T-502/16

žalobcovia,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: pôvodne B. Eggers, G. Gattinara a D. Martin, neskôr G. Gattinara a R. Striani, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ, ktorý v podstate cieli na zaviazanie Komisie zaplatiť pozostalým po pánovi Alessandrovi Missirovi Mamachim di Lusignanovi, pozostalým po pánovi Liviovi Missirovi Mamachim di Lusignanovi, pani Anne Jeanne Cécile Magdalene Marii Sintobinovej, pánovi Stefanovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, a pani Marii Letizii Missirovej Mamachiovej di Lusignanovej rôzne sumy ako náhradu nemajetkových ujm vyplývajúcich zo zavraždenia pána Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana a jeho manželky, ku ktorému došlo 18. septembra 2006 v Rabate (Maroko), kde sa pán Alessandro Missir Mamachi di Lusignano nachádzal z dôvodu výkonu služby,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

1

Pán Alessandro Missir Mamachi di Lusignano (ďalej len „pán Alessandro Missir“ alebo „zosnulý úradník“) bol zavraždený 18. septembra 2006 so svojou manželkou v Rabate (Maroko), kde sa mal ujať svojej funkcie politického a diplomatického radcu pri delegácii Európskej komisie. K vražde došlo v zariadenom dome, ktorý táto delegácia prenajala pre pána Alessandra Missira, jeho manželku a ich štyri deti.

2

Pán Livio Missir Mamachi di Lusignano (ďalej len „pán Livio Missir“), otec pána Alessandra Missira, podal 12. mája 2009, po podaní žiadosti z 25. februára 2008 a sťažnosti z 10. septembra 2008 na základe článku 90 ods. 1 a 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) na Súd pre verejnú službu Európskej únie žalobu, zaregistrovanú pod číslom F‑50/09, ktorou sa domáhal po prvé náhrady majetkovej ujmy, ktorú utrpeli deti pána Alessandra Missira, a to v ich mene, po druhé náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú tieto deti utrpeli, v ich mene, po tretie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel on sám ako otec pána Alessandra Missira, vo svojom mene, a po štvrté náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel pán Alessandro Missir, v mene jeho detí, keďže tieto deti vstúpili do práv svojho otca.

3

Rozsudkom z 12. mája 2011, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (F‑50/09, ďalej len „prvostupňový rozsudok“, EU:F:2011:55 ) Súd pre verejnú službu zamietol uvedenú žalobu ako neprípustnú, pokiaľ ide o nemajetkové ujmy (body 87 až 91) a ako nedôvodnú, pokiaľ ide o majetkové ujmy (body 97 až 227).

6

Dňa 17. septembra 2011 podali pán Livio Missir (nahradený po úmrtí svojimi pozostalými) a deti zavraždeného úradníka, ku ktorým sa pridali matka, brat a sestra tohto úradníka (ďalej len spoločne „žalobcovia“) nanovo žiadosť o náhradu nemajetkových ujm v rámci konania upraveného v článku 90 ods. 1 Služobného poriadku, a to z rovnakých dôvodov týkajúcich sa zamietnutia návrhov na náhradu nemajetkových ujm prvostupňovým rozsudkom z procesných dôvodov súvisiacich s nedodržaním postupu pred podaním žaloby.

7

Rozhodnutím zo 17. januára 2012 Komisia žalobcom oznámila, že nemôže vyhovieť žiadostiam na náhradu nemajetkových ujm uvedeným v žiadosti zo 17. septembra 2011, a to jednak z dôvodu prekážky začatého konania v súvislosti s týmito žalobami vo veciach T‑401/11 P a T‑494/11, ktoré boli prejednávané na Všeobecnom súde, a jednak preto, že už o nich zamietavo rozhodol menovací orgán (ďalej len „MO“) a teda boli neprípustné vzhľadom na pravidlá konania pred podaním žaloby.

8

Listom z 13. apríla 2012 žalobcovia podali proti rozhodnutiu zo 17. januára 2012 sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

V tejto žalobe žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:

–

zrušil rozhodnutie MO z 26. júla 2012,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť sumu 463050 eur každému pozostalému po zavraždenom úradníkovi ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť pani Marii Letizii Missirovej Mamachiovej di Lusignanovej (ďalej len „pani Letizia Missirová“) sumu 154350 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť pozostalým po zavraždenom úradníkovi sumu 574000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú tento úradník utrpel počas umierania,

–

uložil Komisii povinnosť zaplatiť kompenzačné úroky a medzičasom naakumulované úroky z omeškania,

–

Uznesením predsedu prvej komory Súdu pre verejnú službu zo 6. júna 2013 bolo konanie prerušené až do vyhlásenia rozhodnutí, ktorými sa ukončia konania vo veciach T‑401/11 P a T‑494/11.

