C-515/17

proti

Výkonnej agentúre pre výskum (REA) (C‑515/17 P)

a

Poľská republika

proti

Uniwersytet Wrocławski,

IV. Konanie na Súdnom dvore

V. Posúdenie

A. Genéza a aktuálne problémy

1. Vývoj judikatúry týkajúcej sa článku 19 tretieho odseku Štatútu

a) Pôvod v práve hospodárskej súťaže

b) „Presun“ požiadavky nezávislosti na článok 19 tretí odsek Štatútu

a) Článok 19 štvrtý odsek Štatútu

b) Článok 19 tretí odsek Štatútu

2. Účel právneho zastupovania

C. Prehodnotené skúmanie

1. Hmotnoprávny rozmer

a) Oprávnenie na zastupovanie pred vnútroštátnymi súdmi

VII. Návrh

I. Úvod

1.

Kto je oprávnený zastupovať neprivilegovaného žalobcu v konaní o žalobe na Súdnom dvore Európskej únie? Kto je, ako stanovuje článok 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, „advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu“?

2.

Postup overovania formálnej kvalifikácie advokáta, príslušných osvedčení a jeho oprávnenia konať v mene daného žalobcu je tradične zriedkakedy stredobodom záujmu (judikatúry). Postup overovania prebiehal pokojne a jednotvárne ako rutinná úloha súdnych kancelárií, pričom diskusie venované tejto problematike boli vyhradené skutočným znalcom a nadšencom konania na súdoch Únie. Mohlo by to tak byť aj naďalej, keby sa postup overovania, ktorý je za normálnych okolností formalitou, postupne nezmenil na niečo úplne odlišné.

II. Právny rámec

6.

Článok 19 Štatútu stanovuje:

„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.

Štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a taktiež Dozorný úrad EZVO uvedený v tejto dohode, sú zastupované rovnakým spôsobom.

Ostatné strany zastupuje advokát.

Článok 51 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „RPVS“) sa týka „Povinnosti zastúpenia“ v konaniach o žalobách a znie takto:

„1. Účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 štatútu.

2. Advokát, ktorý zastupuje účastníka konania v konaní pred Všeobecným súdom alebo mu poskytuje právnu pomoc, musí v kancelárii Všeobecného súdu uložiť osvedčenie o tom, že je oprávnený zastupovať v konaní pred súdom členského štátu alebo zmluvného štátu Dohody o EHP.

3. Advokáti musia v prípade, že účastníkom konania, ktorého zastupujú, je právnická osoba podľa súkromného práva, uložiť v kancelárii Všeobecného súdu plnomocenstvo udelené touto osobou.

4. Ak listiny uvedené v odsekoch 2 a 3 nie sú uložené, tajomník určí dotknutému účastníkovi konania primeranú lehotu na ich predloženie. Ak v určenej lehote nedôjde k predloženiu požadovaných listín, Všeobecný súd rozhodne, či má nesplnenie tejto náležitosti za následok formálnu neprípustnosť žaloby alebo vyjadrenia.“

III. Napadnuté uznesenie

12.

Všeobecný súd ďalej vysvetlil, že chápanie úlohy advokáta v právnom poriadku Európskej únie, ktorý vychádza zo spoločných právnych tradícií členských štátov, na ktorých je založený článok 19 Štatútu, spočíva v tom, že advokát spolupracuje na výkone spravodlivosti a úplne nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti musí poskytovať právnu pomoc v súlade s potrebami klienta. ( 5 ) Pojem nezávislosť advokátov nie je určený len pozitívne (odkazom na etické povinnosti profesie), ale aj negatívne (neexistenciou pracovného pomeru). ( 6 )

13.

Odvolávajúc sa na vec Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej ( 7 ) Všeobecný súd konštatoval, že hoci neexistencia vzťahu podriadenosti medzi Uniwersytet Wrocławski a jej právnym zástupcom znamená, že z formálneho hľadiska neexistuje pracovný pomer, stále existuje riziko, že odborný názor právneho zástupcu by prinajmenšom sčasti mohol byť ovplyvnený jeho pracovným prostredím. ( 8 )

14.

Vzhľadom na tieto tvrdenia Všeobecný súd rozhodol, že žaloba je zjavne neprípustná, pričom svoje rozhodnutie založil na článku 19 treťom a štvrtom odseku Štatútu a na článku 51 ods. 1 RPVS. ( 9 )

Odvolanie Uniwersytet Wrocławski je založené na dvoch dôvodoch. Poukazuje po prvé na porušenie článku 19 Štatútu a po druhé na porušenie článku 119 RPVS. Pokiaľ ide o prvý dôvod, Uniwersytet Wrocławski nesúhlasí s výkladom článku 19 Štatútu, podľa ktorého existencia zmluvy medzi Uniwersytet Wrocławski a jej právnym zástupcom znamená, že požiadavka nezávislosti nemôže byť splnená. Tvrdí, že aj keď sa pojem nezávislosť má v zásade vykladať autonómne, v prejednávanej veci je nevyhnutné odkázať na vnútroštátne právo. Dotknutá zmluva nie je pracovnou zmluvou a podľa poľského práva ju nemožno považovať za rovnocennú s pracovnou zmluvou. Pre takú občianskoprávnu zmluvu, o akú ide v prejednávanej veci, je typická rovnosť medzi stranami a neexistencia vzťahu podriadenosti. Čo sa týka druhého dôvodu, Uniwersytet Wrocławski namieta abstraktnosť určitých vyjadrení v napadnutom uznesení a neodkazovanie na skutkové okolnosti veci. Uniwersytet Wrocławski navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, konštatoval, že žaloba bola na Všeobecný súd podaná riadne, a uložil REA povinnosť nahradiť trovy konania.

18.

Odvolanie podané Poľskou republikou obsahuje tri dôvody. Uvedený členský štát sa po prvé domnieva, že napadnuté uznesenie porušuje článok 19 tretí a štvrtý odsek Štatútu, po druhé, že porušuje zásadu právnej istoty, a po tretie, že porušuje povinnosť odôvodnenia. Poľská republika konkrétne uvádza, že judikatúra, podľa ktorej existencia pracovného pomeru znamená, že advokát nemôže spĺňať požiadavku nezávislosti, je od základu nesprávna. Napadnuté uznesenie okrem toho prekračuje hranice tejto judikatúry, keď ju uplatňuje na dotknutú zmluvu. Poľská republika navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec Všeobecnému súdu. Ďalej navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že účastníci konania vo veci C‑561/17 P znášajú vlastné trovy konania.

22.

Uniwersytet Wrocławski vo svojej replike nesúhlasí s tým, že jej tvrdenia majú skutkovú povahu, a poukazuje na to, že tieto tvrdenia sú zamerané na článok 19 Štatútu. Opakovane tvrdí, že skoršia judikatúra bola v prejednávanej veci uplatnená príliš široko. Napojenie požiadavky nezávislosti na neexistenciu pracovného pomeru predstavuje porušenie článku 19 Štatútu. Nezávislosť jej právneho zástupcu bola zabezpečená dvojakým spôsobom: platnými etickými pravidlami a jeho postavením prednášajúceho na univerzite.

23.

Poľská republika vo svojej replike nesúhlasí s tvrdeniami REA, podľa ktorých majú jej tvrdenia skutkovú povahu. Poľská republika ďalej tvrdí, že pri výklade článku 19 Štatútu nemožno nezohľadniť spoločné tradície členských štátov, ktoré nevylučujú nezávislosť zamestnaného advokáta. Pojem advokát nie je možné vykladať len vzhľadom na vnútroštátne právo, ale treba vziať do úvahy aj príslušné vnútroštátne právne predpisy a v nich upravené záruky nezávislosti, lebo právo Únie v tomto smere neobsahuje nijaké ustanovenia. V napadnutom uznesení Všeobecný súd neuviedol, že dotknutý právny zástupca nie je vo vzťahu k žalobkyni treťou stranou. Konštatoval len to, že nespĺňa požiadavku nezávislosti. Čo sa týka tvrdenia REA, ktoré sa týka zvýhodnenia právneho zástupcu z dôvodu jeho „postavenia“ prednášajúceho na univerzite, toto tvrdenie je čisto abstraktné a nemá súvis so skutkovými alebo právnymi okolnosťami veci.

