T-667/15
ECLI:EU:T:2016:511
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62015TO0667
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62015TO0667
UZNESENIE
VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 15. septembra 2016 ( *1 )
„Žaloba o neplatnosť — Oznámenie, ktoré predložil člen Komisie v odpovedi na parlamentnú otázku — Akt, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok — Zjavná neprípustnosť“
Vo veci T‑667/15,
Bagni Delfino di Paperini Stefano & C. Sas , so sídlom v Le Gorette (Taliansko), v zastúpení: R. Righi, A. Morbidelli a E. Nessi, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie oznámenia Komisie z 2. septembra 2015, ktorým člen Komisie poverený otázkami týkajúcimi sa „vnútorného trhu, priemyslu, podnikania a malých a stredných podnikov“ odpovedal na parlamentnú otázku E‑010166/2015 z 24. júna 2015,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia S. Gervasoni a L. Madise,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1
Žalobkyňa, Bagni Delfino di Paperini Stefano & C. Sas, je spoločnosť, ktorá vlastní koncesiu na majetok štátu v prímorských oblastiach, udelenú na turistické a rekreačné účely pôvodne regiónom Toskánsko (Taliansko), neskôr obcou Cecina (Taliansko). Táto koncesia bola predĺžená do 31. decembra 2020. Žalobkyňa na predmetnom majetku štátu prevádzkuje kúpeľné zariadenie, do ktorého uskutočnila významné investície.
2
Podľa informácií uvedených v žalobe sa na účely udeľovania koncesií na majetok štátu v prímorských oblastiach organizuje verejné výberové konanie. Na obnovovanie koncesií na majetok štátu v prímorských oblastiach po uplynutí doby ich platnosti sa vzťahovali pravidlá, ktoré boli priaznivé pre existujúceho koncesionára jednak v tom, že vo vzťahu k novým žiadostiam sa uprednostňovalo obnovenie už udelenej predchádzajúcej koncesie, a jednak v tom, že od roku 2001 boli koncesie na majetok štátu v prímorských oblastiach na turistické a rekreačné účely obnoviteľné automaticky. Tieto pravidlá boli zrušené v rokoch 2009 a 2011 v rámci postupu pred začatím súdneho konania o nesplnení povinnosti, ktorý začala Európska komisia proti Talianskej republike na základe ustanovení článku 258 ZFEÚ. Komisia sa totiž domnievala, že prednosť priznaná existujúcemu koncesionárovi je v rozpore s ustanoveniami článku 49 ZFEÚ a že automatické obnovovanie koncesií porušuje tak článok 49 ZFEÚ, ako aj článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu ( Ú. v. EÚ L 376 , 2006, s. 36).
3
Rozsudkom č. 328/2015 z 27. februára 2015 (ďalej len „rozsudok č. 328/2015“) Tribunale amministrativo regionale della Toscana (Regionálny správny súd Toskánsko) okrem iného rozhodol, že koncesie priznávajúce možnosť užívať časť majetku štátu v prímorských oblastiach na účely udržovania stavieb na ňom postavených zakladajú pre koncesionára skutočné vlastnícke právo na určitom pozemku, keďže „právo udržovať stavbu na cudzom pozemku je presne predmetom vecného práva zriadiť stavbu na cudzom pozemku, tak ako je vymedzené v článku 952 [talianskeho Občianskeho zákonníka] (‚majiteľ môže v prospech inej osoby udeliť právo uskutočniť a udržovať na pozemku stavbu‘), čo má za dôsledok [existenciu] správneho aktu, ktorý koncesionárovi priznáva vecné právo zriadiť stavbu na predmetnom nehnuteľnom majetku“.
4
Dňa 24. júna 2015 položili dvaja poslanci Európskeho parlamentu Komisii otázku na písomné zodpovedanie v súlade s ustanoveniami článku 230 druhého odseku ZFEÚ a článku 130 Rokovacieho poriadku Parlamentu ( Ú. v. EÚ L 116 , 2011, s. 1). Touto otázkou sa v podstate pýtali jednak, či Komisia má vedomosť o rozsudku č. 328/2015, a jednak, či vzhľadom na skutočnosť, že subjekty, ktoré vlastnia koncesie na majetok štátu v prímorských oblastiach na turistické a rekreačné účely, majú podľa tohto rozsudku vecné právo zriadiť stavbu na cudzom pozemku, ktorého predmetom sú budovy postavené týmito subjektmi na pozemkoch, ktoré sú majetkom štátu, má Komisia v úmysle prehodnotiť svoj výklad pojmu „služba“ v zmysle smernice 2006/123.
5
Komisia na túto otázku odpovedala písomným oznámením z 2. septembra 2015 (ďalej len „sporné oznámenie“). Jej odpoveď znie takto:
„Komisia má vedomosť o rozsudku [č.] 328/2015 Tribunale amministrativo regionale della Toscana [Regionálny správny súd Toskánsko]. Komisia sa domnieva, že tento rozsudok sa netýka uplatnenia právnej úpravy [Európskej únie], a teda ani uplatnenia smernice 2006/123… Rozsudok sa obmedzuje na výklad vnútroštátnej právnej úpravy. Komisia tak nemôže vyjadriť stanovisko.“
Konanie a návrhy žalobkyne
6
Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. novembra 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
7
Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd sporné oznámenie zrušil.
