C-133/16
ECLI:EU:C:2017:284
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62016CC0133
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62016CC0133
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 6. apríla 2017 ( 1 )
Vec C‑133/16
Christian Ferenschild
proti
JPC Motor SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 1999/44/ES – Použitý tovar – Práva spotrebiteľa v prípade nesúladu tovaru so zmluvou – Lehota, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za každý nesúlad tovaru so zmluvou – Premlčacia lehota“
I. Úvod
1.
Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) chce vedieť, či pravidlo uvedené v článku 5 ods. 1 druhej vete smernice 1999/44 ( 2 ), na základe ktorého nesmie byť premlčacia lehota ( 3 ) nároku založeného na nesúlade tovaru so zmluvou kratšia ako dva roky odo dňa dodania tovaru, sa uplatňuje tiež na obchod s použitým spotrebným tovarom.
2.
V odpovedi na otázku položenú vnútroštátnym súdom by Súdny dvor mal spresniť, či a v akom rozsahu je chránený spotrebiteľ, ktorý nadobúda použitý tovar. Uplynutie premlčacích lehôt, na ktoré návrh na začatie prejudiciálneho konania odkazuje, môže spôsobiť zánik práva alebo nemožnosť ho uplatniť. Ak má spotrebiteľ právo, ale nemôže ho uplatniť, môže to byť pre neho väčšia záťaž než v prípade, že takýmto právom vôbec nedisponuje. ( 4 )
II. Právny rámec
A. Právo Únie
3.
Podľa odôvodnení 16 a 17 smernice 1999/44:
„16)
… špecifický charakter použitého tovaru spôsobuje, že je všeobecne nemožné ho nahradiť;… nie je všeobecne možné uplatniť právo spotrebiteľa na náhradu tohto tovaru;… členské štáty môžu umožniť, aby zmluvné strany dohodli pre takýto tovar kratšiu lehotu zodpovednosti.
17)
… je vhodné včas obmedziť lehotu, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za každý nesúlad, ktorý existuje v čase dodania tovaru;… členské štáty môžu tiež ustanoviť obmedzenie lehoty, počas ktorej si spotrebitelia môžu uplatniť svoje práva za predpokladu, že takáto lehota neuplynie do dvoch rokov od času dodania;… ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov čas, odkedy sa obmedzená lehota začína, nie je časom dodania tovaru, celkové trvanie obmedzeného obdobia ustanoveného národným právom nesmie byť kratšie ako dva roky od času dodania.“
4.
Článok 2 smernice, nazvaný „Súlad so zmluvou“, vo svojom odseku 1 uvádza:
„Predávajúci musí spotrebiteľovi dodať tovar, ktorý je v súlade s kúpnou zmluvou.“
5.
Dôsledky nesúladu so zmluvou sú uvedené v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 1999/44, nazvanom „Práva spotrebiteľa“:
„1. Predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovar.
2. V prípade nesúladu má spotrebiteľ právo, aby sa podľa odseku 3 tovar bezplatne uviedol do súladu tak, že sa opraví alebo nahradí, alebo sa primerane zníži cena, alebo v súlade s odsekmi 5 a 6 sa zruší zmluva týkajúca sa takéhoto tovaru.“
6.
Článok 5 ods. 1 tej istej smernice, nazvaný „Lehoty“, stanovuje:
„Predávajúci zodpovedá podľa článku 3 v prípade, keď sa nesúlad prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru. Ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov práva ustanovené v článku 3 ods. 2 podliehajú premlčacej lehote, táto lehota nemôže byť kratšia ako dva roky odo dňa dodania tovaru.“
7.
V súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 1999/44:
„Všetky zmluvné podmienky alebo dohody uzavreté s predávajúcim predtým, ako bol predávajúci na nesúlad upozornený, ktoré priamo alebo nepriamo rušia platnosť alebo obmedzujú práva spotrebiteľa vyplývajúce z tejto smernice, nebudú podľa národného práva pre spotrebiteľa záväzné.
Členské štáty môžu ustanoviť, aby v prípade použitého tovaru predávajúci a spotrebiteľ odsúhlasili zmluvné podmienky alebo dohody s kratšou lehotou zodpovednosti predávajúceho, ako je ustanovené v článku 5 ods. 1 Takáto lehota nesmie byť kratšia ako jeden rok.“
B. Belgické právo
8.
Článok 1649c belgického code civil (Občiansky zákonník), zavedený do belgického právneho poriadku zákonom z 1. septembra 2004 ( 5 ), preberá článok 3 ods. 1, článok 5 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 1999/44. Toto ustanovenie stanovuje:
„1. Predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru a v prípade, keď sa nesúlad so zmluvou prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru.
…
Odchylne od prvého pododseku môžu v prípade použitého tovaru predávajúci a spotrebiteľ odsúhlasiť kratšiu lehotu ako dva roky, ktorá však nesmie byť kratšia ako jeden rok.
…
3. Právo spotrebiteľa uplatniť si nárok zo zodpovednosti sa premlčí uplynutím jedného roka odo dňa, kedy spotrebiteľ zistil nesúlad so zmluvou, nie však skôr, ako uplynie lehota dva roky stanovená v odseku 1.“
III. Spor vo veci samej
9.
Pán Christian Ferenschild kúpil 21. septembra 2010 od spoločnosti JPC Motor SA (ďalej len „JPC“) ojazdené motorové vozidlo značky Volvo za cenu 14000 eur.
10.
Pánovi Ferenschildovi bola 22. septembra 2010 odmietnutá registrácia tohto vozidla z dôvodu, že toto vozidlo bolo v Schengenskom informačnom systéme nahlásené ako odcudzené.
11.
Nakoniec sa ukázalo, že vozidlo zakúpené pánom Ferenschildom nebolo nikdy ukradnuté. Doklady od vozidla boli v roku 2007 odcudzené s cieľom „zlegalizovať“ nezákonný pôvod podobného automobilu v Taliansku.
12.
Vozidlo pána Ferenschilda mohlo byť 7. januára 2011 zaregistrované.
13.
Pán Ferenschild podal 12. marca 2012 návrh na Tribunal de commerce de Mons (Obchodný súd Mons, Belgicko) žalobu proti spoločnosti JPC a domáhal sa toho, aby mu JPC zaplatila sumu vo výške 5499,83 eura, t. j. 2000 eur na krytie straty vyplývajúcej z úhrady príliš vysokej ceny za vozidlo, 2999,83 eura na krytie nákladov na prenájom náhradného vozidla od 21. septembra 2010 do 14. januára 2011, ako aj 500 eur na krytie administratívnych nákladov a ďalších výdajov.
14.
Tribunal de commerce de Mons (Obchodný súd Mons) zamietol jeho žalobu v celom rozsahu.
15.
Po odvolaní podanom pánom Ferenschildom Cour d'appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) rozhodol, že v prípade vozidla došlo k nesúladu so zmluvou v zmysle ustanovení belgického Občianskeho zákonníka zabezpečujúcich prebratie smernice 1999/44. Vnútroštátny súd však vyhlásil, že tento nesúlad sa zdá byť odstránený zaregistrovaním vozidla. Súčasne nariadil ex offo opätovné otvorenie ústnej časti konania, aby sa účastníkom konania umožnilo vyjadriť sa k otázkam premlčania nároku a rozsahu škody.
16.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o premlčaní nároku založeného na nesúlade vozidla zakúpeného pánom Ferenschildom so zmluvou.
17.
Podľa zistení vnútroštátneho súdu pán Ferenschild prevzal vozidlo 21. septembra 2010, nesúlad zistil 22. septembra 2010 a vyššie uvedenú žalobu podal 12. marca 2012.
