C-34/17

proti

The Revenue Commissioners

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vrchný súd, Írsko)]

„Smernica Rady 2010/24/EÚ – Vzájomná pomoc pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení – Oznámenie osobe o existencii pohľadávky po a nie pred vydaním návrhu na jej exekúciu prostredníctvom jednotného exekučného titulu v zmysle článku 12 smernice 2010/24 – Prípustnosť napadnutia exekúcie pohľadávky v zmysle článku 14 smernice 2010/24 na súdoch dožiadaného členského štátu – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právo na účinnú súdnu ochranu“

I. Úvod

1.

II. Právny rámec

A.

Charta základných práv Európskej Únie

4.

Článok 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ stanovuje vo svojich prvých dvoch odsekoch toto:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Dožiadaný orgán môže, aby získal túto informáciu, použiť oprávnenia, ktoré mu poskytujú zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia vzťahujúce sa na refundáciu [vymáhanie – neoficiálny preklad ] podobných pohľadávok, ktoré vznikli na území členského štátu, v ktorom sa nachádza.“

6.

Článok 5 ods. 1 a 2 smernice 2008/55 stanovoval:

„1. Dožiadaný orgán na základe žiadosti žiadajúceho [dožadujúceho – neoficiálny preklad ] orgánu a v súlade s pravidlami platných zákonov pre oznamovanie podobných nástrojov alebo rozhodnutí členského štátu, v ktorom sa nachádza dožiadaný orgán, oznámi adresátovi všetky nástroje a rozhodnutia vrátane súdnych, ktoré pochádzajú z členského štátu, v ktorom sa žiadajúci [dožadujúci – neoficiálny preklad ] orgán nachádza, a ktoré sa vzťahujú na pohľadávku a/alebo jej refundáciu [vymáhanie – neoficiálny preklad ].

2. Žiadosť o oznámenie obsahuje meno, adresu daného adresáta a ďalšie dôležité informácie týkajúce sa jeho identifikácie, ku ktorej má v normálnej situácii žiadajúci orgán prístup, pôvod a predmet oznamovaného nástroja alebo rozhodnutia, ak je to nevyhnutné, tak meno a adresu dlžníka a ďalšie dôležité informácie týkajúce sa jeho identifikácie, ku ktorej má v normálnej situácii žiadajúci [dožadujúci – neoficiálny preklad ] orgán prístup, pohľadávku, na ktorú sa nástroj alebo rozhodnutie vzťahuje, a akékoľvek ďalšie užitočné informácie.“

7.

Odôvodnenie

20 smernice 2010/24 okrem iného stanovuje, že cieľom smernice je „ustanovenie jednotného systému pomoci pri vymáhaní v rámci vnútorného trhu“.

10.

Odôvodnenie

21 smernice 2010/24 stanovuje:

„Touto smernicou sa dodržiavajú základné práva a zachovávajú zásady uznané najmä Chartou základných práv Európskej únie.“

11.

Článok 8 smernice 2010/24 má názov „Žiadosť o oznámenie určitých dokumentov týkajúcich sa pohľadávok“. V jeho prvom a druhom odseku je uvedené:

c)

opis priloženého dokumentu a povahy dotknutej pohľadávky a jej výšku;

d)

meno, adresu a ďalšie kontaktné údaje týkajúce sa:

i)

úradu zodpovedného v súvislosti s priloženým dokumentom, a ak je odlišný, aj;

2. Spory týkajúce sa exekučných opatrení prijatých v dožiadanom členskom štáte alebo týkajúce sa platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožiadaného členského štátu, sa predkladajú orgánu tohto členského štátu, ktorý je v tejto veci príslušný, v súlade s jeho zákonmi a inými právnymi predpismi.“

III. Skutkový stav a prejudiciálne otázky

13.

V roku 2002 bol pán Eamonn Donnellan (ďalej len „žalobca“), narodený v roku 1979 v Co. Galway, Írsko, zamestnaný ako vodič nákladného vozidla v spoločnosti TLT International Limited, Co. Westmeath. V roku 2002 dostal žalobca od zamestnávateľa pokyn, aby vycestoval na nákladnom vozidle do Grécka a vyzdvihol 23 paliet olivového oleja. Dňa 27. júla 2002, keď žalobca išiel na trajekt do Talianska, na jeho ceste späť z Grécka do Írska grécke colné orgány skontrolovali nákladné vozidlo a objavili veľké množstvo nedeklarovaných balení cigariet ( 7 ) ukrytých medzi paletami olivového oleja v jeho nákladnom vozidle. Žalobca bol zadržaný a o dva dni neskôr odsúdený na základe obvinenia najmä z pašovania. V októbri 2002 ho Efetio Patron (Odvolací súd Patras, Grécko) oslobodil spod obžaloby, na základe čoho bol žalobca okamžite prepustený na slobodu. Žalobca sa následne vrátil do Írska.

14.

O šesť rokov a šesť mesiacov neskôr, 27. apríla 2009, si grécky colný úrad v meste Patras na základe rozhodnutia z 27. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2009“) voči žalobcovi uplatnil spornú pohľadávku. Tá predstavovala pokutu vo výške 1097505,00 eura za údajné pašovanie cigariet v rozpore s gréckymi colnými predpismi účinnými v roku 2002.

