C-27/17

62017CC0027

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 28. februára 2018 ( 1 )

Vec C‑27/17

AB flyLAL‑Lithuanian Airlines, v likvidácii

Lietuvos Respublikos konkurencijos taryba

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd, Litva)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Právomoc vo veciach mimozmluvnej zodpovednosti – Dohody obmedzujúce hospodársku súťaž – Strata príjmu spôsobená protisúťažným správaním konkurentov – Pojem ‚miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody‘ – Spor vyplývajúci z činností pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky – Pojem ‚činnosť pobočky‘“

Obsah

I. Úvod

II. Právny rámec

a) Rozsah poskytovanej ochrany a súlad s uplatniteľným právom

b) Každý dotknutý trh?

c) Povaha a miesto konkrétnej škody

1) Všeobecné pravidlo: finančná škoda „nasleduje“ po skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody

2) „Miesto vzniku škody“ vo veciach hospodárskej súťaže

3. Uplatnenie v prejednávanej veci

b) Článok 102 ZFEÚ

4. Uplatnenie v prejednávanej veci

a) Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody

b) Totožnosť žalovaných

5. Záver o prvej otázke

D. Otázka 3

Spoločnosť AB flyLAL – Lithuanian Airlines (ďalej len „flyLAL“) prevádzkovala lety z letiska vo Vilniuse v Litve až do svojej likvidácie.

2.

Podľa spoločnosti flyLAL bol jej zánik spôsobený leteckou spoločnosťou Air Baltic Corporation AS (ďalej len „Air Baltic“) z dôvodu predátorských cien (nižších ako náklady). Tieto predátorské ceny boli údajne súčasťou stratégie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže dohodnutej medzi spoločnosťou Air Baltic a prevádzkovateľom Starptautiskā lidosta Rīga (medzinárodné letisko v Rige, Lotyšsko, ďalej len „letisko Riga“). Letisko Riga a Air Baltic sa dohodli na drastickom znížení cien, ktoré Air Baltic platila za služby na letisku v Rige. Týmto získané úspory boli následne použité spoločnosťou Air Baltic na financovanie predátorských cien, ktoré vytlačili flyLAL z trhu vo Vilniuse v Litve.

3.

flyLAL žalovala Air Baltic a letisko Riga o náhradu škody pred súdmi vo Vilniuse. Súd prvého stupňa rozhodol, že Air Baltic a letisko Riga porušili právne normy Únie a vnútroštátne právne normy o ochrane hospodárskej súťaže a uložil spoločnosti Air Baltic (ale nie letisku Riga) povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 16,1 milióna eur plus úroky. Air Baltic a letisko Riga (ďalej len „žalovaní“) podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd, Litva), v ktorom napadli právomoc litovských súdov na prejednanie sporu.

4.

(12)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.“

6.

Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001:

„1. Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7.

5.

vo veciach sporov týkajúcich sa činnosti pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky na súde podľa bydliska pobočky, zastúpenia alebo organizačnej zložky.“

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

8.

V roku 2004 bola flyLAL hlavným leteckým dopravcom prevádzkovaným z letiska vo Vilniuse. V roku 2004 začala Air Baltic, hlavný letecký dopravca prevádzkovaný z letiska v Rige, prevádzkovať lety aj z letiska vo Vilniuse. Niektoré z týchto letov smerovali do rovnakých destinácií ako lety spoločnosti flyLAL.

9.

flyLAL podala žalobu na Vilnius apygardos teismas (Krajský súd Vilnius, Litva), ktorou sa domáhala rozhodnutia, že konanie žalovaných viedlo k dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž a k zneužitiu dominantného postavenia, čo je v rozpore s článkami 81 a 82 Zmluvy o ES (teraz články 101 a 102 ZFEÚ) ( 3 ) a žiadala zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu majetkovej ujmy vo výške 57874768,30 eura.

13.

Žalované spoločnosti na svoju obranu uviedli, že sú právnickými osobami so sídlom v Lotyšskej republike, a preto musia tento spor prejednať lotyšské súdy.

14.

Rozsudkom z 27. januára 2016 Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius) čiastočne vyhovel žalobe a nariadil spoločnosti Air Baltic zaplatiť spoločnosti flyLAL náhradu škody vo výške 16121094 eur a ročný úrok vo výške 6 % z tejto sumy. Zamietol samostatné nároky, ktoré si uplatnili tretie osoby, ŽIA Valda AB a VA Reals AB (ďalej len „akcionári spoločnosti flyLAL“). Tiež rozhodol, že podľa článku 5 ods. 3 a 5 nariadenia č. 44/2001 majú vzniknutý spor prejednať litovské súdy.

15.

17.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd, Litva) položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa pojem ‚miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody‘, uvedený v článku 5 ods. 3 [nariadenia č. 44/2001], za okolností tejto veci chápať ako miesto uzavretia protiprávnej dohody žalovaných porušujúcej článok 82 písm. c) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva [článok 102 písm. c) ZFEÚ] alebo ako miesto konania, ktorým bola finančná výhoda, získaná z tejto dohody, zneužitá prostredníctvom predátorských cien (krížová dotácia) v rámci hospodárskej súťaže so žalobkyňou na tých istých relevantných trhoch?

2.

Možno škodu (stratu príjmu), ktorá žalobkyni vznikla v dôsledku vymedzeného protiprávneho konania žalovaných, považovať v tejto veci za škodu na účely článku 5 ods. 3 [nariadenia č. 44/2001]?

19.