24.

27.

Prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑515/17 P a prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑561/17 P sa v podstate namieta nesprávny výklad článku 19 tretieho odseku Štatútu.

28.

Z dôvodov uvedených v týchto návrhoch súhlasím s tým, že tieto dôvody sú dôvodné. Napadnuté uznesenie je preto potrebné zrušiť.

29.

Vzhľadom na záver, ku ktorému som dospel v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom oboch odvolaní, považujem za zbytočné skúmať ďalšie odvolacie dôvody, ktorými odvolateľky namietajú porušenie povinnosti odôvodnenia a (pokiaľ ide o Poľskú republiku) zásady právnej istoty. Podľa môjho názoru sa tieto dôvody v podstate týkajú toho istého problému ako prvý odvolací dôvod oboch odvolaní. Zameriavajú sa len na osobitné prvky alebo dôsledky tohto problému. Ak je totiž ťažké predvídať kritérium na posúdenie nezávislosti advokáta, pri posudzovaní danej veci nutne vznikajú otázky týkajúce sa právnej istoty. Podobne, ak je toto kritérium komplikované, jeho uplatnením v konkrétnej veci sa pravdepodobne nedosiahne splnenie povinnosti odôvodnenia, vďaka čomu by neprivilegovaný žalobca mohol pochopiť, prečo jeho advokát nie je nezávislý, a teda nemôže konať na súdoch Únie. Keďže je to tak, údajnú nedostatočnú istotu spojenú s formuláciou a uplatnením kritéria nezávislosti posúdim v rámci prvého odvolacieho dôvodu v týchto návrhoch.

Vývoj judikatúry týkajúcej sa článku 19 tretieho odseku Štatútu

32.

Článok 19 Štatútu stanovuje, že neprivilegovaných žalobcov musí v konaní na súdoch Európskej únie zastupovať „advokát“ (tretí odsek) a že „účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu“ (štvrtý odsek).

33.

Význam štvrtého odseku nevyvoláva osobitné problémy. V súlade s očakávaniami bolo konštatované, že právni zástupcovia nespĺňajú toto ustanovenie, ak nie sú členmi vnútroštátnej komory advokátov, a teda nie sú oprávnení vykonávať prax v členskom štáte. ( 10 )

34.

Pôvod v práve hospodárskej súťaže

37.

V rozsudku AM & S Europe ( 12 ) Súdny dvor vyhlásil za neplatné príslušné ustanovenie rozhodnutia Európskej komisie v rozsahu, v akom ukladalo žalobcovi povinnosť predložiť určité dokumenty, ktoré sa považujú za chránené povinnosťou mlčanlivosti advokáta. Súdny dvor v súvislosti s výkladom rozsahu vyšetrovacích právomocí Komisie podľa nariadenia č. 17 ( 13 ) v podstate konštatoval, že ho treba vykladať v tom zmysle, že chráni dôvernosť písomnej komunikácie medzi advokátom a jeho klientom, „pokiaľ sa na jednej strane taká komunikácia uskutočňuje na účely a v záujme práva klienta na obhajobu a pokiaľ ju na druhej strane vykonávajú nezávislí advokáti, t. j. advokáti, ktorí nie sú voči klientovi viazaní pracovným pomerom“. ( 14 )

38.

Druhá z týchto podmienok a z nej plynúce rozlišovanie medzi interným (zamestnaným) a externým („nezávislým“) advokátom „je založená na chápaní úlohy advokáta v tom zmysle, že spolupracuje na výkone spravodlivosti, ktorý uskutočňujú súdy, a úplne nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti musí poskytovať právnu pomoc v súlade s potrebami klienta. Protiváhou tejto ochrany sú etické a disciplinárne pravidlá povolania, ktoré stanovujú a vo všeobecnom záujme uplatňujú inštitúcie, ktorým sú na tento účel zverené potrebné právomoci.“ Súdny dvor ďalej uviedol, že taká koncepcia „je odrazom spoločných právnych tradícií členských štátov a je obsiahnutá aj v právnom poriadku Spoločenstva, ako ukazuje článok 17 Protokolov o Štatútoch Súdnych dvorov EHS a ESAE, ako aj článok 20 Protokolu o Štatúte Súdneho dvora ESUO“. ( 15 )

b)

„Presun“ požiadavky nezávislosti na článok 19 tretí odsek Štatútu

41.

Požiadavky stanovené v rozsudkoch AM & S Europe a Akzo Nobel sa postupne začali uvádzať a začalo sa na ne odkazovať na účely výkladu článku 19 tretieho odseku Štatútu. Judikatúra týkajúca sa článku 19 tretieho odseku Štatútu je pomerne kauzistická, možno by sa však dala približne rozdeliť do nasledujúcich troch kategórií.

42.

Po prvé povinnosť neprivilegovaných žalobcov nechať sa zastupovať bráni týmto žalobcom v tom, aby sa zastupovali sami. ( 18 )

46.

V odvolacom konaní Súdny dvor potvrdil rozhodnutie Všeobecného súdu. V tejto súvislosti sa viedli diskusie o tom, či sa má pojem advokát vykladať ako autonómny pojem práva Únie alebo vzhľadom na vnútroštátne právo (keďže článok 19 štvrtý odsek Štatútu na vnútroštátne právo odkazuje). Súdny dvor odmietol poslednú uvedenú možnosť a vysvetlil, že keď článok 19 štvrtý odsek Štatútu uvádza, že účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu, stanovuje nevyhnutnú podmienku, ktorá však nie je dostatočná . Neexistuje automatická súvzťažnosť medzi oprávnením vystupovať pred súdom členského štátu a pred súdmi Európskej únie. Pojem advokát v zmysle článku 19 tretieho odseku Štatútu treba „uplatňovať objektívne, čo nevyhnutne znamená nezávisle od vnútroštátnych právnych poriadkov“. ( 26 )

47.

Podobne ako vo veci Akzo Nobel Súdny dvor v rozsudku Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej skúmal nezlučiteľnosť pracovného pomeru a možnosti, aby právny zástupca vystupoval na súdoch Únie, z hľadiska požiadavky nezávislosti. ( 27 )

48.

V nasledujúcej veci Všeobecný súd rozhodol, že advokát a spoluzakladateľ advokátskej kancelárie sa nesmie nechať zastupovať iným advokátom z tej istej kancelárie. ( 28 ) Všeobecný súd výslovne zamietol tvrdenie, že ide o vlastné zastupovanie, lebo žalobca jednoducho nebol tou istou osobou ako právny zástupca. ( 29 ) Naopak, skutočnosť, že advokát nesmie vystupovať pred Všeobecným súdom, vyplývala z jeho nedostatočnej nezávislosti, konkrétnejšie z toho, že žalobca mal skutočnú kontrolu nad advokátskou kanceláriou, v ktorej advokát pôsobil.

51.