18.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v zmysle gréckeho práva považuje oznámenie žalobcovi o existencii pohľadávky za uskutočnené prostredníctvom zverejnenia oznámenia v Úradnom vestníku Grécka z 15. júla 2009. Na pojednávaní však zástupca gréckej vlády zastával názor, že žalobca sa v celom rozsahu dozvedel o tomto nároku voči nemu oveľa neskôr, konkrétne 14. novembra 2013, keď žalobca prevzal a potvrdil prevzatie rozhodnutia z roku 2009 a jeho prekladu do angličtiny. ( 8 ) K tomu došlo potom, ako sa žalobca snažil dozvedieť viac o napadnutom exekučnom titule od dožiadaného orgánu prostredníctvom svojich írskych právnych zástupcov.

19.

Žalobca bol informovaný o napadnutom exekučnom titule o rok skôr, a to prostredníctvom listu zo 14. novembra 2012, nasledujúcom po doručení žiadosti o vymáhanie zo strany dožadujúceho orgánu dožiadanému orgánu. Žalobca prevzal list s týmto dátumom od dožiadaného orgánu, ktorý obsahoval informáciu o spornej pohľadávke vo výške 1507971,88 eura a žiadosť o jej zaplatenie. K listu bolo priložené vyhotovenie napadnutého exekučného titulu vydaného dožadujúcim orgánom v súlade s článkom 12 smernice 2010/24, ale nič viac. List od dožiadaného orgánu tiež obsahoval konkrétnu požiadavku na úhradu sumy vo výške 1507971,88 eura v lehote 30 dní a informáciu o následkoch jej nesplnenia (ďalej len „žiadosť o úhradu“). Tieto následky zahŕňali exekučné konanie a postúpenie šerifovi alebo okresnému registrátorovi s cieľom zabaviť majetok žalobcu.

20.

Dňa 11. júna 2014 žalobca namiesto podania žaloby proti rozhodnutiu z roku 2009 a napadnutému exekučnému titulu v Grécku začal konanie pred High Court of Ireland (Vrchný súd, Írsko) proti dožiadanému úradu, v ktorom sa okrem iného domáhal oslobodenia od výkonu exekúcie pohľadávky v Írsku, náhrady škody za údajné porušenie jeho (írskych) ústavných práv, nedbanlivosti a poškodenia dobrého mena zo strany dožiadaného orgánu. Dňa 12. decembra 2014 dosiahol predbežné opatrenie, ktoré pozastavuje vymáhanie spornej pohľadávky v Írsku, kým sa v Írsku nerozhodne v prejednávanej veci.

„Bráni článok 14 ods. 1 a 2 smernice 2010/24 tomu, aby High Court of Ireland (Vrchný súd, Írsko) pri rozhodovaní o vykonateľnosti ‚jednotného exekučného titulu‘ v Írsku vydaného 14. novembra 2012 colným úradom v meste Patras v súvislosti s administratívnymi sankciami a pokutami vo výške 1097505,00 eura, ktoré boli 15. júla 2009 uložené za údajné pašovanie z 26. júla 2002:

i)

uplatnil právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces v primeranej lehote pre občana Írska a Európskej únie v súvislosti s návrhom na nútený výkon;

ii)

zobral do úvahy ciele smernice 2010/24, ktorými sú vzájomná pomoc (odôvodnenie 20 smernice 2010/24) a dodržiavanie povinnosti poskytovať širšiu pomoc vyplývajúcej z EDĽP (odôvodnenie 17 smernice 2010/24), akou je právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty a článku 13 EDĽP;

iii)

26.

Žalobca sa okrem iného odvoláva na body rozsudku vo veci Kyrian, v ktorých Súdny dvor uvádza, že cieľ účinného doručovania všetkých aktov a rozhodnutí, ktorý vyplýva zo smernice 76/308, nie je možné splniť bez rešpektovania oprávnených záujmov osôb, ktorým sa doručuje, ( 10 ) že úlohou doručenia je umožniť adresátovi, aby uplatnil svoje práva, ( 11 ) že tak predmet exekučného titulu, ako aj dôvody žaloby musia byť s určitosťou identifikované ( 12 ) (čo predstavovalo vo veci Kyrian doručenie v úradnom jazyku členského štátu, v ktorom má sídlo dožiadaný orgán) ( 13 ) a že vzhľadom na to, že smernica 76/308 nestanovila dôsledky nesplnenia tejto požiadavky „vnútroštátnemu súdu prináleží, aby aplikoval svoje vnútroštátne právo a súčasne aby dbal o zabezpečenie plnej účinnosti práva Spoločenstva, čo ho môže priviesť k tomu, že bude vnútroštátnu normu, ktorá bola vypracovaná s ohľadom na výlučne domácu situáciu, vykladať tak, aby ju aplikoval na predmetnú cezhraničnú situáciu“ ( 14 ).

27.

