C-652/16

Rauf Emin Ogla Ahmedbekov

proti

Zamestnik‑predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Hranice, azyl a prisťahovalectvo – Pravidlá priznávania postavenia utečenca – Smernice 2005/85 a 2011/95 – Žiadosti o medzinárodnú ochranu podané rodinnými príslušníkmi osoby, ktorá požiadala o priznanie postavenia utečenca – Vnútroštátne ustanovenie priznávajúce postavenie utečenca rodinným príslušníkom osoby uznanej za utečenca – Smernica 2013/32 – Právo na účinný opravný prostriedok“

1.

II.

Konanie vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

3.

Vnútroštátny súd zhrnul skutkový stav v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nasledujúcim spôsobom. Dňa 16. decembra 2012 pani Ahmedbekova so svojou rodinou legálne opustila Azerbajdžan s cieľom odísť cez Turecko na Ukrajinu. Počas ich pobytu na Ukrajine, ktorý nakoniec trval jeden rok a dva mesiace, podali pani Ahmedbekova a jej rodina žiadosť o medzinárodnú ochranu a zaregistrovali sa na Úrade Vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov (UNHCR). Na príslušné rozhodnutia však nepočkali a 19. januára 2014 legálne opustili územie Ukrajiny a odcestovali do Turecka, odkiaľ neoprávnene vstúpili do Bulharska. V rovnaký deň boli zadržaní pri pokuse opustiť Bulharsko s gréckymi pasmi. ( 6 )

4.

Dňa 20. januára 2014 podali pani Ahmedbekova a jej manžel, pán Emin Amhedbekov, samostatné žiadosti o azyl adresované prezidentovi Bulharskej republiky. Pani Ahmedbekova podala žiadosť aj v mene ich maloletého syna, ktorý sa narodil 5. októbra 2007. Obe uvedené žiadosti boli zamietnuté 4. novembra 2014.

8.

Uznesením z 5. decembra 2016 prerušil Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia) konanie vo veci samej a Súdnemu dvoru predložil tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Vyplýva z článku 78 ods. 1 a článku 78 ods. 2 písm. a), d) a f) [ZFEÚ], ako aj z odôvodnenia 12 a z článku 1 smernice [2013/32], že dôvod neprípustnosti žiadostí o medzinárodnú ochranu stanovený v článku 33 ods. 2 písm. e) tejto smernice predstavuje ustanovenie s priamym účinkom, ktoré členské štáty nemôžu nezohľadniť napríklad takým spôsobom, že uplatnia výhodnejšie ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorých prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu, ako to vyžaduje článok 10 ods. 2 smernice, sa posúdi najprv z toho hľadiska, či žiadateľ spĺňa podmienky pre priznanie postavenia utečenca, a následne, či je oprávnený na doplnkovú ochranu?

2.

Vyplýva z článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 v spojení s článkom 7 ods. 3 a článkom 2 písm. a), c) a g), ako aj s odôvodnením 60 tejto smernice, že za okolností konania vo veci samej je žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná rodičom v mene sprevádzanej maloletej osoby neprípustná, ak je žiadosť odôvodnená tým, že dieťa je rodinným príslušníkom osoby, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu s odôvodnením, že je utečencom v zmysle článku 1 časti A Dohovoru o právnom postavení utečencov [podpísaného 28. júla 1951 v Ženeve, ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 (ďalej len ‚Ženevský dohovor‘) ( 8 )]?

а)

príslušnému orgánu ukladá povinnosť, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu príslušníkov jednej a tej istej rodiny posúdil v spoločnom konaní, ak tieto žiadosti možno odôvodniť tými istými skutočnosťami, konkrétne tvrdením, že iba jeden z rodinných príslušníkov je utečencom;

b)

príslušnému orgánu ukladá povinnosť, aby konanie o žiadostiach o medzinárodnú ochranu podaných tými rodinnými príslušníkmi, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, prerušil až do skončenia konania o žiadosti rodinného príslušníka, ktorá bola podaná s odôvodnením, že dotknutá osoba je utečencom v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru;

je táto judikatúra prípustná aj z hľadiska úvah týkajúcich sa záujmov dieťaťa, zachovania celistvosti rodiny a rešpektovania práva na súkromný a rodinný život, ako aj práva zostať v členskom štáte do posúdenia žiadosti, konkrétne na základe článkov 7, 18 a 47 Charty základných práv Európskej únie, odôvodnení 12 a 60, ako aj článku 9 smernice 2013/32, odôvodnení 16, 18 a 36, ako aj článku 23 smernice 2011/95, a odôvodnení 9, 11 a 35, ako aj článkov 6 a 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( 9 )?

6.

Vyplýva z článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, že súd je povinný posúdiť prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe článku 33 ods. 2 písm. e) tejto smernice v súdnom konaní z dôvodu napadnutia rozhodnutia o zamietnutí medzinárodnej ochrany, pokiaľ bola žiadosť v napadnutom rozhodnutí – ako to stanovuje článok 10 ods. 2 smernice – posúdená najprv z hľadiska, či žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, a následne z hľadiska, či je oprávnený na doplnkovú ochranu?“

9.

Písomné pripomienky v konaní na Súdnom dvore predložili Helénska republika, Česká republika, Spojené kráľovstvo, Maďarsko a Komisia.

III.

