C-13/17

proti

Ministre des Affaires sociales et de la Santé et des Droits des femmes,

Ministre de l’Éducation nationale, de l’Enseignement supérieur et de la Recherche,

Ministre de l’Économie et des Finances, predtým Ministre de l’Économie, de l’Industrie et du Numérique

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Kozmetické výrobky – Nariadenie (ES) č. 1223/2009 – Článok 10 ods. 2 – Posudzovanie bezpečnosti kozmetického výrobku – Kvalifikácia osoby poverenej týmto posudzovaním – Uznávanie ekvivalencie štúdií – Typy dotknutého štúdia – Prípadné určenie len takého štúdia, ktoré bolo absolvované v tretích štátoch – Odbory podobné ako farmácia, toxikológia alebo medicína – Voľná úvaha členských štátov – Kritériá identifikácie“

Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora po prvé na to, či sa ekvivalencia štúdia, ktorú môže členský štát uznať podľa uvedeného článku 10 ods. 2, týka výhradne štúdia v tretích štátoch mimo Európskej únie. Po druhé sa ho vnútroštátny súd pýta, či, a v prípade kladnej odpovede na prvú otázku, podľa akých kritérií môže členský štát určiť odbory, ktoré možno považovať za „podobné“ ako farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle rovnakého ustanovenia.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

4.

Ako vyplýva z odôvodnení 1 a 69 nariadenia č. 1223/2009, toto nariadenie prepracovalo a nahradilo smernicu 76/768/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa kozmetických výrobkov. ( 6 )

8.

Podľa článku 10 uvedeného nariadenia s názvom „Posudzovanie bezpečnosti“:

„1. Na preukázanie zhody kozmetického výrobku s článkom 3 zodpovedná osoba pred uvedením kozmetického výrobku na trh zabezpečí, aby bola na základe príslušných informácií posúdená jeho bezpečnosť a vypracovaná správa o bezpečnosti kozmetického výrobku v súlade s prílohou I.

…

Komisia v úzkej spolupráci so všetkými zúčastnenými stranami prijme náležité usmernenia, ktorými sa umožní podnikom, najmä malým a stredným podnikom, dodržiavať požiadavky stanovené v prílohe I. Uvedené usmernenia sa prijmú v súlade s regulačným postupom uvedeným v článku 32 ods. 2.

2. Posúdenie bezpečnosti kozmetického výrobku stanovené v časti B prílohy I má vykonať osoba, ktorá vlastní diplom, alebo iný doklad o dosiahnutej kvalifikácii nadobudnutý ukončením vysokoškolského štúdia v odbore teoretickej a praktickej farmácie, toxikológie, medicíny alebo podobného odboru, alebo štúdia uznávaného niektorým členským štátom ako ekvivalentné.“

„Posudzovateľ bezpečnosti musí byť odborník s vedomosťami a skúsenosťami potrebnými na vypracovanie presného posúdenia bezpečnosti, ako vyplýva z kvalifikačných požiadaviek uvedených v článku 10 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1223/2009. Cieľom tohto oddielu správy o bezpečnosti kozmetického výrobku je zaistiť splnenie tejto požiadavky a poskytnutie potrebných dôkazov.

…

Osoba, ktorá získala kvalifikáciu v tretej krajine môže pôsobiť ako posudzovateľ bezpečnosti, ak absolvovala ‚štúdium uznávané niektorým členským štátom ako ekvivalentné [vysokoškolskému štúdiu v odbore teoretickej a praktickej farmácie, toxikológie, medicíny alebo podobnému odboru]‘.

Musí sa predložiť dôkaz o kvalifikácii posudzovateľa bezpečnosti (t. j. kópia diplomu a v prípade potreby dôkaz ekvivalencie) stanovenej v článku 10 nariadenia (ES) č. 1223/2009.“

B.

