C-517/17

proti

Bundesrepublik Deutschland

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné postupy pri poskytovaní a zamietnutí medzinárodnej ochrany – Článok 33 – Neprípustné žiadosti – Článok 33 ods. 2 písm. a) – Zamietnutie žiadosti o azyl po poskytnutí medzinárodnej ochrany v inom členskom štáte – Články 14 a 34 – Neuskutočnenie osobného pohovoru – Dôsledky – Konania o opravných prostriedkoch – Článok 46 – Právo na účinný opravný prostriedok – Posúdenie v plnom rozsahu a ex nunc – O tom, či je možné, aby súd napravil neuskutočnenie osobného pohovoru rozhodujúcim orgánom“

I. Úvod

1.

4.

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či výnimky stanovené v smernici o konaniach, pokiaľ ide o požiadavku na osobný pohovor, sú taxatívne, a najmä, či by neuskutočnenie tohto pohovoru malo mať za následok zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti pána Addisa o priznanie postavenia utečenca ako neprípustnej. Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či neuskutočnenie osobného pohovoru zo strany Spolkového úradu možno, a ak áno, za akých podmienok, napraviť v rámci súdneho konania začatého pánom Addisom, ktoré spochybňuje zákonnosť rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o priznanie postavenia utečenca ako neprípustnej.

5.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) sa tiež pýta, či rozhodnutie Spolkového úradu o neprípustnosti musí byť zrušené, ak mal žiadateľ o štatút utečenca počas nasledujúcich súdnych konaní príležitosť uplatniť všetky dôvody alebo argumenty, ktoré by mohol namietať proti tomuto rozhodnutiu o neprípustnosti, a to aj v prípade, že všetky tieto dôvody alebo argumenty, ktoré by sa brali do úvahy, by neviedli k prijatiu iného rozhodnutia.

6.

Predtým, ako uvediem uplatniteľné právne ustanovenia a skutkové okolnosti prejednávanej veci, stručne uvediem trochu zložitú procesnú históriu tohto prípadu pred Súdnym dvorom. Je tomu tak z dôvodu, že otázky položené zo strany Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) sa v určitej miere prekrývajú – aj keď nie v celom rozsahu – s tými, ktoré boli položené vo veciach, v ktorých bol vynesený rozsudok z 19. marca 2019, Ibrahim a i ( 4 ).

Pokiaľ ide konkrétne o vec C‑517/17, vnútroštátny súd vzal späť prvé dve otázky, ktoré pôvodne predložil Súdnemu dvoru. Tieto otázky sa týkali rozsahu, v akom je členskému štátu zakázané zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bolo priznané postavenie utečenca iným členským štátom, ak životné podmienky tohto iného členského štátu nespĺňajú ustanovenia článku 20 a nasl. smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 6 ) bez toho, aby to bolo v rozpore s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

10.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že prvé dve pôvodné otázky boli zodpovedané rozsudkom z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( 7 )

11.

Listom podaným do kancelárie Súdneho dvora 2. mája 2019 Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) však vyjadril názor, že tretia otázka vo veci C‑517/17 v danom rozsudku nebola zodpovedaná.

12.

Naopak, francúzska vláda sa v podstate domnieva, že článok 14 smernice 2013/32 vykladaný vo svetle všeobecnej zásady práva byť vypočutý, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou práva na obranu, vylučuje pravidlo vnútroštátneho práva, podľa ktorého porušenie práva byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o neprípustnosti podľa článku 33 ods. 2 písm. a) tejto smernice v konaní na prvom stupni pred rozhodujúcim orgánom nezakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia za predpokladu, že žiadateľ má možnosť predložiť svoje pripomienky v priebehu súdneho konania.

16.

Na Súdnom dvore sa konalo pojednávanie 15. januára 2020. Zúčastnili sa na ňom pán Addis, Spolkový úrad, nemecká vláda a Komisia.

III. Právny rámec

A.

Právo Únie

(22)

Je takisto v záujme členských štátov aj žiadateľov zabezpečiť, aby potreba medzinárodnej ochrany bola správne uznaná už na prvom stupni. …“

18.

Článok 1 smernice 2013/32 stanovuje, že jej účelom je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95 (ďalej len „smernica o oprávneniach“).

19.

Článok 2 písm. b) smernice 2013/32 definuje pojem „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ ako žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany mimo rozsahu pôsobnosti [smernice o oprávneniach], o ktorú je možné požiadať samostatne.

a)

rozhodujúci orgán môže prijať kladné rozhodnutie, pokiaľ ide o priznanie postavenia utečenca, na základe dôkazov, ktoré sú k dispozícii, alebo

b)

je rozhodujúci orgán toho názoru, že žiadateľ nie je na pohovor pripravený alebo ho nie je schopný absolvovať v dôsledku pretrvávajúcich okolností, na ktoré nemá žiadateľ vplyv. V prípade pochybností sa rozhodujúci orgán poradí so zdravotníkom s cieľom určiť, či stav spôsobujúci, že žiadateľ nie je na pohovor pripravený alebo ho nie je schopný absolvovať, je dočasný alebo trvalý.

Ak sa osobný pohovor neuskutoční podľa písmena b), alebo, kde to prichádza do úvahy, sa neuskutoční so závislou osobou, je potrebné vyvinúť primerané úsilie, aby sa tomuto žiadateľovi alebo tejto závislej osobe umožnilo predložiť ďalšie informácie.

3. Neuskutočnenie osobného pohovoru podľa tohto článku nebráni rozhodujúcemu orgánu prijať rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu.

3. Členské štáty prijmú primerané kroky na zabezpečenie toho, aby sa osobné pohovory uskutočňovali za takých podmienok, ktoré umožňujú žiadateľom predložiť dôvody svojej žiadosti vyčerpávajúcim spôsobom. Na tento účel členské štáty zabezpečia, aby:

…

b)

vždy, keď je to možné, pohovor so žiadateľom viedla osoba rovnakého pohlavia, ak o to žiadateľ požiada, pokiaľ rozhodujúci orgán nemá dôvod sa domnievať, že takáto žiadosť sa zakladá na dôvodoch, ktoré nesúvisia s ťažkosťami žiadateľa pri predkladaní dôvodov svojej žiadosti vyčerpávajúcim spôsobom;

…“

22.

3. Členské štáty zabezpečia, aby:

a)

osobný pohovor s maloletou osobou bez sprievodu o jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako je uvedené v článkoch 14 až 17 a článku 34, viedla osoba, ktorá má potrebné znalosti o osobitných potrebách maloletých;

…“

23.

