C-312/17

62017CC0312

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 29. mája 2018 ( 1 )

Vec C‑312/17

Surjit Singh Bedi

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania má Súdny dvor posúdiť uplatňovanie pravidiel diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí, stanovených v smernici Rady 2000/78/ES ( 2 ) v prípade pracovníka, ktorému vznikol nárok na príspevky podľa kolektívnej zmluvy poskytované s cieľom zabezpečiť primerané uspokojenie životných potrieb pracovníkov, ktorí stratili prácu, a ktorého právo na tieto príspevky bolo ukončené, pretože získal nárok na predčasný starobný dôchodok, splatný (hoci v zníženej výške) na základe svojho zdravotného postihnutia. V dôsledku toho pracovník utrpel značnú finančnú škodu.

Právny rámec

Právo EÚ

Zmluva o fungovaní Európskej únie

2.

V článku 157 ods. 2 ZFEÚ sa uvádza:

Podľa článku 2 uvedenej smernice v rozsahu relevantnom pre tieto návrhy:

„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2. Na účely odseku 1:

a)

o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

b)

5.

Podľa článku 3 smernice 2000/78 v rozsahu relevantnom pre tieto návrhy:

„1. V rámci právomocí delegovaných na [Európsku úniu] sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

…

c)

podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;

a)

zrušenie všetkých zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, ktoré odporujú zásade rovnakého zaobchádzania;

b)

vyhlásenie alebo možnosť vyhlásiť za neplatné alebo zmeniť a doplniť všetky ustanovenia odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania, ktoré sú zahrnuté do zmlúv alebo kolektívnych zmlúv, vnútorných pravidiel podnikov alebo pravidiel vzťahujúcich sa na slobodné povolania a profesie a na zamestnanecké a zamestnávateľské organizácie.“

Vnútroštátne ustanovenia

7.

10.

Pán Surjit Singh Bedi sa narodil 3. augusta 1954 a je považovaný za zdravotne ťažko postihnutú osobu s 50 % mierou postihnutia. V roku 1978 začal pracovať pre ozbrojené sily Spojeného kráľovstva rozmiestnené v Nemecku ako civilný zamestnanec, naposledy ako strážnik v posádke v meste Münster (Nemecko). Z dôvodu zrušenia tejto posádky dostal 31. decembra 2013 výpoveď. Od 1. marca 2014 pracuje ako strážnik v súkromnom podniku. Tento pracovný vzťah stále trvá, pričom od 1. apríla 2016 je zamestnaný na základe zmluvy na rôzny počet hodín práce na každý mesiac, čomu zodpovedá aj jeho výška platu, ktorá je zakaždým iná.

11.

14.

Pán Bedi následne podal odvolanie proti tomuto rozsudku na Landesarbeitsgericht Hamm (Vyšší pracovný súd Hamm, Nemecko), pričom zároveň žiadal o príkaz na vyplatenie príspevku za obdobie od apríla do decembra 2016, spolu v sume 3049,92 eura.

15.

Keďže nie je isté, či rozhodnutie o zastavení vyplácania príspevku pánovi Bedimu predstavuje diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia zakázanú v súlade so smernicou 2000/78, daný súd položil Súdnemu dvoru túto otázku:

„Má sa článok 2 ods. 2 [smernice 2000/78] vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu v kolektívnej zmluve, podľa ktorého poberanie dočasného príspevku poskytovaného s cieľom zabezpečiť primerané uspokojenie životných potrieb pracovníkov, ktorí stratili prácu, na základe základnej mzdy upravenej v kolektívnej zmluve až do dosiahnutia ekonomického zabezpečenia prostredníctvom nároku na dôchodok zo zákonného dôchodkového poistenia skončí vznikom nároku na poberanie predčasného starobného dôchodku, a ktorého uplatnenie vychádza z možnosti poberania predčasného starobného dôchodku z dôvodu zdravotného postihnutia?“

16.

19.

