C-297/16

62016CC0297

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NILS WAHL

prednesené 21. septembra 2017 ( 1 )

Vec C‑297/16

Colegiul Medicilor Veterinari din România

1.

Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania pýta, či je podľa práva Únie prípustné, aby bol maloobchodný predaj, používanie a podávanie veterinárnych biologických výrobkov, prípravkov proti parazitom na osobitné účely a veterinárnych liekov v Rumunsku (ďalej len „dotknuté výrobky“) obmedzený na veterinárnych lekárov. Žiada tiež o usmernenie týkajúce sa výkladu práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej hospodársku štruktúru veterinárnych farmaceutických zariadení, prostredníctvom ktorých sa predaj takýchto výrobkov uskutočňuje.

2.

Návrh bol podaný v rámci konania prebiehajúceho medzi Colegiul Medicilor Veterinari din România (Komora veterinárnych lekárov; ďalej len „Komora“) na jednej strane a na druhej strane Autoritatea Nažională Sanitară Veterinară şi pentru Siguranža Alimentelor (Národný úrad pre veterinárnu starostlivosť a bezpečnosť potravín; ďalej len „Úrad“) – podporovaný Asociažia Nažională a Distribuitorilor de Produse de Uz Veterinar din România (Národná asociácia distribútorov veterinárnych výrobkov v Rumunsku; ďalej len „Distribútori“) – týkajúceho sa zákonnosti obežníka, ktorý vydal Úrad a ktorý menil a dopĺňal jeho veterinárny sanitárny poriadok (ďalej len „VSP“). Tento obežník zrušil povinnosť predložiť kópiu osvedčenia o registrácii v jednotnom registri veterinárnych zariadení v Rumunsku (ďalej len „register“) na účely získania povolenia na prevádzkovanie veterinárnych lekární a veterinárnych farmaceutických predajní.

3.

Prejudiciálne otázky sa zameriavajú na obmedzenia regulačnej autonómie členských štátov, pokiaľ ide o výsady súvisiace s povolaním veterinárneho lekára. V nasledujúcej časti vysvetlím, prečo považujem predmetnú rumunskú právnu úpravu, ktorá bola predložená Súdnemu dvoru, za nezlučiteľnú so smernicou 2006/123/ES ( 2 ).

5.

Článok 66 ods. 1 smernice 2001/82, ktorý je súčasťou hlavy VI uvedenej smernice („Vlastníctvo, veľkodistribúcia a výdaj veterinárnych liekov“), ukladá členským štátom povinnosť vykonať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby maloobchodné dodávky veterinárnych liekov vykonávali výhradne osoby, ktoré majú vykonávanie takýchto operácií povolené právnymi predpismi príslušného členského štátu.

6.

Článok 67 smernice 2001/82 stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie pravidlá Únie alebo vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výdaja veterinárnych liekov a zabezpečenia ochrany zdravia ľudí a zvierat, sa na výdaj veterinárnych liekov verejnosti vyžaduje veterinárny predpis. Navyše podľa tohto ustanovenia majú členské štáty prijať všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré zabezpečia, aby v prípade liekov vydávaných len na predpis bolo predpísané a dodané množstvo, ktoré je obmedzené na minimálnu dávku nevyhnutnú na dané ošetrenie alebo liečenie.

7.

Článok 68 ods. 1 smernice 2001/82 stanovuje:

Smernica 2006/123 sa podľa svojho článku 2 ods. 1 („Rozsah pôsobnosti“) uplatňuje na „služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte“ ( 6 ). Služby zdravotnej starostlivosti sú však z rozsahu tejto smernice vyňaté podľa článku 2 ods. 2 písm. f).

10.

Článok 3 ods. 3 smernice 2006/123 („Vzťah k iným ustanoveniam práva [Únie]“) stanovuje, že členské štáty uplatňujú ustanovenia tejto smernice v súlade s pravidlami, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb.

11.

Článok 15 smernice 2006/123 („Požiadavky podliehajúce hodnoteniu“) stanovuje:

„1. Členské štáty skúmajú, či sa podľa ich právnych systémov uplatňujú niektoré z požiadaviek[ ( 7 )] uvedených v odseku 2, a zabezpečujú, aby všetky takéto požiadavky boli zlučiteľné s podmienkami ustanovenými v odseku 3. Členské štáty prispôsobia zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia tak, aby boli zlučiteľné s týmito podmienkami.

…

3. Členské štáty overujú, že požiadavky uvedené v odseku 2 spĺňajú tieto podmienky:

a)

nediskriminácia: požiadavky nesmú byť priamo ani nepriamo diskriminačné vzhľadom na štátnu príslušnosť, alebo v prípade spoločností, vzhľadom na umiestnenie ich sídla;

b)

nevyhnutnosť: požiadavky musia byť opodstatnené závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu;

12.