Žalobca poukazuje na to, že nie je sporné, že nevedel o existencii pohľadávky až do 14. novembra 2012, a tvrdí, že bol dvakrát zbavený svojho práva na spravodlivé súdne konanie tým, že mu nikdy nebolo doručené predvolanie na pôvodné súdne pojednávanie v Grécku ( 15 ) a nebolo mu doručené oznámenie o existencii rozhodnutia z roku 2009, aby mal možnosť podať voči nemu odvolanie, a že podľa írskeho práva neumožnenie účasti na konaní a neoznámenie rozhodnutia takej povahy, aké je predmetom sporu vo veci samej, spôsobuje, že toto rozhodnutie nie je možné vykonať. Žalobca poukazuje na to, že vnútroštátnemu súdu boli predložené podania, z ktorých vyplýva, že grécke orgány nevynaložili žiadne úsilie na to, aby využili akýkoľvek mechanizmus Únie na doručovanie dokumentov na zabezpečenie toho, aby nadobudol vedomosť o rozhodnutí z roku 2009 a že súdu v tomto zmysle neboli predložené žiadne dôkazy.

30.

Namiesto toho žalobca 11. júna 2014 inicioval konanie na írskych súdoch, ktoré vyústilo do návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

31.

Dožiadaný orgán zastáva názor, že podľa článku 14 smernice 2010/24 musia byť podania, ako sú podania, ktoré uskutočnil žalobca, predložené v Grécku tak v zmysle znenia daného ustanovenia, ako aj v zmysle odôvodnení 12 a 20 smernice 2010/24. Opačné konštatovanie by spôsobilo úplnú zbytočnosť právneho rámca stanoveného smernicou 2010/24 a oslabilo by systém vzájomnej pomoci, a najmä článok 12 smernice 2010/24. Vzhľadom na to je potrebné položiť otázky týkajúce sa procesnej a hmotnoprávnej platnosti napadnutého exekučného titulu, vrátane otázok odvolávajúcich sa na Chartu, gréckym súdom.

32.

Dožiadaný orgán tvrdí, že vzhľadom na to, že žalobca nenapadol napadnutý exekučný titul v Grécku, musel podľa článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 postupovať tak, že pristupoval k pohľadávke tak, ako keby išlo o pohľadávku uplatnenú v zmysle írskeho práva. Ak by žalobca v súčasnosti uskutočnil kroky, ktorými by spochybnil alebo napadol napadnutý exekučný titul, v zmysle írskeho práva by akékoľvek ďalšie konanie zo strany dožiadaného orgánu bolo automaticky prerušené. ( 18 )

36.

Grécka vláda nepripúšťa, že by žalobcovi nebolo umožnené uplatňovať jeho základné práva, vrátane práva na účinný prostriedok nápravy, ak by napadol rozhodnutie z roku 2009 v Grécku. Z ustálenej judikatúry Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada) vyplýva, že v zmysle článku 66 ods. 1 písm. A) a) správneho poriadku hoci je stanovené, že lehota na podanie odvolania spravidla začína plynúť od zákonného doručenia aktu dotknutej osobe, je možné, aby lehota začala plynúť odo dňa, kedy sa preukáže, že dotknutá osoba sa úplne oboznámila s obsahom napadnutého aktu buď v prípade, ak sa stanovené doručenie neuskutočnilo, alebo ak sa uskutočnilo, ale bolo v rozpore so zákonom. ( 19 ) Grécka vláda tiež odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v tomto zmysle. ( 20 )

37.

Grécka vláda spochybňuje bod 16 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pretože dokumenty zaslané gréckemu veľvyslanectvu v Írsku, ktoré uznáva, že neboli úspešne doručené, boli v skutočnosti v angličtine. ( 21 )

38.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je založený na nesprávnom predpoklade vnútroštátneho súdu, že existujú jasné znaky toho, že proces vymáhania pokuty z Írska by predstavoval porušenie práv žalobcu v zmysle článku 47 Charty a článku 6 EDĽP.

42.

Dodržiavanie článku 47 Charty je však pre členské štáty a následne pre ich súdy pri vykonávaní práva Únie záväzné, čo je práve prípad, keď vykonávajú žiadosť o vymáhanie pohľadávky, ktorá je predmetom exekučnému titulu. ( 23 )

43.

V tejto súvislosti Súdny dvor dospel k záveru, že obmedzenia zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi možno uskutočniť za „výnimočných okolností“, najmä ak je to nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania základných práv. ( 24 )

44.

Komisia poznamenáva, že v súvislosti s uznávaním a výkonom cudzích rozsudkov sa normotvorcom Únie podarilo zosúladiť dodržiavanie práva na obhajobu a práva na účinné súdne preskúmanie so zásadou vzájomného uznávania. ( 25 )

Z uplatnenia zásad stanovených v rozsudku vo veci Avotiņš v. Lotyšsko a s ohľadom na článok 6 ods. 1 EDĽP a práva na spravodlivý proces na takú vec, aká je predmetom tohto konania, vyplýva, že dožiadaný členský štát zvyčajne nie je oprávnený skúmať platnosť alebo vykonateľnosť rozhodnutia, v súvislosti s ktorým žalobca nevyužil miestne opravné prostriedky. No vo výnimočných prípadoch, keď si je súd dožiadaného štátu istý nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že dotknutá osoba nemá možnosť účinného súdneho preskúmania v dožadujúcom členskom štáte, by sa rozdelenie úloh stanovených v článku 14 smernice 2010/24 nemalo uplatňovať. ( 28 ) V dôsledku toho môžu súdy dožiadaného členského štátu výnimočne overiť, či môže vymáhanie rozhodnutia viesť predovšetkým ku zrejmému porušeniu základného práva na účinné súdne preskúmanie v zmysle článku 47 prvého odseku Charty a zjavného popretia spravodlivosti, a v takom prípade odmietnuť vykonať žiadosť o vymáhanie pohľadávky.