15

V rozsudku o odvolaní Všeobecný súd rozhodol, že pôvodný návrh na náhradu škody z 25. februára 2008 (pozri bod 2 vyššie) sa týkal aj nemajetkových ujm (rozsudok o odvolaní, bod 111). Súdny dvor v rozsudku o preskúmaní rozhodol, že toto posúdenie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd pre verejnú službu, treba považovať za konečné (rozsudok o preskúmaní, bod 63, a rozsudok o vrátenej veci, bod 18).

16

Dňa 21. januára 2016 bolo konanie po preskúmaní a vrátení veci na Všeobecný súd opätovne prerušené rozhodnutím predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu až do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci T‑401/11 P RENV RX. Vo svojich pripomienkach k prerušeniu z 8. januára 2016 žalobcovia informovali Všeobecný súd o úmrtí pána Livia Missira, otca zavraždeného úradníka, a o tom, že jeho dedičia vstupujú do jeho práv a zamýšľajú pokračovať v konaní.

17

Žalobcovia vo svojich pripomienkach zastávali názor, že hoci rozhodnutia, ktoré už boli ku dňu podania uvedených pripomienok vydané, viedli k náhrade určitých ujm, ešte zostávalo posúdiť v rámci tejto žaloby iné ujmy, t. j. nemajetkové ujmy, ktoré utrpeli pani Sintobinová, pán Stefano Missir a pani Maria Letizia Missirová, teda matka, brat a sestra zosnulého úradníka.

21

Vo svojich pripomienkach zo 7. februára 2018 Komisia konštatovala to isté, čo žalobcovia, pokiaľ ide o odškodnenie určitých ujm na základe už vydaných rozhodnutí.

22

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú uvádza pani Sintobinová, manželka pána Livia Missira, Komisia vyjadrila námietku, že návrh na náhradu škody je neprípustný, pretože je oneskorený.

23

Účastníci konania týmto žiadostiam vyhoveli podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 25. júla 2018.

27

Ako Komisia uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe a potvrdila na pojednávaní, už sa neodvoláva na námietku neprípustnosti tejto žaloby z dôvodu prekážky začatej veci, čo Všeobecný súd vzal na vedomie.

28

Komisia navrhovala, aby Všeobecný súd:

–

Pokiaľ ide o prvý návrh uvedený v bode 11 vyššie, ktorého cieľom je, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie MO z 26. júla 2012, treba pripomenúť, že takéto rozhodnutie, ktorým administratíva zaujala stanovisko k nárokom žalobcov na náhradu škody, je neoddeliteľnou súčasťou správneho konania, ktoré predchádza podaniu žaloby o určenie zodpovednosti na Všeobecnom súde a ktoré len umožňuje žalobcovi uplatniť na Všeobecnom súde návrh na náhradu škody. V dôsledku toho návrhy na zrušenie podané v predmetnej veci nemožno posúdiť samostatne vo vzťahu k návrhom na náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 1997, Gill/Komisia, T‑90/95 , EU:T:1997:211 , bod 45 , a prvostupňový rozsudok, body 71 a 72).

30

Okrem toho zo spisu vyplýva, že ako sa účastníci konania dohodli na pojednávaní, v rozsudku o vrátenej veci už bolo rozhodnuté o druhom, treťom a siedmom žalobnom návrhu, ktoré boli zopakované v bode 11 vyššie. O týchto návrhoch už preto nie je potrebné rozhodnúť. Pokiaľ ide o návrhy na náhradu utrpených ujm, zostáva preskúmať štvrtý, piaty a šiesty žalobný návrh, ktoré boli uvedené v bode 11 vyššie.

31

Preto treba túto žalobu posudzovať tak, že jej predmetom je v podstate náhrada nemajetkových ujm, ktoré boli predmetom štvrtého, piateho a šiesteho žalobného návrhu.