18.
V belgickom práve sa žaloba spotrebiteľa, založená na nesúlade so zmluvou, v zásade premlčí v lehote jedného roka odo dňa, kedy spotrebiteľ zistil nesúlad tovaru (článok 1649c ods. 3 belgického Občianskeho zákonníka).
19.
Keďže žaloba bola podaná 12. marca 2012, viac ako 17 mesiacov po zistení nesúladu, návrh pána Ferenschilda musí byť považovaný za premlčaný. ( 6 )
20.
Už citovaný článok 1649c ods. 3 belgického Občianskeho zákonníka stanovuje, in extenso , že nárok spotrebiteľa sa premlčí v lehote jedného roka odo dňa, kedy spotrebiteľ zistil nesúlad tovaru so zmluvou, nie však pred uplynutím dvoch rokov podľa článku 1649c ods. 1.
21.
Z toho možno vyvodiť, že žaloba podaná 12. marca 2012 nebola ešte premlčaná. K tomuto dátumu neuplynula ešte lehota dvoch rokov odo dňa dodania.
22.
Prebratím článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44 belgický zákonodarca v článku 1649c ods. 1 treťom pododseku belgického Občianskeho zákonníka stanovil, že strany kúpnej zmluvy týkajúcej sa použitého tovaru môžu v prípade nesúladu odsúhlasiť kratšiu záručnú lehotu ako dva roky, pričom táto lehota nemôže byť v nijakom prípade kratšia než jeden rok.
23.
V prejednávanej veci zmluvné strany uzavreli takúto dohodu v tom zmysle, že predávajúci zodpovedá za akýkoľvek nesúlad veci počas lehoty jedného roka odo dňa dodania.
24.
Vnútroštátny súd v súlade s výkladom, v duchu ktorého boli vedené prípravné práce týkajúce sa prebratia smernice 1999/44, poznamenal, že ak sa zmluvné strany dohodnú na záručnej lehote kratšej ako dva roky (napríklad jeden rok), odkaz na odsek 1 („nie však skôr, ako uplynie lehota dva roky stanovená v odseku 1“), uskutočnený v článku 1649c ods. 3 belgického Občianskeho zákonníka, musí byť chápaný tak, že stanovuje lehotu jedného roka.
IV. Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
25.
Za týchto podmienok Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa ustanovenia článku [5 ods. 1] v spojení s ustanoveniami článku [7 ods. 1 druhého pododseku] smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar vykladať v tom zmysle, že bránia ustanoveniu vnútroštátneho práva vykladaného v tom zmysle, že v prípade použitého tovaru umožňuje, aby, ak sa predávajúci a spotrebiteľ dohodli na kratšej záručnej lehote ako dva roky, premlčacia lehota na uplatnenie nároku zo strany spotrebiteľa uplynula pred koncom lehoty dvoch rokov od dodania tovaru vyznačujúceho sa nesúladom so zmluvou?“
26.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 4. marca 2016.
27.
Písomné pripomienky predložili pán Ferenschild, belgická a rakúska vláda, ako aj Európska komisia.
V. Analýza
28.
Svojou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd vedieť, či článok 5 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 1999/44 bránia takému výkladu ustanovení vnútroštátneho práva, ktorý v prípade použitého tovaru umožňuje uplynutie premlčacej lehoty pred uplynutím dvoch rokov odo dňa dodania tovaru, pokiaľ sa zmluvné strany dohodli, že v prípade akéhokoľvek nesúladu tovaru so zmluvou bude záručná lehota – v zásade dvojročná od dodania tovaru – obmedzená na jeden rok.
29.
Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu je vhodné rozhodnúť sa medzi dvomi možnosťami.
30.
Prvá vychádza zo zásady, že lehota, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za akýkoľvek nesúlad, uvedená v článku 5 ods. 1 prvej vete smernice 1999/44, určuje lehotu, počas ktorej „premlčacia lehota“ uvedená v článku 5 ods. 1 prvej vete smernice 1999/44 nemôže uplynúť. Skrátenie prvej z týchto lehôt vedie tiež ku skráteniu tej druhej.
31.
Druhá možnosť v podstate vychádza zo zásady, že pravidlo, podľa ktorého „premlčacia lehota“ nárokov založených na nesúlade nemôže v nijakom prípade uplynúť pred koncom obdobia dvoch rokov od dodania tovaru, je prvkom minimálneho modelu ochrany spotrebiteľov vyplývajúceho zo smernice 1999/44, a to aj pokiaľ ide o použitý tovar. Aj keby sa zmluvné strany dohodli, že predávajúci musí zodpovedať – v prípade použitého tovaru – za nesúlad zistený v období jedného roka po dodaní, neznamená to, že premlčacia lehota by mohla uplynúť pred uplynutím dvoch rokov od tohto dátumu.
A. O prípustnosti prejudiciálnej otázky
32.
Pred ďalšou analýzou by som chcel vypracovať niekoľko úvodných pripomienok. Z dôvodu zvláštnej povahy nesúladu, ktorý sa týkal vozidla pána Ferenschilda, je možné pochybovať o skutočnosti, že prejednávaná vec spadá do pôsobnosti smernice 1999/44. Aj keď zo záverov uvedených ďalej vyplýva, že tieto pochybnosti nie sú dôvodné, úvahy venované tejto otázke môžu byť užitočné pre vnútroštátny súd v prípade, ak by rozhodol, že táto smernica, aspoň priamo, neupravuje situáciu vymedzenú skutkovými okolnosťami prejednávanej veci.
33.
Vnútroštátny súd uvádza, že pán Ferenschild, ktorý sa chcel vyhnúť premlčaniu nároku, sa dovolával ustanovení o zodpovednosti za skryté vady až po opätovnom začatí ústnej časti konania, ako to vyplýva z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
34.
V niektorých právnych systémoch, vrátane belgického práva, okrem zodpovednosti za nesúlad v zmysle článku 3 smernice 1999/44 existuje tiež zodpovednosť za skryté vady. ( 7 ) Vnútroštátny súd sa však domnieval, že aj keby bol nárok pána Ferenschilda založený na tomto odlišnom právnom základe, aj tak by bol premlčaný.
35.
Je na vnútroštátnom súde, aby posúdil účinky procesných aktov uskutočnených dotknutým účastníkom konania na základe vnútroštátnych procesných ustanovení. Tento súd sa však domnieval, že odpoveď Súdneho dvora je pre neho nevyhnutná pre rozhodnutie v spore. Podľa môjho názoru sa vnútroštátny súd domnieva, že jednoduchý odkaz na iný právny základ nevedie k takej zmene žaloby, ktorá by vylučovala uplatnenie ustanovení preberajúcich smernicu. Ďalšia časť návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa týka výlučne výkladu ustanovení smernice.
36.
Je tiež potrebné uviesť, že smernica 1999/44 nezavádza jasné rozlíšenie medzi zodpovednosťou vyplývajúcou z porušenia povinnosti dodať tovar v súlade a zodpovednosťou za porušenie povinnosti dodať tovar bez skrytých vád. ( 8 ) V rámci modelu prijatého v smernici sú tieto dve kategórie považované za prípady nesúladu v zmysle článku 3 tejto smernice. ( 9 )
37.
Nedomnievam sa, že existujú iné dôvody umožňujúce dospieť k záveru, že sa návrh na začatie prejudiciálneho konania netýka práva Únie. Za predpokladu, že sa smernica 1999/44 nevzťahuje na právne vady, pričom pod tento pojem môže spadať dodanie vozidla kupujúcemu s dokladmi slúžiacimi k „sfalšovaniu“ podobného automobilu, bola by prejudiciálna otázka podľa môjho názoru stále prípustná.