Podľa § 2 Legea nr. 160/1998 pentru organizarea şi exercitarea profesiunii de medic veterinar (zákon č. 160/1998 o organizácii a výkone povolania veterinárneho lekára, v jeho opätovnom uverejnení, ďalej len „zákon č. 160/1998“) ( 8 ):

„1. Povolanie veterinárneho lekára môže vykonávať v Rumunsku akákoľvek fyzická osoba, ktorá je rumunským štátnym príslušníkom, držiteľom diplomu z odboru veterinárneho lekárstva v súlade so zákonom, ako aj štátni príslušníci členských štátov Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie, ktorí sú držiteľmi diplomu z odboru veterinárneho lekárstva, osvedčenia alebo iného dokladu, ktorý vydalo vzdelávacie zariadenie v týchto štátoch a ktorý preukazuje túto kvalifikáciu v súlade so zákonom.

…

5. Veterinárni lekári, ktorí sú rumunskými štátnymi príslušníkmi žijúcimi v zahraničí, ako aj veterinárni lekári, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie, ktorí vykonávajú povolanie veterinárneho lekára v Rumunsku, majú rovnaké práva a povinnosti týkajúce sa výkonu povolania, ktoré stanovuje Komora veterinárnych lekárov pre svojich členov.“

13.

Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 160/1998:

„Organizácia a práca veterinárneho lekára s oprávnením na výkon povolania sa pri výkone jeho povolania uskutočňuje:

a)

vo veterinárnej ambulancii v jednej z týchto foriem:

1.

veterinárna ambulancia;

„1. Veterinárna prax vzniká na základe osvedčenia o registrácii v [registri]… Osvedčenie o registrácii je potrebné na získanie povolenia na vykonávanie tejto praxe; kópia uvedeného osvedčenia sa doručí jeho držiteľovi.

2. [Register] vedie [Komora].“

18.

§ 37 zákona č. 160/1998 stanovuje:

„1. Veterinárne lieky a prípravky proti parazitom sa predávajú len v skladoch, farmaceutických predajniach a veterinárnych lekárňach oprávnených zákonom.

2. Veterinárne biologické výrobky sa môžu predávať iba v registrovaných veterinárnych skladoch a môžu ich používať len veterinárni lekári, oprávnené fyzické alebo právnické osoby pri poskytovaní veterinárnej starostlivosti.“

–

veterinárne lekárne a veterinárne farmaceutické predajne, ktorých imanie je vo výlučnom vlastníctve veterinárnych lekárov alebo bolo nadobudnuté iným spôsobom v nadväznosti na neskoršie legislatívne zmeny…“

20.

Článok 37 ŠVL stanovuje:

„1. Pri maloobchodnom predaji veterinárnych liekov konajú veterinárni lekári s oprávnením na výkon povolania výlučne ako právnické osoby v súlade s podmienkami [zákona č. 160/1998] a vykonávajú svoju činnosť v týchto schválených veterinárnych zdravotníckych zariadeniach: a) veterinárne farmaceutické predajne; b) veterinárne lekárne.

…

3. Veterinárne lieky, prípravky proti parazitom a biologické výrobky na veterinárne použitie môžu používať a podávať len veterinárni lekári, ktorí vlastnia veterinárne zariadenia poskytujúce služby veterinárnej starostlivosti alebo poradenstva, alebo sú zamestnancami takéhoto zariadenia…“

22.

Článok 39 ŠVL stanovuje:

„Oprávnenie na výkon povolania veterinárneho lekára… je dokument, ktorý vydáva Hlavný úrad okresnej rady – alebo Rada mesta Bukurešť – [Komory] na žiadosť veterinárnych lekárov o získanie oprávnenia na výkon povolania veterinárneho lekára v zariadeniach veterinárnej starostlivosti a veterinárnych farmaceutických zariadení, ktoré vykonávajú maloobchodný predaj veterinárnych liekov.“

c) VSP

23.

a)

personálu s vyšším odborným vzdelaním v odbore veterinárneho lekárstva;

b)

personálu so stredným odborným vzdelaním v odbore veterinárneho lekárstva, humánnej medicíny, farmaceutiky, chémie, biológie;

c)

administratívneho personálu.“

Článok 14 VSP vyžaduje, aby zamestnanci uvedení v článku 11 písm. b) vykonávali svoju činnosť len za prítomnosti a pod dohľadom veterinárneho lekára a aby poznali uplatniteľné veterinárne právne predpisy.

