C-584/17

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Dohody o grante medzi Komisiou a príjemcami grantu – Prijatie rozhodnutia, ktoré predstavuje exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ (vykonateľné rozhodnutie), na účely vymáhania zmluvne poskytnutých grantov – Právomoc Komisie prijať jednostranné rozhodnutie o vymáhaní na účely vymoženia zmluvných pohľadávok – Súdne preskúmanie – Právomoc preskúmania súdom Únie“

Obsah

I. Úvod

II. Právny rámec

IV. Odvolacie konanie a návrhy účastníkov konania

V. Posúdenie

A. O druhom odvolacom dôvode

1. O právomoci Komisie prijímať vykonateľné rozhodnutia na účely vymáhania zmluvných pohľadávok

a) O článku 299 ZFEÚ

b) O článku 299 v spojení s článkami 263, 272 a 274 ZFEÚ

2) O neexistencii odkladného účinku žalôb o neplatnosť podaných proti vykonateľným rozhodnutiam, ktoré boli prijaté na účely vymáhania zmluvných pohľadávok

3) O chápaní rozdielu medzi žalobami o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ a žalobami zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ v judikatúre Všeobecného súdu

i) O žalobách o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ podaných proti vykonateľným rozhodnutiam prijatým na účely vymáhania zmluvných pohľadávok

– O relevantnosti zmluvy a vnútroštátneho práva v rámci žaloby o neplatnosť podanej proti vykonateľnému rozhodnutiu

– O práve Únie uplatniteľnom na zmluvy Únie

– Návrh

VII. Návrh

I. Úvod

1.

Môže Európska komisia vymáhať od svojich zmluvných partnerov dlžné sumy, ktoré sú splatné na základe zmluvy, prostredníctvom jednostranných, vykonateľných rozhodnutí alebo sa v záujme získania exekučného titulu musí skôr obrátiť na súd, ktorý je príslušný vo veciach zmluvy?

2.

To je základná otázka prejednávaného odvolania. Vzniká v súvislosti s praxou Komisie, ktorá si už asi 15 rokov čoraz častejšie uplatňuje zmluvné pohľadávky, najmä voči príjemcom grantov, prostredníctvom jednostranne prijatých rozhodnutí, ktoré predstavujú exekučné tituly v zmysle článku 299 ZFEÚ (ďalej len „vykonateľné rozhodnutia“). ( 2 )

6.

Úlohou Súdneho dvora v rámci prejednávaného odvolania je to, aby sa prvýkrát vyjadril tak k otázke, či Komisia má právomoc prijať vykonateľné rozhodnutia na účely vymoženia zmluvných pohľadávok, ako aj k otázke právneho postupu, ktorý majú adresáti takýchto rozhodnutí k dispozícii. Vyjadrenia Súdneho dvora majú preto vysokú systémovú relevantnosť. Prejavuje sa to okrem iného v tom, že Všeobecný súd v súčasnosti prerušil viacero konaní až do rozhodnutia Súdneho dvora o prejednávanom odvolaní. ( 4 )

II. Právny rámec

A. Zmluva o fungovaní Európskej únie

7.

Články 272, 274 a 299 ZFEÚ stanovujú:

Výkon rozhodnutia sa riadi predpismi občianskeho práva procesného štátu, na výsostnom území ktorého sa vykonáva. …

…

Výkon rozhodnutia možno zastaviť len rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie. …“

B. Rozpočtové pravidlá Európskej únie

8.

Článok 79 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách č. 966/2012“) ( 5 ), ktoré je v prejednávanom konaní relevantné, ( 6 ) znie takto:

9.

V decembri 2008 uzatvorila Komisia a konzorciá, ktorých koordinátorom bola odvolateľka ADR Center SpA (ďalej lej „ADR“), tri dohody o grante na podporu štúdií o alternatívnom riešení sporov a mediácie v oblasti civilnej justície. ( 7 ) V týchto dohodách o grante boli uvedené osobitné podmienky (číslo I), všeobecné podmienky (číslo II) a prílohy. ( 8 )

10.

V dohodách o grante bola vždy uvedená celková výška oprávnených nákladov, ako aj výška grantu, ktorý mala Komisia zaplatiť, zodpovedajúca určitej percentuálnej sadzbe odhadovaných oprávnených nákladov. ( 9 ) Podľa článku I.5 dohôd o grante Komisia mala poskytnúť príjemcom predbežné financovanie, zatiaľ čo zostatok (záverečná platba) sa mal vyplatiť až po ukončení podporovaného projektu, podaní správy príjemcami a schválení správ Komisiou. ( 10 )

11.

Článok I.9 dohôd o grante stanovil: ( 11 )

Podľa článku II.20 dohôd o grante sa koordinátor zaviazal poskytnúť všetky informácie, ktoré si vyžiada Komisia alebo akýkoľvek iný externý subjekt splnomocnený Komisiou. Príjemcovia ďalej súhlasili s tým, že Komisia môže vykonať audit použitia grantu buď priamo prostredníctvom svojich zamestnancov alebo prostredníctvom iného externého orgánu Komisiou splnomocneného na tento účel, a uznali právomoc Komisie vydať na základe výsledkov auditu prípadné rozhodnutie o vymáhaní. A napokon, na účely riadneho vykonania týchto auditov sa príjemcovia zaviazali, že Komisii a externým subjektom splnomocneným Komisiou umožnia primeraný prístup na miesta a do priestorov, kde sa projekt realizuje, ako aj ku všetkým informáciám vrátane informácií v elektronickej podobe. ( 13 )

B. Rozhodnutie Komisie o vymáhaní

14.

Komisia v rokoch 2009 a 2010 poskytla predbežné financovanie vo vzťahu k trom dotknutým dohodám o grante, dostala príslušné záverečné správy a v prípade dvoch dohôd vyplatila záverečné platby, zatiaľ čo v prípade tretej dohody vymáhala späť časť poskytnutého predbežného financovania. ( 14 )

15.

V roku 2011 dala Komisia vykonať v kanceláriách ADR audit podľa článku II.20 dohôd o grante prostredníctvom externej audítorskej spoločnosti, pričom audítori dospeli k záveru, že značná časť vykázaných nákladov by mala byť vylúčená ako neoprávnená.

C. Konanie na Všeobecnom súde

19.

Podaním z 30. augusta 2014 ADR podala žalobu na Všeobecný súd a navrhovala, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie, nariadil Komisii, aby jej ihneď vyplatila splatnú záverečnú platbu podľa dohôd o grante vo výške 49172,52 eura, nahradila ujmu, ktorú utrpela, ako aj trovy konania.

20.

Komisia navrhovala, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú, zamietol návrhy na vyplatenie záverečnej platby a náhradu ujmy ako neprípustné alebo v každom prípade ako nedôvodné a zaviazal ADR na náhradu trov konania.

21.

24.

Návrhom podaným 4. októbra 2017 ADR podala odvolanie proti napadnutému rozsudku.

25.

ADR navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a sporné rozhodnutie Komisie, vydal konečné rozhodnutie v spore a vyhovel jej žalobným dôvodom predloženým na prvom stupni, ako aj uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

26.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a ADR uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

29.

ADR vo svojom druhom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 299 ZFEÚ a článok 79 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 (k tomu pozri bod 1), ako aj základné práva Únie (k tomu pozri následne bod 2) tým, že potvrdil právomoc Komisie prijímať vykonateľné rozhodnutia na účely vymáhania zmluvných pohľadávok.

1.

O právomoci Komisie prijímať vykonateľné rozhodnutia na účely vymáhania zmluvných pohľadávok

30.

