T-175/15

žalobca,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: A. de Elera‑San Miguel Hurtado a G. Étienne, neskôr A. de Elera‑San Miguel Hurtado, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/157 z 30. januára 2015, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/72/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám a subjektom vzhľadom na situáciu v Tunisku ( Ú. v. EÚ L 26, 2015, s. 29 ) v rozsahu, v akom sa týka žalobcu, rozhodnutia Rady zo 16. novembra 2015, ktorým sa zamieta žiadosť žalobcu z 29. mája 2015 o výmaz jeho mena zo zoznamu tvoriacemu prílohu rozhodnutia Rady 2011/72/SZBP z 31. januára 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám a subjektom vzhľadom na situáciu v Tunisku ( Ú. v. EÚ L 28, 2011, s. 62 ) a rozhodnutia Rady (SZBP) 2016/119 z 28. januára 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/72 ( Ú. v. EÚ L 23, 2016, s. 65 ), v rozsahu, v akom sa týka na žalobcu,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

1

Dňa 31. januára 2011 v nadväznosti na politické udalosti, ktoré sa udiali v Tunisku v decembri 2010 a januári 2011, Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2011/72/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám a subjektom vzhľadom na situáciu v Tunisku ( Ú. v. EÚ L 28, 2011, s. 62 ).

2

Odôvodnenia 1 a 2 rozhodnutia 2011/72 zneli:

„(1)

Rada 31. januára 2011 opätovne vyjadrila plnú solidaritu a podporu Tunisku a jeho ľudu v ich snahe o vytvorenie stabilnej demokracie, právneho štátu, demokratického pluralizmu a plného dodržiavania ľudských práv a základných slobôd.

4

Článok 2 rozhodnutia 2011/72 stanovuje:

„1. Rada na návrh členského štátu alebo vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku vytvorí zoznam uvedený v prílohe a vykoná v ňom zmeny a doplnenia.

2. Rada oznámi svoje rozhodnutie dotknutej osobe alebo subjektu, vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom zverejnenia oznámenia a poskytne tak dotknutej osobe alebo subjektu možnosť predložiť pripomienky.

3. V prípade, že sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú osobu alebo subjekt príslušne informuje.“

5

Zoznam pôvodne priložený k rozhodnutiu 2011/72 obsahoval len mená, a to pán Zine el‑Abidine Ben Hamda Ben Ali, bývalý prezident Tuniskej republiky, a pani Leïla Bent Mohammed Trabelsi, jeho manželka.

8

Dňa 4. februára 2011 na základe článku 2 ods. 1 rozhodnutia 2011/72 a článku 31 ods. 2 ZEÚ Rada prijala vykonávacie rozhodnutie 2011/79/PESC, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/72 ( Ú. v. EÚ L 31, 2011, s. 40 ). V článku 1 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia sa stanovuje, že príloha k rozhodnutiu 2011/72 sa nahrádza znením, ktoré sa uvádza v prílohe k tomuto vykonávaciemu rozhodnutiu. Táto príloha uvádza mená 48 fyzických osôb, medzi ktorými boli najmä v prvom a druhom riadku mená dvoch osôb uvedených v bode 7 vyššie a v dvadsiatom ôsmom riadku meno žalobcu, ktorým je pán Mohamed Marouen Ben Ali Ben Mohamed Mabrouk. V tom istom 28. riadku tejto prílohy sa v stĺpci „Identifikačné údaje“ uvádzalo: „Tunisan narodený 11. 3. 1972 v Tunise, syn Jaouidy El BEJIOVEJ, manžel Siriny BEN ALIOVEJ; generálny riaditeľ spoločnosti; bydlisko: 8 rue du Commandant, Béjaoui, Carthage, Tunis; držiteľ národného preukazu totožnosti č. 04766495“ a v stĺpci „Dôvody“ sa stanovovalo: „Tuniské orgány vedú proti osobe súdne vyšetrovanie z dôvodu nadobudnutia nehnuteľného a hnuteľného majetku, otvorenia bankových účtov a držania finančných aktív vo viacerých krajinách v súvislosti s praním špinavých peňazí.“

9

Pôvodný zápis mena žalobcu do prílohy rozhodnutia 2011/72, zmenenej vykonávacím rozhodnutím 2011/79, bol postupne predĺžený rozhodnutím Rady 2012/50/SZBP z 27. januára 2012 ( Ú. v. EÚ L 27, 2012, s. 11 ), rozhodnutím Rady 2013/72/SZBP z 31. januára 2013 ( Ú. v. ES L 32, 2013, s. 20 ) a rozhodnutím Rady 2014/49/SZBP z 30. januára 2014 ( Ú. v. ES L 28, 2014, s. 38 ).

13

Listom zo 4. februára 2015 Rada odpovedala na pripomienky žalobcu z 15. januára 2015. V podstate dospela k záveru, že z dôvodov uvedených v tomto liste mali reštriktívne opatrenia prijaté voči žalobcovi zostať v platnosti a pripojila k uvedenému listu kópiu rozhodnutia 2015/157. Uviedla však, že vzhľadom na pripomienky žalobcu v súvislosti s prebiehajúcim súdnym vyšetrovaním, ktoré sa ho v Tunisku týka, vykoná opätovné preskúmanie týchto reštriktívnych opatrení do 31. júla 2015.

14

Žiadateľ predložil svoje pripomienky 18. februára, 29. mája a 7. septembra 2015. Rada odpovedala na tieto pripomienky listom zo 16. novembra 2015. V prvom rade Rada zamietla žiadosť žalobcu o prístup k spisu, ktorú predložil vo svojom liste z 18. februára 2015, pričom uviedla, že potvrdenie uvedené v bode 11 vyššie predstavovalo základ, na ktorom sa rozhodla predĺžiť platnosť opatrení voči žalobcovi, a že nemala k dispozícii žiadne ďalšie dokumenty. Po druhé Rada uviedla, že k svojmu listu pripojila dva dokumenty z 11. mája 2015 pochádzajúce od tuniských orgánov a týkajúce sa súdnych konaní vedených voči žalobcovi. Po tretie po tom, ako Rada odpovedala na tvrdenia žalobcu predložené v jeho pripomienkach z 29. mája 2015 a zamietla jeho žiadosť o vypočutie, uviedla, že obmedzujúce opatrenia prijaté voči nemu sa majú zachovať.

15

Dňa 30. novembra 2015 žalobca predložil nové pripomienky, na ktoré Rada odpovedala listom z 18. decembra 2015. Rada na záver tohto listu uviedla svoj zámer predĺžiť reštriktívne opatrenia voči žalobcovi a zmeniť dôvody zápisu jeho mena takto: „Tuniské orgány vedú proti tejto osobe súdne vyšetrovania z dôvodu spoluúčasti na sprenevere verejných finančných prostriedkov zo strany verejného činiteľa, z dôvodu spoluúčasti na zneužití právomoci zo strany verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu tretej osobe a spôsobiť ujmu verejnej správe, ako aj z dôvodu spoluúčasti na neoprávnenom ovplyvňovaní verejného činiteľa s cieľom priamo či nepriamo získať výhody pre ďalšiu osobu.“ Dňa 5. januára 2016 žalobca predložil v odpovedi na tento list nové pripomienky.

Dňa 2. júla 2015 Rada predložila svoje vyjadrenie k žalobe.

19

Replika bola doručená 14. septembra 2015 a duplika 8. januára 2016.

20

Dňa 25. januára 2016 na základe článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobca predložil prvý návrh na úpravu žalobného návrhu týkajúci sa rozšírenia žalobných návrhov o rozhodnutie Rady zo 16. novembra 2015, ktorým Rada zamietla žiadosť žalobcu z 29. mája 2015 na odstránenie jeho mena zo zoznamu pripojeného k rozhodnutiu 2011/72. Dňa 4. apríla 2016 žalobca podal druhý návrh na úpravu žalobného návrhu, v ktorom požaduje, aby sa žalobné návrhy rozšírili o rozhodnutie 2016/119.

21

Prednesy a odpovede účastníkov konania na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 14. decembra 2016.

25

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil rozhodnutie 2015/157 v rozsahu, v akom sa ho týka, rozhodnutie Rady zo 16. novembra 2015, ktorým Rada zamietla žiadosť žalobcu z 29. mája 2015 na odstránenie jeho mena zo zoznamu pripojeného k rozhodnutiu 2011/72 a rozhodnutie 2016/119 v rozsahu, v akom sa ho týka,

–

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O žalobných návrhoch týkajúcich sa zrušenia rozhodnutia 2015/157

27

28

Na úvod treba zdôrazniť, že druhá časť tretieho žalobného dôvodu, ktorá sa týka nesprávneho právneho posúdenia Rady pri posudzovaní dostatočnosti dôkazov, ktoré poskytli tuniské orgány, nadväzuje v skutočnosti na prvý žalobný dôvod. Treba ho teda považovať za tvoriaci tretiu časť tohto dôvodu. Rovnako tak aj celý štvrtý žalobný dôvod nadväzuje v skutočnosti na druhý žalobný dôvod, pretože sa v podstate týka porušenia základných práv žalobcu v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia 2015/157. Treba teda konštatovať, že druhý žalobný dôvod sa skladá z troch častí založených na porušení článkov 47, 48 a 41 ods. 1 Charty Radou. Napokon z vyššie uvedeného vyplýva, že piaty a šiesty žalobný dôvod treba považovať za tvoriace, v uvedenom poradí, štvrtý a piaty žalobný dôvod.

O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení tým, že Rada sa nesprávne domnievala, že prebiehajúce súdne vyšetrovanie proti žalobcovi v Tunisku predstavovalo dostatočný skutkový základ

29

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že v momente prijatia rozhodnutia 2015/157 nemohlo súdne vyšetrovanie v Tunisku už slúžiť ako základ na ponechanie obmedzujúcich opatrení prijatých Radou voči nemu. Podľa neho sa táto inštitúcia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnila dôkazy, ktoré jej v tejto súvislosti predložil. Ako sa uvádza v úvode tohto žalobného dôvodu, žalobca pripúšťa, že v zmysle bodov 77 a 84 rozsudku z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada ( C‑220/14 P , EU:C:2015:147 ), Rada mala dôvod na prijatie reštriktívnych opatrení v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) z dôvodu existencie prebiehajúceho súdneho konania za činy sprenevery štátnych finančných prostriedkov. Domnieva sa však, že vývoj tohto súdneho konania a jeho neoprávnený charakter sú relevantné na posúdenie zákonnosti zachovania sporných opatrení.