Analýza

A. Úvodné poznámky

Smernica 2011/95 sa na základe informácií, ktoré Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia) poskytol v návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúcom sa veci Alheto, prebrala do bulharského práva zákonom, ktorý nadobudol účinnosť 16. októbra 2015 a ktorý nie je možné uplatňovať retroaktívne. Uvedený zákon by sa preto nemal vzťahovať na žiadosť pani Ahmedbekovej o medzinárodnú ochranu, ani na žiadosť, ktorú podala v mene maloletého syna – t. j. žiadosti podané25. novembra 2014 a zamietnuté rozhodnutím z 12. mája 2015 – rovnako ako sa nevzťahoval na žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala pani Alheto. ( 12 ) Na rozdiel od návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci Alheto sa však Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia) v uznesení, ktoré je predmetom prejedávanej veci, k tejto neuplatniteľnosti výslovne nevyjadruje, ani nepoukazuje na prípadné rozdielne znenia príslušných ustanovení ZUB, ktoré po sebe nasledovali v dôsledku prebratia smernice 2004/83 ( 13 ), ktorá predchádzala smernici 2011/95, a neskoršieho prebratia smernice 2011/95. Naproti tomu, smernica 2011/95 je jednoznačne uplatniteľná na skutkový stav vo veci samej, pričom odpoveď na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení tejto smernice by sa v každom prípade nemenila ani pri zohľadnení zodpovedajúcich ustanovení smernice 2004/83. Z tohto dôvodu sa domnievam, že predmetné otázky nie je potrebné preformulovať.

B. O prvej, druhej a tretej prejudiciálnej otázke

12.

Prvé tri prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 a treba ich preskúmať spoločne.

Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či je posúdenie prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 povinné a či má toto ustanovenie priamy účinok. Prostredníctvom druhej a tretej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o rozhodnutie, či za okolností, aké nastali vo veci samej, možno žiadosť o medzinárodnú ochranu považovať za neprípustnú v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia v prípade, ak je dôvodom jej podania skutočnosť, že osoba, ktorá žiadosť podala, je rodinným príslušníkom žiadateľa o azyl na základe článku 1 časti A Ženevského dohovoru. Táto otázka sa kladie jednak v súvislosti so situáciou, keď žiadosť o medzinárodnú ochranu podal manželský partner žiadateľa o azyl v mene ich spoločného maloletého dieťaťa (druhá prejudiciálna otázka), jednak so situáciou, keď predmetnú žiadosť podal manželský partner vo vlastnom mene (tretia prejudiciálna otázka).

16.

Vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2013/32 sa z hľadiska časovej pôsobnosti, ako sa uviedlo v bode 10 vyššie, nevzťahuje na skutkový stav vo veci samej, všetky tieto prejudiciálne otázky treba preformulovať v tom zmysle, že sa týkajú článku 25 ods. 2 písm. g) smernice 2005/85, ktorého znenie sa takmer doslovne prebralo do článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32, ktorou sa prepracovala smernica 2005/85.

17.

Ako som už poznamenal v bodoch 78 až 80 návrhov, ktoré som predniesol 17. mája 2018 vo veci Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:327 ), zo znenia článku 25 ods. 1 smernice 2005/85 vyplýva, že členské štáty mali právo , nie povinnosť upraviť vo svojich príslušných vnútroštátnych postupoch týkajúcich sa posúdenia žiadostí o azyl dôvody neprípustnosti podľa odseku 2 uvedeného článku, kým z odôvodnenia 22 predmetnej smernice je zrejmé, že článok 25 tejto smernice predstavoval výnimku z pravidla, podľa ktorého majú príslušné orgány členských štátov preskúmať všetky žiadosti z vecného hľadiska. ( 14 )

21.

S ohľadom na uvedenú odpoveď nie je naopak potrebné rozhodnúť o prvej prejudiciálnej otázke v preformulovanom znení v časti, v ktorej vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby vysvetlil, či má článok 25 ods. 2 písm. g) smernice 2005/85 priamy účinok.

22.

Vzhľadom na to, že z odpovede na prvú prejudiciálnu otázku vyplýva, že podľa bulharskej právnej úpravy uplatniteľnej na posúdenie žiadostí pani Ahmedbekovej a jej syna o medzinárodnú ochranu nebolo tieto žiadosti v nijakom prípade možné vyhlásiť za neprípustné z dôvodu podľa článku 25 ods. 2 písm. g) smernice 2005/85, v súvislosti s druhou a treťou prejudiciálnou otázku v preformulovanom znení konštatujem, že tieto otázky sú zjavne hypotetické a z tohto dôvodu sú neprípustné. ( 15 ) Ich stručnou analýzou sa preto budem zaoberať iba subsidiárne.

23.

24.

V článku 6 ods. 2 smernice 2005/85 sa stanovuje, že „Členské štáty zabezpečia, aby každá dospelá osoba spôsobilá na právne úkony ( 17 ) mala právo podať vo svojom vlastnom mene žiadosť o azyl“. Podľa odseku 3 rovnakého článku, ak členské štáty umožnia žiadateľovi podať žiadosť o azyl v mene osôb, ktoré sú na ňom závislé, tieto členské štáty „zabezpečia súhlas dospelej závislej osoby so žiadosťou podanou v jej mene, pričom ak tento súhlas odmietne, bude mať príležitosť podať žiadosť vo svojom vlastnom mene“. ( 18 )

25.

