Všeobecný súd Európskej únie·Rozsudok·24.3.2017

T-117/15

ECLI:EU:T:2017:217

Zamieta

Súd: Všeobecný súd Európskej únie
IČS: 62015TJ0117
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy62

Súdy10

Organizácie34

Osoby6

Miesta32

62015TJ0117

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 24. marca 2017 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť — Poľnohospodárstvo — Spoločná organizácia trhov — Opatrenia, ktoré majú byť prijaté z dôvodu pristúpenia nových členských štátov — Sumy, ktoré sa majú účtovať za množstvá nadbytočného cukru nestiahnuté z trhu — Návrh na zmenu konečného rozhodnutia Komisie — Zamietnutie návrhu — Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou — Potvrdzujúci akt — Neexistencia nových a podstatných skutočností — Neprípustnosť“

Vo veci T‑117/15,

Estónska republika , v zastúpení: K. Kraavi‑Käerdi, splnomocnená zástupkyňa,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporujú:

Lotyšská republika , v zastúpení: I. Kalniņš a D. Pelše, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: pôvodne L. Naaber‑Kivisoo a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia, neskôr P. Ondrůšek, za právnej pomoci M. Kärson, avocat,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie údajne obsiahnutého v liste Komisie z 22. decembra 2014 o odmietnutí zmeny jej rozhodnutia 2006/776/ES z 13. novembra 2006 o sumách, ktoré sa budú účtovať pre množstvá nadbytočného cukru nestiahnuté z trhu ( Ú. v. EÚ L 314, 2006, s. 35 ),

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia I. Pelikánová, E. Buttigieg, S. Gervasoni a L. Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín,

tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. septembra 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

Primárne právo

V kontexte rozšírenia Európskej únie, ktoré 1. mája 2004 viedlo k pristúpeniu Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky (ďalej len „nové členské štáty“) k Únii (ďalej len „pristúpenie“), Únia a nové členské štáty začali rokovania o viacerých otázkach zoskupených do kapitol. Rokovanie v rámci kapitoly týkajúcej sa poľnohospodárstva sa týkalo najmä právnej situácie zásob poľnohospodárskych produktov vo voľnom obehu prekračujúcich množstvo, ktoré možno považovať za obvyklý prenos zásob (ďalej len „nadbytky“), existujúcich na území nových členských štátov ku dňu pristúpenia.

Táto otázka sa na základe článku 22 Aktu o podmienkach pristúpenia nových členských štátov k Európskej Únii a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33 , ďalej len „akt o pristúpení“) riadi bodom 4 prílohy IV aktu o pristúpení, v zmysle ktorého:

„…

2. Všetky zásoby [poľnohospodárskych produktov], verejné aj súkromné, ktoré sú ku dňu pristúpenia vo voľnom obehu na území nového členského štátu a ktoré presahujú množstvo, ktoré možno považovať za obvyklý prenos zásob, musia byť odstránené na náklady nových členských štátov.

Pojem „obvyklý prenos zásob“ sa vymedzí pre každý výrobok na základe kritérií a cieľov špecifických pre každú spoločnú organizáciu trhu.

…

4. Komisia bude vykonávať a uplatňovať uvedenú úpravu…

…“

Článok 2 ods. 3 Zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a novými členskými štátmi o pristúpení nových členských štátov k Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 17 , ďalej len „zmluva o pristúpení“) podpísanej v Aténach 16. apríla 2003 stanovuje, že inštitúcie Únie sú oprávnené prijať pred pristúpením opatrenia uvedené najmä v článku 41 a v prílohe IV aktu o pristúpení. Článok 41 prvý odsek uvedeného aktu stanovuje, že prechodné opatrenia potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu platného v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) podľa podmienok uvedených v tomto akte môžu byť Európskou komisiou prijaté počas obdobia troch rokov nasledujúcich po dni pristúpenia a ich uplatňovanie bude obmedzené na toto obdobie.

Opatrenia prijaté Úniou pred pristúpením

Dňa 10. novembra 2003 prijala Komisia na základe článku 2 ods. 3 zmluvy o pristúpení a na základe článku 41 prvého odseku aktu o pristúpení nariadenie (ES) č. 1972/2003 o prechodných opatrenia prijatých v súvislosti s pristúpením Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami ( Ú. v. EÚ L 293, 2003, s. 3 ; Mim. vyd. 03/040, s. 474).

Z odôvodnenia 1 nariadenia č. 1972/2003 vyplýva, že na zabránenie riziku vychýlenia obchodu, ktoré ovplyvňuje spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov z dôvodu pristúpenia, by sa mali prijať prechodné opatrenia. V odôvodnení č. 3 uvedeného nariadenia sa uvádza, že tieto vychýlenia obchodu sa často týkajú výrobkov umelo presunutých s ohľadom na rozšírenie, pričom tieto výrobky nie sú súčasťou bežných zásob príslušného štátu, ale nadbytočné zásoby môžu byť tiež výsledkom národnej produkcie. Napokon spresňuje, že sa majú prijať opatrenia v podobe odstrašujúcich poplatkov ukladaných na nadbytočné zásoby v nových členských štátoch.

Článok 4 nariadenia č. 1972/2003, naposledy zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 735/2004 z 20. apríla 2004 ( Ú. v. EÚ L 114, 2004, s. 13 ; Mim. vyd. 03/044, s. 111), upravuje systém poplatkov za nadbytočné zásoby určitých poľnohospodárskych výrobkov vo voľnom obehu, medzi ktorými sa nenachádza cukor (ďalej len „APA“), existujúci na území nových členských štátov ku dňu pristúpenia. Odsek 1 tohto článku uvádza, že bez ohľadu na prílohu IV bodu 4 aktu o pristúpení a pokiaľ sa na národnej úrovni neuplatňujú prísnejšie právne predpisy, nové členské štáty ukladajú držiteľom týchto zásob poplatky. Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 v znení zmien a doplnení stanovuje výšku dotknutého poplatku a uvádza, že príjem z tohto poplatku bude príjmom štátneho rozpočtu dotknutého nového členského štátu. Nakoniec článok 4 ods. 5 tohto nariadenia obsahuje zoznam APA, na ktoré sa uplatňuje uvedené nariadenie, ktorý je odlišný pre každý nový členský štát. Tieto APA sú identifikované prostredníctvom kódov kombinovanej nomenklatúry (KN), figurujúcich v prílohe I nariadenia Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku ( Ú. v. ES L 256, 1987, s. 1 ; Mim. vyd. 02/002, s. 382), ktorá je Komisiou raz ročne aktualizovaná. Aktualizácia uplatniteľná na skutkový stav tejto veci sa vykonala 1. januára 2004, čo je dátum, ku ktorému sa stalo účinným nariadenie Komisie (ES) č. 1789/2003 z 11. septembra 2003, ktorým sa mení a dopĺňa príloha I k nariadeniu č. 2658/87 ( Ú. v. EÚ L 281, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 02/014, s. 3).