33

Okrem toho z judikatúry vyplýva, že podľa článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/72 v spojení s jeho odôvodneniami 1 a 2 zmrazenie majetku stanovené v tomto rozhodnutí nemá za cieľ sankcionovať protiprávne konania, ktorého by sa dopustili dotknuté osoby, ani odrádzať ich prostredníctvom donútenia od dopúšťania sa takých konaní. Jediným cieľom tohto zmrazenia majetku je umožniť tuniským orgánom zistiť spreneveru štátnych finančných prostriedkov, ku ktorej došlo, a zachovať možnosť týchto orgánov vymôcť prospech z tejto sprenevery späť. Má preto len preventívnu povahu, ktorej chýba trestnoprávny aspekt (rozsudky zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , body 81 a 82 , a z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , body 62 a 64 ; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , body 77 , 78 a 206 ).

34

Najmä vzhľadom na ciele rozhodnutia 2011/72 pojem osoby zodpovedné za spreneveru tuniských štátnych finančných prostriedkov musí v zmysle jej článku 1 ods. 1 zahŕňať nielen osoby, ktoré boli odsúdené ako zodpovedné za tieto skutky, ale aj tie, proti ktorým sa vedú súdne vyšetrovania s cieľom preukázať túto zodpovednosť (rozsudky zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , bod 124 ; z 30. júna 2016, CW/Rada, T‑224/14 , neuverejnený, EU:T:2016:375 , bod 100 ; z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 86 , a z 30. júna 2016, CW/Rada, T‑516/13 , neuverejnený, EU:T:2016:377 , bod 80 ).

V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že z vývoja súdnych konaní v jeho prospech vyplýva, že je nepravdepodobné, aby došlo v trestnom stíhaní pred súdom k jeho odsúdeniu. Na podporu tohto tvrdenia uviedol tri dôkazy. Po prvé sa opiera o rozsudok tuniského kasačného súdu z 1. júla 2014, v ktorom daný súd dospel k záveru, že majetok, ktorý zdedil po svojom otcovi podľa tuniského zákonného dekrétu č. 2011‑47 z 31. mája 2011 zahŕňal aj príjmy z tohto majetku, ako aj príjmy z ich opätovného investovania. Podľa jeho názoru tento rozsudok preukazuje zákonnosť jeho tuniského majetku. Po druhé sa odvoláva na tri rozsudky tuniských súdov z 28. mája 2013, 21. augusta 2014 a zo 17. decembra 2014 zrušujúce zákaz, ktorý mu bol vydaný, aby neopúšťal územie Tuniska. Po tretie tvrdí, že mu nebolo vytýkané, že by mal nezákonne nadobudnutý majetok mimo územia Tuniska. V replike dodáva, že povinnosťou Rady bolo ubezpečiť sa, že existoval odôvodnený predpoklad, že vec dospeje do trestného stíhania pred súdom, a v opačnom prípade zrušiť sporné reštriktívne opatrenia, pretože inak by sa podieľala na zneužívajúcom správaní tuniských orgánov, ktoré podľa neho spočíva v nekonečnom predlžovaní súdnych konaní, ktoré sa ho týkajú.

37

Rada v prvom rade namieta, že rozsudok tuniského kasačného súdu z 1. júla 2014 nepreukazuje – na rozdiel od tvrdení žalobcu –, že všetok jeho majetok v Tunisku bol zákonný. Po druhé Rada tvrdí, že argumenty žalobcu týkajúce sa jednak zrušenia zákazu cestovať do zahraničia a jednak toho, že údajne neexistoval vzťah medzi obvineniami, ktoré sa ho týkali, a majetkom, ktorý vlastní mimo územia Tuniska, by boli irelevantné. Rada teda uviedla, že žalobca nesprávne považuje sporné reštriktívne opatrenia za opatrenia pomoci v justičných veciach.

V rámci tohto rozhodnutia teda v zásade nie je úlohou Rady preskúmať a posúdiť relevantnosť a presnosť skutočností, na ktorých sú založené súdne konania voči osobám, ktorých mená sú uvedené v prílohe tohto rozhodnutia. Ako totiž bolo uvedené v bode 33 vyššie, prijatím tohto rozhodnutia a následnými rozhodnutiami sa Rada neusiluje o to, aby sama sankcionovala spreneveru štátnych finančných prostriedkov, ktorú vyšetrujú tuniské orgány, ale o zachovanie možnosti týchto orgánov konštatovať takúto spreneveru a vymôcť prospech z tejto sprenevery späť. Prináleží preto iba príslušným tuniským orgánom, aby overili uvedené dôkazy a vyvodili z toho primerané dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , bod 158 , a z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 66 ). V zásade teda neprináleží Rade alebo Všeobecnému súdu, aby overoval dôvodnosť týchto konaní, ale len dôvodnosť zmrazenia finančných prostriedkov s ohľadom na dôkazy predložené tuniskými orgánmi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada, C‑220/14 P , EU:C:2015:147 , bod 77 ).

41

Samozrejme, že sa Rada nemusí za každých okolností stotožniť s konštatovaniami tuniských súdnych orgánov uvedenými v dokumentoch, ktoré jej tieto orgány predložili. Z judikatúry totiž vyplýva, že jej prináleží starostlivo a nestranne preskúmať dôkazy, ktoré jej predložia príslušné orgány, t. j. v tomto prípade tuniské orgány, s prihliadnutím najmä na pripomienky a dôkazy svedčiace v prospech žalobcu, ktoré predložil. Táto povinnosť vypláva aj zo zásady riadnej správy vecí verejných, ktorá je zakotvená v článku 41 Charty (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , body 99 a 114 ; zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 , body 158 a 159 , a z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , body 58 a 67 ).

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 11 vyššie, Rada na predĺženie platnosti zápisu mena žalobcu do zoznamu, ktorý je prílohou rozhodnutia 2011/72, svoje rozhodnutie založila na potvrdení tuniských orgánov z 19. decembra 2014 o súdnom vyšetrovaní týkajúcom sa žiadateľa. Toto potvrdenie, ktoré tvorilo prílohu žaloby, pochádza od Súdu prvej inštancie v Tunise a je podpísané tajomníkom prvého vyšetrovacieho sudcu (kancelária č. 1). Potvrdzuje sa v ňom, že „trestné stíhanie vedené pod sp. zn. 19592/1 vo veci Zine El Abidine Ben Haj Hamda Ben Haj Hassen Ben Ali a i. je v súčasnosti v štádiu prípravného konania a týka sa spomínaného Mohameda Marouena Bena Aliho Bena Mohameda Mabrouka, ktorý je stíhaný najmä z dôvodu spoluúčasti verejného činiteľa na sprenevere verejných prostriedkov, spoluúčasti pri zneužívaní právomoci verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu tretej osobe a spôsobiť ujmu verejnej správe, spoluúčasti na neoprávnenom ovplyvňovaní verejného činiteľa s cieľom priamo či nepriamo získať výhody pre ďalšiu osobu“.

44

Žalobca nepopiera, že toto potvrdenie postačuje na preukázanie, že sa v Tunisku vedie proti nemu súdne vyšetrovanie, ktorého cieľom je určiť jeho účasť na činoch kvalifikovaných ako sprenevera štátnych finančných prostriedkov. V skutočnosti dôkazy v prospech žalobcu sú zamerané len na to, ako to sám uvádza, že sa usiluje preukázať, že vo vzťahu k nemu neexistuje odôvodnený predpoklad, že toto vyšetrovanie dospeje do trestného stíhania pred súdom voči nemu. Inými slovami, podľa žalobcu sa toto vyšetrovanie vyvíja smerom, že dochádza k oslabeniu usvedčujúcich dôkazov voči nemu, ba až k vyvráteniu takých dôkazov. Naproti tomu vôbec netvrdí, že by mal dôkazy o tom, že tuniské súdne orgány skončili dané vyšetrovanie z dôvodu, že toto konanie nie je dôvodné vzniesť proti nemu obvinenie za skutky, ktoré sa mu vytýkajú.

48

Keďže v tomto prípade Rada poskytla dôkazy o existencii prebiehajúceho vyšetrovania týkajúceho sa žalobcu a ich dôveryhodnosť nebola spochybnená, prináleží žalobcovi, aby označil konkrétne dôkazy, na ktoré sa odvoláva, s cieľom spochybniť dôvodnosť tohto vyšetrovania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 74 ). Je pravda, že ako uvádza žalobca vo svojej replike, povinnosť Rady vykonať preskúmanie môže byť odôvodnená potrebou, aby Rada zabránila prípadnému podieľaniu sa na zneužívajúcom správaní zo strany tuniských orgánov spočívajúcom v ponechaní uvedeného vyšetrovania trvalo prebiehajúceho aj v prípade neexistencie akéhokoľvek dôkazu voči nemu. To však nemôže byť v prípade neexistencie konkrétnych dôkazov, ktoré môže na strane Rady vyvolávať legitímne pochybnosti, pokiaľ ide o dôvody na ukončenie tohto vyšetrovania.

49

Na rozdiel od tvrdenia žalobcu dôkazy v jeho prospech nevyvolávajú legitímne pochybnosti o perspektívnom vývoji v tom zmysle, že výsledkom súdneho vyšetrovania, ktoré sa proti nemu vedie, nebude vydanie rozsudku, alebo pochybnosti o dôvodoch, pre ktoré sa toto vyšetrovanie neskončí.

50

Po prvé žalobca nepredložil nijaký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, ako mohol mať rozsudok tuniského kasačného súdu z 1. júla 2014 vplyv pri posúdení jeho zapojenia sa do trestných činností, ktoré sú predmetom prebiehajúceho súdneho vyšetrovania.