Z týchto ustanovení vyplýva, že plnoletá osoba, ktorá je spôsobilá na právne úkony, má právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu vo vlastnom mene, nezávisle od toho, že jediným dôvodom, ktorého sa na podporu tejto žiadosti dovoláva, je skutočnosť, že je rodinným príslušníkom osoby, ktorá požiadala o priznanie postavenia utečenca. Okrem toho je z uvedených ustanovení zrejmé, že žiadateľ môže požiadať o medzinárodnú ochranu v mene plnoletej osoby spôsobilej na právne úkony iba v prípade, ak je táto osoba na ňom závislá ( 19 ) a s takýmto postupom výslovne súhlasila , pričom sa vzdala práva podať žiadosť vo svojom vlastnom mene.

26.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva ani skutočnosť, že pani Ahmedbekova by sa mala považovať za závislú na manželovi, ( 20 ) ani fakt, že by súhlasila s tým, že manžel podá žiadosť o medzinárodnú ochranu v jej mene. Rovnako je nesporné, že pán Ahmedbekov takúto žiadosť v mene manželky nepodal. Títo manželia naopak konali vždy samostatne, jednak v prípade, keď sa obrátili na prezidenta Bulharskej republiky, jednak v prípade žiadostí podaných na DAB.

Prostredníctvom štvrtej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či sa má článok 4 ods. 4 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že opodstatnená obava pred prenasledovaním alebo reálne riziko vážneho bezprávia sa majú posudzovať (na účely priznania doplnkovej ochrany) jedine v súvislosti so skutočnosťami a okolnosťami, ktoré sa týkajú osoby žiadateľa.

30.

Z úvah vnútroštátneho súdu a z okolností vo veci samej vyplýva, že cieľom predmetnej otázky je objasniť, či je so systémom smernice 2011/95 zlučiteľný postup členského štátu, ktorý prizná žiadateľovi o medzinárodnú ochranu postavenie utečenca iba na základe skutočnosti, že dotknutý žiadateľ je rodinným príslušníkom osoby, ktorá sa uznala za utečenca.

31.

32.

Vyššie uvedené ustanovenia vyžadujú, aby sa splnenie podmienok pre priznanie postavenia utečenca posudzovalo s odkazom na osobu žiadateľa o azyl. Nevylučujú však, že tieto podmienky možno považovať za splnené so zreteľom na rodinnú väzbu medzi žiadateľom a osobou, ktorá bola obeťou činov prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2011/95 a ktorá sa oprávnene obáva prenasledovania z dôvodov uvedených v článku 2 písm. d) tejto smernice. Kým skutočnosť, že žiadateľ o azyl sa na podporu svojej žiadosti dovoláva prenasledovania rodinného príslušníka nie je sama osebe na tieto účely dostatočná, postavenie utečenca treba naopak priznať rodinnému príslušníkovi utečenca, ktorý podal príslušnú žiadosť, pokiaľ z posúdenia jeho individuálnej situácie a osobných okolností a s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa najmä situácie v krajine pôvodu a modus operandi aktérov prenasledovania ( 22 ) vyplýva, že z dôvodu uvedenej rodinnej väzby má žiadateľ individuálnu oprávnenú obavu, že by sa sám mohol stať obeťou prenasledovania a vo vzťahu k jeho osobe neexistujú dôvody na vylúčenie predmetného postavenia. ( 23 ) Za týchto okolností je spojenie medzi činmi a dôvodmi prenasledovania podľa článku 9 ods. 3 smernice 2011/95 zaručené, a to nepriamo s odkazom na dôvody prenasledovania dotknutého rodinného príslušníka.

33.

Ako poznamenáva vnútroštátny súd, uvedenú situáciu výslovne upravuje odôvodnenie 36 smernice 2011/95, podľa ktorého „Rodinní príslušníci sú už len z dôvodu svojho vzťahu k utečencovi obvykle zraniteľní, čo sa týka činov prenasledovania, takým spôsobom, ktorý by mohol byť základom pre postavenie utečenca“. ( 24 ) Samotný normotvorca Únie preto považuje riziko, že dôjde k takémuto vystaveniu prenasledovaniu, za významné.

36.

Z dôvodov uvedených v bode 10 vyššie sa táto prejudiciálna otázka nemá skúmať s ohľadom na ustanovenia smernice 2013/32, ale ustanovenia smernice 2005/85, ktorá jej predchádzala.

37.

Z preskúmania prvých troch prejudiciálnych otázok a najmä z bodu 27 vyššie vyplýva, že za okolností, aké nastali vo veci samej, je žiadosť o medzinárodnú ochranu pani Ahmedbekovej bez jej súhlasu v zmysle článku 6 ods. 3 smernice 2005/85 potrebné preskúmať samostatne od žiadosti manžela, a to nezávisle od dôvodov, ktorých sa na podporu tejto žiadosti dovoláva.

38.

V tomto ohľade je článok 9 ods. 3 smernice 2005/85 jasný v časti, v ktorej sa uvádza, že iba na účely uplatnenia článku 6 ods. 3 tejto smernice, t. j. iba v prípade, keď sa jedna žiadosť podala v mene viacerých závislých osôb, platí, že „kedykoľvek sa žiadosť opiera o tie isté dôvody, môže členský štát prijať len jedno rozhodnutie, týkajúce sa všetkých závislých osôb“. ( 25 )

42.

