C-294/16

62016CC0294

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 19. júla 2016 ( 1 )

Vec C‑294/16 PPU

JZ

3.

Hoci by sa na prvý pohľad dalo dospieť k záveru, že pojem „zadržiavanie“ v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia zahŕňa len odňatie slobody stricto sensu , z výkladu tohto ustanovenia v súlade so základnými právami zakotvenými v článku 6 ZEÚ a vyjadrenými v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vyplýva, že tento pojem zadržiavanie môže zahŕňať opatrenia spojené s obmedzením slobody, ktoré možno v závislosti od jeho prísnosti považovať za odňatie slobody.

4.

Otázku, či opatrenia uložené vykonávajúcim členským štátom sú v prejednávanej veci vzhľadom na svoju kumuláciu, závažnosť a dobu trvania spojené s obmedzením slobody porovnateľným s uväznením, a teda musia byť započítané do celkovej doby odňatia slobody v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, bude potrebné posúdiť s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

I – Právny rámec

A – Právo Únie

2. Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)]. Týmto pristúpením nie sú dotknuté právomoci Únie vymedzené v zmluvách.

3. Základné práva tak, ako sú zaručené [EDĽP] a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.“

6.

Podľa článku 1 ods. 1 protokolu č. 30 o uplatňovaní Charty základných práv Európskej únie na Poľsko a Spojené kráľovstvo „Chartou sa nerozširuje možnosť Súdneho dvora Európskej únie, ani iného súdu či súdneho orgánu Poľska alebo Spojeného kráľovstva, aby určil, či sú zákony, iné právne predpisy či administratívne ustanovenia, postupy alebo konanie Poľska alebo Spojeného kráľovstva v súlade so základnými právami, slobodami a zásadami, ktoré opätovne potvrdzuje“.

2. Charta

7.

10.

Odôvodnenie

12 rámcového rozhodnutia spresňuje, že toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 ZEÚ a vyjadrené v Charte, najmä jej kapitole VI.

11.

Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia pripomína, že toto rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii“.

12.

Článok 26 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Započítanie doby zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte“, v odseku 1 stanovuje:

II – Spor vo veci samej

15.

Pán Z bol v roku 2007 odsúdený poľským súdom na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a dvoch mesiacov. Keďže pán Z opustil Poľsko, príslušný súd vydal európsky zatykač. Dňa18. júna 2014 bol pán Z v rámci výkonu tohto európskeho zatykača zadržaný orgánmi Spojeného kráľovstva.

16.

V období od 19. júna 2014 do 14. mája 2015 bolo pánovi Z uložené domáce väzenie ( curfew condition ) s elektronickým monitorovaním ( electronic monitoring condition ).

17.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že hoci výkon niektorých trestov odňatia slobody formou domáceho väzenia s elektronickým monitorovaním nie je v poľskom právnom systéme neznámy, nie je stanovený pre všetky tresty. Navyše poľské právo neupravuje domáce väzenie s elektronickým monitorovaním ako ochranné opatrenie. Vznikajú tak pochybnosti, či môžu byť obdobia uplatnenia takéhoto opatrenia započítané do celkovej doby odňatia slobody.

20.

Vnútroštátne súdy zrejme vykladajú pojem „zadržiavanie“ v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia so zreteľom na príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva, t. j. ustanovenia článku 63 ods. 1 trestného zákona. Vzhľadom na to, že pojem „skutočné odňatie slobody“ použitý v týchto ustanoveniach má skôr obmedzenú pôsobnosť, môžeme tak pozorovať určité zdráhanie sa vnútroštátnych súdov, pokiaľ ide o možnosť započítať obdobie domáceho väzenia s elektronickým monitorovaním do trestu odňatia slobody. Poľský ústavný súd však vo viacerých rozhodnutiach nevylúčil túto možnosť. Zdôraznil však, že odpoveď v prejednávanej veci závisí od toho, či podmienky výkonu takéhoto opatrenia umožňujú považovať ho za skutočné odňatie slobody.

21.

