T-734/15

Európska komisia , v zastúpení: F. Simonetti a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ďalší účastník konania

FE , v zastúpení: L. Levi a A. Blot, advokáti,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),

Skutkové okolnosti

2

Skutkové okolnosti sú uvedené v bodoch 8 až 20 napadnutého rozsudku takto:

„8

Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO) uverejnil 8. decembra 2005 oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/42/05 (ďalej len ‚výberové konanie‘), ktorého výsledkom malo byť zostavenie rezervného zoznamu na prijatie právnikov lingvistov poľského jazyka v platovej triede AD 7, určeného na obsadenie voľných pracovných miest v európskych inštitúciách, najmä na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev ( Ú. v. EÚ C 310 A, s. 3 , ďalej len ‚oznámenie o výberovom konaní‘)…

9

10

Hlava A bod II.2 oznámenia o výberovom konaní navyše spresňoval, že na to, aby mohli byť uchádzači pripustení k účasti na skúškach, museli ku dňu stanovenému na podanie prihlášok do výberového konania doložiť ‚po dokončení požadovaného univerzitného štúdia najmenej dvojročnú odbornú prax…‘

11

[FE] sa prihlásila do výberového konania 27. decembra 2005. V kolónke ‚Odborná prax‘ svojej prihlášky do výberového konania (ďalej len ‚prihláška‘) uviedla, že má šesť druhov odbornej praxe v celkovej dĺžke tridsaťjeden mesiacov, z toho pätnásť mesiacov ako externý právnik lingvista na Súdnom dvore, a to od 15. októbra 2004 až do dňa podania svojej prihlášky, ako aj tri mesiace stáže v advokátskej kancelárii W. v Bruseli (Belgicko) od 1. júla do 30. septembra 2005.

12

[FE] bola pripustená k účasti na skúškach výberového konania. Výberová komisia po ukončení svojej práce zapísala jej meno do rezervného zoznamu výberového konania, ktorého platnosť, pôvodne stanovená do 31. decembra 2007, bola po niekoľkých predĺženiach posunutá do 31. decembra 2013, keď zoznam definitívne stratil platnosť.

16

E‑mailom z 26. júla 2013 vedúci útvaru ‚Zmluvné právo‘ na GR ‚Spravodlivosť‘ oznámil [FE], že GR ‚Ľudské zdroje‘ dalo ‚svoj súhlas s jej [výnimočným] prijatím do zamestnania ako administrátor [z] rezervného zoznamu právnikov lingvistov‘, pričom zdôraznil, že GR ‚Ľudské zdroje‘ ju bude kontaktovať a že nemá podnikať žiadne kroky, kým od neho nedostane oficiálne oznámenie.

17

Na konci augusta 2013 GR ‚Ľudské zdroje‘ požiadalo [FE], aby predložila doklady o svojej odbornej praxi nadobudnutej pred podaním prihlášky so zreteľom na podmienku účasti týkajúcu sa najmenej dvojročnej odbornej praxe uvedenú v oznámení o výberovom konaní.

18

Počas obdobia od konca augusta 2013 do novembra 2013 mala [FE] niekoľko pohovorov so zástupcami GR ‚Ľudské zdroje‘ a poskytla rôzne listiny a vysvetlenia, aby objasnila otázku odbornej praxe, na ktorú sa odvolávala vo svojej prihláške. Počas tohto obdobia zástupcovia GR ‚Spravodlivosť‘ viackrát potvrdili svoj záujem o jej prijatie.

Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 24. októbra 2014 FE podala žalobu, zapísanú do registra pod spisovou značkou F‑119/14, v ktorej navrhovala na jednej strane zrušenie rozhodnutia zo 17. decembra 2013, ktorým ju Komisia odmietla prijať do zamestnania (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti zo 14. júla 2014, a na druhej strane zaviazanie Komisie na zaplatenie sumy 26132,85 eura spolu s úrokmi z omeškania, príspevkov do dôchodkového systému od septembra 2013, ako aj symbolického jedného eura za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Navrhla tiež, aby Komisia bola zaviazaná na náhradu trov konania.

4

V napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu na jednej strane zrušil sporné rozhodnutie a zaviazal Komisiu, aby zaplatila FE sumu 10000 eur a na druhej strane žalobu v zostávajúcej časti zamietol. Zaviazal Komisiu, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania, ktoré vynaložila FE.

5

V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu najmä uviedol, že na rozdiel od judikatúry, na ktorú sa odvoláva Komisia, „v tomto prípade, hoci oznámenie o výberovom konaní vyžadovalo minimálne dva roky odbornej praxe v oblasti prekladov, alebo skôr v oblasti právnych prekladov, nebol vysvetlený spôsob, akým sa zohľadní a z hľadiska dĺžky započíta odborná prax vykonávaná v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby“ a že „názor Komisie…, podľa ktorého sa minimálna doba dvoch rokov odbornej praxe musí v špecifickom prípade výberového konania chápať tak, že sa pojmovo vzťahuje na zárobkovú činnosť vykonávanú na plný úväzok, ktorý treba navyše vypočítať spôsobom uvedeným v spornom rozhodnutí… nemožno prijať“ (body 51 a 56 napadnutého rozsudku).