V tomto prípade vyvstávajú otázky týkajúce sa právomoci na prejednanie žaloby o náhradu škody s relatívne zložitým reťazcom skutočností. Vnútroštátny súd a účastníci konania poukazujú na tri údajné porušenia práva hospodárskej súťaže: i) zneužívanie dominantného postavenia, ktoré spočíva v systéme zliav uplatňovanom letiskom Riga; ii) dohoda obmedzujúca hospodársku súťaž medzi letiskom Riga a spoločnosťou Air Baltic a iii) zneužívanie dominantného postavenia vo forme predátorských cien spoločnosťou Air Baltic. Tieto porušenia boli údajne navzájom prepojené a tvorili súčasť stratégie vylúčenia spoločnosti flyLAL z trhu vo Vilniuse a presunu cestujúcich na letisko Riga v prospech letiska Riga a spoločnosti Air Baltic.

20.

Na úvod by som chcel zdôrazniť, že toto stanovisko sa bude zaoberať len otázkami právomoci , a nie hmotnoprávnym uplatnením práva hospodárskej súťaže EÚ v tomto prípade. Tieto otázky nespadajú do rámca otázok vnútroštátneho súdu.

21.

Navyše všeobecné usmernenie o otázke právomoci uvedené v týchto návrhoch má zostať skôr abstraktné. Nie je to len z dôvodu rozdelenia úloh medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, ale aj z dôvodu, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je interakcia medzi tromi údajnými porušeniami trochu nejasná. Vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke a v jej odôvodnení uvádza, že došlo k dohode , ktorá porušuje článok 102 písm. c) ZFEÚ napriek tomu, že toto ustanovenie sa, tak ako je definované, týka jednostranného konania. Toto stanovisko, hoci sa snaží poskytnúť užitočné usmernenia vnútroštátnemu súdu, nutne ostane na úrovni hypotéz a možností vnútroštátneho súdu, ktoré by tento mal overiť a uplatniť v prípade, keď to bude vhodné.

B. Otázka 2: „Miesto vzniku škody“

25.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 zaoberá pojmom „škoda“ (ako aspektu „skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“). Konkrétne sa pýta, či sa údajná finančná škoda (strata príjmu) spoločnosti flyLAL má v tomto zmysle považovať za „škodu“.

26.

Rozumiem, že základným cieľom tejto otázky je určiť, či podľa tohto ustanovenia vzniká osobitná právomoc v mieste, kde došlo k strate príjmov, v danom prípade v Litve.

27.

Od rozsudku vo veci Bier sa „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 vzťahuje na „miesto vzniku škody“ a „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu“. ( 6 ) Rozsudok vo veci Bier tak účinne rozdelil pojem „skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ do dvoch samostatných pojmov príčiny a následku: „škoda“ a „skutočnosť, ktorá spôsobila škodu“. Z toho vyplýva, že „škoda“ (alebo „ujma“ ( 7 )) je v tomto kontexte aspektom „ skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody “, čo je koncepcia práva EÚ používaná na určenie súdnej právomoci identifikovaním miest s blízkym vzťahom k sporu .

30.

Tento pojem škody ako jedného aspektu „skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ sa teda odlišuje od pojmu „škoda“, ktorý je súčasťou meritórneho posúdenia a identifikuje nepriaznivé dôsledky pre konkrétneho žalobcu, ktoré slúžia ako základ pre výpočet finančnej škody. ( 8 ) Škoda v tomto poslednom uvedenom zmysle je (vo veľkej miere ( 9 )) definovaná podľa vnútroštátneho práva .

31.

Súdny dvor jasne vo svojej judikatúre na tento účel odlíšil pojem „škoda“ ako súčasť meritórneho posúdenia a pojem „škoda“ ako aspekt pojmu „skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“. Pojem škoda na účely určenia súdnej právomoci navyše Súdny dvor určil dvoma dôležitými spôsobmi. Po prvé „škoda“ v tomto zmysle sa v zásade vzťahuje na „konkrétnu škodu“ na rozdiel od „všeobecnej škody“. Po druhé sa obmedzuje na „počiatočnú“ škodu.

32.

35.

Inými slovami „miesto vzniku škody“ sa nevzťahuje na všeobecnú škodu, ale na ujmu konkrétnych žalobcov. Žaloba o náhradu škody vyžaduje, aby sa príčinná súvislosť stanovila konkrétne so škodou spôsobenou žalobcovi, a vo vzťahu ku ktorej sa žiada o náhradu škody. Generálny advokát Capotorti je vo svojich návrhoch v tejto veci oveľa explicitnejší a odkazuje na „miesto kde došlo k vzniku škody, ktorej náhrada sa požaduje “ ( 12 ).

36.

Tento záver potvrdzuje aj úvaha v odôvodnení rozsudku Bier a neskorších rozsudkoch, podľa ktorej „miesto vzniku škody“ má úzky vzťah k sporu (na rozdiel od všeobecného vzťahu k protiprávnemu konaniu). ( 13 )

37.

Okrem toho osobitná škoda predstavuje len relevantný aspekt „skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ a poskytuje základ pre právomoc súdu podľa článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, ak ide o „počiatočnú škodu“, na rozdiel od následných nepriaznivých dôsledkov. Tento prístup je v súlade s pojmom „skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ ako konkrétnej skutočnosti, ktorú možno izolovať od nepriamych účinkov. ( 14 )

41.

Vyššie uvedené závery sú taktiež zrejmé z rozsudku Súdneho dvora vo veci Dumez. V tomto prípade Súdny dvor potvrdil, že miestom, kde vznikla škoda, je „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody a k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá priamo vyvolala škodlivé následky vo vzťahu k osobe, ktorá je priamym poškodeným“ ( 19 ).

42.

Dôkladne som sa venoval významu pojmu „škoda“ ako jednému aspektu pojmu „skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, pretože má osobitný význam pri odpovedi na druhú otázku vnútroštátneho súdu.

43.