38.
V niektorých členských štátoch existuje okrem faktických vád zvláštny prípad anomálie týkajúcej sa predávanej veci, označenej pojmom „právna vada“ (Rechtsmängel). Zákonodarcovia však niekedy nespájajú s takouto odlišnosťou žiadne normatívne dôsledky, takže je ťažké nájsť hranicu medzi faktickou vadou a právnou vadou. Takéto rozlíšenie sa nachádza len v právnej teórii. V každom prípade sa výskyt právnej vady týka všeobecne situácie, v ktorej predávaná vec patrí tretej osobe alebo je zaťažená právom tretej osoby. ( 10 )
39.
Nie som presvedčený, že v prejednávanej veci ide o takto chápanú právnu vadu. Okrem toho mám pochybnosti, či sa smernica účinne uplatňuje na právne vady v zmysle, ako je tento pojem definovaný vyššie.
40.
Prikláňam sa však k názoru vnútroštátneho súdu, podľa ktorého v prejednávanom prípade existuje nesúlad tovaru v zmysle článku 3 smernice 1999/44. Smernica ukladá predávajúcemu povinnosť dodať tovar v súlade so zmluvou, čo je najmä potrebné chápať ako dodanie tovaru v stave umožňujúcom jeho použitie na jeho účel. ( 11 ) Nemožnosť zaregistrovať vozidlo bráni v zásade jeho bežnému použitiu.
41.
Za predpokladu, že by v prejednávanej veci bolo vozidlo postihnuté právnou vadou a ak by takýto nesúlad nespadal pod pojem „nesúlad tovaru so zmluvou“ v zmysle smernice 1999/44, by však Súdny dvor napriek tomu musel vyhlásiť, že má právomoc odpovedať na otázku položenú vnútroštátnym súdom. Belgický zákonodarca mal možnosť prijať riešenia stanovené v smernici na to, aby definoval práva spotrebiteľov, a to aj pokiaľ ide o prípady, ktoré nie sú uvedené v samotnej smernici. Potreba zabezpečiť jednotný výklad práva Únie bez ohľadu na okolnosti, za ktorých sa uplatní, hovorí – podľa judikatúry Súdneho dvoru uvedenej v rozsudku Dzodzi ( 12 ) – v prospech prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 13 )
42.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) je prípustný, čo mi umožňuje v pokračovaní mojej analýzy; predtým ale začnem niekoľkými úvodnými pripomienkami. Myslím, že umožnia Súdnemu dvoru preskúmať túto vec komplexnejšie.
B. Úvodné pripomienky
43.
Pravidlá v oblasti zodpovednosti predávajúceho za nesúlad tovaru, uvedené v smernice 1999/44, predstavujú základný prvok režimu ochrany spotrebiteľov v rámci Únie.
44.
Aj keď je táto smernica založená na modeli minimálnej harmonizácie, prispela k dosiahnutiu zvýšenej úrovne ochrany vo všetkých členských štátoch. Umožnila tiež dosiahnutie jedného z hlavných cieľov politiky Únie. ( 14 )
45.
Článok 3 ods. 1 smernice 1999/44, vykladaný v spojení s článkom 2 ods. 1 tej istej smernice, je výrazom zásady pacta sunt servanda . Podľa týchto ustanovení predávajúci zodpovedá za akýkoľvek nesúlad tovaru s kúpnou zmluvou, pokiaľ tento nesúlad existuje pri dodaní tovaru. Neskoršie zistenie vady nemení nič na tejto zásade. Relevantným okamihom na účely posúdenia existencie nesúladu zostáva deň dodania tovaru.
46.
V rámci ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti predávajúceho je vhodné rozlišovať medzi dvomi inštitútmi spojenými v čase: záručnou lehotou uplatňujúcou sa z dôvodu nesúladu a lehotu, počas ktorej je možné vykonávať práva založené na nesúlade, tiež nazývanú „premlčacia lehota“ ( Verjährungsfrist, limitation period ).
47.
Lehota, na ktorú sa vzťahuje článok 5 ods. 1 prvá veta smernice 1999/44, určuje obdobie, počas ktorého sa musí objaviť nesúlad. Zistenie takéhoto nesúladu po uplynutí tejto lehoty nezakladá zodpovednosť predávajúceho.
48.
Premlčacia lehota uvedená v článku 5 ods. 1 druhej vete smernice 1999/44 určuje obdobie, počas ktorého spotrebiteľ môže vykonávať svoje práva voči predávajúcemu z dôvodu nesúladu.
49.
Ustanovenia, ktoré definujú začiatok a koniec záručnej lehoty, preto poskytujú odpoveď na otázku, v akom okamihu sa nesúlad musí prejaviť, aby kupujúcemu z tohto titulu prislúchali špecifické nároky voči predávajúcemu. Pravidlá týkajúce sa premlčacích lehôt stanovujú, v akom okamihu môže spotrebiteľ najneskôr uplatniť svoje nároky vzniknuté počas záručnej lehoty.
C. Rozdiely medzi záručnou lehotou a premlčacími lehotami v rámci modelu ochrany spotrebiteľov zavedeného smernicou 1999/44
50.
So zreteľom na ustanovenia smernice 1999/44 majú lehota, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za každý nesúlad, a lehota uvedená v článku 5 ods. 1 druhej vete tejto smernice odlišné účely.
51.
Článok 5 ods. 1 prvá veta smernice 1999/44 stanovuje, že „predávajúci zodpovedá podľa článku 3 v prípade, keď sa nesúlad prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru “ ( 15 ). Článok 5 ods. 1 druhá veta uvádza pravidlo týkajúce sa premlčacích lehôt: „ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov práva ustanovené v článku 3 ods. 2 podliehajú premlčacej lehote, táto lehota nemôže byť kratšia ako dva roky odo dňa dodania tovaru“.
52.
Smernica 1999/44 vyžaduje zavedenie lehoty v trvaní aspoň dvoch rokov, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za každý nesúlad. Okrem toho ponecháva na vnútroštátnych zákonodarcoch, aby rozhodli o lehote, počas ktorej spotrebitelia môžu uplatňovať svoje nároky spojené s takýmto nesúladom takým spôsobom, že zavedú premlčacie lehoty. Smernica ani nestanovuje dĺžku trvania týchto lehôt. Ak sú však takéto lehoty stanovené, nemôžu byť podľa článku 5 ods. 1 druhej vety smernice 1999/44 kratšie ako dva roky po dodaní tovaru.
53.
Podľa môjho názoru znenie článku 5 ods. 1 druhej vety smernice predpokladá neexistenciu väzby medzi týmito lehotami. Toto ustanovenie neviaže premlčaciu lehotu na záručnú lehotu uvedenú v článku 5 ods. 1 prvej vete, ale na lehotu dvoch rokov odo dňa dodania. Článok 5 ods. 1 druhá veta smernice 1999/44 v nijakom prípade neodkazuje na prvú vetu tohto ustanovenia, ktorá sa týka lehoty, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za nesúlad.
54.
Toto tvrdenie je rovnako potvrdené odôvodnením 17 smernice, kde sú dvakrát odkazy na dvojročné trvanie premlčacích lehôt: po prvé, vo všeobecnejšom kontexte potvrdením, že tieto lehoty môžu byť zavedené do vnútroštátnej právnej úpravy a po druhé, odkazom na prípad, v ktorom sa vnútroštátny zákonodarca rozhodol spojiť začiatok tejto lehoty s iným okamihom, než je okamih doručenia tovaru.
55.