V rozsahu, v akom vnútroštátny súd podľa všetkého zastáva názor, že oddelené vybavenie žiadostí členov rovnakej rodiny o medzinárodnú ochranu môže ohroziť zachovanie jednotnosti rodiny, alebo poškodiť najlepší záujem dieťaťa, napríklad ak sa žiadosti v rôznom čase zamietnu, konštatujem, že tieto úvahy nemôžu obmedziť právo žiadateľa podať žiadosť o medzinárodnú ochranu samostatne od ostatných členov jeho rodiny, zakotvené v článku 6 ods. 2 smernice 2005/85. Je úlohou dotknutého členského štátu, aby v rámci prípadných konaní o návrate, začatých v dôsledku konečného zamietnutia žiadostí o medzinárodnú ochranu jednotlivých členov rodiny, zabezpečil dodržiavanie vyššie uvedených zásad. ( 26 ) Pokiaľ ide o ostatné časti, v súlade s písomnými pripomienkami Komisie pripomínam, že pokiaľ sú pani Ahmedbekova a jej syn „žiadateľmi“ podľa článku 2 písm. c) smernice 2005/85, t. j. do prijatia konečného rozhodnutia vo veci ich žiadosti o azyl, užívajú výhody súvisiace s týmto postavením, najmä výhody stanovené v smerniciach 2003/09 ( 27 ) a 2013/33.

43.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernica 2005/85 bráni tomu, aby sa žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú vo svojom mene podal rodinný príslušník žiadateľa o azyl, považovala za neoddeliteľnú súčasť žiadosti tohto žiadateľa a aby sa vybavila spolu s jeho žiadosťou, a to bez ohľadu na dôvody, o ktoré sa táto žiadosť opiera.

44.

Naproti tomu sa nezdá, že by smernica 2005/85 a smernica 2011/95 bránili tomu, aby sa konania vo veci žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré samostatne podali členovia rovnakej rodiny, a to na základe obavy pred prenasledovaním z dôvodu situácie jedného člena tejto rodiny, prerušili až do výsledku konania o žiadosti dotknutého člena rodiny, ktorého situácia je zdrojom obavy z prenasledovania celej rodiny (ďalej len „hlavný žiadateľ“).

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na piatu prejudiciálnu otázku tak, že smernica 2005/85, konkrétne jej článok 6 ods. 2 a 3 a článok 9 ods. 3, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podané vo vlastnom mene rodinnými príslušníkmi osoby, ktorá požiadala o priznanie postavenia utečenca, považovali za neoddeliteľnú súčasť žiadosti takejto osoby a aby sa vybavili v rámci jedného konania, a to aj v prípade, ak sa zakladajú výlučne na rovnakých dôvodoch, týkajúcich sa uvedenej osoby, o ktoré sa žiadosť o priznanie postavenia utečenca tejto osoby opiera. Smernice 2005/85 a 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa konania vo veci žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných samostatne členmi rovnakej rodiny, a to na základe obavy pred prenasledovaním z dôvodu situácie jedného z členov tejto rodiny, prerušili až do výsledku konania o žiadosti o azyl dotknutého rodinného príslušníka, ktorého situácia je zdrojom obavy z prenasledovania rodiny. Toto prerušenie však nemôže ohroziť autonómny charakter žiadostí, ktoré samostatne podali rodinní príslušníci žiadateľa, ktorého situácia je zdrojom ich obavy z prenasledovania, ani nemôže brániť vecnému preskúmaniu týchto žiadostí na záver konania o posúdení žiadosti predloženej uvedeným žiadateľom, a to nezávisle od výsledku daného konania.

E. O šiestej prejudiciálnej otázke

47.

Prostredníctvom šiestej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či smernica 2011/95 bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej by sa postavenie utečenca priznávalo rodinným príslušníkom utečenca, a to iba na základe rodinného zväzku, ktorý ich spája s dotknutým utečencom.

Predovšetkým poznamenávam – napokon v súlade s konštatovaním samotného vnútroštátneho súdu v návrhu na začatie prejudiciálneho konania –, že § 8 ods. 9 ZUB by sa vzťahoval na pani Ahmedbekovu (a jej syna) iba v prípade, ak by sa vyhovelo žiadosti o azyl, ktorú podal pán Ahmedbekov. V odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú formuloval Súdny dvor v zmysle článku 101 svojho rokovacieho poriadku, vnútroštátny súd uviedol, že rozsudkom z 25. januára 2017 Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd) zamietol kasačnú sťažnosť pána Ahmedbekova proti rozsudku, ktorým sa potvrdilo zamietnutie jeho žiadosti o azyl, čím sa napadnuté zamietavé rozhodnutie stalo konečným. Z uvedeného vyplýva, že automatický mechanizmus podľa § 8 ods. 9 ZUB nemôže viac pôsobiť v prospech pani Ahmedbekovej a jej syna, pokiaľ sa na účely uplatnenia tohto ustanovenia zohľadní situácia pána Ahmedbekova. Nedomnievam sa však, že táto skutočnosť znamená, že šiesta prejudiciálna otázka sa stala neprípustnou. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že pani Ahmedbekova sa v priebehu súdneho konania dovolala dodatočných dôvodov na podporu svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sa týkali jej osobnej situácie. Ak by preskúmanie týchto dôvodov (vnútroštátnym súdom) malo viesť k tomu, že pani Ahmedbekovej sa prizná postavenie utečenca, § 8 ods. 9 ZUB by bolo možné uplatniť v prospech jej syna, pričom príslušné zamietavé rozhodnutie DAB sa tiež napáda vo veci samej. Šiesta prejudiciálna otázka preto nie je iba hypotetická a zachováva si dostatočnú súvislosť s konaním, ktoré vedie vnútroštátny súd.