O prípustnosti žaloby

39

Komisia naopak spochybňuje, že súrodenci zosnulého úradníka sú osobami, „na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok“ v zmysle článku 91 ods. 1 uvedeného služobného poriadku. Uvádza, že článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku neuvádza príbuzných zosnulého úradníka v bočnej línii, ale iba príbuzných vo vzostupnej línii a potomkov. Pokiaľ ide o okolnosť, že súrodencov sa môžu týkať iné ustanovenia služobného poriadku, v prejednávanej veci je irelevantné. Komisia dodáva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, nemožnosť získať náhradu nemajetkovej ujmy, ako je tá, ktorá je predmetom tejto žaloby, nie je v rozpore s bodom 198 rozsudku o vrátenej veci.

40

Treba pripomenúť, že služobný poriadok má za cieľ upraviť právne vzťahy medzi inštitúciami Únie a ich úradníkmi stanovením série vzájomných práv a povinností a priznaním práv niektorým členom rodiny úradníka, ktoré môžu uplatniť vo vzťahu k Európskej únii (rozsudok o preskúmaní, bod 31).

41

Článok 91 ods. 1 služobného poriadku tak spresňuje právomoc súdu Únie v oblasti sporov vyplývajúcich z verejnej služby Únie tým, že stanovuje, že Súdny dvor má právomoc „v každom spore“ medzi Úniou a „ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok“ a pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2 tohto služobného poriadku. V súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením „každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok“, môže predložiť MO sťažnosť na akt, ktorý jej spôsobuje ujmu (rozsudok o preskúmaní, bod 32).

45

Je nesporné, že príbuzní v bočnej línii, teda predovšetkým bratia a sestry, nie sú uvedení v kaskádovitom zozname osôb, ktorým sa môžu vyplatiť zaručené dávky v prípade úmrtia úradníka.

46

Bratia a sestry sú však uvedení inde v služobnom poriadku, konkrétne v článkoch 40, 42b a 55a. Tieto články umožňujú úradníkovi, aby mal pracovné voľno z osobných dôvodov alebo rodinnú dovolenku, alebo pracovať na čiastočný úväzok, a to najmä z dôvodu, že pomáha svojej manželke alebo manželovi, príbuznému vo vzostupnej línii, príbuznému v zostupnej línii, bratovi alebo sestre, ktorí trpia vážnou chorobou alebo ťažkým zdravotným postihnutím.

47

48

Treba uviesť, že námietky Komisie miešajú otázku prípustnosti žaloby s otázkou jej dôvodnosti.

49

V tomto štádiu preskúmania žaloby otázkou nie je, či je táto žaloba dôvodná, ale najskôr treba určiť, či brat a sestra pána Alessandra Missira mali aktívnu legitimáciu na to, aby sa obrátili na súd Únie v rámci článku 270 ZFEÚ, alebo či mali podať žalobu na náhradu škody na základe článku 268 ZFEÚ.

50

V tejto súvislosti, ako už bolo uvedené, je kritériom, ktoré určuje uplatnenie procesného postupu podľa článku 270 ZFEÚ, a nie článku 268 ZFEÚ, kritérium „osoby, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok“ (článok 91 ods. 1 služobného poriadku).

54

Skutočnosť, že v čase vraždy pána Alessandra Missira, nebol ani on, ani jeho brat, a ani jeho sestra konkrétne v jednej alebo druhej zo situácií upravených v článkoch 40, 42b a 55a služobného poriadku, nijako nevplýva na skutočnosť, že služobný poriadok uznáva súrodeneckú väzbu. Tieto ustanovenia služobného poriadku teda nie sú relevantné z toho dôvodu, že by zodpovedali konkrétnej situácii účastníkov konania v čase skutkových okolností – v tejto súvislosti treba uviesť, že žalobcovia sa nedomáhali žiadnej náhrady škody z dôvodu straty podpory spôsobenej zdravotným postihnutím –, ale z dôvodu, že demonštrujú, že služobný poriadok uznáva rodinné väzby medzi úradníkmi a ich bratmi a sestrami.

55

Uvedené potvrdil Súdny dvor, podľa uváženia ktorého: „Súd pre verejnú službu má hmotnoprávne právomoc rozhodovať o žalobe na náhradu škody podanej… osobou, ktorá hoci nie je úradníkom, vzťahuje sa na ňu služobný poriadok z dôvodu rodinných väzieb, ktoré medzi ňou a úradníkom existujú, keďže spor sa zakladá na zamestnaneckom vzťahu, ktorý spája úradníka a dotknutú inštitúciu vzhľadom na skutočnosť, že článok 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 270 ZFEÚ a článkom 91 ods. 1 služobného poriadku… priznáva… Súdu pre verejnú službu právomoc rozhodovať ‚všetky spory‘ medzi Úniou a každou ‚osobou, na ktorú sa vzťahuje Služobný poriadok‘“ (rozsudok o preskúmaní, body 41 a 42).