Dňa 14. januára 2004 prijala Komisia na základe článku 2 ods. 3 zmluvy o pristúpení, ako aj na základe článku 41 prvého odseku aktu o pristúpení, nariadenie (ES) č. 60/2004, ktorým sa ustanovujú prechodné opatrenia v sektore cukru z dôvodu pristúpenia Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska ( Ú. v. EÚ L 9, 2004, s. 8 ; Mim. vyd. 03/042, s. 125).

Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 60/2004, zmenený a doplnený nariadením Komisie (ES) č. 651/2005 z 28. apríla 2005 ( Ú. v. EÚ L 108, 2005, s. 3 ), stanovuje, že Komisia najneskôr do 31. mája 2005 každému novému členskému štátu určí množstvo cukru v nezmenenom stave alebo vo forme spracovaných výrobkov, izoglukózy a fruktózy, ktoré presahujú množstvo považované 1. mája 2004 za bežné prenášané zásoby (ďalej len „nadbytočné zásoby cukru“). Toto ustanovenie stanovuje tiež spôsob, ktorým Komisia musí určiť tento nadbytok.

Podľa článku 4 nariadenia č. 60/2004 pojmy „cukor“, „izoglukóza“ a „fruktóza“ sú na účely uplatnenia článkov 4 až 7 uvedeného nariadenia definované prostredníctvom rôznych kódov KN.

Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 60/2004 v znení zmien a doplnení stanovuje, že každý dotknutý nový členský štát zabezpečí, aby sa bez zásahu Únie odstránilo z trhu množstvo cukru alebo izoglukózy rovnajúce sa nadbytku cukru. K jeho odstráneniu musí dôjsť najneskôr do 30. novembra 2005 vývozom tohto nadbytku bez náhrady zo strany Únie, jeho použitím v odvetví palív alebo jeho denaturáciou.

Podľa znenia článku 6 ods. 3 zmeneného a doplneného nariadenia č. 60/2004 každý nový členský štát musí mať od 1. mája 2004 k dispozícii systém na identifikáciu nadbytočných zásob cukru v nezmenenom stave alebo vo forme spracovaných výrobkov, izoglukózy a fruktózy na úrovni hlavných dotknutých hospodárskych subjektov v tejto oblasti, ktorý musí používať na účely ich prinútenia k tomu, že na vlastné náklady odstránia z trhu množstvo cukru alebo izoglukózy ekvivalentné ich nadbytočným zásobám. Títo prevádzkovatelia musia najneskôr 30. novembra 2005 predložiť dôkaz o stiahnutí týchto výrobkov z trhu. V opačnom prípade nový členský štát musí prinútiť tieto subjekty, aby zaplatili peňažný poplatok úmerný množstvu, ktoré nebolo odstránené z trhu, ktorý bude zdrojom štátneho rozpočtu tohto členského štátu.

Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 60/2004 v znení zmien a doplnení stanovuje, že najneskôr do 31. marca 2006 poskytnú nové členské štáty Komisii dôkaz o tom, že ich nadbytok cukru bol odstránený z trhu. Odsek 2 toho istého článku stanovuje, že každý dotknutý nový členský štát musí zaplatiť sumu úmernú časti jeho nadbytku cukru, vo vzťahu ku ktorej nebol v stanovenej lehote poskytnutý tento dôkaz. Táto suma sa pripíše k rozpočtu Únie a vezme sa do úvahy pri výpočte produkčných odvodov v hospodárskom roku 2004/2005.

Nariadenia č. 1789/2003, 1972/2003 a 60/2004 boli uverejnené v estónčine v Úradnom vestníku Európskej únie 6. augusta 2004, 3. marca 2005 a 4. júla 2004.

Opatrenia, ktoré prijala Estónska republika pred pristúpením

Dňa 7. apríla 2004 Estónska republika prijala Üleliigse laovaru tasu seadus (zákon o poplatku z nadbytočných zásob RT I 2004, 30, 203). V rozsudku z 5. októbra 2006 Riigikohus (Najvyšší súd Estónska) konštatoval, že § 6 ods. 1 tohto zákona nie je uplatniteľný, keďže je v rozpore s nariadením č. 1972/2003. Tento súd sa domnieval, že povinnosť použiť pri výpočte zásob prenášaných do nasledujúceho obdobia koeficient 1,2, ktorú toto ustanovenie zaviedlo, neumožňuje dostatočne individuálne zaobchádzanie s hospodárskymi subjektmi. S cieľom vykonať toto rozhodnutie estónsky parlament zákonom prijatým 25. januára 2007 (RT I 2007, 12, 65) zapracoval do zákona o poplatku z nadbytočných zásob viacero zmien. Tento zákon v znení zmien a doplnení (ďalej len „ÜLTS“) nadobudol účinnosť 16. februára 2007 a má retroaktívny účinok na situácie, ktoré vznikli po 1. máji 2004.

Podľa znenia § 4 ÜLTS estónske hospodárske subjekty musia platiť poplatok z nadbytočných zásob, ktoré vlastnia a ktoré neboli v stanovených lehotách odstránené z trhu.

Podľa § 7 ÜLTS sa rozsah „nadbytočných zásob“ každého hospodárskeho subjektu rovná rozdielu medzi množstvom zásob, ktoré sa k 1. máju 2004 skutočne nachádzali v jeho držbe a množstvom zásob prenášaných do nasledujúceho obdobia.

§ 6 ÜLTS definuje pojem „zásoba prenášaná do nasledujúceho obdobia“ ako 1,2‑ násobok priemerných ročných zásob nachádzajúcich sa v držbe hospodárskeho subjektu v posledných štyroch rokoch pred pristúpením Estónskej republiky k Európskej únii, teda v rokoch 2000 až 2003. S cieľom zmierniť prísnosť tohto pravidla pre hospodárske subjekty, ktoré nevykonávali príslušnú činnosť počas uvedených štyroch rokov, § 6 stanovuje okrem iného dve osobitné pravidlá.