52.

Rovnako ako Ženevský dohovor, ani smernica 2011/95 neupravuje priznávanie postavenia utečenca na základe odvodeného právneho dôvodu v prospech rodinných príslušníkov osoby, ktorá sa uznala za utečenca.

53.

V článku 23 tejto smernice, nazvanom „Zachovanie celistvosti rodiny“, sa v odseku 2 stanovuje, že rodinní príslušníci utečenca, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na medzinárodnú ochranu, sú v každom prípade oprávnení užívať určité výhody ( 37 ) uvedené v článkoch 24 až 35 tejto smernice, ktorých obsah je v podstate rovnaký ako v prípade výhod pre osoby, ktoré sa uznali za utečencov. ( 38 ) Ochrana poskytovaná podľa tohto ustanovenia sa však nevzťahuje na najtypickejšiu formu ochrany týkajúcu sa postavenia utečenca, čiže na ochranu pred vyhostením alebo vrátením podľa článku 21 smernice 2011/95, pričom z tohto dôvodu ju nemožno porovnávať s priznaním „odvodeného postavenia utečenca“. Právny základ článku 23 ods. 2 smernice 2011/95 je napriek tomu rovnaký, t. j. právo utečenca na zachovanie celistvosti rodiny, na ktorého dodržiavanie sa členské štáty vyzývajú v článku 23 ods. 1 uvedenej smernice. ( 39 )

54.

Článok 3 smernice 2011/95 s ohľadom na odôvodnenie 14 tejto smernice oprávňuje členské štáty prijať alebo zachovávať vnútroštátne ustanovenia zlučiteľné s touto smernicou , ktoré sú výhodnejšie pre štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osoby bez štátneho občianstva žiadajúcich medzinárodnú ochranu, „tam, kde sa takáto požiadavka chápe z dôvodov, že dotknutá osoba je utečencom v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru“. ( 40 ) Na ustanovenie, akým je ustanovenie § 8 ods. 9 ZUB, sa podľa môjho názoru vzťahuje rozsah pôsobnosti výhrady stanovenej v uvedenom článku.

58.

Ako sa uviedlo vyššie, priznanie postavenia utečenca na základe odvodeného právneho dôvodu v prospech rodinných príslušníkov osoby s priznaným postavením utečenca nie je na jednej strane nezlučiteľné so systémom Ženevského dohovoru a dokonca ho odporúča UNHCR, pričom spravidla sa pripúšťa v rámci postupov určovania postavenia utečenca, na ktoré sa vzťahuje mandát tohto orgánu. ( 42 ) Na druhej strane sa takýmto priznaním dosahujú ciele v súlade so smernicou 2011/95, ktorá v článku 23 ods. 1 výslovne stanovuje povinnosť členských štátov zaistiť zachovanie celistvosti rodiny utečenca, ( 43 ) pričom členským štátom navyše ponecháva slobodu rozhodnúť sa, aké opatrenia na tieto účely prijmú, s tým, že v odseku 2 uvedeného článku sa určuje minimálny obsah režimu vzťahujúceho sa na rodinných príslušníkov. Okrem toho zaobchádzanie vyhradené pre rodinných príslušníkov osoby uznanej za utečenca sa týka situácií, ktoré sú plným právom súčasťou „logického zmyslu medzinárodnej ochrany“, čo je zrejmé jednak zo záverečného aktu Ženevského dohovoru, jednak z praxe UNHCR, a čo tiež zdôraznil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne v rozsudku Mugenzi v. Francúzsko ( 44 ).

59.

Pred záverom dodám, že na to, aby bolo možné považovať ustanovenie, aké sa nachádza v § 8 ods. 9 ZUB, za zlučiteľné so smernicou 2011/95, a to v rámci uplatnenia výhrady stanovenej v článku 3 tejto smernice, musí predmetné ustanovenie rodinnému príslušníkovi utečenca umožniť, aby v dotknutom členskom štáte požiadal o priznanie postavenia utečenca a toto postavenie získal, a to na základe autonómneho, a nie odvodeného právneho dôvodu, pokiaľ ako jednotlivec spĺňa podmienky pre získanie takéhoto postavenia.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, hoci nie úplne jasne, že pani Ahmedbekova sa prvýkrát dovolala dôvodov prenasledovania, ktoré sa týkajú jej osobne – a nie jej postavenia ako rodinného príslušníka pána Ahmedbekova –, pričom súvisia s jej politickými názormi a jej činnosťou vyvíjanou na podporu ľudí prenasledovaných vládou Azerbajdžanu, v priebehu konania na Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia). Medzi skutočnosťami, ktoré pani Ahmedbekova uviedla pred vnútroštátnym súdom, je aj jej zapojenie (nie je jasné, či ako sťažovateľka alebo len ako osoba blízka skutočným sťažovateľom) do predloženia sťažnosti proti Azerbajdžanu na ESĽP. Vnútroštátny súd si v podstate kladie otázku, či uvedená okolnosť umožňuje sama osebe uplatniť na prípad pani Ahmedbekovej pojmy vymedzené v článku 10 ods. 1 písm. d) a e) smernice 2011/95.

63.