Konanie pred Všeobecným súdom a návrhy účastníkov konania

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. decembra 2015 Komisia podala prejednávané odvolanie.

10

FE podala 15. marca 2016 vyjadrenie k odvolaniu.

11

FE podala 6. júla 2016 dupliku.

15

Listom podaným 29. júla 2016 Komisia informovala Všeobecný súd, že nechce byť vypočutá. FE nepodala žiadosť o konanie pojednávania v lehote stanovenej v článku 207 rokovacieho poriadku.

16

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zaviazal FE na náhradu trov odvolacieho konania.

17

FE navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol odvolanie,

–

O prvom odvolacom dôvode založenom na viacerých nesprávnych právnych posúdeniach a skreslení pri výklade podmienky pripustenia do výberového konania týkajúcej sa minimálnej odbornej praxe

19

V rámci prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a že skreslil dôkazné prostriedky pri preskúmaní prvého žalobného dôvodu založeného na nedostatku právomoci MO, ktorý uviedla FE v prvostupňovom konaní. Tento odvolací dôvod sa delí na tri časti.

O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri výklade podmienky minimálnej odbornej praxe

20

V bodoch 51 až 53 a 56 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu rozhodol:

53

Pri neexistencii kritérií alebo spôsobov výpočtu odbornej praxe požadovanej na pripustenie k účasti na výberovom konaní v oznámení o výberovom konaní, sa teda treba domnievať, že aj keby sa daná doba odbornej praxe mala vzťahovať na dobu činnosti vykonávanej na plný úväzok, výberová komisia mohla pri posúdení pripustenia [FE] k účasti na skúškach vychádzať… z toho, že malo ísť o ‚zárobkovú‘ činnosť právnika lingvistu – teda o činnosť, ktorá nemohla mať ‚príležitostnú‘ povahu a ktorá sa mala týkať hlavne prekladu právnych textov – vykonávanú sústavne, teda počas významnej doby, pre profesionálneho klienta, a to verejnoprávnu alebo súkromnoprávnu osobu, ktorá na základe zmluvy bola oprávnená požadovať preklady právnych textov kedykoľvek a prípadne v záväzných lehotách, práve z dôvodu jej zárobkovej alebo inštitucionálnej činnosti, ktorá si vyžaduje právne preklady určitej úrovne.

…

56

Keďže tejto dodatočnej podmienke pripustenia k účasti nemožno s prihliadnutím na to, že oznámenie o výberovom konaní v tejto súvislosti neustanovuje nič, priznať iný význam, než bolo uvedené, inak by došlo k porušeniu zásady právnej istoty…, názor Komisie, podľa ktorej sa minimálna doba dvoch rokov odbornej praxe musí v špecifickom prípade výberového konania chápať tak, že sa pojmovo vzťahuje na zárobkovú činnosť vykonávanú na plný úväzok, ktorý treba navyše vypočítať spôsobom uvedeným v spornom rozhodnutí…, nemožno prijať, keďže totiž v oznámení o výberovom konaní nebolo uvedené, že najmä v prípade uchádzačov uvádzajúcich odbornú prax externého právnika lingvistu mal plný úväzok, o ktorý ide, nevyhnutne zodpovedať plnému úväzku vypočítanému interným spôsobom tejto inštitúcie alebo v každom prípade špecifickým spôsobom.“

23

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že základnou úlohou oznámenia o výberovom konaní je čo najpresnejšie informovať dotknuté osoby o povahe podmienok vyžadovaných na obsadenie pracovného miesta, o ktoré ide, aby mohli posúdiť, či je v ich prípade namieste podať prihlášku. MO disponuje širokou mierou voľnej úvahy, keď stanovuje kritéria spôsobilosti požadované pre obsadzované pracovné miesta a v závislosti od týchto kritérií a v záujme služby určuje podmienky a spôsob organizácie výberového konania (pozri rozsudok z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia, T‑293/03 , EU:T:2006:37 , bod 63 a citovanú judikatúru).

24

Na druhej strane oznámenie o výberovom konaní sa môže oprávnene obmedziť na to, že bez špecifikácie stupňa praxe požadovaného pre obsadzované pracovné miesto prevezme všeobecnú formuláciu zodpovedajúcu článku 5 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), a teda prenechá výberovej komisii výberového konania úlohu, aby v každom jednotlivom prípade posúdila, či predložené doklady o formálnej kvalifikácii a diplomy, ako aj odborná prax uvádzaná každým uchádzačom zodpovedajú stupňu, ktorý služobný poriadok, a teda oznámenie o výberovom konaní požaduje na výkon povinností patriacich do kategórie uvedenej v tomto oznámení (pozri rozsudok z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia, T‑293/03 , EU:T:2006:37 , bod 64 a citovanú judikatúru).