28.

Článok 23 ods. 1 a ods. 2 VSP uvádza, pokiaľ ide o zamestnancov veterinárnych farmaceutických predajní, pravidlá stanovené v článku 11 písm. a) až c) a článku 12 ods. 1. Okrem toho článok 23 ods. 3 stanovuje, že veterinárna farmaceutická predajňa nemôže fungovať bez zamestnancov uvedených v článku 11 písm. b).

29.

Podľa článku 24 VSP sa vo veterinárnych farmaceutických predajniach môžu predávať iba voľne predajné veterinárne lieky, iné veterinárne prípravky a krmivo a doplnky pre zvieratá. Navyše podľa článku 25 týchto pravidiel je vo veterinárnych farmaceutických predajniach zakázané predávať imunologické veterinárne lieky, veterinárne lieky vydávané na lekársky predpis a liečivé krmivo.

30.

Článok 51 písm. g) VSP ukladá veterinárnej farmaceutickej predajni tú istú povinnosť, aká je uvedená v článku 43 písm. j).

32.

Obežníkom č. 31/2015 z 26. marca 2015 (ďalej len „napadnutý obežník“) ( 11 ) Úrad zrušil článok 43 písm. j) a článok 51 písm. g) VSP.

II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

33.

V nadväznosti na prijatie napadnutého obežníka podala Komora na vnútroštátnom súde žalobu, ktorou sa domáhala jeho zrušenia, pričom okrem iného tvrdila, že porušuje článok 4 písm. i) zákona č. 160/1998.

Úrad vo svojej odpovedi namieta, že Ministerul Afacerilor Externe (ministerstvo zahraničných vecí, Rumunsko) vyjadrilo počas konzultácií v rámci procesu prijímania VSP námietky. Uvedené ministerstvo sa odvolávalo najmä na výmenu názorov s Európskou komisiou týkajúcu sa zlučiteľnosti predmetnej rumunskej právnej úpravy so smernicou 2006/123, predovšetkým s požiadavkou, aby veterinárni lekári boli výlučnými vlastníkmi v spoločnostiach, ktoré riadia veterinárne lekárne v Rumunsku. Úrad odkazuje tiež na stanovisko Consiliul Concurenžei (Rada pre hospodársku súťaž, Rumunsko), ktorá informovala o možnom obmedzení hospodárskej súťaže na trhu maloobchodného predaja veterinárnych výrobkov vo veterinárnych lekárňach vyplývajúcom z článku 43 písm. j) VSP. Na základe predložených pripomienok sa Úrad domnieva, že výhradné právo uvedené v článku 4 písm. i) zákona č. 160/1998 sa týka činnosti veterinárneho lekára, a nie činnosti zariadenia, v ktorom veterinárny lekár pracuje. Zákon č. 160/1998 nevyžaduje, aby výlučnými vlastníkmi spoločností boli veterinárni lekári, keďže veterinárny lekár môže pre takúto spoločnosť pracovať a tým zabezpečiť súlad s pravidlami o výhradnom práve v maloobchodnom predaji, používaní a podávaní dotknutých výrobkov.

36.

Distribútori ako vedľajší účastníci konania na podporu Úradu tvrdia okrem iného, že dotknutá rumunská právna úprava vedie k vzniku výhradných práv, ktoré obmedzujú podmienky, podľa ktorých môžu byť veterinárne ambulancie zriadené a vedené, ako aj podmienky obchodovania s veterinárnymi výrobkami. Distribútori tvrdia, že ide o narušenie hospodárskej súťaže, pretože tieto pravidlá porušujú slobody, ktoré obchodníkom zaručujú Zmluvy, články 67 a 69 ( 12 ) smernice 2001/82, ako aj mnohé ďalšie ustanovenia.

38.

Písomné pripomienky predložili Komora, Distribútori, rumunská vláda a Komisia. S výnimkou Komory sa všetci títo účastníci konania zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. júna 2017.

III. Analýza

A.

Otázky formálnej povahy

1. Údajné nedostatky návrhu na začatie prejudiciálneho konania

42.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania spresňuje, ktoré ustanovenia práva Únie považuje za relevantné. ( 13 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto v súlade s článkom 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Navyše skutočnosť, že Súdny dvor bude pravdepodobne musieť označiť presné ustanovenia práva Únie uplatniteľné v konaní vo veci samej nemá za následok neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Distribútori mali možnosť vyjadriť sa k pravidlám, ktoré považujú za uplatniteľné. ( 14 )

43.

Pokiaľ ide o potrebu preformulovať alebo doplniť prejudiciálne otázky, vrátim sa k nej nižšie v bode 55.

