T-868/16

žalobcovia,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: J.‑P. Keppenne, L. Flynn a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

a

Európskej centrálnej banke (ECB) , v zastúpení: K. Laurinavičius a M. Szablewska, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.‑G. Kamann, advokát,

žalovaným,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 268 ZFEÚ na náhradu škody, ktorú žalobcovia údajne utrpeli v dôsledku povinnej výmeny štátnych dlhových nástrojov v rámci reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií v roku 2012 na základe účasti súkromných investorov zahŕňajúcej uplatnenie doložky o spoločnom postupe z dôvodu správania a aktov najmä Európskej rady, Rady, Komisie a ECB,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen, sudcovia V. Kreuschitz (spravodajca) a N. Półtorak,

tajomník: F. Oller, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. septembra 2018,

vyhlásil tento

3

Koncom apríla 2010 ratingová agentúra znížila rating gréckych dlhových nástrojov z úrovne BBB- na úroveň BB+, čo je hodnotenie považované za označujúce vysoko rizikový dlh. Dňa 27. apríla 2010 ratingová agentúra Standard & Poor’s (S & P) upozornila držiteľov gréckych dlhových nástrojov, že ich šance na vrátenie peňazí v prípade reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií alebo platobnej neschopnosti Grécka sa v priemere pohybovali len na úrovni 30 až 50 %.

4

Dňa 23. apríla 2010 Helénska republika požiadala o aktiváciu medzivládneho mechanizmu pomoci uvedeného v bode 2 vyššie. Dňa 2. mája 2010 členské štáty eurozóny súhlasili s poskytnutím 80 miliárd eur Helénskej republike na základe uvedeného mechanizmu pomoci v rámci balíka finančnej pomoci vo výške 110 miliárd eur poskytnutej spoločne s MMF.

5

Dňa 9. mája 2010 sa v rámci Rady Ecofin rozhodlo o prijatí skupiny opatrení, medzi ktorými bolo jednak prijatie nariadenia Rady (EÚ) č. 407/2010 z 11. mája 2010, ktorým sa zriaďuje európsky finančný stabilizačný mechanizmus ( Ú. v. EÚ L 118, 2010, s. 1 ), na základe článku 122 ods. 2 ZFEÚ, a jednak vytvorenie Európskeho nástroja finančnej stability (ENFS). ENFS bol vytvorený 7. júna 2010 a členské štáty eurozóny s ním podpísali rámcovú dohodu, ktorou sa stanovujú podmienky, za akých by mal ENFS podporovať stabilitu.

„(2)

Rada guvernérov 9. mája 2010 rozhodla a verejne oznámila, že vzhľadom na súčasné výnimočné okolnosti na finančných trhoch, ktoré sa vyznačujú výrazným napätím v niektorých trhových segmentoch, ktoré narúša fungovanie transmisného mechanizmu menovej politiky a tým aj účinný výkon menovej politiky zameranej na strednodobú cenovú stabilitu, by sa mal zaviesť dočasný program pre trhy s cennými papiermi (ďalej len ‚program‘). Na základe tohto programu môžu [národné centrálne banky] eurozóny podľa svojich percentuálnych podielov v kľúči na upisovanie základného imania ECB, ako aj ECB v priamom kontakte so zmluvnými stranami uskutočňovať priame intervencie na trhoch s verejnými a súkromnými dlhovými cennými papiermi v eurozóne.

(3)

Program je súčasťou jednotnej menovej politiky Eurosystému a bude sa uplatňovať dočasne. Cieľom programu je odstrániť poruchy vo fungovaní trhov s cennými papiermi a obnoviť náležité pôsobenie transmisného mechanizmu menovej politiky.

…

(5)

V rámci programu nákupu cenných papierov zavedeného rozhodnutím 2010/281 ECB a národné centrálne banky eurozóny získali štátne dlhové nástroje vrátane Helénskej republiky od mája 2010 do marca 2011, ako aj od augusta 2011 do februára 2012. Z rozhodnutí č. 2/13203/0023A z 15. februára 2012 (FEK B’ 574), č. 2/14328/0023A z 20. februára 2012 (FEK B’ 705) a č. 2/14949/0023A z 21. februára 2012 (FEK B’ 413) gréckeho ministerstva financií vyplýva, že v tomto štádiu ECB, národné centrálne banky eurozóny a Európska investičná banka (EIB) boli držiteľmi, v príslušnom poradí, gréckych dlhových nástrojov v celkovej nominálnej hodnote 42732860000 eur, 13519799177,59 eura a 315350000 eur. Európska únia zastúpená Európskou komisiou mala v držbe takisto grécke dlhové nástroje v celkovej nominálnej hodnote 106700000 eur, z ktorých časť, teda cenné papiere v nominálnej hodnote 55700000 eur, spravovala EIB v mene a na účet Únie. Títo inštitucionálni veritelia tak boli držiteľmi gréckych dlhových nástrojov s celkovou nominálnou hodnotou 56674709177,59 eura.

11

Od mája 2011 Helénska republika, členské štáty eurozóny a viacerí veritelia Grécka začali rokovania o zavedení nového programu finančnej pomoci, ktorého všeobecným cieľom bolo umožniť Helénskej republike obnoviť životaschopnú finančnú situáciu. Jedným zo zvažovaných zásahov v uvedených diskusiách bola reštrukturalizácia gréckeho dlhu verejných financií, v rámci ktorej by súkromní veritelia Helénskej republiky prispeli k zníženiu bremena tohto dlhu, aby sa zabránilo jej platobnej neschopnosti. V prvom rade sa však tieto diskusie týkali najmä prípadného dobrovoľného predĺženia splatnosti gréckych dlhových nástrojov, ktoré mali v držbe súkromní veritelia.

Európska rada sa na svojom zasadnutí 23. a 24. júna 2011 zaoberala finančnou situáciou Helénskej republiky a v tejto súvislosti dospela najmä k tomuto záveru:

„14. Európska rada žiada [grécke] orgány, aby sa i naďalej odhodlane usilovali o nápravu, ktorá je nevyhnutná pre [návrat Grécka] k udržateľnej situácii. Je naliehavé, aby bol program rozsiahlych reforiem, definovaný po dohode s Komisiou v spolupráci s ECB a MMF, s konečnou platnosťou v nasledujúcich dňoch prijatý a súčasne aby [grécky] parlament ukončil prijímanie dôležitých zákonov týkajúcich sa rozpočtovej stratégie a privatizácií. V nadväznosti na žiadosť [gréckej] vlády oznámenú [gréckym] predsedom vlády tieto skutočnosti budú slúžiť ako základ na umožnenie [jednak] stanovenia hlavných parametrov nového programu spoločne podporovaného partnermi eurozóny a MMF v súlade s platnými postupmi a [jednak] vyplatenia včas potrebných finančných prostriedkov na uspokojenie potrieb financovania [Helénskej republiky] v júli [2011].

15. Hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov eurozóny sa dohodli, že na účely potrebného dodatočného financovania sa budú využívať…[tak] verejné, [ako aj] súkromné zdroje. Potvrdzujú prístup, na ktorom sa 20. júna [2011] dohodla euroskupina[,], ktorý sa snaží o dobrovoľné zapojenie súkromného sektora vo forme neformálneho a dobrovoľného predĺženia splatnosti (roll‑overs) súčasného [gréckeho dlhu verejných] financií v okamihu jeho splatnosti, s cieľom podstatne znížiť potrebné financovanie rok po roku v rámci programu, pričom sa zabráni čiastočnej platobnej neschopnosti.“

Popri verejných financiách a podpore likvidity sa zapoja aj súkromní investori prostredníctvom obmedzeného množstva cenných papierov…“

17

Dňa 21. júla 2011 IFI predložil návrh programu výmeny cenných papierov a predĺženia splatnosti. Program sa týkal výmeny existujúcich gréckych dlhových nástrojov za štyri rôzne nástroje spolu s mechanizmom odkúpenia gréckeho dlhu verejných financií, ktorý mal definovať verejný sektor, pričom išlo po prvé o výmenu dlhových nástrojov, ktoré sa vydávajú a splácajú v menovitej hodnote, za nástroj na 30 rokov; po druhé o ponuku dlhových nástrojov, ktoré sa vydávajú a splácajú v menovitej hodnote, s konverziou (rolling‑over) dlhových nástrojov, ktoré sa stali splatné, na nástroje na 30 rokov; po tretie o výmenu diskontovaných dlhových nástrojov za nástroj na 30 rokov, a po štvrté o výmenu diskontovaných dlhových nástrojov za nástroj na 15 rokov.

18

Dňa 21. júla 2011 sa stretli hlavy štátov alebo predsedovia vlád krajín eurozóny s predstaviteľmi inštitúcií Únie, aby rokovali o opatreniach, ktoré treba prijať na prekonanie ťažkostí, ktorým čelila eurozóna.