Som si vedomý skutočnosti, že podobnosť minimálnych dĺžok záručných a premlčacích lehôt, ktoré v zásade nemôžu uplynúť počas dvoch rokov, ktoré nasledujú po dodaní, môže viesť k záveru, že medzi nimi existuje úzka väzba.
56.
Spresňujem tiež, že lehota dvoch rokov, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za každý nesúlad, vyplýva z kompromisu, ktorý mal zjednotiť rôzne prístupy prijaté v tejto oblasti každým z členských štátov. ( 16 ) Predpokladalo sa však, že aj keby táto lehota bola významne kratšia ako lehoty plniace podobné funkcie v práve niektorých členských štátov, so zreteľom na prijatý model minimálnej harmonizácie bude táto lehota dostatočná na stanovenie požadovanej ochrany spotrebiteľov. ( 17 )
57.
Samotná dĺžka záručnej lehoty, na ktorú odkazuje článok 5 ods. 1 prvá veta smernice 1999/44, sa inšpiruje ustanoveniami Dohovoru Spojených národov o medzinárodnej kúpe tovaru z 11. apríla 1980 ( 18 ), ktorého článok 39 ods. 2 znie: „Právo kupujúceho z vád tovaru vždy zaniká, ak kupujúci neoznámi predávajúcemu vady tovaru najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď sa tovar skutočne odovzdal kupujúcemu, ibaže táto lehota nie je v súlade so zmluvnou záručnou lehotou“.
58.
Model dohovoru – ktorým sa normotvorca Únie inšpiroval – nie je založený na predpoklade, podľa ktorého nárok kupujúceho nemôže byť premlčaný pred uplynutím záručnej lehoty. ( 19 )
59.
Nedomnievam sa tiež ani, že normotvorca Únie chcel spojiť tieto lehoty na základe zásady, že nárok nemôže byť premlčaný pred uplynutím záruky. Medzi záručnými lehotami a premlčacími lehotami existuje väzba výlučne v tom rozsahu, že aby nárok mohol byť premlčaný, musí vzniknúť počas záručnej lehoty. Naopak, nič neodôvodňuje opačný vzťah. Takýto vzťah neumožňujú ani ustanovenia smernice.
60.
Na účely vysvetlenia dĺžky lehoty uvedenej v smernici 1999/44, počas ktorej nemôže byť nárok premlčaný, je možné predpokladať, že lehota dvoch rokov bola považovaná za dostatočnú na zabezpečenie minimálnej úrovne ochrany spotrebiteľov.
61.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy som presvedčený, že pravidlo, podľa ktorého sa nárok spotrebiteľa z dôvodu nesúladu tovaru so zmluvou nemôže premlčať pred uplynutím lehoty dvoch rokov od dodania tovaru, je prvkom ochrany spotrebiteľov zaručenej právom Únie.
D. Výklad článku 7 ods. 1 prvého pododseku smernice 1999/44 ako ustanovenia, ktoré má povahu výnimky
62.
Som presvedčený, že článok 7 ods. 1 druhý pododsek smernice 1999/44, ktorý stanovuje možnosť skrátiť záručnú lehotu v prípadoch použitého tovaru, neodôvodňuje prijatie odlišného výkladu.
1.
Rozsah odkazu uvedeného v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44
63.
Výklad článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44, ktorý stanovuje, že „členské štáty môžu ustanoviť, aby v prípade použitého tovaru predávajúci a spotrebiteľ odsúhlasili zmluvné podmienky alebo dohody s kratšou lehotou zodpovednosti predávajúceho, ako je ustanovené v článku 5 ods. 1“ a že „takáto lehota nesmie byť kratšia ako jeden rok“, má kľúčový význam pre tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.
64.
Vo svojich písomných pripomienkach však Komisia zdôrazňuje, že odkaz uvedený v článku 7 ods. 1 druhom pododseku na „lehotu“ stanovenú v článku 5 ods. 1 je pomerne nešťastný, lebo neuvádza jasne, na aké lehoty odkazuje. Nie je jasné, či ide o lehotu, počas ktorej sa musí objaviť nesúlad (článok 5 ods. 1 prvá veta) alebo premlčaciu lehotu (článok 5 ods. 1 druhá veta). ( 20 )
65.
V niektorých jazykových zneniach smernice stanovuje článok 7 ods. 1 prvá veta možnosť skrátenia lehoty týkajúcej sa zodpovednosti predávajúceho (liability of the seller, responsabilità del venditore). Rovnaké pojmy sú použité v článku 5 ods. 1 prvej vete smernice, pokiaľ ide o lehotu, počas ktorej sa nesúlad musí objaviť. ( 21 ) Nemám teda nijakú pochybnosť, pokiaľ ide o skutočnosť, že článok 7 ods. 1 druhý pododsek smernice sa týka len záručnej lehoty uvedenej v článku 5 ods. 1 prvej vete a nie premlčacej lehoty uvedenej v článku 5 ods. 1 druhej vete.
66.
Tento prístup je tiež podporený analýzou legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu smernice 1999/44. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad. ( 22 )
67.
Pôvodný návrh smernice ( 23 ) neobsahoval ustanovenia týkajúce sa obchodu s použitým tovarom.
68.
V tomto štádiu bola prijatá jednotná dvojročná záručná lehota, ktorá sa uplatňovala na všetok tovar spadajúci do pôsobnosti smernice.
69.
Počas nasledujúcich prác Hospodársky a sociálny výbor (CESE) poukázal na to, že dvojročná záručná lehota môže byť niekedy veľmi dlhá vzhľadom na „zvláštnu povahu predávaného tovaru“. CESE navrhol, aby odchylne od dvojročnej lehoty mohli zmluvné strany „skrátiť lehotu tejto záruky“ na jeden rok. ( 24 )
70.
Nakoniec v rámci spoločnej pozície sa Rada a Parlament rozhodli pre spoločný prístup v tomto duchu tak, že umožnili, pokiaľ ide o použitý tovar, zmluvne skrátiť lehotu uvedenú v článku 5 ods. 1 smernice, pokiaľ je táto možnosť stanovená vo vnútroštátnom práve. Táto lehota však nemôže byť kratšia ako jeden rok (článok 7 ods. 1 druhý pododsek). V prípravných prácach ( 25 ), ako aj v odôvodnení 16 konečnej verzie znenia smernice 1999/44 je táto odchýlka odôvodnená zvláštnou povahou použitého tovaru („zohľadniť ich špecifickosť“).
71.
Domnievam sa, že tu ide o odkaz na stanovisko CESE, ktorý vysvetlil zavedenie analogického pravidla nevyhnutnosťou rozlišovať záručné lehoty vzhľadom na špecifickú povahu určitého tovaru. Som teda presvedčený, že pravidlo uvedené v článku 7 ods. 1 druhom pododseku stanovuje záručnú lehotu uvedenú v článku 5 ods. 1 prvej vete, a to v súlade s líniou dodatkov iniciovaných návrhom CESE, ktoré sa týkali záručných lehôt („la durée de… garantie“).
72.
Na účely predbežného záveru teda konštatujem, že na základe článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44 môžu vnútroštátni zákonodarcovia zaviesť pravidlá, ktoré, pokiaľ ide o predaj použitého tovaru, umožňujú zmluvným stranám skrátiť na jeden rok len záručnú lehotu uvedenú v článku 5 ods. 1 prvej vete tejto smernice.
2.
Výklad článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44
73.