56

Z toho viac všeobecne vyplýva, že na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdí Komisia pred Všeobecným súdom, aj iné ustanovenia služobného poriadku než článok 73, teda ustanovenia obsahujúce uznanie rodinnej väzby so zosnulým úradníkom služobným poriadkom, sa môžu zohľadniť v rámci úvah na určenie, či sa na osobu „vzťahuje služobný poriadok“.

60

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku ustanovením, ktoré v súlade so stanoviskom Súdneho dvora uvedeným v bode 34 rozsudku o preskúmaní definuje kategórie osôb, ktoré sú oprávnené požiadať o dodatočnú náhradu škody, „ak je zodpovedný orgán a dávky vyplácané podľa článku 73 služobného poriadku nie sú dostatočné na zabezpečenie úplnej náhrady utrpenej ujmy“, treba ho zamietnuť z nasledujúcich dôvodov.

61

Z okolnosti, že osoby uvedené v článku 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku, t. j. manžel alebo manželka a deti zosnulého úradníka, alebo, ak títo neexistujú, ostatní potomkovia, a ak títo neexistujú jeho príbuzní vo vzostupnej línii, môžu žiadať prostredníctvom článku 270 ZFEÚ o doplnkovú náhradu škody, ak sa po prvé domnievajú, že zaplatené dávky nenahrádzajú celú ich škodu, a po druhé, že za škodu, ktorá im bola spôsobená, je zodpovedný orgán, nijako nevyplýva, že bratia a sestry, ktorí nie sú uvedení v kaskádovitom zozname v článku 73 služobného poriadku, a teda nie sú potenciálnymi príjemcami dávok zaručených podľa tohto článku, ale na ktorých sa vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku vyjadrujúce ich relevantnú väzbu so zosnulým úradníkom, by mali byť zbavení procesnej spôsobilosti požiadať prostredníctvom článku 270 ZFEÚ o náhradu svojej vlastnej ujmy.

62

Ako už bolo uvedené vyššie, na bratov a sestry sa „vzťahuje služobný poriadok“ práve z dôvodu ich rodinnej väzby so zosnulým úradníkom.

Komisia tvrdí, že žaloba je neprípustná z dôvodu oneskorenia návrhu na náhradu škody, ktorý bol podaný po uplynutí primeranej lehoty. Nič nebránilo pani Sintobinovej a bratovi a sestre pána Alessandra Missira podať návrh na náhradu nemajetkovej ujmy prinajmenšom v priebehu roka 2009, v ktorom bola podaná žaloba vo veci F‑50/09. Čas, ktorý plynul počas konania pred podaním žaloby vo veci F‑50/09 – ako aj v ďalších fázach tohto súdneho konania spôsobených prvostupňovým rozsudkom a podaním odvolania, ktoré nasledovalo – dostatočne umožňoval, aby boli podané návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré boli následne predložené v rámci prejednávanej veci.

66

69

Táto judikatúra Súdneho dvora platí mutatis mutandis aj pre premlčanie v dôsledku uplynutia primeranej lehoty, v ktorej sa podľa judikatúry musí podať návrh na náhradu škody založený na služobnom poriadku. Pokiaľ totiž premlčacia lehota s vopred stanovenou dobu (päť rokov) nie je kogentná z toho dôvodu, že má vplyv na subjektívne právo žiadať o náhradu utrpenej škody a že plní funkciu ochrany účastníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P , EU:C:2012:705 , body 52 až 54 ), tak to platí rovnako, dokonca a fortiori , aj pre premlčaciu dobu, ktorá nie je vopred stanovená (primeraná lehota). V oboch prípadoch ide o rovnaké premlčanie subjektívneho práva podať návrh na náhradu škody a tú istú funkciu ochrany účastníkov konania.

70

Keďže teda námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia a ktorá je založená na nedodržaní primeranej lehoty pri podaní návrhu na náhradu škody, nie je otázkou verejného poriadku, ktorú by mal Všeobecný súd preskúmať ex offo , treba najskôr preskúmať námietku žalobcov, podľa ktorej bola táto námietka neprípustnosti vznesená oneskorene.