19

20

Pokiaľ ide o účasť súkromného sektora, v bode 6 spoločného vyhlásenia z 21. júla 2011 sa uvádza toto:

„Pokiaľ ide o náš všeobecný postoj k zapojeniu súkromného sektora v eurozóne, chceli by sme jednoznačne povedať, že pre [Helénsku republiku] je nevyhnutné výnimočné a osobité riešenie.“

21

MMF 21. októbra 2011 uverejnil analýzu udržateľnosti gréckeho dlhu verejných financií, v ktorej najmä uviedol:

„Predpokladané prehĺbenie PSI [private sector involvement; zapojenie súkromného sektora] môže tiež zohrávať kľúčovú úlohu pri znížení dlhu [Helénskej republiky] na únosnú úroveň… Na účely posúdenia potenciálneho rozsahu zlepšenia vývoja dlhu a jeho možného vplyvu na verejné financovanie možno zohľadniť ilustračné scenáre používajúce diskontované dlhové nástroje (discount bonds) s predpokladaným výnosom vo výške šesť percent a bez záruky (no collateral). Výsledky poukazujú na to, že uplatnením diskontu 50 [%] môže byť dlh [do konca roka] 2020 znížený na úroveň tesne nad 120 [%] HDP. Vzhľadom na stále viaznuci prístup na trh je potrebné dodatočné verejné financovanie veľkého rozsahu, odhadované na približne 114 miliárd eur (na základe uplatnených hypotéz prístupu na trh). Na účely ešte výraznejšieho zníženia dlhu je nevyhnutné zvýšiť príspevok súkromného sektora (teda, aby sa znížil dlh na úroveň pod 110 [%] HDP do roku 2020, by mala byť nominálna hodnota znížená o najmenej 60 [%] a/alebo financovanie verejného sektora by malo byť spojené s výhodnejšími podmienkami). V takom prípade by sa požiadavka dodatočného verejného financovania mohla znížiť na približne 109 miliárd eur…“

24

Dňa 2. februára 2012 Helénska republika podala ECB na základe článku 127 ods. 4 ZFEÚ v spojení s článkom 282 ods. 5 ZFEÚ žiadosť o stanovisko k návrhu gréckeho zákona č. 4050/2012, ktorým sa zavádzajú pravidlá týkajúce sa zmien podmienok vzťahujúcich sa na obchodovateľné dlhové nástroje vydané alebo zaručené gréckym štátom v rámci dohôd s ich držiteľmi na účely reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií, ktorá sa zakladá najmä na uplatnení doložiek o spoločnom postupe veriteľov (ďalej len „CAC“).

25

Dňa 15. februára 2012 ECB a národné centrálne banky eurozóny na jednej strane a Helénska republika na druhej strane prijali dohodu o výmene, ktorej predmetom bola výmena gréckych dlhových nástrojov, ktoré držala ECB a národné centrálne banky za nové grécke dlhové nástroje, v tej istej nominálnej hodnote, úrokovej sadzbe, s rovnakými dátumami splatnosti úrokov a vrátenia istiny, ako mali cenné papiere, ktoré sa mali vymeniť, ale mali odlišné sériové čísla (kódy ISIN) a dátumy (ďalej len „dohoda o výmene z 15. februára 2012“).

26

V tlačovom komuniké z 21. februára 2012 grécke ministerstvo financií po skončení týchto rokovaní jednak predstavilo základné parametre plánovanej transakcie dobrovoľnej výmeny gréckych dlhových nástrojov, nazvanej zapojenie súkromného sektora (Private Sector Involvement, ďalej len „PSI“), a jednak oznámilo, že s týmto cieľom bude pripravený a prijatý zákon. Táto transakcia mala zahŕňať súhlas súkromných držiteľov niektorých gréckych dlhových nástrojov, ktorí mali byť vyzvaní na výmenu svojich dlhopisov za nové dlhové nástroje v nominálnej hodnote zodpovedajúcej 31,5 % nominálnej hodnoty menených dlhopisov, ako aj za dlhové nástroje vydané ENFS so splatnosťou 24 mesiacov v nominálnej hodnote zodpovedajúcej 15 % nominálnej hodnoty menených dlhových nástrojov, pričom Helénska republika ich mala poskytnúť pri uzatvorení dohody. Všetci súkromní investori, ktorí sa zúčastnili na tejto transakcii, mali okrem toho získať dlhopisy Helénskej republiky viazané na HDP v menovitej hodnote zodpovedajúcej hodnote nových dlhových nástrojov.

28

Vyhlásenie euroskupiny z toho istého dňa uvádza najmä toto:

„Euroskupina berie na vedomie, že sa grécke orgány a súkromný sektor dohodli na všeobecných podmienkach ponuky na výmenu dlhopisov v rámci PSI týkajúcej sa všetkých držiteľov dlhopisov v súkromnom sektore. Táto dohoda zaručuje odpis nominálnej hodnoty vo výške 53,5 %. Podľa euroskupiny poskytuje táto dohoda zodpovedajúci základ na spustenie ponuky na výmenu dlhopisov určenej držiteľom gréckych štátnych dlhopisov (PSI). Úspech operácie PSI je nevyhnutnou podmienkou pre program, ktorý má nasledovať po súčasnom programe. Euroskupina počíta s veľkou účasťou súkromných veriteľov na výmene dlhopisov, ktorá by mala podstatným spôsobom prispieť k udržateľnosti dlhu [Helénskej republiky].

Opakujeme náš záväzok poskytnúť [Helénskej republike] primeranú podporu počas trvania programu a po ňom až dovtedy, kým získa prístup na trhy a za podmienky, že plne dodrží požiadavky a ciele programu úpravy.“

29

Dňa 23. februára 2012 grécky parlament prijal nomos 4050/2012, Kanones tropopoiiseos titlon, ekdoseos i engyiseos tou Ellinikou Dimosiou me symfonia ton Omologiouchon (zákon č. 4050/2012 o úprave dlhových nástrojov vydaných alebo zaručených gréckym štátom so súhlasom ich držiteľov a ktorým sa zavádza mechanizmus CAC) (FEK A’ 36). Na základe mechanizmu CAC sa navrhované zmeny mali stať právne záväznými pre každého držiteľa dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom a boli vydané pred 31. decembrom 2011, tak ako boli identifikované v akte gréckej Rady ministrov schvaľujúcom ponuky na účasť na PSI, ak uvedené zmeny schváli hromadne a bez ohľadu na sériu kvórum držiteľov dlhopisov predstavujúce minimálne dve tretiny nominálnej hodnoty cenných papierov podieľajúcich sa na mechanizme CAC. Okrem toho sa v preambule uvedeného zákona najmä uvádzalo, že „[EC]B a ostatní členovia Eurosystému uzatvorili osobitné dohody s [Helénskou republikou], aby nedošlo k ohrozeniu ich úlohy, ktorú majú z inštitucionálneho hľadiska, ako aj úlohy [EC]B, ktorú má v oblasti prípravy menovej politiky v zmysle Zmluvy“.

30

V tlačovom komuniké z 24. februára 2012 grécke ministerstvo financií spresnilo podmienky transakcie dobrovoľnej výmeny dlhových nástrojov, týkajúcej sa súkromných investorov, v nominálnej hodnote (face amount) približne 206 miliárd eur, pričom odkázalo na grécky zákon č. 4050/2012.

„Držitelia dlhových nástrojov vydaných alebo zaručených [Helénskou] republikou vo výške približne 172 miliárd eur predložili svoje dlhové nástroje na výmenu alebo súhlasili s navrhovanými zmenami v reakcii na výzvy a žiadosti o súhlas predložené [Helénskou] republikou 24. februára 2012.

Z približne 177 miliárd eur dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom, boli vydané [Helénskou] republikou a boli predmetom výziev, [Helénska] republika dostala ponuky na výmenu a dohody od držiteľov dlhových nástrojov v nominálnej hodnote (face amount) približne 152 miliárd eur, čo predstavuje 85,8 % zatiaľ nesplatenej nominálnej hodnoty týchto dlhových nástrojov. Držitelia 5,3 % zatiaľ nesplatenej nominálnej hodnoty týchto dlhových nástrojov reagovali na žiadosť o súhlas a odmietli ponúkané zmeny. [Helénska] republika informovala svojich veriteľov z verejného sektora, že po ich potvrdení a certifikácii Gréckou centrálnou bankou ako orgánom dohľadu nad postupom podľa zákona č. 4050/2012… má v úmysle akceptovať prijaté dohody a zmeniť podmienky všetkých dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom, vrátane tých, ktoré neboli predložené na výmenu na základe výziev, podľa vyššie uvedeného zákona. V dôsledku toho [Helénska] republika nepredĺži obdobie výzvy týkajúcej sa jej dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom.

