C-156/17

62017CC0156

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 5. septembra 2019 ( 1 )

Vec C‑156/17

Köln‑Aktienfonds Deka

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia – Zdanenie dividend vyplatených podnikom kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP) – Zamietnutie žiadostí nerezidentského PKIPCP o vrátenie dane z dividend, ktorá sa zrazila z dividend vyplatených rezidentskými spoločnosťami – Požiadavky týkajúce sa akcionárov PKIPCP – Preukázanie požiadaviek – Nepriama diskriminácia – Skutočné podmienky typické pre vnútroštátny trh – Povinnosť prerozdelenia dividend – Daňová právomoc členských štátov – Nemožnosť alebo prílišná zložitosť splniť povinnosť – Právna úprava členského štátu, v ktorom je usadený nerezidentský PKIPCP“

1.

Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandského kráľovstva, Holandsko) Súdny dvor, aby rozhodol o zlučiteľnosti rôznych aspektov holandského režimu zdanenia daňových subjektov kolektívneho investovania (ďalej len „DSKI“) s voľným pohybom kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ. ( 2 )

2.

Prejudiciálne otázky, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, boli položené v rámci sporu medzi fondom Köln‑Aktienfonds Deka (ďalej len „KA Deka“), podnikom kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP) usadeným v Nemecku, a holandskými daňovými orgánmi, týkajúceho sa zamietavého rozhodnutia holandských daňových orgánov vo veci žiadostí, ktoré KA Deka podal s cieľom získať na základe právnych predpisov týkajúcich sa DSKI vrátenie dane z dividend, ktorá mu bola zrazená z dividend z akcií spoločností usadených v Holandsku, ktoré sa predmetnému PKIPCP vyplatili medzi rokmi 2002 a 2008.

Právny a daňový režim vzťahujúci sa na DSKI sa v holandskom práve riadi predovšetkým podľa § 28 Wet op de vennootschapsbelasting 1969 (zákon z roku 1969 o dani z príjmov právnických osôb; ďalej len „Wet Vpb“), t. j. paragrafu, ktorý sa v roku 2007 podstatným spôsobom zmenil, a tiež podľa § 10 ods. 2 Wet op de dividendbelasting (zákon o dani z dividend).

6.

Cieľom predmetného režimu je, aby majitelia akcií alebo podielov v DSKI mali na účely zdanenia v Holandsku rovnaké postavenie ako fyzické osoby, ktoré investujú priamo. Uvedený režim sa v maximálnej možnej miere zameriava na vyrovnanie daňového zaťaženia investičných výnosov, ktoré dosiahli DSKI, s daňovým zaťažením výnosov pochádzajúcich z priamych investícií súkromných investorov.

7.

Z návrhu Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandského kráľovstva) vyplýva, že holandské právo platné v čase rozhodujúcom z hľadiska konania vo veci samej stanovilo na účely dosiahnutia uvedeného cieľa právny a daňový režim DSKI uvedený nižšie.

8.

Vo štvrtom rade DSKI boli – a stále sú – povinné vyplatiť svojim akcionárom alebo majiteľom podielov všetok dosiahnutý zisk (jednak dividendy, jednak iné druhy zisku), ktorý je možné rozdeliť, a to do ôsmich mesiacov od konca príslušného rozpočtového roka (ďalej len „povinnosť prerozdelenia“) ( 4 ).

12.

V piatom rade pri vyplácaní dividend svojim akcionárom alebo majiteľom podielov DSKI mali – a stále majú – povinnosť vybrať holandskú daň z dividend. Tento výber nahrádza daň z dividend, ktorá sa na úkor DSKI zráža a následne sa im vracia. V dôsledku uvedeného nie je investícia prostredníctvom DSKI z daňového hľadiska výhodnejšia než priama investícia.

13.

V šiestom rade na zabezpečenie toho, že režim DSKI sa bude využívať výlučne pre skupiny investorov, ktorým bol tento režim určený, príslušná právna úprava stanovovala niekoľko požiadaviek týkajúcich sa akcionárov alebo majiteľov podielov, ktoré museli dotknuté subjekty splniť, aby ich bolo možné kvalifikovať ako DSKI (ďalej len „požiadavky na akcionárov“). ( 5 )

14.

17.

Subjekty, ktorých akcie alebo podielové listy boli oficiálne kótované na amsterdamskej burze, podliehali preto na účely využitia režimu DSKI menej reštriktívnym požiadavkám v porovnaní so subjektmi, ktorých akcie alebo podielové listy takto kótované neboli.

18.

Na základe legislatívnych zmien z roku 2007 sa zrušilo rozlišovanie medzi subjektmi, ktorých akcie alebo podiely sú kótované na amsterdamskej burze, a ostatnými subjektmi. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodujúcou je v súčasnosti skutočnosť, či sú akcie alebo podiely prijaté na obchodovanie na trhu s finančnými nástrojmi, a to v súlade s wet op het financieel toezicht (zákon o finančnom dohľade) ( 6 ), prípadne či fond alebo jeho správca získal povolenie, alebo či ho podľa uvedeného zákona získať nemusel. ( 7 )

II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

19.

KA Deka požiadal holandské daňové orgány o vrátenie zrážkovej dane vybranej ako holandská daň z dividend za uvedené účtovné roky v celkovej sume približne 690000 eur.

23.

Holandské daňové orgány zamietli žiadosti KA DEKA o vrátenie dane, pričom uvedený fond sa následne obrátil so žalobou na Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (Okresný súd Zeeland‑West‑Brabant, Holandsko). V tejto žalobe KA Deka v podstate uvádza, že jeho nárok na požadované vrátenie dane vyplýva z článku 63 ZFEÚ a že jeho situáciu možno porovnať so situáciou investičného fondu so sídlom v Holandsku, ktorý využíva svoje postavenie DSKI.