Prejednávaná vec sa týka údajného porušenia práva hospodárskej súťaže. Podobne ako príklad škody na životnom prostredí, ktorý je uvedený vyššie, aj právo hospodárskej súťaže má verejný a súkromný rozmer. Súkromní podnikatelia vznášajú nároky z porušenia práva hospodárskej súťaže, aby získali náhradu škody pre svoje individuálne záujmy. Právo hospodárskej súťaže však existuje predovšetkým preto, aby sa zabránilo porušeniu hospodárskej súťaže a následnému poškodeniu všeobecnej hospodárskej prosperity.

46.

Koexistencia verejného a súkromného rozmeru práva hospodárskej súťaže EÚ vedie k nejasnostiam, pokiaľ ide o „miesto vzniku škody“ na účely uplatnenia článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 pri nárokoch na náhradu škody z porušenia práva hospodárskej súťaže. Mohlo by byť interpretované jednak ako miesto „všeobecného“ poškodenia trhu (porušenie hospodárskej súťaže) alebo ako miesto „konkrétnych“ škôd spôsobených jednotlivým podnikom. ( 20 ) Taktiež vyvstáva otázka, o aký druh „konkrétnych“ škôd sa v tejto súvislosti jedná.

47.

V prípadoch, ako je prípad v prejednávanej veci, keď má protisúťažné správanie za následok vylúčenie podnikov z trhov tým, že im bráni alebo sťažuje podnikanie, ( 21 ) navrhujem, aby sa za „miesto vzniku škody“ považovalo miesto na trhu, ktorý bol dotknutý porušením, ( 22 ) kde poškodený uvádza stratu predaja .

48.

Tento záver je v súlade s vyššie uvedenou všeobecnou analýzou (časť 1) a potvrdzujú ho aj tri nasledujúce úvahy. Po prvé a) je potrebný súlad medzi rozsahom ochrany, ktorú ponúkajú všeobecne pravidlá hospodárskej súťaže a pravidlá uplatniteľného práva; b) je potrebná osobitne úzka väzba s predmetným sporom a c) „počiatočná škoda“ v zmysle konkrétnej škody poškodeného je strata predaja, a nie následná finančná škoda.

51.

Základné ustanovenia práva hospodárskej súťaže EÚ, články 101 a 102 ZFEÚ sa zameriavajú predovšetkým na ochranu hospodárskej súťaže. Už len z tohto dôvodu považujem za nemožné, aby na základe článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 a „miesta vzniku škody“ bola právomoc rozhodovať daná súdom, ktoré sa nachádzajú mimo trhov dotknutých porušením.

52.

Okrem toho vyššie uvedené obmedzenie „miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v prípadoch týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže je v súlade s príslušnými právnymi predpismi EÚ o uplatniteľnom práve. ( 25 ) Článok 6 ods. 3 písm. a) nariadenia Rím II stanovuje, že v prípade žaloby o náhradu škody vyplývajúcej z obmedzenia hospodárskej súťaže sa uplatní právny poriadok „krajiny, na ktorej trhu má obmedzenie účinok alebo by mohlo mať účinok“.

53.

Nakoniec, určenie miesta, kde škoda (konkrétna ujma) vznikla ako miesta na trhoch dotknutých týmito porušeniami (všeobecná ujma), poskytuje väčšiu predvídateľnosť. Podnik, ktorý koná v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, musí očakávať, že bude žalovaný na tých miestach, kde má jeho konanie dopad na trh. V zásade by však nemal očakávať, že bude žalovaný mimo týchto trhov.

56.

Po druhé uznanie, že právomoc súdu sa určí podľa „miesta vzniku škody“ je založené na logike, že „medzi sporom a súdmi (tohto miesta) existuje veľmi úzka spojitosť“ ( 28 ). „Spor“, teda konkrétna žaloba o náhradu škody, sa vo všeobecnosti netýka poškodenia trhov. Týka sa konkrétnej ujmy údajne spôsobenej žalobcovi v danom prípade.

57.

Po tretie výklad umožňujúci žalobcovi žalovať na akomkoľvek dotknutom trhu je podľa môjho názoru tiež v rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho dvora, ktorá sa zameriava na miesto počiatočnej škody spôsobenej konkrétnym poškodeným ako „miesto vzniku škody“. V tejto súvislosti odkazujem na analýzu vo vyššie uvedenej veci Bier. ( 29 ) Ďalšiu oporu pre tieto tvrdenia možno nájsť aj v novšej judikatúre.

58.

Prípad Concurrence ( 30 ) sa týkal dohody o selektívnej distribúcii, ktorá zakazovala predaj na internete. Žalobca, distribútor v selektívnej distribučnej sieti, tvrdil, že zákaz nebol uplatnený jednotne v celej sieti. V dôsledku toho došlo k strate potenciálneho predaja online predajcovi Amazon. Súdny dvor rozhodol, že „za miesto vzniku škody treba považovať územie členského štátu, na ktorom je tento zákaz predaja chránený prostredníctvom dotknutej žaloby, teda územie, na ktorom žalobca údajne utrpel pokles svojho predaja “ ( 31 ).

c)

Povaha a miesto konkrétnej škody

62.

Práve vyššie uvedená pracovná definícia vedie k druhej otázke vnútroštátneho súdu. Čo znamená pojem „škoda“? Na účely určenia „miesta vzniku škody“ je to údajná finančná škoda, ktorú údajne utrpel navrhovateľ alebo nejaká iná škoda?

63.

Podľa môjho názoru to nie je miesto finančnej škody, ale miesto, kde údajne došlo k strate predaja.