Je pravda, že judikatúra týkajúca sa povinnosti mlčanlivosti advokáta, ako aj judikatúra týkajúca sa článku 19 štvrtého odseku Štatútu sa zaoberajú pojmom „nezávislosť“. Problém spočíva v tom, že v každej z týchto vetiev judikatúry sa pojem nezávislosť používa v pomerne odlišnom kontexte a s iným cieľom a účelom. Jednoduchý doslovný presun tohto pojmu z jednej vetvy judikatúry do druhej je preto problematický (a). Kritérium na posúdenie nezávislosti advokáta a podmienky právneho zastupovania neprivilegovaných žalobcov, ktoré z tohto presunu vyplynuli, podľa môjho názoru nie sú príkladom jasnosti (b). Táto nedostatočná jasnosť je ešte závažnejšia vzhľadom na možné vážne dôsledky nesplnenia týchto (nejasných) kritérií pre neprivilegovaných žalobcov (c).

a)

Kontext

52.

Právo Únie nie je jediné, ktoré sa vyvíja cestou „presunov v judikatúre“. Myšlienka alebo pojem, ktorý sa pôvodne vykladá v určitom legislatívnom alebo právnom kontexte, sa môže preniesť do iného kontextu. Na takom presune nie je nič zlé, práve naopak: podporuje predvídateľnosť a súdržnosť právneho systému ako celku.

56.

Je však možné zobrať takto dosiahnutú rovnováhu v rámci špecifického kontextu a premeniť ju na všeobecné kritérium nezávislosti advokáta v odlišnom kontexte, v ktorom pôsobia iní aktéri s odlišnými záujmami, a nakoniec ju použiť nie na určenie priestoru na dôvernú komunikáciu, ale na účinné odopretie prístupu na súdy Únie neprivilegovaným žalobcom?

57.

Myslím si, že nie. Na začiatok uvediem pomerne zjavnú vec, že slovo „nezávislosť“ nie je v článku 19 treťom odseku Štatútu ani len uvedené. Je tu však aj ešte hlbší, štrukturálny problém: pojem „nezávislosť“ sa v rozsudkoch AM & S Europe a Akzo Nobel týka jednoducho inej problematiky ako článok 19 tretí a štvrtý odsek Štatútu. Rozsah problematiky v súvislosti s právnym zastupovaním v uvedenom ustanovení je neporovnateľne širší než len jednoduchá otázka pracovného pomeru interného advokáta. Výklad článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu by mal logicky vyplývať z cieľa právneho zastupovania ako takého a zo širších úvah, ktoré charakterizujú advokátske povolanie. Konanie advokáta vrátane rozhodnutia, či bude zastupovať stranu napriek tomu, že ho k nej viažu určité väzby, nesmie byť v rozpore ani s jednou z povinností, ktoré má advokát voči zastupovanej strane, ktorej záujmom slúži, ale aj voči súdom, pred ktorými vystupuje, a voči kolegom advokátom. ( 32 )

58.

Navyše článok 19 tretí a štvrtý odsek Štatútu sa dá sotva vykladať samostatne. Toto ustanovenie dopĺňajú pravidlá profesie vymedzené vnútroštátnymi právnymi predpismi a samosprávnymi stavovskými organizáciami. Ako správne zdôraznila Poľská republika, také pravidlá síce na úrovni Únie neexistujú, súdy Únie však musia byť (ako každý zákonom zriadený súd) schopné zabezpečiť dodržiavanie potrebných štandardov v konaniach, ktoré na nich prebiehajú, ak by v tomto smere vznikli nejaké pochybnosti.

61.

Jednotlivé tieto kategórie nie sú ani jasne vymedzené. Napríklad vo veciach, v ktorých právni zástupcovia zastávali rôzne pozície v rámci žalujúcej spoločnosti, bol konštatovaný problém vlastného zastupovania, zatiaľ čo situácia zamestnaných advokátov bola do určitej miery alebo dokonca úplne oddelená od problematiky vlastného zastupovania a posudzovala sa z hľadiska nezávislosti, ktorá advokátovi údajne chýbala v dôsledku vplyvu pracovného prostredia na jeho odborné názory.

62.

Aj keby som súhlasil s tým, že z pojmového hľadiska je možné všetky tieto otázky náležite posúdiť pod hlavičkou „nezávislosti“, je trochu problematické zistiť skúmaním jednotlivých prípadov, aké sú presne aktuálne pravidlá. Nie je napríklad jasné, či v prípade právnických osôb môže vylúčenie postavenia „advokáta“ vyplynúť z akejkoľvek účasti na štruktúre žalujúcej spoločnosti alebo len z členstva v orgánoch, ktoré majú nad žalobkyňou kontrolu (alebo iný vplyv). Ďalej pokiaľ ide o pracovný pomer, nie je jasné, na základe akých zásad sa odlišuje vzťah medzi interným advokátom a jeho zamestnávateľom od vzťahu medzi advokátom a jeho (možno jediným alebo hlavným) klientom.

63.

Neexistencia jasných kritérií na posúdenie, či právny zástupca spĺňa podmienky článku 19 tretieho odseku Štatútu, vedie k tomu, že neprivilegovaní žalobcovia (a ich právni zástupcovia) ( 34 ) nedokážu predvídať, ako sa bude toto ustanovenie vykladať z hľadiska existencie určitých väzieb medzi žalobcom a jeho advokátom.

67.

Ak by sa v tejto fáze dalo konštatovať len to, že advokát, ktorý chce zastupovať svojho klienta na súdoch Únie, si musí najprv prejsť kopy neuverejnených procesných uznesení, ktoré sú dostupné len v obmedzenom počte jazykov, aby zistil, ako by sa v súčasnosti mohla chápať „nezávislosť“, musím súhlasiť s Poľskou republikou v tom, že je tu naozaj problém s predvídateľnosťou.

c)

Dôsledky nesplnenia požiadaviek

68.

Nakoniec je tu prinajmenšom z môjho pohľadu najprekvapivejší dôsledok, ktorý Všeobecný súd vyvodzuje z nesplnenia požiadaviek na nezávislé právne zastúpenie podľa článku 19 tretieho odseku Štatútu. Všeobecný súd sa ako v prejednávanej veci domnieva, že takto zistený problém s právnym zastupovaním žalobkyne predstavuje nenapraviteľnú podstatnú vadu žaloby, ktorá môže viesť len k jej zamietnutiu pre zjavnú neprípustnosť.

72.

Musím priznať, že taký výklad ma trochu zaráža. Zatiaľ ponechám bokom otázku, či sa problém súvisiaci s právnym zastupovaním účastníka konania vôbec môže považovať za podstatnú a nenapraviteľnú vadu žaloby, ( 38 ) ktorá by v skutočnosti automaticky viedla k sankcionovaniu samotného žalobcu (a nie neskoršiemu uloženiu sankcie advokátovi, ktorý mohol porušiť etický kódex). Otázka takéhoto výkladu RPVS, ktorý je „priateľský voči účastníkom konania“, však stojí za zmienku.

73.

Procesné (súdne) poriadky tradične obsahujú zoznam závažných, podstatných nedostatkov žaloby (akým je úplná nezrozumiteľnosť žaloby, neuvedenie predmetu žaloby, neuvedenie návrhov, nepredloženie základných dôkazov na podporu nároku atď.), ktoré nie je možné napraviť a ktoré majú skutočne za následok neprípustnosť žaloby. Naopak, akékoľvek iné možné problémy súvisiace so žalobou, ktoré nie sú natoľko závažné, aby boli uvedené v zozname, typicky problémy súvisiace s procesnými otázkami (samotná žaloba alebo jej prílohy nemajú potrebnú formu alebo formát, nepredloženie dokladu o zaplatení súdnych poplatkov, aspekty súvisiace s právnym zastupovaním atď.), sa potom považujú za procesné a napraviteľné , pričom dotknutý súd o nich účastníka konania upovedomí.

74.