Zhodne so všetkými členskými štátmi, ktoré predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky, a tiež s Komisiou Súdnemu dvoru navrhujem, aby na túto prejudiciálnu otázku odpovedal záporne.

64.

Podľa článku 2 písm. d) smernice 2011/95 je „utečenec“ štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorý/á má za okolností stanovených v tomto článku oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových dôvodov, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V článku 10 ods. 1 uvedenej smernice sa uvádzajú prvky, ktoré sú členské štáty povinné zohľadniť pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie.

Pokiaľ ide o výraz „politický názor“, v článku 10 ods. 1 písm. e) smernice 2011/95 sa spresňuje, že tento pojem zahŕňa „zastávanie určitého názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia [filozofie alebo presvedčenia – neoficiálny preklad ] v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania… a ich politikami alebo metódami bez ohľadu na to, či tento žiadateľ uplatňoval tento názor, filozofiu alebo presvedčenie“. Hoci nie je možné vopred vylúčiť, že predloženie sťažnosti na ESĽP predstavuje uplatnenie „presvedčenia v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania a ich politikami alebo metódami“ (v prípade, že prenasledovanie možno pripísať štátu, proti ktorému sa sťažnosť podáva), alebo ho možno v takomto svetle vnímať, nedomnievam sa, že iba táto okolnosť by mala automaticky viesť príslušné orgány dotknutých členských štátov k tomu, aby konštatovali existenciu dôvodu na prenasledovanie súvisiaceho s politickými názormi žiadateľa.

67.

V tejto súvislosti pripomínam, že posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu sa má v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2011/95 vykonať pri zohľadnení všetkých príslušných skutočností a okolností týkajúcich sa najmä žiadateľa o azyl, pričom otázka, či žiadateľ zastáva politický názor, ktoré orgány jeho krajiny pôvodu netolerujú, a či má v dôsledku tohto názoru, v prípade návratu do tejto krajiny, oprávnenú obavu pred prenasledovaním, sa preto posudzuje s ohľadom na všetky predmetné skutočnosti a okolnosti. ( 46 )

68.

Na základe vyššie uvedených úvah je na siedmu prejudiciálnu otázku potrebné odpovedať v tom zmysle, že podanie sťažnosti na ESĽP žiadateľom o azyl proti vlastnej krajine pôvodu nezakladá automaticky príslušnosť tohto žiadateľa k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, ani jeho súhlas s politickým názorom podľa článku 10 ods. 1 písm. e) tejto smernice.

Podľa článku 46 ods. 1 písm. a) bodu i) smernice 2013/32 „Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti… rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane… rozhodnutia považovať žiadosť za neopodstatnenú v súvislosti s postavením utečenca a/alebo postavením osoby s doplnkovou ochranou“. V odseku 3 rovnakého článku sa stanovuje, že „V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ, a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa“.

72.

Pri vysvetľovaní dôvodov, ktoré ho viedli k predloženiu ôsmej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, vnútroštátny súd poznamenáva, že pani Ahmedbekova sa v priebehu konania dovolala oprávnenej obavy pred prenasledovaním z dôvodu svojich politických názorov, pričom na podporu tohto tvrdenia poukázala na väzby s osobami, ktoré podali sťažnosť proti Azerbajdžanu na ESĽP, ( 48 ) ako aj na činnosť vykonávanú na obranu osôb prenasledovaných orgánmi Azerbajdžanu. ( 49 )

73.

Kým z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že žalobkyňa uvedené tvrdenia prvýkrát uviedla v priebehu súdneho konania, nie je z neho naopak rovnako zjavné, ako som už poznamenal v bode 40 vyššie, že v žiadosti pani Ahmedbekovej o medzinárodnú ochranu, ktorú DAB zamietol, sa neuvádzala informácia o riziku prenasledovania, ktoré podstupovala individuálne , ako manželka osoby prenasledovanej z politických dôvodov alebo z dôvodu názorov, ktoré sama vyjadrila, najmä v čase uväznenia jej manžela. ( 50 )

Ako som už mal možnosť uviesť v bode 69 návrhov, ktoré som preniesol 17. mája 2018 vo veci Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:327 ), článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa má v časti, kde sa stanovuje, že skutkové aj právne posúdenie dôvodov na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej obrany treba vykonať ex nunc , vykladať v tom zmysle, že toto posúdenie sa nemá vykonať na základe okolností, ktoré orgánu zodpovednému za prijatie napadnutého rozhodnutia boli, alebo mali byť známe pri prijímaní tohto rozhodnutia, ale na základe okolností známych v čase rozhodovania súdu. ( 54 ) Uvedené konštatovanie znamená jednak možnosť žiadateľa využiť nové informácie, ktoré neuviedol v konaní pred orgánom, ktorý posudzoval žiadosť o medzinárodnú ochranu, ( 55 ) jednak právomoc súdu skúmajúceho opravný prostriedok zhromaždiť z úradnej povinnosti údaje významné pre posúdenie situácie žiadateľa. ( 56 )

76.