Francúzske právo

3. Vvnútroštátny francúzsky magisterský diplom alebo jeden z diplomov, osvedčení alebo dokladov o dosiahnutej kvalifikácii vydaných inými členskými štátmi Európskej únie, členskými štátmi Dohody o [EHP] alebo Švajčiarskou konfederáciou, ktorým štát, ktorý ich vydal, priznáva úroveň magistra (s udelenými 120 európskymi kreditmi ECTS po prvom diplome, v ktorom bolo udelených 180 európskych kreditov ECTS). Tento diplom, osvedčenie alebo doklad o dosiahnutej kvalifikácii musí okrem toho zodpovedať aspoň 60 európskym kreditom ECTS potvrdeným v oblasti toxikológie alebo ekotoxikológie a v oblasti posudzovania rizík.

4. Diplom postgraduálnych štúdií (DEA) v oblasti toxikológie alebo ekotoxikológie.

5. Diplom vyšších špecializovaných štúdií (DESS) v oblasti toxikológie alebo ekotoxikológie.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

14.

Z dokumentov v spise vyplýva, že Fédération des entreprises de la beauté (Federácia podnikov v oblasti kozmetiky, Francúzsko, ďalej len „FEBEA“) je profesijná organizácia, ktorá združuje viac ako 300 podnikov fungujúcich v kozmetickom odvetví vo Francúzsku.

18.

Aj keby sa výraz „štúdium uznávané ako ekvivalentné“ uvedený v tomto ustanovení vzťahoval iba na štúdium absolvované v štátoch, v ktorých sa toto nariadenie neuplatňuje, ako to uvádza FEBEA, je možné sa domnievať, že úplné vykonanie tohto ustanovenia vyžaduje na účely uznania ekvivalencie vyššie uvedeného štúdia vopred spresniť obsah pojmu „podobné odbory“, ako aj stupeň kvalifikácie požadovanej na účely splnenia podmienok uvedeného nariadenia.

19.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodnutím zo 16. decembra 2016 doručeným Súdnemu dvoru 12. januára 2017 rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Týka sa uznanie ekvivalencie štúdia, ku ktorému môžu pristúpiť členské štáty na základe [článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009] len štúdií ukončených v tretích štátoch mimo Európskej únie?

IV. Analýza

21.

Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky. Prvá z nich sa týka pojmu „štúdium uznávané niektorým členským štátom ako ekvivalentné“, ktorý je uvedený v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009, kým druhá a tretia otázka sa týkajú pojmu „podobný odbor“, ako je farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle rovnakého ustanovenia. Vzhľadom na podobnosť cieľa, ktorý majú posledné dve otázky, je podľa mňa vhodné ich preskúmať spoločne.

A.

O pôsobnosti pojmu „štúdium uznávané niektorým členským štátom ako ekvivalentné“ v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009 (prvá otázka)

22.

Komisia sa v podobnom duchu v podstate domnieva, že tento posledný typ uznania nespadá do pôsobnosti uvedeného článku 10 ods. 2, pretože výraz „štúdium uznané ako ekvivalentné“, ktorý sa v tomto ustanovení nachádza, odkazuje na iné ako vysokoškolské štúdium, a nie na štúdium absolvované v tretích krajinách, ktoré môžu členské štáty uznať v konkrétnom prípade v zmysle smernice 2005/36/ES ( 13 ) bez toho, aby takéto uznanie zaväzovalo ostatné členské štáty.

26.

Z nižšie uvedených dôvodov som o tom presvedčený aj ja.

27.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, že ak akt Únie neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom definovať konkrétny pojem, vyžaduje si tento pojem autonómny výklad, pri ktorého formulácii musí Súdny dvor zohľadniť nielen znenie príslušného ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 14 )

28.

31.