47.

Odmietnutie vykonania žiadosti z tohto dôvodu však predstavuje poslednú možnosť a požiadavky, ktoré musia byť splnené, sú veľmi vysoké. Súd dožiadaného štátu musí mať k dispozícii dôkazy, ktoré preukazujú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že neexistuje možnosť účinného súdneho preskúmania a musí urobiť všetky potrebné kroky na dosiahnutie tohto záveru, vrátane vyžiadania informácií od príslušných orgánov dožadujúceho členského štátu. ( 29 )

V. Analýza

48.

Na základe nasledujúcej analýzy som dospel k záveru, že na prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať záporne. Tento záver však skôr vyplýva z nedostatkov v postupe, ktorý predpokladá smernica 2010/24 a jej predchodkyňa, smernica 2008/55, ako z uskutočnenia právneho preverenia, ako to navrhuje Komisia, založeného na nepodložených pochybnostiach v tom zmysle, že žalobcovi by bol odopretý účinný prostriedok právnej nápravy, ak by začal konanie v Grécku.

Súdny dvor tiež v rámci súdnej spolupráce v občianskych a obchodných veciach rozhodol, že výnimka verejného poriadku vo vzťahu k uznaniu a výkonu rozsudku vydaného súdom členského štátu, ktorá bola obsiahnutá v článku 34 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 32 ) a ktorá je v súčasnosti stanovená v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 ( 33 ), sa uplatní v prípade zjavného porušenia právneho predpisu, ktorý je považovaný za podstatný v právnom poriadku Únie, a teda v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, alebo práva, ktoré je považované za základné v rámci tohto právneho poriadku. ( 34 )

51.

V súdnom spise však nič nenasvedčuje tomu, že Grécko nespĺňa povinnosť dodržiavať právo na spravodlivé súdne konanie alebo povinnosť umožniť účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty v takej miere, že by to s ohľadom na okolnosti veci samej odôvodňovalo využitie výnimky zo zásady vzájomnej dôvery v zmysle smernice 2010/24. ( 35 )

52.

V skutkových okolnostiach sporu vo veci samej napríklad neexistuje dôkaz o vylúčení žalobcu z účasti na konaní na gréckych súdoch. ( 36 ) Aj keby existovalo opodstatnené neporozumenie situácii zo strany írskych súdov v tom zmysle, že právo Únie alebo vnútroštátne právo, vrátane pravidiel týkajúcich sa lehôt na podanie žaloby, by bolo nesprávne aplikované, ak by žalobca podal žalobu na grécke súdy namiesto írskych súdov, toto by bolo samo osebe nedostatočné na vylúčenie gréckych súdov, na základe výnimky zo zásady vzájomnej dôvery, ako príslušného miesta na napadnutie napadnutého exekučného titulu tak, ako to predpokladá znenie článku 14 a odôvodnenia 12 smernice 2010/24. ( 37 )

Po prvé v rozsudku vo veci Kyrian Súdny dvor konštatoval, že súdy členského štátu, v ktorom má dožiadaný orgán sídlo, sú vo výnimočných prípadoch oprávnené overiť, či vykonanie exekučného titulu môže ohroziť najmä verejný poriadok tohto členského štátu, a prípadne úplne alebo sčasti odoprieť poskytnutie pomoci alebo ju podmieniť dodržaním určitých podmienok. ( 38 )

56.

Po druhé a bez toho, aby som ďalej rozpracoval vyššie uvedenú výnimku, Súdny dvor rozhodol, že súdy členského štátu, v ktorom má dožiadaný orgán sídlo, majú právomoc kontrolovať, či bol exekučný titul súvisiaci s pohľadávkou riadne oznámený dlžníkovi. Pri výklade slov „exekučné opatrenia“ v článku 12 ods. 3 smernice 76/308, v súčasnosti uvedených v článku 14 ods. 2 smernice 2010/24, Súdny dvor uviedol, že v zmysle článku 5 smernice 76/308, v súčasnosti uvedeného v článku 8 smernice 2010/24, je prvou etapou vykonania vymáhania v rámci vzájomnej pomoci doručenie všetkých aktov a rozhodnutí týkajúcich sa pohľadávky alebo jej vymáhania, vydaných v členskom štáte, v ktorom má sídlo dožadujúci orgán, dožiadaným orgánom adresátovi, pričom toto doručenie sa musí uskutočniť na základe informácií poskytnutých dožadujúcim orgánom. ( 39 ) Z toho vyplýva, že doručenie predstavuje jedno z opatrení na vymáhanie pohľadávky uvedených v článku 12 ods. 3 smernice 76/308 a v súlade s týmto ustanovením preto treba akúkoľvek žalobu smerujúcu proti doručeniu podať na príslušnom súde členského štátu, v ktorom má sídlo dožiadaný orgán. ( 40 )

57.

