T-760/16

žalobkyňa

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) , v zastúpení: S. Hanne a D. Walicka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom:

Artex SpA , so sídlom v San Zeno di Cassola (Taliansko), v zastúpení: J. Vogtmeier, avocat,

so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 16. januára 2017,

po pojednávaní zo 7. decembra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

1

Sporný dizajn sa má použiť pre „košíky na bicykle“ patriace do triedy 03‑01 v zmysle Dohody o zriadení medzinárodného triedenia priemyselných vzorov a modelov, podpísanej v Locarne 8. októbra 1968, v znení zmien.

5

Dňa 17. júna 2013 podal vedľajší účastník konania, ktorým je spoločnosť Artex SpA, návrh na výmaz sporného dizajnu podľa článku 52 nariadenia č. 6/2002. Dôvod uvádzaný na podporu návrhu na výmaz sa opieral o článok 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 6/2002.

6

Vo svojom návrhu na výmaz vedľajší účastník konania predovšetkým tvrdil, že sporný dizajn nemá osobitý charakter v zmysle článku 6 nariadenia č. 6/2002, a na podporu svojich vyhlásení sa odvoláva na viacero dokumentov, ktoré údajne preukazovali sprístupnenie skoršieho dizajnu (ďalej len „skorší dizajn“) verejnosti, a to najmä:

–

faktúra a dodací list thajského podniku z 20. júla 2000, ktorý mu bol adresovaný,

–

vyobrazenie stánku podniku, v ktorom bol vystavený košík na bicykle, ako aj faktúra za výstavu v Kolíne nad Rýnom (Nemecko) v roku 2002.

7

V rozhodnutí z 13. januára 2015 zrušovacie oddelenie po tom, čo uznalo prípustnosť návrhu na výmaz, vymazalo sporný dizajn z dôvodu nedostatku osobitého charakteru.

8

11

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté rozhodnutie,

–

zaviazal EUIPO a prípadne ďalších účastníkov konania na náhradu trov konania.

Právny rámec

13

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody, a to po prvé porušenie článku 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002, ktorý sa týka neprípustnosti návrhov na výmaz za určitých podmienok, po druhé porušenie článku 7 nariadenia č. 6/2002, ktorý sa týka sprístupnenia dizajnov verejnosti, a po tretie porušenie článku 6 nariadenia č. 6/2002 týkajúceho sa osobitého charakteru dizajnov.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002

14

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že EUIPO mal vyhlásiť za neprípustný návrh na výmaz, ktorý podal vedľajší účastník konania podľa článku 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002 alebo prípadne podľa článku 86 ods. 5 toho istého nariadenia.

18

Ustanovenia článku 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002 sa však v prejednávanej veci neuplatnia.

19

Po prvé totiž článok 80 nariadenia č. 6/2002 s názvom „Súdy pre dizajny spoločenstva“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že členské štáty určia na svojich územiach počet národných súdov a tribunálov prvej a druhej inštancie, súdy pre dizajn Spoločenstva, ktoré budú plniť funkcie im pridelené na základe tohto nariadenia. Z ustanovení tohto článku totiž vyplýva, že súdom pre dizajn Spoločenstva je nevyhnutne vnútroštátny súd členského štátu.

20

Článok 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002 sa teda neuplatňuje v prípade, ak už rozhodol EUIPO, ale len v prípade, ak tak urobil vnútroštátny súd členského štátu.

24

Navyše z okolnosti uvedenej v bode 22 vyššie nemožno vyvodiť záver o zneužívajúcej povahe predmetných návrhov na výmaz.

25

Napokon pokiaľ ide o tvrdenie, že odvolací senát porušil právo žalobkyne byť dostatočne vypočutá v súvislosti s údajne zneužívajúcim správaním vedľajšieho účastníka konania, žalobkyňa nepredkladá nijaký dôkaz, na základe ktorého by sa mohlo dospieť k záveru, že odvolací senát jej neumožnil predložiť v tejto súvislosti svoje pripomienky.

26

Okrem toho aj keď žalobkyňa, ktorá sa odvoláva na článok 47 Charty základných práv Európskej únie a na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, tvrdí, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je potrebné spresniť, že Všeobecný súd vylúčil uplatnenie tohto práva na odvolacie senáty EUIPO, keďže konanie pred odvolacími senátmi nemá povahu súdneho, ale správneho konania [rozsudky z 20. apríla 2005, Krüger/ÚHVT – Calpis (CALPICO), T‑273/02 , EU:T:2005:134 , bod 62 , a z 12. decembra 2014, Comptoir d’Épicure/ÚHVT – A‑Rosa Akademie (da rosa), T‑405/13 , neuverejnený, EU:T:2014:1072 , bod 71 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2002, Procter & Gamble/ÚHVT (Tvar mydla), T‑63/01 , EU:T:2002:317 , bod 23 ].