Rovnako ako francúzska vláda a Komisia sa domnievam, že zo samotnej formulácie a z vnútornej logiky uvedeného článku 10 ods. 2 vyplýva, že toto záverečné slovné spojenie sa má vykladať tak, že sa vzťahuje na štúdium uznané ako ekvivalentné vo vzťahu k prvej z dvoch vyššie uvedených kategórií, teda ekvivalentné vo vzťahu k vysokoškolskému štúdiu v odbore teoretickej a praktickej farmácie, toxikológie, medicíny alebo v podobnom odbore. ( 16 ) Komisia uviedla podľa mňa veľmi dobre podložený príklad, podľa ktorého členský štát môže uznať za ekvivalentné štúdium, ktoré neprebiehalo na vysokej škole, ale išlo o vyššie technické alebo zdravotnícke vzdelávanie. Otvorené znenie tohto ustanovenia umožňuje zohľadniť jednak veľkú rozmanitosť primeraných štúdií, ktoré už v Únii existujú, a jednak ich možný ďalší vývoj.

32.

Po druhé výklad, ktorý navrhujem, nie je v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplývajú z genézy tohto ustanovenia, dokonca si myslím, že tieto skutočnosti uvedený výklad podporujú.

33.

FEBEA síce tvrdí, že nariadenie č. 1223/2009 nespochybňuje pravidlá, ktoré sa uplatňovali predtým, ako nadobudlo účinnosť, a vyplývali zo smernice 76/768, takže článok 10 ods. 2 tohto nariadenia sa vzťahuje aj na diplom, ktorý bol udelený v jednom z členských štátov a ktorý by mali mať osoby poverené posudzovaním bezpečnosti kozmetických výrobkov, tak ako to vyplývalo z predtým platnej právnej úpravy. ( 17 ) Dodáva, že nie je potrebné, aby členský štát uznával ekvivalenciu dokladov o dosiahnutej kvalifikácii udelených v iných členských štátoch.

37.

Po tretie, pokiaľ ide o normatívny kontext článku 10 ods. 2, FEBEA jednak tvrdí, že vzájomné uznávanie diplomov udelených v rámci Únie je predmetom osobitnej harmonizácie v zmysle článku 53 ZFEÚ a že do právomoci členských štátov spadá len uznávanie diplomov udelených mimo Únie, pričom každý z nich má v tejto súvislosti diskrečnú právomoc. Zdôrazňujem však, že nariadenie č. 1223/2009 v zmysle svojho článku 1 nemá za cieľ upraviť uznávanie diplomov s cieľom podporiť voľný pohyb osôb, ale „ustanoviť pravidlá, ktoré musí spĺňať každý kozmetický výrobok sprístupnený na trh“ v rámci voľného pohybu tovaru.

38.

Okrem toho FEBEA poukazuje na usmernenia k prílohe I nariadenia č. 1223/2009, ktoré boli definované v už uvedenom vykonávacom rozhodnutí Komisie, pričom tvrdí, že tieto usmernenia výslovne uvádzajú, že uznanie ekvivalencie stanovené v článku 10 ods. 2 tohto nariadenia by sa malo uplatňovať výlučne na „kvalifikáciu získanú v tretích krajinách“ ( 22 ).

39.

V tejto súvislosti chcem predovšetkým poukázať na to, že aj keby sa uvedená časť týchto usmernení mala vykladať tak, ako tvrdí FEBEA, čo však Komisia na pojednávaní vyvrátila, pravdou zostáva, že záväzný je len výklad dotknutého článku 10 ods. 2, ktorý s ohľadom na znenie, ako aj na kontext a ciele tohto ustanovenia poskytne Súdny dvor. ( 23 )

Pokiaľ ide o doklady o formálnej kvalifikácii vydané v treťom štáte, z odôvodnenia 10 ( 27 ) a z článku 2 ods. 2 ( 28 ) smernice 2005/36 vyplýva, že smernica ponecháva členským štátom možnosť uznať v súlade s ich vnútroštátnou právnou úpravou odborné kvalifikácie nadobudnuté mimo Únie štátnymi príslušníkmi tretích krajín alebo iného členského štátu, pričom sa však musia dodržať minimálne požiadavky na odbornú prípravu, ktoré sa v súvislosti s istými povolaniami vyžadujú. Ako zdôrazňuje Komisia, ide tu len o možnosť, a nie o povinnosť, pričom takéto uznávanie nezaväzuje ostatné členské štáty. ( 29 ) Francúzska vláda preto podľa mňa oprávnene tvrdí, že cieľom smernice 2005/36 nie je regulovať uznávanie kvalifikácií nadobudnutých v tretích krajinách, ktoré spadá do pôsobnosti členských štátov za predpokladu dodržania istých minimálnych požiadaviek, a že toto odôvodnenie by sa malo analogicky preniesť aj na štúdium spadajúce do druhej kategórie, ktorú uvádza článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009. ( 30 )

43.