Článok 33 smernice 2013/32 s názvom „Neprípustné žiadosti“ stanovuje:

Článok 34 smernice 2013/32 s názvom „Osobitné pravidlá týkajúce sa pohovoru o prípustnosti“ stanovuje:

„1. Pred tým, ako rozhodujúci orgán rozhodne o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, členské štáty umožnia žiadateľom vyjadriť ich názor na uplatnenie dôvodov pre žiadosť uvedených [dôvodov uvedených – neoficiálny preklad ] v článku 33 na ich osobitnú situáciu. Na tento účel členské štáty vykonajú osobný pohovor o prípustnosti žiadosti. Členské štáty môžu urobiť výnimku len v súlade s článkom 42 v prípade následnej žiadosti.

Týmto odsekom nie je dotknutý článok 4 ods. 2 písm. a) tejto smernice a článok 5 nariadenia (EÚ) č. 604/2013.

…“

25.

Článok 51 ods. 1 smernice 2013/32 stanovuje:

28.

Článok 54 smernice 2013/32 stanovuje že predmetná smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie , teda 29. júna 2013.

B.

Vnútroštátne právo

29.

Podľa vnútroštátneho súdu sa skutkové okolnosti vo veci samej riadia ustanoveniami Asylgesetz (zákon o azyle, ďalej len „AsylG“), v znení uverejnenom 2. septembra 2008 ( 10 ) a zmenenom prostredníctvom Fünfzigste Gesetz zur Änderung des Strafgesetzbuches – Verbesserung des Schutzes der sexuellen Selbstbestimmung (50. zmena trestného zákona – zlepšenie ochrany sexuálneho sebaurčenia, ďalej len „StrÄndG 50“) zo 4. novembra 2016. ( 11 )

„1. Žiadosť o azyl je neprípustná, ak:

…

2.

Iný členský štát EÚ už cudzincovi poskytol medzinárodnú ochranu…;

…“

32.

3. Odvolania proti oznámeniu o vyhostení podľa § 80 ods. 5 správneho poriadku sa podávajú do jedného týždňa od oznámenia; oznámenie spolkového úradu sa musí priložiť k odvolaniu. O tejto skutočnosti bude cudzinec informovaný. § 58 správneho poriadku sa uplatňuje primerane. Rozhodnutie sa prijme v písomnom konaní; ústne súdne pojednávanie, v ktorom sa súčasne koná o žalobe, nie je prípustné. Rozhodnutie sa musí prijať do jedného týždňa od uplynutia lehoty podľa pododseku 1. Komora správneho súdu môže lehotu podľa pododseku 5 predĺžiť o jeden týždeň. Druhé a dodatočné predĺženie lehoty sa povoľuje iba zo závažných dôvodov, najmä ak súd nie je schopný prijať skoršie rozhodnutie z dôvodu nezvyčajne vysokej pracovnej záťaže. Pred súdnym rozhodnutím nie je možné osobu vyhostiť, ak bolo odvolanie podané včas. Rozhodnutie bolo prijaté vtedy, keď výrok rozhodnutia bol podpísaný sudcom alebo sudcami a je k dispozícii v kancelárii komory. Žiadosti o dočasné oslobodenie spod rozhodnutí Spolkového úradu o stanovení lehôt na zákaz vstupu alebo pobytu v súlade s § 11 ods. 2 zákona o pobyte a spod príkazu a lehoty podľa § 11 ods. 7 zákona o pobyte sa tiež podávajú do jedného týždňa od oznámenia. Toto nemá vplyv na vykonateľnosť oznámenia o vyhostení.

4. Príkaz na zastavenie vyhostenia možno vydať iba vtedy, ak existujú vážne pochybnosti o zákonnosti správneho aktu, proti ktorému bolo podané odvolanie. Skutočnosti a dôkazy neuvedené zúčastnenými osobami sa nezohľadňujú, pokiaľ nie sú pre súd zrejmé alebo známe. Skutočnosti a dôkazy, ktoré sa nezohľadnili v správnom konaní podľa § 25 ods. 3, a skutočnosti a okolnosti v zmysle § 25 ods. 2, ktoré cudzinec v správnom konaní nepredložil, môže súd vynechať z posúdenia, ak by sa rozhodnutie v opačnom prípade oneskorilo.“

35.

§ 80 Verwaltungsgerichtsordnung (Správny poriadok) (ďalej len „VwGo“), v znení naposledy uverejnenom 19. marca 1991 ( 15 ), naposledy zmenený na základe § 9 Gesetz zur Umsetzung der Dienstleistungsrichtlinie in der Justiz und zur Änderung weiterer Vorschriften (zákon o prebratí smernice o službách v súdnictve a o zmene a doplnení iných ustanovení) z 22. decembra 2010 ( 16 ) stanovuje:

„1. Námietka a žaloba majú odkladný účinok. To platí aj pre konštitutívne a deklaratívne správne akty, ako aj pre správne akty s obojakým účinkom (§ 80a).

…

5. Súd, ktorý koná vo veci samej, môže na žiadosť úplne alebo čiastočne nariadiť odkladný účinok v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje pododsek 2 č. 1 až 3 a môže ho úplne alebo čiastočne nahradiť v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje pododsek 2 č. 4. Žiadosť je prípustná už pred podaním žaloby. Ak bol správny akt už vykonaný v čase rozhodnutia, súd môže nariadiť odstúpenie od jeho vykonania. Obnovenie odkladného účinku môže byť podmienené poskytnutím zábezpeky alebo inými pokynmi. Môže byť tiež časovo obmedzené.

…“

Pán Addis tvrdí, že je štátny príslušník Eritrey. ( 17 ) V roku 2009 však podal žiadosť o azyl talianskym orgánom, v ktorej uviedol iné meno a iný dátum narodenia, a bol evidovaný ako etiópsky štátny príslušník. Žiadosti bolo vyhovené: bol mu vydaný preukaz totožnosti a bolo mu udelené povolenie na pobyt do februára 2015. Žiadateľ zostal v Taliansku do septembra 2011, keď odišiel do Nemecka a požiadal tam o priznanie postavenia utečenca.

38.

Hoci predtým poprel vstup do akejkoľvek inej európskej krajiny, informácie o pôvodnej talianskej žiadosti sa objavili po analýze odtlačkov prstov. Na základe týchto informácií Spolkový úrad 18. februára 2013 zamietol žiadosť pána Addisa o azyl z dôvodu, že vstúpil do Spolkovej republiky Nemecko z bezpečnej tretej krajiny a nariadil jeho vyhostenie do Talianska.

