblasti pozbavenia slobody“, pričom treba spresniť, že tieto záruky nemusia byť nevyhnutne zhodné s tými, ktoré článok 6 ods. 1 EDĽP predpisuje pre občianske alebo trestné konania, ( 86 ) ale musia byť prispôsobené povahe predmetného pozbavenia slobody s prihliadnutím na osobitnú povahu okolností, za ktorých k pozbaveniu slobody dochádza. ( 87 ) Existencia tohto návrhu na začatie súdneho konania musí byť dostatočne určitá, a to nielen teoreticky, ale aj prakticky, lebo inak by mohlo dôjsť k porušeniu stanovených požiadaviek prístupnosti a efektivity. ( 88 ) Súd musí byť schopný urýchlene rozhodnúť o tom, či sa pozbavenie slobody zmenilo na „nezákonné“ v dôsledku toho, že po pôvodnom rozhodnutí vyšli najavo nové okolnosti, a prípadne rozhodnúť o prepustení dotknutej osoby na slobodu. ( 89 )

174.

Dôvodom existencie požiadaviek týkajúcich sa rýchlosti a pravidelného súdneho preskúmania v primeraných intervaloch je, aby osobe, ktorá sa nachádza vo väzbe, nehrozilo, že zostane vo väzbe dlho po tom, čo jej pozbavenie slobody stratilo akékoľvek opodstatnenie, ( 90 ) pričom treba spresniť, že faktory ovplyvňujúce zákonnosť väzby v rámci vydávacieho konania, akými sú pokroky dosiahnuté v konaní a náležitá starostlivosť, s akou príslušné orgány vedú konanie, sa môžu postupom času meniť. ( 91 )

178.

V kontexte väzby nariadenej na základe európskeho zatykača musí príslušný súdny orgán v reakcii na žiadosť zadržiavanej osoby v tomto zmysle po uplynutí lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 rozhodnúť, či je ponechanie tejto osoby vo väzbe zákonné, a ak to tak nie je, nariadiť jej prepustenie na slobodu v súlade s článkom 5 ods. 4 EDĽP.

179.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu tak, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá sa nachádza vo väzbe, kým sa neprijme konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača vydaného na túto osobu na účely trestného stíhania v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, musí mať od okamihu uplynutia lehôt stanovených v článku 17 uvedeného rámcového rozhodnutia právo podať vo vykonávajúcom členskom štáte návrh na začatie konania s cieľom dosiahnuť, aby súd urýchlene rozhodol o tom, či je ponechanie tejto osoby vo väzbe aj napriek uplynutiu lehôt stanovených v uvedenom článku opodstatnené buď legitímnymi dôvodmi odlišnými od tých, ktoré viedli k vydaniu európskeho zatykača, alebo náležite vymedzenými špecifickými dôvodmi súvisiacimi s postupom prijímania konečného rozhodnutia o vykonaní uvedeného zatykača, alebo napokon náležite odôvodnenými mimoriadnymi okolnosťami, ktoré nemožno pripísať vykonávajúcemu členskému štátu. V opačnom prípade treba nariadiť jej prepustenie na slobodu. V prípade ponechania zadržiavanej osoby vo väzbe musí príslušný vnútroštátny súd sústavne dohliadať na rešpektovanie práv zaručených v článku 6 Charty.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá sa nachádza vo väzbe, kým sa neprijme konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača vydaného na túto osobu na účely trestného stíhania v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, musí mať od okamihu uplynutia lehôt stanovených v článku 17 uvedeného rámcového rozhodnutia právo podať vo vykonávajúcom členskom štáte návrh na začatie konania s cieľom dosiahnuť, aby súd urýchlene rozhodol o tom, či je ponechanie tejto osoby vo väzbe aj napriek uplynutiu lehôt stanovených v uvedenom článku opodstatnené buď legitímnymi dôvodmi odlišnými od tých, ktoré viedli k vydaniu európskeho zatykača, alebo náležite vymedzenými špecifickými dôvodmi súvisiacimi s postupom prijímania konečného rozhodnutia o vykonaní uvedeného zatykača, alebo napokon náležite odôvodnenými mimoriadnymi okolnosťami, ktoré nemožno pripísať vykonávajúcemu členskému štátu. V opačnom prípade treba nariadiť jej prepustenie na slobodu. V prípade ponechania zadržiavanej osoby vo väzbe musí príslušný vnútroštátny súd sústavne dohliadať na rešpektovanie práv zaručených v článku 6 Charty základných práv Európskej únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. ES L 190, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34, zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, s. 24 , ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).