Rozsudok

vo veci Kyrian však neuvádza žiadne právne ani vecné ťažkosti, pokiaľ ide o nedodržanie postupnosti pomoci predpokladanej smernicami 2010/24 a 2008/55, konkrétne žiadosti o informácie ( 45 ), oznámenia adresátovi príslušnej pohľadávky dožiadaným orgánom ( 46 ), po ktorom nasleduje žiadosť o vymáhanie ( 47 ). Porušenie tejto postupnosti nastalo vo veci samej, najmä preto, že rozhodnutie z roku 2009 bolo doručené žalobcovi potom, ako mu bol doručený napadnutý exekučný titul. Je preto potrebné zvážiť, či neoznámenie spornej pohľadávky, a to žiadnym spôsobom , až do vydania a oznámenia o jednotnom exekučnom titule v zmysle článku 12 smernice 2010/24 spadá pod vyššie uvedené parametre stanovené rozsudkom vo veci Kyrian v tom zmysle, že vymáhanie jednotného exekučného titulu môže byť napadnuté v dožiadanom členskom štáte, aj keď je vyhotovený v jazyku dožiadaného členského štátu.

3. Charta a konanie vo veci samej

60.

Potom, ako členský štát požiada o jednu z foriem pomoci uvedených v smernici 2010/24, táto situácia sa stáva takou, ktorú „upravuje“ právo Únie. ( 48 ) To znamená, že všetky ustanovenia smernice 2010/24, vrátane článku 14, sa majú vykladať v súlade so všeobecnými právnymi zásadami a základnými právami, ako je právo na účinnú súdnu ochranu a jej zložky ( 49 ) tak, ako ich upravuje článok 47 Charty. Znamená to tiež, že akákoľvek voľná úvaha na vykonanie súdneho preskúmania v rukách súdov dožiadaného členského štátu sa neobmedzuje výlučne, ako to môže vyplývať z rozsudku vo veci Kyrian, na zásady efektivity a ekvivalencie. ( 50 )

63.

Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je toto ustanovenie súčasťou. ( 53 ) Na to, aby bola zabezpečená plná účinnosť smernice 2010/24 a jej autonómny výklad, treba vychádzať hlavne z jej systematiky a cieľov. ( 54 )

64.

Ako už bolo uvedené vyššie, Súdny dvor v rozsudku vo veci Kyrian uviedol, že „prvou etapou“ vykonania vymáhania v rámci vzájomnej pomoci je doručenie všetkých aktov a rozhodnutí týkajúcich sa pohľadávky alebo jej vymáhania, vydaných v členskom štáte, v ktorom má sídlo dožadujúci orgán, dožiadaným orgánom adresátovi, pričom toto doručenie sa musí uskutočniť na základe informácií poskytnutých dožadujúcim orgánom. ( 55 ) Nižšie sa budem zaoberať tým, že to isté sa musí nevyhnutne uplatňovať aj v prípade, ak sa členské štáty pokúšajú oznámiť pohľadávku bez pomoci dožiadaného orgánu, ako je to v spore vo veci samej.

65.

Tento imperatív sa rovnako odráža v systematike oboch smerníc 2010/24 a 2008/55, ktoré stanovujú postup pri poskytovaní pomoci prostredníctvom výmeny informácií ( 56 ), následne oznámenia ( 57 ) a potom vymáhania ( 58 ) a v skutočnosti, že obe smernice vylučujú podanie žiadosti o vymáhanie, ak sú samotná pohľadávka a/alebo exekučný titul ( 59 ) napadnuté v dožadujúcom členskom štáte ( 60 ). To znamená, že oznámenie nároku predchádza žiadosti o jeho vymáhanie a exekúcii.

69.

Ak však nevyužitie týchto možností vyústi do skutočnosti, že prvý krok, oznámenie, nebude uskutočnené až do vydania jednotného exekučného titulu vo vzťahu k pohľadávke v zmysle článku 12 smernice 2010/24, vymáhanie pohľadávky je možné napadnúť, v zmysle rozsudku vo veci Kyrian, na súdoch dožiadaného štátu, pričom tieto súdy majú naďalej možnosť uplatňovať vnútroštátne právo členských štátov s výhradou súladu so všeobecnými právnymi zásadami a základnými právami, ktoré sa vzťahujú na proces vymáhania (ako napríklad právo na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty), spolu so zásadami ekvivalencie a efektivity. ( 68 )

70.

V opačnom prípade by bola členským štátom poskytnutá príležitosť zhojiť svoje vlastné nedostatky vo vzťahu k oznámeniu pohľadávky jednoducho prostredníctvom vydania jednotného exekučného titulu v zmysle článku 12 smernice 2010/24 a začatia procesu vymáhania.

71.

Ako je uvedené nižšie, táto analýza je podporená judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa práva na obhajobu v kontexte práva na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty.

74.

Ak by bol postup žiadosti o informácie, oznámenia a žiadosti o vymáhanie prevrátený tak, že oznámenie o pohľadávke by sa uskutočnilo až po vydaní jednotného exekučného titulu, spôsobilo by to takmer okamžite problémy z hľadiska dodržiavania práva na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty. Dokazujú to aj skutočnosti, ktoré nastali v spore vo veci samej.