24.

Vzhľadom na pochybnosti týkajúce sa kritérií, ktoré sa majú použiť na účely porovnania medzi fondom KA DEKA a investičným fondom so sídlom v Holandsku, ktorý využíva svoje postavenie DSKI, ako aj z dôvodu významného počtu prebiehajúcich konaní s rovnakým predmetom Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (Okresný súd Zeeland‑West‑Brabant) rozhodol predložiť niekoľko predbežných otázok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandského kráľovstva, Holandsko), t. j. vnútroštátny súd.

25.

Bráni [článok 63 ZFEÚ] tomu, aby sa investičnému fondu, ktorý nie je rezident Holandska, z dôvodu, že nie je povinný zraziť holandskú daň z dividend, vrátila holandská daň z dividend, ktorá bola zrazená z dividend, ktoré prijal od spoločností so sídlom v Holandsku, zatiaľ čo daňovému subjektu kolektívneho investovania, ktorý je rezident Holandska a svoje investičné výnosy ročne vypláca svojim akcionárom alebo majiteľom podielových listov, pričom zráža holandskú daň z dividend, sa táto daň vráti?

2.

Bráni [článok 63 ZFEÚ] tomu, aby sa investičnému fondu, ktorý nie je rezident Holandska a hodnoverne nepreukáže, že jeho akcionári alebo majitelia podielových listov spĺňajú predpoklady stanovené holandskou úpravou, vrátila holandská daň z dividend zrazená z dividend, ktoré dostal od spoločností so sídlom v Holandsku?

3.

30.

Listom z 3. decembra 2018 vnútroštátny súd informoval Súdny dvor o svojom úmysle vziať späť prvú prejudiciálnu otázku, ale zotrvať na druhej a tretej prejudiciálnej otázke.

31.

Pojednávania na Súdnom dvore, ktoré sa uskutočnilo 22. mája 2019, sa zúčastnili KA Deka, Nederlandse Orde van Belastingadviseurs, Loyens et Loeff NV, nemecká a holandská vláda a tiež Komisia.

IV. Právna analýza

A.

V uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej dividendy vyplatené spoločnosťou, ktorá je rezidentom v tomto členskom štáte, v prospech nerezidentského PKIPCP podliehajú zrážkovej dani, zatiaľ čo dividendy vyplácané v prospech PKIPCP, ktorý je rezidentom tohto istého členského štátu, sú oslobodené od takejto zrážkovej dane pod podmienkou, že tento subjekt pristúpi k vyplateniu minimálnych dividend v prospech majiteľov svojich podielov alebo formálne vypočíta vyplatenie minimálnych dividend a odvedie daň z tohto skutočného alebo fiktívneho minimálneho vyplatenia na ťarchu majiteľov svojich podielov.

35.

Súdny dvor jednak konštatoval, že takáto vnútroštátna právna úprava predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré je v zásade zakázané článkom 63 ZFEÚ, ( 12 ) jednak uviedol, že ju nemožno odôvodniť objektívnym rozdielom medzi rezidentskými a nerezidentskými PKIPCP ani naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu a, konkrétne, ani nutnosťou zaistiť vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi, ani potrebou zachovať koherenciu daňového systému. ( 13 )

36.

V liste z 3. decembra 2018 vnútroštátny súd Súdnemu dvoru oznámil, že odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti článku 63 ZFEÚ s právnou úpravou, akú predstavujú holandské právne predpisy, na základe ktorej sa nerezidentskému PKIPCP nevracia zrážková daň z dividend vyplatených spoločnosťami, ktoré sú rezidentmi v danom členskom štáte, kým rezidentskému PKIPCP sa takáto daň vracia, vyplýva z rozsudku Fidelity Funds.

39.

V prvom rade, pokiaľ ide o analýzu, ktorej cieľom je určiť, či určitá vnútroštátna právna úprava predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, treba predovšetkým pripomenúť, že, ako Súdny dvor opakovane konštatoval, členské štáty musia pri výkone svojej právomoci v oblasti priamych daní rešpektovať právo Únie, a najmä základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ. ( 14 )

40.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenia zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú opatrenia, ktoré sú spôsobilé odradiť nerezidentov od investovania v členskom štáte alebo odradiť rezidentov tohto členského štátu od investovania v iných členských štátoch. ( 15 )

41.

Z judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie založené na objektívnych kritériách môže de facto znevýhodňovať cezhraničné situácie a zavádzať nepriamu diskrimináciu, ktorá je v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa základných slobôd, ktoré zaručuje Zmluva o FEÚ. ( 16 )

45.

Takáto právna úprava môže totiž odradiť nerezidentské subjekty nespĺňajúce osobitné podmienky – typické pre vnútroštátny trh – stanovené touto právnou úpravou od investovania v dotknutom členskom štáte, pričom investorov, ktorí sú rezidentmi v predmetnom členskom štáte, môže odradiť od investovania do subjektov usadených mimo tohto štátu.

46.

V druhom rade treba navyše konštatovať, že uplatňovanie ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa základných slobôd sa má v oblasti priamych daní koordinovať s daňovou právomocou, ktorá členským štátom patrí na základe ich fiškálnych kompetencií.

47.