39.

Pred prijatím tohto rozhodnutia sa však pán Addis nezúčastnil na osobnom pohovore, čím bolo okrem iného porušené vnútroštátne azylové právo. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uviedol, že nebol vypočutý s ohľadom na „dôvody, pre ktoré bol prenasledovaný, ani s ohľadom na jeho pobyt v Taliansku a jeho postavenie utečenca, ktoré mu tam bolo priznané“.

40.

Vnútroštátny súd – Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) – sa domnieva, že je potrebné určiť dôsledky, ktoré má porušenie povinnosti uskutočniť osobný pohovor na platnosť rozhodnutia o vyhlásení žiadosti o priznanie postavenia utečenca za neprípustnú. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že je potrebné objasniť túto otázku, najmä ak má žalobca možnosť uviesť v odvolacom konaní všetky právne a skutkové okolnosti, na základe ktorých sa odvoláva proti napadnutému rozhodnutiu, a napriek tomu by tieto skutočnosti neviedli k zrušeniu tohto rozhodnutia.

44.

Vzhľadom na to, že Spolkový úrad si nesplnil povinnosť uskutočniť osobný pohovor podľa článku 12 ods. 1 smernice 2005/85 a článkov 14 ods. 1 a 34 smernice 2013/32, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o výklad rozsahu výnimiek stanovených v článku 12 ods. 2 a 3 smernice 2005/85 a výnimiek stanovených v článku 14 ods. 2 smernice 2013/32 a o uvedenie, či sú tieto výnimky taxatívne alebo či právo Únie pri zohľadnení procesnej autonómie členských štátov povoľuje ďalšie výnimky výslovne stanovené vo vnútroštátnom práve.

45.

48.

Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky.

49.

Tretia otázka, ktorá je jediná, ktorú Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) nevzal späť vo svetle rozsudku z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( 20 ), znie takto:

„Bráni článok 14 ods. 1 prvá veta [smernice 2013/32] alebo úprava uvedená v článku 12 ods. 1 prvej vete smernice 2005/85, ktorá mu predchádzala, takému vnútroštátnemu ustanoveniu, podľa ktorého neuskutočnenie osobného pohovoru so žiadateľom v prípade, že rozhodujúci orgán zamietol žiadosť o azyl ako neprípustnú, vykonávajúc oprávnenie podľa článku 33 ods. 2 písm. a) [smernice 2013/32] alebo úpravy v podobe článku 25 ods. 2 písm. a) [smernice 2005/85], ktorá mu predchádzala, nevedie k zrušeniu tohto rozhodnutia z dôvodu absencie pohovoru, ak má žiadateľ v konaní o opravnom prostriedku možnosť uviesť všetky skutočnosti svedčiace v neprospech zamietavého rozhodnutia, avšak bez toho aby tieto skutočnosti mohli viesť k zmene vecnej stránky tohto rozhodnutia?“

50.

53.

Pokiaľ ide o uplatnenie ratione temporis relevantných právnych noriem vnútroštátneho práva vo veci, ktorá mu bola predložená, Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) uviedol, že podľa ustálenej judikatúry musí tento súd za určitých okolností zohľadniť právny vývoj, ktorý nastal po prijatí napadnutého rozsudku. V kontexte tohto azylového konania Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) potvrdil, že v súlade s § 77 ods. 1 prvou vetou AsylG sa musí opierať o skutkovú a právnu situáciu existujúcu v čase posledného ústneho vypočutia v máji 2016.

54.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) konštatoval, že § 29 AsylG, v znení zmenenom a doplnenom s účinnosťou od 6. augusta 2016 prostredníctvom § 6 Integrationsgesetz (zákon o integrácii) s názvom „neprípustné žiadosti“, je uplatniteľný v konaní, ktoré sa na ňom vedie. ( 21 ) Okrem toho sa zdá, že skutkové okolnosti, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, sa riadia ustanoveniami AsylG, v znení uverejnenom 2. septembra 2008 a zmenenom 4. novembra 2016. ( 22 )

55.

Článok 51 ods. 1 smernice 2013/32 požaduje, aby členské štáty uviedli do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 1 až 30, článkom 31 ods. 1, 2 a 6 až 9, článkami 32 až 46, článkami 49 a 50 a prílohou I najneskôr do 20. júla 2015. Podľa článku 52 prvého odseku prvej vety smernice 2013/32 však členské štáty majú uplatňovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia uvedené v článku 51 ods. 1 na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané „po 20. júli 2015, prípadne skôr“. Podľa ustálenej judikatúry pridaním slov „prípadne skôr“ do prvej vety prvého odseku článku 52 zamýšľal normotvorca Únie umožniť členským štátom uplatňovať ich ustanovenia, ktorými sa vykonáva táto smernica, s okamžitým účinkom na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané pred 20. júlom 2015. ( 23 )

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v bode 74 rozsudku z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( 26 ) Súdny dvor okrem iného konštatoval, že prvý odsek článku 52 smernice 2013/32, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania zákonov preberajúcich túto smernicu, sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu stanoviť okamžité uplatňovanie vnútroštátneho ustanovenia, ktorým sa preberá táto smernica na žiadosti o azyl, o ktorých ešte nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a ktoré boli podané pred 20. júlom 2015 a pred nadobudnutím účinnosti tohto vnútroštátneho ustanovenia. ( 27 ) Hoci Súdny dvor nebol vyzvaný, aby objasnil, čo sa myslí pod formuláciou „s konečnou platnosťou rozhodnuté“ v tomto kontexte, vyložil by som ju ako odkaz na konečné rozhodnutie príslušných správnych orgánov (v prejednávanej veci Spolkový úrad) o žiadosti o medzinárodnú ochranu, a nie na následné súdne konania, v ktorých rozhodnutie o priznaní ochrany bolo alebo nebolo napadnuté.

59.

VI. Analýza

A.

Úvodné poznámky

61.

Právo na osobný pohovor existuje nielen v tom prípade, ak rozhodujúci orgán zamýšľa prijať rozhodnutie vo veci žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale aj v prípade, ak má v úmysle, podobne ako v prípade pána Addisa, prijať rozhodnutie podľa článku 33 smernice 2013/32 o prípustnosti takejto žiadosti. V tejto súvislosti tak články 14, ako aj 34 smernice 2013/32 ( 31 ) konkrétne vyžadujú, aby rozhodujúci orgán ( 32 ) uskutočnil osobný pohovor so žiadateľom o medzinárodnú ochranu pred prijatím rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia o prípustnosti žiadosti.