25

V prejednávanej veci bod II.2 v hlave A oznámenia o výberovom konaní uvádzal, že na to, aby mohli byť uchádzači pripustení k účasti na skúškach, museli k poslednému dňu stanovenému na podanie prihlášok do výberového konania doložiť „po dokončení požadovaného univerzitného štúdia najmenej dvojročnú odbornú prax“. Treba navyše poznamenať, že uvedené oznámenie nešpecifikovalo ani povahu tejto odbornej praxe, ani oblasť, v ktorej mala byť nadobudnutá. Rovnako ako vyplýva zo spisu z prvostupňového konania, ani oznámenie o výberovom konaní, ani príručka pre uchádzačov ( Ú. v. ES C 327 A, 2005, s. 3 ), na ktorú odkazovalo oznámenie o výberovom konaní, neobsahovali žiadne ďalšie spresnenie spôsobu nadobudnutia danej praxe.

29

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že keďže v prejednávanej veci oznámenie o výberovom konaní vyžadovalo iba to, aby zárobková činnosť bola vykonávaná počas minimálnej doby dvoch rokov, túto podmienku bolo treba chápať tak, že odkazuje na dobu odpracovanú počas dvoch rokov na plný úväzok alebo na dobu odpracovanú na jeden, alebo viac čiastočných úväzkov, alebo v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá z hľadiska pracovného času zodpovedá dobe dvoch rokov odpracovanej na plný úväzok.

30

Tento výklad je v súlade s judikatúrou, ktorú Súd pre verejnú službu cituje v bode 51 napadnutého rozsudku, a je zároveň jediným, ktorý umožňuje zabezpečiť jednotné uplatnenie prijímacieho konania na všetkých uchádzačov vo výberovom konaní, pretože v závislosti od toho, či je činnosť vykonávaná na plný úväzok, polovičný úväzok, štvrtinový úväzok alebo jeden deň v týždni počas troch rokov, by sa požadovaná doba činnosti mohla značne líšiť, čo by prípadne viedlo k nerovnosti medzi uchádzačmi, pokiaľ ide o požadovanú dĺžku praxe (rozsudok z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia, T‑293/03 , EU:T:2006:37 , body 74 a 75 ).

31

Súd pre verejnú službu teda v bodoch 51 a 52 napadnutého rozsudku samozrejme správne spresnil, že v prejednávanej veci „nebol vysvetlený spôsob, akým sa zohľadní a z hľadiska dĺžky započíta odborná prax vykonávaná v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby“, a že v prípade FE ratio iuris tejto podmienky pripustenia do výberového konania spojenej s požadovanou dobou odbornej praxe „určite nemohlo byť vyžadova[né] od týchto uchádzačov, aby s cieľom preukázať, že išlo o zárobkovú činnosť rovnocennú práci vykonávanej na plný úväzok, preložili každý deň odpracovaný v tomto postavení počas referenčného obdobia dvoch rokov určitý počet strán právnych textov“.

V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že konštatovania Súdu pre verejnú službu v bode 51 napadnutého rozsudku spočívajú na nesprávnom výklade tak rozsudku z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia ( T‑293/03 , EU:T:2006:37 ), ako aj oznámenia o výberovom konaní. Na jednej strane totiž z uvedeného rozsudku vyplýva, že odborná prax žalobkyne, ktorá bola predmetom sporu, nebola praxou vykonávanou v postavení zamestnanca, ktorej dĺžku preto možno ľahko zistiť z pracovných zmlúv alebo potvrdení o práci vystavených zamestnávateľmi, ale praxou predsedníčky správnej rady nadácie, vykonávanou dobrovoľne a na čiastočný úväzok, ktorá nebola viazaná časovými obmedzeniami alebo rozvrhom práce, ale bola vykonávaná súčasne s inou činnosťou, ktorú nebolo možné zohľadniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia, T‑293/03 , EU:T:2006:37 , body 11 až 14 , 61 , 81 a 82 ). Súd pre verejnú službu tak nesprávne uviedol, že rozdiel oproti okolnostiam, ktoré viedli k prijatiu uvedeného rozsudku, spočíval v prejednávanej veci v tom, že „nebol vysvetlený spôsob, akým sa zohľadní a z hľadiska dĺžky započíta odborná prax vykonávaná v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby, hoci tento typ externej praxe úplne zodpoved[al] povahe povinností opísaných v oznámení o výberovom konaní“. Ani v uvedenej veci totiž oznámenie o výberovom konaní neposkytovalo výberovej komisii žiaden presný údaj o tom, ako treba vykladať podmienku minimálnej dĺžky predchádzajúcej odbornej praxe alebo o spôsobe, akým treba zohľadniť každú prax, ktorá nebola vykonávaná v postavení zamestnanca alebo na plný úväzok (rozsudok z 31. januára 2006, Giulietti/Komisia, T‑293/03 , EU:T:2006:37 , body 3 a 70 ).