71

Na podporu svojej námietky založenej na oneskorení námietky neprípustnosti sa žalobcovia odvolávajú na článok 78 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu v znení uplatniteľnom v roku 2012, ktorý znie takto:

V prejednávanej veci sa pri prevode žaloby vo veci F‑132/12 na Všeobecný súd konanie – ktoré sa preto, lebo Súd pre verejnú službu nespojil konania, týkalo námietky prekážky začatého konania vznesenej v roku 2012 – zostalo prerušené až do vyhlásenia rozsudku o vrátenej veci.

75

V dôsledku toho z okolnosti, že Komisia 19. decembra 2012 vzniesla samostatným podaním námietku neprípustnosti z dôvodu prekážky začatého konania, vôbec nevyplýva, že nemohla pred Všeobecným súdom vzniesť námietku neprípustnosti založenú na oneskorení návrhu na náhradu škody v štádiu vyjadrenia k žalobe.

76

V prejednávanej veci Komisia poukázala na oneskorené podanie návrhu na náhradu škody vo februári 2018 pri opätovnom začatí konania. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa týkajú procesných osobitostí veci a najmä po sebe nasledujúcich prerušení, nie je námietka oneskorenia návrhu na náhradu škody, vznesená vo februári 2018, pred podaním vyjadrenia k žalobe, oneskorená. Keďže námietka žalobcov založená na oneskorení námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, je nedôvodná, treba preskúmať túto námietku neprípustnosti založenú na oneskorení návrhu na náhradu škody.

77

V prejednávanej veci bola žiadosť o náhradu škody podaná 17. septembra 2011, teda bez jedného dňa päť rokov po zavraždení pána Alessandra Missira. Okrem toho treba uviesť, že ako vyplýva z konania pred podaním žaloby v tejto veci, ako aj z konaní, ktoré boli predtým vedené od roku 2009 a ktoré v roku 2017 viedli k vydaniu rozsudku o vrátenej veci, predmet sporu je dôležitý z ľudského, finančného a právneho hľadiska, a komplexnosť veci je dosť výrazná, alebo takou prinajmenšom bola pri podaní návrhu na náhradu škody 17. septembra 2011. Napokon, na rozdiel od toho, čo naznačuje Komisia, kritériom na posúdenie prípadnej oneskorenosti návrhu na náhradu škody nie je otázka, či mohla byť žiadosť podaná skôr, ale otázka, či s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci bola uvedená žiadosť podaná v primeranej lehote. Vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa zložitosti veci a predmet sporu sa zdá, že návrh na náhradu škody spĺňa toto kritérium. Z toho vyplýva, že žalobu nemožno považovať za oneskorenú.

80

Za týchto podmienok treba námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, zamietnuť.

O veci samej

O návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela matka pána Alessandra Missira

[ omissis ]

127

Bolo preukázané, že brat a sestra pána Alessandra Missira, o ktorých sa nedá vážne spochybniť a ani nikto nespochybňuje, že smrťou svojho brata mohli trpieť, mali z procesného hľadiska podať žiadosť na náhradu škody v tejto súvislosti postupom podľa služobného poriadku a potom prípadne žalobu podanú na základe článku 270 ZFEÚ, a nie na základe článku 268 ZFEÚ. Keďže tento procesný postup je identifikovaný, vyvstáva otázka, či brat a sestra pána Alessandra Missira skutočne môžu za svoje duševné utrpenie získať náhradu škody od Komisie.

128

Komisia vo veci samej v tejto súvislosti vznáša určitý počet námietok.

129

Komisia v podstate tvrdí, že článok 73 služobného poriadku, tak ako ho vykladá judikatúra, vymedzuje rozsah osôb, ktoré môžu získať náhradu škody vzniknutej z dôvodu úmrtia úradníka. Môžu ju získať manžel alebo manželka, potomkovia a príbuzní vo vzostupnej línii, pretože sa na nich vzťahuje článok 73 služobného poriadku. Bratia a sestry, na ktorých sa toto ustanovenie nevzťahuje, ju získať nemôžu.