62.

Podľa vnútroštátneho súdu teda v tomto konaní o neplatnosť rozhodnutia o prípustnosti pán Addis vo svojej žalobe podrobne opísal ťažkosti, ktorým by čelil v Taliansku. Verwaltungsgericht Minden (Správny súd Minden) rozhodol, že príkaz na vyhostenie, ktorý bol voči nemu vydaný, nemožno vykonať. V súlade s právomocou, ktorá mu patrí podľa § 86 ods. 1 VwGO, sa z úradnej moci rozhodol prekonzultovať informácie o právach, ktoré má utečenec v Taliansku, pokiaľ ide o pobyt, pohyb, prístup k práci a zdravotnú starostlivosť. Vnútroštátny súd uviedol, že správny súd zamietol odvolanie pána Addisa na základe vlastného posúdenia skutkového stavu a dôkazov. Tento súd po preskúmaní tvrdení a všeobecných okolností, ktoré sa týkajú pána Addisa, dospel k záveru, že ako mladý nezosobášený človek sa mohol postupne usadiť v Taliansku a že sa mohol aspoň na začiatku spoliehať na pomoc charitatívnych organizácií. Bolo poukázané na to, že veľa utečencov – najmä mladých mužov – často nájde sezónnu prácu v poľnohospodárskom sektore.

66.

Podľa vnútroštátneho súdu správny súd tiež z úradnej povinnosti preskúmal, či v prípade vyhostenia na talianske hranice môže byť pán Addis vystavený zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Po preskúmaní príslušných informácií o krajine pôvodu, ktoré poskytlo nemecké ministerstvo zahraničných vecí a švajčiarska rada pre utečencov, ako aj mimovládne organizácie, ako napríklad Associazione per gli Studi Giuridici sull’Immigrazione (Asociácia pre štúdium práva v oblasti prisťahovalectva, Taliansko), tento súd dospel k záveru, že zatiaľ čo možnosti prístupu utečencov k verejnej a súkromnej pomoci boli obmedzenejšie ako v prípade Talianov, tieto obmedzené možnosti neboli na úrovni, ktorá by inak predstavovala porušenie článku 3 EDĽP, napríklad, že by boli neprístupné.

69.

Zo samotného znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že výnimky obsiahnuté v článku 14 ods. 2 smernice 2013/32 sú taxatívne. Z toho vyplýva, že členské štáty nemôžu vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch zakotviť ďalšie výnimky.

70.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, článok 34 ods. 1 smernice 2013/32 stanovuje, že rozhodujúci orgán ( 37 ) členského štátu vykoná osobný pohovor o prípustnosti žiadosti pred tým, ako v tejto veci rozhodne. Ďalej uvádza, že členské štáty môžu urobiť výnimku len v súlade s článkom 42 tejto smernice v prípade následnej žiadosti. Zo samotného znenia článku 34 ods. 1 smernice 2013/32 teda vyplýva, že výnimka týkajúca sa následnej žiadosti má taxatívnu povahu.

71.

Podľa môjho názoru členské štáty nemajú právomoc zaviesť ďalšie výnimky z práva na osobný pohovor, ako sú tie, ktoré osobitne stanovuje normotvorca Únie v článkoch 14 a 34 smernice 2013/32.

74.

To je otázka, ktorá je základom sporu medzi účastníkmi konania. Je potrebné uviesť, že podľa odôvodnení 11 a 12, ako aj článku 1 smernice 2013/32 sa rámec poskytnutia medzinárodnej ochrany opiera o koncepciu jednotného postupu a vychádza zo spoločných minimálnych pravidiel. ( 38 ) Aj keď smernica 2013/32 sama osebe nestanovuje dôsledky, ktoré môžu nastať, keď rozhodujúci orgán neuskutoční osobný pohovor so žiadateľom o medzinárodnú ochranu spôsobom, ktorý vyžaduje zákon, napriek tomu sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou systému právnych noriem obsiahnutých v tejto smernici, že výslovná požiadavka na osobný pohovor je neoddeliteľnou a nevyhnutnou súčasťou celého azylového konania. ( 39 )

75.

Za týchto okolností je Súdnemu dvoru položená otázka, či v prípade, že rozhodujúci orgán neuskutočnil osobný pohovor, môže súd, ktorý následne vykonáva úplné a ex nunc preskúmanie vecnej a právnej stránky v zmysle článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, v zásade sám uskutočniť nápravu prostredníctvom uskutočnenia osobného pohovoru a následným potvrdením rozhodnutia rozhodujúceho orgánu. Alternatívne musí aj napriek tomu zrušiť rozhodnutie rozhodujúceho orgánu a vrátiť vec tomuto orgánu, aby ten mohol uskutočniť takýto pohovor a prijať – prípadne nové – rozhodnutie?

76.

Otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, je nová a napriek určitým podobnostiam nebola predtým vyriešená ani rozsudkom z 26. júla 2017, Sacko ( 40 ), z 25. júla 2018, Alheto ( 41 ) a ani z 29. júla 2019, Torubarov ( 42 ), ktoré sa nepochybne dotýkajú súvisiacich bodov. Tieto veci sú však poučné, pokiaľ ide o vzťah medzi úpravou, ktorej predmetom je „konanie v prvom stupni“, uvedenou v kapitole III smernice 2013/32, a tou, ktorej predmetom sú „konania o opravných prostriedkoch“ v kapitole V danej smernice. Preto sa budem v nasledujúcej časti v stručnosti zaoberať touto judikatúrou.

V bode 49 rozsudku z 26. júla 2017, Sacko ( 44 ), Súdny dvor uviedol, že smernica 2013/32, a najmä jej články 12, 14, 31 a 46 v spojení s článkom 47 Charty, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu o zamietnutí zjavne nedôvodnej žiadosti o medzinárodnú ochranu, zamietol uvedenú žalobu bez vypočutia žiadateľa , keď zo skutkových okolností nevyplýva žiadna pochybnosť o opodstatnenosti tohto rozhodnutia. Tento záver však podlieha splneniu dvoch podmienok: po prvé, že v konaní v prvom stupni dostal žiadateľ príležitosť na osobný pohovor o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s článkom 14 smernice a že správa alebo prepis z tohto pohovoru v prípade, že sa uskutočnil, sú dostupné spolu so spisom v súlade v článkom 17 ods. 2 uvedenej smernice, a po druhé, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže také pojednávanie nariadiť, ak to považuje za nevyhnutné na účely posúdenia skutkových a právnych okolností v plnom rozsahu ex nunc , ako je stanovené v článku 46 ods. 3 tej istej smernice.