V tejto súvislosti Súdny dvor vyhlásil, že prináleží každému členskému štátu, aby v súlade s právom Únie upravil svoj systém zdaňovania rozdelených ziskov a najmä určil uplatniteľný zdaniteľný základ, ako aj sadzbu dane, pokiaľ sú tieto rozdelenia zisku v tomto štáte zdaňované spoločnosťou rozdeľujúcou zisk a/alebo príjemcom, ktorému bol tento zisk vyplatený, ( 19 ) to však za predpokladu, že predmetný systém neobsahuje diskriminácie, ktoré zakazuje Zmluva o FEÚ. ( 20 )

51.

Vo vzťahu k tejto otázke sa predniesli dve protichodné tvrdenia. Na jednej strane nemecká vláda uviedla, že táto problematika sa v judikatúre ešte nevyriešila a že obmedzenie základných slobôd v daňovej oblasti nemožno konštatovať v situácii, keď je pre nerezidentov iba zložitejšie splniť podmienky stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, ale jedine vtedy, ak je to pre nich nemožné. Opačné riešenie by totiž narušilo daňovú autonómiu členských štátov, ktorú im priznávajú Zmluvy. Naproti tomu Komisia zastáva opačný názor, podľa ktorého sa na účely konštatovania obmedzenia základných slobôd nevyžaduje existencia absolútnej nemožnosti nerezidentského subjektu. Z tohto hľadiska je podľa Komisie naopak dostačujúce, ak je splnenie požiadaviek stanovených predmetnými vnútroštátnymi predpismi pre nerezidentov zložitejšie.

52.

Analýza relevantnej judikatúry v tomto ohľade ukazuje, že Súdny dvor vo viacerých prípadoch potvrdil existenciu obmedzenia základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ, pričom nebolo nevyhnutné, aby nastala situácia absolútnej nemožnosti nerezidentských subjektov splniť podmienky stanovené príslušnou vnútroštátnou judikatúrou, a to vrátane daňovej oblasti.

53.

Týmto spôsobom napríklad v rozsudku z 8. júna 2017, Van der Weegen a Pot ( C‑580/15 , EU:C:2017:429 ), Súdny dvor uznal existenciu obmedzenia slobodného poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ, hoci pre zahraničné úverové inštitúcie nebolo de facto ani de iure nemožné splniť podmienky stanovené belgickou právnou úpravou, aby mohli využiť režim oslobodenia od dane, o ktorý v danej veci išlo. ( 24 )

57.

Skutková podstata relevantná z hľadiska práva Únie sa však nenapĺňa v zásade iba v prípadoch, keď sa daň neuplatňuje ani zjavne, ani skryte diskriminačným spôsobom, čiže uplatňuje sa rovnakým spôsobom na všetkých občanov Únie alebo na všetky hospodárske subjekty, ktoré sa nachádzajú v obdobnej situácii. Naopak, pokiaľ má uplatnenie kritérií stanovených vnútroštátnymi daňovými predpismi za následok nepriaznivejšie zaobchádzanie s nerezidentmi v porovnaní s rezidentmi, daňová autonómia členských štátov je obmedzená ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa základných slobôd. ( 28 )

58.

V tejto súvislosti dodávam, že nutnosť dodržiavať základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ, ktorá obmedzuje výkon daňovej autonómie členských štátov, znamená, že členské štáty nemôžu v rámci výkonu tejto autonómie, konkrétne pri určovaní predpokladov zakladajúcich možnosť využívať zvýhodnený daňový režim, stanoviť také požiadavky, ktoré by z hľadiska nerezidentov znemožnili alebo príliš sťažili ich splnenie.

59.

Uvedené skutočnosti podľa môjho názoru znamenajú, že ak sa pri uplatnení požiadavky stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou na účely využitia zvýhodneného daňového režimu preukáže, že splnenie danej požiadavky nerezidentom je nemožné alebo príliš zložité, dotknutý členský štát nebude môcť pristúpiť k rozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu nedodržania predmetnej požiadavky, pokiaľ na základe právnych predpisov členského štátu, v ktorom je dotknutý subjekt rezidentom, možno predpokladať, že uvedená požiadavka bola v podstate splnená.

63.

Treba preto rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je podľa článku 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ prípustné, a diskrimináciou, ktorú článok 65 ods. 3 ZFEÚ zakazuje. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že na to, aby sa mohla vnútroštátna daňová právna úprava považovať za zlučiteľnú s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa voľného pohybu kapitálu, je potrebné, aby sa rozdiel v zaobchádzaní týkal situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, alebo aby bol odôvodnený naliehavým dôvodom všeobecného záujmu. ( 30 )

64.

Medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré Súdny dvor uznal v rámci svojej judikatúry, patria okrem iného nutnosť zabezpečiť vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi, ( 31 ) nevyhnutnosť zachovať koherenciu daňového systému, ( 32 ) nevyhnutnosť zabezpečiť účinnosť daňových kontrol, ( 33 ) ako aj profesijné pravidlá na ochranu prijímateľa služby, dobrá povesť finančného sektora a ochrana spotrebiteľov. ( 34 )

65.

Odpovedať na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku, ktoré položil vnútroštátny súd, je potrebné práve so zreteľom na vyššie uvedené zásady vyplývajúce z judikatúry.

68.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že cieľom uvedených požiadaviek na akcionárov bolo zabezpečiť, aby sa režim DSKI využíval výlučne vo vzťahu k tým skupinám investorov, pre ktorých je tento režim určený. Z tohto dôvodu išlo v podstate o ustanovenia proti zneužívaniu.

69.

Otázka vnútroštátneho súdu sa, tak ako ju tento súd formuloval, týka zlučiteľnosti požiadavky preukázať splnenie požiadaviek na akcionárov s článkom 63 ZFEÚ a nie zlučiteľnosti tohto ustanovenia a predmetných požiadaviek ako takých.