… V prípade, že sa uzavrú dohody týkajúce sa navrhovaných zmien dlhových nástrojov, ktoré sa riadia gréckym právom, celková nominálna hodnota uvedených dlhových nástrojov, ktoré sa majú vymeniť, a iných dlhových nástrojov, [ktoré sa riadia iným než gréckym právom] a boli predmetom výziev a v súvislosti s ktorými Helénska republika dostala ponuky na výmenu a na uzavretie dohôd týkajúcich sa navrhovaných zmien, dosiahne 197 miliárd eur, t. j. 95,7 % celkovej nominálnej hodnoty dlhových nástrojov, na ktoré sa vzťahovali výzvy.“

45

V zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ Únia musí v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraviť akékoľvek škody spôsobené vlastnými inštitúciami alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií. Treba pripomenúť, že podľa článku 340 tretieho odseku ZFEÚ musí ECB nahradiť v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre práva členských štátov všetky škody spôsobené ňou samotnou alebo jej zamestnancami pri vykonávaní ich povinností.

46

Vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie alebo ECB v zmysle týchto ustanovení je podriadený splneniu súboru podmienok, a to nezákonnosti konania vytýkaného inštitúcii Únie alebo ECB, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním tejto inštitúcie a uvádzanou škodou (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , bod 64 a citovanú judikatúru; rozsudky zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 79 , a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 68 ).

47

Okrem toho mimozmluvná zodpovednosť Únie alebo ECB nemôže vzniknúť bez toho, aby boli splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť náhrady škody stanovená v článku 340 druhom a treťom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P , EU:C:2008:476 , body 165 a 166 ; uznesenie z 12. marca 2020, EMB Consulting a i./ECB, C‑571/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:208 , bod 29 a citovanu judikatúru, a rozsudok z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 68 a citovanú judikatúru).

[ omissis ]

Posúdenie Všeobecným súdom

71

Na úvod treba uviesť, že samotná absencia právne záväznej povahy, najmä vyhlásení euroskupiny alebo Európskej rady, alebo stanoviska ECB nestačí na to, aby bola Únia alebo ECB hneď vyňatá z mimozmluvnej zodpovednosti za konanie jednej z inštitúcií Únie alebo ECB v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 46 vyššie, keďže podľa ustálenej judikatúry každé konanie, ktoré viedlo ku vzniku škody, môže viesť k založeniu tejto zodpovednosti. Ak by totiž súd Únie nemohol posúdiť zákonnosť konania inštitúcie alebo orgánu Únie, postup stanovený v článku 268 a v článku 340 druhom a treťom odseku ZFEÚ by bol pozbavený potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P , EU:C:2004:174 , body 50 až 52 , 60 a 61 , a z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 55 a citovanú judikatúru). V dôsledku toho sa ECB nemôže odvolávať na judikatúru predchádzajúcu rozsudku z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts ( C‑234/02 P , EU:C:2004:174 ), v ktorej boli zamietnuté žaloby o náhradu škody ako neprípustné iba z dôvodu, že uvádzané protiprávne konanie súviselo s aktom, ktorý nespôsoboval právne účinky (pozri rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 56 a citovanú judikatúru).

72

Euroskupina totiž nie je uvedená medzi rôznymi zloženiami Rady vymenovanými v prílohe I jej rokovacieho poriadku, prijatého rozhodnutím Rady 2009/937/EÚ z 1. decembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 325, 2009, s. 35 ), ktorých zoznam je uvedený v článku 16 ods. 6 ZEÚ. Euroskupinu preto nemožno považovať za zloženie Rady, ani ju nemožno považovať za orgán, úrad alebo agentúru Únie. Naopak, euroskupina sa vyznačuje neformálnou povahou, ktorú možno vysvetliť cieľom jej vytvorenia spočívajúcim v tom, že sa hospodárskej a menovej únii poskytol medzivládny nástroj koordinácie, pričom však nemá vplyv na úlohu Rady, ktorá je jadrom rozhodovacieho procesu na úrovni Únie v hospodárskej oblasti, ani na nezávislosť ECB. Rovnako okolnosť, že podľa článku 137 ZFEÚ a Protokolu č. 14 o euroskupine sa Komisia a ECB zúčastňujú na zasadnutiach euroskupiny, nemení ani jej medzivládnu povahu, ani povahu jej vyhlásení, ktoré nemožno kvalifikovať ako vyjadrenie rozhodovacej právomoci týchto dvoch inštitúcií Únie. Euroskupina tak nemá v právnom poriadku Únie žiadnu vlastnú právomoc, keďže článok 1 Protokolu č. 14 sa obmedzuje na konštatovanie, že jej zasadnutia sa konajú v prípade potreby na prediskutovanie otázok týkajúcich sa osobitných povinností, ktoré majú ministri ČŠME spoločné v oblasti jednotnej meny, pričom tieto povinnosti im prináležia len z dôvodu ich právomoci na vnútroštátnej úrovni (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C‑105/15 P až C‑109/15 P , EU:C:2016:702 , body 57 a 61 , a zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , body 87 až 89 ).

V treťom rade je nepochybne pravda, že spoločné vyhlásenie hláv štátov alebo predsedov vlád eurozóny a inštitúcií Európskej únie z 21. júla 2011 prekračuje čisto medzivládny rámec vyhlásení uvedených v bodoch 72 až 75 vyššie, keďže zahŕňa účasť uvedených inštitúcií. Nemožno teda vylúčiť, že uvedené vyhlásenie možno, aspoň čiastočne, pripísať Únii. Pokiaľ však ide o jeho obsah, toto vyhlásenie sa obmedzuje na potvrdenie vôle strán na tomto samite „podporiť“ nový program finančnej pomoci pre Helénsku republiku „a… spoločne s MMF a súkromným sektorom, ktorý poskytne dobrovoľný príspevok, v plnom rozsahu pokry[ť jej] nedostatok finančných prostriedkov“ (bod 2). Okrem toho v bode 5 sa uvádza najmä vôľa „finančného sektora“„podporiť“ Helénsku republiku „dobrovoľne“, pričom sa tam odhaduje „čistý príspevok súkromného sektora… na 37 miliárd eur“. Pokiaľ ide o účasť súkromného sektora, v bode 6 uvedeného vyhlásenia sa spresňuje, že pokiaľ ide o Helénsku republiku „je nevyhnutné výnimočné a osobité riešenie“. Toto vyhlásenie teda neobsahuje žiadnu informáciu o prípadnej „nútenej“ účasti súkromných držiteľov gréckych dlhových nástrojov na reštrukturalizácii gréckeho dlhu verejných financií, ktorá by umožňovala vytvoriť účinnú príčinnú súvislosť medzi jeho obsahom a škodou, ktorú údajne utrpeli žalobcovia. O to viac tomuto vyhláseniu nemožno pripísať záväznú silu v tom zmysle, že uložilo právne záväznú povinnosť, ba dokonca nariadilo Helénskej republike vykonať napadnuté opatrenia. V každom prípade neexistencia takéhoto príkazu nevylučuje existenciu politických, či dokonca právnych záväzkov Helénskej republiky v zmysle medzinárodného práva verejného voči niektorým jej veriteľom, najmä členským štátom eurozóny a MMF, ktoré vyplývajú z dvojstranných alebo mnohostranných dohôd uzavretých na medzivládnej úrovni (pozri najmä dohody pripomenuté v bodoch 7, 10 a 11 rozsudku z 3. mája 2017, Sotiropoulou a i./Rada, T‑531/14 , neuverejnený, EU:T:2017:297 ), ktorých preskúmanie nepatrí do právomoci Všeobecného súdu a ktorých zákonnosť v prejednávanej veci žalobcovia nespochybňujú, ale ktoré iste mohli mať významný vplyv na výkon voľnej úvahy gréckym zákonodarcom, keď prijal najmä zákon č. 4050/2012.

79

V piatom rade, pokiaľ ide o prípadnú zodpovednosť Únie za porušenie povinnosti dohľadu Komisie podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ, treba pripomenúť, že osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu podať na súdy Únie žalobu o mimozmluvnú zodpovednosť Únie proti Rade, Komisii a ECB, pokiaľ ide o akty alebo správanie, ktoré tieto inštitúcie Únie prijímajú v nadväznosti na takéto politické dohody uzavreté v rámci euroskupiny (rozsudok zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 93 ). V tejto súvislosti, ako vyplýva z článku 17 ods. 1 ZEÚ, Komisia „podporuje všeobecný záujem Únie“ a „dohliada na uplatňovanie práva Únie“ (rozsudky z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12 , EU:C:2012:756 , bod 163 , ako aj z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , bod 57 ). Táto inštitúcia si teda v rámci svojej účasti na činnostiach euroskupiny zachováva svoju úlohu strážkyne Zmlúv. Z toho vyplýva, že jej prípadná nečinnosť pri preskúmaní súladu politických dohôd uzavretých v rámci euroskupiny s právom Únie môže viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ (rozsudok zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 96 ).