Podľa § 10 ÜLTS estónske ministerstvo poľnohospodárstva určí rozsah zásob prenášaných do nasledujúceho obdobia a nadbytočných zásob na základe údajov, ktoré tento hospodársky subjekt deklaroval. Ministerstvo poľnohospodárstva môže na základe odôvodnenej žiadosti hospodárskeho subjektu zohľadniť určité okolnosti, ktoré umožňujú objasniť zvýšenie objemu zásob, ktoré nesúvisí s akýmikoľvek špekuláciami.

§ 12 ÜLTS ukladá hospodárskym subjektom povinnosť odstrániť nadbytočné zásoby cukru s použitím metód uvádzaných nariadením č. 60/2004.

Opatrenia prijaté Úniou po pristúpení

Dňa 31. mája 2005 Komisia vypočítala nadbytok cukru každého nového štátu a prijala nariadenie (ES) č. 832/2005 o určení nadbytočných množstiev cukru, izoglukózy a fruktózy pre Českú republiku, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litvu, Maďarsko, Maltu, Poľsko, Slovinsko a Slovensko ( Ú. v. EÚ L 138, 2005, s. 3 , ďalej len „napadnuté nariadenie“). Článok 1 uvedeného nariadenia stanovil pre každý z piatich nových členských štátov, u ktorých bola nakoniec zistená existencia nadbytočných zásob cukru, množstvo cukru, ktoré sa má odstrániť.

Dňa 13. novembra 2006 Komisia prijala rozhodnutie 2006/776/ES o sumách, ktoré sa budú účtovať pre množstvá nadbytočného cukru nestiahnuté z trhu ( Ú. v. EÚ L 314, 2006, s. 35 , ďalej len „rozhodnutie o cukre“. V tomto rozhodnutí Komisia poznamenala, že tri z piatich nových členských štátov uvedených v bode 20 vyššie predložili v lehote stanovenej článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 60/2004 dôkaz o odstránení časti nadbytkov cukru konštatovaných v nariadení č. 832/2005. Komisia v nadväznosti na to vypočítala sumu finančného poplatku, ktorý muselo dotknutých päť členských štátov zaplatiť v súlade s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 60/2004 z dôvodu nadbytkov, pre ktoré nebol predložený takýto dôkaz. Táto suma bola vypočítaná pre každý dotknutý členský štát vynásobením neodstránených množstiev, sumou najvyšších vývozných náhrad uplatniteľných v období od 1. mája 2004 do 30. novembra 2005 na biely cukor spadajúci do podpoložky KN 1701 99 10. Podľa článku 1 rozhodnutia o cukre bol Estónskej republike uložený finančný poplatok 45686268 eur, výšku ktorého zaplatila do rozpočtu Únie vo viacerých splátkach v lehotách stanovených v článku 2 tohto rozhodnutia, pričom posledná splátka bola zaplatená v decembri 2009.

Dňa 4. mája 2007 Komisia prijala na základe prílohy IV bodu 4 ods. 4 aktu o pristúpení rozhodnutie 2007/361/ES o určení nadbytočných zásob poľnohospodárskych produktov iných ako cukor a o finančných dosahoch ich odstránenia v súvislosti s pristúpením Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska ( Ú. v. EÚ L 138, 2007, s. 14 , ďalej len „rozhodnutie APA“). V tomto rozhodnutí Komisia vypočítala nadbytky APA existujúce na území nových členských štátov ku dňu pristúpenia, ako aj sumy finančných poplatkov, ktoré bolo potrebné uložiť deviatim členským štátom, pri ktorých boli konštatované takéto nadbytky, s cieľom pokryť náklady ich odstránenia. Tieto sumy považované za príjmy rozpočtu Únie sa mali uhradiť v štyroch splátkach, z ktorých posledná bola splatná 31. mája 2010. Estónskej republike tak bol uložený finančný poplatok 6584000 eur, čo je suma, ktorá bola vyplatená do rozpočtu Únie v stanovených lehotách.

Uvádzané rozsudky

Rozsudkami z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), ktoré neboli predmetom odvolania, Všeobecný súd zrušil rozhodnutie APA z dôvodu, že metóda odstránenia nadbytkov APA stanovená týmto rozhodnutím nebola v súlade s prílohou IV bodom 4 ods. 2 aktu o pristúpení.

Rozsudkom z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) Súdny dvor odpovedal na návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Riigikohus (Najvyšší súd), týkajúci sa výkladu článku 288 ZFEÚ, článku 297 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článku 58 aktu o pristúpení. Táto otázka bola položená v rámci sporu medzi estónskym podnikom a estónskymi orgánmi, týkajúceho sa výberu poplatku za nadbytočné zásoby určitých APA v jeho držbe, ktorý bol vypočítaný a požadovaný podľa ÜLTS. V jadre sporu išlo o možnosť uplatňovať ÜLTS voči predmetnému podniku. Vnútroštátny súd mal v tejto súvislosti pochybnosti z dôvodu, že ÜLTS na jednej strane odkazoval na viaceré ustanovenia nariadení č. 1789/2003 a 1972/2003 a na druhej strane k uverejneniu týchto nariadení v estónčine v Úradnom vestníku došlo po 1. máji 2004, ale pred tým, ako bol podniku doručený platobný výmer.

Súdny dvor rozhodol, že Estónska republika si tým, že prijala ÜLTS, splnila povinnosti vyplývajúce z nariadenia č. 1972/2003, keďže zaviedla poplatok za nadbytočné zásoby APA a definovala spôsob jeho výpočtu. Konštatoval však po prvé, že keď 1. mája 2004 vstúpil do platnosti ÜLTS, jednotlivci nemali možnosť oboznámiť sa s výrobkami, ktoré podliehali tomuto poplatku prostredníctvom riadne uverejnenej právnej úpravy Únie v Úradnom vestníku v estónskom jazyku, po druhé, že ÜLTS neposkytol definíciu týchto výrobkov, ale obmedzil sa len na odkaz na článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1972/2003 a po tretie, že jednotlivci tak nemohli identifikovať tieto výrobky prostredníctvom vnútroštátnej úpravy, keďže estónsky colný sadzobník bol k 1. máju 2004 zrušený. Vyvodzoval z toho, že príslušné ustanovenia nariadení č. 1789/2003 a 1972/2003 sa nemohli v Estónsku po 1. máji 2004 uplatňovať voči jednotlivcom, pretože neboli riadne uverejnené v Úradnom vestníku v estónskom jazyku, alebo prebraté do vnútroštátneho práva tohto členského štátu (rozsudok z 12. júla 2012, Pimix, C‑146/11 , EU:C:2012:450 , body 39 , 41 a 42 ).