V rozsudku Universal Music Súdny dvor rozhodol, že za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ nemožno v prípade neexistencie iných kritérií väzby považovať „miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda pozostáva výlučne z finančných strát, ktoré sa priamo prejavia na bankovom účte žalobcu a ktoré sú priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte“ ( 37 ). „Jedine v situácii, v akej aj iné konkrétne okolnosti veci svedčia v prospech priznania právomoci súdu na základe miesta, kde sa výlučne majetková škoda prejavila, môže takáto škoda oprávnene umožňovať žalobcovi, aby podal žalobu na tomto súde“ ( 38 ).

67.

Preto je dôležité umiestniť počiatočnú škodu tam, kde je chránený záujem žalobcu. Ak sa dospelo k záveru, že počiatočná škoda je finančná a materializuje sa priamo na bankových účtoch žiadateľa, potom „miestom vzniku škody“ bude len miesto tejto finančnej škody, ak existuje iné kritérium väzby k tomu miestu.

2) „Miesto vzniku škody“ vo veciach hospodárskej súťaže

68.

V prípade protisúťažného správania, ktoré má za následok (čiastočne alebo úplne) vylúčenie podnikov z trhov tým, že im znemožňuje alebo im sťažuje podnikanie, takáto počiatočná škoda v zmysle konkrétnej škody takmer určite nebude finančnou škodou. Namiesto toho je veľmi pravdepodobné, že ňou bude strata predaja.

72.

Okrem vyššie uvedeného pripomínam, že pravidlo osobitnej právomoci uvedené v článku 5 ods. 3 sa má zakladať, ako sa uvádza v odôvodneniach 11 a 12, na existencii úzkej väzby medzi sporom a súdmi miesta, kde vznikla alebo mohla vzniknúť škoda, čo odôvodňuje priznanie právomoci týmto súdom z dôvodu riadneho výkonu spravodlivosti. Tieto súdy sú zvyčajne najvhodnejšie na rozhodovanie o danej veci, a to aj vzhľadom na jednoduchosť pri získavaní dôkazov. Ak žalobca namieta stratu predaja (na trhu, resp. trhoch, kde došlo k porušeniu hospodárskej súťaže) a následnú stratu príjmu (najmä v centre svojich finančných záujmov, ktoré môže byť mimo dotknutého trhu), podľa môjho názoru súdy skoršie uvedeného miesta by sa vo všeobecnosti zdali byť lepšie, alebo prinajmenšom rovnako vhodné ako tie posledné menované, na rozhodovanie v tomto prípade. ( 41 )

73.

Vzhľadom na to je potrebné poznamenať, že toto odôvodnenie nie je v súlade s jedným aspektom rozsudku vo vyššie uvedenej veci CDC. ( 42 ) Tento prípad sa týkal kartelu na trhu s peroxidom vodíka. Súdny dvor tu rozhodol, že škoda zahŕňa „prirážky zaplatené v dôsledku umelého zvýšenia cien“. V dôsledku toho Súdny dvor označil za „miesto vzniku škody“ také miesto, kde poškodený utrpel najväčšie finančné následky, konkrétne miesto jeho sídla. ( 43 )

74.

Hoci Komisia nespochybňovala správnosť rozhodnutia vo veci CDC, v písomných pripomienkach v tejto veci vyjadrila vážne pochybnosti s ohľadom na skutočnosť, že tento rozsudok by v praxi mohol viesť k rozšírenému uplatňovaniu pravidla forum actoris . To by mohlo celkom zvrátiť všeobecné pravidlo uvedené v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého je príslušná právomoc súdu v mieste bydliska žalovaného.

77.

V prejednávanej veci flyLAL tvrdí, že Air Baltic a letisko Riga sa spojili s cieľom obmedziť hospodársku súťaž na trhoch pre lety do a z Vilniusu, a to prostredníctvom predátorských cien, čo spôsobilo významnú stratu predaja spoločnosti flyLAL. Z tejto straty predaja vyplynula strata príjmu a ziskov, a v konečnom dôsledku viedla k úpadku spoločnosti flyLAL.

78.

V zmysle odôvodnení uvedených v predchádzajúcej časti môže byť „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ vo význame „miesta vzniku škody“ všeobecne označené ako trh (trhy) ovplyvnené údajnými porušeniami hospodárskej súťaže.

79.

Na účely určenia súdnej právomoci konkrétne vo vzťahu k spoločnosti flyLAL je „miesto vzniku škody“ miesto na trhu (trhoch), ovplyvnených týmito údajnými porušeniami, kde flyLAL utrpela počiatočnú škodu (konkrétnu ujmu) vo forme straty predaja. Nie je to miesto finančnej škody vzniknutej spoločnosti flyLAL, ktorá vyplynula z tejto straty predaja.

83.

Tomuto bodu sa budem venovať v nasledujúcej časti, ktorá odpovie na prvú otázku vnútroštátneho súdu, a síce ktorá skutočnosť spôsobila škodu, a kde k tomu došlo?

4.

Záver o druhej otázke

84.

S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhujem na druhú otázku vnútroštátneho súdu odpovedať takto:

87.

Na základe skutkového stavu, ako ho uviedol vnútroštátny súd, sa domnievam, že odpoveďou je, že obidve tieto miesta môžu byť považované za miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila ujmu. Jedným z kľúčových prvkov, ktoré vedú k tomuto záveru, je skutočnosť, že konanie spoločnosti Air Baltic pri vykonávaní dohody samo osebe predstavuje porušenie článku 102 ZFEÚ. ( 46 )

88.

Pri riešení prvej otázky vnútroštátneho súdu budem najskôr skúmať rozdiely medzi príčinnou súvislosťou z hľadiska súdnej právomoci a z hľadiska meritórneho posúdenia (1). Následne sa budem zaoberať identifikáciou skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, s prihliadnutím na komplexné faktické súvislosti (2). Ďalej budem skúmať, ako určiť skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody konkrétne v prípadoch týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže (3) a nakoniec tieto zásady uplatním na prejednávanú vec (4).