133

Preto podľa Komisie, keďže bratia a sestry zosnulého úradníka nie sú osobami, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, a teda nemôžu mať nárok na „doplnkovú“ náhradu – vzhľadom na to, že nemajú nárok na hlavnú náhradu škody – nemajú žiadny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

134

Predovšetkým, pokiaľ ide o odkaz uvedený v bodoch 33 a 34 rozsudku o preskúmaní, javí sa ako nevhodný.

135

Tieto body sa totiž týkajú právomoci rationae personae Súdu pre verejnú službu rozhodovať o žalobách osôb, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok. Súdny dvor konštatoval, že služobný poriadok sa vzťahuje na otca a deti úradníka. Z toho vyvodil právomoc Súdu pre verejnú službu. Išlo teda o otázku určenia príslušného súdu, a nie o vecnú otázku, o ktorú ide v prejednávanej veci, teda kto môže získať náhradu škody. Okrem toho v bode 35 rozsudku o preskúmaní Súdny dvor uvádza, že otázka vo veci samej, ktorá spočíva v určení, či otec a deti úradníka skutočne majú právo na dávky zaručené služobným poriadkom, sa nemôže zohľadniť na účely stanovenia právomoci Súdu pre verejnú službu. Ak by to bolo inak, preskúmanie dôvodnosti žaloby by muselo predchádzať rozhodnutiu o právomoci. Odkaz na bod 34 rozsudku o preskúmaní, ktorý uplatnila Komisia na podporu svojho tvrdenia, že článok 73 služobného poriadku vymedzuje osoby, ktoré majú právo na prípadnú náhradu škody, teda treba zamietnuť.

…

133.

Pokiaľ ide o rozsudok [Lucaccioni], Súdny dvor v bode 23 tohto rozsudku potvrdil, že dávky získané podľa článku 73 služobného poriadku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania musí súd Únie zohľadniť na účely stanovenia napraviteľnej ujmy v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom na základe pochybenia, ktoré môže založiť zodpovednosť inštitúcie ako jeho zamestnávateľa.

134.

Rozsudky [Leussink a Lucaccioni] tak objasnili vzťah medzi dávkou poskytnutou podľa článku 73 služobného poriadku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania a režimom náhrady škody podľa všeobecného práva.

135.

Z uvedených rozsudkov teda nemožno vyvodiť, že brat alebo sestra nie sú oprávnení dovolávať sa nahraditeľnej nemajetkovej ujmy. Keďže bratia ani sestry nie sú uvedení v kaskádovitom zozname v článku 73 služobného poriadku, a preto nemôžu na základe tohto ustanovenia získať nič, návrh na náhradu škody, ktorý podajú, nemôže byť z definície doplnkový, ale musí byť osobitný. Uvedené rozsudky sa nevyjadrili k možnosti takého návrhu, ktorý nebol predmetom týchto vecí.

140

Domnienka, že inštitúcie mali tým, že stanovili zoznam osôb, ktorým sa môžu vyplatiť poistné dávky v prípade smrti úradníka v dôsledku úrazu, v úmysle vymedziť osoby, o ktorých sa domnievali, že ich budú musieť v prípade potreby finančne zohľadniť v prípade zodpovednosti za zavinenie, ako to tvrdí Komisia, vytvára konštrukciu, ktorú ako takú nemožno vyvodiť z rozsudkov Leussink a Lucaccioni.

141

Ďalej treba preskúmať body 157 a 158 rozsudku o vrátenej veci, v ktorých Všeobecný súd uvádza:

„157.

Pokiaľ ide o námietky neprípustnosti vznesené proti návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli Livio Missir a štyri deti Alessandra Missira, nemožno ich prijať. Na jednej strane totiž stačí konštatovať, že v bode 34 rozsudku o preskúmaní Súdny dvor rozhodol, že článok 73 ods. 2 písm. a) služobného poriadku výslovne označuje ‚potomkov‘, ako aj ‚príbuzných vo vzostupnej línii‘ úradníka ako osoby, ktoré môžu v prípade smrti úradníka dostať dávku, a teda že uvedené ustanovenie sa vzťahuje tak na Livia Missira, ako aj na štyri deti Alessandra Missira. Ďalej treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa režim stanovený v článku 73 služobného poriadku a režim podľa všeobecného práva dopĺňajú, takže je možné podať návrh na doplnkovú náhradu škody, ak je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva a plnenie poskytnuté podľa článku 73 služobného poriadku nepostačuje na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy ([rozsudok Leussink], bod 13 a [rozsudok [Lucaccioni], bod 22). Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy teda rodinní príslušníci úradníka, na ktorých sa vzťahuje článok 73 služobného poriadku, majú právo podať doplnkovú žalobu, ak sa domnievajú, že dávky podľa služobného poriadku nie sú dostatočné na zabezpečenie plnej náhrady ich ujmy.“