Ak má byť prístup k súdu právom, a nielen sloganom, výkladová zásada na účely rozlišovania medzi týmito dvoma typmi nedostatkov by bola pravdepodobne takáto: ak nejde o podstatnú vadu, ktorá sa nachádza na zozname „nenapraviteľných hriechov“, mala by byť napraviteľná. Pokiaľ taký zoznam neexistuje, pojem nenapraviteľná podstatná vada by sa mal vykladať reštriktívne v tom zmysle, že zahŕňa len závažné problémy, ktoré skutočne bránia náležitému pochopeniu alebo spracovaniu žaloby.

78.

Vzhľadom na tento výsledok môžem len súhlasiť s oboma vedľajšími účastníkmi konania, podľa ktorých je výsledný scenár v rozpore s článkom 47 prvým odsekom Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a s právom na prístup k súdu, ktoré je v ňom zakotvené. Domnievam sa preto, že prístup k výkladu článku 19 tretieho odseku Štatútu treba významne prehodnotiť.

B. Možnosti a premenné

79.

Skôr než navrhnem, ako by sa podľa môjho názoru mal (nanovo) vykladať článok 19 tretí a štvrtý odsek Štatútu, musím objasniť dve predbežné otázky. Po prvé odkiaľ by mali pochádzať požiadavky na postavenie advokáta zastupujúceho neprivilegovaného žalobcu v konaní na súdoch Únie: z vnútroštátneho práva, z práva Únie alebo z oboch právnych systémov? (1) Ďalej je nevyhnutné pripomenúť dôvody pravidiel a požiadaviek na právne zastupovanie, aby sa pri výklade týchto ustanovení dosiahla náležitá rovnováha medzi dotknutými záujmami. (2)

1.

Po druhé je potrebné overiť, či je zástupca, ktorý má oprávnenie na zastupovanie klientov podľa vnútroštátneho práva, oprávnený aj na zastupovanie jednotlivého klienta v konkrétnom prípade. Ide o iný typ skúmania zameraný na okolnosti konkrétnej veci. Vznikajú v danej veci problematické otázky týkajúce sa nielen totožnosti zástupcu a klienta a ich vzájomného vzťahu, ale aj ich vzťahov k ostatným účastníkom alebo k predmetu sporu?

83.

Ustanovenia ktorého právneho poriadku by sa mali uplatniť v súvislosti s oboma typmi skúmania? Prinajmenšom v teoretickej rovine existujú tri možnosti.

84.

Po prvé by sa dalo vychádzať z toho, že ustanovenia upravujúce všeobecné aspekty spôsobilosti advokáta na zastupovanie žalobcu, ako aj aspekty súvisiace s konkrétnou vecou by sa mali čerpať z právneho poriadku daného členského štátu. V takom prípade by sa ustanovenia článku 19 tretieho a štvrtého odseku vykladali spoločne, pričom odkaz na vnútroštátne právo v štvrtom odseku by sa chápal ako objasnenie pojmu „advokát“ uvedeného v treťom odseku.

85.

Ak nemá byť článok 19 štvrtý odsek Štatútu, ktorý obsahuje jednoznačný odkaz na oprávnenie zastupovať pred súdom členského štátu, zbavený akéhokoľvek obsahu, druhú možnosť, ktorú som práve uviedol, jednoducho nie je možné prijať. Článok 19 štvrtý odsek sa jasne odvoláva na vnútroštátne právo, čo v prejednávanej veci nikto nespochybňuje. Všeobecnú spôsobilosť právneho zástupcu na zastupovanie strany na súdoch je teda potrebné určiť z hľadiska predpisov platných na úrovni príslušného členského štátu.

88.

Bezprostredne sa tým otvára otázka platných pravidiel výkonu povolania.

89.

Podľa môjho názoru sa príslušné vnútroštátne predpisy a pravidlá výkonu povolania prirodzene uplatňujú aj v konaniach na súdoch Únie. Advokáti oprávnení na výkon povolania v členskom štáte sa nevyhnú uplatneniu takých vnútroštátnych predpisov len na základe skutočnosti, že vystupujú na súdoch Únie. (Ne)dodržanie týchto pravidiel je však problematikou, ktorú v konečnom dôsledku a následne posudzujú príslušné vnútroštátne (stavovské) orgány, ak by v tomto smere vznikol problém.

90.

Úplný logický záver tohto tvrdenia by znamenal, že článok 19 tretí i štvrtý odsek Štatútu by sa vykladal výlučne ako odkaz na vnútroštátne pravidlá a postupy. Súhlasím s tým, že na prvý pohľad je toto riešenie elegantné a jednoduché. Pri bližšom pohľade však vyvoláva niekoľko štrukturálnych problémov.

93.

Po prvé povinnosť nechať sa zastupovať je v jednotlivých členských štátoch upravená rôzne. Navyše aj v rámci jedného členského štátu môžu byť pravidlá odlišné v závislosti od konkrétneho stupňa súdneho orgánu. Okrem toho vnútroštátne predpisy alebo judikatúra môžu tiež upravovať určité výnimky. Článok 19 štvrtý odsek Štatútu odkazuje len na „súd členského štátu“, neuvádza však, aký „stupeň“ by mal byť správnym referenčným kritériom: vnútroštátny najvyšší súd? Alebo akýkoľvek súd vrátane prvostupňových súdov, na ktorých možno strany ani nemusia mať právneho zástupcu? ( 40 )

94.

Táto nepresnosť, pokiaľ ide o význam slovného spojenia „súd členského štátu“, nepredstavuje problém v prejudiciálnych konaniach, kde podľa článku 97 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora príslušný vnútroštátny súd stanoví stupeň súdu a uplatniteľné predpisy. Na rozdiel od prejudiciálneho konania však súdy Únie pri rozhodovaní o žalobách neprivilegovaných žalobcov nemajú možnosť overiť si na príslušnom vnútroštátnom súde, či sú splnené pravidlá výkonu povolania, ktoré sa vzťahujú na daného advokáta. Neexistuje ani postup spolupráce, ktorý by súdom Únie umožnil poradiť sa s príslušnou vnútroštátnou advokátskou komorou.

95.

98.

Po štvrté čistý a nekvalifikovaný odkaz len na vnútroštátne predpisy a postupy by znamenal, že súdy Únie by museli nielenže poznať a overovať pravidlá všetkých vnútroštátnych systémov, ale navyše by boli aj viazané ich obsahom. Znamenalo by to tiež, že súdy Únie by prišli dokonca aj o možnosť zostatkového preskúmania obsahu a spôsobu uplatňovania týchto prepisov i v prípade žalôb podávaných na súdy Únie, pri ktorých vnútroštátne súdy spor vôbec neprejednávajú? Čo ak by platné vnútroštátne predpisy požadovali príliš veľa (napríklad ak by z akéhokoľvek dôvodu advokátovi, ktorý by na základe primeraného výkladu pravidiel výkonu povolania za normálnych okolností bol oprávnený zastupovať, neumožňovali zastupovať účastníka v danom členskom štáte) alebo príliš málo?

99.

Po piate a nakoniec ma to privádza k (nevhodnej) analógii s predpismi platnými pre zastupovanie v prejudiciálnom konaní. Je pravda, že článok 19 Štatútu platí pre každé konanie na Súdnom dvore. Rovnako je pravda, že článok 97 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora upravuje režim, ktorý je jednoznačne založený na nekvalifikovanom odkaze na pravidlá zastupovania vo vnútroštátnom konaní na súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

100.

Napriek tomu sú však vzhľadom na jasné štrukturálne a systémové rozdiely medzi prejudiciálnymi konaniami a konaniami o žalobách na súdoch Únie osobitné ustanovenia týkajúce sa prejudiciálneho konania relevantné skôr ako protiklad, a nie ako analógia, ak vôbec sú relevantné. Na rozdiel od prejudiciálneho konania, kde sú predpisy a postupy týkajúce sa zastupovania v rukách vnútroštátneho súdu, v konaní o žalobe musí byť súd Únie schopný uskutočniť zostatkové posúdenie primeranosti právneho zastupovania v konkrétnej veci, ktorá mu bola priamo preložená, najmä pokiaľ ide o možné konflikty záujmov.