Po štvrté, pokiaľ ide o všeobecné ciele nariadenia č. 1223/2009, chcem poukázať na to, že sledujú, aby sa „zaistilo fungovanie vnútorného trhu a vysoká úroveň ochrany zdravia ľudí“ ( 31 ), a to najmä tým, že sa objasnia požiadavky na posudzovanie bezpečnosti kozmetických výrobkov. ( 32 ) V tejto súvislosti už Súdny dvor zdôraznil, že „z článkov 3, 10 a 11 uvedeného nariadenia vyplýva, že [kozmetický výrobok] musí byť bezpečný pre ľudské zdravie, že jeho bezpečnosť sa musí posudzovať na základe príslušných informácií a že správa o bezpečnosti sa musí vypracovať a priložiť do informačnej zložky o [dotknutom] výrobku“ ( 33 ).

47.

Preto navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „štúdium uznávané ako ekvivalentné“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na uznávanie štúdia iného typu, ako je vysokoškolské štúdium, pričom sa nevzťahuje osobitne na štúdium absolvované v tretej krajine.

B.

O možnosti členského štátu určiť „podobné“ odbory v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009 (druhá a tretia otázka)

48.

Druhou a treťou prejudiciálnou otázkou, ktoré je podľa mňa potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd predovšetkým pýta Súdneho dvora, či sú členské štáty oprávnené, aby určili odbory, ktoré možno považovať za „podobné“ ako farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009. V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, aké kritériá umožňujú príslušným orgánom členského štátu identifikovať podobnosť týchto odborov.

52.

Po prvé konštatujem, že znenie ustanovení nariadenia č. 1223/2009, a konkrétne znenie jeho článku 10, neobsahuje nijaké indície, ktoré by mohli pomôcť pri odpovedi na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku, pretože pojem „odbor podobný“ ako farmácia, toxikológia alebo medicína, tam nie je nijako definovaný.

53.

Článok 10 ods. 2 na jednej strane nepochybne vytvára rozdiel medzi dokladmi o dosiahnutej kvalifikácii nadobudnutými „ukončením vysokoškolského štúdia… farmácie, toxikológie, medicíny alebo podobného odboru“ a dokladmi o dosiahnutej kvalifikácii nadobudnutými po skončení „štúdia uznávaného niektorým členským štátom ako ekvivalentné“. Domnievam sa však, že z tejto odlišnej formulácie nemožno vyvodiť, že by členským štátom nezostávala už nijaká právomoc, ( 40 ) aby identifikovali odbory, ktoré možno konkrétne považovať za „podobné“ v zmysle tohto ustanovenia.

54.

Po druhé, pokiaľ ide o genézu článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009, domnievam sa, že z preskúmania prípravných legislatívnych prác, ktoré viedli k prijatiu tohto odseku, nevyplývajú nijaké rozhodujúce skutočnosti.

Zdôrazňujem, že smernica 76/768, ktorú prepracovalo nariadenie č. 1223/2009, už vo svojom článku 7a ods. 1 písm. e) obsahovala formuláciu, ktorá bola v podstate rovnaká ako formulácia v článku 10 ods. 2 tohto nariadenia, pričom rozdiel spočíval v tom, že uvedená smernica uvádzala okrem troch odborov vymenovaných v nariadení ( 45 ) aj „dermatológiu“ ( 46 ). Komisia na pojednávaní uviedla, že normotvorca Únie sa v priebehu prepracovania smernice 76/768 rozhodol, že už štúdium v oblasti dermatológie nebude uvádzať, a to jednoducho preto, že by to bolo nadbytočné, keďže smernica 2005/36, ktorá bola prijatá pred nariadením č. 1223/2009, túto disciplínu zaradila medzi „špecializované odbory v medicíne“, ( 47 ) takže pojem „medicína“ nachádzajúci sa v tomto nariadení, sa vzťahuje aj na dermatológiu. Moja analýza prípravných legislatívnych prác na smernici 93/35/EHS ( 48 ), ktorá zaviedla uvedený článok 7a do smernice 76/768, neodhalila nič, čo by bolo pre rozhodnutie o otázkach položených v tejto veci rozhodujúce. ( 49 )

57.