Postupne posúdim každý z týchto aspektov.

Pôsobnosť smernice 2000/78: predstavuje príspevok „odmenu“?

20.

Článok 3 smernice 2000/78, nazvaný „Rozsah“, je formulovaný široko. V odseku 1 sa stanovuje, že smernica sa vzťahuje „na všetky osoby tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov“ vo vzťahu okrem iného k „podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“. V odseku 3 sa však uvádza významné obmedzenie, na základe ktorého sa smernica nevzťahuje na „žiadne dávky poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany“.

21.

Súdny dvor konštatoval, že pojem „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ sa má vykladať extenzívne. Odmena zahrňuje najmä „všetky dávky v hotovosti alebo v naturáliách, súčasné alebo budúce, pokiaľ sú vyplácané hoci nepriamo zamestnávateľom pracovníkovi z dôvodu jeho zamestnania, a to buď na základe pracovnej zmluvy, právnych predpisov, alebo dobrovoľne“ ( 6 ). Skutočnosť, že určité dávky sa vyplácajú po skončení pracovného vzťahu, nevylučuje to, že môžu mať povahu „odmeny“ v zmysle článku 157 ZFEÚ. ( 7 ) Okrem toho charakter odmeny takýchto dávok nie je spochybnený na základe jednoduchého faktu, že zodpovedajú rovnako dôvodom sociálnej politiky. ( 8 ) Súdny dvor taktiež rozhodol, že dávky priznané na základe dôchodkového systému, ktorý vo svojej podstate závisí od druhu práce, ktorú dotknutá osoba vykonávala, sa viažu na odmenu, ktorú táto osoba poberala, a spadajú pod článok 157 ods. 2 ZFEÚ. ( 9 )

25.

Ako sa opisuje v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, príspevok umožňuje starším, dlhoročne zamestnaným pracovníkom, ktorí boli prepustení, aby aj po skončení pracovného pomeru dostávali finančnú podporu. Cieľom je zabezpečiť im živobytie a poskytnúť kompenzáciu za ťažkosti, ktoré vyplývajú z nižšej odmeny za prácu v novom pracovnom pomere alebo z dôvodu nezamestnanosti. Zároveň má pracovníkov motivovať, aby zostali súčasťou pracovného života a našli si nový pracovný pomer mimo sektora ozbrojených síl.

26.

28.

Nevidím dôvod, prečo by sa tieto zásady nemali uplatniť aj v tomto prípade. Príspevok sa vypláca na základe kolektívnej zmluvy z dôvodu pracovného vzťahu medzi osobami, ktorými sú pán Bedi a ozbrojené sily rozmiestnené na nemeckom území. V zmluve sa stanovujú opatrenia vo forme príspevku, pri ktorých sa výslovne uvažuje o ukončení tohto vzťahu. Výška vyplácaného príspevku (na základe § 4 kolektívnej zmluvy) sa vypočíta na základe odmeny splatnej pri ukončení pracovného vzťahu. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa uvádza, že príspevok sa vypláca len „dlhoročným“ zamestnancom. Podľa všetkého je preto zjavné, že je splnená aj požiadavka toho, aby sumy priamo záviseli od odpracovaného času. Podľa môjho názoru Komisia správne poznamenáva, že skutočnosť, že príspevok vypláca Nemecko a že je financovaný z príjmov z vnútroštátnej dane, nemá na otázku žiadny vplyv, keďže podľa všetkého je účasť Nemecka v tejto veci súčasťou vnútorných mechanizmov zavedených medzi Nemeckom a štátmi, ktorých vojaci boli predtým rozmiestnení na jeho území. Patrí k nim aj Spojené kráľovstvo z pozície bývalého zamestnávateľa pána Bediho. Rozhodujúca je skutočnosť, či tento členský štát ako pôvodný zamestnávateľ príjemcu zaviedol opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa jeho bývalým zamestnancom vyplácali sumy „z dôvodu ich zamestnania“.