V situácii, aká nastala vo veci samej, z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by skutočnosti a okolnosti, ktoré pani Ahmedbekova prvýkrát uviedla pred súdom, ako aj dokumenty, ktoré v súdnom konaní prvýkrát predložila, bolo možné považovať za prvky zamerané na preukázanie oprávnenej osobnej obavy pred prenasledovaním, ktorej sa žalobkyňa dovolávala už v žiadosti o medzinárodnú ochranu zamietnutej rozhodnutím napadnutým na vnútroštátnom súde, tento súd ich môže a musí zohľadniť, pričom s ohľadom na uvedené skutočnosti, okolnosti a dokumenty, a pokiaľ mu to všetky údaje, ktoré má k dispozícii umožňujú, sám vykoná posúdenie potrieb medzinárodnej ochrany pani Ahmedbekovej v súlade s článkom 46 ods. 3 smernice 2013/32, s tým, že nie je povinný vec vrátiť správnemu orgánu. ( 57 )

Prostredníctvom deviatej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že prvostupňovému súdu, na ktorý sa podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany, ukladá povinnosť rozhodnúť o dôvode neprípustnosti žiadosti podľa článku 33 ods. 2 písm. e) tejto smernice aj v prípade, ak žiadosť vecne preskúmal príslušný orgán.

80.

Z dôvodov uvedených v bodoch 10 a 70 vyššie treba aj túto prejudiciálnu otázku vyhlásiť za neprípustnú. Z vecného hľadiska na ňu treba odpovedať záporne, a to z dôvodov, ktoré som už uviedol v bodoch 17 až 19 vyššie.

IV.

Návrh

81.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, najmä jej článok 2 písm. d) a článok 4 ods. 3, sa má so zreteľom na odôvodnenie 36 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že nebráni priznaniu postavenia utečenca v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu z dôvodu jeho rodinnej väzby s osobou, ktorá bola obeťou činov prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 uvedenej smernice, alebo ktorá sa oprávnene obáva prenasledovania z dôvodov uvedených v článku 2 písm. d) tejto smernice, a to v prípade, že na základe posúdenia individuálnej situácie žiadateľa a osobných okolností, ktoré sa ho týkajú, ako aj s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti, vyplýva, že z dôvodu predmetnej rodinnej väzby má na individuálnom základe oprávnenú obavu, že sa sám stane obeťou prenasledovania.

Podanie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva žiadateľom o azyl proti vlastnej krajine pôvodu nezakladá automaticky príslušnosť tohto žiadateľa k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, ani jeho súhlas s politickým názorom podľa článku 10 ods. 1 písm. e) tejto smernice.

( 1 ) Jazyk prednesu: taliančina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ).

( 4 ) Podľa smernice 2011/95 sa za „rodinných príslušníkov“ považujú osoby uvedené v článku 2 písm. j) tejto smernice, t. j. členovia rodiny osoby s postavením medzinárodnej ochrany, pokiaľ táto rodina už existovala v krajine pôvodu, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú ochranu. Medzi tieto subjekty patrí, pokiaľ ide o prejednávanú vec, manželský partner osoby s postavením medzinárodnej ochrany a maloleté deti dotknutej dvojice.

( 5 ) Ide o doplňujúce ustanovenia zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ZUB, uverejnené v DV č. 80/2015 a o doplňujúce ustanovenia zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ZUB, uverejnené v DV č. 101/2015.

( 12 ) Pozri bod 50 a poznámku pod čiarou 39 návrhov, ktoré som predniesol 17. mája 2018 vo veci Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:327 ).

( 13 ) Smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 19/007, s. 96).

( 17 ) V rovnakom zmysle článok 7 ods. 1 smernice 2013/32, v ktorom sa v talianskom znení správne nahradil pojem „capacità giuridica“ (právna spôsobilosť) pojmom „capacità d’agire“ (spôsobilosť na právne úkony).

( 18 ) V rovnakom zmysle pozri článok 7 ods. 3 smernice 2013/32.

( 19 ) Poznamenávam, že od požiadavky „závislosti“ od žiadateľa, ktorá sa ešte uvádza v článku 7 smernice 2013/32, sa upúšťa v návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ, citovaného v poznámke pod čiarou 14 týchto návrhov, v ktorého článku 31 ods. 1 a 2 sa stanovuje, že žiadateľ môže podať žiadosť v mene svojho manžela alebo partnera v stabilnom a trvalom zväzku, za predpokladu, že s tým súhlasili, a v mene maloletých osôb alebo závislých dospelých osôb bez právnej spôsobilosti.

( 20 ) Vnútroštátny súd uvádza, že ani pani Ahmedbekova, ani pán Ahmedbekov podľa všetkého nedokážu samostatne zabezpečiť svoje vlastné potreby a potreby ich syna.

( 24 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 25 ) Rovnaké ustanovenie sa v súčasnosti nachádza v článku 11 ods. 3 smernice 2013/32, pokiaľ ide o prípady žiadostí podaných v mene závislých osôb podľa článku 7 ods. 2 uvedenej smernice. Výnimka z prijatia jediného rozhodnutia sa však stanovuje pre prípad, že by to znamenalo „sprístupnenie informácií o osobitnej situácii žiadateľa, ktoré by mohlo ohroziť jeho záujmy, a to najmä v prípadoch prenasledovania z dôvodu rodového aspektu, sexuálnej orientácie, rodovej identity a/alebo veku“. V takýchto prípadoch sú príslušné orgány povinné vydať dotknutej osobe samostatné rozhodnutie.

( 26 ) Pozri odôvodnenie 22 a článok 5 smernice 2008/115, podľa ktorých by „najlepší záujem dieťaťa“ a rešpektovanie rodinného života mali byť prvoradým zreteľom členských štátov pri vykonávaní tejto smernice.