2. Existencia cezhraničného prvku

44.

Vzhľadom na to zastávam názor, že návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje dostatok údajov na to, aby bolo rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa výkladu ustanovení Zmluvy o slobode pohybu považované za nevyhnutné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci. ( 16 )

48.

Z tohto hľadiska nie je a fortiori potrebné, aby sa Súdny dvor vyjadril k tvrdeniam Komisie, ktoré boli predložené alternatívne, v tom zmysle, že by sa smernica 2006/123 mohla uplatňovať aj v prípade, ak by bol spor vo všetkých ohľadoch obmedzený na jediný členský štát. ( 17 )

B.

O merite veci

1. Uplatniteľné ustanovenia

52.

Navyše, ako uviedla Komisia, „služby zdravotnej starostlivosti“ sú síce vylúčené z rozsahu pôsobnosti smernice 2006/123, a to podľa jej článku 2 ods. 2 písm. f), avšak podľa odôvodnenia 22 tejto smernice sa pod pojmom „služby zdravotnej starostlivosti“ rozumejú služby, ktoré poskytuje zdravotnícky personál pacientom pri posudzovaní, udržiavaní alebo obnovovaní ich zdravotného stavu. ( 22 ) Keďže sa to netýka poskytovania veterinárnych služieb, smernica 2006/123 zostáva uplatniteľná v konaní vo veci samej podľa jej článku 2 ods. 1.

53.

Ďalej by som chcel zdôrazniť, že z predchádzajúcich bodov nevyplýva, že by bolo vylúčené súbežné uplatnenie článku 63 ZFEÚ. Toto ustanovenie sa vzťahuje na priame investície vo forme účasti v podniku prostredníctvom vlastníctva akcií, ktorá umožňuje účinný podiel na jeho riadení a kontrole, ako aj na portfóliové investície. ( 23 ) Ak by však dotknutá rumunská právna úprava mala obmedzujúce účinky na voľný pohyb kapitálu, tieto účinky by boli nevyhnutným dôsledkom prípadného zásahu do slobody usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ a neodôvodňovali by samostatné preskúmanie s ohľadom na článok 63 ZFEÚ. ( 24 ) Z toho vyplýva, že vzhľadom na rozsudok vo veci Rina Services a i. ( 25 ) to isté platí aj v prípade povinností, ktoré nie sú uvedené priamo v článku 49 ZFEÚ, ale skôr v smernici 2006/123.

54.

Moju analýzu budem ďalej rozvíjať len na základe smernice 2006/123.

57.

Jednoducho povedané táto právna úprava priznáva veterinárnym lekárom zákonný monopol na predaj, používanie a podávanie predmetných výrobkov.

58.

Má odkaz uvedený v článku 15 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123 v prvom rade na smernicu 2005/36 a v druhom rade na iné nástroje Únie – akým je smernica 2001/82 – vplyv na toto posúdenie? Komora zastáva názor, že to tak je.

59.

Ja sa však domnievam, že to tak nie je.

63.

Dospel som preto k záveru, že dotknutá rumunská právna úprava predstavuje požiadavku, ktorá sa má posudzovať podľa článku 15 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Zostáva zistiť, či táto požiadavka spĺňa podmienky uvedené v článku 15 ods. 3 smernice.

b) Odôvodnenie: článok 15 ods. 3 smernice 2006/123

64.

Podľa článku 15 ods. 3 smernice 2006/123 členské štáty overujú, či požiadavky, uvedené v článku 15 ods. 2 smernice v ich právnych systémoch sú a) nediskriminačné, b) nevyhnutné a c) proporčné.

65.

Napriek tomu sa domnievam, že to tak je.

69.

Otázka, aké služby spadajú do pôsobnosti smernice 2006/123 sa v skutočnosti odlišuje od otázky, na aké naliehavé dôvody sa môže členský štát odvolávať na odôvodnenie požiadavky stanovenej v článku 15 ods. 3 smernice. Navyše článok 15 ods. 3 písm. b) neobmedzuje naliehavé dôvody, na ktoré môže členský štát odkazovať. Z tohto dôvodu neexistuje žiadny rozpor s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Rina Services a i. ( 30 )

70.

Navyše, ako uviedla rumunská vláda, mnohé nástroje právnych predpisov Únie svedčia z pochopiteľných dôvodov o prepojení medzi zdravím zvierat a/alebo starostlivosťou o zvieratá a verejným zdravím. Platí to najmä v oblasti bezpečnosti potravín, kde je pravdepodobne súvislosť medzi zdravím zvierat a verejným zdravím najvýznamnejšia. ( 31 ) Zaručenie bezpečnej a vysoko kvalitnej dodávky veterinárnych liekov v členskom štáte považujem za legitímny cieľ. ( 32 )

71.