Po tretie, pokiaľ ide o normatívny kontext , do ktorého patria osobitné požiadavky stanovené v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009, možno konštatovať, že vďaka tomuto právnemu nástroju „nebude priestor na… odlišnú transpozíciu členskými štátmi“, pričom jeho cieľom je „komplexne [harmonizovať] pravidlá [Únie] v snahe zabezpečiť fungovanie vnútorného trhu s kozmetickými výrobkami“, ako to uvádzajú jeho odôvodnenia 2 a 4.

58.

Domnievam sa však, že to nevylučuje, aby mali členské štáty právomoc, a dokonca povinnosť prijať v zmysle článku 291 ods. 1 ZFEÚ a v zmysle zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ ( 50 ) vnútroštátne opatrenia určené na doplnenie nariadenia č. 1223/2009 tak, aby dosiahol svoj plný účinok, za predpokladu, že dodržiavajú pravidlá a ciele stanovené v tomto nariadení.

62.

V súvislosti s identifikáciou „podobných“ odborov, uvedených v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009, súhlasím s názorom francúzskej vlády, že na to, aby mohli členské štáty uznať ekvivalenciu štúdia, ako ich na to výslovne oprávňuje toto ustanovenie, musia najprv určiť, čomu je toto štúdium ekvivalentné, teda musia definovať nielen dostatočný stupeň kvalifikácie, ale aj odbory, ktorých zvládnutie je nutné na posudzovanie bezpečnosti kozmetických výrobkov. Každý členský štát preto nevyhnutne musí s cieľom umožniť plné uplatnenie tohto ustanovenia určiť odbory, ktoré považuje za podobné ako farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle nariadenia č. 1223/2009, pričom je povinný dodržať v ňom stanovené ciele.

63.

Po štvrté, s ohľadom na ciele dotknutej právnej úpravy, ktoré boli uvedené vyššie, ( 58 ) sa rovnako ako francúzska vláda a Komisia domnievam, že ak normotvorca Únie nijako neupravuje definíciu uvedených „podobných“ odborov, členské štáty môžu a dokonca musia prijať všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na určenie týchto odborov s cieľom zabezpečiť plný účinok nariadenia č. 1223/2009, ktoré im vyhradzuje právomoc v oblasti uznávania ekvivalencie štúdia, pričom však nemôžu rozšíriť mieru takto vyhradenej voľnej úvahy. Sú teda povinné rešpektovať ciele stanovené v tomto nariadení, a najmä cieľ spočívajúci v zabezpečení vysokej úrovne ochrany zdravia ľudí.

64.

Napokon poslednou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor, aby spresnil kritériá , ktoré majú členské štáty zohľadniť pri určení, ktoré odbory sú podobné ako farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009.

68.

V tejto súvislosti sa domnievam, že Súdny dvor by nepochybne mal poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky užitočné usmernenia, ktoré mu môžu pomôcť vyriešiť spor, v ktorom rozhoduje, avšak len sám vnútroštátny súd môže rozhodnúť o veci samej, ( 64 ) a osobitne o tom, či vzhľadom na kritériá, ktoré Súdny dvor sformuluje vo svojom budúcom rozsudku, bola ekotoxikológia neoprávnene alebo oprávnene uvedená vo francúzskom výnose, ktorého cieľom bolo „definovať štúdium uznané ako ekvivalentné diplomom v odbore medicína, farmácia a toxikológia, ktoré musia mať posudzovatelia bezpečnosti kozmetických výrobkov pre ľudské zdravie“ ( 65 ).