O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu pri definovaní vzťahov medzi výberovou komisiou a MO

37

Komisia napáda body 38 a 71 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd pre verejnú službu v podstate rozhodol, že MO tým, že v štádiu prijímania do zamestnania rozhodol o vylúčení FE z rezervného zoznamu z dôvodu pripustenia k účasti, ktorý sa nenachádzal v oznámení o výberovom konaní, prekročil medze svojej právomoci pri preskúmaní dodržania dodatočnej podmienky pripustenia k účasti týkajúcej sa odbornej praxe.

38

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že prijatie sporného rozhodnutia zo strany MO nemožno kvalifikovať ako zásah do právomocí výberovej komisie, keďže toto rozhodnutie bolo nevyhnutné na napravenie protiprávnosti, ktorej sa výberová komisia dopustila, pričom MO nemôže byť viazaný rozhodnutiami výberovej komisie, ktoré sú protiprávne.

39

Súd pre verejnú službu sa totiž domnieval, že protiprávnosť, na ktorú sa MO chcel odvolávať voči FE, nevyplývala „zo zjavného pochybenia, ktorého sa dopustila výberová komisia pri posúdení osobitnej podmienky účasti vyžadovanej oznámením o výberovom konaní alebo uvedenej v ustanovení služobného poriadku, ale vyplývala by z pochybenia, ktorého sa dopustil samotný MO, keď v oznámení o výberovom konaní nestanovil dodatočnú podmienku, že minimálne dvojročná odborná prax požadovaná na pripustenie k účasti na skúškach má byť odbornou praxou vykonávanou na plný úväzok počas dvoch rokov a má sa vypočítať podľa osobitných a jasne vopred stanovených kritérií, ktorých nedodržanie by malo za následok nepripustenie k účasti na skúškach výberového konania“. Súd pre verejnú službu sa tak domnieval, že rozhodnutie MO v prejednávanej veci malo za následok „dodatočn[ú] úprav[u] oznámenia o výberovom konaní… počas prijímania do zamestnania“ (bod 67 napadnutého rozsudku).

43

Tento záver je potvrdený v bode 68 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd pre verejnú službu v podstate spresnil, že na to, aby podmienku dotknutú v prejednávanej veci bolo možné chápať ako odbornú prax vykonávanú počas dvoch rokov na plný úväzok, ju MO mal uviesť v oznámení o výberovom konaní, „čo by z toho urobilo podmienku právne záväznú tak pre výberovú komisiu, ako aj pre uchádzačov, ktorej nedodržanie uchádzačmi by malo za následok ich vylúčenie z výberového konania“.

44

Na základe tohto záveru Súd pre verejnú službu rozhodol na jednej strane, že rozhodnutia výberovej komisie a MO iba odrážali rozdiel medzi spôsobom, akým výberová komisia posúdila minimálnu odbornú prax vyžadovanú oznámením o výberovom konaní a spôsobom výpočtu plného úväzku podľa osobitných kritérií, ktoré použil MO, a na druhej strane, že za týchto okolností Komisia nepredložila dôkaz, že výberová komisia zjavne opomenula overiť, či podmienka pripustenia k účasti týkajúca sa odbornej praxe bola splnená v prípade FE (body 68 až 70 napadnutého rozsudku).

48

Druhej časti prvého odvolacieho dôvodu treba preto vyhovieť.

O tretej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu pri definovaní podmienok zjavne nesprávneho posúdenia výberovej komisie, na skreslení listín nachádzajúcich sa v spise a na nesprávnom právnom posúdení pri úvahe, že uplatnenie metódy výpočtu odbornej praxe, ktorou sa riadila Komisia, bolo protiprávne

49

Komisia napáda body 57 až 82 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd pre verejnú službu preskúmal, v tomto poradí, spôsob výpočtu minimálnej doby dvoch rokov odbornej praxe, právomoc MO vylúčiť FE z rezervného zoznamu úspešných uchádzačov, ako aj zjavné pochybenie, ktorého sa výberová komisia výberového konania prípadne dopustila pri posúdení dĺžky odbornej praxe FE. Podľa Komisie sa Súd pre verejnú službu nesprávne domnieval, že v rozhodnutí výberovej komisie pripustiť FE do výberového konania nebolo preukázané žiadne zjavné pochybenie.

50

53

Treba poznamenať, že prostredníctvom tejto výhrady Komisia nenapáda skutkové zistenia urobené Súdom pre verejnú službu v napadnutom rozsudku, ktoré sa týkajú zjavne nesprávneho posúdenia, ale jeho závery týkajúce sa povinností výberovej komisie, ako aj dôkazného bremena Komisie. Tieto zistenia nastoľujú právne otázky, ktoré podliehajú preskúmaniu odvolacieho súdu.