30

Nie je totiž preukázané, že v tomto ustanovení sa vyskytuje medzera, ktorá je nezlučiteľná so všeobecnou právnou zásadou, ktorú by bolo možné vyplniť uplatnením per analogiam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1985, Krohn, 165/84 , EU:C:1985:507 , body 13 a 14 ).

31

Je pravda, že nariadenie Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1 ), v znení zmien [nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1 )], a konkrétnejšie článok 56 ods. 3 uvedeného nariadenia (teraz článok 63 nariadenia 2017/1001), na ktorý odkazuje žalobkyňa vo svojej žalobe (pričom chybou v písaní, ktorú potvrdila na pojednávaní, odkazovala na článok 60 ods. 3 nariadenia č. 6/2002), vo svojom znení zmenenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2424/2015 zo 16. decembra 2015 ( Ú. v. EÚ L 341, 2015, s. 21 ) stanovuje, že návrh na vyhlásenie neplatnosti nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a dôvodu žaloby a tých istých účastníkov konania rozhodol vo veci samej buď úrad, alebo súd pre ochranné známky EÚ a rozhodnutie EUIPO alebo daného súdu o uvedenom návrhu nadobudlo právoplatnosť.

32

Ak sa pritom v záležitostiach ochranných známok Európskej únie zákonodarcovi javí, že je nevyhnutné prijať explicitné ustanovenie, aby právna sila, ktorá sa viaže na predchádzajúce rozhodnutia EUIPO, mohla viesť k tomu, že návrh na vyhlásenie neplatnosti sa zamietne bez toho, aby bol vecne preskúmaný, takéto explicitné ustanovenie je tak nevyhnutné aj v záležitostiach dizajnu. Nie je preto možné vykompenzovať neexistenciu takéhoto ustanovenia tým, že sa na rozhodnutia EUIPO analogicky uplatní článok 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002.

Treba dodať, že v záležitostiach dizajnov Spoločenstva sa podľa článku 47 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 vecné preskúmanie návrhu na zápis obmedzuje na kontrolu súladu tohto návrhu s definíciou dizajnu, ktorý vyplýva z článku 3 písm. a) tohto nariadenia, ako aj s dodržiavaním verejného poriadku. Formálne podmienky uvedené v článku 45 nariadenia č. 6/2002 sa inak uplatňujú. Naopak články 7 a 8 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 7 a 8 nariadenia 2017/1001) stanovujú, že pred zápisom ochrannej známky sa musí vykonať podstatná kontrola jej platnosti, ktorá je v súvislosti s článkom 8 nariadenia č. 207/2009 založená na existencii námietkového konania. S prihliadnutím na úroveň kontroly platnosti dizajnov pred ich zápisom, konanie o výmaze, ktoré zabezpečuje takúto kontrolu po tomto zápise, má tak nevyhnutne iné postavenie v rámci nariadenia č. 6/2002 než aké zastáva v rámci nariadenia č. 207/2009, v prípade ktorého je táto úroveň kontroly odlišná. Akékoľvek analogické uplatnenie článku 52 ods. 3 nariadenia č. 6/2002 na rozhodnutia EUIPO, ktoré by vychádzalo z ustanovení článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, je o to chúlostivejšie.

35

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 nariadenia č. 6/2002

36

Vo svojom druhom žalobnom dôvode žalobkyňa vytýka odvolaciemu senátu, že porušil ustanovenia článku 7 nariadenia č. 6/2002 tým, že uznal, že skorší dizajn bol sprístupnený verejnosti. Tento žalobný dôvod obsahuje viacero výhrad, pričom prvá je založená na tom, že EUIPO bol oneskorene doručený preklad dôkazov, ktoré predložil vedľajší účastník konania, aby preukázal, že skorší dizajn bol sprístupnený verejnosti, druhá je založená na nepresvedčivej povahe dôkazov, o ktoré sa opieral odvolací senát pri vyvodení záveru, že skorší dizajn bol sprístupnený verejnosti pred sporným dizajnom, a tretia je založená na tom, že odvolací senát pochybil pri určení relevantných odborných kruhov.

39

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú túto výhradu zamietnuť.