54

Navyše žalobca nebol schopný vysvetliť vzťah medzi jednak uvedeným dekrétom a občiansko‑právnym konaním, v rámci ktorého bol vydaný rozsudok tuniského kasačného súdu z 1. júla 2014, a jednak predmetným súdnym vyšetrovaním. Keď mu bola v tejto súvislosti na pojednávaní položená otázka, obmedzil sa na potvrdenie, že zákonný dekrét č. 2011‑47 z 31. mája 2011 sa okrem jeho samotného vzťahoval aj na ďalšie osoby, ktorých sa týkalo podobné vyšetrovanie, a že bolo možné, že vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, ktorý sa ho týkal, sa týkala zároveň aj niektorých z týchto osôb. Pritom skutočnosť, že popri súdnych vyšetrovaniach týkajúcich sa žalobcu a ďalších osôb boli správne opatrenia na konfiškáciu majetku, ktoré proti nim prijali tuniské orgány, s ohľadom na pôsobnosť voči týmto osobám, obmedzené rozhodnutím tuniského kasačného súdu, nemôže stačiť na to, aby vyvolala legitímne pochybnosti s ohľadom na základ týchto súdnych vyšetrovaní.

55

Po druhé ani zákaz, ktorý mu bol vydaný, aby neopúšťal územie Tuniska, ktorý bol zrušený tromi rozsudkami tuniských súdov z 28. mája 2013, 21. augusta 2014 a 17. decembra 2014, sa nejaví ako spôsobilý vyvolať takéto pochybnosti. Z tvrdenia žalobcu, ako aj z písomností v spise totiž vyplýva, že predmetné rozsudky boli vydané v iných veciach než trestnej veci, ktorá viedla k tomuto vyšetrovaniu a ktoré v deň prijatia rozhodnutia 2015/157 stále prebiehalo. Žalobca navyše vôbec netvrdí, že tieto rozsudky boli vydané vo veciach, ktoré by mali akúkoľvek spojitosť s týmto vyšetrovaním. Okrem toho skutočnosť, hoci by bola preukázaná, že v nadväznosti na tie isté rozsudky žalobca môže opustiť Tunisko, je úplne irelevantná.

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nie je „obvinený“ z toho, že mal mimo územia Tuniska nezákonne získaný majetok, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že predmetné súdne vyšetrovanie sa vzťahuje na okolnosti, ktoré možno označiť za spreneveru štátnych finančných prostriedkov, predstavuje dostatočný základ na odôvodnenie zmrazenia jeho majetku v Únii. Ako bolo uvedené v bode 33 vyššie, jediným cieľom tohto zmrazenia majetku je umožniť tuniským orgánom zistiť spreneveru štátnych finančných prostriedkov, ku ktorej došlo, a zachovať možnosť týchto orgánov vymôcť prospech z tejto sprenevery späť. Jeho cieľom teda nie je umožniť konštatovanie trestného činu vlastníctva nezákonne nadobudnutého majetku mimo Tuniska, a presnejšie v Únii. Okrem toho je nesporné, že skutkové okolnosti, ktorých sa toto vyšetrovanie týka, konkrétne skutkové okolnosti spolupáchateľstva pri sprenevere verejných finančných prostriedkov zo strany verejného činiteľa, majú priamu a zjavnú spojitosť s pojmom sprenevera štátnych finančných prostriedkov v zmysle článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/72. V dôsledku toho je irelevantná okolnosť, že potvrdenie tuniských orgánov z 19. decembra 2014, z ktorého Rada vychádza, a v dôsledku toho dôvody zápisu mena žalobcu, nespomínajú skutky nezákonne nadobudnutého majetku mimo Tuniska, a najmä v Únii (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 116 ).

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvú časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť.

61

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa zákonnosť aktu Únie musí posudzovať v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase, keď bol dotknutý akt prijatý (pozri rozsudky z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P , EU:C:2015:535 , bod 22 a citovanú judikatúru, a zo 4. septembra 2015, NIOC a i./Rada, T‑577/12 , neuverejnený, EU:T:2015:596 , bod 112 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci nemožno výhrady žalobcu uvedené v rámci tejto časti žalobného dôvodu preskúmať s ohľadom na skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia 2015/157. Tak je to v prípade listu zo 4. februára 2015, ktorý žalobcovi zaslala Rada, ako aj a fortiori preskúmania situácie žalobcu, ktoré sa v tomto liste zaviazala Rada vykonať neskôr. Dokumenty priložené k duplike, z ktorých Rada v tejto duplike vychádzala na podporu argumentácie, že dĺžka súdneho konania proti žalobcovi v Tunisku nie je neprimeraná, boli tiež vyhotovené tuniskými orgánmi 11. mája 2015. V dôsledku toho tieto dokumenty neboli Rade známe v čase prijatia rozhodnutia 2015/157 a nemôžu byť zohľadnené Všeobecným súdom.

62

Pokiaľ ide o vec samu, v rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že keďže súdne konanie, ktoré sa ho týka, nerešpektuje zásadu primeranej lehoty na rozhodnutie a je preto nezákonné, Rada nemohla ponechať jeho meno v prílohe rozhodnutia 2011/72 na základe dôvodu, ktorým je toto súdne konanie. Z tohto dôvodu sa v rámci tejto časti žalobného dôvodu preskúmanie Všeobecného súdu musí obmedziť na overenie toho, či Rada správne alebo nesprávne dospela k záveru, že dĺžka daného konania nepredstavovala dôvod na skončenie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi.

Je pravda, že z judikatúry vyplýva, že dodržiavanie zásad právneho štátu a ľudských práv, ako aj ľudskej dôstojnosti sa vzťahuje na akúkoľvek činnosť Únie, vrátane oblasti SZBP, ako vyplýva z ustanovenia článku 21 ods. 1 prvého pododseku a článku 21 ods. 2 písm. b) a článku 21 ods. 3 ZEÚ v spojení s ustanovením článku 23 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Parlament/Rada, C‑263/14 , EU:C:2016:435 , bod 47 ). Konkrétne treba uviesť, že článok 21 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že činnosť Únie na medzinárodnej scéne má vo zvyšku sveta podporovať najmä právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv a dodržiavanie medzinárodného práva. Zásada práva na rozhodnutie v primeranej lehote je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené ustanoveniami viacerých právne záväzných medzinárodných právnych nástrojov, najmä článkom 14 ods. 3 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty a Tuniská republika. Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia 1 rozhodnutia 2011/72, toto rozhodnutie a následné rozhodnutia boli prijaté v rámci politiky podpory Tuniska, ktorá je založená najmä na cieľoch podpory dodržiavania ľudských práv a zásad právneho štátu, ktoré sú uvedené v článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ.

65

V dôsledku toho nemožno vylúčiť, že vzhľadom na existenciu objektívnych, spoľahlivých, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, ktoré môžu vyvolať oprávnené pochybnosti o dodržiavaní práva žalobcu na rozhodnutie v primeranej lehote v rámci prebiehajúceho súdneho vyšetrovania, ktoré sa ho týka a ktoré slúži ako základ pre zmrazenie jeho majetku v Únii, Rada vykoná potrebné kontroly.

Okrem toho sa žalobca odvoláva na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa uplatňovania zásady primeranej lehoty na rozhodnutie v trestných konaniach, ktorá je zakotvená v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). Táto judikatúra však v prejednávanej veci predstavuje relevantný porovnávací prvok, pretože článok 6 ods. 1 EDĽP chráni uvedenú zásadu podobným spôsobom ako článok 14 ods. 3 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a článok 7 ods. 1 písm. d) Africkej charty. Treba však konštatovať, že ESĽP v rámci tejto judikatúry nevyvodil z uvedenej zásady povinnosť vnútroštátnych orgánov skončiť trestné konanie, ktorého dĺžka sa zdá neprimeraná (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 28. júna 2016, O’Neill a Lauchlan v. Spojené kráľovstvo ES:ECHR:2016:0628JUD004151610, bod 87).

69

Okrem toho treba uviesť, že aj pri uplatnení článku 5 ods. 3 EDĽP, ktorý podmieňuje trvanie kolúznej alebo preventívnej väzby osoby tým, že v primeranej lehote dôjde k rozhodnutiu, sa ESĽP nedomnieva, že porušenie tejto požiadavky by malo viesť ku skončeniu príslušného súdneho vyšetrovania. Uvádza, že postup v konaní týkajúcom sa dotknutej osoby musí byť bez pochybností v takom prípade obzvlášť rýchly. Domnieva sa však tiež, že hoci osobitná rýchlosť, na ktorú má obvinený v rámci prejednania jeho veci nárok, nesmie byť na úkor úsilia sudcov, aby si splnili svoju úlohu s náležitou starostlivosťou (rozsudok ESĽP z 11. decembra 2007, Pecheur v. Luxembursko, CE:ECHR:2007:1211JUD001630802, bod 62, a z 5. novembra 2009, Shabani v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2009:1105JUD002904406, bod 65).

Aj za predpokladu, že by Rada s ohľadom na okolnosti danej veci mohla vykonať celkové posúdenie, musela by nevyhnutne požiadať tuniské orgány o dodatočné informácie o predmetnom súdnom konaní. Ako totiž vyplýva z bodov 43 až 45 vyššie, ako dôvod na ponechanie mena žalobcu v prílohe rozhodnutia 2011/172 je Rada povinná v príslušnej veci len získať dôkazy o existencii prebiehajúceho súdneho konania týkajúceho sa žalobcu za činy, ktoré možno kvalifikovať ako sprenevera štátnych finančných prostriedkov. Vzhľadom na požiadavky uvedené v bode 71 vyššie nemôžu tieto dôkazy zjavne postačovať na posúdenie existencie prípadného porušenia práva žalobcu na primeranú lehotu na rozhodnutie v rámci daného konania. Okrem toho, aj za predpokladu, že dôkazy poskytnuté žalobcom boli takej povahy, že mohli vyvolať legitímne pochybnosti týkajúce sa dodržiavania tohto práva, nemohli v žiadnom prípade stačiť na to, aby Rada dospela k záveru o existencii porušenia uvedeného práva.

73

Rada preto nemôže byť povinná vymazať meno žalobcu z prílohy rozhodnutia 2011/72 bez toho, aby vykonala príslušné overenia u tuniských orgánov.