80

81

Túto neexistenciu povinnosti dosiahnuť výsledok potvrdzuje skutočnosť, že Komisia na základe svojej povinnosti dohľadu podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ nemôže aktívne predchádzať prijatiu aktu subjektu, ktorý nepatrí do inštitucionálneho rámca Únie, akým je euroskupina, a už vôbec nie aktu, ktorého vecná správnosť nie je preukázaná, ako údajné rozhodnutie alebo príkaz euroskupiny (pozri bod 76 vyššie).

82

V šiestom rade sa tieto úvahy uplatňujú mutatis mutandis na ECB v rozsahu, v akom bola zapojená do diskusií týkajúcich sa nového programu finančnej pomoci pre Helénsku republiku. Treba totiž konštatovať, že v tomto medzivládnom rámci bola úloha ECB len poradná podľa rámcovej dohody o ENFS a článku 1 štvrtej vety Protokolu č. 14, podľa ktorej je „E[CB] pozývaná k účasti na… [neformálnych zasadnutiach ministrov ČŠME]“, pokiaľ ide najmä o analýzu udržateľnosti gréckeho dlhu verejných financií. Naproti tomu, ako bolo rozhodnuté v rozsudku z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB ( T‑107/17 , EU:T:2019:353 , body 68 až 72 ), aj keď stanovisko ECB zo 17. februára 2012 prijaté na základe článku 127 ods. 4 ZFEÚ a článku 282 ods. 5 ZFEÚ v spojení s rozhodnutím Rady 98/415/ES z 29. júna 1998 o poradení sa s Európskou centrálnou bankou národnými orgánmi ohľadom návrhu právnych pre[d]pisov ( Ú. v. ES L 189, 1998, s. 42 ; Mim. vyd. 01/001, s. 446) nemôže byť právne záväzné pre grécke orgány, uvedené stanovisko v zásade mohlo založiť mimozmluvnú zodpovednosť ECB, pod podmienkou zohľadnenia jej širokej právomoci voľnej úvahy na základe článkov 127 a 282 ZFEÚ a článku 18 štatútu ESCB (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 70 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , body 73 , 91 a 93 ).

86

Naopak, v rozsahu, v akom sa žaloba v tomto rámci týka aktov, správania alebo nečinnosti euroskupiny a hláv štátov alebo predsedov vlád eurozóny, Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o ich zákonnosti.

O prvom žalobnom dôvode nezákonnosti založenom na ultra vires napadnutých opatrení a na dostatočne závažnom porušení článkov 120 až 127 a článku 352 ods. 1 ZFEÚ

[ omissis ]

89

Tento žalobný dôvod je založený najmä na predpoklade, že údajne porušené ustanovenia predstavujú pravidlá práva Únie, ktoré priznávajú práva jednotlivcom.

Po prvé články 120 a 121 ZFEÚ sa totiž obmedzujú na uznanie primárnej právomoci členských štátov v oblasti hospodárskej politiky, pričom stanovujú postupy určené na koordináciu ich hospodárskych politík, ale neobsahujú žiadne dostatočne jasné, presné a bezpodmienečné pravidlo, z ktorého by vyplývali subjektívne práva žalobcov, na ktoré by bolo možné sa odvolávať pred súdom Únie alebo pred vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16 , EU:C:2018:193 , body 65 a 66 , a uznesenie z 22. marca 2010, SPM/Rada a Komisia, C‑39/09 P , neuverejnené, EU:C:2010:157 , bod 79 a citovanú judikatúru). To isté platí pre ustanovenia článku 122 ZFEÚ splnomocňujúce Radu jednak na prijatie vhodných opatrení vzhľadom na hospodársku situáciu, najmä ak pri dodávke určitých výrobkov, predovšetkým v odvetví energetiky (odsek 1), nastanú závažné ťažkosti, a jednak na to, aby sa za určitých podmienok poskytla pomoc Únie členskému štátu, ktorý má ťažkosti, alebo mu hrozia závažné ťažkosti spôsobené prírodnými katastrofami alebo výnimočnými udalosťami, ktoré sú mimo jeho kontroly (odsek 2).

93

Po druhé je pravda, že článok 123 ods. 1 ZFEÚ stanovuje jasný, presný a nepodmienený zákaz pre ESCB poskytovať priamu finančnú pomoc akéhokoľvek druhu (prečerpávanie účtov alebo iný druh úveru) štátnym orgánom, alebo priamo nadobudnúť od členských štátov „ich pohľadávky alebo dlhy“, pričom vo všeobecnosti nevylučuje možnosť Eurosystému odkupovať od veriteľov takéhoto štátu cenné papiere, ktoré predtým emitoval a s ktorými sa obchoduje na sekundárnom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12 , EU:C:2012:756 , bod 132 ; zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , bod 95 , a z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , body 103 a 106 ). To isté platí pre článok 125 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého Únia najmä nezodpovedá za záväzky štátnych orgánov, ani ich na seba nepreberá.

96

Z toho vyplýva, že cieľ sledovaný tak článkom 123 ZFEÚ, ako aj článkom 125 ZFEÚ sa pripája k cieľu uvedenému v článku 126 ZFEÚ, ktorý ukladá členským štátom povinnosť vyhnúť sa nadmernému deficitu dlhu verejných financií. Tento cieľ smeruje k ochrane nie jednotlivca, ale Únie ako takej, vrátane jej členských štátov, proti konaniu, ktoré je v rozpore s požiadavkou dodržiavania zdravej rozpočtovej disciplíny a ktoré by mohlo viesť k nadmernému zadlženiu alebo nadmernému deficitu určitých členských štátov, a teda ohroziť hospodársku a finančnú stabilitu Únie ako celku, ako aj účinné fungovanie jednotnej meny (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:7 , body 217 až 219 ). Toto posúdenie sa uplatní mutatis mutandis na zákaz uvedený v článku 125 ZFEÚ, ktorý zaručuje, že členské štáty budú aj naďalej podliehať trhovej logike pri uzatváraní dlhov, pričom táto logika ich musí podnecovať k zachovaniu rozpočtovej disciplíny, ktorej dodržiavanie prispieva na úrovni Únie k dosiahnutiu vyššieho cieľa, ktorým je zachovanie finančnej stability menovej Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12 , EU:C:2012:756 , body 135 a 136 ).

97

Článok 123 ods. 1 ZFEÚ a článok 125 ods. 1 ZFEÚ teda predstavujú právne predpisy prijaté s výlučným cieľom slúžiť verejnému záujmu, a najmä záujmu Únie ako celku, takže tieto pravidlá chránia len Úniu a jej členské štáty ako zástupcov záujmu Únie.

98

100

Po štvrté treba konštatovať, že cieľom článku 127 ods. 1 v spojení s článkom 282 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého hlavným cieľom menovej politiky Únie je zachovanie cenovej stability (rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , bod 43 ), tiež nie je priznanie práv jednotlivcom.

101

V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že cieľ udržania riadneho uplatňovania menovej politiky môže súčasne viesť k udržaniu jednotnosti uvedenej politiky a prispieť k dosiahnutiu jej hlavného cieľa, ktorým je udržanie cenovej stability. Schopnosť ESCB ovplyvňovať vývoj cien prostredníctvom svojich rozhodnutí menovej politiky totiž vo veľkej miere závisí od prenosu impulzov, ktoré vysiela na menový trh v rôznych odvetviach hospodárstva. V dôsledku toho zhoršené fungovanie mechanizmu uplatňovania menovej politiky môže znefunkčniť rozhodnutia ESCB v časti eurozóny, a preto spochybniť jednotu menovej politiky. Okrem iného vzhľadom na to, že zhoršené fungovanie mechanizmu uplatňovania ovplyvňuje účinnosť opatrení prijatých zo strany ESCB, nevyhnutne je tým dotknutá jeho schopnosť zabezpečiť cenovú stabilitu. Opatrenia smerujúce k zachovaniu tohto mechanizmu uplatňovania preto možno priradiť k hlavnému cieľu definovanému v článku 127 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 49 a 50 ).

102

Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy priznanú ECB v oblasti menovej politiky, ktorej výkon zahŕňa komplexné posúdenia najmä hospodárskej a sociálnej povahy v kontexte Eurosystému, či dokonca Únie ako celku, tak prípadné konštatovanie dostatočne závažného porušenia článkov 120 až 127 ZFEÚ zo strany ECB predpokladá preukázanie zjavného a závažného prekročenia hraníc uvedenej širokej miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , body 67 a 68 ; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 68 a 75 , a z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , body 73 a 91 ). Vzhľadom na to, čo je uvedené v bode 102 vyššie, však žalobcovia nemôžu dôvodne tvrdiť, že ECB v prejednávanej veci zjavne a závažne porušila hranice svojej širokej miery voľnej úvahy a právomocí najmä na základe článku 127 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 282 ods. 2 ZFEÚ, ktoré vyžadujú voľbu politickej, hospodárskej a sociálnej povahy, ba dokonca rozhodovanie sa medzi rôznymi cieľmi, ktoré sú tam uvedené a ktorých hlavným cieľom je udržanie cenovej stability.