79.

Vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Sacko, teda rozhodujúci orgán v skutočnosti uskutočnil osobný pohovor ( 45 ) a posudzovalo sa, či a do akej miery sa vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí zjavne neopodstatnenej žiadosti o medzinárodnú ochranu, môže spoľahnúť na prepis tohto pohovoru.

80.

Podľa môjho názoru rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, jasne zdôrazňuje význam osobného pohovoru, ktorý vykonáva rozhodujúci orgán v rámci smernice 2013/32. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že túto povinnosť „má výlučne rozhodujúci orgán zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý je príslušný prijímať rozhodnutia v prvom stupni o takýchto žiadostiach, a neuplatňuje sa tak na konania o opravných prostriedkoch“. ( 46 )

Skutočnosť je však taká, že rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( 50 ), sa priamo nezaoberal situáciou, o akú ide v prejednávanej veci, teda tým, že pohovor nebol uskutočnený v prvom stupni rozhodujúcim orgánom zodpovedným za preskúmanie žiadosti pána Addisa o azyl.

b) Rozsudok z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 )

84.

V rozsudku z 25. júla 2018, Alheto ( 51 ), Súdny dvor konštatoval, že podľa článku 47 Charty povinnosť posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc ( 52 ) v zmysle článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 znamená, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, vypočuje žiadateľa, pokiaľ sa uvedený súd nedomnieva, že také posúdenie môže vykonať len na základe údajov v spise, vrátane prípadnej správy z osobného pohovoru pred uvedeným orgánom alebo jeho prepisu. ( 53 ) V prípade nových skutočností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia , proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, je však súd povinný , ako to vyplýva z článku 47 Charty, poskytnúť žiadateľovi možnosť vyjadriť sa, pokiaľ tieto skutočnosti môžu mať pre neho nepriaznivé dôsledky. ( 54 )

85.

Ak rozhodujúci orgán neposúdil tento dôvod neprípustnosti a v dôsledku toho nevykonal osobný pohovor podľa článku 34 smernice 2013/32, je na vnútroštátnom súde, aby v prípade, že usúdi, že takýto dôvod mal tento orgán posúdiť alebo že sa v súčasnosti musí posúdiť z dôvodu nových skutočností, takýto výsluch vykonal. ( 55 ) Ako Súdny dvor uviedol vo veci Alheto, „v prípade, ak súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, má v úmysle posúdiť dôvod neprípustnosti, ktorý nebol posúdený rozhodujúcim orgánom, musí vypočuť žiadateľa s cieľom umožniť mu vyjadriť osobne v jazyku, ktorý ovláda, svoj názor na uplatniteľnosť uvedeného dôvodu na jeho konkrétnu situáciu“. ( 56 )

Okrem toho vo veci Alheto Súdny dvor konštatoval, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa týka len „posúdenia“ opravného prostriedku, a teda sa netýka následkov prípadného zrušenia rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku. ( 59 ) Súdny dvor v podstate rozhodol, že nie je povinnosťou súdu prvého stupňa, ktorý ruší rozhodnutie, aby sám rozhodol o žiadosti o medzinárodnú ochranu ( 60 ) vzhľadom na to, že normotvorca Únie nemal v úmysle zaviesť nejaké spoločné pravidlo, podľa ktorého by kvázi súdny alebo správny orgán uvedený v článku 2 písm. f) tejto smernice mal po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu stratiť svoju právomoc. Členské štáty majú teda možnosť stanoviť, že vec sa musí po takomto zrušení vrátiť tomuto orgánu, aby o nej znovu rozhodol. Tento orgán však musí prijať nové rozhodnutie v krátkej lehote a musí sa prikloniť k posúdeniu obsiahnutému v rozsudku, ktorým sa zrušuje pôvodné rozhodnutie. ( 61 )

88.

Táto judikatúra teda poukazuje na to, že súd, ktorý začal konať v prvom stupni, musí za určitých okolností uskutočniť osobný pohovor, ak vzniknú otázky z úradnej moci, ktoré predtým nerozhodoval rozhodujúci orgán. Okrem toho súd rozhodujúci v prvom stupni, ktorý zrušuje rozhodnutie o vyhlásení žiadosti o medzinárodnú ochranu za neprípustnú na základe toho, že rozhodujúci orgán porušil právo žiadateľa na osobný pohovor, môže spis vrátiť späť kvázi súdnemu alebo správnemu orgánu uvedenému v článku 2 písm. f) smernice 2013/32 – v tomto prípade Spolkový úrad – na účely prijatia nového rozhodnutia.

Domnievam sa, že odpoveď vyplýva analogicky z ustálenej judikatúry Súdneho dvora o práve byť vypočutý, ( 63 ) teda že v prípade, že rovnako ako vo veci samej nie sú dôsledky porušenia práva na osobný pohovor stanovené v smernici 2013/32 ani v žiadnom inom ustanovení práva Únie, tieto dôsledky vo všeobecnosti určí vnútroštátny súd. Toto však podlieha podmienke, že pravidlá prijaté na tento účel sú rovnaké ako pravidlá, ktorým podliehajú jednotlivci v porovnateľných situáciách podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a že to v praxi neznemožňuje ani nadmerne nesťažuje možnosť vykonávať práva vyplývajúce z právneho poriadku Európskej únie (zásada efektivity). ( 64 )

92.

V tejto súvislosti je tiež potrebné mať na pamäti, že cieľom smernice 2013/32 je zabezpečiť, aby sa vybavovali žiadosti o medzinárodnú ochranu „ čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia “. ( 65 )

93.

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v rozsudku z 9. februára 2017, M ( 66 ), Súdny dvor uviedol, že účelom osobného pohovoru je zabezpečiť, aby rozhodujúci orgán bol objektívne schopný s úplnou znalosťou skutočností určiť, či by sa žiadosti o medzinárodnú ochranu malo alebo nemalo vyhovieť. V prípade konkrétnej osobitnej zraniteľnosti žiadateľa sa osobný pohovor stáva nevyhnutnosťou.