54

Ako bolo rozhodnuté v rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu a ako to Súd pre verejnú službu pripomenul v bode 80 napadnutého rozsudku, výberová komisia mala v prejednávanej veci širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o rovnocennosť činnosti vykonávanej vo variabilnom čase ako externý spolupracovník a práce vykonávanej na plný úväzok z hľadiska pracovného času.

55

Aj keď však podľa ustálenej judikatúry MO nemá právomoc zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie výberovej komisie výberového konania, je pri výkone svojich vlastných právomocí povinný prijímať rozhodnutia, ktoré nie sú protiprávne. Nemôže byť preto viazaný rozhodnutím výberovej komisie, ktorého protiprávnosť by následne mohla ovplyvniť jeho vlastné rozhodnutia. Z tohto dôvodu je MO povinný pred vymenovaním osoby za úradníka overiť, či táto osoba spĺňa podmienky vyžadované na tento účel. Keď výberová komisia neprávom pripustí uchádzača do výberového konania a následne ho zaradí do rezervného zoznamu, MO musí odmietnuť vymenovanie tohto uchádzača odôvodneným rozhodnutím, ktoré umožní súdu Únie posúdiť jeho dôvodnosť (pozri rozsudok z 15. septembra 2005, Luxem/Komisia, T‑306/04 , EU:T:2005:326 , bod 23 a citovanú judikatúru).

59

V prejednávanej veci sa výberová komisia výberového konania rozhodla pripustiť FE k účasti na výberovom konaní. Aj keď toto rozhodnutie nebolo odôvodnené, treba z neho vyvodiť, že výberová komisia sa domnievala, že uchádzačka preukázala, že spĺňa podmienku pripustenia k účasti súvisiacu s predchádzajúcou minimálnou odbornou praxou.

60

V tomto rámci a na rozdiel od toho, čo Súd pre verejnú službu uviedol v bodoch 69 a 70 napadnutého rozsudku, nebolo povinnosťou MO, aby konkrétne preukázal, že výberová komisia vôbec neskúmala, či FE spĺňala podmienku minimálnej odbornej praxe, ale bol naopak povinný overiť, či výberová komisia zohľadnila skutočnosť, že značná časť tejto praxe bola vykonaná v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby a či započítala túto prax z hľadiska pracovného času pri práci na plný úväzok bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

61

V tejto súvislosti treba poznamenať, že nedostatok informácií o posúdeniach výberovej komisie nemôže MO brániť, aby sa domnieval, že rozhodnutie, ku ktorému výberová komisia dospela, a to rozhodnutie pripustiť FE k účasti na výberovom konaní, môže byť postihnuté zjavne nesprávnym posúdením.

Po druhé, pokiaľ ide o body 53 a 55 napadnutého rozsudku, na ktoré Súd pre verejnú službu odkazuje v bode 70 toho istého rozsudku, Súd pre verejnú službu v nich uviedol, že pri posúdení pripustenia FE k účasti na skúškach mohla výberová komisia vychádzať najmä „z toho, že malo ísť o ‚zárobkovú‘ činnosť právnika lingvistu – teda o činnosť, ktorá nemohla mať ‚príležitostnú‘ povahu a ktorá sa mala týkať hlavne prekladu právnych textov – vykonávanú sústavne, teda počas významnej doby, pre profesionálneho klienta, a to verejnoprávnu alebo súkromnoprávnu osobu, ktorá na základe zmluvy bola oprávnená požadovať preklady právnych textov kedykoľvek a prípadne v záväzných lehotách práve z dôvodu jej zárobkovej alebo inštitucionálnej činnosti, ktorá si vyžaduje právne preklady určitej úrovne“, a že „prináležalo výberovej komisii, aby… posúdila rôznym spôsobom odbornú povahu nadobudnutej praxe podľa toho, či išlo o činnosť vykonávanú ako ‚externý prekladateľ‘ alebo ako ‚externý právnik lingvista‘, predovšetkým v prípade, keď činnosť externého právnika lingvistu bola vykonávaná pre inštitúciu Únie, ktorá rovnako ako Súdny dvor požaduje od svojich poskytovateľov služieb iba preklad textov s výlučne právnickým obsahom“.

64

Ako tvrdí Komisia, tieto kritériá pripustenia k účasti nemohli byť relevantné pri posúdení podmienky týkajúcej sa dĺžky predchádzajúcej odbornej praxe v prejednávanej veci. Na jednej strane totiž podľa oznámenia o výberovom konaní mali uchádzači preukázať minimálnu dĺžku odbornej praxe, a nie prax v oblasti prekladov právnych textov (pozri tiež bod 34 vyššie). Navyše oznámenie o výberovom konaní neposkytovalo žiadne usmernenie k povahe vyžadovanej minimálnej odbornej praxe alebo jej súvislosti s povinnosťami, ktoré sa budú plniť, ako to samotný Súd pre verejnú službu pripomenul v bode 46 napadnutého rozsudku. Na druhej strane sa Súd pre verejnú službu pri identifikovaní uvedených kritérií vyjadril ku charakteristike a povinnostiam právnika lingvistu, ako aj k rozdielom medzi činnosťou „‚externého‘ prekladateľa“ a „externého právnika lingvistu“, pričom však tieto závery neoprel o dôkazy nachádzajúce sa v spise.