Zdá sa byť nesporné, že dotknutá rumunská právna úprava, ktorá vykonáva článok 66 smernice 2001/82, je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľa ochrany verejného zdravia. Obmedzenie práva na maloobchodný predaj, používanie a podávanie predmetných výrobkov na veterinárnych lekárov je jedným zo spôsobov, ako zabezpečiť, aby bolo predpísané a dodané množstvo veterinárnych liekov, ktoré je obmedzené na minimálnu dávku nevyhnutnú na dané ošetrenie alebo liečenie, v súlade s článkom 67 smernice 2001/82. V tejto súvislosti, ako v podstate uvádza Komora, nadmerné predpisovanie veterinárnych liekov, pre ktoré sa vyžaduje lekársky predpis, akými sú antibiotiká, vyvoláva vážne obavy o verejné zdravie. ( 35 ) Táto obava sa odzrkadľuje na úrovni Únie. ( 36 )

75.

To však nedáva odpoveď na otázku, či dotknutá rumunská právna úprava prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu verejného zdravia, a či môže byť nahradená inými menej obmedzujúcimi opatreniami, ktorými sa dosiahne rovnaký výsledok.

76.

Na túto otázku najlepšie odpovie samotný vnútroštátny súd. ( 37 )

77.

Bez ohľadu na to nie je zrejmé, prečo je absolútne nevyhnutné, aby mal veterinárny lekár výhradné právo na maloobchodný predaj dotknutých výrobkov, ako aj výhradné právo na ich predpisovanie. Predovšetkým, ako na pojednávaní poznamenala Komisia, je možné predpokladať, že aj iné osoby s vhodnou kvalifikáciou, ako napríklad lekárnici alebo iné osoby s vyšším odborným vzdelaním v oblasti farmácie, môžu predávať dotknuté výrobky. Rumunská vláda vo svojej odpovedi na pojednávaní uviedla, že povolanie veterinárneho lekárnika nie je v Rumunsku upravené. Ďalej uviedla, že podľa študijného programu, ktorý musia veterinárni lekári absolvovať podľa článku 38 ods. 1 smernice 2005/36, tak ako sa uvádza v bode 5.4.1 jej prílohy V, prechádzajú veterinárni lekári odbornou prípravou v oblasti farmácie a preto majú požadované schopnosti na predaj dotknutých výrobkov. Je to síce tak, no rumunská vláda nevysvetlila, ako táto príprava odlišuje veterinárnych lekárov od „bežných“ lekárnikov, ktorí tiež študovali farmáciu. V tomto zmysle, hoci lekárnici majú tiež súkromný záujem na dosiahnutí zisku v súvislosti s maloobchodným predajom veterinárnych liekov, umožniť nezávislej osobe predávať tieto výrobky po predložení veterinárneho lekárskeho predpisu by mohlo pomôcť tejto záujem zmierniť. ( 39 )

80.

Okrem toho neexistuje žiadne zjavné riziko, že nadmerné alebo nesprávne predpisovanie veterinárnych liekov by mohlo viesť k plytvaniu s finančnými zdrojmi príslušných zdravotných poisťovní. ( 40 ) Vzhľadom na to, že koncoví užívatelia musia zvyčajne zaplatiť za tieto výrobky (či už prostredníctvom uzavretého súkromného zdravotného poistenia zvierat alebo vlastnými prostriedkami), mali by mať možnosť slobodne si vybrať medzi nákupom týchto výrobkov od veterinárneho lekára alebo prostredníctvom iného vhodného maloobchodného reťazca.

–

nepriznáva okrem veterinárnych lekárov iným osobám odborne vyškoleným v odbore farmácie právo na maloobchodný predaj týchto výrobkov, v prípade potreby na základe údajov uvedených na veterinárnom lekárskom predpise vystavenom veterinárnym lekárom, ak je ich výdaj viazaný na lekársky predpis.

Vnútroštátny súd musí preto overiť, či v konaní vo veci samej ide o takýto prípad.

3. O druhej otázke

83.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd najmä pýta, či smernica 2006/123 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá rumunská právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá okrem toho, že stanovuje, že veterinárni lekári majú v rámci maloobchodu výhradné právo predávať, používať a podávať dotknuté výrobky, tiež stanovuje, že zariadenia, v ktorých sa takéto výrobky predávajú, musí väčšinovo alebo výlučne vlastniť jeden alebo viacerí veterinárni lekári.

87.