104

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že právne pravidlá uvádzané žalobcami na podporu výhrady založenej na tom, že inštitúcie konali ultra vires , im nepriznávajú osobitné práva, ktorých porušenie by mohlo preukázať mimozmluvnú zodpovednosť Únie alebo ECB.

105

Tento záver platí o to viac, pokiaľ ide o dodatočnú normu právomoci stanovenú v článku 352 ods. 1 ZFEÚ, ktorej prípadného porušenia sa jednotlivec nemôže dovolávať na podporu návrhu na náhradu škody.

110

V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že Súdny dvor za určitých podmienok súhlasí s tým, že ECB sa pri nákupe štátnych dlhových nástrojov v rámci programu odkúpenia, akým je program týkajúci sa menových operácií s cennými papiermi (outright monetary transactions), nevyhnutne vystavuje riziku straty, najmä v prípade odpisu, o ktorom rozhodli ostatní veritelia dotknutého členského štátu. Súdny dvor kvalifikuje toto riziko ako inherentne spojené s nadobudnutím takýchto cenných papierov na sekundárnych trhoch a spresňuje, že táto transakcia bola povolená autormi Zmlúv bez toho, aby bola podmienená tým, že sa ECB prizná postavenie prednostného veriteľa (rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 125 a 126 ). Prijatie takéhoto rizika v rámci osobitného programu spätného odkúpenia cenných papierov však neznamená, že a contrario existuje absolútna povinnosť ECB vo všetkých prípadoch súhlasiť so zaobchádzaním s ostatnými veriteľmi pari passu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , bod 102 ), a to o to menej, ak by takýto prístup mohol viesť k rovnakému účinku ako priame nadobudnutie štátnych dlhových nástrojov ECB od členského štátu, ktorý je emitent, a najmä ak by vytváral pre všetkých investorov istotu o budúcom odkúpení ich štátnych dlhopisov na sekundárnom trhu prostredníctvom Eurosystému (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , bod 113 ).

111

Tento žalobný dôvod sa musí preto zamietnuť ako nedôvodný.

117

Z toho v zásade vyplýva, že dostatočne závažné porušenie článku 17 ods. 1 Charty zo strany inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie vrátane ECB môže viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti buď Únie, alebo ECB podľa článku 340 druhého a tretieho odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 97 ).

118

Okrem toho povaha tejto právnej normy ako základného práva, chrániacej jednotlivcov, a zodpovedajúca povinnosť Komisie a ECB podporovať jej dodržovanie znamenajú, že títo jednotlivci môžu oprávnene očakávať, že tieto inštitúcie pri výkone svojich právomocí na porušenie takejto právnej normy upozornia alebo že sa budú vystríhať toho, aby k nemu prispeli (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , body 57 , 59 a 66 až 75 ; zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 96 , a z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 98 ).

119

Právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 ods. 1 Charty však nie je absolútne privilégium. Jeho výkon môže byť predmetom obmedzení pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú, pokiaľ ide o sledovaný cieľ, neprimeraný a neprípustný zásah, ktorý by narúšal samotnú podstatu takto zaručeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , body 69 a 70 a citovanú judikatúru; uznesenie z 12. marca 2020, EMB Consulting a i./ECB, C‑571/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:208 , bod 42 , a rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 99 ).

Dlhové nástroje, ktoré sa stanú splatné, v zásade totiž musia byť preplatené v ich nominálnej hodnote. Žalobcovia teda v zásade mali v čase splatnosti dlhových nástrojov, ktoré mali v držbe, peňažnú pohľadávku voči Grécku ako štátu v sume rovnajúcej sa ich nominálnej hodnote. Prijatím zákona č. 4050/2012 sa zmenili tieto podmienky doplnením CAC. Ako je uvedené v bode 33 vyššie, tieto podmienky sa uplatňovali na niektoré grécke dlhové nástroje a konkrétne upravovali možnosť zmeniť podmienky, ktorými sa spravujú na základe dohody uzavretej medzi na jednej strane gréckym štátom a na druhej strane väčšinou držiteľov gréckych dlhových nástrojov predstavujúcich minimálne dve tretiny nominálnej hodnoty týchto nástrojov. Podľa relevantných ustanovení uvedeného zákona, zmena, ku ktorej dochádza v dôsledku takejto dohody, sa stáva právne záväznou pre všetkých držiteľov gréckych dlhových nástrojov, vrátane tých, ktorí neudelili súhlas s navrhovanou zmenou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 102 ).

123

Zákon č. 4050/2012 teda umožnil donútiť držiteľov gréckych dlhových nástrojov, aby sa podieľali na znížení gréckeho dlhu verejných financií prostredníctvom devalvácie hodnoty uvedených dlhových nástrojov od okamihu, keď toto zníženie schválilo kvórum ich držiteľov. Týmto zákonom teda došlo k zmene práv držiteľov gréckych dlhových nástrojov bez ohľadu na neexistenciu revíznej doložky v rámci podmienok upravujúcich ich emisiu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 103 ).

127

V druhom rade, hoci prijatie a vykonávanie zákona č. 4050/2012 zasiahlo do vlastníckeho práva žalobcov, je nutné konštatovať, že uvedený zákon zodpovedal cieľom všeobecného záujmu, medzi ktoré patrí aj zabezpečenie stability bankového systému eurozóny ako celku (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P , EU:C:2016:701 , body 71 a 74 ). ESĽP tiež vo svojom rozsudku z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko (CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, bod 103), rozhodol, že Helénska republika mohla legitímne prijať opatrenia na dosiahnutie cieľov zachovania hospodárskej stability a reštrukturalizácie dlhu vo všeobecnom záujme Spoločenstva. V tomto štádiu totiž v prípade neexistencie reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií prostredníctvom napadnutých opatrení existovalo nezanedbateľné riziko jednak dodatočného zhoršenia ekonomickej situácie a životaschopnosti verejných financií Grécka ako štátu, či dokonca prípadnej platobnej neschopnosti z jeho strany, pričom grécke potenciálne nekryté dlhové nástroje by už ECB a národné centrálne banky nemohli prijať ako zábezpeku v rámci úverových operácií Eurosystému a v dôsledku toho jednak aj ovplyvnenia stability finančného systému a fungovania Eurosystému ako celku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , body 105 a 106 ). Napadnuté opatrenia tak prispievali k zachovaniu tak gréckych verejných financií, ako aj stability finančného systému eurozóny, čím podporovali stabilitu finančných inštitúcií (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. marca 2020, EMB Consulting a i./ECB, C‑571/19 P , neuverejnené, EU:C:2020:208 , bod 51 , a rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 138 ).

V prejednávanej veci je toto posúdenie potvrdené vzhľadom na dátumy vydania a nákupu sporných gréckych dlhových nástrojov, ktoré boli podľa vlastných slov žalobcov, pokiaľ ide o väčšinu uvedených dlhových nástrojov, v období od januára 2009 do marca 2010. K týmto nákupom tak došlo najmä buď v období, počas ktorého sa Helénska republika už nachádzala v situácii extrémneho deficitu (rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, bod 101), a ktoré predchádzalo vzniku jej finančnej krízy v októbri 2009, alebo v období, počas ktorého bola jej finančná situácia vystavená silným turbulenciám finančného trhu, ktorá bola ešte zvýraznená značným znížením ratingu jej dlhových nástrojov (rozsudok z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 97 ). Treba teda konštatovať, že prinajmenšom, pokiaľ ide o nákup cenných papierov emitovaných od roku 2010, žalobcovia uskutočnili investície s vysokým rizikom, pri ktorých nemožno vylúčiť, že boli vedené špekulatívnym, a nie sporiacim cieľom v nádeji dosiahnuť vysoký výnos. Navyše názorové rozdiely v rámci členských štátov eurozóny a iných zúčastnených orgánov, ako sú Komisia, MMF a ECB, v súvislosti s reštrukturalizáciou gréckeho dlhu verejných financií nemohli byť prehliadnuté takými súkromnými veriteľmi, ako sú žalobcovia. Za takýchto výnimočných okolností opatrný a obozretný hospodársky subjekt nemohol vylúčiť riziko reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií s cieľom predísť platobnej neschopnosti, prinajmenšom selektívnej, Helénskej republiky (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , body 82 a 121 ; z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , body 97 a 115 , a z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , body 109 až 111 ).