70.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na konštatovanie Súdneho dvora, podľa ktorého zo zásady daňovej autonómie členských štátov, ktorá je predmetom bodov 47 až 49 vyššie, vyplýva, že tieto členské štáty určujú, aké dôkazy sa podľa ich vlastného vnútroštátneho systému vyžadujú na účely využitia osobitného daňového režimu. ( 35 )

74.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci vyplýva, že KA Deka nebol schopný preukázať splnenie požiadaviek na akcionárov stanovených príslušnou právnou úpravou, a to z dôvodu systému obchodovania, ktorý si zvolil, t. j. „global stream system“, ktorý mu neumožňuje poznať totožnosť svojich akcionárov.

75.

Z tohto dôvodu sa zdá, že problém v prejednávanej veci nastáva iba v skutkovej oblasti. Aj keby mal takýto dôkaz napokon zlyhať, pretože dotknutý PKIPCP možno nie je zo skutkového hľadiska schopný zaobstarať si predmetné informácie, domnievam sa, že ide o situáciu, ktorú možno pripísať jeho sfére zodpovednosti. ( 40 )

76.

Predmetné orgány finančnej správy môžu preto podľa môjho názoru v prípade neposkytnutia informácií dotknutým subjektom odoprieť požadovanú daňovú výhodu. Ako už totiž Súdny dvor uviedol v obdobnej veci, chýbajúci tok informácií, s ktorým je dotknutý subjekt konfrontovaný, nie je problémom, za ktorý by mal niesť zodpovednosť dotknutý členský štát. ( 41 ) Inak povedané, ako uviedol vnútroštátny súd, dôsledky vlastnej neschopnosti preukázať splnenie požiadaviek stanovených príslušnými daňovými predpismi má znášať dotknutý subjekt.

80.

V tomto ohľade je tiež potrebné uviesť, že v článku 7 ods. e) uvedenej smernice sa stanovuje, že osobné údaje možno spracovať, ak je toto spracovanie „nevyhnutné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo v uplatňovaní oficiálneho poverenia zvereného kontrolórovi, alebo tretej strane, ktorej sa údaje odhalia“.

81.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výber daní, v záujme ktorého sa vyhotovujú dokumenty týkajúce sa akcionárov alebo majiteľov podielov v dotknutých PKIPCP, ktoré sa zasielajú daňovým orgánom, treba považovať za úlohu vykonávanú vo verejnom záujme v zmysle uvedeného ustanovenia, ( 43 ) s tým dôsledkom, že ju možno považovať za súčasť taxatívneho a obmedzujúceho zoznamu prípadov, v ktorých možno spracovanie osobných údajov považovať za prípustné v zmysle článku 7 smernice 95/46. ( 44 )

82.

Ďalej treba uviesť, že v konaní pred Súdnym dvorom bola vznesená námietka, že holandské daňové orgány prakticky vyžadujú údaje slúžiace na kontrolu splnenia požiadaviek na akcionárov iba od nerezidentských PKIPCP a nie od rezidentov. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby túto skutočnosť preskúmal, je však zrejmé, že ak by sa to skutočne potvrdilo, takéto diskriminačné uplatňovanie v neprospech nerezidentských PKIPCP by predstavovalo jednoznačný problém, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s právom Únie.

86.

V tomto ohľade uvádzam, že podľa predmetných ustanovení, v znení platnom do zavedenia legislatívnych zmien z roku 2007, sa odlišovalo medzi subjektmi, ktorých akcie alebo podiely boli kótované na amsterdamskej burze, a subjektmi, ktorých akcie alebo podiely takto kótované neboli. Subjekty uvedené ako prvé podliehali požiadavkám na akcionárov uvedeným v bode 15 vyššie, ktoré boli menej prísne než požiadavky uvedené v bode 16 vyššie, ktoré museli na účely využívania postavenia DSKI naopak spĺňať subjekty, ktorých akcie alebo podiely neboli kótované na amsterdamskej burze.

87.

Takýto rozdiel v zaobchádzaní, založený na kritériu kótovania na amsterdamskej burze, nie je presvedčivý. Nie je totiž jasný dôvod, pre ktorý by malo byť uvedené kritérium relevantné, pokiaľ ide o podriadenie PKIPCP na účely ich prístupu k režimu DSKI menej prísnym požiadavkám. Uplatnenie takéhoto kritéria by mohlo totiž v skutočnosti viesť k tomu, že výhoda spočívajúca v postavení DSKI by bola prednostne, ak nie výlučne, prístupná rezidentským subjektom, ktoré sú ako jediné schopné splniť uvedené požiadavky, čím by sa v podstate podobné nerezidentské subjekty pripravili o možnosť využívať výhodnejšie daňové zaobchádzanie. Pokiaľ by to zodpovedalo skutočnosti, predmetné ustanovenia by predstavovali obmedzenie v zmysle bodov 44 a 45 vyššie.

88.

91.

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, na základe ktorej sa nerezidentskému PKIPCP nepriznáva nárok na vrátenie dane z dividend, ktorá sa zrazila z dividend prijatých od subjektov usadených v danom členskom štáte, a to z dôvodu, že dotknutý PKIPCP nepreukázal splnenie niektorých požiadaviek týkajúcich sa zloženia jeho akcionárov, stanovených právnymi predpismi predmetného členského štátu, za predpokladu, že po prvé daňové orgány vyžadujú splnenie požiadaviek na akcionárov rovnako od rezidentských aj nerezidentských PKIPCP a po druhé, že rozdiel v zaobchádzaní založený na kritériu kótovania na burze daného členského štátu, v prejednávanej veci ide o amsterdamskú burzu, v skutočnosti nepredstavuje výhodnejšie zaobchádzanie so subjektmi, ktoré sú rezidentmi predmetného členského štátu, pričom rozhodnutie o tejto otázke prináleží vnútroštátnemu súdu.