29.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody sa domnievam, že sumy vyplácané formou príspevku môžu byť považované za „odmenu“ na účely článku 157 ZFEÚ a že výnimka stanovená v článku 3 ods. 3 smernice 2000/78 sa v tomto prípade neuplatňuje.

Na základe toho nie je možné uviesť, že zaobchádzanie s pracovníkmi, ako je pán Bedi, predstavuje priamu diskrimináciu. Z toho vyplýva, že je potrebné zvážiť, či nepredstavuje nepriamu diskrimináciu. Podľa podmienok stanovených v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby so zdravotným postihnutím do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami.

33.

35.

Pri podpore tohto druhého výkladu Nemecko odkazuje na judikatúru Súdneho dvora. Cituje najmä i) rozsudok vo veci Burton ( 19 ), ktorej predmetom bol systém pre prípad dobrovoľného odchodu zo zamestnania, v rámci ktorého zamestnancom vznikal nárok na príspevky neskôr ako zamestnankyniam, keďže štandardný vek odchodu do dôchodku pre zamestnankyne bol nižší ako pre zamestnancov, pričom výška príspevku vyplácaná obom kategóriám sa počítala z rovnakého základu; ii) rozsudok vo veci Roberts ( 20 ), ktorá sa týkala dočasného dôchodku vyplácaného zamestnancom odchádzajúcim do predčasného dôchodku z dôvodu zdravotného stavu, pričom po dosiahnutí veku 60 rokov boli príspevky pre ženy nižšie ako príspevky pre mužov s cieľom zohľadniť skutočnosť, že im od tohto veku vzniká nárok na štátny dôchodok, pričom však mechanizmus výpočtu dočasného dôchodku bol neutrálny, a iii) rozsudok vo veci Hlozek ( 21 ), v ktorej sa spor týkal dočasného dôchodku vyplácaného pracovníkom, ktorí dosiahli určitý vek v čase prepustenia v rámci reštrukturalizácie podniku, pričom ženám vznikal nárok na dôchodok o päť rokov skôr ako mužom, keďže ich zákonný vek odchodu do dôchodku nastáva o päť rokov skôr než u ich mužských kolegov.

36.

Nemecko podľa všetkého napokon akceptovalo, že judikatúra Súdneho dvora môže obsahovať aj ďalšie relevantné aspekty. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok vo veci Odar ( 25 ), ktorá sa týkala odstupného v prípade prepustenia, ktoré bolo vyplatené zdravotne ťažko postihnutému pracovníkovi v súlade so sociálnym plánom, podľa ktorého mal nárok na nižšiu sumu, než na akú by mal nárok, ak by nebol zdravotne postihnutý. Neriešila sa otázka, či plnenia v súlade s dotknutým systémom sú neutrálne vo vzťahu k obom kategóriám pracovníkov. Súdny dvor zvážil túto pozíciu vzhľadom na „pracovníkov patriacich do vekovej skupiny blížiacej sa k dôchodku“ a skonštatoval, že boli v porovnateľnej situácii, v akej sú ostatní dotknutí pracovníci v rámci sociálneho plánu, pretože k skončeniu ich pracovnoprávneho vzťahu s ich zamestnávateľom došlo z rovnakého dôvodu a za rovnakých podmienok. Zvýhodnenie pracovníkov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré spočíva v možnosti uplatniť si nárok na dôchodok vo veku, ktorý je nižší o tri roky, než je vek stanovený pre pracovníkov bez zdravotného postihnutia, ich totiž nemôže stavať do osobitnej situácie v porovnaní s týmito pracovníkmi. ( 26 )

39.