Z bodu 190 napadnutého rozsudku vyplýva, že ADR v konaní na prvom stupni ( 23 ) spochybnila právomoc Komisie prijať sporné rozhodnutie, argumentujúc tým, že v zmluvných veciach Komisia nemôže prijímať vykonateľné rozhodnutia. Naopak, musí získať exekučný titul žalobou, aby svojho zmluvného partnera prinútila splniť si svoje povinnosti finančnej povahy.

a)

O článku 299 ZFEÚ

34.

V prvom rade ani zo znenia, ani zo systematického postavenia či normatívneho kontextu článku 299 ZFEÚ nemožno odvodiť, že by právne akty, ktoré na základe zmluvy ukladajú peňažný záväzok, boli vylúčené z pôsobnosti tohto ustanovenia.

35.

Článok 299 ods. 1 ZFEÚ totiž iba stanovuje, že právne akty Rady, Komisie alebo Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“), ktoré ukladajú peňažný záväzok, sú vykonateľné s jediným obmedzením, že sa to nevzťahuje na štáty.

39.

ADR však tvrdí, že skutočnosť, že článok 299 ZFEÚ sa vzťahuje iba na právne akty Rady, Komisie a ECB, poukazuje na to, že vykonateľnosť stanovená v tomto ustanovení neplatí pre rozhodnutia prijaté na účely vymáhania zmluvných pohľadávok. O takejto vykonateľnosti preto možno hovoriť iba v prípade pohľadávok z verejných rozhodnutí, ktoré môžu prijať práve len spomínané inštitúcie, ako sú napríklad rozhodnutia Komisie o pokute v kartelových veciach alebo prudenciálne sankčné rozhodnutia ECB. Ak by bol normotvorca chcel, aby aj pohľadávky zo zmlúv mohli byť vykonateľné v zmysle článku 299 ZFEÚ, tak by bol stanovil vykonateľnosť právnych aktov všetkých inštitúcií Únie, keďže všetky inštitúcie Únie uzatvárajú zmluvy na účely získania prostriedkov na splnenie svojich úloh.

40.

Tento argument nastoľuje v prvom rade otázku, či skutočnosť, že článok 299 ZFEÚ vymenováva iba právne akty Rady, Komisie a ECB, znamená, že právne akty iných inštitúcií alebo iných orgánov Únie bez explicitného zakotvenia v primárnom práve – napríklad v článku 280 ZFEÚ v súvislosti s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie – skutočne nemôžu byť exekučným titulom podľa článku 299 ZFEÚ. Zdá sa, že Súdny dvor na túto otázku ešte neodpovedal. ( 26 ) V kontexte prejednávaného odvolania však nie je potrebné odpovedať na túto otázku, keďže autorkou sporného rozhodnutia je aj tak Komisia.

41.

V prejednávanom prípade preto netreba rozhodnúť ani o tom, či sa má článok 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 vykladať v tom zmysle, že všetkým inštitúciám Únie v zmysle tohto nariadenia ( 27 ) umožňuje formálne stanoviť pohľadávky voči iným osobám, ako sú členské štáty, prostredníctvom rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné v zmysle článku 299 ZFEÚ, ( 28 ) a pokiaľ ide o takúto situáciu, či to je alebo nie je zlučiteľné s článkom 299 ZFEÚ. To isté platí v prípade otázky, či nariadenia o rámcových rozpočtových pravidlách pre subjekty zriadené podľa ZFEÚ a Zmluvy o Euratome, teda najmä decentralizované agentúry EÚ, treba chápať v tom zmysle, že aj tieto inštitúcie môžu prijímať vykonateľné rozhodnutia, ( 29 ) a či by to prípadne bolo zlučiteľné s článkom 299 ZFEÚ.

45.

Právne akty, resp. úkony Komisie na účely splnenia úloh Únie však medzičasom zahŕňajú najmä v oblasti priamych grantov už nielen prijatie jednostranných právnych aktov, ale čoraz častejšie aj uzatváranie zmlúv. Nič nesvedčí o tom, že tvorcovia článku 299 ZFEÚ nechceli rozhodnutia Komisie o vymáhaní pohľadávok z takýchto zmlúv považovať za právne akty, ktoré ukladajú peňažný záväzok, a tak podľa tohto ustanovenia môžu byť vykonateľné, pokiaľ Komisia má právomoc na prijatie takýchto rozhodnutí. Ani z práva Únie, ani z právnych poriadkov členských štátov totiž nemožno odvodiť všeobecný princíp, podľa ktorého pohľadávky zo zmlúv správnych orgánov nikdy nemožno jednostranne vymáhať. ( 33 )

46.

Mimochodom, potreba vymôcť neoprávnene vyplatené sumy sa zakladá na povinnostiach Komisie zakotvených v článkoch 317 a 325 ZFEÚ, a to rešpektovať zásadu riadneho finančného hospodárenia a zamedziť protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie. ( 34 ) To svedčí o zámere tvorcov Zmlúv zabezpečiť Komisii účinné nástroje na ochranu finančných záujmov Únie bez ohľadu na to, či sa rozhodne vykonať svoje úlohy na základe jednostranných alebo zmluvných právnych úkonov.

47.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade článku 299 ZFEÚ ide iba a výlučne o všeobecnú základnú normu, ktorá stanovuje, že právne akty Komisie, ktoré ukladajú peňažný záväzok osobám iným, než sú štáty, sú vykonateľné a vymožiteľné exekúciou. Článok 299 ZFEÚ však nestanovuje hmotnoprávnu pôsobnosť a podmienky prijatia takýchto právnych aktov. Z článku 299 ZFEÚ preto nemožno odvodiť, že toto ustanovenie sa nemôže vzťahovať aj na také rozhodnutia, ktoré ukladajú peňažné záväzky zakladajúce sa na zmluvách.

50.

Všeobecný súd ďalej v napadnutom rozsudku, ( 36 ) ako aj vo svojej ustálenej judikatúre ( 37 ) správne ( 38 ) vychádzal z toho, že v prípade vykonateľného rozhodnutia ide o akt, ktorý môžu adresáti napadnúť žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ods. 4 ZFEÚ bez ohľadu na to, či bolo toto rozhodnutie prijaté na vymáhanie zmluvných alebo mimozmluvných pohľadávok.

51.

Prijatie vykonateľného rozhodnutia tak automaticky zakladá právomoc súdu Únie aj vtedy, ak predmetom tohto rozhodnutia je vymáhanie dlžnej sumy splatnej na základe zmluvy.

52.

Podľa článku 272 v spojení s článkom 274 ZFEÚ súd Únie má však právomoc rozhodovať o žalobách týkajúcich sa zmlúv inštitúcií Únie len vtedy, ak tieto zmluvy obsahujú príslušnú arbitrážnu doložku. Ako totiž výslovne stanovuje článok 274 ZFEÚ, s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru priznávajú Zmluvy, spory, v ktorých je Únia zúčastnenou stranou, nie sú vyňaté z právomoci súdov členských štátov.

56.

To musí a contrario znamenať, že ani Komisia nemôže rozdelenie právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi jednostranne zmeniť tým, že na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky prijme vykonateľné rozhodnutie, ktoré je aktom Únie napadnuteľným podľa článku 263 ZFEÚ, hoci dotknutá zmluva neobsahuje arbitrážnu doložku, ktorá by právomoc v oblasti sporov týkajúcich sa zmluvných povinností strán preniesla na súdy Únie.

57.

V prejednávanom prípade Všeobecný súd v napadnutom rozsudku síce nepoukázal výslovne na to, že Komisia môže prijať vykonateľné rozhodnutie na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky len vtedy, ak dotknutá zmluva obsahuje arbitrážnu doložku v prospech súdov Únie. Dotknuté dohody o grante však zakaždým obsahovali vo svojich osobitných zmluvných podmienkach takúto doložku. ( 44 )

58.