103.

Je pravda, že vo všeobecnosti právne zastupovanie zohráva kľúčovú úlohu v riadnom výkone spravodlivosti. Bez náležitého právneho zastupovania by žalobca nemusel byť schopný predložiť a súd posúdiť všetky potrebné tvrdenia v prospech žalobcu. ( 42 )

104.

To však nie je jediný cieľ a záujem, ktorý právne zastupovanie klienta sleduje. Prvotným cieľom právneho zastupovania je ochrana a obhajoba záujmov klienta, pričom musia byť samozrejme dodržané hranice prípustného z právneho a etického hľadiska. Účelom právneho zastupovania je teda zabezpečiť sledovanie záujmov žalobcu v čo najväčšom rozsahu, vďaka čomu žalobcovia môžu vykonávať svoje právo na účinný súdny opravný prostriedok. ( 43 )

105.

Domnievam sa preto, že právne zastupovanie prirodzene sleduje v prvom rade súkromný záujem. Ochrana záujmov súkromných klientov je tiež v službách verejného záujmu na riadnom výkone spravodlivosti.

109.

Ďalej sa môže zdať, že porovnávacie dôkazy potvrdzujú dve veci. Po prvé rôzne podmienky podľa všetkého odôvodňujú zásah do vzťahu medzi advokátom a jeho klientom v záujme riadneho výkonu spravodlivosti. Na vyššom stupni abstrakcie sa však zdá, že v tejto súvislosti sú zvlášť dôležité dve situácie: neexistencia vonkajších tlakov vyvíjaných na právneho zástupcu a neexistencia vnútorných faktorov, ktoré by vyvolávali konflikt záujmov medzi advokátom a klientom. ( 45 ) Ak k takému konfliktu dôjde, advokát nesmie v konkrétnej veci poskytovať svoje služby. ( 46 )

110.

Po druhé však prax v členských štátoch ukazuje, že aj v takých prípadoch sa zdá byť zásah súdu minimálny a len druhotný. ( 47 ) Dôvodom je po prvé to, že každý advokát je zodpovedný za posúdenie, či zastupovanie určitej strany môže vyvolať pochybnosti o jeho nezávislosti. Je jeho zodpovednosťou, aby sa v takom prípade zdržal poskytovania právneho poradenstva. Po druhé v právnom povolaní sa do veľkej miery uplatňuje samoregulácia a nedodržanie pravidiel výkonu povolania predstavuje otázku, ktorú riešia príslušné disciplinárne orgány.

111.

Ak teda z mojich (prirodzene obmedzených) vedomostí o praxi v členských štátoch vyplýva nejaká spoločná črta, je ňou to, že právne zastupovanie je predovšetkým otázkou súkromnej voľby a (obojstrannej) zmluvnej voľnosti. Klient si môže vybrať svojho advokáta a advokát si v zásade môže vybrať svojich klientov. ( 48 ) Vzťah je založený na dôvere. Akýkoľvek zásah do tohto vzťahu musí byť založený na závažných dôvodoch domnievať sa, že existuje jasná a nevyhnutná potreba „chrániť žalobcu pred advokátom“. Navyše, ak sa zistia nejaké problémy, náležite sa nimi zaoberajú príslušné regulačné orgány v disciplinárnom alebo inom konaní.

S prihliadnutím na tieto všeobecnejšie úvahy navrhnem úpravu spôsobu výkladu a uplatňovania článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu, o ktorom svedčí napadnuté uznesenie. Nový výklad má dva rozmery: hmotnoprávny (1) a procesný (2).

1.

Hmotnoprávny rozmer

115.

Hmotnoprávny rozmer sa týka podmienok zastupovania pred súdom členského štátu (a), ako aj dvojitej podmienky, že advokát musí byť nezávislý a musí byť treťou stranou, v zmysle článku 19 tretieho odseku Štatútu (b).

a)

Postavenie advokáta – nezávislej tretej strany vo vzťahu k žalobcovi

118.

V druhom kroku by súdy Únie mali preskúmať, či je právny zástupca treťou stranou vo vzťahu k žalobcovi (1) a či spĺňa požiadavku nezávislosti, t. j. že podľa všetkého nie je na zástupcu vyvíjaný nijaký vonkajší tlak ani neexistuje pravdepodobnosť konfliktu záujmov (2).

1) Tretia strana

119.

Pokiaľ ide o to, že zástupca je vo vzťahu k žalobcovi treťou stranou, túto požiadavku vyplývajúcu z tretieho i štvrtého odseku článku 19 Štatútu treba chápať v tom zmysle, že vylučuje právnych zástupcov, ktorí sú totožní so žalobcom.

123.

Uznávam, že k otázke zamestnaných advokátov by sa dalo pristupovať aj z hľadiska nezávislosti advokáta. Dalo by sa totiž konštatovať, že zamestnaný advokát je vo vzťahu podriadenosti, ktorý ovplyvňuje jeho slobodný úsudok, a teda jeho právne poradenstvo. ( 52 ) Vzťah zamestnaného advokáta k zastupovanej strane nie je založený na zmluve uzavretej na účely konania, ale na pracovnej (alebo podobnej) zmluve, ktorá sa vzťahuje aj na právne zastupovanie. Vzťah teda nie je výsledkom rozhodnutia advokáta zastupovať danú stranu v konaní, ale dôsledkom jeho pracovnej zmluvy.

124.

Sú však prinajmenšom dva dobré dôvody, pre ktoré by sa na otázku advokátov zamestnaných právnickými osobami mala správne vzťahovať problematika postavenia tretej strany, a nie nezávislosti.

125.

Po prvé posúdenie otázky, či je fyzická osoba zamestnancom, a teda súčasťou právnickej osoby, alebo treťou stranou konajúcou v jej mene, má v prvom rade štrukturálny, formálny charakter. Ak by to bolo inak a postavenie tretej strany by záviselo od stupňa skutočnej nezávislosti pri rozhodovaní, už by nešlo o formálnu otázku, ale o vecné skúmanie (ne)závislosti. Zároveň by už nebolo predvídateľné pre externé tretie strany, lebo je nepravdepodobné, že by boli zasvätené do všetkých (interných) dojednaní medzi advokátom a klientom, nehovoriac o reálnom vykonávaní týchto dojednaní. Zatiaľ čo teda niektorí zamestnaní advokáti môžu mať značnú mieru nezávislosti, takže ich v podstate možno považovať za tretie strany, iné (z formálneho hľadiska) tretie strany, ktoré sú v skutočnosti ekonomicky alebo inak závislé od právnickej osoby, by sa považovali za súčasť tejto právnickej osoby.

129.

V jednotlivých členských štátoch v tomto smere existujú rozličné systémy. Na posudzovanie nezlučiteľnosti výkonu právnického povolania a pracovného pomeru sa dá nazerať z dvoch hľadísk. Po prvé môže ísť o to, či je alebo nie je možné kombinovať výkon povolania advokáta (ako člena komory advokátov alebo právnickej spoločnosti) s nejakým ďalším povolaním (zamestnanca) alebo s verejnou funkciou. Po druhé môže ísť o to, či môže advokát vykonávať svoje povolanie (ako člen komory advokátov alebo právnickej spoločnosti) len na „nezávislom“ základe (samostatne zárobkovo činnej osoby) alebo či môže byť zamestnaný ako advokát (inými advokátmi, advokátskou kanceláriou alebo iným združením advokátov, prípadne nejakým iným subjektom) bez ukončenia členstva v komore advokátov alebo v právnickej spoločnosti. ( 54 )

130.