1.

Rozdiely medzi príčinnou súvislosťou na účely určenia súdnej právomoci a na účely merita veci

92.

Po tretie pojmy príčinnej súvislosti z hľadiska súdnej právomoci a z hľadiska merita veci sú a fortiori odlišné, pretože ich uplatnenie zahŕňa iný typ a úroveň dokazovania. Určenie súdnej právomoci by malo byť čo najrýchlejšie a najjednoduchšie. ( 49 ) Určenie súdnej právomoci je teda zákonite prima facie . Súd, na ktorý bola podaná žaloba, vychádza z tvrdení účastníkov konania a identifikuje „výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa [článku 5 ods. 3]“ ( 50 ). Naproti tomu meritórne posúdenie príčinnej súvislosti je podrobnejšie a vyžaduje posudzovanie všetkých relevantných faktorov (napríklad vrátane žaloby samotných žalobcov, ktorí mohli tiež prispieť ku škode).

2.

Príčinná súvislosť na účely určenia súdnej právomoci v prípadoch, ktoré sa týkajú zložitejších skutkových okolností

93.

Napriek týmto zásadným rozdielom medzi posúdením súdnej právomoci a meritórnym posúdením a pojmami použitými na ich vykonanie sa obidve posúdenia vykonávajú vo vzťahu k rovnakému skutkovému stavu. V dôsledku toho existujú niektoré spoločné prvky.

97.

Vezmime si napríklad vyhlásenie o urážke na cti týkajúce sa francúzskeho obyvateľa, ktoré bolo pôvodne napísané v Nemecku, poslané v Spojenom kráľovstve vydavateľovi v Luxembursku a následne zaslané cez hranice na tlač na Slovensku pred jeho distribúciou a čítaním po celej Európe. Aj (alebo najmä) v takých extrémnych „učebnicových príkladoch“ je potrebné určiť súdnu právomoc. V ideálnom prípade, ak neexistuje veľmi konkrétny a závažný dôvod, by sa na tento účel mala vybrať jedna skutočnosť. To zodpovedá charakteru osobitnej právomoci a odráža to aj používanie jednotného čísla v judikatúre („ skutočnosť , ktorá viedla k vzniku škody“).

98.

Nakoniec pri určení (miesta), kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, je dôležité mať na zreteli jeden z hlavných dôvodov, prečo Súdny dvor od začiatku rozlišoval medzi miestom vzniku škody a miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, a považovať ich za základ pre určenie súdnej právomoci.

99.

Už v citovanom rozsudku Bier Súdny dvor konštatoval, že „rozhodnúť len v prospech miesta kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, by v značnom počte prípadov , spôsobilo nejasnosti medzi právomocami stanovenými v článku 2 a článku 5 ods. 3 [Bruselského] dohovoru, teda druhé uvedené ustanovenie by v tomto rozsahu stratilo účinnosť“ ( 54 ). Inými slovami, je normálne , že miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, sa často zhoduje s bydliskom žalovaného. Judikatúra to už vyvážila určením miesta, kde škoda vznikla, ako alternatívneho miesta na určenie súdnej právomoci. V zásade teda nejde o nevýhodu, ktorá by si vyžadovala ďalšiu kompenzáciu prostredníctvom širokého výkladu pojmu „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“.

101.

Vo všeobecnosti, v prípade porušenia článku 101 ZFEÚ „miesto kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“ môže byť: i) miesto uzavretia dohody, alebo ii) miesto jej vykonania alebo iii) obidve tieto miesta. ( 55 )

102.

Vo veci CDC Súdny dvor zvolil možnosť i). ( 56 ) Domnievam sa, že je to v zásade správny prístup z viacerých dôvodov.

103.

Po prvé je potrebné zabrániť rozširovaniu „osobitných“ jurisdikcií. To je samo osebe vážnym dôvodom proti možnosti iii).

Po tretie prístup i) môže byť samozrejme kritizovaný. Mohlo by sa napríklad argumentovať, že účastníci dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž by si mohli úmyselne vybrať miesto na uzavretie dohody, čím by zmarili význam podkapitoly osobitnej súdnej právomoci – „skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody“. Tiež je možné uviesť ťažkosti s preukázaním miesta uzavretia dohody. Treba však zdôrazniť, že navrhovateľ môže vždy žalovať v členskom štáte, v ktorom má bydlisko odporca. Osobitná právomoc podľa článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 neposkytuje absolútne právo na alternatívnu súdnu právomoc v rámci EÚ. V tejto súvislosti opäť odkazujem na dôvody, pre ktoré „miesto vzniku škody“ bolo koncepčne rozdelené na miesto, kde vnikla škoda, a miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k jej vzniku“ ( 60 ). Nebolo cieľom zabezpečiť, aby sa druhé spomenuté miesto vždy líšilo od miesta bydliska a poskytovalo ďalšie alternatívne miesto na podanie žaloby. Bolo však cieľom zabezpečiť, aby tam, kde sa tieto dve neprekrývali, mohlo miesto, kde vznikla škoda, potenciálne slúžiť ako alternatíva.

106.

Po štvrté v rozsahu, v akom žalobca skutočne utrpel ujmu spôsobenú dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž, sa mi zdá, že miesto, kde vznikla škoda, ako je definované v časti 2 vyššie, bude veľmi pravdepodobne tvoriť podskupinu miesta vykonania.

107.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že v prípade porušenia článku 101 ZFEÚ by miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, malo byť vykladané ako miesto, kde bola dohoda uzavretá. ( 61 )

b)

Zneužívanie dominantného postavenia je objektívnym konceptom definujúcim typ správania na trhu. ( 62 ) Vo svojej podstate si vyžaduje implementáciu. Nestačí jednoducho iba „mať v úmysle“ zneužívať dominantné postavenie. Príprava obchodnej stratégie alebo politiky, ktorá by mohla viesť k zneužívaniu, ak by k nej došlo, stále nie je zneužívaním dominantného postavenia.