V prejednávanom prípade preto nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že aj rozhodnutia, ktoré Komisia prijala na účely vymáhania zmluvných pohľadávok, môžu byť exekučnými titulmi podľa článku 299 ZFEÚ.

61.

Na otázku, či toto všeobecne koncipované ustanovenie oprávňuje Komisiu na prijatie rozhodnutí na vymáhanie osobitne zmluvných pohľadávok, odpovedal Všeobecný súd v bode 195 napadnutého rozsudku podľa systematiky nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012.

62.

Podľa spomínaného bodu napadnutého rozsudku článok 79 ods. 2 je uvedený v kapitole s názvom „Príjmové operácie“, za ktorou nasleduje kapitola s názvom „Výdavkové operácie“, pričom tieto dve kapitoly sú zaradené do hlavy IV s názvom „Plnenie rozpočtu“, ktorá je obsahom prvej časti nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 s názvom „Spoločné ustanovenia“. Všeobecný súd z toho vyvodil záver, že tieto dve kapitoly týkajúce sa príjmových a výdavkových operácií sa nemajú uplatňovať len v určitej osobitnej oblasti činnosti Únie, ale na všetky operácie súvisiace s jej rozpočtom.

63.

V týchto vyjadreniach nemožno badať nesprávne právne posúdenie. Nespochybňuje ich hlavne ani argument ADR, že nemožno vychádzať z toho, že článok 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 implicitne oprávňuje Komisiu na prijímanie vykonateľných rozhodnutí v zmluvných veciach, hoci toto ustanovenie nestanovuje výslovne, že je v takýchto veciach uplatniteľné. Ako totiž Všeobecný súd správne konštatoval, článok 79 ods. 2 nestanovuje ani to, že toto ustanovenie je relevantné špecificky pre mimozmluvné pohľadávky, ani to, že je relevantné špecificky pre zmluvné pohľadávky, čo práve svedčí o jeho všeobecnej uplatniteľnosti.

67.

Výklad, podľa ktorého právomoc vydávať vykonateľné rozhodnutia zakotvená v článku 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách je relevantná aj pre zmluvné pohľadávky, potvrdzuje, mimochodom, aj história vzniku tohto ustanovenia. ( 48 )

68.

Z vysvetlení Komisie k ustanoveniu v článku 72 ods. 2 nariadenia č. 1605/2002, ( 49 ) ktoré predchádzalo spomínanému ustanoveniu, vyplýva, že v ňom uvedená právomoc inštitúcií Únie formálne stanoviť pohľadávky vykonateľnými rozhodnutiami, bola zakotvená na to, aby umožnila vykonateľnosť všetkých príkazov na vymáhanie pohľadávok a nielen takých, ktoré boli prijaté na základe predchádzajúceho formálneho rozhodnutia, napríklad pokuty v oblasti práva hospodárskej súťaže. Spomínaná právomoc má totiž slúžiť výslovne na uľahčenie vymáhania vlastných zdrojov, ktorých súdne vymáhanie sa ukázalo ako zdĺhavé. Komisia preto v oznámení z roku 2002 vyhlásila, že práve v oblasti priameho hospodárenia, a teda (práve aj zmluvných) grantov chce prijať predovšetkým vykonateľné rozhodnutia o vymáhaní. ( 50 )

69.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že článok 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 oprávňuje Komisiu na prijatie rozhodnutí o vymáhaní zmluvných pohľadávok, ktoré sú vykonateľné v zmysle článku 299 ZFEÚ.

2.

O zlučiteľnosti prijímania vykonateľných rozhodnutí na účely vymáhania zmluvných pohľadávok so základnými právami Únie

72.

ADR však tvrdí, že výkon práva prijať vykonateľné rozhodnutia na účely vymáhania všetkých pohľadávok, nie je v prípade zmluvných pohľadávok zlučiteľné s právom zmluvných partnerov Komisie na ochranu legitímnej dôvery a na účinný prostriedok nápravy.

73.

Na rozdiel od názoru ADR z rozsudku Súdneho dvora vo veci BayWa, na ktorý ADR odkazovala, nevyplýva, že všetky rozpočtové pravidlá Únie treba vykladať reštriktívne. Ako totiž Komisia správne tvrdí, Súdny dvor v tomto rozsudku len stanovil, že ustanovenia zakladajúce nároky na financovanie zo zdrojov Únie treba vykladať reštriktívne. ( 51 ) To je v súlade s prevládajúcim postavením ochrany finančných záujmov Únie, vyjadrenej v článku 325 ZFEÚ, v Dohovore o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, ( 52 ) ako aj v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva. ( 53 )

76.

ADR sa odvoláva na rozsudky Súdneho dvora vo veciach Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( 55 ) a Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i., ako aj na moje návrhy v poslednej z uvedených vecí, ( 56 ) aby podporila svoje tvrdenie, že Súdny dvor odmieta jednostranný výkon verejnej moci Komisiou v zmluvných veciach.

77.

Súdny dvor tak najmä vo svojom rozsudku vo veci Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia spochybnil prax Komisie, konkrétne to, že jednostranne vymáha zmluvné nároky. V spomínanom rozsudku totiž zdôraznil, že za predpokladu, keď Komisia, zvolí zmluvu ako prostriedok na priznanie finančných prostriedkov, je povinná neprekročiť rámec tejto oblasti. ( 57 ) Zmluvný partner teda môže vychádzať z toho, že Komisia tento rámec neopustí a nebude voči nemu vykonávať verejnú moc.

78.

Všeobecný súd v bodoch 199 až 208 napadnutého rozsudku podrobne posúdil rozsudok Súdneho dvora vo veci Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, ako aj rozsudok Všeobecného súdu založený v spornom bode na návrhoch vo veci Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. ( 58 ) V tejto súvislosti dospel k záveru, že z týchto rozsudkov nemožno odvodiť, že súd Únie zakázal Komisii výkon jej právomoci, a to prijať vykonateľné rozhodnutia, v zmluvných veciach.

82.

Okrem toho aj v členských štátoch Únie panujú celkom rozdielne predstavy vo vzťahu k prípadnému výkonu verejných právomocí zverených zmluvnej verejnej správe: ( 62 ) kým nemecké právo takéto právomoci napríklad striktne odmieta, francúzske právo uznáva nielen to, že verejná správa má v rámci administratívnoprávneho contrat administratif právomoci jednostrannej zmeny a zrušenia zmluvy, ale aj to, že verejná správa v rámci výkonu všetkých, čiže aj súkromnoprávnych zmlúv môže vykonávať svoje všeobecné výsostné rozpočtové práva, ako napríklad právomoc určiť vykonateľnosť peňažných pohľadávok. ( 63 )

83.

Z týchto rozdielnych predstáv členských štátov vo vzťahu k výkonu verejných právomocí zverených zmluvnej verejnej správe síce nevyplýva, že právny základ prijatia vykonateľných rozhodnutí Komisiou zakotvený v článku 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 treba vykladať v tom zmysle, že v zmluvných veciach nie je relevantný. To by totiž bolo v rozpore s vyššie ( 64 ) uvedenou vôľou normotvorcu Únie rozšíriť jednostrannú vymožiteľnosť na všetky, čiže aj zmluvné pohľadávky Komisie v oblasti vymáhania vlastných zdrojov.

84.

87.

Zmluvná doložka, ktorá stanovuje prijatie vykonateľných rozhodnutí, síce nezakladá – ako správne konštatuje Všeobecný súd v bode 207 napadnutého rozsudku – právomoc Komisie prijať takéto rozhodnutie. Táto právomoc sa totiž zakladá výlučne na článku 299 ZFEÚ v spojení s článkom 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012. Funkciou príslušnej doložky je však upozorniť zmluvného partnera Komisie na možnosť jednostranného vymáhania pohľadávok, takže zmluvný partner uzatvorí zmluvu, poznajúc relevantný právny stav.