Aby som uviedol príklad z posledného uvedeného pohľadu, v Poľsku sa môže povolanie právneho poradcu (radca prawny), ktoré je predmetom prejednávanej veci, vykonávať tak v rámci pracovného pomeru, ( 55 ) ako aj mimo takého pomeru. ( 56 ) Navyše sa zdá, že v niektorých členských štátoch sa úloha zamestnaných a „nezávislých“ advokátov vyvíja a je predmetom určitých diskusií. ( 57 )

131.

Chcem poukázať na to, že pokiaľ ide o zamestnaných advokátov z členských štátov, kde sa „nezávislosť“ a postavenie zamestnanca považujú za štrukturálne nezlučiteľné, títo advokáti nebudú spĺňať požiadavku článku 19 štvrtého odseku Štatútu. Čo sa týka advokátov z členských štátov, v ktorých taká nezlučiteľnosť neexistuje, ich postavenie zamestnanca sa v domovskej krajine logicky nepovažuje za problém.

Pokiaľ ide o požiadavku nezávislosti, jej vonkajší aspekt, konkrétne neexistencia náznakov vonkajšieho tlaku na advokáta vyvíjaného inou stranou, podľa všetkého nie je predmetom prejednávanej veci ani nijakej z predchádzajúcich vecí.

135.

Prejdem preto priamo k problematike neexistencie vnútorného tlaku, t. j. neexistencie konfliktov záujmov .

136.

Túto požiadavku podľa môjho názoru nie je možné vykladať – a opäť pripomínam rôznorodé možnosti existujúce na vnútroštátnej úrovni – v tom zmysle, že zakazuje akékoľvek prepojenie advokátov so žalobcami, ale len také prepojenie, ktoré zjavne spochybňuje schopnosť advokáta poskytovať poradenstvo výlučne v najlepšom záujme klienta.

137.

Konflikt záujmov musí byť zreteľný ako dôvodný (ale riadne odôvodnený) predpoklad založený na určitom type (súčasného alebo minulého) vzťahu. Zároveň musí byť zjavný alebo zrejmý, pokiaľ ide o typ vzťahu, t. j. musí existovať pravdepodobnosť konsenzu o tom, že v prípade existencie takého typu vzťahu alebo väzby sa musia záujmy klienta a advokáta dostať do konfliktu.

141.

V súlade s vyššie uvedenými všeobecnými tvrdeniami ( 59 ) však s cieľom zabrániť prílišnému zasahovaniu súdu do primárne súkromného vzťahu medzi klientom a jeho advokátom nie je úlohou súdu preventívne špekulovať o tom, kto by mohol koho ovplyvňovať a za akých okolností. Buď je konflikt zjavný a natoľko závažný, že každý súd v záujme riadneho výkonu spravodlivosti zasiahne do súkromnej voľby advokáta, alebo nie je, pričom v takom prípade sa prípadné nedostatky vyriešia neskôr buď v disciplinárnom konaní proti advokátovi, ktorý porušil etický kódex, alebo v konaní o občianskoprávnej žalobe o náhradu škody, ktorú podá klient proti advokátovi.

142.

Existujú aj praktické tvrdenia v prospech tohto výkladu a uplatňovania článku 19 Štatútu. Expanzívny a preventívny prístup k požiadavke nezávislosti vytvára len nesprávne stimuly pre spory, ktoré majú malý praktický význam. ( 60 ) Navyše dostáva právnych zástupcov neprivilegovaných žalobcov do pomerne zložitého postavenia: ako by mohol právny zástupca alebo jeho klient – žalobca preukázať, že neexistuje nijaké riziko problémov vyplývajúcich z voľby právneho zástupcu? Ako sa dá prakticky preukázať neexistencia niečoho v budúcnosti ?

145.

Nakoniec sa budem zaoberať procesnými dôsledkami prípadných nedostatkov v právnom zastupovaní neprivilegovaných žalobcov podľa článku 19 Štatútu.

146.

Ako som už uviedol, Všeobecný súd vo svojej judikatúre považuje nedostatočnú nezávislosť právneho zástupcu v zmysle článku 19 tretieho odseku Štatútu za podstatnú a nenapraviteľnú vadu žaloby, ktorá vedie k jej zamietnutiu pre zjavnú neprípustnosť. ( 61 )

147.

Musím pripustiť, že zo všetkých aspektov tohto odvolania považujem tento za najproblematickejší predovšetkým z dvoch dôvodov.

151.

Po druhé taký výklad a súdna prax podľa môjho názoru jednoznačne nie sú v súlade so zárukami upravenými v článku 47 prvom odseku Charty, konkrétne s prístupom k spravodlivosti a s účinným súdnym opravným prostriedkom. ( 65 )

152.

Nemôžem preto súhlasiť s výkladom a praxou Všeobecného súdu, ktoré nesporne potvrdil Súdny dvor ( 66 ) a podľa ktorých sa nedostatok v oblasti nezávislého právneho zastupovania žalobcu považuje za nenapraviteľnú vadu žaloby.

153.

Ja sa, naopak, domnievam, že možné nedostatky v právnom zastupovaní by sa mali považovať za procesné vady žaloby, ktoré sa dajú napraviť. Navyše, keď súd Únie zistí nedostatok právneho zastúpenia, mal by náležite informovať žalobcu, aby mal možnosť situáciu napraviť. Nemôžem súhlasiť so stanoviskom, podľa ktorého môžu súdy Únie v takom prípade jednoducho vyhlásiť žalobu za zjavne neprípustnú, čím sa vec s definitívnou platnosťou ukončí.

157.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o prípadnej neprípustnosti žaloby podľa článku 51 ods. 4 druhej vety RPVS, ( 70 ) iba ak účastník primerane nekoná v určenej lehote.

158.

Nakoniec môžem pre úplnosť pripomenúť, že prípadná zmena právneho zástupcu žalobcu neoprávňuje na predloženie nového súboru podaní. Podobne ako pri vymenovaní nového advokáta po vylúčení splnomocneného zástupcu, poradcu alebo advokáta z konania prebiehajúceho na Všeobecnom súde ( 71 ) musí novovymenovaný advokát prevziať prípad v takom stave, v akom sa nachádza v danom štádiu konania.

D. Prejednávaná vec

159.

Vzhľadom na spôsob prístupu k problematike konfliktu záujmov, ktorý navrhujem v bodoch 139 a 140 vyššie, s takýmto tvrdením nemôžem súhlasiť. Dotknutá zmluva sa týkala vyučovania (zjavne na čiastočný úväzok) predmetu medzinárodného práva súkromného. Okrem existencie tejto zmluvy, ako aj bývalej príslušnosti k univerzite (ako študent i prednášajúci) neboli preukázané nijaké finančné ani iné väzby medzi Uniwersytet Wrocławski a právnym zástupcom, ktoré by vyvolávali dôvodné pochybnosti o tom, či právny zástupca sledoval iné záujmy, než sú tie, ktoré má Uniwersytet Wrocławski.

163.

Za týchto okolností sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vykladal pojem advokát podľa článku 19 tretieho odseku Štatútu, a teda aj článku 51 ods. 1 RPVS v tom zmysle, že také prepojenie môže spochybniť nezávislosť advokáta.

164.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy konštatujem, že prvý odvolací dôvod vo veci C‑515/17 P a prvý odvolací dôvod vo veci C‑561/17 P sú dôvodné. Napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

VI. O trovách

VII. Návrh

168.

Navrhujem, aby Súdny dvor:

–

zrušil uznesenie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA ( T‑137/16 , neuverejnené, EU:T:2017:407 ),

–

( 2 ) Uznesenie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA ( T‑137/16 , neuverejnené, EU:T:2017:407 ).