Po druhé je nesporné, že vzhľadom na význam finančnej krízy, ktorej bolo Grécko ako štát vystavené od roku 2010, sa stal nevyhnutným nový program finančnej pomoci v jeho prospech, ktorý bol vypracovaný a mal byť vykonaný na mnohostrannej a medzivládnej úrovni s účasťou členských štátov eurozóny, za pomoci najprv zo strany ENFS a následne Európskeho mechanizmu pre stabilitu (ďalej len „EMS“), ktorý bol zavedený na základe zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Estónskou republikou, Írskom, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Cyperskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Maltskou republikou, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou a Fínskou republikou, uzatvorenej 2. februára 2012, ktorá nadobudla platnosť 27. septembra 2012, ako aj účasťou MMF.

Z vyhlásenia euroskupiny z 21. februára 2012 tak vyplýva, že reštrukturalizácia gréckeho dlhu verejných financií podľa zákona č. 4050/2012 bola predbežnou podmienkou poskytnutia dodatočnej finančnej pomoci zo strany štátnych a inštitucionálnych veriteľov. Vzhľadom na okolnosti prevládajúce v tomto štádiu by však výlučne dobrovoľné PSI, bez CAC, nezaručilo účasť dostatočného percentuálneho podielu súkromných držiteľov gréckych dlhových nástrojov na dosiahnutie požadovanej miery oddlženia, nakoniec získanej znížením gréckeho dlhu verejných financií o približne 107 miliárd eur (rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v.

Preto, keby neexistovala CAC, spôsobilo by to nielen uplatnenie významnejšieho percentuálneho zníženia hodnoty gréckych dlhových nástrojov pre tých ich držiteľov, ktorí boli ochotní akceptovať odpis, ale napomohlo by to aj k odradeniu veľkého počtu držiteľov takýchto dlhových nástrojov od účasti na procese znižovania zadlženosti, ba dokonca by ich to pomohlo podnietiť k blokovaniu naplnenia reštrukturalizačného cieľa. Napadnuté opatrenia boli teda nevyhnutné tak na zabezpečenie úspechu plánovanej reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií, ako aj na umožnenie poskytnutia dodatočnej finančnej pomoci určenej na predchádzanie, v krátkodobom horizonte, platobnej neschopnosti Grécka ako štátu a na asistenciu, v strednodobom horizonte, pri zvládaní jeho finančnej krízy a dosahovaní hospodárskej rovnováhy.

132

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého súkromní držitelia gréckych dlhových nástrojov mali len zanedbateľnú časť gréckeho dlhu verejných financií v hodnote 2,262 miliardy eur, čo predstavovalo len približne 1,09 % z 206 miliárd eur uvedených v ponuke na výmenu dlhových nástrojov, takže ich zahrnutie bolo zjavne neprimerané na dosiahnutie sledovaného cieľa verejného záujmu. V každom prípade aj za predpokladu, že žalobcovia v tejto súvislosti vychádzajú z úzkeho pojmu „súkromných držiteľov“ tým, že ho obmedzujú na fyzické osoby alebo sporiteľov, na rozdiel od inštitucionálnych alebo profesionálnych držiteľov alebo právnických osôb (pozri piaty dôvod nezákonnosti), stačí konštatovať, že toto rozlišovanie nie je relevantné (pozri body 156 až 166 nižšie).

133

134

Po štvrté žalobcovia nemôžu tvrdiť, že vylúčenie účasti Eurosystému na reštrukturalizácii gréckeho dlhu verejných financií bolo nepotrebným alebo zjavne neprimeraným obmedzením. Na jednej strane, ako vyplýva najmä z vyhlásenia euroskupiny z 21. februára 2012, štátni a inštitucionálni veritelia Grécka ako štátu podmienili dodatočnú finančnú pomoc aj týmto vylúčením. Na druhej strane tak uzavretie, ako aj vykonávanie dohody o výmene z 15. februára 2012, ktoré mali centrálnym bankám Eurosystému umožniť vyhnúť sa PSI a uplatňovaniu CAC, patrili do rámca výkonu základných právomocí a úloh Eurosystému, keďže ich cieľom bolo zachovať rozhodovací priestor centrálnych bánk a zabezpečiť kontinuitu riadneho fungovania Eurosystému. Fungovanie Eurosystému najmä vyžadovalo, aby uvedené centrálne banky mohli naďalej prijímať grécke dlhové nástroje ako vhodné zábezpeky na účely úverových operácií Eurosystému v zmysle článku 18 ods. 1 druhej zarážky štatútu ESCB (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , body 93 , 94 a 108 ; pozri tiež bod 102 vyššie), čo by však nebolo možné v prípade odpisu, a teda čiastočnej platobnej neschopnosti Grécka ako štátu. Navyše, ako je uvedené v bode 109 vyššie, bezpodmienečná účasť centrálnych bánk Eurosystému na reštrukturalizácii gréckeho dlhu verejných financií by mohla byť kvalifikovaná ako zásah s rovnakým účinkom ako priame nadobudnutie štátnych dlhopisov uvedenými centrálnymi bankami, ktoré článok 123 ZFEÚ zakazuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , bod 114 , a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 98 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 97 a 104 , a z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , body 106 a 110 ).

O štvrtom žalobnom dôvode nezákonnosti založenom na dostatočne závažnom porušení práv žalobcov vyplývajúcich z článku 63 ods. 1 ZFEÚ

[ omissis ]

142

Podľa článku 63 ods. 1 ZFEÚ sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. Takéto obmedzenia predstavujú najmä opatrenia uložené členským štátom, ktoré sú spôsobilé odradiť a obmedziť investorov z iných členských štátov alebo im zabrániť, aby investovali v uvedenom členskom štáte, alebo naopak, ktoré sú spôsobilé odradiť a obmedziť investorov z tohto členského štátu alebo im zabrániť, aby investovali v iných členských štátoch (pozri rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 119 a citovanú judikatúru).

143

Voľný pohyb kapitálu zakotvený v článku 63 ods. 1 ZFEÚ predstavuje jednu zo základných slobôd Únie, ktorú musia dodržiavať tak členské štáty, ako aj inštitúcie Únie, a preto aj ECB (pozri rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 120 a citovanú judikatúru).

Okrem toho žalobcovia nepreukázali, že by napadnuté opatrenia a toto vylúčenie boli neproporcionálne. Tieto opatrenia umožnili obnoviť stabilitu bankového systému eurozóny ako celku, pričom sa nepreukázalo, že by išli nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na obnovenie tejto stability. Konkrétne účasť súkromných veriteľov na výmene gréckych dlhových nástrojov na výhradne dobrovoľnom základe, teda riešenie, ktoré zastávajú žalobcovia, by neumožnilo zaručiť úspech tejto výmeny dlhových nástrojov, ale naopak by vytvorilo kontraproduktívny podnet nezúčastniť sa na tejto výmene. V takom prípade by totiž nebolo zaručené, že by dostatočný počet uvedených veriteľov akceptoval takúto dobrovoľnú výmenu vzhľadom na morálny hazard, ktorý zahŕňala (pozri bod 131 vyššie). Úspech výmeny dlhových nástrojov bol podmienkou reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií, ktorá bola nevyhnutná na účely stabilizácie bankového systému eurozóny (pozri rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17 , EU:T:2019:353 , bod 124 ).

147

Žalobcovia sa preto neoprávnene odvolávajú na to, že inštitúcie Únie alebo ECB porušili voľný pohyb kapitálu v zmysle článku 63 ZFEÚ.

148

Štvrtý žalobný dôvod nezákonnosti sa musí preto zamietnuť ako nedôvodný.

O piatom žalobnom dôvode nezákonnosti založenom na dostatočne závažnom porušení práva na rovnosť zaobchádzania stanoveného v článku 20 Charty

Prvú a druhú časť tohto žalobného dôvodu treba preskúmať s ohľadom na tieto zásady vyplývajúce z judikatúry.

– O prvej časti založenej na rovnakom zaobchádzaní napriek neexistencii porovnateľnosti medzi súkromnými investormi a inštitucionálnymi alebo profesionálnymi investormi

156

Pokiaľ ide o prvú časť, žalobcovia nesprávne tvrdia, že súkromní investori, najmä sporitelia, ktorí investovali do gréckych dlhových nástrojov, sa na účely PSI nenachádzali v porovnateľnej situácii ako investori alebo inštitucionálni alebo profesionálni držitelia, ktorí však, podľa slov žalobcov, nepatria do kategórie verejných veriteľov.