88.

V prejednávanom prípade dotknuté dohody o grante zakaždým obsahovali vo svojich všeobecných zmluvných ustanoveniach doložku, ktorou boli príjemcovia oboznámení so skutočnosťou, že Komisia môže formálne stanoviť pohľadávku prostredníctvom vykonateľného rozhodnutia. ( 70 )

89.

Všeobecnému súdu preto v prejednávanom prípade nemožno vytýkať, že opomenul zásadu ochrany legitímnej dôvery, keď konštatoval, že doterajšia judikatúra súdov Únie nebráni Komisii v tom, aby na účely vymáhania zmluvných pohľadávok prijala vykonateľné rozhodnutia.

92.

Podľa bodu 190 napadnutého rozsudku ADR na prvom stupni v podstate tvrdila, že na účinnosť žaloby o neplatnosť proti vykonateľným rozhodnutiam, ktoré sú prijaté na účely vymáhania zmluvných pohľadávok, má nepriaznivý vplyv judikatúra Všeobecného súdu, podľa ktorej sú v rámci takýchto žalôb neprípustné žalobné dôvody založené na porušeniach zmluvných ustanovení a vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňuje na zmluvu. Komisia tak môže vykonať svoje pohľadávky voči svojim zmluvným partnerov napriek tomu, že ešte neboli preskúmané zmluvné nároky tvoriace základ.

93.

Všeobecný súd toto tvrdenie odmietol v bodoch 209 až 214 napadnutého rozsudku s odôvodnením, že sa mu zdalo, že žaloba sa zakladala nielen na článku 263, ale aj na článku 272 ZFEÚ. Všeobecný súd preto posudzoval tak formálnu zákonnosť sporného rozhodnutia, ako aj hmotnoprávnu dôvodnosť zmluvných pohľadávok Komisie voči ADR, ktoré boli dôvodom na prijatie tohto rozhodnutia.

94.

Ďalej preto treba predovšetkým objasniť, či Všeobecný súd správne predpokladal, že v prípade sporného rozhodnutia išlo o akt, ktorý mal byť napadnutý žalobou o neplatnosť (časť 1). Potom treba preskúmať, či skutočnosť, že žaloba o neplatnosť proti takémuto rozhodnutiu nemá automaticky odkladný účinok, predstavuje porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (časť 2). A napokon treba preskúmať, či Všeobecný súd správne vychádzal z toho, že súd Únie musí v rámci takejto žaloby posudzovať iba formálnu zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zatiaľ čo posúdenie hmotnoprávnej dôvodnosti pohľadávky tvoriacej základ môže vykonať iba súd príslušný podľa zmluvy. V dôsledku toho je potrebné objasniť stanovisko Všeobecného súdu vo vzťahu k vymedzeniu žalôb o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ a žalôb zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ (časť 3).

Podľa judikatúry Súdneho dvora v prípade existencie zmluvy, ktorá zaväzuje žalobcu voči jednej z inštitúcií, možno na súdy Únie podať žalobu na základe článku 263 ZFEÚ, avšak len vtedy, keď cieľom napadnutého aktu je vyvolať záväzné právne účinky, ktoré nepatria do zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii ako správnemu orgánu. ( 74 )

98.

Zdá sa, že z doterajšej judikatúry súdov Únie vyplýva, že spravidla iba dve kategórie aktov spĺňajú tieto kritériá:

–

po prvé akty, ktoré síce súvisia so zmluvným vzťahom medzi inštitúciou Únie a jej zmluvným partnerom, ale ktorých účinok pôsobí v celom rozsahu mimo tohto zmluvného vzťahu, ako napríklad dočasné vylúčenie zmluvného partnera, ktorý porušil zmluvu, z ďalších verejných zákaziek a grantov Únie alebo „blacklisting“ takéhoto zmluvného partnera v centrálnej databáze inštitúcií Únie; ( 75 )

–

Okrem týchto zmluvných právnych účinkov vykonateľné rozhodnutie prijaté Komisiou v rámci výkonu verejnej právomoci prijať vykonateľné rozhodnutie vo vzťahu k jej pohľadávkam, zverenej podľa článku 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012, má však aj záväzné právne účinky, ktoré idú nad rámec zmluvného vzťahu zmluvných strán.

102.

Ako som uviedla, ( 78 ) podľa Súdneho dvora akt Únie, hoci aj súvisiaci so zmluvou, ktorý je napadnuteľný žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, sa vyznačuje tým, že vyvoláva právne účinky, ktoré nepatria do zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii nie ako zmluvnému partnerovi, ale všeobecne ako správnemu orgánu.

103.

V prípade vykonateľného rozhodnutia dva prvky tejto definície spolu súvisia v rozsahu, v akom sa mimozmluvná povaha právnych účinkov takéhoto rozhodnutia zakladá na mimozmluvnom, verejnoprávnom pôvode týchto právnych účinkov. Mimozmluvné právne účinky vykonateľného rozhodnutia totiž spočívajú v tom, že Komisia určí vykonateľnosť zmluvnej pohľadávky jednostranným aktom verejnej moci prijatým ňou samou. Takýto právny účinok nepatrí do zmluvného vzťahu, pretože sa nezakladá – ako napríklad určenie vykonateľnosti zmluvnej pohľadávky na základe žaloby – na zmluvných právach a povinnostiach zmluvných strán, ale na všeobecnej mimozmluvnej, verejnoprávnej právomoci Komisie. ( 79 )

104.

107.

Podľa článku 278 ZFEÚ žaloby podané na súdy Únie nemajú odkladný účinok. Avšak, ak súd Únie usúdi, že si to okolnosti vyžadujú, môže nariadiť odklad výkonu napadnutého aktu. Rovnako, ako som už uviedla, ( 80 ) výkon právneho aktu, ktorý ukladá peňažný záväzok a ktorý je vykonateľný podľa článku 299 ZFEÚ, možno v súlade s článkom 299 ods. 4 ZFEÚ zastaviť rozhodnutím súdu Únie. Mimochodom, možnosť podať návrh na zastavenie výkonu využila aj ADR v prejednávanom prípade, aj keď napokon neúspešne. ( 81 )

108.

Skutočnosť, že žaloby podané na súdy Únie nemajú automaticky odkladný účinok, podľa Súdneho dvora z dôvodu existencie možnosti dosiahnuť nariadenie predbežného opatrenia, nepredstavuje porušenie práva na úplnú a účinnú súdnu ochranu. Možnosť nariadenia predbežného opatrenia v prípade, že je to potrebné na zaručenie plnej účinnosti budúceho konečného rozhodnutia, totiž zabraňuje vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej súdmi Únie. ( 82 )

109.

Na základe tejto argumentácie ADR vzniká otázka, či predsa len neporušuje právo na účinný prostriedok nápravy skutočnosť, že žaloba o neplatnosť podaná proti vykonateľnému rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky, nemá odkladný účinok. Inými slovami: Je výkon pohľadávky pred preskúmaním existencie tejto pohľadávky v prípadoch, keď nie je nariadené predbežné opatrenie, neprijateľný v zmluvných veciach?

3) O chápaní rozdielu medzi žalobami o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ a žalobami zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ v judikatúre Všeobecného súdu

113.

Podľa ADR uznanie právomoci Komisie prijať vykonateľné rozhodnutia na účely vymáhania zmluvných pohľadávok, ktoré sú napadnuteľné žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, zbavuje právnu cestu nápravy pred súdom príslušným podľa zmluvy akejkoľvek účinnosti.