69.

Preto navrhujem na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1223/2009 oprávňuje členský štát, aby určil odbory, ktoré sa považujú za „podobné“ ako farmácia, toxikológia alebo medicína v zmysle tohto ustanovenia, ak bude rešpektovať ciele, ktoré sú stanovené v tomto nariadení a spočívajú najmä v zabezpečení, aby osoba poverená posudzovaním bezpečnosti kozmetických výrobkov mala tak teoretickú, ako aj praktickú kvalifikáciu, ktorá je v podstate ekvivalentná prinajmenšom jednému z troch vyššie uvedených odborov a umožní zaručiť zvýšenú úroveň ochrany zdravia ľudí.

V. Návrh

70.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 342, 2009, s. 59 . Toto nariadenie bolo viackrát zmenené, avšak tieto zmeny sa netýkali ustanovení, ktoré sú relevantné v prejednávanej veci.

( 3 ) V rozsudku z 21. septembra 2016, European Federation for Cosmetic Ingredients ( C‑592/14 , EU:C:2016:703 , body 33 a 36 ), Súdny dvor síce poukázal na všeobecný obsah uvedeného článku 10, pričom pripomenul, že toto ustanovenie vyžaduje posúdenie bezpečnosti kozmetického výrobku predtým, ako sa uvedie na trh, avšak nevyjadril sa k výkladu odseku 2 tohto ustanovenia.

( 4 ) Pokiaľ ide o praktické postupy tohto posudzovania, pozri najmä Scientific Committee on Consumer Safety: Notes of Guidance for the Testing of Cosmetic Ingredients and their Safety Evaluation – 9th revision , znenie z 25. apríla 2016, ktoré je dostupné na tejto internetovej adrese: http://ec.europa.eu/health/scientific_committees/consumer_safety/docs/sccs_o_190.pdf.

( 5 ) JORF č. 64 zo 17. marca 2015, s. 4941, text č. 18.

( 6 ) Smernica Rady z 27. júla 1976 ( Ú. v. ES L 262, 1976, s. 169 ; Mim. vyd. 13/003, s. 285), ktorá bola viackrát zmenená, naposledy smernicou Komisie 2009/36/ES zo 16. apríla 2009 ( Ú. v. EÚ L 98, 2009, s. 31 ).

( 7 ) Ú. v. EÚ L 231, 2013, s. 23 .

( 14 ) Pozri najmä rozsudky z 9. marca 2017, Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2017:193 , bod 42 ), ako aj z 27. septembra 2017, Nintendo ( C‑24/16 a C‑25/16 , EU:C:2017:724 , bod 70 ).

( 15 ) Ako to bolo v prípade ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa pokusov na zvieratách [pozri odôvodnenie 45, článok 11 ods. 2 písm. e) a článok 35 bod 2].

( 16 ) Komisia zdôrazňuje, že normotvorca Únie tak vyjadril požiadavky aj v súvislosti s úrovňou, aj v súvislosti s povahou štúdia vymedzeného na základe prvej uvedenej kategórie.

( 17 ) FEBEA uvádza, že podľa článku 7a ods. 1 písm. e) smernice 76/768, ktorý odkazuje na článok 1 smernice (Rady) 89/48/EHS (z 21. decembra 1988 o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov, Ú. v. ES L 19, 1989, s. 16 ; Mim. vyd. 05/001, s. 337), tieto osoby musia mať buď diplom získaný v jednom z členských štátov a potvrdzujúci vzdelanie absolvované hlavne v rámci Únie, alebo musia mať trojročnú odbornú prax potvrdenú členským štátom, ktorý uznal diplom z tretej krajiny.

( 18 ) Podľa článku 1 písm. a) prvého a druhého pododseku smernice 89/48, na ktoré odkazuje článok 7a ods. 1 písm. e) smernice 76/768.