68

V druhej výhrade Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu skreslil dôkazné prostriedky nachádzajúce sa v spise, pretože tieto ho nemohli viesť k tomu, aby v bodoch 61 a 77 napadnutého rozsudku rozhodol, že nič neumožňovalo domnievať sa, že výberová komisia nezohľadnila externú povahu činnosti FE.

69

Ako tvrdí FE, túto výhradu treba zamietnuť. Komisia totiž nepredkladá žiaden dôkazný prostriedok týkajúci sa prípadného výpočtu odbornej praxe FE výberovou komisiou, ktorý by umožňoval konštatovať, že výberová komisia skutočne ani nezapočítala túto prax po prepočítaní na prácu na plný úväzok – prípadne pomocou inej metódy než použil MO – ani neposúdila túto prax na základe iných kritérií, napríklad tých, ktoré Súd pre verejnú službu uviedol v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku.

70

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou posúdenie skutkového stavu súdom prvého stupňa nepredstavuje, s výnimkou skreslenia dôkazných prostriedkov predložených tomuto súdu, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Všeobecného súdu. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z písomností v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (pozri rozsudok zo 4. júla 2014, Kimman/Komisia, T‑644/11 P , EU:T:2014:613 , bod 105 a citovanú judikatúru). Hoci sa teda Komisia odvoláva na skreslenie spisu, v skutočnosti chce dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu, čo nepatrí do prieskumnej právomoci odvolacieho súdu.

74

Napriek tomu treba spresniť, že v rámci takto definovanej podmienky pripustenia k účasti mohla výberová komisia uplatniť akýkoľvek spôsob výpočtu, ktorý jej umožňoval započítať obdobie odbornej praxe FE prepočítané na činnosť vykonávanú na plný úväzok. V dôsledku toho nemožno súhlasiť s argumentáciou Komisie, že kritérium prevodu preložených strán na odpracované dni bolo povinné.

75

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na jednej strane vyhovieť prvej a druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj prvej výhrade vznesenej v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu, a na druhej strane zamietnuť druhú výhradu vznesenú v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu ako neprípustnú a tretiu výhradu vznesenú v rámci tejto časti tohto odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

76

Nesprávne právne posúdenia zistené v bodoch 35, 47, 62, 65 a 67 vyššie však neumožňujú zrušenie napadnutého rozsudku, keďže Súd pre verejnú službu vyhovel aj druhému žalobnému dôvodu, ktorý FE uviedla v prvostupňovom konaní subsidiárne, keď rozhodol, že MO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia (body 83 až 94 napadnutého rozsudku).

79

Podľa Komisie skutočnosť, že oznámenie o výberovom konaní nepočíta s určitou metódou započítania odbornej praxe, nemôže brániť tomu, aby ju výberová komisia použila. Navyše otázka prípadného nedodržania podmienky týkajúcej sa odbornej praxe môže vzniknúť do okamihu prijatia do zamestnania. Neuplatnenie kritérií započítania okrem toho zjavne odporuje požiadavke rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi. Napokon záver Súdu pre verejnú službu je vnútorne rozporný, a teda v rozpore s povinnosťou odôvodnenia vzhľadom na bod 93 napadnutého rozsudku, v ktorom tento súd uznal, že uplatnenie kritérií prevodu používaných Komisiou možno považovať za „prijateľné“, čo v zmysle judikatúry k pojmu zjavne nesprávneho posúdenia vylučuje existenciu takéhoto pochybenia.

80

FE namieta, že bez úpravy metódy započítania v relevantných ustanoveniach môžu služby Komisie uplatniť tieto metódy svojvoľne a netransparentne, zatiaľ čo výberová komisia je viazaná týmito ustanoveniami. Navyše to, či pravidlo prevodu má internú alebo medziinštitucionálnu povahu, nemá žiaden vplyv na posúdenie odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý sa zakladá na možnosti odvolávať sa na toto pravidlo. Napokon odkaz na „prijateľnosť“ analýzy odbornej praxe FE je rečníckym zvratom, ktorý naznačuje čisto hypotetickú povahu tohto predpokladu, ako aj nadbytočnosť ostatných tvrdení, ktoré FE uviedla v rámci druhého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní.