Vo svetle článku 5 ods. 1 prvej vety smernice 1999/44 dvojročná lehota, počas ktorej je predávajúci zodpovedný za nesúlad, predstavuje základný prvok minimálnej ochrany spotrebiteľov zaručenej právom Únie. Ako to vyplýva z článku 7 ods. 1 prvého pododseku smernice, zmluvné strany nemôžu túto lehotu skrátiť alebo upustiť od nej.
74.
Členské štáty sú však oprávnené v ich vnútroštátnom práve stanoviť ako výnimku pravidlo, podľa ktorého si zmluvné strany môžu dohodnúť kratšiu záručnú lehotu v prípade použitého tovaru. Táto lehota však nemôže byť kratšia ako jeden rok (článok 7 ods. 1 druhý pododsek).
75.
Preto článok 7 ods. 1 druhý pododsek, ktorý umožňuje stanoviť kratšie záručné lehoty pre akýkoľvek nesúlad, musí byť ako ustanovenie s povahou výnimky predmetom striktného výkladu, ktorý nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, pre ktorý bolo toto ustanovenie zavedené. ( 26 )
76.
Keďže vnútroštátni zákonodarcovia majú možnosť umožniť zmluvným stranám, aby si dohodli kratšie záručné lehoty, nie je možné rozšíriť túto právomoc tak, aby zahŕňala tiež možnosť zmeniť ustanovenia týkajúce sa premlčacej lehoty, na ktorú odkazuje článok 5 ods. 1 druhá veta smernice. Vnútroštátne právo preto nemôže umožniť stranám kúpnej zmluvy, aby vylúčili pravidlo, podľa ktorého premlčacia lehota práv spotrebiteľa nemôže uplynúť pred uplynutím dvoch rokov od dodania tovaru.
77.
Domnievam sa, že smernica tiež bráni prijať ďalšie riešenia, ktoré by viedli k podobným výsledkom. Požiadavka striktného výkladu článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44 zvlášť bráni tomu, aby bol okamih, kedy premlčacia lehota môže uplynúť, spojený so záručnou lehotou, ak táto lehota môže byť skrátená samotnými zmluvnými stranami na jeden rok.
78.
Tieto úvahy ma vedú k záveru, že výnimočná povaha článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice 1999/44 bráni výkladu ustanovení vnútroštátneho práva, ktorý by viedol k porušeniu pravidla, na základe ktorého premlčacia lehota nemôže uplynúť pred uplynutím dvoch rokov od dodania tovaru.
E. Cieľ výnimky stanovený v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44
79.
Nedomnievam sa, že so zreteľom na cieľ sledovaný v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44 je nevyhnutné vykladať výnimku stanovenú týmto ustanovením odlišne, v širšom rozsahu než je uvedené vyššie.
1.
Výnimka uvedená v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice a zmluvná rovnováha
80.
Z pripomienok uvedených v bodoch 69 a 70 týchto návrhov vyplýva, že článok 7 ods. 1 druhý pododsek smernice oprávňuje zohľadnenie špecifickosti použitého tovaru.
81.
Tento cieľ je podľa môjho názoru predovšetkým odrazom snahy o dosiahnutie rovnováhy medzi záujmami predávajúceho a kupujúceho tak, aby rozsah zodpovednosti predávajúceho nebol neprimeraný vzhľadom na povahu použitého tovaru. Analýza odôvodnenia 17 smernice ma vedie k záveru, že zavedenie dvojročnej záručnej lehoty bolo motivované obavou, že by zodpovednosť predávajúceho mohla byť vymedzená príliš široko. Myslím, že to isté tvrdenie malo vplyv na prijatie riešenia pre použitý tovar, ktoré umožňuje významnejšie obmedzenie zodpovednosti predávajúceho.
82.
Domnievam sa teda, že cieľom výnimky uvedenej v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44 nie je ani tak zohľadniť špecifickosť použitého tovaru, ako umožniť zmluvným stranám riadiť zmluvné riziko. Ide o umožnenie zmluvným stranám, napriek uzavretiu zmluvy o použitom tovare, odchýliť sa od určitých ustanovení smernice. Uloženie povinnosti zmluvným stranám dodržiavať všetky požiadavky smernice by mohlo predstavovať prekážku rozvoja trhu s použitým tovarom. Zachovanie zvýšenej úrovne ochrany spotrebiteľov je spojené s relatívne vysokými nákladmi transakcií, čo môže odradiť podniky, aby sa zapojili do tohto typu činností. Ak by náklady mali byť zahrnuté do ceny a mal by ich znášať spotrebiteľ, trh s použitým tovarom by stratil svoju hlavnú povahu, teda schopnosť ponúknuť spotrebiteľom tovar za atraktívne ceny.
83.
Preto pri snahe o zachovanie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov nie je možné stratiť zo zreteľa skutočnosť, že na to, aby sa rozvíjal vnútorný trh, musí byť zachovaná rovnováha medzi záujmami strán kúpnej zmluvy. V tomto duchu je i tvrdenie uvedené Súdnym dvorom v rámci jeho výkladu ustanovení smernice 1999/44, kde uznáva potrebu chrániť finančné záujmy predávajúceho. ( 27 )
84.
Vynára sa otázka, či cieľ zachovania požadovanej rovnováhy medzi záujmami strán kúpnej zmluvy odôvodňuje prístup, podľa ktorého skrátenie záručnej lehoty má za následok skrátenie dvojročnej lehoty, pred uplynutím ktorej nesmie uplynúť premlčacia lehota.
85.
Podľa môjho názoru je na túto otázku potrebné odpovedať záporne.
86.
Samotná smernica 1999/44 uvádza určitý počet riešení, ktoré sú vyjadrením starostlivosti o zachovanie zmluvnej rovnováhy. Okrem vyššie uvedenej dvojročnej záručnej lehoty uplatniteľnej z titulu nesúladu, je vhodné uviesť – ako to Súdny dvor pripomenul v rozsudku Quelle ( 28 ), možnosť, uvedenú v článku 3 ods. 3 smernice, odmietnuť výmenu tovaru, ak tento spôsob odškodnenia spôsobuje predávajúcemu neprimerané náklady. V rozsudku Gebr. Weber a Putz Súdny dvor doplnil tento zoznam tým, že uviedol, že článok 4 smernice priznáva predávajúcemu právo postihu voči výrobcovi, predchádzajúcemu predávajúcemu alebo akémukoľvek sprostredkovateľovi. ( 29 )
87.
Zatiaľ čo sa smernica usiluje o zachovanie zmluvnej rovnováhy, zbavenie spotrebiteľa všetkých prostriedkov právnej ochrany je poslednou možnosťou, ktorej sa chce normotvorca Únie vyhnúť.
88.
Analýza ustanovení smernice týkajúcich sa použitého tovaru umožňuje dospieť k rovnakým záverom.
89.
V samotnej smernici – okrem možnosti skrátiť záručnú lehotu – sú tiež dva ďalšie potenciálne relevantné príklady riešení vo vzťahu k použitému tovaru.
90.
Odôvodnenie
16 smernice 1999/44 zdôrazňuje, že špecifická povaha použitého tovaru spôsobuje všeobecne nemožnosť jeho výmeny. V ustanoveniach smernice je táto myšlienka vyjadrená v článku 3 ods. 3, na základe ktorého predávajúci môže odmietnuť výmenu tovaru, pokiaľ je to nemožné.
91.