Vnútroštátny súd sa tiež odvoláva na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa výkladu pojmu „pozbavenie slobody“ v zmysle článku 5 EDĽP, aby poukázal na rôzne prístupy, akými tento pojem vykladajú medzinárodné súdy. Odvoláva sa tiež na ustanovenia Charty, najmä jej článok 49 ods. 3, a pýta sa, či by prípadné zamietnutie žiadosti podanej v konaní vo veci samej nemalo za následok porušenie zásady proporcionality v zmysle uvedeného článku.

Aký vplyv má článok 49 ods. 3 Charty na výklad článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia?

—

Za predpokladu, že opatrenia, akými sú opatrenia dotknuté vo veci samej, je možné kvalifikovať ako zadržiavanie v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia, priznáva tento článok súdnemu orgánu členského štátu vydávajúceho zatykač mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o (úplné alebo čiastočné) započítanie období, počas ktorých boli takéto opatrenia uplatňované vo vykonávajúcom členskom štáte? V prípade kladnej odpovede, riadi sa rozsah, v akom sa takéto obdobia započítajú, právom Únie alebo právom členského štátu vydávajúceho zatykač? Má v tomto kontexte súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač zohľadniť aj právo vykonávajúceho členského štátu?

24.

Vláda Spojeného kráľovstva bola okrem toho požiadaná, aby poskytla Súdnemu dvoru spresnenia týkajúce sa ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatnili v prejednávanej veci, ako aj konkrétnych opatrení uložených pánovi Z.

25.

Opačný postoj by mohol viesť k nezapočítaniu niektorých období skutočného odňatia slobody, čo by bolo v rozpore so zásadou proporcionality zakotvenou v článku 49 ods. 3 Charty. Poľská republika sa v tomto kontexte tiež domnieva, že článok 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia je vyjadrením zásady proporcionality. Stanovuje totiž, že obdobia zadržiavania vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača sa započítajú do celkovej doby odňatia slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač, takže stíhaná osoba nie je za ten istý čin potrestaná dvomi trestami s rovnakým účinkom.

29.

Prináleží teda súdu, ktorému bola vec predložená v členskom štáte vydávajúcom zatykač, aby posúdil, či v dôsledku uplatnenia iných ako tradičných foriem opatrení spojených s odňatím slobody dochádza k skutočnému odňatiu slobody. Práve tento súd musí určiť, či opatrenie uplatnené v členskom štáte vykonávajúcom zatykač dosahuje dostatočnú úroveň prísnosti a obmedzenia, aby sa mohlo považovať za zadržiavanie v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia, a teda započítať do doby uloženého trestu.

30.

So zreteľom na uvedené úvahy sa Poľská republika domnieva, že pojem zadržiavanie sa vzťahuje aj na opatrenia uplatnené vykonávajúcim členským štátom, ktoré spočívajú v elektronickom monitorovaní miesta pobytu osoby, na ktorú bol zatykač vydaný, spojenom s domácim väzením, a to za predpokladu, že sú tieto opatrenia natoľko prísne a obmedzujúce, že predstavujú opatrenie podobné odňatiu slobody.

31.

Vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že pojem „zadržiavanie“ v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia v zásade zahŕňa len opatrenia spojené s odňatím slobody stricto sensu . Iba tento záver možno vyvodiť zo samotného znenia uvedeného článku, z legislatívneho kontextu rámcového rozhodnutia (v ktorom treba odkázať na článok 12) a práva Únie (najmä rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV ( 5 )), ako aj z článku 6 Charty.

35.

Podľa vlády Spojeného kráľovstva je článok 49 ods. 3 Charty irelevantný pre výklad článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia a neexistuje nijaká miera voľnej úvahy, pokiaľ ide o započítanie období, počas ktorých sa vo vykonávajúcom členskom štáte uplatňovali opatrenia, akými sú opatrenia dotknuté vo veci samej, ak sa dospeje k záveru, že zahŕňajú „zadržiavanie“ v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

36.