142

Aj v tomto prípade sa súd Únie zaoberal konkrétne len otcom a deťmi úradníka. Práve s odkazom na judikatúru Leussink a Lucaccioni pripomenul možnosť doplnkovej náhrady škody v prípade, že zodpovednosť nesie inštitúcia a poistné dávky nepostačujú na zabezpečenie úplnej náhrady ujmy, ktorú utrpeli tieto osoby. Na dotknutých „rodinných príslušníkov“„sa vzťah[oval] článok 73 služobného poriadku“. Rozsudok o vrátenej veci nijako neurčuje rodinných príslušníkov, na ktorých sa článok 73 služobného poriadku nevzťahuje, čo je otázka, ktorá nebola predložená Všeobecnému súdu, a teda neumožňuje pokročiť v súvislosti s konštatovaním uvedeným v bode 140 vyššie.

146

Keďže právo Únie túto otázku neupravuje, treba uviesť, že z právnych poriadkov členských štátov vyplýva všeobecná zásada, podľa ktorej za okolností, ktoré sú podobné okolnostiam prejednávanej veci, vnútroštátny súd uznáva právo súrodencov zosnulého pracovníka v prípade potreby požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená v dôsledku tejto smrti.

147

Za týchto podmienok je potrebné dospieť nielen k záveru, že Komisia nesprávne tvrdí, že článok 73 služobného poriadku, ako ho vykladá judikatúra, bráni tomu, aby súrodenci zosnulého úradníka mohli prípadne získať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená v dôsledku tejto smrti, ale aj k záveru, že zo všeobecných zásad spoločných právnym poriadkom členských štátov vyplýva, že bratia a sestry osoby, ktorej úmrtie spôsobila tretia osoba, môžu prípadne získať náhradu svojej nemajetkovej ujmy.

148

Pokiaľ ide o podmienky tejto náhrady, žalobcovia v podstate tvrdia, že tvrdenia Všeobecného súdu v rozsudku o vrátenej veci, pokiaľ ide o zavinenie, príčinnú súvislosť a nemajetkovú ujmu, sa vo veľkej miere uplatňujú na návrhy brata a sestry zosnulého úradníka a že v prejednávanej veci nedochádza k žiadnej dvojitej náhrade škody.

152

Žalobcovia popierajú stanovisko Komisie, pričom poznamenávajú, že vzťah medzi teóriami primeranej príčinnej súvislosti a rovnocennosti podmienok bol relevantný iba na účely preukázania zodpovednosti Komisie za úmrtie pána Alessandra Missira, ktorá už v prejednávanej veci nie je sporná, a vôbec nie na účely preukázania súvislosti medzi touto smrťou a nemajetkovou ujmou, ktorú v dôsledku tejto skutočnosti utrpeli blízki zosnulého úradníka, ktorých nemajetková ujma sa mala považovať za in re ipsa .

153

Treba konštatovať, že preskúmanie úvah súdu Únie v prvostupňovom rozsudku a v rozsudku o vrátenej veci v podstate potvrdzuje stanovisko žalobcov.

154

Treba pripomenúť, že v prvostupňovom rozsudku Súd pre verejnú službu najskôr usúdil, že Komisia sa v dôsledku svojho nesplnenia povinnosti zabezpečiť ochranu Alessandra Missira Mamachiho dopustila pochybenia, ktoré mohlo viesť k vzniku jej zodpovednosti (prvostupňový rozsudok, bod 176, a rozsudok o vrátenej veci, bod 9).

158

V tomto kontexte Súd pre verejnú službu usúdil, že Komisia mala niesť 40 % zodpovednosti za utrpenú škodu (prvostupňový rozsudok, bod 197, a rozsudok o vrátenej veci, bod 10).

159

Toto riešenie rozdelenia zodpovednosti, ktoré vo svojom odvolaní napadli žalobcovia, ktorí sa domáhali toho, aby bola Komisia vyhlásená za solidárne zodpovednú s vrahom, Všeobecný súd zamietol, vyhovel v tomto bode odvolaniu a konštatoval solidárnu zodpovednosť Komisie (teda 100 % škody) (rozsudok o vrátenej veci, body 96 až 119).