Okrem toho je možné na základe článku 5 ods. 3 smernice 1999/44 vylúčiť domnienku, na základe ktorej nesúlad, ktorý sa objaví v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru, existoval v okamihu dodania, ak táto domnienka nie je zlučiteľná s povahou tovaru. Pred samotným uplynutím lehoty na prebratie smernice právna teória uviedla, že toto ustanovenie by sa mohlo uplatniť na použitý tovar. ( 30 ) Belgický zákonodarca tiež využil túto možnosť. Článok 1649c ods. 4 belgického Občianskeho zákonníka stanovil na vnútroštátnej úrovni podmienku týkajúcu sa nezlučiteľnosti domnienky „s povahou tovaru“ a doplnil, že na posúdenie tejto nezlučiteľnosti je vhodné zohľadniť, či ide o nový alebo použitý tovar.
92.
V každom prípade zohľadnenie špecifickosti použitého tovaru nemá za cieľ zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorá je mu zaručená, ale len obmedziť rozsah práv, ktorými disponuje (článok 3 ods. 3 smernice 1999/44) alebo obmedziť uľahčenie dôkazného bremena (článok 5 ods. 3).
93.
Prijatie riešenia, na základe ktorého skrátenie záručnej lehoty vyvoláva skrátenie obdobia, počas ktorého premlčacia lehota nemôže uplynúť, však môže zbaviť spotrebiteľa všetkých právnych prostriedkov pred samotným uplynutím dvoch rokov od dodania tovaru.
94.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že potreba zohľadniť záujmy oboch strán kúpnej zmluvy neumožňuje vylúčiť pravidlo, podľa ktorého nárok spotrebiteľa nemôže byť premlčaný pred uplynutím dvojročnej lehoty od dodania tovaru.
2.
Zohľadnenie špecifickosti použitého tovaru ako priameho cieľa výnimky stanovenej v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44
95.
Ako som už uviedol, výnimka stanovená v článku 7 ods. 1 druhom pododseku smernice 1999/44 mala zohľadniť špecifickosť použitého tovaru.
96.
Rakúska vláda vo svojich pripomienkach uvádza, že pokiaľ zavedenie článku 7 ods. 1 druhého pododseku smernice sleduje cieľ, ktorý bol opísaný, je vhodné viazať kratšiu záručnú lehotu uplatniteľnú z dôvodu nesúladu na obdobie, počas ktorého práva spotrebiteľa nesmú byť premlčané. Pri rozvíjaní tohto tvrdenia sa domnieva, že vzhľadom na povahu použitého tovaru, ktorý už bol užívaný, sa na jednej strane zvyšuje možnosť vzniku nesúladu v okamihu predaja a na strane druhej sa môže s postupom času ukázať náročnejšie preukázať, že takýto nesúlad existoval v danom okamihu.
97.
Nemyslím si však, že tieto úvahy odôvodňujú stanovisko, podľa ktorého lehota uvedená v článku 5 ods. 1 druhej vete smernice 1999/44 by mala byť viazaná na záručnú lehotu uplatniteľnú z titulu nesúladu.
98.
Pokiaľ ide o zvýšenú pravdepodobnosť, že nastane nesúlad, už samotné obmedzenie zodpovednosti predávajúceho takým spôsobom, že sa týka len vád, ktoré sa prejavili v lehote jedného roka odo dňa dodania, dostatočne zohľadňuje špecifickosť použitého tovaru. Táto zodpovednosť však aspoň v kontexte zvýšenej pravdepodobnosti objavenia sa nesúladu v priebehu času, nie je rozšírená samotným stanovením dlhších premlčacích lehôt. Len práva, ktoré vzniknú počas záručnej lehoty, môžu byť premlčané. Inou otázkou je neistota, ktorú musí niesť predávajúci, pokiaľ ide o otázku, či sa spotrebiteľ rozhodne využiť právne prostriedky, ktoré mu prislúchajú.
99.
Nie som presvedčený ani tvrdením založeným na ťažkostiach spojených s plynutím času.
100.
Prejednávaná vec sa týka relatívne krátkych lehôt. Preukazujú to okolnosti konania vo veci samej, v ktorom bola lehota jedného roka od kúpy veci prekročená o necelých šesť mesiacov. ( 31 )
101.
Domnievam sa tiež, že existencia prekážok v oblasti dôkazov, na ktoré upozorňuje rakúska vláda, by nenarušila záujmy predávajúceho. Len spotrebiteľ sa z dôvodu plynutia času vystavuje dôkazným ťažkostiam spojeným s preukázaním, že nesúlad už existoval v okamihu prevzatia tovaru. Pokiaľ ide o použitý tovar, spotrebiteľ sa môže napriek všetkému stretnúť s týmto druhom ťažkostí. Skutočnosť, že je tovar použitý, môže znamenať, že spotrebiteľ sa nebude môcť dovolávať domnienky, na základe ktorej nesúlad existoval v okamihu dodania tovaru, aj keď sa tento nesúlad objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania. ( 32 )
102.
Domnievam sa teda, že cieľ týkajúci sa zachovania rovnováhy medzi stranami kúpnej zmluvy neodôvodňuje prijatie výkladu ustanovení smernice 1999/44, ktorý by viazal dĺžku lehoty uvedenej v článku 5 ods. 1 druhej vete tejto smernice na dĺžku lehoty uvedenej v článku 5 ods. 1 prvej vete, ak posledná uvedená lehota je skrátená samotnými zmluvnými stranami na jeden rok.
103.
So zreteľom na vyššie uvedené zastávam názor, že pravidlo, na základe ktorého spotrebiteľ nemôže byť zbavený možnosti uplatniť práva, ktorými disponuje voči predávajúcemu v prípade nesúladu tovaru so zmluvou pred uplynutím dvojročnej lehoty od dodania tovaru, je prvkom modelu minimálnej ochrany spotrebiteľov vyplývajúcej zo smernice 1999/44.
VI. Návrh
104.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázku predloženú Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) odpovedal takto:
V súlade s článkom 5 ods. 1 druhou vetou smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar pravidlo, na základe ktorého spotrebiteľ nemôže byť zbavený možnosti uplatniť práva, ktorými disponuje voči predávajúcemu v prípade nesúladu tovaru so zmluvou pred uplynutím dvojročnej lehoty od dodania tovaru, je prvkom modelu minimálnej ochrany spotrebiteľov zaručenej právom Únie, a to aj pokiaľ ide o použitý tovar.
( 1 ) Jazyk prednesu: poľština.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar ( Ú. v. ES L 171, 1999, s. 12 ; Mim. vyd. 15/004, s. 223). Táto smernica bola zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov ( Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64 ). Uvedená smernica sa však uplatní len na zmluvy uzavreté po 13. júni 2014 (článok 28 ods. 2). Okrem toho sa zavedené zmeny a doplnenia netýkajú otázok, ktoré majú veľký význam pre tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.
( 3 ) Tento pojem sa týka len poľského jazykového znenia týchto návrhov.
( 4 ) Parafrázujem tu slová E. Łętowskej, ktorá zdôrazňuje, že ochrana spotrebiteľov ako najslabšej strany zmluvného vzťahu sa nemôže obmedzovať len na zákonodarnú činnosť. Je vhodné tiež dbať na to, aby spotrebitelia disponovali právom na účinný prostriedok nápravy, lebo „mať (teoretické) právo a nemožnosť ho vykonávať je oveľa závažnejším nedostatkom (strata nádeje plynúca z bezmocnosti) ako prípad, keď toto právo vôbec nemá“. ŁĘTOWSKA, E.: Wirtualizacja sądowej ochrony słabszych. In: Ochrona strony słabszej stosunku prawnego. Księga jubileuszowa ofiarowana Profesorowi Adamowi Zielińskiemu . ed. M. Boratyńska, Varsovie, Wolters Kluwer SA, 2016, s. 73.