Pokiaľ ide o Komisiu, tá konštatuje, že článok 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa musí chápať a vykladať v kontexte systému postupov odovzdávania osôb, ako je zavedený týmto rámcovým rozhodnutím. Podľa jej názoru z tohto systému vyplýva, že postup odovzdávania a účinky európskeho zatykača sú založené na spolupráci medzi súdnymi orgánmi členských štátov, ktorá vyžaduje vzájomné pochopenie kľúčových pojmov, akým je pojem „zadržiavanie“, ktorý sa javí ako rozhodujúci pre rozhodnutie v tejto veci.

37.

Komisia navyše uvádza, že práve kumulácia, závažnosť a doba trvania opatrenia dohľadu alebo monitorovania môžu mať za následok, že „kvantita sa zmení na kvalitu“, takže obmedzenia slobody pohybu vyplývajúce zo všetkých týchto opatrení sa musia vzhľadom na ich prísnosť považovať za opatrenie spojené s pozbavením osobnej slobody.

41.

Pokiaľ ide o teleologický výklad, Komisia tvrdí, že cieľom článku 26 rámcového rozhodnutia je napraviť nedostatok, ktorým sa vyznačoval predchádzajúci systém mnohostranného vydávania, v ktorom, ako bolo potvrdené v návrhu rámcového rozhodnutia KOM(2001) 522 v konečnom znení ( 8 ), „možnosť započítať do celkovej doby trestu obdobie strávené vo vydávacej väzbe nebola vždy zaručená“. Tento článok 26 tak ukladá súdnym orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač povinnosť započítať do doby trestu celkovú dobu zadržiavania vo vykonávajúcom členskom štáte. V tomto kontexte a s ohľadom na zásadu vzájomného uznávania je potrebné vykladať článok 26 rámcového rozhodnutia vo svetle vývoja jednotlivých opatrení, ktorými sa nahrádza väzba v tradičnom význame tohto slova.

42.

Komisia na základe toho vyvodzuje záver, že pojem „zadržiavanie“ v zmysle článku 26 rámcového rozhodnutia zahŕňa opatrenia spojené s pozbavením osobnej slobody, ktoré nariadil súdny orgán vykonávajúceho členského štátu na účely výkonu európskeho zatykača. Okrem uväznenia v nápravnovýchovnom zariadení treba za opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody považovať aj opatrenia dohľadu a monitorovania pobytu osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač vydaný, ak tieto opatrenia vzhľadom na ich kumuláciu, závažnosť a dobu trvania pozbavujú túto osobu fyzickej slobody spôsobom porovnateľným s uväznením. Prináleží súdnemu orgánu členského štátu vydávajúceho zatykač, aby na základe informácií poskytnutých vykonávajúcim súdnym orgánom posúdil, či je to tak s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci.

45.

Ako je v práve Únie bežné, použitie kategórií, ktoré sa majú uplatniť vo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkoch, je realizovateľné len v rozsahu, v akom sa zúžia na spoločný a jednotný pojem pre všetky členské štáty.

46.

Ako totiž zdôraznil vnútroštátny súd, podľa ustálenej judikatúry „z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou“ ( 9 ).

47.

Samotný pojem „zadržiavanie“, ktorý má vyplývať z rámcového rozhodnutia, musí vychádzať z dodržiavania základných práv a zásad uznaných v článku 6 ZEÚ a vyjadrených v Charte, pričom nemožno zabúdať, že základné práva tak, ako sú zaručené EDĽP a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú podľa článku 6 ods. 3 ZEÚ všeobecné zásady práva Únie. ( 10 )

51.

Pokiaľ ide o významovú súvislosť, na ktorej sa zakladá vzťah medzi článkom 26 ods. 1 na jednej strane a článkami 11 a 12 rámcového rozhodnutia na druhej strane, rozdiely medzi jednotlivými jazykovými verziami prvého z týchto ustanovení nemajú podľa môjho názoru vplyv na jeho správne chápanie. ( 11 )

52.