157

158

Po druhé, ako už bolo uvedené v bode 130 vyššie, toto posúdenie je v prejednávanej veci potvrdené vzhľadom na dátumy emisií a nákupu väčšiny sporných gréckych dlhových nástrojov, ktoré boli podľa vlastných slov žalobcov v období od januára 2009 do marca 2010, teda v obdobiach, počas ktorých sa Grécko ako štát už nachádzal v situácii extrémneho deficitu alebo bol vystavený silným turbulenciám finančného trhu, čo bolo ešte zvýraznené značným znížením ratingu jeho dlhových nástrojov. Treba teda konštatovať, že prinajmenšom, pokiaľ ide o nákup cenných papierov emitovaných od roku 2010, žalobcovia uskutočnili investície s vysokým rizikom, pri ktorých nebolo možné vylúčiť, že boli vedené špekulatívnym, a nie sporiacim cieľom v nádeji dosiahnuť vysoký výnos. V tomto rozsahu boli rozhodnutia žalobcov investovať do gréckych dlhových nástrojov porovnateľné s rozhodnutiami iných inštitucionálnych alebo profesionálnych investorov sledujúcich rovnaké ciele (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , body 97 a 115 ).

159

Bolo by totiž veľmi ťažké a časovo náročné urobiť na účely PSI jasný rozdiel medzi súkromnými investormi, ktorí mohli byť fyzickými alebo právnickými osobami na jednej strane, a inštitucionálnymi alebo profesionálnymi investormi na druhej strane, či dokonca identifikovať v rámci prvej kategórie investorov len „sporiteľov“. Okrem toho na účely určenia presného rozdelenia gréckeho dlhu verejných financií medzi týchto investorov by bolo potrebné zakázať alebo „zmraziť“ obchod s cennými papiermi od určitého okamihu pred prijatím zákona č. 4050/2012 na účely vytvorenia základu nediskriminačného oslobodenia od PSI v prípade určitých investorov zodpovedajúcich určitým objektívnym kritériám, ktoré však ťažko stanoviť. Samotné oznámenie takéhoto postupu pred týmto dátumom by však mohlo viesť k hromadnému prevodu cenných papierov do kategórií držiteľov vyňatých cenných papierov, čo by ohrozilo samotný úspech plánovanej reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií s PSI (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, body 137 a 138).

161

Toto posúdenie nie je v rozpore s informačným oznámením GLK z 24. februára 2012, ktoré identifikovalo grécke dlhové nástroje nadobudnuté fyzickými osobami na primárnom a sekundárnom trhu s cennými papiermi s celkovou hodnotou 1,3 miliardy eur a 962 miliónov eur bez toho, aby vysvetlilo relevantné právne a skutkové kritériá, ktoré viedli k týmto konštatovaniam. Nespochybňuje ho ani vágne a nejednoznačné tvrdenie žalobcov, pravdepodobne vychádzajúce z konštatovania ESĽP, ktoré má zhrnúť tvrdenia žalobcov v tejto inej veci (rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, bod 76), podľa ktorého fyzické osoby mali len 1,09 % gréckeho dlhu verejných financií.

Preto rozlišovacie prvky uvádzané žalobcami na preukázanie toho, že súkromní investori a inštitucionálni a profesionálni investori sa ako držitelia gréckych dlhových nástrojov nenachádzajú v porovnateľných situáciách, nie sú ani podložené, ani relevantné z hľadiska cieľa napadnutých opatrení, ktorým je zabezpečiť reštrukturalizáciu gréckeho dlhu verejných financií s cieľom zabezpečiť jeho životaschopnosť. V tomto kontexte prípadný dôvod sporenia alebo iný druhotný ekonomický dôvod, ktorý viedol súkromného veriteľa podliehajúceho PSI k investovaniu do gréckych dlhových nástrojov, nepredstavuje relevantný rozlišujúci prvok z hľadiska tohto cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2020, Rada a i./K. Chrysostomides & Co. a i., C‑597/18 P, C‑598/18 P, C‑603/18 P a C‑604/18 P , EU:C:2020:1028 , bod 200 , a rozsudok ESĽP z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko, CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, body 134 a 137). Naopak, z hľadiska uvedeného cieľa sa tieto osoby a priori nachádzali v rovnakých alebo porovnateľných situáciách, keďže nadobudli grécke dlhové nástroje len v ich súkromnom majetkovom záujme, či dokonca s cieľom dosiahnuť zisk, alebo išlo o špekuláciu, a prijali s tým spojené riziko straty, pričom si boli vedomí finančnej krízy, v ktorej sa Helénska republika nachádzala v tom čase.

164

Rozlišovanie vykonané žalobcami medzi súkromnými investormi a inštitucionálnymi alebo profesionálnymi investormi nie je podporené ani ustanoveniami smernice 2004/39. Hoci cieľom uvedenej smernice bola ochrana „drobných klientov“ ako investorov do „prevoditeľných cenných papieroch“, ako sú dlhopisy alebo obchodovateľné dlhové cenné papiere, táto ochrana bola len preventívna a vzťahovala sa len na spôsob, akým „investičné podniky“, vrátane obchodných bánk, ponúkali, predávali a spravovali tieto cenné papiere (pozri najmä odôvodnenie 44 a článok 19 týkajúci sa požiadaviek transparentnosti transakcií a pravidiel správania sa pri poskytovaní investičných služieb klientom). Rovnako v rozsahu, v akom táto smernica stanovovala špecifické informačné povinnosti investičných spoločností vo vzťahu k ich klientom, pokiaľ ide najmä o kvalitu poskytovaných služieb a ponúkaných finančných nástrojov, vrátane príslušných informácií „v súvislosti s rizikami spojenými s investíciami v týchto nástrojoch alebo vzhľadom na konkrétne investičné stratégie“ (článok 19 ods. 3 druhá zarážka), tieto záväzky sa netýkali dôsledkov realizácie takýchto rizík, a už vôbec nie otázky, či sa s „drobnými klientmi“ malo zaobchádzať rovnako ako s „profesionálnymi klientmi“, medzi ktorých v rámci reštrukturalizácie štátneho dlhu patria úverové inštitúcie.

166

Keďže žalobcovia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázali, že sa nachádzali v odlišnej situácii ako ostatní súkromní držitelia gréckych dlhových nástrojov, vrátane inštitucionálnych alebo profesionálnych investorov, treba zamietnuť prvú časť založenú na dostatočne závažnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k existencii prípadného objektívneho odôvodnenia dotknutého rozdielneho zaobchádzania.

V prvom rade žalobcovia vychádzajú z nesprávneho predpokladu, keď tvrdia, že všetci jednotlivci, ktorí nakúpili grécke dlhové nástroje ako sporitelia alebo „súkromní“ veritelia Helénskej republiky na jednej strane a ECB a národné centrálne banky Eurosystému na druhej strane, sa nachádzajú vzhľadom na zásady a ciele relevantných pravidiel, na ktorých bolo inkriminované konanie založené, v porovnateľnej, ba dokonca zhodnej situácii na účely uplatnenia všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania. Táto argumentácia opomína najmä to, že ECB a uvedené národné centrálne banky tým, že pristúpili k nákupu gréckych dlhových nástrojov, najmä na základe rozhodnutia 2010/281, konali v rámci výkonu ich základných úloh podľa článku 127 ods. 1 a 2 ZFEÚ, a najmä článku 18 ods. 1 prvej zarážky štatútu ESCB s cieľom zachovať stabilitu cien a riadny výkon menovej politiky, a bolo to v hraniciach vymedzených ustanoveniami uvedeného rozhodnutia (pozri odôvodnenie 5 uvedeného rozhodnutia) (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , bod 88 , a z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 111 ).

169

Program nákupu dlhopisov, a teda nákup štátnych dlhopisov centrálnymi bankami Eurosystému, vrátane gréckych, patria medzi základné úlohy ESCB v zmysle článku 127 ods. 1 a 2 ZFEÚ v spojení s článkom 282 ods. 1 ZFEÚ. Konkrétnejšie, tieto opatrenia sa zakladali na oprávnení uvedenom v článku 18 ods. 1 prvej zarážke štatútu ESCB, podľa ktorého „na dosiahnutie cieľov a úloh ESCB môžu ECB a národné centrálne banky“ najmä „obchodovať na finančných trhoch… s pohľadávkami, obchodovateľnými cennými papiermi… v rámci priamych voľných alebo termínovaných nákupov…, a to v eurách alebo v iných menách“. Okrem toho z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že cieľom nákupu štátnych dlhových nástrojov uvedenými centrálnymi bankami na sekundárnom trhu bolo len dosiahnuť ciele ESCB a splniť svoje úlohy, čo vylučuje akýkoľvek iný vonkajší dôvod stojaci mimo tohto cieľa, najmä úmysel dosiahnuť investovaním, či dokonca špekulatívnymi transakciami vysoký výnos (rozsudok z 24. januára 2017, Nausicaa Anadyomène a Banque d’escompte/ECB, T‑749/15 , neuverejnený, EU:T:2017:21 , bod 113 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 7. októbra 2015, Accorinti a i./ECB, T‑79/13 , EU:T:2015:756 , bod 90 ).