74

Predovšetkým treba uviesť, že žalobca vo svojich pripomienkach z 15. januára 2015 predložil Rade dôkazy, na ktoré sa v rámci konania o tejto žalobe odvoláva a ktoré preukazujú, že jeho právo na primeranú lehotu na rozhodnutie bolo tuniskými orgánmi porušené. Podľa článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/49 predĺženie reštriktívnych opatrení proti žalobcovi, ktoré vyplývali z tohto rozhodnutia, uplynulo 31. januára 2015. Okrem toho rozhodnutie 2015/157 nadobudlo účinnosť v ten istý deň. V dôsledku toho, aj keby uvedené dôkazy mohli odôvodniť nevyhnutnosť na strane Rady, aby požiadala tuniské orgány o informácie, od tejto inštitúcie nemožno vyžadovať, aby si tieto informácie vyžiadala a vyvodila dôsledky v rámci lehoty, ktorú mala k dispozícii do uplynutia účinkov rozhodnutia 2014/49 voči žalobcovi a prijatím nového podobného rozhodnutia, ktorá bola len dva týždne.

78

Rozsudok

ESĽP z 3. mája 2012, Masár v. Slovensko (CE:ECHR:2012:0503JUD006688209), na ktorý sa žalobca odvoláva na podporu tejto časti žalobného dôvodu, nemôže spochybniť vyššie uvedené úvahy. V danej veci išlo totiž o trestné konanie týkajúce sa skutkového stavu, ktorý nie je vôbec podobný s tým, na ktorý sa vzťahuje prebiehajúce súdne vyšetrovanie týkajúce sa žalobcu v Tunisku. Preto nie je rozhodujúca tá skutočnosť, že ESĽP v uvedenom rozsudku konštatoval, že dĺžka trvania trestného konania, ktorá bola podobne dlhá ako v prípade v prejednávanej veci, nebola v súlade so zásadou primeranej lehoty na rozhodnutie zakotvenej v článku 6 ods. 1 EDĽP. To isté platí aj s ohľadom na rozsudky daného súdu, ktoré boli citované žalobcom na pojednávaní.

79

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhú časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť.

– O tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení Rady, ktorá nesprávne konštatovala, že dôkazy predložené tuniskými orgánmi preukazovali existenciu trestného stíhania voči žalobcovi

80

Po druhé, ako bolo uvedené v bode 34 vyššie a ako pripúšťa samotný žalobca v rámci tohto žalobného dôvodu, existencia prebiehajúcich súdnych konaní za skutky sprenevery štátnych finančných prostriedkov, na ktorých sa uvedené odôvodnenie zápisu zakladá, predstavuje v zásade dostatočný základ na prijatie reštriktívnych opatrení. Za týchto okolností, aj keby sa Rada nesprávne domnievala, že potvrdenie tuniských orgánov z 19. decembra 2014 preukazovalo, že žalobca bol trestne stíhaný, toto pochybenie by bolo irelevantné.

84

V každom prípade treba uviesť, že v uvedenom potvrdení, ktoré samotný žalobca priložil k žalobe, sa uvádza existencia trestného stíhania voči žalobcovi. V texte tohto potvrdenia, ktoré je vypracované vo francúzštine, sa uvádza, že „trestné stíhanie vedené pod sp. zn. 19592/1… je v súčasnosti v štádiu prípravného konania a týka sa spomínaného Mohameda Marouena Bena Aliho Bena Mohameda Mabrouka, ktorý je stíhaný najmä z dôvodu spoluúčasti verejného činiteľa na sprenevere verejných prostriedkov, spoluúčasti pri zneužívaní právomoci verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu tretej osobe a spôsobiť ujmu verejnej správe, spoluúčasti na neoprávnenom ovplyvňovaní verejného činiteľa s cieľom priamo či nepriamo získať výhody pre ďalšiu osobu“. V dôsledku toho je skutkový predpoklad, na ktorom je založená táto časť prvého žalobného dôvodu, chybný.

85

Z tohto dôvodu sa musí tretia časť prvého žalobného dôvodu, a teda aj prvý žalobný dôvod ako celok zamietnuť.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv žalobcu v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia 2015/157

88

Na úvod treba poznamenať, že argumentáciu žalobcu v rámci tohto žalobného dôvodu nemožno preskúmať z hľadiska článku 47 Charty.

89

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 47 ods. 2 prvá veta Charty okrem iného stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Okrem toho treba tiež pripomenúť, že článok 51 ods. 1 Charty je určený inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie a tiež členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Podľa odseku 2 toho istého článku Charta nerozširuje pôsobnosť práva Únie nad rámec právomocí Únie ani na jej základe nevzniká nijaká nová právomoc či úloha pre Úniu, a ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v Zmluvách.

90

So zreteľom na odseky 1 a 2 článku 51 Charty sa majú ustanovenia jej článku 47 vykladať v tom zmysle, že sa týkajú práva na účinnú súdnu ochranu iba v konaniach, v ktorých ide o práva a slobody zaručené právom Únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15 , EU:C:2016:630 , bod 52 ).

94

Treba však uviesť, že Rada je povinná zaoberať sa prípadmi osôb, ktorých sa týkajú ňou prijaté reštriktívne opatrenia, v primeranej lehote, a to v súlade s článkom 41 ods. 1 Charty, ktorý zakotvuje právo každého jednotlivca na riadnu správu vecí verejných.

95

Aj keby sa však napriek tvrdeniam žalobcu mala táto časť žalobného dôvodu vykladať tak, že Rada sa dopustila porušenia článku 41 ods. 1 Charty, zo skutočností uvedených v bodoch 62 až 78 vyššie vyplýva, že ju treba v každom prípade zamietnuť ako nedôvodnú.

96

Na jednej strane z dôvodov uvedených v bodoch 66 až 75 vyššie, aj keby totiž tieto dôkazy odôvodňovali povinnosť Rady vykonať overenia u tuniských orgánov, pokiaľ ide o prebiehajúce súdne vyšetrovanie týkajúce sa žalobcu, nemôžu mať za následok povinnosť skončiť zmrazenie majetku v Únii. Na druhej strane, ako bolo uvedené v bodoch 76 až 78 vyššie, dôkazy predložené žalobcom pred prijatím rozhodnutia 2015/157 nemohli vyvolať legitímne pochybnosti, pokiaľ ide o dodržanie zásady primeranej lehoty na rozhodnutie tuniskými orgánmi. Napokon treba dodať, že z rovnakých dôvodov nemožno Rade vytýkať, na rozdiel od tvrdenia žalobcu, že neinformovala tuniské orgány o maximálnej dĺžke zmrazenia jeho majetku v Únii a v súvislosti s tým o potrebe rýchleho súdneho vyšetrovania.

100

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvú časť druhého žalobného dôvodu treba zamietnuť.

– O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení prezumpcie neviny z dôvodu tlačovej správy Rady z 31. januára 2011

101

Na podporu druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že tlačová správa Rady z 31. januára 2011 porušuje prezumpciu neviny, pretože podnecuje verejnosť k presvedčeniu o tom, že osoby označené v tejto tlačovej správe sú uznané za zodpovedné za spreneveru štátnych finančných prostriedkov. V bode 126 žaloby žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd „rozhodol, že toto vyhlásenie porušuje zásadu prezumpcie neviny, čo je v rozpore s článkom 48 Charty“. V replike odpovedal na tvrdenia Rady uvedené vo vyjadrení k žalobe, že okolnosť, že tlačová správa je dokument odlišný od rozhodnutia 2015/157, nemení nič na tom, že došlo k porušeniu tejto zásady, „aj keby sa o vine rozhodlo v samostatnom konaní“. Na účinkoch tejto správy nič nemení ani to, že nebola proti nej podaná žaloba. Napokon nie je relevantná ani skutočnosť, že tlačová správa predchádzala príslušnému rozhodnutiu štyri roky, pretože v uvedenom rozhodnutí sa stanovuje, že v ten istý deň, ako bola vydaná tlačová správa, sa zachovávajú v platnosti reštriktívne opatrenia. Žalobca dodáva, že uvedené porušenie prezumpcie neviny môže ohroziť spravodlivé súdne konanie v Tunisku, pretože môže ovplyvniť správanie tuniských orgánov voči nemu.

102

105

Toto predstavujú tie dve vyhlásenia, ktoré žalobca považuje za porušujúce prezumpciu neviny. Pokiaľ ide o prvé z nich, žalobca tvrdí, že je formulované tak, že vzbudzuje dojem, že dotknuté osoby boli už odsúdené za trestné činy sprenevery štátnych finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o druhé z týchto vyhlásení, žalobca síce pripúšťa, že Všeobecný súd už rozhodol, že také vyhlásenia neprejudikujú posúdenie skutkového stavu príslušným súdom (rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 83 ), Rade však vytýka, že výrazu „osob[y], ktoré sú zodpovedné za spreneverenie verejných finančných prostriedkov“, priznala „absolútny“ charakter, keď nespresnila, že svoje rozhodnutie založila na konaniach, v ktorých trestná zodpovednosť týchto osôb nebola ešte preukázaná.

106

Na úvod treba uviesť, že žalobca v odpovedi na pojednávaní na otázku Všeobecného súdu spresnil, že žalobný návrh uvedený v bode 126 žaloby, ktorým sa domáha, aby Všeobecný súd rozhodol, že dve predmetné vyhlásenia porušili zásadu prezumpcie neviny, nie je žalobným návrhom oddeleným od návrhu na zrušenie rozhodnutia 2015/157, ale treba ho vykladať tak, že podporuje tento žalobný návrh. Na základe uvedeného treba preto nevyhnutne dospieť k záveru, že žalobca tvrdí, že údajné porušenie práva na rešpektovanie prezumpcie neviny môže mať na základe týchto vyhlásení vplyv na zákonnosť rozhodnutia 2015/157.

107

V tejto súvislosti treba uviesť, že v podstate ako tvrdí Rada, sporná tlačová správa predstavuje akt, ktorý je odlišný od rozhodnutia 2011/72 a rozhodnutia 2015/157 a ktorého predmetom je len informovať verejnosť o obsahu prvého z uvedených rozhodnutí. Navyše nejde o akt prijatý v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu prvého alebo druhého tohto rozhodnutia. Napokon žalobca nepopiera, že tieto rozhodnutia samy osebe neporušujú prezumpciu neviny vo vzťahu k nemu. Preto sa nemôže účinne odvolávať na údajné porušenie tejto prezumpcie neviny z dôvodu vyhlásení uvedených v spornej tlačovej správe s cieľom spochybniť tak zákonnosť rozhodnutia 2015/157 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02 , EU:T:2006:103 , body 413 a 423 ). Táto časť druhého žalobného dôvodu je preto neúčinná.