94.

Najdôležitejšou otázkou, ktorú je potrebné položiť, je, či je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v konaní o odvolaní, schopný zopakovať osobný pohovor a zároveň zabezpečiť, že všetky príslušné záväzné požiadavky a záruky uvedené v smernici 2013/32 budú splnené.

98.

V tejto súvislosti je potrebné preskúmať, či je po prvé osobný pohovor súdu zaručený vo všetkých prípadoch podľa vnútroštátneho práva, ak rozhodujúci orgán takýto pohovor neuskutočnil, a po druhé v prípade, že je zaručený osobný pohovor, či spĺňa príslušné osobitné záväzné požiadavky stanovené v smernici 2013/32 týkajúce sa spôsobu, akým sa musí takýto pohovor uskutočniť.

a) Je osobný pohovor zaručený podľa vnútroštátneho práva?

99.

Článok 46 ods. 1 smernice 2013/32 zaručuje žiadateľom o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému na ich súde. V tejto súvislosti článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) a ods. 3 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby navrhovateľ mal právo na účinný opravný prostriedok pred súdom, ak sa jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu považuje za neprípustnú. ( 68 ) Súd musí vykonať posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu a ex nunc .

V tejto súvislosti sa javí, čo musí overiť vnútroštátny súd, že odvolanie podané proti rozhodnutiu Spolkového úradu, ktorým bola podľa § 29 AsylG zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná štátnym príslušníkom tretej krajiny ako neprípustná, nemá odkladný účinok. ( 72 ) Okrem toho vnútroštátny súd vo svojej odpovedi doručenej do kancelárie Súdneho dvora 6. novembra 2019 na otázku, ktorú mu položil Súdny dvor, ( 73 ) uviedol, že ak nie je podaná žiadosť o predbežnú právnu ochranu proti príkazu na vyhostenie Spolkového úradu podľa § 80 ods. 5 VwGO, rozhodnutie o vyhostení je možné vykonať skôr, ako sa stane právne záväzným. ( 74 ) To isté platí, ak je žiadosť podľa § 80 ods. 5 VwGO podaná včas, ale je neúspešná. Vnútroštátny súd okrem toho uviedol, že podľa § 36 ods. 3 a 4 AsylG, ak je žiadosť o azyl podľa článku 29 AsylG neprípustná z dôvodu, že žiadateľovi bola poskytnutá medzinárodná ochrana v inom členskom štáte, je konanie zvyčajne písomné a vo všeobecnosti sa neuskutočňuje ústne vypočutie, ani neexistuje žiadna účinná príležitosť, kedy by sa mohol žiadateľ domôcť osobného vypočutia formou osobného pohovoru.

103.

Z odpovede vnútroštátneho súdu sa teda javí, že v prípade, že rozhodujúci orgán – v prejednávanej veci Spolkový úrad – neuskutoční osobný pohovor a zamietne žiadosť ako neprípustnú, nie je zaručené uskutočnenie osobného pohovoru zo strany súdu, ktorý rozhoduje o odvolaní. Z toho musí vyplývať, že z tohto dôvodu sa zásada efektivity nedodržiava, pretože práva žiadateľa neboli zabezpečené v žiadnom štádiu konania, či už správneho alebo súdneho. Opačné stanovisko by znamenalo súdne kvázi zrušenie práva žiadateľa na osobný pohovor, ktoré je jasne stanovené v smernici 2013/23, a znemožnilo by existenciu záruky, ktorú normotvorca Únie považuje za zásadnú.

Je potrebné uviesť, že normotvorca Únie sa v článkoch 14 a 34 smernice 2013/32 neobmedzil len na to, aby uviedol, že rozhodujúci orgán musí uskutočniť osobný pohovor so žiadateľom o medzinárodnú ochranu, a potom podmienky, ktoré sa naň vzťahujú, ponechal výlučne na členské štáty. Naopak, normotvorca Únie stanovil konkrétne, podrobné a záväzné pravidlá týkajúce sa vedenia týchto pohovorov. Dôkazom toho je opakované použitie pojmov v článku 15 smernice 2013/32 ako „osobný pohovor sa…“ a „členské štáty prijmú…“. ( 75 )

107.

Článok 15 smernice 2013/32 najmä stanovuje niekoľko požiadaviek alebo záruk týkajúcich sa vedenia osobného pohovoru. Chcel by som zdôrazniť najmä požiadavku, že v súlade s článkom 15 ods. 2 smernice 2013/32 sa osobný pohovor musí uskutočniť za podmienok, ktoré zaručujú primeranú dôvernosť. ( 76 ) Článok 15 ods. 4 smernice 2013/32 však stanovuje, že členské štáty môžu ustanoviť pravidlá týkajúce sa prítomnosti tretích osôb na osobnom pohovore.

108.

Článok 15 ods. 3 písm. a) smernice 2013/32 požaduje od členských štátov, aby zabezpečili, že osoba, ktorá vedie pohovor, je spôsobilá brať do úvahy osobné a všeobecné okolnosti súvisiace so žiadosťou vrátane kultúrneho pôvodu žiadateľa, jeho rodového aspektu, sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo zraniteľnosti. ( 77 )

c) Posúdenie

112.

Zatiaľ čo súd musí v plnom rozsahu a ex nunc vykonať posúdenie skutkových aj právnych otázok v súlade s článkom 46 ods. 3 smernice 2013/32 a podľa môjho názoru môže napraviť určité pochybenia zo strany rozhodujúceho orgánu v konaní vedenom pred ním, ( 82 ) je možné mať určité pochybnosti o tom, či sudcovia, ktorí môžu byť neskôr vyzvaní, aby uskutočnili osobný pohovor podľa smernice 2013/32 – v skutočnosti namiesto rozhodujúceho orgánu – absolvovali školenie alebo nadobudli zručnosti v metódach vedenia pohovoru, ktoré sú rovnocenné s tými, ktoré majú pracovníci rozhodujúceho orgánu. ( 83 ) Toto je však v konečnom dôsledku skutočnosť, ktorú musí určiť vnútroštátny súd.

113.