( 3 ) Pozri v prvom rade rozsudok Advocaten voor de Wereld (C‑303/05, EU:C:2007:261 ).

( 4 ) Pozri rozsudky Santesteban Goicoechea (C‑296/08 PPU, EU:C:2008:457 ), Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669 ), West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404 ), ako aj F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 ).

( 11 ) V angličtine „shall decide“.

( 12 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 , bod 64.

( 13 ) V tejto súvislosti sa odvoláva na rozsudok ESĽP z 12. februára 2013, Amie a i. v. Bulharsko, č. 58149/08, § 80 až 84.

( 14 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 .

( 15 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 .

( 16 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 .

( 23 ) Pozri rozsudky Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616 ), B. (C‑306/09, EU:C:2010:626 ), Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:683 ), Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, EU:C:2012:517 ), Radu (C‑396/11, EU:C:2013:39 ), Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107 ) a Baláž (C‑60/12, EU:C:2013:733 ). Pokiaľ ide o veci prejednávané v rámci naliehavého prejudiciálneho konania, pozri rozsudky Santesteban Goicoechea (C‑296/08 PPU, EU:C:2008:457 ), Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669 ), West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404 ) a F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 ). Pokiaľ ide o vec prejednávanú v rámci skráteného konania, pozri rozsudok Kozłowski (C‑66/08, EU:C:2008:437 ).

( 24 ) Pozri rozsudok Advocaten voor de Wereld (C‑303/05, EU:C:2007:261 ).

( 25 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Advocaten voor de Wereld (C‑303/05, EU:C:2006:552 ); stanovisko, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Kozłowski (C‑66/08, EU:C:2008:253 ), ako aj návrhy, ktoré predniesol vo veciach Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:183 ), Mantello (C‑261/09, EU:C:2010:501 ) a Melloni (C‑399/11, EU:C:2012:600 ); stanovisko, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Santesteban Goicoechea (C‑296/08 PPU, EU:C:2008:455 ); návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, EU:C:2012:151 ); návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Radu (C‑396/11, EU:C:2012:648 ); návrhy, ktoré som predniesol vo veci B. (C‑306/09, EU:C:2010:404 ), a stanovisko, ktoré som predniesol vo veci West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:322 ).

( 32 ) Ústavné zmeny boli potrebné vo Francúzsku, na Cypre, v Rakúsku, Poľsku, Portugalsku, Slovinsku a Fínsku. Pozri IGLESIAS SÁNCHEZ, S.: La jurisprudencia constitucional comparada sobre la orden europea de detención y entrega, y la naturaleza jurídica de los actos del tercer pilar. In: Revista de derecho comunitario europeo , 2010, zv. č. 35, s. 169.

( 33 ) Súdne preskúmanie viedlo k úplnému zrušeniu vykonávacích zákonov v Nemecku a k čiastočnému zrušeniu vykonávacích zákonov v Poľsku a na Cypre, pričom Arbitragehof (Belgicko) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti, na základe ktorého bol vydaný rozsudok Advocaten voor de Wereld (C‑303/05, EU:C:2007:261 ).

( 34 ) Pozri v tejto súvislosti BOT, S.: c. d., s. 247 a nasl.

( 35 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 13 rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 36 ) Ktorých „význam“ Súdny dvor zdôraznil vo svojom rozsudku F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 , bod 62).

( 37 ) Pozri rozsudok F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 , body 64 a 65).

( 44 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 , bod 64.

( 45 ) Tamže, bod 60.

( 46 ) Tamže, bod 61.

( 47 ) Tamže, bod 62.

( 48 ) Tamže, bod 63.