( 27 ) Smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl ( Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18 ; Mim. vyd. 19/006, s. 101).

( 28 ) Podľa informácií poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa za „rodinných príslušníkov“ v zmysle ZUB považuje manželský partner žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo osoba, s ktorou má žiadateľ o medzinárodnú ochranu dlhodobo stabilný vzťah, nezosobášené maloleté deti dotknutého páru, ako aj nezosobášené plnoleté deti, ktoré nie sú schopné uspokojovať svoje potreby z vážnych zdravotných dôvodov. Vnútroštátny súd neuvádza žiadne ďalšie kategórie, ktoré by sa mali považovať za kategórie patriace pod § 8 ods. 9 ZUB.

( 29 ) Pokiaľ je to v súlade s ich osobným právnym postavením a pri neexistencii dôvodov pre vylúčenie, ktoré stanovuje ZUB.

( 35 ) Pozri UNHCR, Usmernenia UNHCR o medzinárodnej ochrane č. 8: žiadosti maloletých osôb o azyl, 22. decembra 2009, dostupné na internetovej stránke http://www.unhcr.org/fr/publications/legal/4fd736c99/principes‑directeurs‑no‑8‑demandes‑dasile‑denfants‑cadre‑ larticle‑1a2‑larticle.html, bod 9.

( 36 ) Pravidlá týkajúce sa postupov určovania právneho postavenia utečenca, na ktoré sa vzťahuje mandát UNHCR, 20. november 2003, bod 5.1.1.

( 37 ) V súlade s vnútroštátnymi postupmi a v rozsahu, v akom je to v súlade s ich osobným právnym postavením.

( 38 ) Jediný rozdiel sa uvádza v článku 24 ods. 1 druhom pododseku smernice 2011/95, pokiaľ ide o dobu trvania platnosti povolenia na pobyt, ktorá môže byť kratšia ako tri roky bez toho, aby bola dotknutá požiadavka uvedená v článku 23 ods. 1 tej istej smernice na zachovanie celistvosti rodiny.

( 39 ) V súlade s týmto ustanovením „členské štáty zabezpečia zachovanie celistvosti rodiny“.

( 40 ) Pozri odôvodnenie 14 smernice 2011/95. Podľa článku 3 smernice 2011/95 „Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou“. V rovnakom zmysle pozri článok 3 a odôvodnenie 8 smernice 2004/83.

( 47 ) Chcem uviesť, že rovnaká problematika je predmetom dvoch prejudiciálnych otázok, ktoré Súdnemu dvoru položila Raad van State, Afdeling Bestuursrechtspraak (Štátna rada, sekcia správnych sporov, Holandsko) v prebiehajúcej veci C‑586/17, D. a I. V tejto veci ide o otázku zlučiteľnosti článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 a zákazu vyplývajúceho z ustálenej judikatúry holandskej Štátnej rady, na základe ktorého správny súd nemôže v rámci konania o žalobe proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany preskúmavať dôvody ochrany, ktoré sa predtým v správnom konaní neuplatnili.

( 48 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa spomína prvá sťažnosť predložená pánom Ahmedbekovom v roku 2008 a druhá sťažnosť, ktorú podala pani Ahmedbekova v roku 2010. Konania o týchto sťažnostiach sa následne spojili.

( 49 ) Pani Ahmedbekova poukazuje v tejto súvislosti na jej spoluprácu s opozičnou televíznou sieťou „Azerbyydzhanski chas“ so sídlom v Turecku. Neuvádza však dátum, od ktorého sa takáto spolupráca začala.

( 50 ) Vnútroštátny súd vysvetľuje, že pán Ahmedbekov bol 30. marca 2010 odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke troch rokov a pani Ahmedbekova sa podľa vlastného tvrdenia od 1. júna 2010 verejne vyjadrila k právu na korešpondenciu a právu na návštevu, bola predvolaná na políciu, vypočúvaná a čelila vyhrážkam s cieľom presvedčiť ju, aby ukončila vystupovanie na verejnosti. Pani Ahmedbekova tiež uviedla, že bola obeťou sexuálneho obťažovania na pracovisku. Tieto tvrdenia podľa všetkého uviedla v konaní na DAB.

( 55 ) Rozsudok ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S v. Belgicko (ECLI:CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, bod 389).

( 56 ) V tomto zmysle pozri, pokiaľ ide o kontrolné právomoci ESĽP, okrem iného rozsudky zo 14. februára 2017, Allanazarovová v. Rusko (ECLI:CE:ECHR:2017:0214JUD004672115, bod 68) a z 11. januára 2007, Sheekh v. Holandsko (ECLI:CE:ECHR:2007:0111JUD000194804, bod 136).

( 57 ) Pozri bod 71 návrhov, ktoré som predniesol 17. mája 2018 vo veci Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:327 ).

( ) Je potrebné poznamenať, že ani v tomto prípade nie sú relevantné ustanovenia článku 40 smernice 2013/32, najmä nie tie, ktoré sa týkajú takzvaných následných žiadostí, pretože žiadosť, ktorú predložila pani Ahmedbekova na DAB, by nebolo možné považovať za podanú podľa smernice 2011/95, a v každom prípade vo veci tejto žiadosti nebolo prijaté žiadne konečné rozhodnutie, ako to naopak vyžaduje článok 2 písm. q) smernice 2013/32, aby sa mohla žiadosť o medzinárodnú ochranu považovať za „následnú“.