( 19 ) Pozri body dôvodovej správy návrhu nariadenia, ktoré sú uvedené v poznámke pod čiarou 42, a tiež CIARLO, G.: Le règlement de l’Union européenne sur les „cosmétiques“: 35 ans d’évolution vers une législation européenne plus claire et des produits plus sûrs. In: Revue du droit de l’Union européenne . 2013, č. 4, s. 713 až 717, a REINHART, A.: KosmetikVO – Verordnung (EG) Nr. 1223/2009 über kosmetische Mittel – Kommentar . München: C. H. Beck, 2014, s. 226 a nasl., najmä body 3, 9 a 13.

( 26 ) Pozri uvedené dve kategórie uvedené v bode 28 vyššie.

( 27 ) V zmysle svojho odôvodnenia 10 smernica 2005/36 „nebráni členským štátom uznávať' podľa svojich vlastných predpisov odborné kvalifikácie, ktoré získali mimo územia Európskej únie štátni príslušníci tretích krajín . Každé uznávanie by v každom prípade malo rešpektovať' minimálne požiadavky na odbornú prípravu pre určité povolania “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 28 ) Podľa tohto článku 2 ods. 2 „každý členský štát môže povoliť' štátnym príslušníkom členského štátu , ktorí majú doklad o odbornej kvalifikácii, ktorý nezískali v tomto členskom štáte , vykonávať' regulované povolanie v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) na území tohto štátu v súlade s jeho právnymi predpismi. V prípade povolaní, na ktoré sa vzťahuje hlava III kapitola III [v ktorej sa nachádza článok 21], sa pri tomto pôvodnom uznaní rešpektujú minimálne požiadavky na odbornú prípravu, uvedené v tej kapitole“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 29 ) Vo svojich písomných a ústnych pripomienkach Komisia odkazuje najmä na rozsudok z 9. februára 1994, Haim ( C‑319/92 , EU:C:1994:47 , bod 21 ), ako aj na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon v tejto veci ( C‑319/92 , EU:C:1993:895 , body 16 až 18 a 32 ).

( 30 ) Komisia na pojednávaní spresnila, že ak členský štát konkrétne uzná, že osoba je vzhľadom na štúdium ktoré absolvovala v tretej krajine, dostatočne kvalifikovaná na to, aby posudzovala bezpečnosť kozmetických výrobkov, ostatné členské štáty jej môžu dovoliť alebo nedovoliť, aby túto činnosť vykonávala na ich území. Komisia dodala, že výrobok, ktorého bezpečnosť takáto osoba posúdila v jednom z členských štátov, sa pritom môže predávať vo zvyšku Únie. Nesúhlasím so stanoviskom FEBEA, podľa ktorého táto rozdielnosť systémov, ktorú dotknutý subjekt pripustil, predstavuje rozpor. Vyplýva totiž z rozdielnych právomocí, ktoré má Únia v oblasti odborných kvalifikácií a v oblasti voľného pohybu tovaru.

( 37 ) Tento účastník konania vo veci samej usudzuje, že členský štát má možnosť vymenovať tieto odbory len demonštratívne.

( 38 ) FEBEA tvrdí, že existuje istý záujem, aby boli uvedené kritériá spresnené s cieľom umožniť súlad výkladov jednotlivých členských štátov. V tejto súvislosti pozri bod 64 a nasl. nižšie.

( 39 ) Pozri judikatúru citovanú v súvislosti s bodom 27 vyššie.

( 40 ) V súvislosti s právomocou, ktorú členské štáty môžu využiť s cieľom doplniť obsah nariadenia, pozri bod 58 a nasl. nižšie.

( 41 ) Pozri článok 7 ods. 2 tohto návrhu nariadenia, c. d. v poznámke pod čiarou 20.

( 42 ) Táto dôvodová správa však pripomína dôležitosť zavedenia jasných „minimálnych požiadaviek na posudzovanie bezpečnosti kozmetických výrobkov“ [KOM(2008) 49 v konečnom znení, body 3 a 6.2.1].