Článok 15 ods. 3 písm. b) smernice 2013/32 stanovuje, že vždy, keď je to možné, členské štáty zabezpečia, aby pohovor so žiadateľom viedla osoba rovnakého pohlavia, ak o to žiadateľ požiada, pokiaľ rozhodujúci orgán nemá dôvod sa domnievať, že takáto žiadosť sa zakladá na dôvodoch, ktoré nesúvisia s ťažkosťami žiadateľa predložiť podrobné dôvody svojej žiadosti. Existujú však dôvody pochybovať o tom, či v niektorých členských štátoch môžu byť splnené požiadavky článku 15 ods. 3 písm. b) smernice 2013/32, pretože môžu existovať veľmi prísne pravidlá týkajúce sa prideľovania vecí sudcom a ich nepridelenie z rodových dôvodov nemusí byť možné.

114.

Je vskutku potrebné poznamenať, že samotný vnútroštátny súd vyjadril obavy, či všetky požiadavky a záruky stanovené v článku 15 smernice 2013/32 týkajúce sa vedenia osobného pohovoru možno splniť v priebehu súdneho konania v Nemecku.

118.

Koniec koncov skúsenosťami sa učíme, že je tomu tak: koľkokrát sme si uvedomili, že osobná diskusia alebo dialóg s niekým zmenili náš názor? Mali by sme to mať na pamäti aj my všetci sudcovia a právnici: koľkokrát sme si uvedomili, že, v súlade s večnými slovami anglického pána sudcu Megarryho, „cesta práva je plná príkladov vyriešených prípadov, ktoré v konečnom dôsledku vyriešené neboli; nepopierateľných obvinení, ktoré boli úplne popreté; nevysvetliteľného správania, ktoré bolo úplne vysvetlené; pevných a nemenných rozhodnutí, ktoré boli na základe rozhovoru zmenené.“? ( 88 )

119.

Je pravda, ako Súdny dvor potvrdil vo svojom rozsudku z 10. septembra 2013, G. a R. ( 89 ), že nie každé porušenie práva na obranu by malo viesť k zrušeniu príslušného napadnutého správneho rozhodnutia a že na tento účel je vo všeobecnosti nevyhnutné preukázať, že z dôvodu tohto porušenia by sa výsledok správneho konania mohol líšiť. Ak, ako tomu je v prejednávanej veci, porušenie ide do samotného jadra hlavných procesných záruk stanovených v práve Únie, potom, ak neexistujú osobitné a nezvyčajné okolnosti, je takmer vždy ťažké povedať, že správne rozhodnutia by sa nelíšili alebo nemohli líšiť. To je však v konečnom dôsledku úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil a overil osobitné okolnosti prejednávanej veci.

120.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd by mal posúdiť, či v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku v súlade s článkom 46 smernice 2013/32, je schopný uskutočniť v plnej miere osobný pohovor podľa článku 14 alebo článku 34 tejto smernice a zároveň zabezpečiť, že budú splnené všetky príslušné záväzné požiadavky a záruky stanovené normotvorcom Únie v článku 15 tejto smernice. V prípade, že sa takýto osobný pohovor nedá adekvátne uskutočniť, rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu sa musí na tomto základe zrušiť a vec sa musí vrátiť rozhodujúcemu orgánu na nové rozhodnutie.

( 4 ) C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 .

( 5 ) C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 .

( 6 ) Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 .

( 7 ) C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 . V tejto súvislosti poznamenávam, že Súdny dvor okrem iného uviedol v bode 101 tohto rozsudku, že „článok 33 ods. 2 písm. a) [smernice 2013/32] sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát využil možnosť ponúkanú týmto ustanovením zamietnuť žiadosť o priznanie postavenia utečenca ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bola priznaná doplnková ochrana iným členským štátom, ak predvídateľné životné podmienky, ktorým bude uvedený žiadateľ vystavený ako osoba požívajúca doplnkovú ochranu v tomto inom členskom štáte, ho nevystavujú vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Okolnosť, že osoby požívajúce takúto doplnkovú ochranu nedostávajú v uvedenom členskom štáte nijaké peňažné dávky na pokrytie životných potrieb alebo takéto dávky síce dostávajú, no ich výška je oveľa nižšia než výška takýchto dávok v iných členských štátoch, avšak nezaobchádza sa s nimi v tomto ohľade inak ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, môže viesť k záveru, že tento žiadateľ v ňom bude vystavený takémuto riziku len v prípade, že by táto okolnosť mala za následok, že by sa tento žiadateľ vzhľadom na svoju mimoriadnu zraniteľnosť, nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu ocitol v situácii ťažkej materiálnej deprivácie“.

( 8 ) C‑540/17 a C‑541/17 , neuverejnené, EU:C:2019:964 .

( 15 ) BGB1 1991 I, s. 686.

( 16 ) BGB1 2010 I, s. 2248.

( 17 ) Podľa informácií, ktoré poskytol.

( 18 ) Pozri rozsudok Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) zo 17. januára 2017, 2 BvR 2013/16, DE:BVerfG:2017:rk20170117.2bvr201316, bod 20.

( 19 ) Vnútroštátny súd zdôraznil, že dôkazné bremeno znášal Spolkový úrad v súlade s rozsudkom z 15. októbra 2015, Komisia/Nemecko ( C‑137/14 , EU:C:2015:683 , body 60 až 62 ).

( 20 ) C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 .

( 27 ) V bodoch 70 až 74 rozsudku z 19. marca 2019, Ibrahim a i. ( C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 ), však Súdny dvor okrem iného uviedol, že článok 52 prvý odsek smernice 2013/32 bráni takémuto okamžitému uplatneniu v situácii, v ktorej tak žiadosť o azyl, ako aj dožiadanie o prijatie späť v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 109) boli podané pred nadobudnutím účinnosti smernice 2013/32. Zo spisu nevyplýva, že takéto dožiadanie o prijatie späť bolo podané v súvislosti s pánom Addisom. Vnútroštátny súd v bode 3 návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že takéto dožiadanie nemožno podať v súlade s dublinskými pravidlami. V tejto súvislosti Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) uviedol, že pán Addis môže byť poslaný do Talianska v súlade so readmisnou dohodou. V bode 5 návrhu na začatie prejudiciálneho konania však Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) uviedol, že príkaz na vyhostenie do Talianska v súvislosti s pánom Addisom bol nezákonný, pretože nebolo známe, či Taliansko po vypršaní platnosti cestovného dokladu, ktorý mu bol vydaný 5. februára 2015, má stále záujem prevziať za neho zodpovednosť.

( 28 ) Pozri článok 54 smernice 2013/32.

( 29 ) C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 . Pozri tiež rozsudky z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 73 a nasl.), a z 29. júla 2019, Torubarov ( C‑556/17 , EU:C:2019:626 , bod 40 a nasl.).