( 3 ) Uznesenie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA ( T‑137/16 , neuverejnené, EU:T:2017:407 ).

( 4 ) Body 16 a 17 napadnutého uznesenia.

( 5 ) Bod 18 napadnutého uznesenia.

( 6 ) Bod 19 napadnutého uznesenia.

( 7 ) Rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia ( C‑422/11 P a C‑423/11 P , EU:C:2012:553 ).

( 14 ) Rozsudok AM & S Europe/Komisia ( 155/79 , EU:C:1982:157 , body 21 a 22 ).

( 15 ) Tamže, bod 24. Tieto ustanovenia sú právnymi predchodcami súčasného článku 19 Štatútu. Mali trochu odlišné znenie a vymedzovali právneho zástupcu oprávneného zastupovať neprivilegovaných žalobcov na Súdnom dvore len ako „advokáta, ktorý je členom advokátskej komory jedného z členských štátov“.

( 16 ) Rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia ( C‑550/07 P , EU:C:2010:512 , bod 28 ).

( 17 ) Rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia ( C‑550/07 P , EU:C:2010:512 , body 42 , 43 a 45 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 18 ) Pozri napríklad uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor ( C‑174/96 P , EU:C:1996:473 ), z 5. decembra 2013, Martínez Ferríz/Španielsko ( T‑564/13 , neuverejnené, EU:T:2013:650 ), z 8. mája 2018, Spieker/EUIPO (Veda pre lepšiu pokožku) ( T‑92/18 , neuverejnené, EU:T:2018:289 ), ktoré je momentálne predmetom odvolacieho konania ako vec C‑455/18 P; a z 27. septembra 2018, Sógor/Rada a i. ( T‑302/18 , neuverejnené, EU:T:2018:621 ).

( 19 ) Uznesenie zo 4. decembra 2017, Nap Innova Hoteles/SRB ( T‑522/17 , neuverejnené, EU:T:2017:881 , bod 8 ).

( 26 ) Rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia ( C‑422/11 P a C‑423/11 P , EU:C:2012:553 , body 33 a 34 ). Pozri analogicky uznesenia z 18. novembra 2014, Justice & Environment/Komisia ( T‑221/14 , neuverejnené, EU:T:2014:1002 ), zo 14. novembra 2016, Dimos Athinaion/Komisia ( T‑360/16 , neuverejnené, EU:T:2016:694 ), a z 8. apríla 2019, Electroquimica Onubense/ECHA ( T‑481/18 , EU:T:2019:227 ).

( 27 ) Rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia ( C‑422/11 P a C‑423/11 P , EU:C:2012:553 , body 24 a 25 a tam citovaná judikatúra). Pozri však uznesenie z 23. mája 2011, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia ( T‑226/10 , EU:T:2011:234 , body 16 , 17 a 21 ).

( 28 ) Uznesenie z 30. mája 2018, PJ/EUIPO – Erdmann & Rossi (Erdmann & Rossi) ( T‑664/16 , EU:T:2018:517 ), ktoré je v súčasnosti predmetom dvoch odvolacích konaní vo veciach PJ/EUIPO (C‑529/18 P) a PC/EUIPO (C‑531/18 P).

( 29 ) Tamže, bod 59.

( 30 ) Uznesenie z 13. júna 2017, Uniwersytet Wrocławski/REA ( T‑137/16 , neuverejnené, EU:T:2017:407 , bod 20 ).

( 31 ) Body 37 až 40 vyššie.

( 37 ) Pozri napríklad uznesenia Všeobecného súdu zo 14. októbra 2010, Varga a Haliu/Rada ( T‑296/10 , neuverejnené, EU:T:2010:435 ), a z 13. novembra 2012, Hârsulescu/Rumunsko ( T‑400/12 , neuverejnené, EU:T:2012:595 ).

( 38 ) K tejto problematike sa vrátim nižšie v bodoch 149 až 153 nižšie.

( 39 ) Pozri napríklad uznesenie z 20. novembra 2017, BikeWorld/Komisia ( T‑702/15 , EU:T:2017:834 , bod 30 ). V praxi však podľa všetkého existujú určité výnimky, o čom svedčí uznesenie Súdneho dvora z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada ( C‑573/11 P , neuverejnené, EU:C:2013:564 , body 21 a 22 ). Všeobecný súd predtým konštatoval neprípustnosť žaloby podanej v tejto veci, lebo právny zástupca žalobkyne bol jedným z jej siedmich „správcov“. V odvolacom konaní Súdny dvor s týmto záverom súhlasil, poukázal však na to, že Všeobecný súd nevzal do úvahy skutočnosť, že právny zástupca informoval Všeobecný súd o zmene v právnom zastupovaní. Toto opomenutie však nemalo vplyv na hlavný záver Súdneho dvora, „hoci táto zmena bola v uznesení z 9. novembra, ClientEarth a i./Komisia, T‑120/10, a ClientEarth a i./Komisia, T‑449/10, zjavne implicitne považovaná za nápravu nedostatku v zmysle článku 44 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu“, pričom článok 44 bol právnym predchodcom súčasného článku 51 RPVS.

( 40 ) Navyše, ak by sa článok 19 štvrtý odsek Štatútu chápal doslovne ako čistý a nekvalifikovaný odkaz na vnútroštátne predpisy a postupy bez odvolania sa na pojem „zastupovanie“ treťou stranou, ktorý je jasnejšie uvedený v článku 19 treťom odseku, postačovala by skutočnosť, že napríklad advokát môže v určitom členskom štáte zastupovať sám seba, na to, aby bolo dovolené vlastné zastupovanie na súdoch Únie?

( 45 ) Alebo konflikt medzi viacerými klientmi toho istého advokáta. Pozri poľský príklad, ktorý cituje Uniwersytet Wrocławski, Poľská republika a Krajowa Izba Radców Prawnych, konkrétne článok 7 ods. 2 Kodeks Etyki Radcy Prawnego (Etický kódex právnych poradcov): „Na právneho poradcu nesmú pri výkone jeho pracovnej činnosti vplývať jeho osobné záujmy, vonkajšie tlaky ani zásahy nijakých strán z akéhokoľvek dôvodu. Pokyny vydané určitou osobou, návrhy alebo usmernenia obmedzujúce jeho nezávislosť nesmú ovplyvniť jeho stanovisko k danej veci.“ Pozri tiež napríklad Chartu kľúčových princípov európskeho advokátskeho povolania a etický kódex pre európskych advokátov , už citovanú v poznámke pod čiarou 11, najmä článok 2.1. Pozri tiež THOMAS DE CARRANZA MÉNDEZ DE VIGO, S.: Principios fundamentales en el ejercicio de la profesión de abogado. In: VILA RAMOS, B. (koord.): Deontología profesional del abogado , Madrid: Dickinson, 2013, s. 35 až 50, s. 37 a 38, alebo SÁNCHEZ STEWART, N.: Manual de Deontología para Abogados . Madrid: La Ley, 2012.

( 46 ) Článok 30 ods. 1 Etického kódexu právnych poradcov stanovuje: „Právny poradca nesmie klientovi poskytovať právne poradenstvo, ak v prípade otázky alebo súvisiacej veci vznikne konflikt záujmov medzi klientom a právnym poradcom, prípadne riziko takého konfliktu, alebo ak sa pracovná činnosť týka osoby alebo majetku právneho poradcu, prípadne jemu blízkej osoby, pokiaľ sa táto činnosť netýka nárokov, žalôb alebo záujmov, ktoré má spoločné s klientom.“

( 47 ) Napríklad ak je vo Francúzsku začaté disciplinárne konanie proti konkrétnemu advokátovi, je možné podať návrh, aby súd právnemu zástupcovi (advokátovi) nariadil ukončiť zastupovanie klienta v danej veci [Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), rozsudok z 27. marca 2001, č. 98‑16.508]. V Španielsku môže súd upozorniť advokáta, že by bolo vhodné, aby prestal zastupovať klienta [Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), rozsudok z 18. novembra 2013, č. 841/2013, RJ 2014/3061].