Súdny dvor konštatoval, že tento záver nespochybňuje ani skutočnosť, že podnik, ktorého sa týka konanie vo veci samej, mal v praxi vedomosť o rozsahu jeho povinností od 1. mája 2004, ani snaha zabezpečiť cieľ nariadenia č. 1972/2003 (rozsudok z 12. júla 2012, Pimix, C‑146/11 , EU:C:2012:450 , body 43 až 46 ).

Súdny dvor tak na otázky položené vnútroštátnym súdom odpovedal, že článok 58 aktu o pristúpení sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa v Estónsku voči jednotlivcom uplatňovali ustanovenia nariadenia č. 1972/2003, ktoré k 1. máju 2004 neboli uverejnené v Úradnom vestníku v estónskom jazyku a neboli ani prebraté do vnútroštátneho práva tohto členského štátu, a to aj vtedy, ak sa s nimi mohli títo jednotlivci oboznámiť inými spôsobmi (rozsudok z 12. júla 2012, Pimix, C‑146/11 , EU:C:2012:450 , bod 47 ).

Návrh Estónskej republiky na zmenu rozhodnutia o cukre

Listom z 2. augusta 2012 Estónska republika žiadala Generálne riaditeľstvo Komisie (GR) „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“, aby sa vyjadrilo k operáciám plánovaným vzhľadom na rozsudok z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), rozsudok z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) v oblasti vrátenia súm finančných poplatkov zaplatených do rozpočtu Únie novými členskými štátmi z dôvodu existencie nadbytkov poľnohospodárskych výrobkov, a najmä z dôvodu existencie nadbytkov cukru. V dňoch 17. septembra a 8. novembra 2012 sa Estónska republika a služby Komisie zišli na prediskutovanie tejto otázky.

Listom z 15. novembra 2012 Komisia informovala Estónsku republiku, že platby, ktoré vykonala do rozpočtu Únie podľa rozhodnutia APA, jej budú vrátené. K vráteniu došlo na konci decembra 2012.

Dňa 21. februára 2013 sa Estónska republika a služby Komisie zišli na prediskutovanie prípadného vrátenia súm finančných poplatkov zaplatených Estónskou republikou do rozpočtu Únie podľa rozhodnutia o cukre.

Listom z 18. septembra 2013 adresovaným GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“ Estónska republika, keďže zastávala názor, že nedostala úplnú odpoveď na svoj list z 2. augusta 2012, spresnila jeho obsah, doplnila jeho odôvodnenie a formulovala voči Komisii žiadosť týkajúcu sa preskúmania a zmeny rozhodnutia o cukre vo svetle rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), ktorých účinkom bolo vrátenie platieb vykonaných do rozpočtu Únie podľa tohto rozhodnutia.

Listom z 22. decembra 2014 (ďalej len „napadnutý akt“), generálny riaditeľ GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“ (ďalej len „generálny riaditeľ“) odpovedal Estónskej republike, že nebol dôvod meniť rozhodnutie o cukre.

Konanie a návrhy účastníkov konania

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. marca 2015 podala Estónska republika podľa článku 263 ZFEÚ žalobu o neplatnosť napadnutého aktu.

Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 1. júla 2015 podala Lotyšská republika návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Estónskej republiky, ktorému bolo vyhovené uznesením predsedu prvej komory Všeobecného súdu z 2. septembra 2015. Nepodala však vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

Rozhodnutím z 15. júna 2016 Všeobecný súd na návrh prvej komory postúpil vec prvej rozšírenej komore na základe článku 28 ods. 1 až 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a 13. júla 2016 v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov, aby odpovedali na určité otázky, čomu účastníci vyhoveli v stanovenej lehote.

Prednesy Estónskej republiky a Komisie a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 7. septembra 2016, na ktorom sa Litovská republika nezúčastnila.

Estónska republika, ktorú podporuje Lotyšská republika, navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zrušil napadnutý akt,

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

v prvom rade zamietol žalobu ako neprípustnú,

—

subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

—

zaviazal Estónsku republiku na náhradu trov konania.

O prípustnosti

Bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti samostatným podaním, Komisia uvádza, že napadnutý akt nie je aktom, ktorý by bolo možné napadnúť a že žaloba je teda neprípustná, čo Estónska republika popiera.

Komisia uvádza v podstate dva dôvody neprípustnosti, z ktorých prvý ako hlavný je založený na povahe napadnutého aktu, ktorý vyjadruje iba obyčajný prejav názoru a druhý, subsidiárny, na potvrdzujúcej povahe tohto aktu.

O prvom dôvode neprípustnosti

Komisia na jednej strane poznamenáva, že keďže Estónska republika bola dlžníčkou súm uvádzaných v rozhodnutí o cukre pred prijatím napadnutého aktu a zostávala dlžníčkou aj potom, tento akt nemal právne dôsledky, a na druhej strane uvedený akt obsahoval iba jednoduchú technickú analýzu týkajúcu sa vplyvu rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) na rozhodnutie o cukre. V odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu, ako aj na pojednávaní Komisia spresnila tento posledný argument. Uviedla, že napadnutý akt nepredstavuje skutočné rozhodnutie obsahujúce odmietnutie zmeniť rozhodnutie o cukre, ale len obyčajný prejav názoru, ktorý možno pripísať GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“. Na pojednávaní k tomu dodala, že Estónska republika nežiadala jasne o zmenu rozhodnutia o cukre a skôr žiadala o stanovisko GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“ k možnosti preskúmania tohto rozhodnutia. Napadnutý akt teda obsahuje požadované technické stanovisko.

Estónska republika spochybňuje tvrdenia Komisie.

V rámci žalôb o neplatnosť podávaných členskými štátmi alebo inštitúciami sa za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami Únie bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P , EU:C:2011:656 , bod 36 a citovanú judikatúru). Tieto účinky treba posúdiť s ohľadom na objektívne kritériá, akým je obsah tohto aktu, a prípadne zohľadniť okolnosti, za akých bol tento akt prijatý (rozsudok z 13. februára 2014, Maďarsko/Komisia, C‑31/13 P , EU:C:2014:70 , bod 55 ).