114.

Ako som už vyššie zhrnula, ( 83 ) Všeobecný súd toto tvrdenie odmietol v bodoch 209 až 214 napadnutého rozsudku s odôvodnením, že žaloba ADR sa podľa neho zakladala nielen na článku 263, ale aj na článku 272 ZFEÚ. Preskúmal preto nielen formálnu zákonnosť sporného rozhodnutia, ale aj hmotnoprávnu dôvodnosť zmluvných pohľadávok Komisie voči ADR, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladalo.

115.

118.

Ak ale nejde o akt, ktorý je oddeliteľný od zmluvy, a teda osobitne napadnuteľný podľa článku 263 ZFEÚ, súd Únie prejednávajúci žalobu zmluvnej povahy výlučne na základe článku 272 ZFEÚ môže podľa predmetnej judikatúry Všeobecného súdu preskúmať iba výhrady, ktoré sa zakladajú na „porušen[í] ustanovení zmluvy alebo porušen[í] [vnútroštátneho] práva uplatniteľného na zmluvu“. Naproti tomu v rámci žalôb zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ sú neprípustné tzv. „žalobné dôvody na zrušenie“ („moyens d’annulation“), t. j. žalobné dôvody „založen[é] na odôvodneniach vyplývajúcich zo vzťahu správneho práva“ resp. „pre ktor[é] je charakteristická žaloba o neplatnosť“, napr. nedostatočné odôvodnenie, nerešpektovanie žalobcovho práva na obhajobu alebo porušenie jeho práva na dobrú správu vecí verejných. ( 86 )

119.

ADR správne tvrdí, že uplatnenie tejto judikatúry Všeobecného súdu je spojené s porušením práva zmluvného partnera Komisie na účinný prostriedok nápravy, a to tak v rámci žalôb o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ (časť i), ako aj v rámci žalôb zmluvnej povahy článku 272 ZFEÚ (časť ii).

i) O žalobách o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ podaných proti vykonateľným rozhodnutiam prijatým na účely vymáhania zmluvných pohľadávok

120.

123.

Na rozdiel od nariadenia Únie sa totiž takéto rozhodnutie zakladá na zvolenom vnútroštátnom práve v rozsahu, v akom je relevantné pre existenciu pohľadávky, ktorá je rozhodnutím vyhlásená za vykonateľnú. Platí to, mimochodom, aj pre doložky dotknutých zmlúv. Komisia totiž nemá právo vyhlásiť za vykonateľnú takú zmluvnú pohľadávku, ktorá podľa zmluvy a podľa práva uplatniteľného na túto zmluvu neexistuje. Zmluvné doložky a vnútroštátne právo sa tak v zmysle článku 263 ods. 2 ZFEÚ stávajú „pravidlami týkajúcimi sa uplatňovania Zmlúv“, na základe ktorých musí súd Únie posúdiť zákonnosť rozhodnutia v súvislosti so žalobou o neplatnosť.

124.

Porušenie jednotnosti práva Únie ako dôsledok toho, že pri rozhodovaní o platnosti aktu Únie sa použije vnútroštátne právo, teda v prípade vykonateľného rozhodnutia vyplýva z možnosti zakotvenej v článkoch 335 a 340 ZFEÚ, aby si zmluvné strany zvolili pre zmluvy Únie (aj) vnútroštátne právo. To predstavuje výnimku a vychádza to z osobitného prípadu prelínania práva Únie a vnútroštátneho práva, ktorý pramení z neexistencie komplexného zmluvného práva na úrovni Únie.

125.

Pravidlo rozvinuté v bodoch 40 a 41 rozsudku Všeobecného súdu vo veci Applied Microengineering/Komisia podľa znenia článku 263 ods. 2 ZFEÚ a rozsudku Súdneho dvora vo veci Internationale Handelsgesellschaft, podľa ktorého „pri rozhodovaní o žalobe o neplatnosť na základe ustanovení článku 263 ZFEÚ musí súd Únie posúdiť zákonnosť napadnutého aktu [výlučne] z hľadiska Zmluvy o [ZFEÚ] alebo z hľadiska akéhokoľvek právneho predpisu týkajúceho sa jej uplatňovania, teda z hľadiska práva Únie “ ( 90 ), nie je správne vo vzťahu k vykonateľnému rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky. ( 91 )

Ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 85 napadnutého rozsudku, v prípade vnútroštátneho práva, ktoré zmluvné strany určili ako subsidiárne uplatniteľné, ide len o pravidlá všeobecného zmluvného a záväzkového práva, ktoré môžu vykompenzovať prípadnú neexistenciu takých pravidiel na úrovni Únie.

– Návrh

129.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že názor vyjadrený v bodoch 40 a 41 rozsudku Všeobecného súdu vo veci Applied Microengineering/Komisia, podľa ktorého v prípade právnych noriem preskúmavaných v rámci žaloby o neplatnosť, môže ísť iba o normy práva Únie, a v prípade práva uplatniteľného na zmluvu môže ísť iba o vnútroštátne právo, je nesprávny.

130.

Idea, na ktorej sa zakladá judikatúra Všeobecného súdu týkajúca sa vymedzenia žalôb o neplatnosť a žalôb zmluvnej povahy a podľa ktorej rozdelenie úloh medzi súdom prejednávajúcim žalobu o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ na jednej strane a súdom prejednávajúcim žalobu zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ na druhej strane spočíva v tom, že prvý má právomoc výlučne na preskúmanie práva Únie a druhý výlučne na preskúmanie zmluvy a vnútroštátneho práva uplatniteľného na túto zmluvu, tým stráca svoju oprávnenosť.

134.

Naproti tomu prístup sledovaný v napadnutom rozsudku, podľa ktorého zmluvný partner Komisie musí podať tak žalobu podľa článku 263 ZFEÚ, ako aj žalobu podľa článku 272 ZFEÚ na to, aby dosiahol úplné preskúmanie vykonateľného rozhodnutia súdom Únie, predstavuje porušenie práva na účinný prostriedok nápravy, keďže zbytočne komplikuje právnu ochranu.

135.

Ak teda súd Únie v rámci žaloby podanej proti vykonateľnému rozhodnutiu podľa článku 263 ZFEÚ nepreskúma hmotnoprávnu zákonnosť tohto rozhodnutia, t. j. otázku, či vôbec existuje pohľadávka vyhlásená za vykonateľnú, ide na jednej strane o porušenie práva na účinný prostriedok nápravy.

136.

Na druhej strane ide o porušenie práva na účinný prostriedok nápravy, ak sa od zmluvných partnerov Komisie žiada, aby proti vykonateľnému rozhodnutiu podali tak žalobu podľa článku 263 ZFEÚ, ako aj žalobu podľa článku 272 ZFEÚ, hoci takáto požiadavka, ako som práve uviedla, nie je odôvodnená. Zmluvným partnerom Komisie sa tým totiž protiprávne nadmerne sťažuje prístup k súdu a uplatnenie ich práv. ( 98 ) Platí to o to viac, keď sú žalobcovia vzhľadom na komplexnosť judikatúry Všeobecného súdu týkajúcu sa tejto otázky spravidla vystavení riziku, že ich návrh bude vyhlásený za neprípustný, pretože ho mylne nezaložili na správnom druhu žaloby. ( 99 )

Ako som už ukázala, je úplne nesprávne predpokladať, že zmluvy inštitúcií Únie podliehajú vždy iba ustanoveniam zmluvy a ustanoveniam vnútroštátneho práva zvoleného zmluvnými stranami. ( 102 ) Rovnako neopodstatnený je predpoklad Všeobecného súdu, že na inštitúcie Únie sa vzťahujú základné práva Únie a iné záväzky verejnej moci v oblasti práva Únie iba pri prijímaní jednostranných právnych aktov, nie však v rámci zmlúv. ( 103 ) Je totiž nesporné, že pre inštitúcie Únie sú tieto záväzky záväzné bez ohľadu na to, či na plnenie svojich úloh použijú jednostranné alebo zmluvné nástroje. Najmä ustanovenia Charty sú podľa jej článku 51 určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie bez prípadného rozlišovania zvolenej formy aktu. Čokoľvek iné by znamenalo, že inštitúcie Únie by sa mohli prostredníctvom „uchýlenia sa k súkromnému právu“ zbaviť svojej viazanosti základnými právami. ( 104 )

140.