Normotvorca, ktorý je autorom rámcového rozhodnutia, vníma pojem zatknutie „s cieľom výkonu európskeho zatykača“ a pojem „zadržiavanie“ ako rovnocenné pojmy. Podľa článku 12 rámcového rozhodnutia totiž, „keď je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu“ ( 12 ), pričom alternatívou tohto „zadržiavania“ je „dočasné prepustenie “ ( 13 ), ktoré je podľa tohto článku 12 „možné kedykoľvek“.

53.

„Zadržiavanie“ nie je teda ničím iným než predĺžením „odňatia slobody“, ktoré vyplýva zo zatknutia. Okrem toho cieľom článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia je započítať do zadržiavania na výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody vo vydávajúcom členskom štáte práve zadržiavanie vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača .

57.

Je pravda, že pojem obmedzenie sa od tohto pojmu zadržiavanie líši skôr intenzitou než povahou alebo podstatou. V každom prípade aj tu ide o obmedzenia osobnej autonómie, ktoré však nie sú natoľko podstatné ako v prípade osôb umiestnených v nápravnovýchovných zariadeniach alebo vo väzení.

B – Vplyv Charty a EDĽP

58.

Vnútroštátny súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom uvádza, že z jej doktríny týkajúcej sa článku 5 EDĽP je pre naše potreby možné vyvodiť užitočné výkladové usmernenia.

59.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. novembra 1980, Guzzardi v. Taliansko ( 18 ), v ktorom tento súd uviedol, že keďže rozdiel medzi „odňatím“ a „obmedzením slobody“ spočíva v intenzite a nie v povahe, „zaradenie do jednej alebo druhej kategórie je niekedy obťažné, lebo v niektorých krajných prípadoch závisí čisto od individuálneho posúdenia“ ( 19 ). V uvedenej veci Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že na účely určenia toho, či je určitá osoba pozbavená slobody, „treba vychádzať z jej konkrétnej situácie a zohľadniť všetky kritériá, ako sú druh, trvanie, účinky a spôsob výkonu dotknutého opatrenia“ ( 20 ). Na základe toho Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že hoci pri každom jednotlivo posudzovanom prvku nemožno hovoriť o odňatí slobody, ich kumuláciou vzniká otázka prípadného uplatnenia článku 5 EDĽP. Štrasburský súd prirovnal pobyt sťažovateľa na ostrove Asinara k umiestneniu v „otvorenej väznici“ alebo disciplinárnom zariadení a rozhodol, že zaobchádzanie so sťažovateľom predstavuje odňatie slobody. ( 21 )

63.

V rozsudku z 2. novembra 2006, Dacosta Silva v. Španielsko ( 22 ), Európsky súd pre ľudské práva tiež rozhodol, že šesťdňové domáce väzenie, ktoré nadriadený nariadil príslušníkovi ozbrojených síl Guardia Civil na základe disciplinárneho pochybenia, predstavuje odňatie slobody, keďže toto domáce väzenie spočívalo v povinnosti zdržiavať sa v mieste bydliska s povolením vychádzať na účely nákupu liekov a iných nevyhnutných výrobkov, ako aj na účely účasti na náboženských obradoch.

Na tento účel článok 26 ods. 2 rámcového rozhodnutia stanovuje, že „vykonávajúci súdny orgán… poskytne… všetky informácie týkajúce sa trvania väzby požadovanej osoby na základe európskeho zatykača“, čo umožňuje súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač preskúmať aj skutočnú povahu okolností, ktorými sa vyznačuje konkrétna situácia požadovanej osoby počas obdobia „zadržiavania“ orgánmi vykonávajúceho členského štátu.

67.

So zreteľom na tieto informácie musí vnútroštátny súd overiť, či existuje rovnocennosť medzi opatreniami zahŕňajúcimi pozbavenie osobnej slobody stricto sensu na jednej strane a opatreniami uplatnenými na účastníka konania vo veci samej na druhej strane, aby zistil, či druhé uvedené opatrenia viedli k vzniku situácie, ktorá je z vecného hľadiska porovnateľná so situáciou vyplývajúcou z prvých uvedených opatrení.

68.