75.

Rešpektovanie práva na obhajobu predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, ak má správny orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia. Na základe tejto zásady sa musí osobám, ktorých záujmy toto rozhodnutie významnou mierou ovplyvňuje, umožniť, aby mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí. Túto povinnosť majú správne orgány členských štátov, keď prijímajú rozhodnutia patriace do oblasti pôsobnosti práva Únie, napriek tomu, že právna úprava Únie túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje. ( 73 )

76.

Zástupca gréckej vlády na pojednávaní tvrdil, že žalobca bol v júli 2002 prostredníctvom tlmočenia do anglického jazyka a ďalšou pomocou oboznámený s colným vyšetrovaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia z roku 2009. V tom čase sa však rozhodol, že sa k danej veci nevyjadrí. Ak by to tak bolo, čo žalobca vo svojich písomných pripomienkach spochybňuje, v súvislosti s nedodržaním práva na obhajobu v tejto počiatočnej fáze konania by nevznikla žiadna pochybnosť. ( 74 )

80.

Žalobcovi v spore vo veci samej nebola poskytnutá primeraná možnosť predniesť svoj prípad, pretože napadnutý exekučný titul obsahoval v podstate len tieto informácie: výšku spornej pohľadávky, že sa týka ciel, členský štát pôvodu, daň vzniku spornej pohľadávky a dátum, kedy sa stala vymáhateľnou, (údajný) dátum oznámenia pôvodného exekučného titulu (ktorým je vo veci samej rozhodnutie z roku 2009) a adresu príslušného colného úradu. Tento nedostatok informácií bol zhoršený uplynutím dlhého času medzi skutočnosťami, ktoré spôsobili vznik spornej pohľadávky, čo nastalo v júli 2002, a oznámením zo strany dožadujúceho orgánu o rozhodnutí z roku 2009, v angličtine v novembri 2013. Jednoducho povedané, kombinácia týchto faktorov znamená, že žalobca nemohol pochopiť predmet nároku a dôvod návrhu podaného proti nemu. ( 78 )

81.

Nedostatok bližších informácií v napadnutom exekučnom titule vo vzťahu k informáciám poskytnutým žalobcovi teda nerešpektuje podstatu práva na účinnú súdnu ochranu alebo práva na spravodlivosť, ktoré sú obsiahnuté v článku 47 Charty, ani nie je v súlade so zásadou proporcionality, pričom všetky tieto zásady musia byť v zmysle článku 52 ods. 1 Charty dodržané, ak má byť obmedzenie práva vyplývajúceho z Charty zákonné. ( 79 )

82.

Navyše poskytnutie adresy v napadnutom exekučnom titule, na základe ktorej mohol žalobca získať „ďalšie informácie týkajúce sa pohľadávky“ ( 80 ), nie je spôsobilé zhojiť neoznámenie spornej pohľadávky. Žiadna takáto povinnosť sa neobjavuje v írskom opatrení, ktorým sa vykonáva smernica 2010/24 ( 81 ), a ani ju nemožno uložiť alebo vyvodiť zo smernice 2010/24, keďže samotné smernice nemôžu ukladať povinnosti fyzickým osobám. ( 82 )

86.

Dožadujúci orgán mohol tiež pristúpiť k uloženiu spornej pohľadávky skôr ako šesť rokov a šesť mesiacov potom, ako bol žalobca oslobodený od obvinení zo spáchania trestného činu vznesených proti nemu, najmä vzhľadom na to, že smernica 2010/24 obsahuje časové obmedzenie vo vzťahu k žiadostiam o pomoc a čo by mohlo byť považované ako aplikovanie povinnosti riadnej starostlivosti na dožadujúce členské štáty. Článok 18 ods. 2 smernice 2010/24 zbavuje dožiadané orgány povinnosti poskytovať pomoc ustanovenú v článkoch 5 a 7 až 16 „ak sa pôvodná žiadosť o pomoc podľa článku 5, 7, 8, 10 alebo 16 týka pohľadávok, pri ktorých medzi dátumom splatnosti pohľadávky v dožadujúcom členskom štáte a dátumom pôvodnej žiadosti o pomoc uplynulo viac ako päť rokov“. Tým by sa zabránilo komplikáciám v súvislosti s oneskorením a komplikáciám v súvislosti s aplikáciou článku 47 Charty.

87.

A keď si v júni 2009 dožadujúci orgán zvolil možnosť oznámiť žalobcovi rozhodnutie z roku 2009, mohol využiť nástroj uvedený v smernici 2008/55, teda v smernici o vzájomnej pomoci platnej v danom čase, aby si zabezpečil od dožiadaného orgánu spresnenie informácií, ktoré mal v súvislosti s adresou žalobcu (článok 4), a inštruovať dožiadaný orgán, aby informoval žalobcu o pohľadávke (článok 5). Mohlo to odvrátiť ťažkosti, ktoré vznikli v súvislosti s dodržiavaním práva na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty.

88.