40

Podľa článku 7 nariadenia č. 6/2002 sa na účely uplatnenia článkov 5 a 6 dizajn považuje za sprístupnený verejnosti, ak sa zverejnil po zápise alebo ak bol vystavený, použil sa v obchodovaní alebo inak sa zverejnil pred dňom podania prihlášky na zápis dizajnu, s výnimkou, ak sa tieto prípady počas bežného obchodovania nemôžu stať známymi v odborných kruhoch, ktoré sa špecializujú na príslušný sektor a pôsobia v rámci Európskej únie. V článku 7 nariadenia č. 6/2002 sa ďalej uvádza, že dizajn sa však nepovažuje za sprístupnený verejnosti iba z dôvodu, že sa sprístupnil tretej osobe pod výslovnou alebo predpokladanou podmienkou dôvernosti.

41

42

Okrem toho sprístupnenie skoršieho dizajnu verejnosti nie je možné preukázať na základe pravdepodobnosti alebo domnienok, ale musí byť založené na konkrétnych a objektívnych skutočnostiach a cieľoch, ktoré preukazujú skutočné sprístupnenie skoršieho dizajnu na trhu. Navyše dôkazy predložené navrhovateľom výmazu sa musia posúdiť vo vzájomnej súvislosti. Hoci niektoré z týchto dôkazov môžu byť samy osebe nedostatočné na preukázanie sprístupnenia skoršieho dizajnu verejnosti, nemení to nič na skutočnosti, že ak sú navzájom prepojené alebo sú v spojení s inými dokumentmi alebo informáciami, môžu prispieť k získaniu dôkazov o sprístupnení. Napokon na účely posúdenia dôkaznej hodnoty dokumentu je potrebné overiť pravdepodobnosť a pravdivosť informácie, ktorú obsahuje. Treba zohľadniť najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania a jeho adresáta, ako aj položiť si otázku, či sa vzhľadom na svoj obsah javí zmysluplný a dôveryhodný (rozsudok zo 14. júla 2016, Grafické dekoratívne symboly, T‑420/15 , neuverejnený, EU:T:2016:410 , bod 27 ).

43

V prejednávanej veci odvolací senát konštatoval, že vedľajší účastník konania predložil katalóg, pričom bol poskytnutý jeho originál. V tomto katalógu bol obrázok košíka na bicykle s názvom Speedy. Pri tomto obrázku bolo uvedené číslo tovarovej položky 34.54.50. Vedľajší účastník konania tiež predložil viac ako 100 faktúr, ktoré boli adresované rôznym podnikom sídliacim predovšetkým v Taliansku. Tieto faktúry z rokov 2000 až 2002 zodpovedali predaju viac ako 25000 špeciálnych košíkov a bolo v nich uvedené tak číslo tovarovej položky 34.54.50, ako aj názov Speedy.

47

Žalobkyňa totiž iba vyjadrila pochybnosti a výhrady, najmä pokiaľ ide o dátum a distribúciu katalógu uvedeného v bode 43 vyššie, ako aj v súvislosti so samotnou existenciou katalógov uvedených v bode 44 vyššie, ďalej pokiaľ ide o spojitosť medzi číslom tovarovej položky uvedeným v katalógu spomenutom v bode 43 vyššie a rovnakým číslom uvedeným vo faktúrach spomenutých tiež v bode 43 vyššie, a ďalej pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné katalógy boli distribuované a že výrobky, ktoré sú v nich vyobrazené, boli vyrobené.

48

Takéto pochybnosti nepostačujú na spochybnenie súboru súhlasných nepriamych dôkazov, ktoré predložil vedľajší účastník konania a z ktorých vychádzal odvolací senát pri vyvodení záveru, že došlo ku sprístupneniu verejnosti.

49

Navyše v súvislosti s tvrdením žalobkyne založeným na nepredvolaní svedka treba pripomenúť, že navrhovateľ výmazu má voľnosť pri výbere dôkazu, ktorý považuje za potrebný predložiť EUIPO na podporu svojho návrhu na výmaz (pozri bod 41 vyššie).

53

Okrem iného pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa možnej manipulácie s dokumentmi, ktoré predložil vedľajší účastník konania, tieto tvrdenia sa nepreukázali.