Akýkoľvek list inštitúcie Únie zaslaný ako odpoveď na žiadosť formulovanú jeho adresátom nepredstavuje rozhodnutie v zmysle článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. januára 1993, Miethke/Parlament, C‑25/92 , EU:C:1993:32 , bod 10 ). Písomný prejav názoru inštitúcie Únie nemôže predstavovať rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť, najmä pokiaľ je vyjadrený v oblasti, v ktorej uvedená inštitúcia nemá žiadnu rozhodovaciu právomoc, ale len možnosť vyjadriť svoj názor, ktorý nezaväzuje príslušné orgány, a keď ani zo znenia ani z obsahu prejavu názoru nevyplýva, že tento by mal vytvárať akékoľvek právne účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 1980, Sucrimex a Westzucker/Komisia, 133/79 , EU:C:1980:104 , body 16 až 18 ).

Z toho, čo je uvedené v bodoch 28 až 32 vyššie, vyplýva, že napadnutý akt ukončil dlhú sériu výmeny korešpondencie medzi Komisiou a Estónskou republikou a predstavuje odpoveď na list, ktorý Estónska republika adresovala Komisii 18. septembra 2013.

List adresovaný 18. septembra 2013 Estónskou republikou Komisii sa začína touto formuláciou: „Žiadosť o zmenu [rozhodnutia o cukre]“. Pozostáva z dvoch častí. Prvá časť je venovaná opisu skutkového stavu. Druhá časť nazvaná „Žiadosť [Estónskej republiky]“, obsahuje podrobné odôvodnenie smerujúce k preukázaniu, že rozhodnutie o cukre je nezlučiteľné s rozsudkami z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) v ich spojení. Estónska republika v poslednom odseku tejto časti uvádza, že „treba pristúpiť k preskúmaniu zmeny [rozhodnutia o cukre] vychádzajúc z výkladu právn[ych] akt[ov] Únie uvedených v [rozsudkoch z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 )], aby tak rozhodnutie bolo dané do súladu s významom a obsahom [predmetných aktov], [tak] ako [tieto akty] majú byť chápané a uplatňované od [ich] nadobudnutia účinnosti“.

Treba teda poznamenať, že svojím listom z 18. septembra 2013 sa Estónska republika neusilovala získať jednoduchú technickú analýzu zo strany GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“ týkajúcu sa teoretickej možnosti preskúmať rozhodnutie o cukre. Išlo o žiadosť o preskúmanie a zmenu tohto rozhodnutia.

Znenie napadnutého aktu potvrdzuje, že samotný generálny riaditeľ zastával názor, že list z 18. septembra 2013 je žiadosťou o zmenu rozhodnutia o cukre.

Napadnutý akt totiž na úvod začína touto formuláciou:

„Predmet: Vaše žiadosti o zmenu [rozhodnutia o cukre]“

V nadväznosti na to generálny riaditeľ v napadnutom akte uviedol, že Estónska republika bola v kontakte s Komisiou pri viacerých príležitostiach „s cieľom dosiahnuť zmenu rozhodnutia o cukre“.

Nakoniec generálny riaditeľ spresnil, že chcel uviesť dva typy argumentov „s cieľom neakceptovať žiadosť [Estónskej republiky] o zmenu rozhodnutia o cukre“.

Preto konečná veta napadnutého aktu, podľa ktorej vzhľadom na to, čo bolo uvedené skôr v uvedenom akte, GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“ nemôže uvádzať záver, že rozhodnutie o cukre obsahovalo chybu a malo byť teda zmenené, nepredstavuje prejav jednoduchého technického názoru, ale naopak v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, predstavuje zamietnutie žiadosti o zmenu rozhodnutia o cukre.

Komisia mala právomoc na preskúmanie a prípadne na zmenu rozhodnutia o cukre, ktoré predtým prijala. Okrem toho zo znenia a obsahu napadnutého aktu jasne vyplýva, že ním Komisia zamýšľala s konečnou platnosťou zamietnuť žiadosť o zmenu rozhodnutia o cukre, ktorú podala Estónska republika. Napadnutý akt teda nemožno považovať za akt zodpovedajúci jednoduchému prejavu názoru bez právnych účinkov.

Tento záver nemôže byť vyvrátený okolnosťou, na ktorú poukazuje Komisia, že Estónska republika bola dlžníčkou súm uvádzaných rozhodnutím o cukre pred samotným prijatím napadnutého aktu a zostávala ňou aj potom.

Hoci napadnutý akt neviedol k uloženiu akejkoľvek peňažnej povinnosti na ťarchu Estónskej republiky, neznamená to, že by bol nevyhnutne zbavený právneho účinku, keďže uvádza konečné odmietnutie odôvodnenej žiadosti Estónskej republiky smerujúcej k dosiahnutiu zmeny rozhodnutia o cukre, na ktorú, ako sa domnieva, má právo.

Prvý dôvod neprípustnosti treba preto zamietnuť.

O druhom dôvode neprípustnosti

Úvodné pripomienky

Podľa ustálenej judikatúry, ak napadnutý akt iba potvrdzuje skorší akt, žaloba je prípustná iba pod podmienkou, že potvrdený akt bol napadnutý v lehote. Keď žalobca nechá uplynúť lehotu na konanie proti rozhodnutiu, ktoré jednoznačne stanovilo opatrenie zahrnujúce právne účinky ovplyvňujúce jeho záujmy a ktoré je preňho záväzné, nie je možné prinavrátiť túto lehotu tým, že inštitúcia bude požiadaná o zrušenie svojho rozhodnutia a podaním žaloby proti zamietavému rozhodnutiu potvrdzujúcemu predtým prijaté rozhodnutie (pozri rozsudky z 15. marca 1995, COBRECAF a i./Komisia, T‑514/93 , EU:T:1995:49 , bod 44 a citovanú judikatúru; z 10. júla 1997, AssiDomän Kraft Products a i./Komisia, T‑227/95 , EU:T:1997:108 , bod 29 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 12. februára 2010, Komisia/CdT, T‑456/07 , EU:T:2010:39 , bod 54 a citovanú judikatúru).