Požiadavka, podľa ktorej sa maloobchodný predaj predmetných výrobkov musí uskutočňovať prostredníctvom veterinárnych lekární alebo veterinárnych farmaceutických predajní, ktorých väčšinovými alebo výlučnými vlastníkmi sú veterinárni lekári, ( 42 ) sa týka podielov v „spoločnosti“ alebo, ako je to v prejednávanej veci, maloobchodných zariadení. Takáto požiadavka je v zmysle článku 15 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123 považovaná za „diskutabilnú“.

88.

Pokiaľ ide o to, či táto požiadavka spĺňa podmienky stanovené v článku 15 ods. 3 smernice 2006/123, určitú odpoveď na túto otázku predstavujú moje úvahy týkajúce sa prvej prejudiciálnej otázky – najmä pokiaľ ide o existenciu naliehavého dôvodu verejného záujmu.

89.

Ako som už uviedol, z judikatúry vyplýva, že Súdny dvor je právom opatrný, pokiaľ ide o členské štáty, ktoré zasahujú do slobody usadiť sa podrobnou reguláciou štruktúry daného trhu alebo konkurenčnej situácie, okrem iného pod zámienkou zabezpečenia vysokej kvality služby pre zákazníkov a spotrebiteľov. ( 43 ) Zastávam názor, že obmedzenia týkajúce sa vlastníctva a/alebo hospodárskej štruktúry zariadenia spadajú do rovnakej kategórie a je potrebné k nim pristupovať so zdravou dávkou nedôvery.

93.

Po druhé Komisia tvrdením, že liečebné účinky veterinárnych liekov sa „primárne“ zameriavajú na zvieratá a že ich nesprávne alebo nadmerné používanie je „nepriamo“ škodlivé ľudskému zdraviu, pripúšťa, že existujú sekundárne a nepriame účinky na zdravie ľudí. Inými slovami je nesporné, že ochrana verejného (ľudského) zdravia zostáva naďalej dôležitá.

94.

Po tretie v prípade neistoty týkajúcej sa existencie alebo rozsahu rizika pre ľudské zdravie, môžu členské štáty na základe zásady prevencie prijať ochranné opatrenia týkajúce sa veterinárnych liečebných postupov bez toho, aby museli čakať dovtedy, kým sa tieto riziká pre človeka naplno prejavia.

95.

Súdny dvor by sa namiesto zaoberania sa touto dosť teoretickou otázkou mal skôr zamerať na to, či uplatňovaný dôvod odôvodňuje dané prostriedky, teda či ochrana verejného zdravia môže odôvodniť obmedzenie vlastníctva zariadení vykonávajúcich maloobchodný predaj dotknutých výrobkov.

Účastníci konania boli vyzvaní, aby sa vyjadrili k rozsudku vo veci Komisia/Francúzsko, v ktorom Súdny dvor čiastočne zamietol žalobu o určenie, že Francúzska republika si tým, že ponechala v platnosti právnu úpravu, ktorá obmedzila na jednu štvrtinu obchodného podielu a teda aj hlasovacích práv, ktorý môžu vlastniť osoby, ktoré nie sú biológovia, v spoločnosti s ručením obmedzeným alebo v spoločnosti tvorenej osobami vykonávajúcimi povolanie spočívajúce v prevádzke laboratória biomedicínskych analýz, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú (v súčasnosti) z článku 49 ZFEÚ. Súdny dvor najmä rozhodol, že reštriktívna povaha týchto pravidiel je odôvodnená verejným zdravím a spĺňa požiadavky proporcionality. ( 47 ) Pre posúdenie Súdneho dvora bola rozhodujúcou skutočnosť, že osoby, ktoré nie sú biológovia, nemohli vlastniť viac než štvrtinový podiel, čím mali biológovia rozhodujúci vplyv na najdôležitejšie rozhodnutia prijaté spoločnosťou – inými slovami, ponechal sa im rozhodujúci vplyv. ( 48 )

98.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že Súdny dvor v uvedenom rozsudku uplatnil neprimeranú mieru zdržanlivosti, keď rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 49 ZFEÚ. Je možné to vysvetliť zjavne jedinečnou a ústrednou úlohou, ktorú biológovia zohrávajú vo francúzskom zdravotníctve. ( 49 ) Nie som presvedčený o tom, že to isté platí aj pre veterinárnych lekárov. Dokonca ani rumunská vláda nepodporuje taký prísny výklad svojho právneho predpisu. ( 50 )

99.

Zastávam teda názor, že dotknutá rumunská právna úprava prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné, a to aj v prípade, že sa požiadavka vlastníctva vykladá tak, že sa vo veterinárnych lekárňach a veterinárnych farmaceutických predajniach vyžaduje len väčšinové vlastníctvo veterinárnych lekárov.