111

Okrem toho sa tieto vyhlásenia musia chápať aj s odkazom na dôvody zápisu mena osôb do zoznamu, ktorý je prílohou rozhodnutia 2011/72. Pokiaľ ide o žalobcu, v týchto dôvodoch sa pritom výslovne uvádza už od prvého zápisu jeho mena do daného zoznamu, že sa proti nemu vedú súdne vyšetrovania o skutkoch, ktoré možno kvalifikovať ako sprenevera štátnych finančných prostriedkov.

112

Z tohto dôvodu žalobca nesprávne tvrdí, že uvedené vyhlásenia viedli k presvedčeniu o vine osôb, ktorých mená sa nachádzali v zozname tvoriacom prílohu rozhodnutia 2011/72, pretože ich obsah odkazuje na znenie uvedeného rozhodnutia a z tohto znenia vyplýva, ako bolo práve uvedené, že sa netýka žalobcu ako osoby už odsúdenej za spreneveru tuniských štátnych finančných prostriedkov, ale ako osoby, proti ktorej sa vedú súdne vyšetrovania v súvislosti s takým zneužitím. Z rovnakých dôvodov nemožno dospieť k záveru, že by tieto vyhlásenia mohli ovplyvniť príslušné tuniské orgány, ani prejudikovať posúdenie skutkov príslušným súdom. Preto ich nemožno v žiadnom prípade považovať za porušujúce zásadu prezumpcie neviny.

113

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť druhého žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.

116

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci prijatia reštriktívnych opatrení je Rada povinná rešpektovať zásadu riadnej správy vecí verejných zakotvenú v článku 41 Charty, ku ktorej sa pripája povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti veci (pozri rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 58 a citovanú judikatúru).

117

V tomto prípade treba uviesť, že žalobca na podporu tejto časti druhého žalobného dôvodu uvádza v podstate rôzne výhrady, ktoré uviedol už v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu, ako aj v rámci iných častí druhého žalobného dôvodu. Z dôvodov, ktoré boli uvedené v rámci preskúmania týchto žalobných dôvodov a ich častí, treba tieto žalobné výhrady zamietnuť.

118

Po prvé aj za predpokladu, že by „prvým verejným vyhlásením“ mal žalobca na mysli tlačovú správu, ktorej zákonnosť spochybňuje v rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu, z bodov 107 až 112 vyššie vyplýva, že argumentáciu žalobcu týkajúcu sa údajného porušenia prezumpcie neviny z dôvodu tejto tlačovej správy treba zamietnuť.

122

Po piate z dôvodov, ktoré budú uvedené v bodoch 127 až 134 nižšie v rámci tretieho žalobného dôvodu, sa Rada nedopustila nijakého pochybenia, keď zachovala v platnosti sporné reštriktívne opatrenia bez ohľadu na vývoj procesu prechodu k demokracii v Tunisku. Napokon z dôvodov uvedených v bodoch 88 až 96 vyššie v rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu treba zamietnuť šiestu výhradu založenú na tvrdení, že Rada nerešpektovala právo žalobcu na rozhodnutie v primeranej lehote.

123

V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nesprávne tvrdí, že Rada porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, najmä zásadu nestrannosti. Preto sa musí táto časť žalobného dôvodu, a teda aj celý druhý žalobný dôvod zamietnuť ako celok.

O treťom žalobnom dôvode založenom na bezpredmetnosti rozhodnutia 2015/157 s ohľadom na vývoj procesu prechodu k demokracii v Tunisku

124

126

Na úvod treba poznamenať, že hoci sa žalobca výslovne neodvoláva na článok 277 ZFEÚ, tento žalobný dôvod sa má vykladať ako dôvod založený na námietke nezákonnosti článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/72, ktoré bolo predĺžené rozhodnutím 2015/157. Údajné zjavne nesprávne posúdenia vytýkané v rámci tohto žalobného dôvodu sa totiž netýkajú priamo ponechania zápisu mena žalobcu v prílohe rozhodnutia 2011/72 ako takého, ale všeobecného zachovania zmrazenia finančných prostriedkov osôb zodpovedných za spreneveru tuniských štátnych finančných prostriedkov, a osôb, ktoré sú s nimi spojené, stanoveného v článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 31 ). To, čo napáda žalobca, je možnosť Rady ponechať s ohľadom na ciele tohto rozhodnutia a na vývoj demokratického procesu v Tunisku v platnosti reštriktívne opatrenia prijaté v rámci rozhodnutia 2011/72 ako celok.

127

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia 1 rozhodnutia 2011/72, toto rozhodnutie sa zakladá na článku 29 ZEÚ a má za cieľ podporiť tuniský ľud v „snahe o vytvorenie stabilnej demokracie, právneho štátu, demokratického pluralizmu a plného dodržiavania ľudských práv a základných slobôd“. Podľa odôvodnenia 2 je cieľom tohto rozhodnutia pomáhať tuniským orgánom v ich boji proti sprenevere štátnych finančných prostriedkov zmrazením majetku osôb, ktoré sú „zodpovedné“ za spreneveru štátnych tuniských finančných prostriedkov, čím oberajú tuniský ľud o prínosy vyplývajúce z udržateľného rozvoja ich hospodárstva a spoločnosti a narúšajú rozvoj demokracie v krajine.

131

V každom prípade tento žalobný dôvod spočíva implicitne, ale nevyhnutne, na nesprávnom predpoklade, že dokončenie prechodu k demokracii v Tunisku by malo viesť Radu ku skončeniu reštriktívnych opatrení stanovených rozhodnutím 2011/72. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 33 vyššie, jediným cieľom tohto zmrazenia majetku stanoveného článkom 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/72 vykladaného s ohľadom na odôvodnenia 1 a 2 je umožniť tuniským orgánom zistiť spreneveru štátnych finančných prostriedkov, ku ktorej došlo, a zachovať možnosť týchto orgánov vymôcť prospech z tejto sprenevery späť. V dôsledku toho prípadné zrušenie týchto reštriktívnych opatrení môže závisieť len od skončenia súdnych konaní, na ktorých sú založené, a nie od skončenia procesu prechodu k demokracii v Tunisku, pretože podporovanie tohto procesu predstavuje len konečný cieľ politiky, do ktorej patrí uvedené zmrazenie majetku, a nie len ďalšiu podmienku, ktorá musí byť splnená na zachovanie tohto zmrazenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11 , EU:T:2014:93 , bod 143 ).

132

Je potrebné dodať, že aj keby tento proces prechodu k demokracii bol dokončený, toto zmrazenie majetku nepredstavuje, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, zásah „zákonodarnej moci“ do vecí spadajúcich do súdnej právomoci.

133

136

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

O štvrtom žalobnom dôvode založenom subsidiárne na „zjavne nesprávnom posúdení“ týkajúcom sa nedostatočného zohľadnenia „trestnoprávneho aspektu“ rozhodnutia 2015/157 Radou

137

Na podporu štvrtého žalobného dôvodu žalobca uvádza, že Rada nevykonala objektívne posúdenie tvrdení „z pohľadu trestného práva“, ktoré predložil v liste z 15. januára 2015. V tejto súvislosti tvrdí, že Rada neprihliadla na jeho vysvetlenia, ktorými sa usiloval o oslabenie obvinení v Tunisku, pričom vychádzala zo špekulatívnych úvah, ktoré sa zakladali len na cieľoch SZBP. Rada teda vylúčila preskúmanie jeho práv ako osoby, voči ktorej sa vedie súdne vyšetrovanie, z hľadiska práva Únie. V replike tvrdí, že rozhodnutie 2015/157 má trestnoprávny aspekt, alebo prinajmenšom účinky pochádzajúce z trestného práva alebo sleduje trestnoprávny cieľ, pretože má rovnaký účinok ako opatrenie pomoci v justičných veciach, ktoré nariaďuje trestný súd na základe Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 31. októbra 2003.

138

Tvrdenia žalobcu uvedené v replike a smerujúce k preukázaniu trestnoprávnej povahy sporného zmrazenia majetku nemôžu tento záver spochybniť.

142

Po prvé ani preventívna povaha sporného zmrazenia majetku a skutočnosť, že zachovanie tohto zmrazenia závisí od výsledku trestných konaní v Tunisku, nemôže tomuto rozhodnutiu priznať trestnoprávnu povahu.

143

Ako totiž vyplýva z bodov 33, 127 a 128 vyššie, Rada môže v rámci politiky pomoci tuniskými orgánom pri podpore stabilizácie demokracie a právneho štátu založenej na článku 29 ZEÚ prijať opatrenia prispievajúce k tomu, aby trestné konania začaté v Tunisku, ktoré sa týkajú sprenevery štátnych finančných prostriedkov, viedli k účinnému skončeniu. Ako Rada správne uviedla, trestné konania v Tunisku nepredstavujú právny základ sporného zmrazenia majetku, ale skutkový základ, z ktorého vychádza. Okrem toho, ako preukazujú dôvody zápisu mena žalobcu do zoznamu uvedenému v prílohe rozhodnutia 2011/72, v ktorých sa uvádza prebiehajúce súdne vyšetrovanie týkajúce sa žalobcu, Rada neprijala rozhodnutie 2015/157 na základe obvinenia, že žalobca spreneveril štátne finančné prostriedky.

144

Na druhej strane sú právomoci Rady v tomto prípade obmedzené na základe článku 21 ods. 2 písm. b) a d) a článku 29 ZEÚ na zmrazenie majetku dotknutých osôb, ako predbežné opatrenia, ktoré má už na základe svojej povahy dočasnú a zvrátiteľnú povahu. Naproti tomu právomoci vnútroštátnych súdnych orgánov v rámci medzinárodnej spolupráce v trestných veciach sa nemusia nevyhnutne obmedzovať na prijatie takýchto opatrení.

148

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod je potrebné zamietnuť.