Žiadosť o preskúmanie skoršieho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, však môže byť odôvodnená existenciou nových a podstatných skutočností. Ak akt predstavuje odpoveď na žiadosť, v ktorej sa uvádzajú také skutočnosti a ktorou sa od správneho orgánu žiada, aby pristúpil k preskúmaniu skoršieho rozhodnutia, tento akt nemožno považovať za iba potvrdzujúci akt, keďže sa ním rozhoduje o týchto skutočnostiach a obsahuje tak nový prvok v porovnaní so skorším rozhodnutím. Po opätovnom preskúmaní založenom na nových a podstatných skutočnostiach sa tak rozhodnutie stáva konečným, pričom dotknutá inštitúcia bude musieť prijať nové rozhodnutie, ktorého zákonnosť môže byť v prípade potreby napadnutá na súde Únie. Naopak, za neexistencie nových a podstatných skutočností inštitúcia nie je povinná pristúpiť k preskúmaniu skoršieho rozhodnutia (rozsudky zo 7. februára 2001, Inpesca/Komisia, T‑186/98 , EU:T:2001:42 , body 46 až 48 , a z 13. novembra 2014, Španielsko/Komisia, T‑481/11 , EU:T:2014:945 , body 34 a 35 ).

Z tejto judikatúry vyplýva, že akt je považovaný za prijatý po opätovnom preskúmaní situácie, čo vylučuje, aby sa považoval za čisto potvrdzujúci, ak je prijatý buď na základe žiadosti dotknutej osoby, alebo z vlastnej iniciatívy jeho autora, na základe podstatných okolností, ktoré neboli zohľadnené pri prijímaní predchádzajúceho aktu. Práve preto, že tieto skutočnosti neboli zohľadnené, sú nové. Naopak, ak sa skutkové a právne okolnosti, na ktorých je postavený nový akt, neodlišujú do okolností odôvodňujúcich prijatie predchádzajúceho aktu, tento nový akt iba potvrdzuje predchádzajúci akt (rozsudok z 13. novembra 2014, Španielsko/Komisia, T‑481/11 , EU:T:2014:945 , body 36 a 37 ).

V prejednávanej veci Komisia uplatňuje, že ak by sa napadnutý akt mal považovať za rozhodnutie a nie za jednoduchý prejav názoru bez právnych účinkov, bol by rozhodnutím potvrdzujúcim rozhodnutie o cukre. Estónska republika chce v skutočnosti obísť zákaz podania žaloby proti tomuto rozhodnutiu po uplynutí lehoty uvedenej v článku 263 ZFEÚ. Na odôvodnenie tohto obídenia však nemôže vychádzať z existencie rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), ktoré iba vysvetľujú dosah určitých ustanovení, tak ako mali byť chápané od momentu ich nadobudnutia účinnosti. Nejde teda o novú skutočnosť, ktorá by mohla odôvodňovať preskúmanie rozhodnutia.

Okrem toho Komisia uvádza viaceré pripomienky týkajúce sa merita veci, ktoré ukazujú, že rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) nemožno považovať za podstatné skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie.

Estónska republika odpovedá Komisii, že napadnutý akt nie je potvrdzujúcim rozhodnutím, keďže skúma vplyv troch nových prvkov na rozhodnutie o cukre, a to rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ). Estónska republika dodáva, že nespochybňovala toto rozhodnutie, pretože nemala žiadny dôvod pochybovať o jeho zákonnosti pred vyhlásením uvedených rozsudkov. Konzultácie, ktoré nasledovali po žiadosti o zmenu rozhodnutia o cukre medzi Estónskou republikou a Komisiou, preukazujú, že Komisia neprijala svoje konečné stanovisko pred prijatím napadnutého aktu.

Okrem toho Estónska republika spochybňuje pripomienky Komisie smerujúce k preukázaniu, že rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) nemožno považovať za podstatné skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie.

Treba teda skúmať, či rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) nemožno považovať za podstatné skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie.

O otázke, či uvádzané rozsudky možno považovať za nové skutočnosti

Je nesporné, že rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) boli vyhlásené po prijatí rozhodnutia o cukre. Uvedené rozsudky teda nemohli byť zohľadnené pri prijatí rozhodnutia o cukre. Okolnosť, že tieto rozsudky časovo nasledujú po rozhodnutí o cukre, nepostačuje na to, aby boli považované za nové skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie.

Treba poznamenať, že Estónska republika sa pri žiadosti o zmenu rozhodnutia o cukre neopiera o vyhlásenie rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) ako také, alebo o skutočnosti, na ktoré poukázali tieto rozsudky, ale na analogické uplatnenie právneho odôvodnenia, podľa ktorého postupoval súd Únie v uvedených rozsudkoch.

Pokiaľ ide o rozsudok z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), treba pripomenúť, že výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť, takže prejudiciálny rozsudok nemá konštitutívnu hodnotu, ale čisto deklaratórnu, s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vzťahujú k dátumu nadobudnutia účinnosti vykladaného pravidla (pozri rozsudok z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06 , EU:C:2008:78 , bod 35 a citovaná judikatúra).

Rozsudok

z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) teda iba deklaroval existujúci právny stav, tak ako mohol a mal byť chápaný Komisiou, ako aj Estónskou republikou v momente prijatia rozhodnutia o cukre.

Pokiaľ ide o rozsudky z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), na jednej strane treba poznamenať, že nezrovnalosti, ktoré mali vplyv na rozhodnutie APA, konštatované v týchto rozsudkoch a odôvodňujúce jeho zrušenie, ktoré podľa Estónskej republiky mali tiež vplyv na rozhodnutie o cukre, boli prítomné už pri prijatí tohto rozhodnutia a že Estónskej republike nič nebránilo dovolávať sa ich v rámci žaloby smerujúcej k jeho zrušeniu.

Na druhej strane právne odôvodnenie, ktoré uvádzal Všeobecný súd v rozsudkoch z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), iba konštatuje existenciu nezrovnalostí ovplyvňujúcich rozhodnutie APA. Treba pripomenúť, že zohľadnenie odôvodnení, ktoré uvádzajú presné dôvody nezákonnosti konštatovanej súdom Únie v rozsudku o zrušení, má za cieľ iba určiť presný zmysel toho, čo bolo rozhodnuté vo výroku, a teda autorita dôvodu rozsudku o zrušenie sa nemôže uplatňovať na postavenie osôb, ktoré neboli účastníkmi konania a vo vzťahu ku ktorým sa rozsudkom nerozhodlo, bez ohľadu na to, ako. Za týchto okolností, hoci článok 263 ZFEÚ ukladá dotknutej inštitúcii vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, obsahoval rovnaké nezrovnalosti ako nezrovnalosti identifikované v rozsudku o zrušení, toto ustanovenie nepredpokladá, že táto inštitúcia musí na žiadosť dotknutých osôb preskúmať zhodné alebo podobné rozhodnutia, ktoré údajne obsahujú rovnaké nezrovnalosti, adresované iným adresátom než je žalobca (rozsudok zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P , EU:C:1999:407 , body 55 a 56 ).

Rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) teda nemožno považovať za nové skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie. V tejto súvislosti treba konštatovať, že, ako to správne uviedla Komisia, Estónska republika chce v skutočnosti obísť zákaz podať žalobu proti rozhodnutiu o cukre po uplynutí lehoty stanovenej na tento účel článkom 263 ZFEÚ, čo by viedlo k tomu, že adresátovi aktu by sa umožnilo požadovať jeho zmenu kedykoľvek vzhľadom na neskoršiu judikatúru, a teda neobmedzene spochybňovať akty Únie, ktoré majú právne účinky. Lehota stanovená článkom 263 ZFEÚ má za účel práve zachovať právnu istotu tým, že sa takému neobmedzenému spochybňovaniu predíde (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 1978, Komisia/Belgicko, 156/77 , EU:C:1978:180 , bod 20 ). Samotná skutočnosť, že ani správne orgány pri prijatí rozhodnutia, ani adresát tohto rozhodnutia, pred uplynutím lehoty na podanie žaloby voči tomuto rozhodnutiu, nezohľadnili alebo nepoukázali na výklad práva alebo právne odôvodnenie uvedené súdom Únie v neskoršom rozsudku, nemôže spochybňovať konečnú povahu predmetného rozhodnutia.

V tomto bode Estónska republika v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu uvádza, že „zásada… právnej istoty nemôže vylučovať preskúmanie rozhodnutia správnych orgánov, ak sa zdá, že odporuje právu Únie“, čo je potvrdené najmä úvahami uvedenými Súdnym dvorom v rozsudku z 19. septembra 2006, i‑21 Germany a Arcor ( C‑392/04 a C‑422/04 , EU:C:2006:586 , bod 52 ). Hoci však Súdny dvor v tomto rozsudku uznal existenciu obmedzenia zásady právnej istoty, pokiaľ ide o rozhodnutia správnej povahy odporujúce právu Únie, ktoré sa stali konečnými, ktoré môže odôvodňovať ich zmenu za určitých okolností, uviedol, že tieto obmedzenia neboli uplatniteľné, ak žiadateľ o preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii voči tomuto rozhodnutiu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2006, i‑21 Germany a Arcor, C‑ 392/04 a C‑422/04 , EU:C:2006:586 , body 53 a 54 ).

Za neexistencie nových údajov v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie, ktorých sa dovoláva Estónska republika vo svojom návrhu na preskúmanie a ku ktorým sa vyslovila Komisia, napadnutý akt treba považovať za akt potvrdzujúci rozhodnutie o cukre.

Iba pre úplnosť teda treba skúmať, či rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) možno považovať za podstatné skutočnosti.

O otázke, či uvádzané rozsudky možno považovať za podstatné skutočnosti

Skutočnosť treba v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie kvalifikovať ako podstatnú, ak je spôsobilá podstatne zmeniť právnu situáciu, ktorá bola zohľadnená autormi skoršieho aktu, ako je najmä skutočnosť vyvolávajúca pochybnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť riešenia prijatého uvedeným aktom (pozri rozsudok z 13. novembra 2014, Španielsko/Komisia, T‑481/11 , EU:T:2014:945 , bod 39 a citovanú judikatúru).

Treba teda skúmať, či rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) vyvolávajú pochybnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť rozhodnutia o cukre.

Táto otázka nebola Estónskou republikou a Komisiou špecificky prediskutovaná z hľadiska prípustnosti žaloby. Na podporu prvého žalobného dôvodu však Estónska republika uvádza sériu tvrdení, ktoré majú preukazovať, že nezákonnosť rozhodnutia o cukre vyplýva zo znenia rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), pričom tieto tvrdenia Komisia popiera.

V tejto súvislosti Estónska republika v podstate poznamenáva, že spojený výklad rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) ukazuje, že rozhodnutie o cukre odporovalo ustanoveniam prílohy IV bodu 4 ods. 2 aktu o pristúpení a článku 58 uvedeného aktu. Najprv uvádza, že cieľom systému odstránenia nadbytkov cukru prijatého s cieľom pristúpenia bolo predísť akémukoľvek narušeniu mechanizmov stanovených spoločnou organizáciou trhu s cukrom. Na účel dosiahnutia tohto cieľa nariadenie č. 60/2004 uložilo novým členským štátom na jednej strane povinnosť mať od 1. mája 2004 k dispozícii systém na identifikáciu nadbytočných zásob hlavných hospodárskych subjektov a na druhej strane prinútiť tieto hospodárske subjekty k predloženiu dôkazu o odstránení uvedených zásob pred 30. novembrom 2005 alebo zaplatiť finančný poplatok za neodstránené množstvo. Estónska republika splnila túto povinnosť, keď prijala ÜLTS. Z rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) okrem toho vyplýva, že za uplatnenia článku 58 aktu o pristúpení, nariadenie, ktoré nebolo uverejnené v estónskom jazyku, nebolo možné uplatňovať voči estónskym hospodárskym subjektom, aj keď tieto boli informované o povinnostiach, ktoré z neho vyplývajú a dodržiavali ich. Preto ÜLTS odkazujúci na ustanovenia nariadenia č. 60/2004, ako aj na kód KN pre cukor vyplývajúci z nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva ( Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 02/004, s. 307), uverejnené v estónčine 6. augusta, resp. 4. júla 2005, nemožno uplatňovať voči estónskym hospodárskym subjektom. Estónska republika uvádza, že z tohto dôvodu po vyhlásení rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) vrátila dotknutým estónskym hospodárskym subjektom sumy zaplatené podľa ÜLTS. Jej povinnosť odstránenia nadbytkov, vyplývajúca z nariadenia č. 60/2004, bola tak v praxi redukovaná na zaplatenie finančného príspevku do rozpočtu Únie. Podľa rozsudkov z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) to bolo nezlučiteľné s prílohou IV bodom 4 ods. 2 aktu o pristúpení.

Komisia spochybňuje tvrdenia Estónskej republiky.

Treba poznamenať, že argumentácia Estónskej republiky je založená na dvoch kumulatívnych tvrdeniach, a to na jednej strane, že z rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) vyplýva, že od estónskych hospodárskych subjektov bolo nemožné získať sumy uvedené v článku 6 ods. 3 nariadenia č. 60/2004 a, na druhej strane, že z rozsudkov z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) vyplýva, že vzhľadom na túto nemožnosť Komisia nemohla od nej požadovať zaplatenie finančného príspevku podľa článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia.