81

Treba uviesť, že Súd pre verejnú službu oprel svoj záver, podľa ktorého sa MO dopustil zjavne nesprávneho posúdenia o konštatovanie, že spôsob výpočtu, ktorý MO použil, teda započítanie dĺžky odbornej praxe podľa pomeru päť strán prekladu za deň (pozri bod 90 napadnutého rozsudku), sa jednak nezakladal na žiadnom známom právnom ustanovení a jednak nebol spoločný pre všetky inštitúcie Únie. Podľa Súdu pre verejnú službu totiž použitie tohto spôsobu predstavovalo zjavne nesprávne posúdenie najmä z dôvodu, že išlo o výlučne interný spôsob Komisie, ktorý ako taký nebol ani relevantný, ani záväzný pre osoby z externého prostredia inštitúcie, ako bola napríklad FE (bod 92 napadnutého rozsudku).

85

V druhom rade, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, treba uviesť, ako to urobil Súd pre verejnú službu v bode 42 napadnutého rozsudku, že oznámenie o výberovom konaní by bolo pozbavené svojho účelu, ktorým je informovať uchádzačov o podmienkach, ktoré treba splniť na to, aby sa mohli uchádzať o pracovné miesto, ak by administratíva mohla vylúčiť uchádzača z dôvodu výslovne neuvedeného v uvedenom oznámení alebo v služobnom poriadku, alebo z dôvodu, ktorý nebol uverejnený (pozri, pokiaľ ide o oznámenie o voľnom pracovnom mieste, rozsudky zo 14. apríla 2011, Šimonis/Komisia, F‑113/07 , EU:F:2011:44 , bod 74 , a z 15. októbra 2014, Moschonaki/Komisia, F‑55/10 RENV, EU:F:2014:235 , bod 42 ).

86

Aj keď táto požiadavka bráni tomu, aby sa voči uchádzačovi vo výberovom konaní bolo možné odvolávať na podmienku pripustenia k účasti, ktorá nebola uvedená najmä v oznámení o výberovom konaní, nemožno ju vykladať tak, že zaväzuje MO, aby v oznámení o výberovom konaní presne uviedol aj možnú metódu alebo metódy výpočtu pre uplatnenie takýchto podmienok pripustenia k účasti. Okrem toho treba uviesť, že takýto výklad by úplne negoval širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má výberová komisia pri posúdení dodržania kritérií stanovených v oznámeniach o výberových konaniach.

87

Nemožno sa teda domnievať, že prijatím sporného rozhodnutia MO porušil zásadu právnej istoty.

91

Druhému odvolaciemu dôvodu treba preto vyhovieť.

O čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku

92

Keďže prvá časť, druhá časť a prvá výhrada vznesená v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj druhý odvolací dôvod, boli vyhlásené za dôvodné, treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom sa v ňom vyslovuje zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu, že MO nemal právomoc na jeho prijatie a dopustil sa zjavne nesprávneho posúdenia.

93

Napokon, vzhľadom na čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku, treba zrušiť aj rozhodnutie Súdu pre verejnú službu o trovách konania, a teda bod 4 výroku napadnutého rozsudku.

O žalobe podanej v prvostupňovom konaní

97

Podľa článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd ( Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137 ), ak Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu, ale súčasne dospeje k záveru, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, komora, ktorá rozhoduje o odvolaní, sama rozhodne vo veci. To je prípad v prejednávanej veci.

98

V tejto súvislosti treba spresniť, že vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok sa zrušuje iba v rozsahu, v akom je postihnutý vadami zistenými v bodoch 35, 47, 62, 65, 67 a 90 vyššie, ktoré sa týkajú tvrdení uvádzaných v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní a založených na nedostatku právomoci MO, zjavne nesprávnom posúdení a porušení zásady právnej istoty, sú ostatné posúdenia Súdu pre verejnú službu konečné.

102

Navyše skutočnosť, že spôsob výpočtu predchádzajúcej odbornej praxe nebol upravený v oznámení o výberovom konaní, nemožno vykladať tak, že výberovú komisiu zbavovala povinnosti započítať dĺžku uvedenej praxe po prepočítaní na plný úväzok.

103

Za týchto okolnosti si MO pri preskúmaní spisu FE pred jej prijatím do zamestnania mohol všimnúť, že činnosť externého právnika lingvistu, na ktorú sa FE odvolávala, tvorila takmer polovicu jej odbornej praxe (15 mesiacov z celkovo 31 mesiacov) a takmer dve tretiny vyžadovanej minimálnej doby 24 mesiacov, že v tomto období FE preložila spolu 721 strán a že počas časti tejto činnosti zároveň študovala (pozri body 11, 19, 78 a 79 napadnutého rozsudku). Za týchto okolností sa treba domnievať, že MO bol oprávnený overiť dĺžku predchádzajúcej odbornej praxe FE.