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva vlastniť majetok a článku 17 Charty

149

Na podporu piateho žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že v rozsahu, v akom rozhodnutie 2015/157 nie je odôvodnené a je nezákonné, sú rovnako neopodstatnené obmedzenia žalobcovho práva vlastniť majetok a porušenie článku 17 Charty. Rada s touto argumentáciou nesúhlasí.

O prvom návrhu žalobcu na úpravu žaloby, ktorý sa týka zrušenia „rozhodnutia“ Rady zo 16. novembra 2015, ktorým Rada zamietla žiadosť žalobcu z 29. mája 2015 o odstránenie jeho mena zo zoznamu pripojeného k rozhodnutiu 2011/72

153

Podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak je pôvodne napadnutý akt počas konania nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť. Podľa článku 86 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku sa taká úprava musí vykonať samostatným podaním a v lehote podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, v ktorej možno podať návrh na zrušenie aktu, ktorý je dôvodom úpravu žaloby.

154

156

V oblasti reštriktívnych opatrení z judikatúry po prvé vyplýva, že žalobca môže v zásade prispôsobiť žalobné návrhy a dôvody žaloby namierené proti rozhodnutiu o zmrazení finančných prostriedkov, ktoré bolo voči nemu prijaté, v súvislosti s prijatím následného rozhodnutia o predĺžení zmrazenia finančných prostriedkov. V takom prípade totiž toto rozhodnutie nepredstavuje len potvrdenie skoršieho rozhodnutia, pretože sa ním po preskúmaní situácie dotknutej osoby predlžuje zmrazenie finančných prostriedkov voči tejto osobe na ďalšie obdobie nad rámec dĺžky predchádzajúceho rozhodnutia (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie z 15. februára 2005, PKK a KNK/Rada, T‑229/02 , EU:T:2005:48 , bod 44 , potvrdené v odvolaní rozsudkom z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P , EU:C:2007:32 , bod 103 ).

157

159

Na druhej strane k tomuto zamietnutiu nedošlo v nadväznosti na preskúmanie, ktoré by bolo odôvodnené skutkovými okolnosťami, ktoré by mali novú a podstatnú povahu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 155 vyššie.

160

V prvom rade pripomienky žalobcu predložené 29. mája a 7. septembra 2015 sa totiž v podstate týkajú skutkových okolností predchádzajúcich prijatiu rozhodnutia 2015/157, ako aj otázok, ktoré už uviedol vo svojich pripomienkach z 15. januára 2015, a teda skutočností, ktoré nie sú nové.

161

Okrem toho, jediné skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia 2015/157 a ktoré boli uvedené v týchto pripomienkach, t. j. rozsudok odvolacieho súdu v Tunise z 25. februára 2015, ako aj tri rozhodnutia tuniského správneho súdu v konaní o nariadení predbežného opatrenia z 30. marca 2015, nepredstavujú podstatné skutočnosti, teda skutočnosti, ktoré mohli podstatným spôsobom zmeniť situáciu žalobcu s ohľadom na reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nemu predĺžené rozhodnutím 2015/157.

164

Toto posúdenie nie je spochybnené tým, že Rada tieto dokumenty predložila po tom, ako vo svojom liste zo 4. februára 2015 informovala, že má v úmysle vykonať overenia v nadväznosti na pripomienky žalobcu.

165

Článok 2 ods. 3 a článok 5 ods. 6 rozhodnutia č. 2011/72 totiž priznávajú Rade širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je potrebné vykonať overenie dôkazov, ktoré jej predložili tuniské orgány alebo žalobca, najmä aby sa informovala o stave súdneho konania, ktoré sa proti žalobcovi vedie. Z toho vyplýva, že každý nový dôkaz získaný na základe overení vykonaných Radou ex offo alebo na základe žiadosti žalobcu, nemusí nevyhnutne predstavovať podstatnú skutočnosť, ktorá môže odôvodniť preskúmanie zápisu mena žalobcu do prílohy uvedeného rozhodnutia a viesť – v prípade odmietnutia zrušenia tohto zápisu – k rozhodnutiu, ktoré spôsobuje ujmu.

166

168

Tvrdenia žalobcu, ktorými sa snaží preukázať prípustnosť tohto návrhu na úpravu žalobných návrhov nemôžu tento záver spochybniť.

169

Po prvé argumentácia žalobcu, podľa ktorej rozhodnutie Rady zo 16. novembra 2015 zmenilo rozhodnutie 2015/157 tým, že toto rozhodnutie 2015/157, ktoré bolo dovtedy „podmienečným rozhodnutím“ sa zmenilo na „bezpodmienečné rozhodnutie“, je neopodstatnená. Na jednej strane, ako to v podstate uvádza Rada vo svojich pripomienkach k tomuto návrhu na zmenu žalobných návrhov, táto argumentácia totiž vychádza z nesprávneho predpokladu, že list zo 4. februára 2015, v ktorom táto inštitúcia uviedla, že preskúma situáciu žalobcu pred 31. júlom 2015, by poskytoval rozhodnutiu 2015/157 podmienečnú povahu. Na druhej strane možnosť Rady preskúmať reštriktívne opatrenia prijaté v rámci rozhodnutia 2011/72, podľa ustanovení rozhodnutia 2011/72, ktoré boli uvedené v bode 157 vyššie, s cieľom ich prípadného zrušenia alebo zmeny nemá za následok priznanie ich „podmienečnej“ povahy. Navyše to, že Rada vo svojom liste zo 16. novembra 2015 uviedla, že reštriktívne opatrenia voči žalobcovi sa mali zachovať, nemalo vôbec za následok zmenu rozhodnutia 2015/157 na bezpodmienečný akt. Okrem toho treba uviesť, že v prípade akýchkoľvek nových a podstatných skutočností, o ktorých by sa Rada dozvedela, mohla zrušiť alebo zmeniť uvedené opatrenia, aj po zaslaní tohto listu zo 16. novembra 2015.

170

V druhom rade, na rozdiel od tvrdenia žalobcu, prípustnosť tohto návrhu na úpravu žaloby nemožno odôvodniť potrebou poskytnúť mu v súlade so zásadou rovnosti zbraní možnosť predložiť svoje vyjadrenie ku skutočnostiam, ktoré v rámci dupliky uviedla Rada.

O žalobných návrhoch v rámci druhého návrhu na úpravu žaloby týkajúceho sa zrušenia napadnutého rozhodnutia 2016/119

174

V rámci druhého návrhu na úpravu žaloby týkajúceho sa rozhodnutia 2016/119 žalobca v podstate uvádza päť žalobných návrhov. Prvý z týchto návrhov je založený na porušení zásady prezumpcie neviny a zásady riadnej správy vecí verejných, druhý na neexistencii dostatočne silného skutkového základu sporných opatrení, tretí na bezpredmetnosti uvedeného rozhodnutia, štvrtý na porušení zásady primeranej lehoty a piaty na zjavne neprimeranom zásahu Rady do žalobcovho práva vlastniť majetok.

175

Na úvod treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 16 vyššie, rozhodnutím 2016/119 sa predĺžila platnosť rozhodnutia 2011/72 až do 31. januára 2017 a zmenili sa dôvody zápisu mena žalobcu do zoznamu pripojeného k tomuto rozhodnutiu na základe potvrdenia tuniských orgánov z 20. októbra 2015, uvedeného v bode 16 vyššie. Táto zmena spočívala v nahradení údaja o trestnom čine spolupáchateľstva pri neoprávnenom ovplyvňovaní verejného činiteľa s cieľom priamo či nepriamo získať výhody pre ďalšiu osobu údajom o trestnom čine neoprávneného ovplyvňovania verejného činiteľa s cieľom priamo či nepriamo získať výhody pre ďalšiu osobu.

176

179

Treba konštatovať, že odôvodnenie uvedené v bodoch 107 až 112 a 118 vyššie v rámci preskúmania druhej a tretej časti druhého žalobného dôvodu je uplatniteľné aj v tomto prípade. Tlačová správa Rady z 31. januára 2011 uvedená v bode 103 vyššie predstavuje totiž akt odlišný od rozhodnutia 2011/72 a rozhodnutia 2016/119, ktorý nebol vyhotovený v rámci postupu prijímania týchto dvoch rozhodnutí. Keďže žalobca nespochybňuje, že tieto dve rozhodnutia samy osebe neporušujú zásadu prezumpcie neviny, nemôže sa preto účinne odvolávať na takéto porušenie s ohľadom na – ako tvrdí – uvedenú tlačovú správu, aby tak spochybnil ich zákonnosť. Na druhej strane a v každom prípade toto tvrdenie vychádza z doslovného výkladu tejto tlačovej správy, zatiaľ čo táto tlačová správa sa má vykladať s ohľadom na obsah rozhodnutia 2011/72, o ktorého prijatí sa verejnosť oboznamovala. Keďže obsah prílohy tohto rozhodnutia sa netýka žalobcu ako osoby odsúdenej za spreneveru tuniských štátnych finančných prostriedkov, ale ako osoby, proti ktorej sa vedú súdne vyšetrovania v súvislosti s uvedenými skutkovými okolnosťami, obsah danej tlačovej správy, ktorá sa odvoláva na dané rozhodnutie, nemôže porušovať právo žalobcu na rešpektovanie zásady prezumpcie neviny.

180

V dôsledku toho, aj v prípade, že vyhlásenia uvedené v tlačovej správe organizácie Transparency International, ktoré boli uvedené v bode 177 vyššie, by porušovali právo žalobcu na rešpektovanie prezumpcie neviny, toto porušenie nemožno pripísať tlačovej správe Rady z 31. januára 2011 a v žiadnom prípade to nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia 2016/119.

Druhý žalobný návrh sa v podstate delí na štyri časti založené po prvé na príliš neistých tvrdeniach, na ktorých sa zakladá ponechanie zápisu mena žalobcu v prílohe rozhodnutia 2011/72, po druhé na neexistencii samostatného preskúmania jeho spisu tuniskými súdnymi orgánmi, čo podľa neho vytváralo ilúziu silného skutkového základu, po tretie na neexistencii významnejšieho postupu v súdnom konaní voči žalobcovi v Tunisku a po štvrté na nepresnosti vyššie uvedených tvrdení, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sa mu vytýkajú, a jeho osobnú zodpovednosť.