( 5 ) Tento zákon nadobudol účinnosť po tom, čo Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 19. februára 2004, Komisia/Belgicko ( C‑312/03 , EU:C:2004:116 ), že Belgické kráľovstvo si tým, že neprebralo smernicu 1999/44 najneskôr do 1. januára 2002, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie.
( 6 ) Len na okraj by som chcel poznamenať, že podľa stanoviska vyjadreného vnútroštátnym súdom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania záručná lehota v trvaní dvoch rokov bola prerušená do 7. januára 2011, kedy bolo možné zaregistrovať vozidlo. Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že podľa pána Ferenschilda bola táto lehota prerušená počas mesiacov nasledujúcich po tomto dátume, kedy strany rokovali o nesúlade. Vnútroštátny súd tieto skutočnosti pri formulovaní prejudiciálnej otázky nezohľadnil a nesnaží sa získať spresnenia týkajúce sa dosahov okolností opísaných vyššie na premlčacie lehoty. Samotná smernica 1999/44 neuvádza detailné požiadavky, pokiaľ ide o prerušenie premlčacích lehôt. Odôvodnenie 18 tejto smernice uvádza len, že „… v prípade opravy, náhrady alebo rokovaní medzi predávajúcim a spotrebiteľom na základe priateľského vysporiadania môžu členské štáty v súlade so svojím národným právom stanoviť pozastavenie alebo prerušenie lehoty, počas ktorej sa každý nesúlad musí prejaviť a v opodstatnených prípadoch aj premlčacej lehoty“.
( 7 ) V rámci prebratia smernice 1999/44 pozri BODEN, D.: Le retard pris par la Belgique pour transposer la directive 1999/44/CE „sur certains aspects de la vente et des garanties des biens de consommation“. N: Zeitschrift für Gemeinschaftsprivatrecht , zv. 4, 2003 – 2004, s. 192; PINNA, A.: La transposition en droit français. In: European Review of Private Law , zv. 9, č. 2, 2001, s. 224 – 231.
( 8 ) Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji a zárukách spotrebného tovaru, KOM(95) 520 v konečnom znení – 96/0161(COD), s. 11.
( 9 ) V určitom rozsahu účinky prijatia jednotného pojmu „nesúlad tovaru so zmluvou“ spomína článok 2 ods. 3 smernice, podľa ktorého nejde o nesúlad, ak si spotrebiteľ v okamihu uzavretia zmluvy tento nesúlad uvedomoval alebo nemohol racionálne o ňom nevedieť. Pozri PELET, S.: L’impact de la directive 99/44/CE relative à certains aspects de la vente et des garanties des biens de consommation sur le droit français. In: Revue européenne de droit de la consommation , zv. 1, 2000, s. 49 – 50.
( 10 ) Podľa § 435 du Bürgerliches Gesetzbuch (nemecký Občiansky zákonník) je vec vylúčená z právnych vád, ak tretie osoby nemohli proti kupujúcemu uplatniť, pokiaľ ide o túto vec, nijaké práva alebo len práva stanovené v rozsahu zmluvy. § 923 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (rakúsky Občiansky zákonník) stanovuje medzi okolnosťami, ktoré vedú k vzniku zodpovednosti predávajúceho, predaj cudzej veci, zatajenie informácie o existencii práv, ktorými je vec zaťažená kupujúcemu a klamlivé uistenie, pokiaľ ide o neexistenciu práv zaťažujúcich vec. Pokiaľ ide o Sale of Goods Act 1979 (britský zákon z roku 1979 o predaji tovaru), až do edávna platný v Spojenom kráľovstve, jeho § 12 stanovoval, že predávajúci je zodpovedný za to, že má právo vec scudziť (alebo že toto právo má v okamihu prevodu vlastníctva na kupujúceho), ako aj za to, že v okamihu predaja vec nebude zaťažená a že nebude zaťažená až do okamihu prevodu veci na kupujúceho. Dnes – aspoň pokiaľ ide o zmluvy uzavreté spotrebiteľmi – je táto problematika upravená analogicky § 17 ods. 2 Consumer Rights Act 2015 (britský zákon z roku 2015 o právach spotrebiteľov). Podľa § 5563 kodeks cywilny (poľský Občiansky zákonník) je predávajúci zodpovedný voči kupujúcemu, ak predávaný tovar patrí tretej osobe alebo ak je zaťažený právom tretej osoby. Nakoniec podľa článku 41 Dohovoru Spojených národov o medzinárodnej kúpe tovaru, prijatého vo Viedni 11. apríla 1980, ktorý bol zdrojom inšpirácie pre normotvorcu Únie pri prácach na smernici 1999/44, ako to bude uvedené ďalej, „predávajúci musí dodať tovar, ktorý nie je obmedzený žiadnym právom alebo nárokom tretej osoby“. Tieto ustanovenia viedli k vytvoreniu typových pravidiel európskeho súkromného práva (Draft Common Frame of Reference), ktoré boli vypracované okrem iného s použitím prístupu komparatívneho práva. Podľa článku 2:305 prvej vety vykladaného v spojení s článkom 2:301 písm. d) knihy 4 časti A týchto pravidiel skutočnosť, že je vec zaťažená právom alebo opodstatneným nárokom tretej osoby je považovaná za prípad nesúladu tovaru („The good must be free from any right or reasonably well founded claim of a third party“). Pozri von BAR, C., CLIVE, E., SCHULTE NÖLKE, H. a i. (ed.): Principles, Definitions and Model Rules of European Private Law. Draft Common Frame of Reference (DCFR) . Outline Edition, München: Sellier European Law Publishers, 2009, s. 282.
( 11 ) Pozri článok 2 ods. 2 písm. c) smernice 1999/44.
( 12 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 1990, Dzodzi ( C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 , body 38 až 41 ).
( 13 ) Pozri rozsudky zo 17. júla 1997, Giloy ( C‑130/95 , EU:C:1997:372 , bod 28 ) a zo 7. januára 2003, BIAO ( C‑306/99 , EU:C:2003:3 , body 18 až 20 a 92 až 94 ).
( 14 ) Pozri odôvodnenie 1 smernice 1999/44, kde je odkaz na článok 153 ES nahradený článkom 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a ktorého význam je dnes ešte potvrdený článkom 38 Charty základných práv Európskej únie.
( 15 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 16 ) Dôvodová správa k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji spotrebného tovaru a zárukách na tento tovar [KOM(95) 520 v konečnom znení – 96/0161(COD), s. 12].
( 17 ) Pozri dôvodovú správu k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji spotrebného tovaru a zárukách na tento tovar [KOM(95) 520 v konečnom znení – 96/0161(COD), s. 9 a 16].
( 18 ) Dôvodová správa k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji spotrebného tovaru a zárukách na tento tovar [KOM(95) 520 v konečnom znení – 96/0161(COD), s. 13]. Skutočnosť, že dohovor predstavoval inspiráciu pre normotvorcu Únie v rámci prác na smernici 1999/44, bola tiež zaznamenaná v právnej teórii. Pozri najmä MAGNUS, U.: The CISG’s Impact on European Legislation. In: The 1980 Uniform Sales Law: Old Issues Revisited in the Light of Recent Experiences . vyd. F. Ferrari, Milano: Sellier European Law Publishers, 2003, s. 135 až 141; MONTFORT, C.: À la recherche d’une notion de conformité contractuelle. Étude comparée de la Convention de Vienne, de la directive 1999/44 et de certaines transpositions nationales. In: European Review of Private Law , zv. 4, 2006, s. 499.