Domnievam sa, že táto judikatúra je pre prejednávanú vec oveľa relevantnejšia než rozsudky diskutované v bodoch 35 a 36 vyššie. Zostáva však otázkou, či je možné ju presne uplatniť. Konkrétne, je okolnosť, že i) vo veci Odar sa skutočnosti týkali výpočtu jednorazového odstupného, ktoré bolo znížené v prípade pracovníkov s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom zohľadniť ich skorší nárok na starobný dôchodok, pričom ii) v tomto prípade dávky pozostávajú z pravidelných platieb podľa kolektívnej zmluvy, ktoré boli ukončené na základe vzniku nároku na poberanie predčasného starobného dôchodku, dostatočnou okolnosťou na odlíšenie týchto dvoch situácií?

Nepriama diskriminácia: výnimky upravené v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78

43.

Vzhľadom na to sú ďalšími otázkami, ktoré je potrebné riešiť, otázka, či predmetné opatrenie môže byť považované za objektívne odôvodnené oprávneným cieľom, a otázka, či prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné na účely článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) smernice 2000/78.

44.

Nemecko (v pripomienkach predložených vo vlastnom mene, ako aj v pripomienkach predložených ako zástupca Spojeného kráľovstva) tvrdí, že v prípade opatrenia existuje oprávnený cieľ. V relevantnom rozsahu ( 28 ) upozorňuje najmä na skutočnosť, že príspevok sa vypláca zo štátnych finančných prostriedkov a že tieto sú vo svojej podstate obmedzené. Neexistuje dobrý dôvod na pokračovanie vyplácania príspevku, ak má príjemca zabezpečené uspokojenie životných potrieb v inej forme. Poznamenáva, že Súdny dvor skonštatoval, že riadne hospodárenie so štátnymi zdrojmi môže v takomto prípade predstavovať oprávnený cieľ.

45.

Argumentácia Nemecka ma v tomto prípade nepresvedčila. Predovšetkým jeho prístup vychádza z predpokladu, že cieľ zvýhodnenia pracovníkov vo finančnej núdzi sa môže považovať za zanikajúci, ak príjemcovi predmetnej dávky vznikne nárok na dôchodok. Predpokladá sa tu, že výška dôchodku bude dostatočná na kompenzáciu tejto finančnej núdze. Zatiaľ čo úroveň štátneho starobného dôchodku môže byť v každom členskom štáte iná, nie je možné predpokladať, že aj v prípade jeho poberania v plnej výške budú tieto dôchodky vo všetkých prípadoch dostatočné na zabezpečenie aspoň určitej miery pohodlného života príjemcu. V prípade, že výška dôchodku je znížená vzhľadom na jeho predčasnosť, je ešte pravdepodobnejšie, že poberaná suma nebude predstavovať dostačujúci príjem. V takom prípade nie je možné „považovať finančnú núdzu za zaniknutú“. Domnievam sa preto, že cieľ poskytovania dostatočného príjmu pre pracovníkov za okolností, v akých sa nachádza aj pán Bedi, môže aj zaniknúť – a opatrenie sa preto môže považovať za primerané – len v prípade, že rozdiel medzi výškou dôchodku, na ktorý vzniká nárok, a výškou príspevku, ktorého vyplácanie sa zastaví, nie je taký, aby sa pracovníci ocitli alebo im hrozilo, že sa ocitnú, naspäť v situácii finančnej núdze, proti ktorej ich príspevok mal zabezpečiť. Rozhodnutie o tom, či to tak je alebo nie, prináleží vnútroštátnemu súdu.

49.

Pokiaľ ide o kritérium nevyhnutnosti, v tom istom členskom štáte sa kladie veľký dôraz na mieru vlastného uváženia, v súvislosti s ktorou Súdny dvor uznal, že sa poskytuje členským štátom pri vymedzovaní opatrení na vykonávanie konkrétneho cieľa v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti. Podľa jeho názoru to platí ešte oveľa viac v prípade, ak sa o predmetnom opatrení rozhodlo medzi sociálnymi partnermi v kolektívnej zmluve. Poznamenáva, že Súdny dvor akceptoval, že títo partneri v tomto kontexte „disponujú širokou mierou voľnej úvahy“ ( 30 ), a vidí rozdiel, ktorý považuje za zásadný, medzi touto situáciou a sociálnym plánom, ktorý bol predmetom konania vo veci Odar. Vo vnútroštátnom práve sa v poslednom spomínanom prípade umožňuje oveľa menšia miera slobody, keďže strany plánu sú povinné zohľadniť okolnosti, ku ktorým dôjde po ukončení pracovného pomeru.