111.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že skutky, ktoré predchádzali vykonaniu, vrátane vývoja príslušnej obchodnej stratégie, napríklad prostredníctvom prijatia cenových plánov, nemôžu predstavovať „skutočnosti, ktoré viedli k vzniku škody“. Môžu to byť prvky, ktoré nevyhnutne spolu súvisia z faktického hľadiska, ale z hľadiska článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 ide len o prípravné akty.

112.

To samozrejme spochybňuje otázku, aké vykonávacie akty predstavujú skutočnosti, ktoré viedli k vzniku škody?

113.

Ako bolo uvedené vyššie, ( 63 ) skutkové okolnosti a meritórne posúdenie sú v tomto prípade zložité. Navyše vzťah medzi troma údajnými porušeniami nie je úplne jasný. Skutkový stav a meritórne právne posúdenie, ako boli predložené vnútroštátnym súdom, vedú k nasledujúcim základným alternatívam, ktoré sa týkajú „miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“ a ktoré sú načrtnuté samostatne pre správanie, ktoré môže spadať do pôsobnosti článku 101 ZFEÚ na jednej strane a článku 102 ZFEÚ na strane druhej.

a)

Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody

116.

Na základe vyššie uvedených zásad, pokiaľ ide o údajnú dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž medzi spoločnosťou Air Baltic a letiskom Riga, uzavretú v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody (teda straty predaja spoločnosti flyLAL), je miesto uzavretia dohody. Za predpokladu, že sú splnené všetky ostatné podmienky, súdy tohto miesta majú na základe článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 právomoc rozhodovať o žalobe proti obom týmto subjektom o náhradu škody spôsobenej touto dohodou, obmedzujúcou hospodársku súťaž.

117.

V súvislosti s údajným zneužitím dominantného postavenia vo forme predátorských cien je miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody, miesto, kde boli ponúkané a uplatňované predátorské ceny spoločnosťou Air Baltic . Keďže tieto praktiky zneužívania dominantného postavenia neboli vykonané letiskom Riga, nemôže byť letisko Riga na tomto základe žalované podľa článku 5 ods. 3.

120.

Naopak, údajná dohoda obmedzujúca hospodársku súťaž bola uzavretá medzi spoločnosťou Air Baltic a letiskom Riga. V zásade teda obe tieto spoločnosti môžu byť žalované na základe článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 na súde miesta, kde bola dohoda uzavretá.

121.

Je pravda, že vyššie uvedené riešenie sa môže zdať zložité. Je to spôsobené komplexnosťou prejednávanej veci a tým, že sa tu miešajú viaceré skutočnosti. V takomto kontexte môžu „jednoduchšie“ riešenia navrhnuté na objasnenie takého ojedinelého sporu spôsobiť problémy s uplatnením v ďalších sporoch.

122.

Alternatívne by bolo možné tvrdiť, že len miesto uzavretia dohody by malo byť považované za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“, s vylúčením miesta, kde boli ponúkané a uplatňované predátorské ceny. To by tiež podľa môjho názoru nebol správny prístup. Aj keď za istých okolností môže byť uplatňovanie predátorských cien v tomto prípade interpretované ako akt vykonávania dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, jeho zvláštnosťou je, že samo osebe predstavuje samostatné porušenie práva hospodárskej súťaže. To je naozaj veľmi špecifický a rozlišujúci aspekt prejednávanej veci. Z tohto dôvodu by bolo podľa môjho názoru nesprávne dospieť k záveru, že miesto ponúkania a uplatňovania predátorských cien nemožno považovať za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“. Bolo by to možné, ale opakujem, pre iný druh porušenia pravidiel hospodárskej súťaže EÚ (jednostranné zneužívanie dominantného postavenia), ktoré má dôsledky na totožnosť žalovaného (žalovaných).

5.

Záver o prvej otázke

124.

Na základe vyššie uvedených tvrdení navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal nasledovne:

Za takých okolností, ako tie v prejednávanej veci, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla k vzniku škody“ podľa článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, v súvislosti s údajnou dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž sa má chápať ako miesto uzavretia dohody, a pokiaľ ide o údajné zneužívanie dominantného postavenia spočívajúce v predátorských cenách, ako miesto, kde sa ponúkali a uplatňovali tieto ceny.

Súdny dvor môže poskytnúť všeobecné usmernenie o podmienkach a kritériách na posúdenie tejto otázky. Jednoduchá odpoveď na tretiu otázku vnútroštátneho súdu je áno, v rozsahu, v akom bolo preukázané, že pobočka sa zúčastnila na údajnom predátorskom správaní.

128.

Dodal by som, že podľa môjho názoru táto otázka jasne predpokladá možnosť sporu v súvislosti s údajnými predátorskými cenami spoločnosti Air Baltic vyplývajúceho z činnosti jej pobočky v Litve. Netýka sa údajnej nezákonnej dohody medzi spoločnosťou Air Baltic a letiskom Riga. V tomto súhlasím s Komisiou, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je žiadna informácia o tom, že by pobočka spoločnosti Air Baltic v Litve bola akýmkoľvek spôsobom zapojená do tejto dohody.

129.

Z toho vyplýva, že prípadná súdna právomoc založená na článku 5 ods. 5 nariadenia č. 44/2001 je právomocou vo veci nároku proti spoločnosti Air Baltic, ktorá sa dopustila predátorského správania v rozpore s článkom 102 ZFEÚ. Letisko Riga nemôže byť len na základe tohto ustanovenia a vzhľadom na toto údajné protisúťažné správanie žalované pred litovskými súdmi.