171

173

V druhom rade v prejednávanej veci žalobcovia neuvádzajú žiadne ďalšie alebo nové tvrdenie, ktoré by mohlo viesť Všeobecný súd k zmene tejto judikatúry. Konkrétne na rozdiel od toho, čo tvrdia, z predchádzajúcich úvah jasne vyplýva, že vykonávanie tak programu nákupu cenných papierov, ako aj dohody o výmene z 15. februára 2012 predstavovalo opatrenia menovej politiky v zmysle článku 127 ods. 1 a 2 ZFEÚ, článku 282 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článku 18 ods. 1 prvej a druhej zarážky štatútu ESCB.

174

175

Pokiaľ ide o prostriedky plánované na dosiahnutie cieľov Eurosystému a plnenie jeho úloh, ako aj ciele sledované takýmto programom nákupu, Súdny dvor v podstate spresnil, že realizácia uvedeného programu zahŕňala menové operácie týkajúce sa cenných papierov na sekundárnych trhoch štátnych dlhopisov v zmysle článku 18 ods. 1 štatútu ESCB (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 53 a 54 , a z 11. decembra 2018, Weiss a i., C‑493/17 , EU:C:2018:1000 , bod 69 ). Na základe toho dospel Súdny dvor najmä k záveru, že vzhľadom na ciele takéhoto programu nákupu cenných papierov a prostriedky stanovené na jeho dosiahnutie uvedený program patrí do oblasti menovej politiky a zamietol tvrdenie založené na skutočnosti, že realizácia takéhoto programu nákupu cenných papierov je podmienená úplným dodržiavaním programov makroekonomickej konsolidácie ENFS alebo EMS a že prípadne môže posilniť incidenčne dodržiavanie týchto programov, ktorých vykonávanie sleduje ciele hospodárskej politiky. Podľa Súdneho dvora takéto nepriame dopady však v každom prípade nemôžu znamenať, že takýto program sa musí považovať za opatrenie hospodárskej politiky, keďže z článku 119 ods. 2 ZFEÚ, článku 127 ods. 1 ZFEÚ a článku 282 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že bez toho, aby bol dotknutý cieľ cenovej stability, Eurosystém podporuje všeobecné hospodárske politiky v Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14 , EU:C:2015:400 , body 55 až 59 ).

176

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že aj keby reštrukturalizácia gréckeho dlhu verejných financií patrila hlavne do hospodárskej politiky, a teda do právomoci členských štátov, čo zodpovedá v prejednávanej veci prijatiu zákona č. 4050/2012 gréckym zákonodarcom, nič to nemení na tom, že všetky sprievodné opatrenia prijaté Eurosystémom na základe článku 127 ods. 1 a 2 ZFEÚ, článku 282 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 ods. 1 prvej a druhej zarážky štatútu ESCB sú súčasťou menovej politiky. Platí to o to viac, že takáto reštrukturalizácia môže mať vážne dôsledky na dosiahnutie hlavného cieľa menovej politiky, ktorým je udržanie cenovej stability, ako aj pre riadne fungovanie platobných systémov. Naproti tomu samotná skutočnosť, že tieto sprievodné opatrenia mali podporiť opatrenia hospodárskej politiky v užšom slova zmysle, teda nápravu finančnej situácie Helénskej republiky, neznamená, že by mohli byť stotožňované s týmito opatreniami. Týka sa to nielen nákupu gréckych dlhových nástrojov centrálnymi bankami Eurosystému na sekundárnom trhu dlhopisov na základe programu nákupu dlhopisov v zmysle článku 18 ods. 1 prvej zarážky štatútu ESCB (pozri rozhodnutie 2010/281 uvedené v bode 7 vyššie), ale aj akékoľvek iné opatrenie súvisiace so správou takýchto dlhopisov, vrátane predaja alebo výmenného obchodu ako actus contrarius , najmä v rámci dohody o výmene z 15. februára 2012.

178

179

V dôsledku toho treba tvrdenia žalobcov týkajúce sa kvalifikácie vylúčenia Eurosystému z reštrukturalizácie gréckeho dlhu verejných financií ako opatrenia hospodárskej politiky zamietnuť ako nedôvodné. To isté platí, pokiaľ ide o tvrdenia založené na pripomienkach, ktoré ECB uviedla pred Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd), ako aj na porušení článku 123 ods. 1 ZFEÚ, ktoré už boli zamietnuté v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu nezákonnosti (pozri body 109 a 110 vyššie).

180

V treťom rade v rozsahu, v akom žalobcovia poukazujú na nerovnosť zaobchádzania s EIB a Komisiou, či dokonca Úniou, treba uviesť, že je pravda, že grécke dlhopisy držané týmito inštitucionálnymi veriteľmi boli takisto vylúčené z PSI a z uplatnenia CAC (pozri bod 29 vyššie) bez toho, aby boli predmetom dohody o výmene dlhopisov z 15. februára 2015.

181

Pokiaľ však ide o postavenie EIB ako držiteľa štátnych dlhových nástrojov, z úlohy vo verejnom záujme, ktorou je táto organizácia poverená na základe článku 309 ZFEÚ v spojení s článkom 18 ods. 1, článkom 21 ods. 1 až 3 a článkom 26 ods. 2 protokolu č. 5 o štatúte EIB, vyplýva, že táto inštitúcia sa tiež nachádzala v situácii odlišnej od situácie súkromných držiteľov gréckych dlhových nástrojov.

Pokiaľ ide o postavenie Únie ako veriteľa, treba uviesť, že Únia je zastúpená najmä Komisiou ako rozpočtovým orgánom v zmysle článku 317 ZFEÚ, a konkrétnejšie v rámci vykonávania „finančných operácií“ v zmysle článku 321 druhého odseku ZFEÚ, ako aj rozpočtových pravidiel v zmysle článku 322 ods. 1 písm. a) ZFEÚ v spojení s nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zrušeným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie ( Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1 ), ktoré stanovujú najmä zaznamenanie, do rozpočtu Spoločenstva alebo Únie, záruk pre pôžičkové a úverové operácie vykonávané Spoločenstvami alebo Úniou (článok 4 ods. 3 rozpočtového nariadenia č. 1605/2002, článok 7 ods. 2 rozpočtového nariadenia č. 966/2012). Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, podľa článku 1 tretej vety protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Únie „majetok a aktíva Únie nemôžu byť predmetom akéhokoľvek správneho alebo súdneho výkonu rozhodnutia bez povolenia Súdneho dvora“.

185

187

Výhradu nerovnosti zaobchádzania so súkromnými investormi v porovnaní s Úniou treba preto tiež zamietnuť.

188

Vo štvrtom rade, pokiaľ ide o údajne diskriminačnú povahu odpisu a jednotných alebo rovnakých kritérií upravujúcich nové dlhové nástroje, ktoré ponúklo Grécko ako štát, bez zohľadnenia rozdielnych vlastností nástrojov vymenených podľa PSI, pokiaľ ide najmä o zostatkovú splatnosť, kupón a súčasnú trhovú hodnotu, stačí pripomenúť, že ESĽP vo svojom rozsudku z 21. júla 2016, Mamatas a i. v. Grécko (CE:ECHR:2016:0721JUD006306614, body 133, 135 a 138), zamietol analogickú výhradu a potvrdil v tomto ohľade zákonnosť rozsudku Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada, Grécko) č. 1116/2014 z 21. marca 2014. Ako je totiž uvedené v bode 133 vyššie, výpočet odpisu v závislosti od trhovej hodnoty každého z cenných papierov k určitému dátumu, ktorý už bol výrazne ovplyvnený znížením solventnosti Grécka ako štátu, a ich splatnosti, by bol neuskutočniteľný. Navyše v rámci reštrukturalizácie dlhu verejných financií podľa mechanizmu CAC sa nezdá byť logické harmonizovať podmienky emisie nových cenných papierov vrátane ich kupónov a termínov splatnosti, ktorých financovanie musí byť zaručené s podporou tretieho medzivládneho orgánu, ktorými boli v prejednávanej veci ENFS a EMS. Žalobcovia teda nepreukázali, že by reštrukturalizácia „na základe jednotlivých cenných papierov“ bola technicky uskutočniteľná a dostatočná na dosiahnutie sledovaných cieľov verejného záujmu. Naopak, keďže tieto ciele bolo možné účinne dosiahnuť len na základe nominálnej hodnoty akceptovateľných gréckych dlhových nástrojov, bolo toto kritérium tak relevantné, ako aj vhodné na účely porovnania predmetných situácií vzhľadom na sledované ciele, na účely uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania.

[ omissis ]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

Półtorak

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. februára 2022.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

( 1 ) Zoznam ostatných žalobcov je pripojený iba k zneniu oznámenému účastníkom konania.

( ) Uvádzajú sa iba tie body rozsudku, ktorých uverejnenie považuje Všeobecný súd za užitočné.