D.

O tretej prejudiciálnej otázke

92.

Stanovenie povinnosti prerozdeliť zisk, na ktorú odkazuje tretia prejudiciálna otázka, súvisí s cieľom predmetného režimu týkajúceho sa DSKI. Ako sa uviedlo v bode 6 vyššie, uvedený režim sleduje cieľ vyrovnať postavenie hospodárskych subjektov investujúcich prostredníctvom DSKI s postavením subjektov, ktoré investujú priamo, čím by sa predišlo riziku dvojitého zdanenia, ku ktorému by došlo, ak by vyplácané dividendy podliehali zdaneniu na úkor dotknutého PKIPCP a na úkor majiteľov jeho podielov. Základom režimu DSKI sú dva mechanizmy: na jednej strane ide o oslobodenie DSKI od dane z dividend, ktoré sa realizuje prostredníctvom vrátenia zrážkovej dane zrazenej z dividend vyplatených holandskými spoločnosťami, na druhej strane ide o povinnosť prerozdeliť zisk.

95.

Ako vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila holandská vláda, povinnosť prerozdelenia úzko súvisí s povinnosťou DSKI, uvedenou v bode 12 vyššie, vybrať pri vyplácaní zisku od svojich akcionárov alebo majiteľov podielov prostredníctvom zrážky pri zdroji holandskú daň z dividend. Týmto spôsobom sa zdanenie daňou z dividend presúva z úrovne DSKI na úroveň akcionárov alebo majiteľov podielov predmetných fondov.

96.

Povinnosť prerozdelenia sa vzťahuje bez rozdielu na holandské a tiež na nerezidentské PKIPCP, pričom ide o povinnosť skutočného prerozdelenia zisku.

97.

KA Deka, s podporou Nederlandse Orde van Belastingadviseurs a spoločnosti Loyens et Loeff, zastáva na jednej strane názor, že nerezidentský PKIPCP musí mať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora možnosť preukázať, že v členskom štáte, v ktorom je usadený, spĺňa podmienky, ktoré sú rovnocenné s podmienkami uplatniteľnými v Holandsku. ( 47 ) Keďže podľa nemeckého práva sa nevyplatený zisk zdaňoval na úrovni majiteľa podielu, ako keby došlo k jeho vyplateniu, v prejednávanej veci existovala podmienka, ktorá bola rovnocenná s povinnosťou prerozdelenia stanovenou v holandskom právnom poriadku. Naproti tomu požiadavka, aby podmienky stanovené spornou vnútroštátnou právnou úpravou a právnymi predpismi štátu sídla nerezidentského PKIPCP na účely využívania zvýhodneného daňového režimu boli úplne rovnaké, by znamenalo ohroziť voľný pohyb kapitálu, keďže zahraničný fond by ako súčasť cudzieho právneho poriadku nemohol nikdy prakticky splniť podmienky stanovené holandskými právnymi predpismi.

100.

Komisia sa v podstate pripája k tomuto stanovisku a zastáva názor, že odmietnutie zohľadniť na účely vrátenia zrážkovej dane z dividend povinnosti týkajúce sa vyplatenia zisku stanovené v štáte sídla nerezidentského PKIPCP, ktoré sú porovnateľné, hoci nie identické, s povinnosťami stanovenými v rámci predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy, treba považovať za nezlučiteľné s článkom 63 ZFEÚ.

101.

Nemecká vláda sa naopak domnieva, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti základných slobôd nemôžu zaväzovať členský štát, čiže v prejednávanej veci Holandsko, aby zohľadňovalo daňové právne predpisy iného členského štátu, t. j. v prejednávanej veci nemeckú právnu úpravu. Na podporu tohto tvrdenia sa nemecká vláda odvoláva na judikatúru uvedenú v bode 49 vyššie, podľa ktorej členský štát nie je povinný prispôsobiť vlastný daňový systém rôznym daňovým systémom iných členských štátov, ani zohľadniť na účely uplatnenia vlastných daňových predpisov prípadné nepriaznivé dôsledky závislé od osobitosti právnej úpravy iného členského štátu.

Predovšetkým je potrebné preskúmať, či odmietnutie vnútroštátnych daňových orgánov vrátiť zrážkovú daň nerezidentskému PKIPCP, ktoré nesplnilo povinnosť skutočného prerozdelenia zisku stanovenú vnútroštátnymi predpismi, pričom v členskom štáte sídla tohto PKIPCP sa však takýto zisk považuje za vyplatený alebo sa zahŕňa do dane, ktorý daný členský štát vyberá od akcionárov alebo majiteľov podielov dotknutého PKIPCP, predstavuje alebo nepredstavuje v prípade, akým je prípad prejednávaný v konaní pred vnútroštátnym súdom, obmedzenie voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ.

105.

V tejto súvislosti pripomínam, že pod obmedzením treba rozumieť akékoľvek opatrenie, ktoré sťažuje cezhraničný prevod kapitálu alebo ho robí menej atraktívnym, a preto je spôsobilé investora od takého prevodu odradiť. ( 48 )

106.

Hoci sa povinnosť skutočného prerozdelenia vzťahuje bez rozdielu na rezidentské aj nerezidentské PKIPCP, v prejednávanej veci môže podľa môjho názoru vyvolať obmedzujúce účinky voči určitým kategóriám nerezidentských PKIPCP.