( 33 ) Výnimka z tohto pravidla je uvedená v článku 4 ods. 2 smernice 2013/32.

( 34 ) C‑585/16 , EU:C:2018:584 .

( 35 ) Pozri článok 34 ods. 1 smernice 2013/32.

( 36 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 37 ) S výhradou článku 34 ods. 2 smernice 2013/32.

( 38 ) Rozsudok z 25. júla 2018, A ( C‑404/17 , EU:C:2018:588 , bod 30 ).

( 45 ) Rozsudok z 26. júla 2017 ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 ). Z bodu 18 tohto rozsudku vyplýva, že „dňa 10. marca 2016 oblastná komisia, zriadená na Prefettura di Milano (Prefektúra v Miláne, Taliansko), uskutočnila vypočutie pána Sacka, ktorého predmetom bola jeho situácia a dôvody tejto žiadosti“.

( 46 ) Rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 26 ).

( 47 ) C‑348/16 , EU:C:2017:591 .

( 48 ) Rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 50 ).

( 49 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:288 , bod 65 ).

( 50 ) C‑348/16 , EU:C:2017:591 .

( 54 ) Rozsudok z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 114 ).

( 55 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 127 ). Súdny dvor okrem toho v bode 128 tohto rozsudku uviedol, že podobne ako bolo stanovené v článku 12 ods. 1 písm. b) smernice 2013/32, pokiaľ ide o osobné pohovory vykonané rozhodujúcim orgánom, žiadateľovi sa musia v prípade potreby počas jeho výsluchu súdom poskytnúť služby tlmočníka, aby mohol uviesť svoje tvrdenia. Pozri tiež článok 15 ods. 3 písm. c) smernice 2013/32.

( 56 ) Rozsudok z 25. júla 2018 ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 130 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 57 ) C‑585/16 , EU:C:2018:584 .

( 58 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 130 ).

( 59 ) Rozsudok z 25. júla 2018 ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , body 145 až 149 ). Pozri tiež rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov ( C‑556/17 , EU:C:2019:626 , bod 54 ).

( 66 ) C‑560/14 , EU:C:2017:101 , bod 49 a nasl.

( 67 ) C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 .

( 68 ) Rozsudok z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , body 115 a 120 ).

( 69 ) Ako iný členský štát, ktorý poskytol medzinárodnú ochranu.

( 70 ) Pozri analogicky rozsudok z 25. júla 2018, A ( C‑404/17 , EU:C:2018:588 , bod 27 ). Pozri tiež uznesenie z 5. júla 2018, C a i. ( C‑269/18 PPU , EU:C:2018:544 , bod 55 ).

( 71 ) C‑269/18 PPU , EU:C:2018:544 .

( 77 ) Je potrebné uviesť, že odôvodnenie 29 smernice 2013/32 stanovuje, že „niektorí žiadatelia môžu okrem iného z dôvodu svojho veku, rodového aspektu, sexuálnej orientácie, rodovej identity, zdravotného postihnutia, vážnej choroby, duševnej poruchy alebo v dôsledku mučenia, znásilnenia alebo iných závažných foriem psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia potrebovať osobitné procesné záruky. Členské štáty by sa mali usilovať identifikovať žiadateľov, ktorí potrebujú osobitné procesné záruky, pred prijatím rozhodnutia v konaní na prvom stupni “. (Kurzívou zvýraznil generálny advokát). Navyše odôvodnenie 32 smernice 2013/32 okrem iného stanovuje, že „s cieľom zaistiť skutočnú rovnosť medzi žiadateľmi ženského a mužského pohlavia by konanie o posúdení žiadosti malo zohľadňovať rodový aspekt. Najmä osobné pohovory by sa mali organizovať takým spôsobom, aby umožňovali žiadateľom ženského aj mužského pohlavia hovoriť o svojich skúsenostiach z minulosti v prípadoch prenasledovania na základe pohlavia“.

( 78 ) Ide najmä o prípad, keď je súd povinný preskúmať vecnú stránku žiadosti o medzinárodnú ochranu.

( 79 ) Pozri tiež odôvodnenie 16 smernice 2013/32, ktoré stanovuje, že „je nevyhnutné, aby rozhodnutia o všetkých žiadostiach o medzinárodnú ochranu boli prijímané na základe faktov a predovšetkým orgánmi, ktorých pracovníci majú primerané vedomosti alebo absolvovali potrebnú odbornú prípravu v oblasti medzinárodnej ochrany“.

( 80 ) Článok 4 ods. 3 smernice 2013/32 odkazuje konkrétne na článok 6 ods. 4 písm. a) až e) nariadenia č. 439/2010.

( 87 ) Na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. januára 2020, právny zástupca pána Addisa uviedol, že jeho psychický stav je zlý a zranilo by ho, ak by bol poslaný do Talianska, okrem iného z dôvodu, že nehovorí po taliansky. Je zrejmé, že Súdny dvor nie je spôsobilý posúdiť pravdivosť tohto tvrdenia ani skutočnú váhu, ktorá by mu mala byť prisúdená. Chcel by som však zdôrazniť, že práve takéto otázky by mal mať žiadateľ o medzinárodnú ochranu možnosť nastoliť pri osobnom pohovore podľa článkov 14 a 34 smernice 2013/32. Takéto tvrdenie musí navyše posúdiť školený a skúsený personál rozhodujúceho orgánu. Správnym fórom pre takéto veci určite nie je Súdny dvor a podľa môjho názoru ani súdy členského štátu v odvolacom konaní podľa článku 46 smernice 2013/32. Z rozsudku zo 16. februára 2017, C. K. a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 68 ), jasne vyplýva, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má fyzické alebo duševné ochorenie, môže byť relevantná v súvislosti s jeho premiestnením do iného členského štátu podľa nariadenia č. 604/2013. V tom istom bode tohto rozsudku Súdny dvor tiež uviedol, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 3 EDĽP, ktorá sa musí zohľadniť pri výklade článku 4 Charty, vyplýva, že na utrpenie, ktoré vyplýva z prirodzene sa vyskytujúcej choroby, či už fyzickej alebo duševnej, sa môže vzťahovať článok 3 EDĽP, ak je alebo môže byť zhoršené zaobchádzaním, či už z dôvodu podmienok zadržania, vyhostenia alebo iných opatrení, pre ktoré orgány môžu byť brané na zodpovednosť za predpokladu, že výsledné utrpenie dosiahne minimálnu úroveň závažnosti požadovanú v tomto článku.