Súdny dvor to, mimochodom, aj keď len implicitne, už potvrdil tým, že v rámci žalôb zmluvnej povahy preskúmal argumenty založené na porušení práva na riadnu správu vecí verejných. ( 105 )

141.

Všeobecný súd sa naproti tomu pokúsil zahrnúť tieto argumenty do zásady plnenia zmlúv v dobrej viere vyplývajúcej zo všeobecného zmluvného práva, a tým považovať príslušné povinnosti inštitúcií Únie za zakladajúce sa na zmluve alebo vo vnútroštátnom práve uplatniteľnom na zmluvu. ( 106 ) To svedčí o tom, že Všeobecný súd uznal, aké problematické je poprieť záväznosť takýchto povinností pre inštitúcie Únie uzatvárajúce zmluvy. Priradenie týchto povinností iba k zásadám zmluvného práva ako je zásada dobrej viery je však iba núdzovým riešením. Zostáva tým totiž v zásade zachovaný neodôvodnený predpoklad, že inštitúcie Únie sú v zmluvných veciach porovnateľné so súkromnoprávnymi zmluvnými partnermi, a tak podliehajú iba všeobecným zásadám zmluvného práva, nie však základným právam a svojim ďalším záväzkom verejnej moci v oblasti práva Únie.

145.

Všeobecný súd založil svoj názor, podľa ktorého v rámci sporu zmluvnej povahy sa žalobca nemôže odvolávať na povinnosti inštitúcií Únie v oblasti práva Únie, okrem iného na judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa rozlišovania medzi mimozmluvnou a zmluvnou zodpovednosťou. ( 111 ) Podľa tejto judikatúry samotné uvedenie právnych predpisov, ktoré nevyplývajú zo zmluvy, nemajú vplyv na druh zodpovednosti, a teda ani na súdnu právomoc vo vzťahu k príslušnému sporu. Z tejto judikatúry však nevyplýva, že na inštitúcie Únie sa v rámci zmlúv nevzťahujú ich povinnosti vyplývajúce z práva Únie a že ich zmluvní partneri sa na tieto povinnosti nemôžu odvolávať.

146.

Judikatúra Všeobecného súdu, podľa ktorej sa na inštitúcie Únie vzťahujú základné práva a iné záväzky verejnej moci iba v rámci jednostranných aktov, nie však v rámci zmlúv, sa navyše pôvodne vyvinula z úvahy, že námietka porušenia takýchto povinností v rámci žalôb zmluvnej povahy je „inopérant“, t. j. je neúčinná, lebo takéto porušenie beztak nemôže mať účinok na existenciu zmluvných nárokov zmluvných strán. ( 112 )

147.

To však nie je správne, pretože porušenia viazanosti základnými právami alebo iných záväzkov verejnej moci zmluvnej verejnej správy v žiadnom prípade nie sú na základe svojej povahy bezpredmetné v rámci žalôb zmluvnej povahy. Naopak, ako už konštatoval aj samotný Súdny dvor, ( 113 ) takéto porušenia sa môžu vždy prejaviť aj v zmluvných nárokoch zmluvných strán. Judikatúra týkajúca sa porušení práv na obhajobu okrem toho svedčí o tom, že námietka porušenia práva vo všeobecnosti v žiadnom prípade nemôže byť neprípustná už len preto, lebo toto porušenie práva sa nemusí nutne prejaviť vo výroku rozsudku. ( 114 ) Napokon určenie porušenia práva samo osebe má voči žalobcovi účinok nápravy a voči verejnej správe disciplinárny účinok. ( 115 )

151.

Toto sa zdá odôvodnené v rozsahu, v akom zmluvný partner má prostriedok nápravy pred súdom príslušným podľa zmluvy voči takým aktom súvisiacim so zmluvami, ktoré sa nepovažujú za napadnuteľné podľa článku 263 ZFEÚ. Táto „námietka paralelných žalôb“ ( 123 ) však funguje len vtedy, keď je tento prostriedok nápravy účinný. To znamená, že súd príslušný podľa zmluvy musí mať právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky, ktoré sú relevantné na účely sporu, o ktorom rozhoduje. ( 124 )

152.

Tento názor implicitne potvrdila aj odpoveď Komisie na otázku Súdneho dvora na pojednávaní v tomto odvolacom konaní. Na otázku, ako možno preskúmať rešpektovanie základných práv v rámci žalôb zmluvnej povahy, ak na tom založené výhrady podľa Všeobecného súdu nie sú prípustné, Komisia odpovedala, že takéto výhrady potom možno posúdiť v rámci žaloby o neplatnosť. To by však znamenalo, že nielen vykonateľné rozhodnutia Komisie, ale aj všetky akty inštitúcií Únie týkajúce sa ich zmluvných partnerov by sa museli považovať za akty napadnuteľné podľa článku 263 ZFEÚ na to, aby zmluvní partneri mali k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Takýto záver by ale bol celkom nezlučiteľný s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej akty inštitúcií Únie v zmluvných veciach s výnimkou vykonateľných rozhodnutí práveže nemožno považovať za napadnuteľné podľa článku 263 ZFEÚ. ( 125 )

153.

Súd príslušný podľa zmluvy tak popri zmluve, ako aj ustanoveniach práva Únie a subsidiárne platného vnútroštátneho práva, uplatniteľných osobitne na zmluvy, musí mať možnosť preskúmať aj všetky výhrady, ktoré sa zakladajú na porušení základných práv Únie alebo iných záväzkov verejnej moci v oblasti práva Únie inštitúciami Únie. ( 126 )

156.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výkon právomoci Komisie na prijatie vykonateľných rozhodnutí na účely vymáhania zmluvných pohľadávok, neporušuje zásadu ochrany legitímnej dôvery, ak bol zmluvný partner oboznámený v zmluve s touto možnosťou – ako to bolo aj v prejednávanom prípade.

157.

Ide však o porušenie práva zmluvného partnera Komisie na účinný prostriedok nápravy, ak zmluvný partner Komisie musí proti vykonateľnému rozhodnutiu podať tak žalobu o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, ako aj žalobu zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ na to, aby dosiahol úplné preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia.

158.

Rovnako ide o porušenie práva na účinný prostriedok nápravy, ak zmluvný partner v rámci žaloby zmluvnej povahy podľa článku 272 ZFEÚ zmluvnej inštitúcii Únie nemôže vytýkať žiadne porušenie základných práv Únie a iných záväzkov verejnej moci v oblasti Únie.

ADR v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vo svojom rozsudku vychádzal zo striktného a v konečnom dôsledku neprimeraného výkladu princípu, podľa ktorého Únia môže dotovať len skutočne vynaložené náklady. ( 130 )

161.

Všeobecný súd tak nezohľadnil dostatočne, že ADR uskutočnila dotované projekty s dobrým výsledkom. To odporuje zámeru, ktorý vyjadrili Komisia a Európsky parlament, uľahčiť do budúcna život príjemcov grantov tým, že sa bude klásť väčšia pozornosť na dosiahnuté výsledky ako na odôvodnenie vynaložených nákladov.