Domnievam sa však, že ak má byť vnútroštátnemu súdu (a nepriamo aj ostatným súdom členských štátov) poskytnutá užitočná odpoveď na rozhodnutie v spore vo veci samej, Súdny dvor by mal z hľadiska článku 26 rámcového rozhodnutia rozhodnúť o kvalifikácii opatrení, ktoré boli prijaté voči pánovi Z po jeho prepustení v Spojenom kráľovstve. Navrhujem pritom odpovedať v tom zmysle, že na základe informácií, ktoré na pojednávaní poskytli Sąd Rejonowy dla Łodzi‑Śródmieścia w Łodzi (Okresný súd Lodž‑Centrum) a vláda Spojeného kráľovstva, tieto opatrenia nemožno kvalifikovať ako opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody.

69.

V porovnaní s prípadmi, o ktorých rozhodol Európsky súd pre ľudské práva, podmienky, ktorým bol účastník konania vo veci samej vystavený, zahŕňali totiž len obmedzenia, ktoré možno kvalifikovať ako obmedzenia jeho osobnej slobody, keďže sa mohol zdržiavať na ním uvedenej adrese a nebol zbavený slobody cestovať v rámci územia Spojeného kráľovstva. Je pravda, že sa musel zdržiavať v mieste pobytu v čase od 22.00 do 7.00 hod., musel sa hlásiť na policajnej stanici, najskôr každý deň a neskôr počas väčšiny dotknutého obdobia trikrát týždenne a neustále musel mať pri sebe mobilný telefón. Podľa môjho názoru však ide o „obmedzenia“, ktoré ani ako celok nie sú porovnateľné s opatreniami, ktoré boli uplatnené na sťažovateľov v spomínaných veciach prejednávaných pred Európskym súdom pre ľudské práva. V každom prípade si nemyslím, že zahŕňali tak podstatné obmedzenia osobnej autonómie pána Z, že výrazne znížili jeho schopnosť samostatne rozhodovať o vlastnom konaní.

72.

Treba však dodať, že tento záver sa vzťahuje len na povinnosť uplatniť započítanie stanovené v článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia v konaní vo veci samej. Vnútroštátnemu súdu nič nebráni v tom, aby len na základe vnútroštátneho práva rozhodol, že do doby prebiehajúceho odňatia slobody budú započítané obdobia, ktoré uložil vykonávajúci členský štát, hoci predstavujú opatrenia zahŕňajúce nie pozbavenie, ale len obmedzenie osobnej slobody.

73.

Jednoduchšie povedané, právo Únie ukladá v tejto oblasti len povinnosť, ktorú možno kvalifikovať ako minimálnu: povinnosť započítať obdobia „zadržiavania“ v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia, pričom prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či opatrenia uplatnené na účastníka konania vo vykonávajúcom členskom štáte predstavujú skutočné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody. Ak súd zabezpečujúci výkon trestov kvalifikuje tieto opatrenia ako opatrenia predstavujúce odňatie slobody (a to v súlade s kritériami vyvodenými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), musí ich v súlade s článkom 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia zohľadniť na účely započítania do doby odňatia slobody vo vydávajúcom členskom štáte.

Článok 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299/SVV, sa má vykladať v tom zmysle, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na základe kritéria rovnocennosti medzi opatreniami zahŕňajúcimi pozbavenie osobnej slobody stricto sensu na jednej strane a opatreniami uplatnenými na účastníka konania vo veci samej na druhej strane overil, či druhé uvedené opatrenia viedli k vzniku situácie, ktorá je z vecného hľadiska porovnateľná so situáciou vyplývajúcou z prvých uvedených opatrení, a v prípade kladnej odpovede ich započítal do doby odňatia slobody, ktoré sa má vykonať vo vydávajúcom členskom štáte.

2.

Za okolností, o aké ide vo veci samej, sa musí vylúčiť, že by sporné opatrenia mohli byť kvalifikované ako opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v zmysle článku 26 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 , ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

( 3 ) Dz. U. č. 88, čiastka 553.