( 50 ) Hoci to jednoznačne nie je predmetom prejednávanej veci, chcem poukázať na to, že sa uplatňuje pomerne reštriktívny pohľad na otázku, na ktoré vnútroštátne subjekty sa vzťahuje článok 19 prvý odsek Štatútu. Toto ustanovenie odkazuje na „členské štáty“ bez ďalšej kvalifikácie alebo definície. Prístup Všeobecného súdu podporovaný Súdnym dvorom podľa všetkého spočíva vo veľmi reštriktívnom výklade pojmu „členský štát“, ktorý v skutočnosti vylučuje možnosť, že verejnoprávne orgány, akými sú nezávislé ústredné orgány, ale aj obce či regióny, by vymenovali svojho zástupcu v určitej veci. Pozri napríklad uznesenia z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia ‑ Generalidad Valenciana/Komisia ( C‑363/06 P , neuverejnené, EU:C:2008:99 ), a z 5. júla 2006, Comunidad Autónoma de Valencia ‑ Generalidad Valenciana/Komisia ( T‑357/05 , EU:T:2006:188 ). Pozri ďalej uznesenia z 18. novembra 2014, Justice & Environment/Komisia ( T‑221/14 , neuverejnené, EU:T:2014:1002 ), a zo 14. novembra 2016, Dimos Athinaion/Komisia ( T‑360/16 , neuverejnené, EU:T:2016:694 ). Musím pripustiť, že neviem, aký praktický význam by taký reštriktívny výklad mohol mať. Mnohé verejnoprávne orgány pravdepodobne majú kvalifikovaných administratívnych pracovníkov alebo právne oddelenia, ktoré rovnako ako príslušné ministerstvá môžu tieto orgány zastupovať, pričom by pre verejný rozpočet nevznikli ďalšie zbytočné náklady v dôsledku využitia služieb externých advokátov. Okrem toho je tu aj širší, všeobecný problém: právo Únie sa nezdráha prijať pomerne ďalekosiahlu a širokú definíciu pojmu „členský štát“, pokiaľ ide o uloženie povinností a záväzkov plynúcich z práva Únie, o čom svedčí napríklad pojem „subjekt štátu“ [pozri rozsudky z 12. júla 1990, Foster a i. ( C‑188/89 , EU:C:1990:313 , body 17 až 20 a tam citovanú judikatúru); z 10. októbra 2017, Farrell ( C‑413/15 , EU:C:2017:745 , body 24 až 29 a tam citovanú judikatúru), a zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , bod 45 a tam citovaná judikatúra)], alebo otázka, ktoré orgány okrem štátov v úzkom slova zmysle môžu niesť zodpovednosť za porušenia by práva Únie [pozri rozsudok zo 4. júla 2000, Haim ( C‑424/97 , EU:C:2000:357 , body 27 a 28 a tam citovaná judikatúra)], zároveň však pristupuje k definícii prekvapivo reštriktívne, pokiaľ ide o možné výhody a výsady plynúce pre „členské štáty“ z práva Únie. Samozrejme, oblasti hmotného alebo inštitucionálneho práva Únie sa líšia od výkladu článku prvého odseku 19 Štatútu. Je však za takým rozlišovaním nejaký konkrétny účel? Ako ukazuje celé toto odvolacie konanie, prístupy a definície stanovené v judikatúre sa inak môžu pomerne ľahko pohybovať medzi jednotlivými oblasťami práva Únie.

( 57 ) Pokiaľ ide o Francúzsko, pozri napríklad rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd) č. 1497 zo 16. septembra 2015 (14‑17.842), alebo pokiaľ ide o Írsko, § 212 Legal Services Regulation Act 2015 (zákon o regulácii právnych služieb z roku 2015), na základe ktorého bude po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia môcť zamestnaný advokát, ktorého meno je zapísané v zozname aktívnych advokátov, poskytovať právne služby svojmu zamestnávateľovi vrátane jeho zastupovania na súde alebo na rozhodcovskom súde.

( 58 ) Môžem len uznať zložitosť diskusie o povahe úlohy a povolania externých advokátov na jednej strane a zamestnaných interných právnych poradcov na druhej strane. Pozri napríklad HAERI, K.: L’avenir de la profession d’avocat . Správa, vypracovaním ktorej poveril Jean‑Jacques Urvoas, strážca pečate, minister spravodlivosti, Kamiho Haeriho, advokáta zapísaného v advokátskej komore v Paríži, február 2017, s. 72 a 73.

( 59 ) Body 103 až 113 vyššie.

( 60 ) Racionálne kalkulujúca inštitúcia alebo orgán Únie pravdepodobne automaticky začne svoju obhajobu tým, že vždy, keď to bude možné, pomocou akýchkoľvek dostupných informácií spochybní „nezávislosť“ advokáta neprivilegovaného žalobcu. Takýmto spôsobom je pravdepodobné, že sa tento aspekt bude skúmať v stále väčšom počte vecí, čím sa prípady „nedostatočnej nezávislosti“ ďalej rozšíria na nové skutkové scenáre, čo prirodzene vyvolá stále viac takých námietok neprípustnosti, ktoré potom povedú k tomu, že súd sa bude podrobne zaoberať skutočnosťami a problémami, ktoré sotva tvoria jadro jeho pracovnej náplne, čím bude systém hmotnoprávneho súdneho preskúmania postupne nahradený skutočným začarovaným kruhom námietok neprípustnosti.

( 67 ) Podobná povinnosť by mutatis mutandis platila pre Súdny dvor na základe článku 119 jeho Rokovacieho poriadku.

( 68 ) V dôsledku čoho je vyššie uvedená logika výkladu (v bodoch 72 až 78) ešte zarážajúcejšia a nebezpečnejšia. Opäť nie je veľmi logické, že by procesné pravidlá nestanovovali možnosť nápravy nesplnenia kritérií, ktoré v nich neboli vôbec špecifikované.

( 69 ) Zároveň by išlo o výrazný odklon od prístupu spočívajúceho v uprednostňovaní podstaty pred formou, ktorý Súdny dvor zvyčajne uplatňuje, pokiaľ ide o výklad článku 47 Charty alebo zásady účinnej súdnej ochrany uplatňovanej na súdy členského štátu, pričom tieto súdy žiada, aby príslušné vnútroštátne procesné ustanovenia vykladali spôsobom, ktorý prístup zaručuje, a nie odopiera. Pozri napríklad rozsudky z 12. júna 2014, Peftiev a i. ( C‑314/13 , EU:C:2014:1645 , bod 29 ), z 15. septembra 2016, Star Storage a i. ( C‑439/14 a C‑488/14 , EU:C:2016:688 , body 49 až 63 ), a z 27. septembra 2017, Puškár ( C‑73/16 , EU:C:2017:725 , bod 76 ). ESĽP zas pripomína, že „‚prehnaný formalizmus‘ môže byť v rozpore s požiadavkou na zabezpečenie praktického a účinného práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 [EDĽP]. Zvyčajne to nastáva v prípadoch zvlášť reštriktívneho výkladu procesného pravidla, v dôsledku čoho nemôže byť žaloba podaná žalobcom preskúmaná vo veci samej, s čím je spojené riziko porušenia jeho práva na účinnú súdnu ochranu“. Rozsudok ESĽP z 5. apríla 2018, Zubac v. Chorvátsko (CE:ECHR:2018:0405JUD004016012, body 97 až 99 a citovaná judikatúra).

( 70 ) Pozri analogicky článok 119 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.