Ak by dožadujúci orgán tak urobil, dožiadaný orgán, keby mu bol doručený napadnutý exekučný titul, by bol plne oboznámený o spore, bola by rešpektovaná postupnosť krokov uložená smernicou 2010/21 a predchádzajúcou právnou úpravou o výmene informácií, oznámení, a následne žiadosti o vymáhanie. Obrátenie sa na grécke veľvyslanectvo a zaslanie vyššie opísaného „predvolania“ ( 83 ) nezabezpečilo oznámenie v zmysle podmienok stanovených v článku 47 Charty.

91.

Podľa spisu žalobca žiada náhradu škody od dožiadaného orgánu na viacerých rôznych základoch. Vzhľadom na to, že nebola predložená žiadna otázka týkajúca sa aspektov práva Únie v súvislosti s touto časťou sporu, považujem za postačujúce konštatovať, že nič v spise nenaznačuje, že by boli splnené niektoré z kritérií pre túto formu zodpovednosti, ktoré sú uvedené v judikatúre Súdneho dvora. ( 85 )

VII. Návrh

92.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil High Court (Ireland) [(Vrchný súd, Írsko)] takto:

Za okolností sporu vo veci samej a pri zohľadnení plnej účinnosti práva Únie článok 14 ods. 1 a 2 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pri rozhodovaní o vykonateľnosti „jednotného exekučného titulu“:

( 3 ) Ú. v. EÚ L 84, 2010, s. 1.

( 4 ) Smernica 2010/24 nahradila smernicu Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení ( Ú. v. EÚ L 150, 2008, s. 28 ) a smernicu Rady 76/308/EHS z 15. marca 1976 o vzájomnej pomoci pri refundácii pohľadávok vyplývajúcich z činností, ktoré tvoria časť systému financovania Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu a o poľnohospodárskych poplatkoch a clách ( Ú. v. ES L 73, 1976, s. 18 ; Mim. vyd. 02/001, s. 44). Smernica 2008/55 bola zrušená smernicou 2010/24 a smernica 76/308 bola zrušená smernicou 2008/55. V súvislosti s tým, že tento spor spadá pod časovú pôsobnosť smernice 2008/55 a smernice 2010/24, pre konanie vo veci samej sú relevantné obe.

( 5 ) Rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian ( C‑233/08 , EU:C:2010:11 ).

( 6 ) V rozsudku zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund ( C‑682/15 , EU:C:2017:373 , bod 54 a tam citovaná judikatúra), Súdny dvor uviedol, že „treba pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty. Uvedený článok 47 zabezpečuje v práve Únie ochranu priznanú článkom 6 ods. 1 a článkom 13 EDĽP. Preto je namieste odkázať výlučne na prvé uvedené ustanovenie“.

( 7 ) Podľa spisu konkrétne 171800 balíkov.

( 8 ) Pre porovnanie v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že žalobca sa dozvedel o všetkých podrobnostiach rozhodnutia z roku 2009 na základe listu zo 14. marca 2014. V týchto návrhoch sa budem odvolávať na dátum, ktorý poskytla grécka vláda na pojednávaní.

( 15 ) Túto skutočnosť napadol zástupca Grécka na pojednávaní. Pozri bod 76 nižšie.

( 16 ) ESĽP, 1. marca 2012, Kolegovy v. Rusko, CE:ECHR:2012:0301JUD001522605, bod 40.

( 17 ) ESĽP, 30. apríla 2015, Kapetanios a i. v. Grécko, CE:ECHR:2015:0430JUD000345312.

( 18 ) Odkaz na § 13 ods. 1 Statutory Instrument No 643/2011, European Union (Mutual Assistance for Recovery of Claims relating to Taxes, Duties and other Measures) Regulations 2011 [zákonné opatrenie č. 643/2011 (o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení), prijaté v roku 2011 na základe práva Európskej únie] ( Iris Oifigiúil , 16. december 2011).

( 19 ) Grécka vláda odkazuje na č. 986/2016, 169/2015, 3575‑7/2013, sedemčlenné zasadnutie č. 2436‑7/2012, plenárne zasadnutie č. 2034‑6/2011, 193, 1309/2006, 3696/2005, 627/2002, sedemčlenné zasadnutie č. 3761/1999, 537‑540/1998, 3220/1990, pre porovnanie Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada) č. 1797/2000, 589, 2188/1972.

( 20 ) ESĽP, 14. januára 2010, Popovitsi v. Grécko, CE:ECHR:2010:0114JUD005345107, a ESĽP, 28. mája 2009, Elyasin v. Grécko, CE:ECHR:2009:0528JUD004692906.

( 27 ) ESĽP, 23. mája 2016, Avotiņš v. Lotyšsko, CE:ECHR:2016:0523JUD001750207.

( 28 ) Komisia sa odvoláva ( mutatis mutandis ) na ESĽP, 23. mája 2016, Avotiņš v. Lotyšsko, CE:ECHR:2016:0523JUD001750207, bod 121 pre porovnanie.

( 29 ) Komisia sa odvoláva, mutatis mutandis , na rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , body 91 až 95 ).

( 30 ) Stanovisko 2/13 Súdneho dvora (Pristúpenie Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) z 18. decembra 2014 ( EU:C:2014:2454 , bod 191 ).

( 31 ) V kontexte policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach pozri napríklad rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 ). V súvislosti s imigračným a azylovým právom pozri napríklad rozsudok z 21. decembra 2011, N.S. ( C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 ).