Po druhé existencia povinnosti, aby veterinárni lekári vlastnili celý alebo väčšinový podiel vo veterinárnych lekárňach a veterinárnych farmaceutických predajniach neumožňuje dospieť k záveru, že by sa mohlo okrem iného predpisovať menej, avšak účinnejších veterinárnych liekov, alebo že by sa spotrebiteľom a pacientom mohlo poskytovať kvalitnejšie poradenstvo. V tomto zmysle zo znenia článku 12 ods. 2 v spojení s článkom 24 a článkom 25 VSP vyplýva, že veterinárne lieky na predpis sa môžu predávať len vo veterinárnych lekárňach, a to za prítomnosti a pod dohľadom veterinárneho lekára. Pokiaľ ide o voľne predajné veterinárne výrobky – ktoré je tiež možné predávať vo veterinárnych farmaceutických predajniach – článok 23 ods. 3 VSP vyžaduje prinajmenšom prítomnosť pracovníkov so stredoškolským odborným vzdelaním. Nie je teda dôvod domnievať sa, že sporná požiadavka týkajúca sa vlastníctva je nejakým spôsobom významná pre inak uplatniteľné pravidlá.

102.

Na základe toho navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 15 ods. 3 smernice 2006/123 bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje nielen to, že veterinárni lekári majú právo predpisovať výrobky, ktorých výdaj je viazaný na lekársky predpis, a výhradné právo, pokiaľ ide o maloobchodný predaj, používanie a podávanie týchto výrobkov, ale tiež, že zariadenia, prostredníctvom ktorých sa tieto výrobky predávajú, musia byť výlučne alebo prevažne vo vlastníctve jedného alebo viacerých veterinárnych lekárov. Vnútroštátny súd musí overiť, či v konaní vo veci samej ide o takýto prípad.

sa vzťahuje na výrobky, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, alebo

–

nepriznáva okrem veterinárnych lekárov iným osobám odborne vyškoleným v odbore farmácie právo na maloobchodný predaj týchto výrobkov, v prípade potreby na základe údajov uvedených na veterinárnom lekárskom predpise vystavenom veterinárnym lekárom, ak je ich výdaj viazaný na lekársky predpis.

Vnútroštátny súd musí preto overiť, či v konaní vo veci samej ide o takýto prípad.

2.

Článok 15 ods. 3 smernice 2006/123 treba vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje nielen to, že veterinárni lekári majú právo predpisovať výrobky, ktorých výdaj je viazaný na lekársky predpis, a výhradné právo, pokiaľ ide o maloobchodný predaj, používanie a podávanie týchto výrobkov, ale tiež, že zariadenia, prostredníctvom ktorých sa tieto výrobky predávajú, musia byť výlučne alebo prevažne vlastnené jedným alebo viacerými veterinárnymi lekármi. Vnútroštátny súd musí overiť, či v konaní vo veci samej ide o takýto prípad.

( 7 ) Podľa článku 4 ods. 7 smernice 2006/123 („Vymedzenie pojmov“) „požiadavka“ je „akákoľvek povinnosť, zákaz, podmienka alebo obmedzenie ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach členských štátov alebo v dôsledku judikatúry, administratívnej praxe alebo pravidiel profesijných orgánov alebo kolektívnych pravidiel profesijných združení alebo iných profesijných organizácií, ktoré boli prijaté v rámci výkonu ich právnej autonómie; pravidlá stanovené v kolektívnych zmluvách dohodnuté sociálnymi partnermi sa v zmysle tejto smernice nepovažujú za požiadavky“.

( 8 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 289 zo 6. augusta 1998.

( 9 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 676 zo 16. septembra 2014.

( 10 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 541A z 22. júla 2014.

( 11 ) Monitorul Oficial al României , časť I, č. 235 zo 7. apríla 2015.

( 12 ) Podľa článku 69 ods. 1 smernice 2001/82: „Členské štáty zabezpečia, aby vlastníci alebo ošetrovatelia zvierat určených na výrobu potravín predložili dôkaz o zakúpení, držbe alebo podávaní veterinárnych liekov týmto zvieratám v priebehu piatich rokov po ich podaní, vrátane prípadu, keď bolo zviera porazené v priebehu päťročného obdobia“.

( 19 ) Rozsudok zo 16. júna 2015, Rina Services a i. ( C‑593/13 , EU:C:2015:399 ).

( 20 ) Pozri však návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Rina Services a Rina ( C‑593/13 , EU:C:2015:159 , bod 23 ), podľa ktorého išlo o takýto prípad.