Pri rozhodovaní v tejto veci je podľa môjho názoru najdôležitejšie mať na pamäti situáciu pracovníkov s ťažkým zdravotným postihnutím, akým je pán Bedi, a najmä konkrétne ťažkosti a riziká, ktorým čelia. Cieľom smernice 2000/78 pri jej uplatňovaní na pracovníkov so zdravotným postihnutím je napokon zabrániť tomu, aby títo pracovníci boli diskriminovaní, a tak zlepšiť ich pozíciu na pracovnom trhu. Patrí sem aj zabezpečenie toho, že sa im poskytnú čo najúplnejšie možné príležitosti na danom trhu a že nebudú finančne znevýhodnení. Okrem toho títo pracovníci s väčšou pravdepodobnosťou čelia väčším ťažkostiam pri hľadaní práce v porovnaní s pracovníkmi bez zdravotného postihnutia a tieto ťažkosti sa zvyknú stupňovať s blížiacim sa dôchodkovým vekom. ( 33 ) Je dôležité si pripomenúť, že právo na prácu Súdny dvor uznal už v roku 1974 vydaním rozsudku vo veci Nold/Komisia ( 34 ) a v súčasnosti je zakotvené v článku 15 Charty základných práv Európskej únie ( 35 ).

52.

Takisto je dôležité poznamenať, že príspevok vyplácaný osobám, akou je pán Bedi, zaniká automaticky vznikom ich nároku na poberanie predčasného starobného dôchodku, a to aj napriek tomu, že v tom čase nemusia mať záujem o poberanie dôchodku. Môžu napríklad chcieť zostať zamestnaní a odložiť poberanie dôchodku až do štandardného dôchodkového veku, keď by ho dostali v plnej výške.

53.

Podľa môjho názoru je tento bod centrom všetkých ťažkostí, ktorým čelia sporné vnútroštátne mechanizmy v tejto veci. Nepochybne môže existovať veľa rôznych úplne chvályhodných dôvodov, prečo by zdravotne postihnutí ľudia, akým je pán Bedi, mali mať nárok na predčasné poberanie starobného dôchodku, hoci v zníženej výške, ak by mali záujem túto dávku poberať. Ako poukázalo Nemecko, môžu sa ocitnúť v situácii, v ktorej majú menšiu šancu nájsť si zamestnanie a sú vďační za ponúkanú finančnú podporu. Tieto mechanizmy však neumožňujú pracovníkom žiadnu skutočnú možnosť výberu v prípade, že chcú naďalej pracovať a majú na to príležitosť.

Vzhľadom na tento záver by som chcela doplniť, že sa domnievam, že tvrdenie Nemecka, že vplyv akejkoľvek protiprávnej diskriminácie je v podstate záležitosťou, ktorá by sa mala riešiť na úrovni vnútroštátneho dôchodkového systému, neobstojí. Ak sa majú splniť požiadavky smernice 2000/78, musia subjekty zodpovedné za správu a uplatňovanie kolektívnej zmluvy konať tak, aby ich konanie nepredstavovalo protiprávnu diskrimináciu. Zjavným prvým krokom v tejto veci bude žiadosť o dodatočné finančné prostriedky na odstránenie tohto problému. Vzhľadom na to, že v súčasnosti sa môže len relatívne veľmi málo osôb nachádzať v pozícii, v akej je pán Bedi, je celkom možné, že potrebné finančné prostriedky budú získané. Ak by to tak nebolo, alebo ak by finančné prostriedky pokryli len časť chýbajúceho financovania, alternatívnym riešením – hoci menej uspokojivým – by bolo prerozdeliť dávky na základe zmluvy tak, aby systém ako celok požiadavky spĺňal.