( 19 ) Dohovor nijako neupravuje premlčanie nárokov založených na zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru. Neexistencia ustanovenia týkajúceho sa tejto otázky v dohovore predstavuje „vnútornú medzeru“, teda medzeru, pre ktorú je potrebné hľadať riešenie v zákone určenom pravidlami medzinárodného súkromného práva. MAGNUS, U.: CISG vs. CESL. In: CISG vs. Regional Sales Law Unification: With a Focus on the New Common Sales Law . vyd. U. Magnus, München, 2012, s. 112 a 113. Konečne premlčanie nárokov založených na zmluve pokrytej dohovorom sa riadi ustanoveniami vnútroštátneho práva. Nie je potrebné prezentovať rôzne pravidlá prijaté v každom z členských štátov. Je však nepochybné, že v tejto súvislosti boli zachované rozdielne prístupy. Otázka premlčania bola tiež predmetom samostatných ustanovení v Dohovore o premlčaní pri medzinárodnej kúpe tovaru, prijatom v New Yorku 14. júna 1974. Nechcem tu detailne opisovať spôsob, ktorým sa tento dohovor použije. V každom prípade sa môže uplatniť namiesto vnútroštátneho práva na účely preskúmania premlčania nárokov založených na zmluve spadajúcej do pôsobnosti dohovoru z roku 1980. Podľa článku 8 dohovoru z roku 1974 je premlčacia lehota spravidla štvorročná. Toto zistenie je o to relevantnejšie, že jedným z dôvodov, pre ktorý sa upustilo od úpravy premlčania v dohovore z roku 1980, bol predpoklad, podľa ktorého v tejto súvislosti bude možné prispôsobiť ustanovenia dohovoru o premlčaní takým spôsobom, aby sa vzájomne dopĺňali. KRUISINGA, S. A.: What consumer and commercial sales law have in common? A comparison of the EC Directive on consumer sales law and the UN Convention on contracts for the international sale of goods. In: European Review of Private Law , zv. 9, č. 2, 2001, s. 185.
( 20 ) Článok 7 ods. 1 druhý pododsek francúzskeho jazykového znenia smernice 1999/44 odkazuje na článok 5 ods. 1 použitím slova „délai“, ktorý je použitý v druhej vete tohto ustanovenia vo výraze „délai de prescription“. Rovnako v anglickom znení článok 7 ods. 1 smernice odkazuje na doby („period“) stanovené v článku 5 ods. 1, kde sa výraz „limitation period“ objavuje v druhej vete na určenie premlčacích lehôt. Poľský preklad smernice, ktorý v článku 7 ods. 1 druhom pododseku odkazuje na „okresy“ uvedené v článku 5 ods. 1 je v tejto súvislosti tiež nejednoznačný. V tomto poslednom ustanovení sa pojem „okres“ objavuje len na označenie pravidiel, pokiaľ ide o „okresy przedawnienia“. V článku 7 ods. 1 druhom pododseku španielskeho jazykového znenia smernice sa odkazuje na článok 5 ods. 1 prostredníctvom pojmu „plazo de responsabilidad por parte del vendedor menor que el establecido en el apartado 1 del artículo 5“, aj keď rovnaký pojem „plazo“ sa objavuje v článku 5 ods. 1 na označenie premlčacích lehôt („plazo de prescripción“). Znenie smernice v talianskom jazyku môže vyvolávať pochybnosti. V tomto znení článok 7 ods. 1 druhý pododsek odkazuje na článok 5 ods. 1 použitím pojmu „periodo di tempo“. Tento pojem sa však neobjavuje v článku 5 ods. 1, v ktorom sa hovorí o zodpovednosti predávajúceho za každý nesúlad, ktorý sa objaví v lehote dvoch rokov od dodania tovaru (článok 5 ods. 1 prvá veta: „il difetto di conformità si manifesta entro il termine di due anni“) a účinkoch premlčania (článok 5 ods. 1 druhá veta: „… prescrizione, questa non può intervenire …“). Chcel by som poznamenať, že v niektorých jazykových zneniach nevyvoláva odkaz uvedený v článku 7 ods. 1 smernice 1999/44 takéto výkladové ťažkosti. Článok 7 ods. 1 druhý pododsek litovského jazykového znenia smernice odkazuje na záručnú lehotu uvedenú v článku 5 ods. 1 tejto smernice („trumpesnis pardavėjo atsakomybės laikotarpis nei tas, kuris nurodytas 5 straipsnio 1 dalyje“), zatiaľ čo článok 5 ods. 1 druhá veta litovského jazykového znenia smernice uvádza premlčacie lehoty použitím pojmu „senaties terminas“.
( 21 ) V prípade nemeckého jazykového znenia smernice môže znenie článku 7 ods. 1 druhého pododseku druhej vety smernice 1999/44 poskytnúť dodatočné indikácie. Zatiaľ čo článok 7 ods. 1 druhý pododsek prvá veta stanovuje možnosť skrátiť záručnú lehotu, ktorá viaže predávajúceho podľa článku 5 ods. 1 smernice („der Verkäufer weniger lange haftet als in Artikel 5 Absatz 1 vorgesehen“), článok 7 ods. 1 druhý pododsek druhá veta okrem toho uvádza, že predmetný odkaz sa týka záručnej lehoty (Haftungsdauer), ktorá nemôže byť kratšia než jeden rok.
( 22 ) Pozri rozsudok z 2. septembra 2015, Surmačs ( C‑127/14 , EU:C:2015:522 , bod 28 ).
( 23 ) Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji a zárukách spotrebného tovaru [KOM(95) 520 v konečnom znení – 96/0161(COD), s. 17 a nasl.].
( 24 ) Stanovisko Hospodárskeho a sociálneho výboru k „Návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji a zárukách spotrebného tovaru“ ( Ú. v. ES C 66, 1997, s. 8 a 10).
( 25 ) Pozri spoločnú pozíciu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 51/98 z 24. septembra 1998 vydanú Radou, rozhodujúcou v súlade s konaním uvedeným v článku 189 B Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o predaji a zárukách spotrebného tovaru ( Ú. v. ES C 333, 1998, s. 50 a 54).
( 26 ) Pozri rozsudok z 1. marca 2012, González Alonso ( C‑166/11 , EU:C:2012:119 , bod 26 a citovanú judikatúru).
( 27 ) Rozsudky zo 17. apríla 2008, Quelle ( C‑404/06 , EU:C:2008:231 , bod 42 ), a zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz ( C‑65/09 a C‑87/09 , EU:C:2011:396 , bod 58 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Quelle ( C‑404/06 , EU:C:2007:682 , bod 48 ) a pripomienky v poznámke pod čiarou 32, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mazák vo veci Gebr. Weber ( C‑65/09 , EU:C:2010:274 , body 30 , 85 a 86 ).
( 28 ) Rozsudok zo 17. apríla 2008, Quelle ( C‑404/06 , EU:C:2008:231 , bod 42 ).
( 29 ) Rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz ( C‑65/09 a C‑87/09 , EU:C:2011:396 , bod 58 ).
( 30 ) Bolo však zdôraznené, že vyvrátenie domnienky stanovenej v tomto ustanovení sa môže týkať takého druhu nesúladu, ktorý vyplýva z používania tovaru, ale nie, podľa môjho názoru, z akéhokoľvek nesúladu ako takého. STAUDENMAYER, D.: The Directive on the Sale of Consumer Goods and Associated Guarantees – A Milestone in the European Consumer and Private Law. In: European Review of Private Law , zv. 4, 2000, s. 561.
( 31 ) V spore vo veci samej, ktorá viedla k návrhu na začatie prejudiciálneho konania, navrhovateľ uplatnil nárok 12. marca 2012, vozidlo bolo kúpené 21. septembra 2010 a nedostatok bol zistený 22. septembra 2010.
( ) Pozri bod 91 týchto návrhov.