104

V tejto súvislosti treba poznamenať, že rozhodnutie výberovej komisie a rozhodnutie MO v prejednávanej veci nemajú rovnakú pôsobnosť. Ak prvé z týchto rozhodnutí vedie k pripusteniu alebo nepripusteniu uchádzača do výberového konania, rozhodnutie MO sa obmedzuje iba na prípadné prijatie úspešného uchádzača do zamestnania danou inštitúciou. Treba pripomenúť, že – na rozdiel od toho, čo, ako sa zdá, vyplýva najmä z bodov 62 až 72 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd pre verejnú službu preskúmal „právomoc MO vylúčiť [FE] z rezervného zoznamu úspešných uchádzačov“, podľa ustálenej judikatúry založenej na zásade nezávislosti výberových komisií, MO nemá právomoc zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie prijaté výberovou komisiou výberového konania (rozsudky z 20. februára 1992, Parlament/Hanning, C‑345/90 P , EU:C:1992:79 , bod 22 , a z 15. septembra 2005, Luxem/Komisia, T‑306/04 , EU:T:2005:326 , body 22 a 24 ). Keďže však FE chce byť prijatá do zamestnania do Komisie a keďže neexistuje všeobecne použiteľný medziinštitucionálny spôsob alebo pokyny k prípustnému výpočtu zo strany výberovej komisie, MO Komisie oprávnene uplatnil spôsob výpočtu, ktorý sa vo všeobecnosti používa interne v oblasti prekladov.

107

Navyše, pokiaľ ide o spresnenie Súdu pre verejnú službu, podľa ktorého išlo v prejednávanej veci, konkrétne o preklad právnych textov alebo overenie jazykovej a právnej zhody legislatívnych textov (bod 90 napadnutého rozsudku), treba poznamenať, že FE nepredložila dôkazné prostriedky preukazujúce, že na základe výpočtu uplatňujúceho iný pomer preložených strán denne, ktorý používa najmä Súdny dvor Európskej únie, by mohla splniť podmienku minimálne dvojročnej predchádzajúcej odbornej praxe.

111

Po tretie v prvostupňovom konaní FE tvrdila tiež to, že uplatnením zásady, podľa ktorej jej odborná prax mala zodpovedať zamestnaniu na plný úväzok, MO porušil oznámenie o výberovom konaní. Navyše toto oznámenie neuvádzalo žiadnu požiadavku na výkon alebo výkonnosť uchádzačov, ani také normy, aké uplatnil MO. Tieto tvrdenia treba zamietnuť z dôvodov uvedených najmä v bodoch 29 a 86 tohto rozsudku.

112

V treťom rade, pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod uplatnený v prvostupňovom konaní a založený na protiprávnosti podmienky pripustenia k účasti na výberovom konaní týkajúcej sa odbornej praxe, FE prostredníctvom námietky protiprávnosti tvrdí, že táto podmienka pripustenia k účasti nachádzajúca sa v oznámení o výberovom konaní je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže ostatné oznámenia o výberovom konaní na prijatie právnikov lingvistov neupravujú žiadnu podmienku tohto typu.

113

Komisia navrhuje zamietnutie štvrtého odvolacieho dôvodu hlavne ako neprípustného a subsidiárne ako nedôvodného.

117

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že MO disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri stanovení podmienok pripustenia k účasti vo výberových konaniach v závislosti od záujmov služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2001, Van Huffel/Komisia, T‑142/00 , EU:T:2001:268 , bod 52 a citovanú judikatúru). Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania spôsobené oznámením o výberovom konaní teda nemožno vyvodiť iba z toho, že niektoré ďalšie výberové konania na prijatie právnikov lingvistov, okrem iného organizované po výberovom konaní dotknutom v prejednávanej veci, neupravovali rovnakú podmienku minimálnej odbornej praxe ako dotknuté výberové konanie.

118

Navyše FE nepreukázala, že najmä z hľadiska záujmu služby sa uchádzači v dotknutom výberovom konaní nachádzali v rovnakej právnej a skutkovej situácii ako uchádzači v iných výberových konaniach na prijatie právnikov lingvistov.

119

Z toho vyplýva, že dotknuté oznámenie o výberovom konaní nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

O trovách

123

Podľa článku 211 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Všeobecný súd sám rozhodne o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní podľa článku 211 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho z článku 211 ods. 3 rokovacieho poriadku vyplýva, že v odvolaniach podaných inštitúciami znášajú inštitúcie výdavky, ktoré vynaložili bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 135 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku.

124

V prejednávanej veci je opodstatnené zaviazať Komisiu a FE, aby znášali svoje vlastné trovy odvolacieho konania. Pokiaľ ide o prvostupňové konanie, keďže FE nemala úspech vo svojich návrhoch a Komisia navrhla zaviazať ju na náhradu trov konania, treba FE uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov

3.

Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy odvolacieho konania.

4.

FE znáša svoje vlastné trovy konania, ktoré vznikli v konaní na Súde pre verejnú službu, a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie.

Jaeger

Prek