57.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že o predmetných vnútroštátnych pravidlách nemožno tvrdiť, že by spĺňali kritérium nevyhnutnosti, a teda že nespĺňajú podmienky stanovené v článku 2 ods. 2 písm. b) bode i) smernice 2000/78.

58.

Nebolo navrhnuté, že by dodatočné výnimky stanovené v článku 2 ods. 2 písm. b) bode ii), ktoré sa vzťahujú len na osoby so zdravotným postihnutím, a nie na iné kategórie osôb, ktoré smernica chráni, boli v prejednávanej veci relevantné, a preto sa nimi ďalej nezaoberám.

59.

Článok 2 ods. 2 smernice 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu v kolektívnej zmluve, podľa ktorého sa poberanie dočasného príspevku, ktorý sa počíta na základe základnej mzdy upravenej v kolektívnej zmluve a ktorým sa zabezpečuje primerané uspokojenie životných potrieb dlhodobých pracovníkov, ktorí stratili prácu, skončí pre zdravotne postihnutých pracovníkov vznikom nároku dotknutého pracovníka na poberanie predčasného zníženého starobného dôchodku, pričom i) pracovné sily bez zdravotného postihnutia môžu pokračovať v poberaní dočasného príspevku, až kým im nevznikne právo na poberanie starobného dôchodku v štandardnom veku odchodu do dôchodku v plnej výške, a ii) zdravotne postihnutí pracovníci nemajú možnosť pokračovať v poberaní príspevku do dosiahnutia štandardného dôchodkového veku, čo by im umožnilo zúčastňovať sa na pracovnom trhu rovnako ako pracovníkom, ktorí nie sú zdravotne postihnutí, ale namiesto toho musia zniesť značnú finančnú ujmu v prípade, že chcú mať možnosť pracovať, až kým nebudú mať nárok poberať starobný dôchodok v plnej výške.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ).

( 3 ) Článok 5 smernice 2000/78 sa nazýva „Primerané prispôsobenia pre osoby so zdravotným postihnutím“. Zaväzuje zamestnávateľov vykonať vhodné opatrenia, aby za určitých okolností poskytli osobám so zdravotným postihnutím primerané prispôsobenia.

( 10 ) Pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Dittrich a i. ( C‑124/11, C‑125/11 a C‑143/11 , EU:C:2012:771 , bod 35 ).

( 11 ) Pozri rozsudok zo 6. decembra 2012, Dittrich a i. ( C‑124/11, C‑125/11 a C‑143/11 , EU:C:2012:771 , body 37 a 39 a citovaná judikatúra).

( 12 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 2008, Maruko ( C‑267/06 , EU:C:2008:179 , bod 48 ).

( 13 ) Vo veci Dittrich a i.

( 14 ) Vo veci Maruko.

( 15 ) Pozri rozsudok z 9. decembra 2004, Hlozek ( C‑19/02 , EU:C:2004:779 , bod 38 ).

( 22 ) Pozri v tomto zmysle body 15 a 16 rozsudku zo 16. februára 1982 ( 19/81 , EU:C:1982:58 ).

( 23 ) Pozri bod 23 rozsudku z 9. novembra 1993 ( C‑132/92 , EU:C:1993:868 ).

( 24 ) Pozri bod 49 rozsudku z 9. decembra 2004 ( C‑19/02 , EU:C:2004:779 ).

( 25 ) Rozsudok zo 6. decembra 2012 ( C‑152/11 , EU:C:2012:772 ).

( 26 ) Pozri body 61 a 62 rozsudku.

( 27 ) Pozri bod 61 rozsudku.

( 34 ) Rozsudok zo 14. mája 1974 ( 4/73 , EU:C:1974:51 , body 12 až 14 ).

( 35 ) Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389 .

( ) Pozri rozsudok zo 6. decembra 2012 ( C‑152/11 , EU:C:2012:772 , bod 70 ).