1.

Článok 5 ods. 5 tiež vyžaduje, aby sa „spor [týkal] činnosti pobočky“. Inými slovami, musí existovať spojenie medzi činnosťou pobočky a sporom.

2.

Existencia „pobočky“?

133.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne uvádza, že „nemá pochybnosti o tom, že pobočka spoločnosti Air Baltic v Litve je pobočkou v zmysle článku 5 ods. 5“ nariadenia č. 44/2001. V tomto ohľade sa vnútroštátny súd odvoláva na viaceré faktory, ktoré ho vedú k tomuto záveru, vrátane oprávnenia pobočky nadväzovať hospodárske a obchodné vzťahy s tretími osobami, rozvíjať obchodné aktivity a stanovovať ceny za služby a zásoby. Vnútroštátny súd taktiež potvrdil, že predmetom činnosti pobočky je okrem iného letecká medzinárodná preprava cestujúcich, nákladu a pošty.

134.

Vnútroštátny súd v tomto ohľade výslovne zdôrazňuje skutočnosť, že pobočka nespracúva účtovné výkazy, ktoré by boli oddelené od účtovných výkazov materskej spoločnosti Air Baltic. Ukazovatele finančnej výkonnosti pobočky počas príslušného obdobia boli zahrnuté do účtovných výkazov materskej spoločnosti. Aj keď vnútroštátny súd potvrdil, že pobočka mala právomoc stanoviť ceny letov, neexistuje žiaden údaj o tom, že by k tomu skutočne došlo.

137.

V prípade nárokov na náhradu škody vyplývajúcich z protiprávneho konania sa na to, aby došlo k vzniku sporu z činnosti pobočky, musí pobočka zúčastniť aspoň na niektorých protiprávnych konaniach.

138.

Podľa môjho názoru skutočnosť, že ukazovatele finančnej výkonnosti pobočky boli zahrnuté do účtovných výkazov materskej spoločnosti je v zásade neutrálna, pokiaľ ide o otázku, či spor vznikne z činností pobočky. Vytvorenie samostatných účtovných výkazov by mohlo byť okrem iného jedným z faktorov pri posudzovaní existencie „pobočky“ a mohlo by pomôcť identifikovať činnosti vykonávané pobočkou. V tomto prípade však nevidím, ako by to mohlo byť rozhodujúce pri posúdení, či sa pobočka zúčastnila na protiprávnom konaní. Navyše v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil dôkaznú hodnotu aspektov použitého účtovného systému.

139.

Podľa môjho názoru sa aj tak možno domnievať, že pobočka sa podieľala na predátorských cenách, takže spor vznikol z činnosti pobočky, aj keď pobočka nestanovila samotné predátorské ceny, ale ponúkala by tieto ceny na trhu alebo inak prispievala k uzatváraniu zmlúv o službách uplatňujúcich tieto ceny. V takýchto prípadoch sa pobočka opäť podieľala na konaní, ktoré je nevyhnutným predpokladom zneužívania dominantného postavenia.

143.

Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť, či uvedené platí aj v prejednávanej veci. Základom pre takéto faktické posúdenie je zistiť, či sa pobočka podieľala na protisúťažnom správaní. Ak tomu tak je, potom je nutné pripustiť, že spor vzniká z činnosti pobočky.

144.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na tretiu otázku vnútroštátneho súdu takto:

V takých prípadoch, ako v prejednávanej veci, sa má spor týkajúci sa údajných predátorských cien považovať za spor týkajúci sa činnosti pobočky v zmysle článku 5 ods. 5 nariadenia č. 44/2001, ak sa pobočka podieľala na konaní, ktoré je nevyhnutným predpokladom zneužívania dominantného postavenia, najmä stanovením predátorských cien tým, že tieto ceny ponúkala na trhu alebo inak prispievala k uzatváraniu zmlúv o službách uplatňujúcich tieto ceny.

V takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, „ujma“, ktorú utrpel žalobca na účely určenia súdnej právomoci podľa článku 5 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, je strata predaja žalobcu spôsobená napadnutým porušením hospodárskej súťaže. „Miesto vzniku škody“ na účely určenia súdnej právomoci podľa tohto ustanovenia je miesto na trhu postihnutom porušením, kde poškodený uvádza stratu predaja.

3.

V takých prípadoch, ako v prejednávanej veci, musí byť spor týkajúci sa údajných predátorských cien považovaný za spor týkajúci sa činnosti pobočky v zmysle článku 5 ods. 5 nariadenia č. 44/2001, ak sa pobočka podieľala na konaní, ktoré je nevyhnutným predpokladom zneužívania dominantného postavenia, najmä stanovením predátorských cien tým, že tieto ceny ponúkala na trhu alebo inak prispievala k uzatváraniu zmlúv o službách uplatňujúcich tieto ceny.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

( 3 ) Pre zjednodušenie budem v ďalších bodoch týchto návrhov používať číslovanie článkov po prijatí Lisabonskej zmluvy.

( 9 ) Právo EÚ vyžaduje, aby vnútroštátne právo poskytlo možnosť podať žalobu o náhradu škody za porušenie práva hospodárskej súťaže EÚ (pozri rozsudok z 20. septembra 2001, Courage a Crehan ( C‑453/99 , EU:C:2001:465 , bod 26 ). Judikatúra a právne predpisy EÚ stanovujú základné podmienky na určenie zodpovednosti a vyžadujú, aby vnútroštátne právo rešpektovalo zásady ekvivalencie a efektivity. Pozri rozsudok Manfredi a i. ( C‑295/04 až C‑298/04 , EU:C:2006:461 , bod 92 ) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ).