107.

110.

Z týchto úvah vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, podľa môjho názoru predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré článok 63 ZFEÚ v zásade zakazuje.

2. O porovnateľnosti situácií, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej

111.

Zásadná otázka v prejednávanej veci však spočíva v preskúmaní toho, či sú dve situácie uvedené v bode 107 vyššie, čiže prípad rezidentského PKIPCP, ktorý splnil povinnosť skutočného prerozdelenia zisku, a prípad nerezidentského PKIPCP, pre ktorý je splnenie tejto povinnosti nemožné alebo príliš zložité, pričom v členskom štáte jeho sídla sa zisk považuje za vyplatený a z tohto dôvodu sa tam zdaňuje, objektívne porovnateľné. Ak by porovnateľné neboli, skutočnosť, že z vrátenia zrážkovej dane sa vylučuje druhá kategória PKIPCP, by bolo možné v súlade so zásadami uvedenými v bodoch 61 až 63 vyššie považovať za odôvodnenú objektívnym rozdielom v situácii medzi predmetnými dvoma kategóriami PKIPCP. ( 52 )

112.

Analýzu porovnateľnosti dvoch predmetných situácií uvedených v bode 111 vyššie treba preto vykonať s ohľadom na cieľ režimu týkajúceho sa DSKI, s ktorým, ako bolo uvedené, súvisí stanovenie povinnosti skutočného prerozdelenia. ( 54 )

116.

Uvedený režim sleduje v zásade cieľ predísť, pokiaľ ide o skupiny investorov, pre ktorých je určený, dvojitému zdaneniu dividend vyplatených od spoločností usadených v Holandsku, a to presunutím zdanenia z úrovne PKIPCP na úroveň jeho akcionárov alebo majiteľov podielov.

117.

V tejto súvislosti sa predovšetkým domnievam, že pokiaľ ide o poberanie dividend od holandských spoločností zo strany PKIPCP, dve predmetné situácie sú v zásade porovnateľné vo vzťahu k cieľu, ktorý sledujú príslušné vnútroštátne ustanovenia.

118.

Keďže si Holandsko zvolilo možnosť uplatňovať svoju daňovú právomoc na príjmy, konkrétne dividendy, ktoré získali nerezidentské PKIPCP, tieto PKIPCP sa z tohto dôvodu nachádzajú v porovnateľnej situácii ako PKIPCP, ktoré sú rezidentmi v Holandsku, pokiaľ ide o riziko dvojitého hospodárskeho zdanenia dividend vyplatených spoločnosťami, ktoré sú v Holandsku rezidentmi. ( 57 )

122.

V druhom rade je však potrebné analyzovať porovnateľnosť dvoch predmetných situácií, pokiaľ ide o presunutie zdanenia dividend vyplatených holandskými spoločnosťami z úrovne PKIPCP na úroveň ich akcionárov alebo majiteľov podielov.

123.

Aj v tejto súvislosti sú však dve predmetné situácie podľa môjho názoru objektívne porovnateľné, pokiaľ ide o cieľ predísť dvojitému zdaneniu dividend spoločností usadených v Holandsku.

124.

127.

Skutočnosť, že nerezidentský PKIPCP nepodlieha povinnosti zrážkovej dane, pokiaľ ide o holandskú daň zo zisku, ktorý vypláca svojim akcionárom alebo majiteľom podielov, t. j. zrážky, ku ktorej dochádza v dôsledku uplatnenia povinnosti skutočného prerozdelenia zisku pochádzajúceho z prijatia dividend od holandských spoločností, nespochybňuje záver o porovnateľnosti dvoch predmetných situácií. Táto skutočnosť totiž v tejto situácii nepredstavuje objektívny rozdiel, ktorý by mohol byť dôvodom pre rozdielne zaobchádzanie medzi dvoma predmetnými situáciami, pokiaľ ide o vrátenie zrážkovej dane z dividend, ktoré dotknutému PKIPCP vyplatili holandské spoločnosti.

128.

V príslušnej judikatúre sa stanovuje, že v prípade, keď cieľom právnej úpravy spornej vo veci samej je presunúť úroveň zdanenia z investičného nástroja na akcionára tohto nástroja, sú to v zásade materiálne podmienky daňovej právomoci k príjmom akcionárov, ktoré treba považovať za rozhodujúce, a nie použitá technika zdanenia. ( 58 )

129.

Nemožnosť podriadiť majiteľov podielov, ktorí nie sú rezidentmi, ( 59 ) dani zo zisku vyplácaného nerezidentskými PKIPCP a pochádzajúceho z dividend vyplatených holandskými spoločnosťami, je iba logickým dôsledkom rozhodnutia, ktoré Holandsko vykonalo na základe uplatnenia vlastnej daňovej autonómie, presunúť úroveň zdanenia z nástroja na akcionára. ( 60 )

3. O dôvodnosti obmedzenia

133.

Holandsko nepoukázalo na nijaký naliehavý dôvod verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval sporné právne predpisy. V tomto ohľade sa navyše domnievam, že úvahy Súdneho dvora v rozsudku Fidelity Funds – ktorého predmetom bola, ako sa uviedlo, do istej miery podobná právna úprava, akou je právna úprava sporná vo veci samej –, pokiaľ ide o odôvodnenie týkajúce sa nutnosti zaistiť zachovanie vyváženého rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi ( 61 ) a potreby zachovať koherenciu daňového systému, ( 62 ) možno v zásade uplatniť na situáciu v prejednávanej veci.