162.

Táto argumentácia neobstojí.

163.

Všeobecný súd v prejednávanom prípade konštatoval, že výdavky na dvoch odborníkov boli správne identifikované ako neoprávnené, lebo jeden z týchto odborníkov v deň, za ktorý ADR fakturovala výdavky na jeden z dotknutých projektov, preukázateľne pracoval na inom projekte. Vzhľadom na tento konkrétny nepriamy dôkaz svedčiaci o tom, že priradenie takých nákladov nezodpovedalo skutočnosti, ADR nepreukázala, že v tejto súvislosti išlo o ojedinelú chybu. Výhrady audítorov boli podopreté skôr inými skutočnosťami ako sú omeškané platby a chýbajúce dôkazy. ( 134 ) Napokon ani všetky ostatné argumenty, ktoré ADR uviedla proti správam o audite, neboli spôsobilé spochybniť závery týchto správ. ( 135 )

167.

Všeobecný súd na základe toho dospel k záveru, že nestačí skutočnosť, na ktorú sa odvoláva ADR, že dotknutý projekt sa uskutočnil s dobrými výsledkami, na to, aby predmetné náklady boli uznané za oprávnené, pokiaľ neboli dodržané aj ďalšie podmienky oprávnenosti nákladov. ( 136 )

168.

Tieto vyjadrenia sa nezakladajú na nesprávnom právnom posúdení. Všeobecnému súdu najmä nemožno vytýkať príliš striktný výklad princípu, podľa ktorého Únia môže dotovať len skutočne vynaložené náklady. Naopak, Všeobecný súd správne uplatnil judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej v prípade neexistencie podkladových dokumentov týkajúcich sa skutočne vzniknutých výdavkov na odôvodnenie pridelenia osobitnej dotácie nestačí preukázať, že sa projekt uskutočnil.

169.

172.

Podľa judikatúry Súdneho dvora nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu nevedie k zrušeniu napadnutého rozsudku, ak sa jeho výrok zdá byť dôvodný z iných právnych dôvodov. ( 140 )

173.

V prejednávanej veci ide o taký prípad. Sám Všeobecný súd totiž v napadnutom rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré je výrok dôvodný aj napriek vyššie ( 141 ) uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu.

174.

Všeobecný súd tak žalobné dôvody a argumenty ADR v bodoch 71 až 80 napadnutého rozsudku nesprávne rozdelil na „výhrady zmluvnej povahy“, na ktoré sa vzťahuje žaloba podľa článku 272 ZFEÚ, a „výhrady neplatnosti“, na ktoré sa vzťahuje žaloba podľa článku 263 ZFEÚ. Rovnako aj svoje ďalšie preskúmanie týchto žalobných dôvodov a argumentov Všeobecný súd rozdelil na preskúmanie podľa článku 272 ZFEÚ, v rámci ktorého preskúmal iba „výhrady zmluvnej povahy“ (body 81 až 188 napadnutého rozsudku), a na preskúmanie podľa článku 263 ZFEÚ, v rámci ktorého analyzoval iba „výhrady neplatnosti“ (body 189 až 218 napadnutého rozsudku).

178.

Mimochodom ADR ani nepreukázala, ani vôbec netvrdila, že osobitné preskúmanie jej argumentov v rámci žaloby podľa článku 272 ZFEÚ na jednej strane a žaloby podľa článku 263 ZFEÚ na druhej strane v prejednávanom prípade skutočne viedlo k neúplnému posúdeniu jej tvrdenia na prvom stupni Všeobecným súdom.

179.

ADR okrem toho nenapadla alebo prinajmenšom – ako vyplýva z preskúmania prvého odvolacieho dôvodu ( 143 ) – neúspešne napadla zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa dôvodnosti jej žalobných dôvodov a výhrad vo veci, s výnimkou tých, ktoré boli predmetom druhého odvolacieho dôvodu.

180.

Vyššie ( 144 ) uvedené nesprávne právne posúdenie tak nemalo vplyv na výrok napadnutého rozsudku. Druhý odvolací dôvod preto napriek svojej dôvodnosti nemôže viesť k zrušeniu tohto rozsudku.

V prejednávanom konaní má Komisia úspech v rozsahu, v akom treba odvolanie zamietnuť, keďže výrok napadnutého rozsudku – ako som práve vysvetlila – sa zdá byť dôvodný z iných právnych dôvodov, a to aj napriek zistenému nesprávnemu právnemu posúdeniu.

184.

Ukázalo sa však, že druhý odvolací dôvod, ktorý tvorí hlavnú časť odvolania, je dôvodný z rovnakého dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.

185.

Vzhľadom na tieto okolnosti sa zdá odôvodnené rozhodnúť tak, že ADR znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, a Komisia znáša jednu tretinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu tretinu trov konania, ktoré vznikli ADR.

VII. Návrh

3.

Európska komisia znáša jednu tretinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu tretinu trov konania, ktoré vznikli spoločnosti ADR Center SpA.

( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.

( 2 ) Pozri v súvislosti s týmto časovým rámcom bod 68 vyššie.

( 3 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 20. júla 2017, ADR Center/Komisia ( T‑644/14 , EU:T:2017:533 ), ďalej len „napadnutý rozsudok“.

( 4 ) Pozri vec ADR Center/Komisia (T‑364/15) a Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia (T‑191/16). Pred Súdnym dvorom okrem toho v súčasnosti prebieha aj konanie vo veci Inclusion Alliance for Europe/Komisia (C‑378/16 P), ktorá nastoľuje rovnaké otázky ako prejednávané odvolanie, ako aj konanie vo veci SC/Eulex Kosovo (C‑730/18 P), ktorá kladie súvisiace otázky.

( 7 ) Body 2, 3, 6 a 9 napadnutého rozsudku.

( 8 ) Bod 12 napadnutého rozsudku.

( 9 ) Body 5, 8 a 11 napadnutého rozsudku.

( 10 ) Bod 14 napadnutého rozsudku.

( 11 ) Bod 15 napadnutého rozsudku.

( 12 ) Bod 17 napadnutého rozsudku.

( 19 ) Pozri uznesenie predsedu Všeobecného súdu zo 7. apríla 2016, ADR Center/Komisia ( T‑644/14 R , neuverejnené, EU:T:2016:201 , body 10 až 12 ).

( 20 ) Uznesenie predsedu Všeobecného súdu zo 7. apríla 2016, ADR Center/Komisia ( T‑644/14 R , neuverejnené, EU:T:2016:201 , bod 26 a nasl.).

( 21 ) Body 53 až 62 napadnutého rozsudku.

( 22 ) Body 63 až 67 napadnutého rozsudku.

( 23 ) Všeobecný súd správne nepolemizoval o skutočnosti, že ADR spochybnila právomoc Komisie prijať sporné rozhodnutie až vo svojej replike. Súd Únie totiž musí beztak preskúmať otázku právomoci autora aktu z úradnej moci, a preto táto otázka môže vzniknúť v každej fáze konania, pozri rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/EBA ( C‑577/15 P , EU:C:2016:947 , body 31 a 32 , a tam citovaná judikatúra).

( 24 ) Podobné vyjadrenia, avšak bez ďalšieho skúmania, obsahujú už skoršie rozsudky Všeobecného súdu, pozri rozsudky z 13. júna 2012, Insula/Komisia ( T‑246/09 , neuverejnený, EU:T:2012:287 , body 94 a 95 ); z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia ( T‑387/09 , EU:T:2012:501 , bod 39 ), a zo 4. júla 2017, Systema Teknolotzis/Komisia ( T‑234/15 , EU:T:2017:461 , bod 91 ); pozri tiež rozsudok z 13. júna 2019, Synergy Hellas/Komisia ( T‑244/18 , neuverejnený, EU:T:2019:409 , bod 40 ).

