C-620/17
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62017CA0620
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_2019319SK.01001001.xml
23.9.2019
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 319/10
Rozsudok
Súdneho dvora (štvrtá komora) z 29. júla 2019 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Székesfehérvári Törvényszék — Maďarsko) — Hochtief Solutions AG Magyarországi Fióktelepe/Fővárosi Törvényszék
(Vec C-620/17) ( 1 )
(Návrh na začatie prejudiciálneho konania - Verejné obstarávanie - Postupy preskúmania - Smernica 89/665/EHS - Smernica 92/13/EHS - Právo na účinnú súdnu ochranu - Zásady efektivity a ekvivalencie - Návrh na obnovu konania týkajúci sa súdnych rozhodnutí, ktoré porušujú právo Únie - Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia práva Únie vnútroštátnymi súdmi - Posúdenie škody, ktorú možno nahradiť)
(2019/C 319/09)
Jazyk konania: maďarčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Székesfehérvári Törvényszék
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa : Hochtief Solutions AG Magyarországi Fióktelepe
Žalovaný: Fővárosi Törvényszék
Výrok
rozsudku
1.
Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni, ktoré porušuje právnu normu Únie, sa riadi podmienkami uvedenými Súdnym dvorom najmä v bode 51 rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C-224/01, EU:C:2003:513), pričom nie je vylúčené, že zodpovednosť tohto štátu môže vzniknúť aj za menej reštriktívnych podmienok na základe vnútroštátneho práva. Táto zodpovednosť nie je vylúčená z dôvodu, že uvedené rozhodnutie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci. V rámci uplatnenia tejto zodpovednosti je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na náhradu škody, aby s prihliadnutím na všetky skutočnosti charakterizujúce predmetnú situáciu posúdil, či sa vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, dopustil dostatočne závažného porušenia práva Únie, čím zjavne porušil uplatniteľné právo Únie, vrátane relevantnej judikatúry Súdneho dvora. Právu Únie však odporuje vnútroštátna právna norma, ktorá v takom prípade vo všeobecnosti zo škody, ktorá môže byť nahradená, vylučuje náklady, ktoré vznikli účastníkovi konania rozhodnutím vnútroštátneho súdu, ktorým bola spôsobená ujma.
2.
Právo Únie, najmä smernica Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác, zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007, a smernica Rady 92/13/EHS z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva, o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore, zmenená smernicou 2007/66, ako aj zásady ekvivalencie a efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že mu neodporuje právna úprava členského štátu, ktorá neumožňuje obnovu konania vo veci ukončenej rozsudkom s právnou silou rozhodnutej veci, pričom tento rozsudok vydal súd uvedeného členského štátu, ktorý rozhodoval o žalobe o neplatnosť proti aktu verejného obstarávateľa bez toho, aby sa zaoberal otázkou, ktorej preskúmanie bolo uvedené v skoršom rozsudku Súdneho dvora, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženom v rámci konania týkajúceho sa tejto žaloby o neplatnosť. Hoci uplatniteľné vnútroštátne procesné predpisy upravujú možnosť vnútroštátneho súdu obnoviť konanie vo veci ukončenej rozsudkom s právnou silou rozhodnutej veci s cieľom dosiahnuť súlad situácie vyplývajúcej z tohto rozsudku so skorším právoplatným vnútroštátnym súdnym rozhodnutím, o ktorom súd, ktorý vydal uvedený rozsudok, ako aj účastníci konania vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, mali vedomosť, táto možnosť sa musí v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity uplatniť za rovnakých podmienok, aby sa situácia považovala za zlučiteľnú s právom Únie, ako ho vykladá skorší rozsudok Súdneho dvora.
( 1 ) Ú. v. EÚ C 22, 22.1.2018 .