134.

Pokiaľ totiž ide v prvom rade o vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi, z judikatúry vyplýva, že ak sa členský štát rozhodol nezdaniť PKIPCP rezidentov prijímajúcich dividendy vnútroštátneho pôvodu – ako v prípade, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, v rámci uplatnenia vrátenia zrážkovej dane z dividend vyplatených holandskými spoločnosťami –, nemôže sa odvolávať na potrebu zabezpečenia vyváženého rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi, aby tým odôvodnil zdanenie PKIPCP nerezidentov poberajúcich takéto príjmy, ( 63 ) čiže v prejednávanej veci dividend vyplatených spoločnosťami usadenými v Holandsku.

135.

138.

Na základe uvedeného je zrejmé, že obmedzenie vyplývajúce z uplatnenia právnych predpisov, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, nemožno odôvodniť ani nutnosťou zabezpečiť vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi, ani potrebou zachovať koherenciu daňového systému.

139.

S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že na tretiu prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom je potrebné odpovedať tak, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, na základe ktorej sa nerezidentskému PKIPCP nepriznáva nárok na vrátenie dane z dividend, ktorá sa zrazila z dividend prijatých od subjektov usadených v predmetnom členskom štáte, a to z dôvodu, že dotknutý PKIPCP nesplnil povinnosť, stanovenú daňovými právnymi predpismi daného členského štátu, prerozdeliť medzi svojich akcionárov alebo majiteľov podielov do ôsmych mesiacov od konca rozpočtového roka zisk vyplatený subjektmi, ktoré sú rezidentmi dotknutého členského štátu, v prípade, ak sa preukáže, že pre takýto nerezidentský PKIPCP je splnenie uvedenej podmienky nemožné alebo príliš zložité a ak sa predmetný zisk v súlade s právnou úpravou členského štátu sídla dotknutého nerezidentského PKIPCP považuje za vyplatený alebo sa zahŕňa do dane, ktorú členský štát, ktorého je PKIPCP rezidentom, vyberá od akcionárov alebo majiteľov podielov, ako keby sa daný zisk vyplatil, zatiaľ čo predmetné vrátenie dane sa priznáva v prospech rezidentského PKIPCP, ktorý po odpočítaní dane z dividend príslušného členského štátu uvedenú podmienku spĺňa.

Článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, na základe ktorej sa nerezidentskému PKIPCP nepriznáva nárok na vrátenie dane z dividend, ktorá sa zrazila z dividend prijatých od subjektov usadených v predmetnom členskom štáte, a to z dôvodu, že dotknutý PKIPCP nesplnil povinnosť, stanovenú daňovými právnymi predpismi daného členského štátu, prerozdeliť medzi svojich akcionárov alebo majiteľov podielov do ôsmich mesiacov od konca rozpočtového roka zisk vyplatený subjektmi, ktoré sú rezidentmi dotknutého členského štátu, v prípade, ak sa preukáže, že pre takýto nerezidentský PKIPCP je splnenie uvedenej podmienky nemožné alebo príliš zložité a ak sa predmetný zisk v súlade s právnou úpravou členského štátu sídla dotknutého nerezidentského PKIPCP považuje za vyplatený alebo sa zahŕňa do dane, ktorú členský štát, ktorého je PKIPCP rezidentom, vyberá od akcionárov alebo majiteľov podielov, ako keby sa daný zisk vyplatil, zatiaľ čo predmetné vrátenie dane sa priznáva v prospech rezidentského PKIPCP, ktorý po odpočítaní dane z dividend príslušného členského štátu uvedenú podmienku spĺňa.

( 1 ) Jazyk prednesu: taliančina.

( 2 ) Súdny dvor už mal príležitosť zaoberať sa zlučiteľnosťou niektorých aspektov tohto režimu, v znení platnom v príslušnom období, v rozsudku z 20. mája 2008, Orange European Smallcap Fund ( C‑194/06 , EU:C:2008:289 ).

( 3 ) V dôsledku legislatívnych zmien zavedených v roku 2007 bola na jednej strane zrušená podmienka týkajúca sa miesta usadenia a na druhej strane bolo namiesto taxatívneho výpočtu právnych foriem, ktoré boli povinné, aby dané subjekty bolo možné kvalifikovať ako DSKI, zavedené ustanovenie, podľa ktorého subjekty založené podľa práva členského štátu Európskej únie môžu požiadať o to, aby boli kvalifikované ako DSKI, za predpokladu, že tieto subjekty „sa v každom prípade nachádzajú v rovnakej situácii“ a „svojím charakterom a organizáciou sú porovnateľné“ s akciovými spoločnosťami, spoločnosťami s ručením obmedzeným alebo podielovými fondmi podľa holandského práva.

( 10 ) Podľa článku 13 daňovej dohody uzatvorenej 16. júna 1959 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Holandskom, naposledy zmenenej tretím dodatkovým protokolom zo 4. júna 2004.

( 11 ) Pozri bod 52 rozsudku Fidelity Funds a bod 6 vyššie.

( 12 ) Pozri body 40 až 45 rozsudku Fidelity Funds.

( 13 ) Pozri na jednej strane body 49 až 63 rozsudku Fidelity Funds a na druhej strane body 66 až 76 a 77 až 86 rovnakého rozsudku.

( 14 ) Pozri okrem iného rozsudok z 25. júla 2018, TTL ( C‑553/16 , EU:C:2018:604 , bod 44 a citovaná judikatúra).

( 15 ) Pozri rozsudok Fidelity Funds (bod 40 a tam citovaná judikatúra).