( 49 ) Pôvodný návrh, ktorý viedol k prijatiu smernice 93/35, len vyžadoval, aby posudzovateľ absolvoval „vysokoškolské štúdium v oblasti prírodných vied“ [pozri KOM(90) 488 v konečnom znení, Ú. v. ES C 52, 1991, s. 8 ], kým konečná verzia tejto smernice obsahovala zoznam odborov uvedených v poznámke pod čiarou 45.

( 50 ) Podľa ktorého „členské štáty prijmú všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie“.

( 51 ) Pričom poukazuje na rozsudky z 20. októbra 1981, Komisia/Belgicko ( 137/80 , EU:C:1981:237 , body 8 a 9 ), ako aj z 20. marca 1986, Komisia/Holandsko ( 72/85 , EU:C:1986:144 , bod 20 ).

( 52 ) Pozri najmä rozsudky z 27. septembra 1979, Eridania‑Zuccherifici nazionali a Società italiana per l’industria degli zuccheri ( 230/78 , EU:C:1979:216 , body 34 a 35 ), v ktorom sa zdôrazňuje, že „medzi priamou uplatniteľnosťou nariadenia Spoločenstva a výkonom právomoci, ktorá bola priznaná členskému štátu a spočíva v prijímaní vykonávacích opatrení na základe tohto nariadenia, neexistuje nesúlad“), ako aj z 11. januára 2001, Monte Arcosu ( C‑403/98 , EU:C:2001:6 , bod 26 a nasl.).

( 53 ) Pozri najmä rozsudky zo 6. mája 1982, BayWa a i. ( 146/81, 192/81 a 193/81 , EU:C:1982:146 , bod 20 ); z 21. septembra 1989, Komisia/Grécko ( 68/88 , EU:C:1989:339 , bod 23 ), ako aj z 8. júla 1999, Nunes a de Matos ( C‑186/98 , EU:C:1999:376 , body 9 až 14 ).

( 54 ) Pozri rozsudky zo 6. mája 1982, BayWa a i. ( 146/81, 192/81 a 193/81 , EU:C:1982:146 , bod 29 ), ako aj zo 14. januára 1993, Lante ( C‑190/91 , EU:C:1993:11 , bod 7 a nasl.).

( 61 ) FEBEA v rámci svojho prednesu uviedla, že odôvodnenie 5 nariadenia č. 1223/2009 odlišne vymedzuje cieľ tohto nariadenia vo vzťahu k posudzovaniu environmentálnej bezpečnosti. Okrem toho odkazuje na vysvetlivku Európskej chemickej agentúry (ECHA) z 27. októbra 2014, pretože v tejto vysvetlivke sa skutočne rozlišuje medzi testami, ktoré majú overiť neškodnosť výrobkov pre ľudské zdravie, a štúdiou zameranou na účinky výrobkov na životné prostredie [pozri oznámenie nazvané „Clarity on interface between REACH and the Cosmetics Regulation“ a dokument („Factsheet“), ktoré sú prístupné na tejto internetovej adrese: https://echa.europa.eu/view‑article/‑/journal_content/title/clarity‑on‑interface‑between‑reach‑and‑the‑cosmetics‑regulation].

( 62 ) Podľa organizácie FEBEA môže byť úloha posudzovateľa bezpečnosti zastávaná toxikológom, pretože je kvalifikovaný, aby meral škodlivosť látok pre organizmus živých bytostí, a to na rozdiel od ekotoxikológa, ktorý môže len posúdiť, ako látka reaguje v kontakte so životným prostredím (napríklad tak, že sa v kontakte s baktériami poškodí).

( 63 ) Táto vláda odpovedala, že ekotoxikológia vznikla ako odvetvie toxikológie v 70. rokoch a že text upravujúci názvoslovie magisterských diplomov uvádzal spoločný diplom v „toxikológii a ekotoxikológii“, a nie samostatný magisterský diplom v toxikológii a samostatný v ekotoxikológii.

( 64 ) Podľa pravidiel rozdelenia právomocí v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom stanovenom v článku 267 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 2017, BB construct, C‑534/16 , EU:C:2017:820 , bod 25 ).