54

Napokon v súvislosti so skutočnosťou, že žalobkyňa sa odvoláva na skoršie rozhodnutie odvolacích senátov EUIPO, za predpokladu, že takáto výhrada sa nevzťahuje na prvý žalobný dôvod, ktorý bol zamietnutý v bode 35 vyššie, ale na dovolávanie sa rozhodovacej praxe odvolacích senátov EUIPO, z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutia, ktoré podľa nariadenia č. 207/2009 prijímajú tieto odvolacie senáty v súvislosti so zápisom označenia ako ochrannej známky Európskej únie, patria do výkonu vymedzenej právomoci, a nie do rámca diskrečnej právomoci. Zákonnosť uvedených rozhodnutí sa preto musí posúdiť výlučne na základe tohto nariadenia a nie na základe rozhodovacej praxe predchádzajúcej týmto rozhodnutiam. Súdny dvor s ohľadom na zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných rozhodol, že EUIPO je povinný v rámci pokynov o prihláške ochrannej známky Európskej únie zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať otázku, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako. Súdny dvor však dodal, že zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných musia byť uvedené do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti. Preto sa osoba, ktorá podá prihlášku označenia ako ochrannej známky, nemôže vo svoj prospech odvolávať na prípadnú nezákonnosť, ku ktorej došlo voči inej osobe, aby tak dosiahla rovnaké rozhodnutie. Navyše z dôvodov právnej istoty a konkrétne riadnej správy vecí verejných musí byť skúmanie akejkoľvek prihlášky veľmi prísne a úplné, aby sa predišlo tomu, že ochranné známky budú zapísané nenáležite. Toto skúmanie sa musí vykonať v každom konkrétnom prípade. Zápis označenia ako ochrannej známky totiž závisí od špecifických kritérií uplatniteľných v rámci skutkových okolností konkrétneho prípadu, ktoré majú preveriť, či sa na dotknuté označenie vzťahuje niektorý z dôvodov zamietnutia [pozri rozsudok zo 16. februára 2017, Antrax It/EUIPO – Vasco Group (Radiátorové rebrá), T‑828/14 a T‑829/14 , EU:T:2017:87 , bod 93 a citovaná judikatúra].

58

Odvolací senát teda v bode 29 napadnutého rozsudku oprávnene dospel k záveru, že takéto skutočnosti umožňovali dostatočne odlíšiť obe tieto veci, čo odôvodňuje, aby v každej z týchto vecí vyvodil odlišný záver.

59

Z vyššie uvedeného vyplýva, že táto výhrada sa musí zamietnuť.

O pochybení pri určení relevantných odborných kruhov

60

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú túto výhradu v celom rozsahu zamietnuť.

64

Čo sa týka prvého tvrdenia žalobkyne, Súdny dvor už rozhodol, že článok 11 ods. 2 nariadenia č. 6/2002, ktorý stanovuje, že dizajn sa považuje za sprístupnený verejnosti, ak sa zverejnil po zápise alebo ak bol vystavený, použil sa v obchodovaní alebo inak sa zverejnil takým spôsobom, že sa tieto skutočnosti mohli počas bežného obchodovania stať známymi v odborných kruhoch, ktoré sa špecializujú na príslušný sektor a pôsobia v rámci Únie, pokiaľ sa zobrazenia uvedeného dizajnu sprístupnili obchodníkom podnikajúcim v tomto sektore (rozsudok z 13. februára 2014, H. Gautzsch Großhandel, C‑479/12 , EU:C:2014:75 , bod 30 ). Takýto výklad platí analogicky aj v prípade článku 7 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, ktorého znenie je podobné zneniu článku 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, a ktorého cieľom je tiež určiť skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce na to, či sa uzná existencia sprístupnenia, ktorá umožňuje nezapísanému dizajnu ochranu.

65

Prvé tvrdenie je preto potrebné zamietnuť.

66

Navyše aj keď žalobkyňa, ktorá sa odvoláva na článok 47 Charty základných práv a na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tvrdí, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba takéto tvrdenie zamietnuť s odkazom na úvahy uvedené v bode 26 vyššie.

70

Druhé tvrdenie, ako aj tretiu výhradu treba preto v celom rozsahu zamietnuť.

71

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné vyvodiť záver, že odvolací senát oprávnene konštatoval, že skorší dizajn bol sprístupnený verejnosti v čase podania prihlášky na zápis sporného dizajnu, ku ktorému došlo 13. februára 2004.

72

75

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.