( 22 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2015, X ( C‑686/13 , EU:C:2015:375 , body 33 a 34 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2008, Krankenheim Ruhesitz am Wannsee‑Seniorenheimstatt ( C‑157/07 , EU:C:2008:588 , body 49 a 50 a citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri najmä body 31 až 35 rozsudku.

( 25 ) Záver vyplývajúci z analýzy tejto judikatúry nie je podľa môjho názoru v rozpore s rozsudkom zo 14. apríla 2016, Sparkasse Allgäu ( C‑522/14 , EU:C:2016:253 ), na ktorý nemecká vláda odkázala na pojednávaní. V tomto rozsudku Súdny dvor vyhlásil, že článok 49 ZFEÚ nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá úverovým inštitúciám so sídlom v tomto členskom štáte ukladá povinnosť informovať vnútroštátne orgány o aktívach uložených alebo spravovaných v ich nesamostatných pobočkách usadených v inom členskom štáte v prípade smrti majiteľa týchto aktív, ktorý bol rezidentom prvého členského štátu, aj keď druhý členský štát nestanovuje porovnateľnú oznamovaciu povinnosť a úverové inštitúcie v tomto štáte podliehajú bankovému tajomstvu chránenému trestnými sankciami. Súdny dvor v uvedenom rozsudku v podstate uznal slobodnú možnosť členských štátov rozšíriť povinnosť, ktorej cieľom je zabezpečiť účinnosť daňových kontrol, na nesamostatné pobočky vnútroštátnych úverových inštitúcií pôsobiace v zahraničí (pozri najmä bod 29 tohto rozsudku).

( 26 ) O pojme obmedzenie voľného pohybu kapitálu pozri bod 40 vyššie.

( 27 ) Nemecká vláda sa na pojednávaní výslovne odvolala na pripomienky Komisie prednesené v prejednávanej veci C‑565/18, Société Générale.

( 34 ) Rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević ( C‑630/17 , EU:C:2019:123 , bod 71 a citovaná judikatúra).

( 35 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2011, Meilicke a i. ( C‑262/09 , EU:C:2011:438 , bod 37 ).

( 36 ) Pozri rozsudky z 10. februára 2011, Haribo ( C‑436/08 a C‑437/08 , EU:C:2011:61 , bod 95 a citovaná judikatúra), a z 30. júna 2011, Meilicke a i. ( C‑262/09 , EU:C:2011:438 , bod 45 ).

( 37 ) Konkrétne o preukázaní splnenia podmienok stanovených daňovými právnymi predpismi pozri rozsudok z 30. júna 2011, Meilicke a i. ( C‑262/09 , EU:C:2011:438 , bod 45 ).

( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. februára 2011, Haribo ( C‑436/08 a C‑437/08 , EU:C:2011:61 , body 96 a 97 ), a z 30. júna 2011, Meilicke a i., ( C‑262/09 , EU:C:2011:438 , bod 46 ).

( 39 ) Pozri v rovnakom zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v spojených veciach Haribo ( C‑436/08 a C‑437/08 , EU:C:2010:668 , bod 54 ).

( 46 ) Z opisu uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania konkrétne vyplýva, že v nemeckom daňovom systéme platila v príslušnom období na účely určenia základu dane domnienka, že jednotlivcom, ktorí vlastnili podiely v podielovom fonde, sa vyplácala minimálna (teoretická) suma dividend. V prípade, ak reálne vyplatené dividendy neumožnili dosiahnutie tejto minimálnej sumy, základ dane sa zvýšil s prihliadnutím na dodatočné fiktívne sumy (označované ako „ausschuttungsgleiche Erträge“). Na základe takto stanoveného základu dane využívali jednotlivci vlastniaci podiely v PKIPCP oslobodenie od dane zodpovedajúce polovici predmetného základu dane. Až do roku 2004 vtedajšia nemecká právna úprava umožňovala jednotlivým majiteľom podielov v PKIPCP v plnom rozsahu odpočítať daň z dividend zrazenú investičnému fondu v Holandsku z nemeckej dane vyberanej z polovice vyššie uvedeného zdaniteľného základu. V dôsledku legislatívnej zmeny sa táto možnosť odpočítania v rokoch 2004 až 2008 obmedzila na polovicu holandskej zrážkovej dane, pričom toto odpočítanie nebolo navyše viac možné, ak sa PKIPCP rozhodol odpočítať z dividend zahraničnú zrážkovú daň.

( 47 ) KA Deka odkazuje na rozsudok zo 6. októbra 2011, Komisia/Portugalsko ( C‑493/09 , EU:C:2011:635 , bod 46 ).

( 48 ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Manninen ( C‑319/02 , EU:C:2004:164 , bod 28 ), s odkazom na rozsudok zo 16. marca 1999, Trummer a Mayer ( C‑222/97 , EU:C:1999:143 , bod 26 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Amurta ( C‑379/05 , EU:C:2007:323 , bod 28 ).

( 55 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Fidelity Funds (bod 54 a citovaná judikatúra).

( 56 ) Tamže, bod 55 a citovaná judikatúra.

( 57 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Fidelity Funds (bod 56 a citovaná judikatúra).

( 58 ) Pozri rozsudok Fidelity Funds (bod 60).

( 59 ) Holandsko môže v každom prípade uplatniť svoju daňovú právomoc voči majiteľom podielov nerezidentských PKIPCP, ktorí sú jeho rezidentmi, a to napriek tomu, že nerezidentský PKIPCP nepodlieha zrážkovej dani zo zisku, ktorý vypláca.

( 60 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Fidelity Funds (bod 62).