( 10 ) Protokol č. 30, ktorý je pripojený k Lisabonskej zmluve, nepripúšťa v tejto súvislosti nijakú výnimku, keďže jeho „článok 1 ods. 1… objasňuje článok 51 [Charty] týkajúci sa jej rozsahu pôsobnosti, a nie je jeho cieľom oslobodiť Poľskú republiku a Spojené kráľovstvo od povinnosti dodržiavať ustanovenia [Charty] ani zabrániť súdnym orgánom jedného z týchto členských štátov dohliadať na dodržiavanie týchto ustanovení“ (rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i., C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 , bod 120 ).

( 11 ) Španielska, nemecká, francúzska a portugalská jazyková verzia používajú rôzne výrazy pre označenie doby, ktorá sa má započítať ( detención, Haft, détention, detenção ), a doby, ktorá má byť vykonaná vo vydávajúcom členskom štáte ( privación de libertad, Freiheitsentzug, privation de liberté, privação da liberdade ). Naproti tomu anglická a holandská jazyková verzia používajú na označenie oboch dôb rovnaké slovo ( detention, vrijheidsbeneming ).

( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Holandská jazyková verzia používa výrazy „ aangehouden “ pre „zatknutá“ a „ in hechtenis blijft “ pre „naďalej zadržiavať“. Anglická jazyková verzia hovorí v oboch prípadoch o „ detention “.

( 13 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Anglická jazyková verzia používa slovo „ released “, zatiaľ čo holandská jazyková verzia používa výraz „ in voorlopige vrijheid worden gesteld “.

( 14 ) Odôvodnenie 4 rámcového rozhodnutia 2009/829. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Anglická jazyková verzia hovorí o „ non‑custodial mesures“ a „provisional detention “, španielska jazyková verzia o „ medidas no privativas de libertad “ a „ prisión provisional “, nemecká jazyková verzia o „ Maßnahmen ohne Freiheitsentzug “ a „ Untersuchungshaft“ a talianska jazyková verzia o „ misure non detentive“ a „detenzione cautelare “. V portugalskej jazykovej verzii sú použité výrazy „ medidas não privativas de liberdade “ a „ prisão preventiva “.

( 21 ) Podmienky sťažovateľa sú v bode 95 rozsudku vo veci Guzzardi v. Taliansko opísané takto:

„Hoci bol priestor, v ktorom sa mohol sťažovateľ pohybovať, oveľa väčší ako rozloha väzenskej cely a nebol ohraničený nijakou fyzickou bariérou, pokrýval len malú časť ťažko prístupného ostrova, ktorého približne deväť desatín územia zaberala väznica. P. Guzzardi býval v časti osady Cala Reale, ktorú tvorili hlavne staré, ba dokonca schátrané domy, budova bývalého zdravotníckeho zariadenia, policajná stanica, škola a kaplnka. Žil tam najmä v spoločnosti osôb podliehajúcich rovnakému opatreniu a príslušníkov polície. Takmer všetci trvalí obyvatelia ostrova Asinara bývali v obci Cala d’Oliva, kam sťažovateľ nemohol ísť, a zjavne takmer nevyužívali svoje právo vstupu do Cala Reale. Sťažovateľ mal teda len málo príležitostí na sociálne kontakty mimo svojich príbuzných, ‚spolubývajúcich‘ a zamestnancov poverených dohľadom. Dohľad bol vykonávaný prísne a takmer nepretržite. Dotyčný napríklad nemohol vychádzať z miesta bydliska v čase od 22.00 do 7.00 hod. bez predchádzajúceho včasného oznámenia príslušným orgánom. Týmto orgánom sa musel hlásiť dvakrát denne a keď chcel telefonovať, musel im uviesť meno a číslo osoby, ktorej bude telefonovať. Potreboval ich súhlas pri každej ceste na Sardíniu alebo na pevninu, ktoré však podnikal len zriedka a samozrejme vždy pod prísnym dohľadom policajtov. V prípade porušenia niektorej z jeho povinností mu hrozilo potrestanie ‚zatknutím‘. Napokon od jeho príchodu do Cala Reale do jeho odchodu do Force uplynulo viac než šestnásť mesiacov.“