184

Rada spochybňuje relevantnosť dôkazov, ktoré predložil žalobca, pričom sa odvoláva na rozsudok zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada ( T‑200/14 , neuverejnený, EU:T:2016:216 ).

– O prvej časti druhého žalobného návrhu týkajúcej sa príliš neistých tvrdení, na ktorých sa zakladá ponechanie zápisu mena žalobcu v prílohe rozhodnutia 2011/72

185

Na úvod treba poznamenať, že prvá časť druhého žalobného návrhu sa zakladá na novej výhrade, ktorá nebola predložená v rámci žaloby, a to najmä v rámci prvého žalobného dôvodu. Okrem toho túto výhradu nemožno považovať ani za rozšírenie niektorej z výhrad už uvedených v rámci uvedeného dôvodu (pozri rozsudok z 15. marca 2006, Taliansko/Komisia, T‑226/04 , EU:T:2006:85 , body 64 a 65 a citovanú judikatúru). Žalobca však má právo predložiť túto výhradu po prvý krát v rámci úpravy uvedeného prvého žalobného dôvodu vzhľadom na nové dôvody zaradenia jeho mena v zmysle rozhodnutia 2016/119, ako aj na potvrdenie tuniských orgánov z 20. októbra 2015, pretože tieto prvky predstavujú nové skutočnosti (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 13. septembra 2013, Anbouba/Rada, T‑563/11 , neuverejnený, EU:T:2013:429 , bod 52 ).

189

V druhom rade je potrebné uviesť, že hoci dotknuté potvrdenie neuvádza konkrétne okolnosti, ktorých sa predmetné trestné činy týkajú, dostatočne presne opisuje tieto trestné činy a predpokladanú mieru zapojenia žalobcu v týchto trestných činoch, a to buď ako páchateľ, alebo ako spolupáchateľ, takže umožňuje Rade určiť, či žalobca spĺňa všeobecné kritériá stanovené v článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2011/72 (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , bod 123 ).

190

Okrem toho, ako to preukazuje najmä žalobcova žaloba, pokiaľ ide o pojem actus reus , jeho argumentácia sa zakladá na nesprávnom predpoklade, že s ohľadom na dôkazy, z ktorých Rada vychádzala, sa vyžaduje presnosť, ktorá je potrebná na preukázanie jeho viny vo vyššie uvedených trestných činoch. Žalobca pritom však nepopiera, že Rada má možnosť založiť svoje rozhodnutie na prebiehajúcom súdnom vyšetrovaní týchto trestných činov, t. j. na štádiu trestného konania, kedy z podstaty veci vyplýva, že dôkazy umožňujúce preukázať vinu alebo naopak nevinu sa len zisťujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13 , neuverejnený, EU:T:2016:376 , body 83 až 90 ).

191

Z tých istých dôvodov nemá žiadnu relevantnosť ani to, že nebola určená totožnosť iných osôb než žalobcu, ktoré sa považujú za zapojené do týchto trestných činov a na ktoré odkazujú dôvody pre zápis mena žalobcu do zoznamu a potvrdenie tuniských orgánov z 20. októbra 2015. Ako bolo totiž uvedené v bode 189 vyššie, stačí, aby toto potvrdenie dostatočne špecificky uvádzalo uvedené trestné činy a mieru zapojenia žalobcu v nich. To isté platí v prípade neuvedenia v tomto potvrdení času a miesta údajného spáchania týchto trestných činov.

195

Okrem toho, žalobca neuviedol žiadny dôkaz, ktorý by mohol spochybniť vecnú správnosť dôkazov uvedených v dokumente MD 7/16 EXT 1 RELEX, a najmä údaja v jeho bode 3 týkajúceho sa piatich medzinárodných dožiadaní, z 19. januára 2011, 21. januára 2011, 10. januára 2012, 22. októbra 2013 a z 5. máju 2015. V každom prípade, keďže osvedčenie tuniských orgánov z 20. októbra 2015 preukazuje existenciu súdneho vyšetrovania týkajúceho sa žalobcu za činy, ktoré možno považovať za spreneveru štátnych finančných prostriedkov, je to dostatočný dôkaz, o ktorý sa Rada mohla opierať na ponechanie mena žalobcu v prílohe k rozhodnutiu 2011/72. Preto aj za predpokladu, že by tento odkaz na medzinárodné dožiadania bol nepresný, nie je táto okolnosť rozhodujúca.

196

Prvú časť druhého žalobného návrhu treba preto zamietnuť.

– O druhej časti druhého žalobného návrhu založenej na nepreskúmaní spisu žalobcu tuniskými súdnymi orgánmi oddelene

197

200

Okrem toho, hoci sa žalobca snaží preukázať, že na rozdiel od ostatných osôb, ktorých sa spojené súdne vyšetrovanie týka, tuniské súdy postupne upustili od donucovacích opatrení prijatých v rámci súdneho vyšetrovania voči nemu, no dôkazy, ktoré na tieto účely predkladá, nie sú zásadnej povahy. Ako totiž bolo uvedené v bodoch 49 až 56 vyššie, rôzne súdne rozhodnutia na zrušenie zákazu opustiť územie Tuniska a zrušenie rozhodnutí o konfiškácii majetku žalobcu nemôžu prejudikovať konečné rozhodnutie tuniských súdov, pokiaľ ide o výsledok v trestných konania, z ktorých Rada vychádza. Navyše žalobca nikdy nevysvetlil vzťah, ktorý existuje medzi týmito rôznymi súdnymi rozhodnutiami a predmetnými trestnými konaniami. Za týchto podmienok sa Rada nedopustila nesprávneho posúdenia dôkazov, ktoré poskytli tuniské orgány, a nepodieľala sa na „protiprávnom konaní“ týchto orgánov, keď rozhodla, že na základe uvedených dôkazov bolo možné predĺžiť reštriktívne opatrenia voči žalobcovi.

201

Druhú časť druhého žalobného návrhu treba preto zamietnuť.

– O tretej časti druhého žalobného návrhu založenej na neexistencii výraznejšieho vývoja v súdnom konaní v Tunisku, pokiaľ ide o žalobcu

202

Na druhej strane z predmetnej správy jasne vyplýva, že vec č. 19592/1 sa týka nielen žalobcu, ale aj všetkých osôb, ktorých sa týka výhrada, že používali rodinný alebo manželský vzťah s bývalým prezidentom Tuniskej republiky na účely uzatvárania fiktívnych zmlúv a konania nezákonného verejného obstarávania. Z tohto dokumentu tiež vyplýva, že od 14. mája 2014 do 4. marca 2015 sa vykonalo veľké množstvo vyšetrovacích úkonov, ktoré v rámci tejto veci vykonal príslušný sudca alebo príslušní sudcovia. Okrem toho nič v tejto správe nenaznačuje, že by mimo tohto obdobia nebol vykonaný žiadny vyšetrovací úkon.

206

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti preto tá skutočnosť, že v kontexte uvedenej veci je posledným vyšetrovacím úkonom týkajúcim sa žalobcu a uvedeným v dotknutej správe úkon, ktorý sa uskutočnil 14. mája 2014, nie je takou skutočnosťou, ktorá by sama osebe preukazovala prieťahy v konaní v tejto veci a nedostatku náležitej starostlivosti zo strany tuniských orgánov. V každom prípade, aj keby to tak bolo, Rada nemôže byť z dôvodov uvedených v bodoch 67 až 75 vyššie povinná len z tohto jediného dôvodu skončiť zmrazenie majetku týkajúce sa žalobcu. Tretiu časť druhého žalobného návrhu treba preto zamietnuť.

– O štvrtej časti druhého žalobného návrhu založenej na tom, že neboli poskytnuté dostatočne presné údaje, ktoré sa vyžadujú v súlade s judikatúrou, pokiaľ ide o činy vytýkané žalobcovi a o jeho osobnú zodpovednosť

207

Všeobecný súd v bode 44 rozsudku z 26. októbra 2015, Portnov/Rada ( T‑290/14 , EU:T:2015:806 ), a v bode 44 rozsudku z 28. januára 2016, Stavytskyi/Rada ( T‑486/14 , neuverejnený, EU:T:2016:45 ), konštatoval, že jediným dôkazom, na ktorom sa zakladali sporné reštriktívne opatrenia, napriek tomu, že pochádza od vysoko postaveného súdneho orgánu tretej krajiny, a to od kancelárie generálneho prokurátora Ukrajiny, obsahuje iba všeobecné a nešpecifické tvrdenie spájajúce meno žalobcov, ako aj ďalších bývalých vysokopostavených úradníkov s vyšetrovaním, ktoré sa v podstate týka overenia samotnej existencie činov sprenevery štátnych finančných prostriedkov. Navyše Všeobecný súd v tých istých bodoch konštatoval, že hoci sa v danom liste uvádzajú trestné činy, z ktorých spáchania sú žalobcovia podozriví v zmysle ukrajinského trestného zákona, t. j. privlastnenie si ukrajinských štátnych finančných prostriedkov, ktoré sa postihuje podľa § 191 uvedeného zákona, neuvádzali sa žiadne spresnenia, pokiaľ ide o preukázanie činov, ktorých spáchanie sa má vyšetrovaním vedeným ukrajinskými orgánmi overiť, a už vôbec nič o individuálnej zodpovednosti žalobcu – prinajmenšom predpokladanou – za tieto trestné činy.

210

Okrem toho v bode 48 rozsudku z 28. januára 2016, Stavytskyi/Rada ( T‑486/14 , neuverejnený, EU:T:2016:45 ), Všeobecný súd konštatoval, že bez ohľadu na štádium, v ktorom sa nachádzalo konanie týkajúce sa žalobcu, Rada nemohla prijať reštriktívne opatrenia voči nemu bez toho, aby poznala skutkové okolnosti sprenevery štátnych finančných prostriedkov, ktoré mu boli ukrajinskými orgánmi konkrétne vytýkané, pretože len na základe znalosti týchto skutkových okolností Rada mohla dospieť k záveru, že ich jednak možno považovať za spreneveru štátnych finančných prostriedkov a jednak že môžu byť hrozbou pre právny štát na Ukrajine, ktorého upevnenie a podpora predstavujú cieľ sledovaný prijatím predmetných reštriktívnych opatrení (rozsudok z 28. januára 2016, Stavytskyi/Rada, T‑486/14 , neuverejnený, EU:T:2016:45 , bod 48 ).