76

Zo znenia článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 6/2002 vyplýva, že osobitý charakter sa v prípade zapísaného dizajnu Spoločenstva posúdi v závislosti od celkového dojmu, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa. Celkový dojem, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa, sa musí odlišovať od celkového dojmu vyvolaného akýmkoľvek dizajnom, ktorý už bol sprístupnený verejnosti pred dňom podania prihlášky na zápis dizajnu, alebo ak sa žiadalo o právo prednosti, pred dňom vzniku práva prednosti. Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 spresňuje, že pri posudzovaní osobitého charakteru treba zohľadniť mieru tvorivej voľnosti, ktorú má pôvodca pri tvorbe tohto dizajnu [rozsudok z 29. októbra 2015, Roca Sanitario/ÚHVT – Villeroy & Boch (Páková vodovodná batéria), T‑334/14 , neuverejnený, EU:T:2015:817 , bod 15 ].

77

V zmysle judikatúry osobitý charakter dizajnu vyplýva z celkového dojmu rozdielu alebo absencie „déjà vu“ z pohľadu informovaného užívateľa vo vzťahu k existujúcim dizajnom bez zohľadnenia rozdielov, ktoré sú naďalej nedostatočne výrazné na to, aby ovplyvnili celkový dojem, hoci idú nad rámec nevýznamných detailov, avšak s prihliadnutím na rozdiely, ktoré sú dostatočne výrazné na to, aby vznikli odlišné celkové dojmy (rozsudok z 29. októbra 2015, Páková vodovodná batéria, T‑334/14 , neuverejnený, EU:T:2015:817 , bod 16 ).

81

Okrem toho sa odvolací senát správne domnieval, pričom to žalobkyňa nespochybnila, že miera tvorivej voľnosti, ktorú má pôvodca pri tvorbe košíkov na bicykle, bola limitovaná technickými obmedzeniami, keďže košíky na bicykle musia byť pripevnené na bicykel a je potrebné, aby sa mohli do nich uložiť objekty, ktoré z nich nesmú pri jazde na bicykli vypadnúť, ale že pôvodca si mohol vybrať zo širokej škály farieb, materiálov (ako je napríklad plast, kov, ratan alebo tkanina) a tvarov (okrúhly, oválny, štvorcový) košíka (pozri bod 33 napadnutého rozhodnutia).

82

Odvolací senát ďalej uviedol bez toho, aby sa dopustil pochybenia, že predmetné košíky sa zhodujú aspoň v niektorých vlastnostiach (bod 35 napadnutého rozhodnutia), a síce:

–

materiál dvoch košíkov je drôtená mriežka s úzkymi okami,

–

lemovanie, ktoré ohraničuje celý košík, prechádza aj na hornú časť najnižšej malej strany.

83

Odvolací senát tiež správne konštatoval, že kolidujúce dizajny sa odlišujú najmä tým, že sporný dizajn obsahuje dva prvky, a síce dva horizontálne pásiky na dne košíka a obdĺžnik na malej zadnej strane, čo skorší dizajn nemal (bod 36 napadnutého rozhodnutia).

84

Odvolací senát usúdil, že dva horizontálne pásiky na dne košíka alebo sporného modelu vníma informovaný užívateľ ako spevnenie košíka. Tiež konštatoval, že obdĺžnik na malej zadnej strane sporného dizajnu je vnímaný ako menovka, že tieto prvky neprevládali v celkovom dojme, ktorý vyvoláva košík na bicykle, a že teda užívateľ vníma kolidujúci dizajn ako dizajn, ktorý má rovnaký tvar, je vyrobený z rovnakého materiálu a má rovnakú estetickú kvalitu. Dospel k záveru, že kolidujúce dizajny vyvolávajú rovnaký celkový dojem a že ich obmedzené rozdiely neumožňovali konštatovať osobitý charakter sporného dizajnu (bod 37 napadnutého rozhodnutia).

88

Pokiaľ ide o tvrdenia uvedené počas konania pred EUIPO, na ktoré odkazuje žalobkyňa najmä v bodoch 61, 66 a 82 svojej žaloby, treba dodať, že hoci žaloba môže byť v konkrétnych bodoch podopretá a doplnená odkazmi na výňatky z dokumentov, ktoré tvoria jej prílohu, prílohy majú výlučne dôkaznú a pomocnú funkciu. Prílohy preto nemôžu slúžiť na rozvinutie dôvodu, ktorý je len stručne opísaný v žalobe, uvedením výhrad alebo tvrdení, ktoré v nej neboli obsiahnuté (rozsudok z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, T‑340/03 , EU:T:2007:22 , bod 167 ). Tieto výhrady sa tak musia zamietnuť ako neprípustné.

89

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť.

O trovách

90

2.

Basil BV je povinná nahradiť trovy konania.

Gervasoni

Kowalik‑Bańczyk

Mac Eochaidh

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2018.