Treba skúmať každé z týchto tvrdení, s uvedomením si skutočnosti, že odmietnutie jedného z nich postačuje na konštatovanie, že tvrdenia Estónskej republiky nie sú dôvodné a teda, že sa jej nepodarilo preukázať, že rozsudky z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ) by sa mali považovať za podstatné skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie.

Na podporu svojho prvého tvrdenia, podľa ktorého bolo nemožné získať od estónskych hospodárskych subjektov sumy uvedené v článku 6 ods. 3 nariadenia č. 60/2004, Estónska republika uvádza, že povinnosť zaťažujúca hospodárske subjekty podľa ÜLTS zaplatiť finančný príspevok do jej štátneho rozpočtu v prípade neodstránenia ich nadbytočných zásob cukru, nebolo voči uvedeným hospodárskym subjektom možné uplatňovať, aj keď dátum, ku ktorému mali títo zaplatiť takýto príspevok, bol neskorší než dátum uverejnenia nariadenia č. 60/2004 v estónskom jazyku. Dátum vzniku povinností hospodárskych subjektov bol 1. máj 2004, čo je dátum, ku ktorému mali byť stanovené ich nadbytočné zásoby a nové členské štáty mali disponovať systémom identifikácie. Toto je v podstate potvrdené rozsudkom z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), v ktorom platobné výmery založené na ÜLTS boli považované za neuplatniteľné proti hospodárskym subjektom, hoci boli vydané po uverejnení nariadenia č. 1972/2003 v estónskom jazyku. Okrem toho podľa judikatúry by bolo nedôvodné pri uplatňovaní prechodných opatrení na účely pristúpenia vychádzať z iného dátumu než je 1. máj 2004.

V tejto súvislosti postačuje poznamenať, že v rozpore s tým, čo uvádza Estónska republika, skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaplatiť poplatok, ktorý musia estónske hospodárske subjekty zaplatiť do estónskeho štátneho rozpočtu, podľa článku 6 ods. 3 nariadenia č. 60/2004 v znení zmien a doplnení, nebola držba nadbytočných zásob cukru ku dňu pristúpenia. Z tohto ustanovenia totiž jasne vyplýva skutočnosť, že skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaplatiť poplatok bolo neodstránenie nadbytočných zásob k 30. novembru 2005. Nariadenia č. 1789/2003 a 60/2004 boli uverejnené v Úradnom vestníku v estónskom jazyku viac ako pätnásť mesiacov pred týmto dátumom (pozri bod 13 vyššie). Treba teda konštatovať, že neuverejnenie týchto nariadení v Úradnom vestníku v estónčine, ku dňu pristúpenia, nebránilo Estónskej republike uplatňovať ÜLTS voči estónskym hospodárskym subjektom na účely dosiahnutia zaplatenia predmetného poplatku.

Tento záver nevyvracia ani tvrdenie Estónskej republiky, podľa ktorého v rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) boli platobné výmery založené na ÜLTS považované za neuplatniteľné voči hospodárskym subjektom, hoci boli vystavené po uverejnení nariadení č. 1789/2003 a 1972/2003 v Úradnom vestníku v estónčine.

V rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) Súdny dvor konštatoval, že povinnosť zaplatiť poplatok za nadbytočné zásoby APA stanovená v článku 4 nariadenia č. 1972/2003 bola určená v závislosti od skladových zásob držaných k dátumu pristúpenia a že preto dátum vydania platobného výmeru nemal vplyv na skutočnosť zakladajúcu povinnosť zaplatiť uvedený poplatok. Táto pripomienka sa v prejednávanej veci neuplatní, keďže povinnosť zaplatiť poplatok za nadbytočné zásoby stanovená článkom 4 nariadenia č. 1972/2003 a povinnosť stanovená článkom 6 ods. 3 nariadenia č. 60/2004 vznikli v rôznych momentoch. Keďže poplatok zavedený nariadením č. 1972/2003 bol splatný z dôvodu samotnej držby nadbytočných zásob k dátumu pristúpenia, poplatok uvádzaný nariadením č. 60/2004 nebolo možné požadovať len na základe samotnej skutočnosti tejto držby k uvedenému dátumu. Hospodársky subjekt mal možnosť vyhnúť sa zaplateniu poplatku odstránením nadbytočných zásob v jeho držbe. Povinnosť zaplatiť tento poplatok bola v skutočnosti dôsledkom porušenia povinnosti zaťažujúcej hospodársky subjekt odstrániť tieto skladové zásoby.

Tvrdenie Estónskej republiky, podľa ktorého bolo nemožné získať od estónskych hospodárskych subjektov sumy uvedené v článku 6 ods. 3 nariadenia č. 60/2004, teda nenachádza odôvodnenie v rozsudku z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ) a musí sa zamietnuť.

Keďže vzhľadom na kumulatívnu povahu dvoch tvrdení uvádzaných Estónskou republikou na podporu jej konštatovania, podľa ktorého nezákonnosť rozhodnutia o cukre vyplýva zo znenia rozsudkov z 12. júla 2012, Pimix ( C‑146/11 , EU:C:2012:450 ), z 29. marca 2012, Česká republika/Komisia ( T‑248/07 , neuverejnený, EU:T:2012:170 ) a z 29. marca 2012, Litva/Komisia ( T‑262/07 , EU:T:2012:171 ), zamietnutie jedného z nich stačí na zamietnutie uvedeného konštatovania (pozri bod 82 vyššie), treba prijať záver, že tieto rozsudky nemožno považovať za podstatné skutočnosti v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie, bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhé tvrdenie.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že skutočnosti, na ktorých sa zakladala žiadosť o zmenu rozhodnutia o cukre adresovaná Komisii zo strany Estónskej republiky, nemožno považovať ani za nové, a ani za podstatné v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 59 a 60 vyššie. Za týchto okolností treba napadnutý akt považovať za rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o cukre a žalobu treba zamietnuť ako neprípustnú.

O trovách

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

Keďže Estónska republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

V súlade s odsekom 1 článku 138 rokovacieho poriadku členské štáty ako vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania. Lotyšská republika teda znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

Estónska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

Lotyšská republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Kanninen

Pelikánová

Buttigieg

Gervasoni

Calvo‑Sotelo Ibáñez‑Martín

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. marca 2017.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: estónčina.