Na jednej strane sa totiž kontext v prejednávanej veci vyznačuje existenciou prebiehajúceho súdneho vyšetrovania týkajúceho sa žalobcu, čo preukazujú potvrdenia od súdu, na ktorom sa tieto procesné úkony vedú a ktoré podrobné uvádzajú odkazy na predmetnú vec, ako aj presnú povahu trestných činov, ktorých sa toto stíhanie týka, a predpokladanú mieru zapojenia žalobcu v nich. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, reštriktívne opatrenia, ktoré sa ho týkajú, sa zakladajú na konkrétnych skutkových okolnostiach týkajúcich sa trestných činov, z ktorých spáchania je podozrivý, a na jeho predpokladanej osobnej zodpovednosti za tieto trestné činy. Navyše z písomností v spise vyplýva, že Rada okrem týchto potvrdení mala navyše v čase prijatia rozhodnutia 2016/119 k dispozícii dokumenty od tuniských orgánov, ktoré obsahovali ďalšie podrobnosti, pokiaľ ide o povahu činov, ktorých sa vyšetrovanie týka s ohľadom na žalobcu, ako aj o stave tohto vyšetrovania (pozri dokumenty spomenuté v bodoch 193 a 202 vyššie).

213

Na druhej strane, ako konštatoval Všeobecný súd v bode 44 rozsudku z 26. októbra 2015, Portnov/Rada ( T‑290/14 , EU:T:2015:806 ), a v bode 44 rozsudku z 28. januára 2016, Stavytskyi/Rada ( T‑486/14 , neuverejnený, EU:T:2016:45 ), predmetné reštriktívne opatrenia v týchto rozsudkoch sa zakladali iba na liste od kancelárie generálneho prokurátora Ukrajiny, ktorý obsahoval iba všeobecné a nešpecifické tvrdenie spájajúce meno žalobcov, ako aj ďalších bývalých vysokopostavených úradníkov s vyšetrovaním, ktoré sa v podstate týka overenia samotnej existencie činov sprenevery štátnych finančných prostriedkov, a neuvádzal žiadne ďalšie spresnenie.

O treťom žalobnom návrhu založenom na tvrdení, že rozhodnutie 2016/119 je bezpredmetné

217

V rámci tohto žalobného návrhu žalobca len upravil v súvislosti s rozhodnutím 2016/119 argumentáciu uvedenú v rámci tretieho žalobného dôvodu a založenú v podstate na tvrdení, že vývoj procesu prechodu k demokracii v Tunisku zbavili toto rozhodnutie právneho základu. Túto argumentáciu treba zamietnuť z tých istých dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 127 až 133 vyššie.

O štvrtom žalobnom návrhu založenom na porušení zásady primeranej lehoty na rozhodnutie

218

V rámci štvrtého žalobného návrhu žalobca upravil argumentáciu týkajúcu sa primeranej lehoty na rozhodnutie, ktorú uviedol v žalobe na podporu druhej časti prvého žalobného dôvodu a prvej časti druhého žalobného dôvodu. Podľa jeho tvrdenia argumentácia Rady uvedená v rámci dupliky, podľa ktorej dĺžka súdneho vyšetrovania tuniských orgánov je odôvodnená vzhľadom na povahu porušení, ktorých sa týka, a existenciu konaní o poskytnutie právnej pomoci, sa nezakladá na nijakom skutkovom tvrdení s ohľadom na neho. Okrem toho tvrdí, že zachovanie reštriktívnych opatrení sa zakladá na „bludnom kruhu“. Tuniské orgány totiž majú údajne záujem, aby neurýchľovali trestné konanie týkajúce sa žalobcu, aby tak priznali „maximálny sankčný účinok“ zmrazeniu finančných prostriedkov žalobcu v Únii, zatiaľ čo by Rada mohla odôvodniť dĺžku tohto zmrazenia majetku, opierajúc sa o trvanie trestného konania v Tunisku.

222

Treba však konštatovať, že dokumenty uvedené v bode 221 vyššie majú zdôrazniť existenciu účinnej procesnej aktivity v rámci vyšetrovania veci, ktorá sa týkala žalobcu, ako aj zložitosť tejto veci z dôvodu počtu dotknutých osôb a počtu potrebných vyšetrovacích úkonov, najmä medzinárodných dožiadaní.

223

Hoci je pravda, že tieto dokumenty neodkazujú na osobnú situáciu žalobcu, nemôže však tvrdiť, že argumentácia Rady nie je v tejto súvislosti založená na žiadnej skutkovej okolnosti týkajúcej sa jeho osoby. Keďže vyšetrovanie týkajúce sa trestných činov, z ktorých spáchania je podozrivý, je súčasťou širšieho vyšetrovania zahŕňajúceho mnoho iných osôb, ktoré má medzinárodný rozsah, zložitosť tohto vyšetrovania môže mať vplyv na dĺžku konania, konkrétne aj pokiaľ ide o žalobcu. Túto analýzu potvrdzuje aj dokument z 10. decembra 2015 s referenčným číslom MD 745/15 ADD 1 EXT 1, uvedený v bode 202 vyššie. Za týchto okolností z písomností v spise nevyplýva, že Rada sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o dodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie zo strany tuniských orgánov.

224

V každom prípade zo všetkých týchto dokumentov vyplýva, že Rada s prihliadnutím na pripomienky žalobcu vykonala pred prijatím rozhodnutia 2016/119 dôkladné overenie stavu súdneho vyšetrovania týkajúceho sa žalobcu, a že v dôsledku toho jej nemožno vytýkať, že nezohľadnila otázku dĺžky trvania trestného konania v Tunisku. Okrem toho, z dôvodov uvedených v bodoch 61 až 75 vyššie, aj za predpokladu, že by v týchto konaniach došlo k bezdôvodným prieťahom, pokiaľ ide o postup v žalobcovej veci, tieto prieťahy nemusia nevyhnutne zaväzovať Radu na skončenie zmrazenia žalobcovho majetku v Únii.

O piatom žalobnom návrhu založenom na porušení práva vlastniť majetok

228

V rámci piateho žalobného návrhu žalobca upravil piaty žalobný dôvod, pričom tvrdí, že keďže neexistuje žiadny skutkový základ na zmrazenie majetku v Únii a že toto zmrazenie trvalo aj po uplynutí primeranej lehoty, toto zmrazenie predstavuje zjavne neprimeraný zásah do jeho práva vlastniť majetok.

229

Rada spochybňuje túto argumentáciu.

230

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zmrazenie majetku osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie prijaté na základe ustanovení SZBP nesmie byť z hľadiska sledovaného cieľa neprimeraným a neprípustným zásahom poškodzujúcim samotnú podstatu práva vlastniť majetok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P , EU:C:2013:776 , body 121 a 122 a citovanú judikatúru). Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že obmedzenia v užívaní práva vlastniť majetok osôb, ktorých sa týka reštriktívne opatrenie, akým je v tomto prípade zmrazenie finančných prostriedkov, vyplývajú nielen zo všeobecného rozsahu predmetného opatrenia, ale prípadne aj zo skutočnej dĺžky jeho uplatňovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 132 a citovanú judikatúru). Dĺžka obdobia, počas ktorého sa také opatrenie ako sporné opatrenie uplatňuje, predstavuje jeden z prvkov, ktoré musí súd Únie zohľadniť na účely preskúmania primeranosti uvedeného opatrenia (rozsudok z 30. júna 2016, CW/Rada, T‑516/13 , neuverejnený, EU:T:2016:377 , bod 172 ).

232

Keďže v tomto prípade žalobca založil tento žalobný návrh len na údajnom nedostatku skutkového základu pre zmrazenie sporného majetku a neprimeranej dĺžke tohto zmrazenia, treba konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnenia uvedeného jednak v bodoch 186 až 216 vyššie v rámci preskúmania prvej časti druhého žalobného návrhu a jednak v bodoch 220 až 226 vyššie v rámci preskúmania štvrtého žalobného návrhu, zmrazenie žalobcovho majetku sa zakladá na dostatočnom skutkovom základe a toto zmrazenie sa neuplatňovalo počas neprimeraného obdobia. V dôsledku toho nemôže byť primeranosť tohto opatrenia spochybnená.

Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Rady.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.

Žaloba sa zamieta.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu a skutkový rámec sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O žalobných návrhoch týkajúcich sa zrušenia rozhodnutia 2015/157

– O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení prezumpcie neviny z dôvodu tlačovej správy Rady z 31. januára 2011

– O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, a najmä porušení nestranného zaobchádzania s jeho záležitosťou podľa článku 41 ods. 1 Charty

O treťom žalobnom dôvode založenom na bezpredmetnosti rozhodnutia 2015/157 s ohľadom na vývoj procesu prechodu k demokracii v Tunisku

O štvrtom žalobnom dôvode založenom subsidiárne na „zjavne nesprávnom posúdení“ týkajúcom sa nedostatočného zohľadnenia „trestnoprávneho aspektu“ rozhodnutia 2015/157 Radou

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva vlastniť majetok a článku 17 Charty

O prvom návrhu žalobcu na úpravu žaloby, ktorý sa týka zrušenia „rozhodnutia“ Rady zo 16. novembra 2015, ktorým Rada zamietla žiadosť žalobcu z 29. mája 2015 o odstránenie jeho mena zo zoznamu pripojeného k rozhodnutiu 2011/72

– O štvrtej časti druhého žalobného návrhu založenej na tom, že neboli poskytnuté dostatočne presné údaje, ktoré sa vyžadujú v súlade s judikatúrou, pokiaľ ide o činy vytýkané žalobcovi a o jeho osobnú zodpovednosť

O treťom žalobnom návrhu založenom na tvrdení, že rozhodnutie 2016/119 je bezpredmetné

O štvrtom žalobnom návrhu založenom na porušení zásady primeranej lehoty na rozhodnutie

O piatom žalobnom návrhu založenom na porušení práva vlastniť majetok

O trovách

( *1 ) Jazyky konania: angličtina a francúzština.