O prípustnosti
8
Podľa článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ak je žaloba zjavne neprípustná, Všeobecný súd môže na návrh sudcu spravodajcu kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom a prijme rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné pokračovať v konaní.
9
Z ustálenej judikatúry vyplýva, že za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ sa považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami, bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (rozsudky z 31. marca 1971, Komisia/Rada, nazývaný AETR, 22/70 , EU:C:1971:32 , bod 42 ; z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P , EU:C:2011:656 , bod 36 , a z 13. februára 2014, Maďarsko/Komisia, C‑31/13 P , EU:C:2014:70 , bod 54 ).
10
Zo súdneho preskúmania upraveného v článku 263 ZFEÚ je naopak vylúčený každý akt, ktorý nemá záväzné právne účinky, ako napríklad prípravné akty, potvrdzujúce akty a výlučne vykonávacie akty, jednoduché odporúčania a stanoviská, ako aj v zásade vnútorné inštrukcie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P , EU:C:2006:541 , bod 55 a citovanú judikatúru, a uznesenie zo 14. mája 2012, Sepracor Pharmaceuticals (Ireland)/Komisia, C‑477/11 P , neuverejnené, EU:C:2012:292 , bod 52 ].
11
Vzhľadom na judikatúru, to, či akt môže mať právne účinky, a teda byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, si vyžaduje preskúmanie jeho znenia a kontextu, do ktorého patrí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 1997, Francúzsko/Komisia, C‑57/95 , EU:C:1997:164 , bod 18 , a z 1. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑301/03 , EU:C:2005:727 , body 21 až 23 ), jeho podstaty (pozri rozsudok z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96 , EU:C:2000:335 , bod 27 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 9. októbra 1990, Francúzsko/Komisia, C‑366/88 , EU:C:1990:348 , bod 23 ; z 13. novembra 1991, Francúzsko/Komisia, C‑303/90 , EU:C:1991:424 , body 18 až 24 , a zo 16. júna 1993, Francúzsko/Komisia, C‑325/91 , EU:C:1993:245 , body 20 až 23 ), ako aj zámeru jeho autora (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P , EU:C:2008:422 , bod 42 , a z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P , EU:C:2010:40 , bod 52 ).
12
V prejednávanej veci treba uviesť, že sporné oznámenie obsahuje písomnú odpoveď Komisie na parlamentnú otázku, ktorá jej bola položená v súlade s ustanoveniami článku 230 druhého odseku ZFEÚ a článku 130 Rokovacieho poriadku Parlamentu. Touto otázkou, ktorou bola Komisia upozornená na rozsudok č. 328/2015, sa v podstate sledovalo získať podrobné informácie, pokiaľ ide o výklad pojmu „služba“ v zmysle smernice 2006/123 zo strany Komisie vzhľadom na uvedený rozsudok (pozri bod 4 vyššie). Komisia v podstate odpovedala, že tento rozsudok, o ktorom mala vedomosť, sa netýka uplatnenia právnej úpravy Európskej únie, ale týka sa iba talianskej právnej úpravy, takže k nemu nemôže vyjadriť stanovisko (pozri bod 5 vyššie).
13
Za týchto podmienok vzhľadom tak na kontext vytvorený parlamentnou otázkou, ako aj na obsah a znenie sporného oznámenia treba usudzovať, že cieľom tohto oznámenia vôbec nie je mať záväzné právne účinky v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 9 vyššie. Toto oznámenie totiž predstavuje odpoveď na parlamentnú otázku, ktorá nevyjadruje žiadne rozhodnutie prijaté Komisiou, a napokon ani akékoľvek zaujatie stanoviska, pokiaľ ide o výklad smernice 2006/123.
14
Tvrdenia uplatnené žalobkyňou tento záver nespochybňujú. Žalobkyňa v podstate tvrdí, že sporné oznámenie predstavuje akt, ktorý je určený na to, aby mal záväzné právne účinky, pretože vyjadruje vôľu Komisie uplatňovať smernicu 2006/123 na odvetvie koncesií na majetok štátu v prímorských oblastiach v rozpore s vlastníckym právom koncesionárov. Toto oznámenie navyše podľa žalobkyne zaväzuje talianske správne a súdne orgány uplatňovať smernicu 2006/123 na uvedené koncesie, čo má za následok „nútený prevod vecných práv [koncesionárov]“.
15
V prvom rade treba konštatovať, že v týchto tvrdeniach sa žalobkyňa mýli, pokiaľ ide o dosah sporného oznámenia. V rozpore s tým, čo uvádza žalobkyňa, totiž Komisia nijako nezaujala stanovisko k uplatneniu alebo výkladu smernice 2006/123. Naopak sa uspokojila s tým, že poznamenala, že rozsudok č. 328/2015 sa týka talianskej právnej úpravy, a nie práva Únie, takže nemôže vyjadriť stanovisko k otázke, ktorá jej bola zaslaná a ktorá sa týkala pojmu „služba“ v zmysle uvedenej smernice.