( 21 ) Rozsudok zo 16. júna 2015,Rina Services a i. ( C‑593/13 , EU:C:2015:399 , body 23 , 24 , a 36 až 40).

( 22 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Femarbel ( C‑57/12 , EU:C:2013:517 , body 34 až 39 ).

( 23 ) Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis ( C‑201/15 , EU:C:2016:972 , bod 58 a citovanú judikatúru). Portfóliovými investíciami sa rozumie nadobudnutie cenných papierov na kapitálovom trhu len so zámerom uskutočniť finančné investície bez úmyslu vplývať na riadenie a kontrolu podniku.

( 24 ) Rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis ( C‑201/15 , EU:C:2016:972 , bod 59 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Pozri napríklad odôvodnenie 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá ( Ú. v. EÚ L 165, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 03/045, s. 200), ktoré stanovuje, že „zdravie zvierat a starostlivosť o zvieratá sú dôležité faktory, ktoré prispievajú ku kvalite a bezpečnosti potravín, ku prevencii rozširovania chorôb zvierat a k humánnemu zaobchádzaniu so zvieratami“. Navyše podľa článku 67 písm. aa) smernice 2001/82 sa predpis vyžaduje v prípade vydávania výrobkov verejnosti pre zvieratá, z ktorých sa vyrábajú potraviny. Podľa odôvodnenia 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/28/ES z 31. marca 2004, ktorou sa mení smernica 2001/82/ES, [ktorou] sa ustanovuje Zákonník spoločenstva o veterinárnych liekoch ( Ú. v. EÚ L 136, 2004, s. 58 ; Mim. vyd. 13/034, s. 286) veterinárne „lieky by sa mali používať len za podmienok zaručujúcich, že vyrábané potraviny budú pre spotrebiteľov neškodné, pokiaľ ide o akékoľvek rezíduá liekov“.

( 32 ) Pokiaľ ide o humánne lieky, pozri rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung ( C‑148/15 , EU:C:2016:776 , bod 34 ).

( 33 ) Pozri rozsudok z 19. mája 2009, Apothekerkammer des Saarlandes a i. ( C‑171/07 a C‑172/07 , EU:C:2009:316 , bod 19 a citovanú judikatúru).

( 34 ) Pozri v tomto zmysle, rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung ( C‑148/15 , EU:C:2016:776 , body 35 a 36 a citovanú judikatúru).

( 41 ) Pozri napríklad rozsudok z 18. júla 2013, Consiglio Nazionale dei Geologi a Autorità garante della concorrenza e del mercato ( C‑136/12 , EU:C:2013:489 , bod 31 ).

( 42 ) Ako vyplýva z § 32 v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 160/1998, článkom 1 písm. m) a článkom 37 ods. 1 ŠVL a článkom 43 písm. j) a článkom 51 písm. g) VSP v znení platnom pred tým, než boli nahradené napadnutým obežníkom.

( 43 ) Pozri moje návrhy vo veci Grupo Itevelesa a i. ( C‑168/14 , EU:C:2015:351 , body 73 a 74 a citovanú judikatúru).

( 44 ) Pozri rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung ( C‑148/15 , EU:C:2016:776 , bod 30 a citovanú judikatúru).

( 45 ) Pozri oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 29. júna 2017 o Európskom akčnom pláne „jedno zdravie“ proti antimikrobiálnej rezistencii (AMR) [COM (2017) 339 final], kde Komisia uvádza (s. 3): „Jedno zdravie“ je pojem používaný na opis zásady, podľa ktorej sa uznáva, že zdravie ľudí a zdravie zvierat sú vzájomne prepojené, že choroby sa prenášajú z ľudí na zvieratá a naopak, a preto sa ním treba zaoberať u ľudí aj pri zvieratách súčasne. Súčasťou prístupu „jedno zdravie“ je aj životné prostredie, ďalšie prepojenie medzi ľuďmi a zvieratami a rovnako aj potenciálny zdroj nových rezistentných mikroorganizmov. Tento pojem sa uznáva celosvetovo a v širokom rozsahu sa používa v EÚ, ako aj v politickej deklarácii OSN z roku 2016 o antimikrobiálnej rezistencii“.

( 46 ) Táto možnosť sa tiež spomína v článku 1 písm. m) ŠVL, ktorý požaduje, aby veterinárne lekárne a veterinárne farmaceutické predajne uvádzali, „či vlastníkmi ich imania sú výhradne veterinárni lekári alebo bolo nadobudnuté iným spôsobom v nadväznosti na neskoršie zmeny právnych predpisov “(kurzívou zvýraznil generálny advokát).