( 10 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. januára 2015, Hejduk ( C‑441/13 , EU:C:2015:28 , bod 29 a tam citovanú judikatúru).

( 11 ) Rozsudok z 30. novembra 1976 ( 21/76 , EU:C:1976:166 , body 15 a 16 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 12 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti v rozsudku Bier ( 21/76 , EU:C:1976:147 , bod 10 ).

( 13 ) Rozsudok z 30. novembra 1976 ( 21/76 , EU:C:1976:166 , body 11 , 17 a 18 ).

( 14 ) Uvedené predstavuje ďalší prvok, ktorý odlišuje „škodu“ ako aspekt „skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ od „škody“ ako súčasti meritórneho posúdenia. Druhý pojem je širší, pretože zahŕňa nielen počiatočnú škodu, ale aj potenciálne ďalšie nepriaznivé následky. Pozri napríklad článok 12 ods. 1 smernice 2014/104. Podľa tohto ustanovenia musí byť možné uplatniť si nárok na náhradu škody spôsobenú nepriamym spotrebiteľom v dôsledku porušenia práva EÚ a vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. „...[č]lenské štáty zabezpečia, aby... si mohla uplatniť voči porušiteľovi nárok na náhradu škody každá osoba, ktorá škodu utrpela, a to bez ohľadu na to, či ide o priameho alebo nepriameho odberateľa“.

( 21 ) V rozsahu, v akom ide o predátorské správanie a vylučovacie praktiky prostredníctvom predátorského správania.

( 22 ) Je zrejmé, že tento trh môže zahŕňať niekoľko členských štátov.

( 23 ) Bod 33 vyššie.

( 24 ) Rozsudok z 21. decembra 2016 ( C‑618/15 , EU:C:2016:976 , bod 30 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 25 ) Potreba súladu medzi pravidlami uplatniteľného práva podľa nariadenia č. 864/2007 a právomocou podľa nariadenia č. 44/2001 je výslovne uvedená v odôvodnení 7 prvého uvedeného nariadenia [pozri nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II)] ( Ú. v. EÚ L 199, 2007 s 40 ).

( 26 ) Prejednávaná vec sa týka výlučne otázky súdnej právomoci a súvisiacej otázky, kde môžu byť podané žaloby o náhradu škody vo vzťahu k údajným porušeniam pravidiel hospodárskej súťaže. Uznávam, že bezprostredne po tom nasleduje otázka, aký nárok na náhradu škody možno uplatniť v každej jurisdikcii? Táto otázka vzniká najmä vzhľadom na nedávno potvrdený mozaikový prístup Súdneho dvora v rozsudku zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan ( C‑194/16 , EU:C:2017:766 , bod 47 ). Táto otázka však prekračuje rozsah tejto veci a týchto návrhov.

( 33 ) Body 37 až 41 vyššie.

( 34 ) Rozsudok z 19. septembra 1995 ( C‑364/93 , EU:C:1995:289 , bod 21 ).

( 35 ) Rozsudok z 21. decembra 2016 ( C‑618/15 , EU:C:2016:976 , body 33 a 35 a výrok).

( 36 ) Rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:449 ). Generálny advokát Szpunar však v tejto veci nepovažoval finančnú škodu za priamu [Návrhy vo veci Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:161 , body 30 až 33 )].

( 37 ) Rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:449 , bod 40 ).

( 38 ) Rozsudok zo 16.júna 2016, Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:449 , bod 39 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 45 ) Vnútroštátny súd neuvádza iné možnosti plnenia dohody, ako napríklad poskytovanie zliav spoločnosti Air Baltic.

( 46 ) Ako už bolo uvedené v bodoch 19 až 21 vyššie, vychádzam z tohto záveru, pretože toto stanovisko sa zaoberá len súdnou právomocou, a nie meritom veci.

( 47 ) Pozri poznámku pod čiarou 9 vyššie. To bol prípad v danom čase, ktorý bol neskôr potvrdený smernicou 2014/104. Táto smernica výslovne uvádza, že „všetky vnútroštátne pravidlá upravujúce výkon práva na náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia článku 101 alebo 102 ZFEÚ vrátane tých, ktoré sa týkajú aspektov, ktoré táto smernica neupravuje, ako napríklad problematika príčinnej súvislosti “ (odôvodnenie 11, kurzívou zvýraznil generálny advokát, pozri tiež článok 4).

( 48 ) Rozsudok zo 16. mája 2013 ( C‑228/11 , EU:C:2013:305 , bod 35 ).

( 49 ) Pozri moje návrhy vo veci Bolagsupplysningen a Ilsjan ( C‑194/16 , EU:C:2017:554 , bod 68 ).

( 50 ) Rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding ( C‑12/15 , EU:C:2016:449 , bod 44 ).

( 57 ) Rozsudok zo 7. marca 1995, Shevill a i. ( C‑68/93 , EU:C:1995:61 , bod 24 ).

( 58 ) Rozsudok z 19. apríla 2012, Wintersteiger ( C‑523/10 , EU:C:2012:220 , bod 34 ).

( 59 ) Rozsudok z 5. februára 2004, DFDS Torline ( C‑18/02 , EU:C:2004:74 , bod 41 ).

( 60 ) Body 98 a 99 vyššie.

( 61 ) Uvádzam tu hlavné dôvody. Ostatné dôvody možno tiež uviesť, napríklad skutočnosť, že „obmedzenia na základe cieľa“ v zásade porušujú článok 101 ods. 1 ZFEÚ aj bez dôkazu o vykonávaní alebo následkoch protiprávneho konania (hoci žalobca by určite neuspel s návrhom na náhradu škody, pokiaľ by nemohol preukázať následky uvedeného konania).

( 62 ) Rozsudok z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia (85/76, EU:C:1979: 36, bod 91).