( 32 ) Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd.19/004, s. 42

( 39 ) Tamže, bod 46.

( 40 ) Tamže, bod 47.

( 41 ) Tamže, bod 58.

( 42 ) Tamže, bod 57.

( 43 ) Tamže, bod 61 a tam citovaná judikatúra.

( 44 ) Tamže, bod 62 a tam citovaná judikatúra.

( 51 ) Poznamenávam, že v prípade neexistencie žiadosti o vzájomnú pomoc alebo iného opatrenia práva Únie, ktoré je relevantné pre spor, oznámenie prostredníctvom uverejnenia v úradnom vestníku Grécka je záležitosťou, ktorá je pre tento členský štát celkom vnútorná, a preto sa akákoľvek námietka v tejto súvislosti bude riadiť výlučne právom tohto členského štátu. Pozri rozsudky z 26. februára 2013, Melloni ( C‑399/11 , EU:C:2013:107 , bod 60 ), a z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 29 ).

( 52 ) Súdny dvor v bode 100 rozsudku z 18. júla 2013, Komisia/Kadi a i. ( C‑584/10 P, C‑593/10 P, C‑595/10 P , EU:C:2013:518 ), rozhodol, že článok 47 Charty vyžaduje zverejnenie dostatočných informácií „s cieľom umožniť“ účastníkom konania brániť ich práva „za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia“.

( 53 ) Napríklad rozsudok zo 6. júna 2013, MA a i. ( C‑648/11 , EU:C:2013:367 , bod 50 a tam citovaná judikatúra).

( 54 ) Rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian ( C‑233/08 , EU:C:2010:11 , bod 35 ).

( 55 ) Bod 56 vyššie.

( 56 ) Poznámka pod čiarou 45 vyššie.

( 63 ) Nariadenie Komisie (ES) č. 1179/2008 obsahovalo formulár na spracovanie žiadosti o informácie, ale tento nebol v nariadení č. 1189/2011 zahrnutý.

( 64 ) KOM(2006) 605 v konečnom znení, Brusel 19.10.2006, s. 2.

( 65 ) Pozri odôvodnenie 20.

( 66 ) Pozri pre porovnanie povinný systém zriadený v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 ( Ú. v. EÚ L 324, 2007, s. 79 ). V súvislosti s aktuálnou diskusiou pozri rozsudok z 2. marca 2017, Henderson ( C‑354/15 , EU:C:2017:157 ).

( 67 ) Pozri články 5, 8 a 10 smernice 2010/24. Upozorňujem na skutočnosť, že zmiernenie okolností, za ktorých môžu dožadujúce orgány požadovať súčinnosť pri oznamovaní, ktorá je obsiahnutá v článku 8 smernice 2010/24 EÚ, v porovnaní s článkom 5 smernice 2008/55, nebolo v platnosti, keď bolo vydané rozhodnutie z roku 2009, t. j. 27. apríla 2009.

( 68 ) Pozri bod 60 vyššie.

( 74 ) Zatiaľ čo Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku z 3. júla 2014, Kamino International Logisitics a Datema Hellmann Worldwide Logistics ( C‑129/13 a C‑130/13 , EU:C:2014:2041 , bod 29 ), že právo na riadnu správu vecí verejných v zmysle článku 41 Charty a právo na obhajobu podľa článku 48 Charty sa uplatňujú na orgány členských štátov, ktoré vykonávajú Colný kódex Spoločenstva, 17. júla 2014, v rozsudku vo veci YS a i. ( C‑141/12 a C‑372/12 , EU:C:2014:2081 , bod 67 ), uviedol, že článok 41 Charty je určený výlučne inštitúciám, orgánom a úradom Únie. Pozri tiež rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses ( C‑419/14 , EU:C:2015:832 , bod 83 ), kde Súdny dvor konštatoval, že článok 48 Charty chráni prezumpciu neviny a právo na obhajobu, ktoré musí mať iba „obvinený“. V súvislosti s nedávnou diskusiou o pôsobnosti článku 41 Charty spolu so všeobecnými právnymi zásadami týkajúcimi sa dodržiavania práva na obhajobu a na riadnu správu vecí verejných pozri návrh, ktorý predniesol generálny advokát Bobek vo veci Ispas ( C‑298/16 , EU:C:2017:650 , body 74 až 91 ).

( 75 ) Pozri bod 57 vyššie.

( 76 ) Rozsudok zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 53 a tam citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines ( C‑302/13 , EU:C:2014:2319 , body 51 a 52 ).

( 77 ) Pozri tiež v kontexte článku 6 ods. 1 EDĽP, ESĽP, 31. mája 2016, Gankin a i. v. Rusko, CE:ECHR:2016:0531JUD000243006, bod 39. Účastníci konania musia mať „primeranú možnosť účinne prezentovať svoj prípad“.

( 78 ) Uznesenie z 28. apríla 2016, Alta Realitat ( C‑384/14 , EU:C:2016:316 , bod 86 ).

( ) Pozri aktuálne napríklad rozsudok z 28. júla 2016, Tomášová ( C‑168/15 , EU:C:2016:602 , bod 22 a tam citovaná judikatúra).