160

Všeobecný súd konštatoval túto solidárnu zodpovednosť Komisie na základe všeobecnej zásady spoločnej právnym poriadkom členských štátov, podľa ktorej za podmienok podobných podmienkam v prejednávanej veci vnútroštátny súd uznáva solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré sa spoločne podieľali na vzniku tej istej škody, pričom považuje za spravodlivé to, že poškodená osoba jednak nemusí stanoviť časť škody, za ktorú sú jednotlivé subjekty zodpovedné, a jednak nemusí znášať riziko, že ten zo subjektov, proti ktorému podala návrh na začatie konania, je platobne neschopný (rozsudok o vrátenej veci, bod 118).

164

Bolo však už konštatované, že článok 73 služobného poriadku, tak ako ho vykladá judikatúra, nepredstavuje podstatné obmedzenie, ktoré vylučuje možnosť bratov a sestier získať náhradu škody (pozri bod 145 vyššie) a že ak túto otázku neupravuje právo Únie, zo všeobecných zásad spoločných právnym poriadkom členských štátov vyplýva právo bratov a sestier prípadne požiadať o náhradu nemajetkovej ujmy za stratu ich brata (pozri bod 146 vyššie).

165

Z tých istých dôvodov treba zamietnuť tvrdenia Komisie [ omissis ], podľa ktorých je nemajetková ujma, ktorú utrpel súrodenec, príliš vzdialená alebo ide o dôsledok, ktorý nemožno nahradiť. Okolnosť, že nemajetková ujma súrodencov, rovnako ako ujma rodičov a detí zosnulého, predstavuje nepriamu – alebo sprostredkovanú – nemajetkovú ujmu vo vzťahu k priamej ujme, ktorú utrpel zosnulý úradník, teda strate života, nemení nič na skutočnosti, že táto nemajetková ujma je uznaná ako nahraditeľná podľa všeobecných zásad spoločných pre členské štáty.

166

Pokiaľ ide o úvahy Komisie o dosahu bodu 198 rozsudku o vrátenej veci [ omissis ], nespochybňujú vyššie uvedené konštatovanie, keďže, ako už bolo uvedené, Všeobecný súd sa v rozsudku o vrátenej veci nezaoberal otázkou náhrady nemajetkovej ujmy súrodencov.

170

Pokiaľ ide o dôkazy predložené žalobcami v štádiu repliky, ktoré sa týkajú psychologických a psychiatrických liečebných postupov, ktoré podstúpili brat a sestra pána Alessandra Missira, treba ich zamietnuť ako oneskorené podľa článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku.

171

Pokiaľ ide o určenie výšky nemajetkovej ujmy, treba pripomenúť, že prináleží súdu Únie, aby stanovil túto sumu ex æquo et bono (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79 , EU:C:1980:145 , bod 15 ), pričom uvedie kritériá, ktoré na tento účel uplatnil (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P , EU:C:1998:224 , body 32 a 33 ; rozsudok Lucaccioni, bod 35, a rozsudok zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02 , EU:T:2006:148 , bod 51 ).

172

So zreteľom na okolnosti prejednávanej veci a predovšetkým na obzvlášť dramatické okolnosti smrti pána Alessandra Missira opísané v bode 2 rozsudku o odvolaní, skutočnosti uvedené v bode 168 vyššie, nespochybnenú existenciu citových väzieb obvyklej intenzity medzi súrodencami vedúcimi samostatné životy a s ohľadom na zásady uvedené v bodoch 146, 147 a 164 vyššie treba Komisii uložiť solidárnu povinnosť zaplatiť bratovi a sestre pána Alessandra Missira ako náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu smrti posledného menovaného sumu stanovenú ex æquo et bono vo výške 10000 eur každému.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.

Konanie o návrhoch, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu 463050 eur každému z pozostalých po pánovi Alessandrovi Missirovi Mamachimu di Lusignanovi, sumu 574000 eur tým istým pozostalým a sumu 308700 eur pozostalým po pánovi Liviovi Missirovi Mamachi di Lusignanovi, sa zastavuje.

2.

Náhrady škody uvedené v bodoch 2 až 4 tohto výroku sa zvyšujú o úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do úplného zaplatenia v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB) pre jej hlavné refinančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body.

6.

Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

7.

Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Collins

( ) Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.