16
V každom prípade aj za predpokladu, že tak ako to tvrdí žalobkyňa, by Komisia zaujala stanovisko a poskytla výklad smernice 2006/123 v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na koncesie na majetok štátu v prímorských oblastiach, treba pripomenúť, že podľa judikatúry nie je možné podať žalobu o neplatnosť ani proti aktu Komisie, v ktorom je vyjadrený zámer Komisie alebo zámer niektorého z jej útvarov zvoliť určitý postup (pozri rozsudok z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96 , EU:C:1998:192 , bod 28 a citovanú judikatúru), ani proti jednoduchému písomnému vyjadreniu názoru, akým je napríklad pripomenutie výkladu Komisie týkajúceho sa ustanovení aktu sekundárneho práva, keďže toto vyjadrenie nemôže mať právne účinky, a jeho cieľom ani nie je mať takéto účinky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 1999, Holandsko/Komisia, C‑308/95 , EU:C:1999:477 , body 27 až 30 ). V dôsledku uvedeného treba usudzovať, že aj za predpokladu, že by bol v spornom oznámení vyjadrený výklad smernice 2006/123 zo strany Komisie a vôľu tejto inštitúcie zahrnúť do rozsahu jej pôsobnosti koncesie na majetok štátu v prímorských oblastiach, toto oznámenie by aj tak nebolo určené na to, aby malo záväzné právne účinky.
17
Ďalej nemožno tvrdiť, že sporné oznámenie má právne účinky preto, lebo bolo prijaté v rozpore s vlastníckym právom koncesionárov, za predpokladu, že by toto právo existovalo. Takéto tvrdenie by totiž viedlo k vyvodzovaniu napadnuteľnosti aktu z jeho prípadnej nezákonnosti. Z judikatúry však vyplýva, že závažnosť údajného nesplnenia povinnosti dotknutej inštitúcie alebo význam z toho vyplývajúceho porušenia, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv, neumožňuje vylúčiť uplatnenie prekážok konania z dôvodu verejného záujmu, stanovených Zmluvou (pozri analogicky uznesenie z 10. mája 2001, FNAB a i./Rada, C‑345/00 P , EU:C:2001:270 , bod 40 , a rozsudok z 15. januára 2003, Philip Morris International/Komisia, T‑377/00, T‑379/00, T‑380/00, T‑260/01 a T‑272/01 , EU:T:2003:6 , bod 87 ).
18
Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že sporné oznámenie vedie k „nútenému prevodu vecných práv, ktoré v súčasnosti patria vlastníkom kúpacích koncesií“, treba poznamenať, že z vysvetlení poskytnutých samotnou žalobkyňou, pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa obnovovania koncesií na majetok štátu v prímorských oblastiach (pozri bod 2 vyššie), vyplýva, že takýto následok by prípadne mohlo spôsobiť nie uvedené oznámenie, ale prípadné neobnovenie koncesie na majetok v prímorských oblastiach, ktorej doba platnosti uplynula na základe uplatnenia talianskej právnej úpravy v znení neskorších predpisov z rokov 2009 a 2011.
19
Navyše treba ešte doplniť, že okolnosti prejednávanej veci je nutné odlišovať od okolností, ktoré viedli k vydaniu rozsudku z 24. marca 1994, Air France/Komisia ( T‑3/93 , EU:T:1994:36 ), citovaného žalobkyňou. Akt napadnutý v uvedenej veci mal totiž podobu vyhlásenia tlačového hovorcu komisára povereného otázkami hospodárskej súťaže, ktorým Komisia vyhlásila, že nemá právomoc na to, aby podľa nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi ( Ú. v. ES L 395 , 1989, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31) preskúmala konkrétne identifikovanú koncentráciu, a toto vyhlásenie skutočne vyvolalo právne účinky. Naopak sporné oznámenie v prejednávanej veci neobsahuje žiadne rozhodnutie takéhoto druhu a obmedzuje sa na vyjadrenie názoru Komisie, podľa ktorého sa rozsudok č. 328/2015 týka iba výkladu talianskeho práva a netýka sa práva Únie, takže táto inštitúcia usudzuje, že nemôže zaujať stanovisko k jeho prípadnému dosahu na výklad pojmu „služba“ v zmysle smernice 2006/123. V každom prípade treba uviesť, že žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenie na preukázanie toho, že sú okolnosti týchto dvoch vecí porovnateľné.
20
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa žaloba musí zamietnuť ako zjavne neprípustná, pričom ju nie je potrebné doručovať Komisii.
O trovách
21
Keďže toto uznesenie bolo prijaté pred doručením žaloby Komisii a predtým, než Komisii mohli vzniknúť trovy konania, stačí rozhodnúť, že v súlade s článkom 133 rokovacieho poriadku žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
nariadil:
1.
Žaloba sa zamieta.
2.
Bagni Delfino di Paperini Stefano & C. Sas znáša svoje vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 15. septembra 2016
Tajomník
E. Coulon
Predseda
M. E. Martins Ribeiro
( *1 ) Jazyk konania: taliančina.