C-219/16
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62016CN0219
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2016222SK.01000801.xml
20.6.2016
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 222/8
Odvolanie podané 19. apríla 2016: GFKL Financial Services GmbH, predtým GFKL Financial Services AG proti rozsudku Všeobecného súdu (deviata komora) zo 4. februára 2016 vo veci T-620/11, GFKL Financial Services AG/Európska komisia
(Vec C-219/16 P)
(2016/C 222/10)
Jazyk konania: nemčina
Účastníci konania
Odvolateľka: GFKL Financial Services GmbH, predtým GFKL Financial Services AG (v zastúpení: Dr. M. Schweda, J. Eggers, Dr. M. Knebelsberger, Dr. F. Loose, Rechtsanwälte)
Ďalší účastníci konania: Európska komisia, Spolková republika Nemecko
Návrhy odvolateľky
Odvolateľka navrhuje, aby Všeobecný súd:
1.
Zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie (deviatej komory) zo 4. februára 2016 vo veci T-620/11 v rozsahu, v akom sa žaloba zamieta ako neopodstatnená a
zrušil rozhodnutie Európskej komisie z 26. januára 2011 o štátnej pomoci Nemecka C 7/10 (ex CP 250/09 a NN 5/10) Zákon o dani z príjmov právnických osôb (KStG), systém prevodu daňových strát („Sanierungsklausel ( 1 ) “), K(2011) 275;
2.
Podporne zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie (deviatej komory) zo 4. februára 2016 vo veci T-620/11 v rozsahu, v akom sa žaloba zamieta ako neopodstatnená a vrátil vec Všeobecnému súdu
3.
Uložil odporkyni povinnosť nahradiť trovy konania
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Navrhovateľka vo svojom odvolaní spochybňuje kvalifikáciu klauzuly o reštrukturalizácii podľa článku 8c) ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov právnických osôb (KStG), ako selektívnej pomoci.
Na podporu svojho odvolania uvádza dva odvolacie dôvody.
Prvý odvolací dôvod : porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ
Klauzula o reštrukturalizácii nie je nie je selektívnym opatrením pomoci, a teda pomocou v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
—
Všeobecný súd nesprávne vychádzal z toho, že ustanovenie o výnimke uvedené v článku 8c) ods. 1 zákona o dani z príjmov právnických osôb, podľa ktorého v určitých prípadoch nadobudnutím podielu dochádza k zániku nevyužitých strát, je súčasťou referenčného rámca. Toto ustanovenie však v skutočnosti predstavuje výnimku z referenčného rámca. Referenčný rámec vo všeobecnosti umožňuje vykazovanie strát v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach.
—
Klauzula o reštrukturalizácii má okrem toho všeobecnú povahu, pretože neposkytuje žiadnu selektívnu výhodu. Medzi podnikmi v ťažkostiach, na ktoré sa klauzula o reštrukturalizácii vzťahuje a ďalšími podnikmi, predovšetkým hospodársky zdravými podnikmi, existuje významný rozdiel, a preto tieto dve skupiny podnikov nie sú v porovnateľnej situácii. Všeobecný súd okrem toho v rámci posúdenia rovnakého zaobchádzania vychádzal z čisto hypotetickej situácie, ale v praxi nemožno nájsť skupinu, na ktorú Všeobecný súd odkazuje ako na referenčnú.
—
Klauzula o reštrukturalizácii ďalej neuprednostňuje „určité podniky alebo odvetvia“. Klauzula o reštrukturalizácii sa môže vzťahovať na všetky podniky a automaticky nevylučuje žiadnu skupinu podnikov. Táto klauzula sa neviaže na „špecifickú povahu“ podniku, ale na hospodársku operáciu, teda nadobudnutie na účely reštrukturalizácie.
—
Klauzulu o reštrukturalizácii možno okrem toho odôvodniť povahou a všeobecnými cieľmi nemeckého daňového systému. Prispieva k realizácii základných zásad nemeckého práva, ktoré sa týkajú daní z príjmov právnických osôb, akou je zásada prevodu strát a zásada zdanenia podľa schopnosti uniesť daňovú záťaž, ako aj k realizácii všeobecného daňového cieľa, akým je zabezpečenie udržateľných verejných príjmov.
Druhý odvolací dôvod : porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery
Rozsudok
Všeobecného súdu je v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá je zakotvená v práve Únie. Údajná povaha štátnej pomoci, ktorú má klauzula o reštrukturalizácii, totiž nebola jednoznačná ani pre odborníka s vynaložením mimoriadnej starostlivosti. Komisia nikdy nespochybňovala podobné pravidlá v Nemecku, ani v iných členských štátoch EÚ, z dôvodu porušenia právnych predpisov o štátnej pomoci.
( 1 ) Ú. v. EÚ L 235, s. 26 .