( 49 ) Tamže, bod 64.

( 56 ) Pozri rozsudok Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107 , bod 60).

( 57 ) Pozri najmä rozsudky Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107 ) a Radu (C‑396/11, EU:C:2013:39 , bod 33).

( 58 ) V súlade s článkom 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež článok 18 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, ako aj tlačivo európskeho zatykača uvedené v prílohe tohto rámcového rozhodnutia.

( 59 ) Pozri poznámku pod čiarou 20.

( 60 ) Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 .

( 61 ) Pripomínam, že rámcové rozhodnutie 2002/584 bolo prijaté najmä na základe článku 31 písm. a) a b) ZEÚ, terajšieho článku 82 ZFEÚ.

( 68 ) Rozsudky ESĽP z 18. decembra 1986, Bozano v. Francúzsko, séria A č. 111, s. 23, § 54; z 9. júla 2013, Ciobanu v. Rumunsko a Taliansko, č. 4509/08, § 60, ako aj zo 17. júna 2003, Raf v. Španielsko, č. 53652/00, § 63.

( 69 ) Rozsudky ESĽP zo 4. augusta 1999, Douiyeb v. Holandsko, č. 31464/96, § 45, ako aj z 9. júla 2013, Ciobanu v. Rumunsko a Taliansko, č. 4509/08, § 59.

( 70 ) Rozsudky ESĽP z 24. októbra 1979, Winterwerp v. Holandsko, séria A č. 33, § 45, ako aj z 9. júla 2013, Ciobanu v. Rumunsko a Taliansko, č. 4509/08, § 60.

( 71 ) Pozri rozsudok ESĽP z 28. augusta 2012, Simons v. Belgicko, č. 71407/10, § 32 a citovanú judikatúru.

( 72 ) Vrátane judikatúry, pokiaľ je ustálená a dostatočne presná; pozri najmä rozsudok ESĽP z 11. apríla 2013, Firoz Muneer v. Belgicko, č. 56005/10, § 57 až 61.

( 73 ) Rozsudok ESĽP Medvedev a i. v. Francúzsko, č. 3394/03, ESĽP 2010, § 80.

( 80 ) Pozri najmä rozsudok ESĽP z 29. februára 1988, Bouamar v. Belgicko, séria A č. 129, § 55.

( 81 ) Pozri rozsudky ESĽP z 29. novembra 1988, Bogan a i. v. Spojené kráľovstvo, séria A č. 145‑B, § 65, a z 21. apríla 2009, Stephens v. Malta, č. 11956/07, § 95.

( 82 ) C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358 , bod 43.

( 83 ) Pozri rozsudky ESĽP z 18. júna 1971, De Wilde, Ooms a Versyp v. Belgicko, séria A č. 12, § 76; z 8. júna 1976, Engel a i. v. Holandsko, séria A č. 22, § 77; z 5. júna 2012, Chodžamberdejev v. Rusko, č. 64809/10, § 103, a Solejev v. Rusko, č. 62400/10, § 50.

( 84 ) Pozri rozsudky ESĽP z 24. júna 1982, Van Droogenbroeck v. Belgicko, séria A č. 50, § 46; z 2. marca 1987, Weeks v. Spojené kráľovstvo, séria A č. 114, § 56, a z 2. októbra 2012, Abdulchakov v. Rusko, č. 14743/11, § 208.

( 85 ) Rozsudky ESĽP z 2. marca 1987, Weeks v. Spojené kráľovstvo, séria A č. 114, § 58; z 24. apríla 2008, Ismojlov a i. v. Rusko, § 146, a z 2. októbra 2012, Abdulchakov v. Rusko, č. 14743/11, § 208.

( ) Pozri najmä GRABENWARTER, C.: European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms – Commentary . Beck, Hart, Nomos, Helbing Lichtenhahn, 2014, Article 5 – Right to liberty and security, s. 92; KOERING‑JOULIN, R.: Article 5 § 4. In: PETITI, L.‑E. a i. (ed.): La Convention européenne des droits de l’homme, Commentaire article par article . 2. vyd. Economica, 1999, s. 229.