( 26 ) Zdá sa, že iba Všeobecný súd konštatoval vo svojich uzneseniach z 19. októbra 2010, Nencini/Parlament ( T‑431/10 R , neuverejnené, EU:T:2010:441 , bod 19 ); z 19. mája 2015, Costa/Parlament ( T‑197/15 R , neuverejnené, EU:T:2015:294 , bod 26 ), a zo 16. februára 2017, Gollnisch/Parlament ( T‑624/16 R , neuverejnené, EU:T:2017:94 , body 51 a 52 ), že Parlament na rozdiel od Rady, Komisie a ECB nemá právomoc prijímať vykonateľné rozhodnutia v zmysle článku 299 ZFEÚ. Na otázku, či právnym základom právomoci môže byť článok 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012, resp. predchodca tohto ustanovenia v nariadení č. 1605/2002 (poznámka pod čiarou 5), však Všeobecný súd pri tejto príležitosti neodpovedal (pozri v tejto súvislosti bod 41 nižšie). Súdny dvor sa vo svojom rozhodnutí o odvolaní v naposledy uvedenej veci T‑624/16 R z dôvodu prípustnosti nezaoberal argumentom, ktorý nadhodil otázku právomoci Parlamentu na prijatie vykonateľných rozhodnutí; pozri uznesenie podpredsedu Súdneho dvora zo 6. júla 2017, Gollnisch/Parlament [ C‑189/17 P(R ), neuverejnené, EU:C:2017:528 , body 46 a 47 ]. Z článku 68 rozhodnutia predsedníctva Európskeho parlamentu z 19. mája a 9. júla 2008, ktorým sa uplatňujú vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu ( Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1 ) vyplýva tiež iba to, že generálny tajomník dáva pokyny na vymáhanie neoprávnene vyplatených súm od poslancov, ale nie to, či na tieto účely majú, resp. môžu byť vydané vykonateľné rozhodnutia. Zdá sa, že Súdny dvor sa doposiaľ tiež zaoberal iba vecami, v ktorých Parlament rozhodol, že sumy boli vyplatené neoprávnene, a dotknutým poslancom zaslal príslušné oznámenia o dlhu, ale nevydal vykonateľné rozhodnutia; pozri napríklad uznesenie predsedu Súdneho dvora z 11. novembra 2011, Nencini/Parlament [ C‑530/10 P(R ), neuverejnené, EU:C:2011:729 , body 3 a 4 ]; rozsudok zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament ( C‑566/14 P , EU:C:2016:437 , body 16 , 17 , 22 a 23 ), ako aj uznesenie z 21. mája 2019, Le Pen/Parlament ( C‑525/18 P , neuverejnené, EU:C:2019:435 , body 13 a 14 ), pozri aj uznesenie z dnešného dňa vo veci Le Pen/Parlament (C‑38/19 P).

( 28 ) Článok 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 rovnako ako ustanovenie v článku 100 ods. 2 nariadenia 2018/1046, ktoré ho nahradilo (poznámka pod čiarou 5), je nejasné v rozsahu, v akom jeho prvý pododsek bez akéhokoľvek obmedzenia stanovuje, že „inštitúcia“ môže formálne stanoviť pohľadávku voči iným osobám, ako sú členské štáty, prostredníctvom rozhodnutia, ktoré je vykonateľné v zmysle článku 299 ZFEÚ, ale jeho druhý pododsek stanovuje, že Komisia môže vo výnimočných prípadoch tiež prijať takéto vykonateľné rozhodnutie v prospech ostatných inštitúcií na ich požiadanie so zreteľom na nároky vzniknuté vo vzťahu k zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje služobný poriadok. Článok 85 ods. 2 delegovaného nariadenia (EÚ) č. 1268/2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia 2 o rozpočtových pravidlách ( Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1 ) dokonca vysvetľuje, že v prípade výnimočných okolností „príslušné inštitúcie iné než tie, ktoré sú uvedené v článku 299 ZFEÚ“, môžu požiadať Komisiu o prijatie vykonateľného rozhodnutia. Prinajmenšom na prvý pohľad nie je známe, prečo boli tieto ustanovenia potrebné, keď článok 79 ods. 2 prvý pododsek nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 beztak priznáva všetkým inštitúciám v zmysle tohto nariadenia (k tomu pozri poznámku pod čiarou 27) právomoc prijať vlastné vykonateľné rozhodnutia. Ustanovenie v článku 72 ods. 2 nariadenia č. 1605/2002, ktoré predchádzalo článku 79 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 (poznámka pod čiarou 5), však neobsahovalo žiadnu právnu úpravu zodpovedajúcu článku 79 ods. 2 druhému pododseku nariadenia o rozpočtových pravidlách č. 966/2012 a ani vykonávacie pravidlá k nariadeniu č. 1605/2002 v nariadení č. 2342/2002 ( Ú. v. EÚ L 357, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 145) neobsahujú príslušné ustanovenia.

( 35 ) Pozri článok 161 ods. 1 v spojení s článkom 156 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ako aj článok 165 ods. 1 v spojení s článkom 160 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

( 36 ) Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal prípustnosťou žaloby o neplatnosť zakladajúcej sa na článku 263 ZFEÚ proti spornému rozhodnutiu, implicitne však vychádzal z prípustnosti tejto žaloby, pozri len body 61 a 68 napadnutého rozsudku.

( 37 ) Pozri najmä rozsudky Všeobecného súdu z 13. júna 2012, Insula/Komisia ( T‑246/09 , neuverejnený, EU:T:2012:287 , bod 93 ); z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia ( T‑387/09 , EU:T:2012:501 , bod 38 ); z 9. novembra 2016, Trivisio Prototyping/Komisia ( T‑184/15 , neuverejnený, EU:T:2016:652 , bod 45 ); zo 4. júla 2017, Systema Teknolotzis/Komisia ( T‑234/15 , EU:T:2017:461 , bod 90 ), a z 13. júna 2019, Synergy Hellas/Komisia ( T‑244/18 , neuverejnený, EU:T:2019:409 , bod 40 ).

( 38 ) Pozri v tejto súvislosti body 95 až 105 nižšie.

( 41 ) Osobitne by sa malo objasniť, či inštitúcie Únie na účely vymáhania zmluvných pohľadávok môžu prijať rozhodnutia o započítaní , ktoré podľa doterajšej judikatúry tiež možno napadnúť žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ [pozri rozsudok z 10. júla 2003, Komisia/CCRE ( C‑87/01 P , EU:C:2003:400 , body 42 , 45 a Tenor), ako aj rozsudky Všeobecného súdu z 8. októbra 2008, Helkon Media/Komisia ( T‑122/06 , neuverejnený, EU:T:2008:418 , body 46 až 52 ); zo 6. októbra 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia ( T‑216/12 , EU:T:2015:746 , bod 53 ), a zo 14. novembra 2017, Alfamicro/Komisia ( T‑831/14 , neuverejnený, EU:T:2017:804 , body 191 až 193 )], ak dotknutá zmluva neobsahuje žiadnu arbitrážnu doložku v prospech súdov Únie. Na jednej strane sa preto v kontexte ochrany finančných záujmov Únie zdá ťažké odoprieť inštitúciám Únie v prípade neexistencie arbitrážnej doložky možnosť započítania, a tým ich prinútiť, aby omeškanému alebo insolventnému dlžníkovi vyplácali ďalšie prostriedky Únie. Na druhej strane v kontexte rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy, sa zdá problematické založiť právomoc súdu Únie prostredníctvom rozhodnutia o započítaní, hoci preskúmanie dôvodnosti predmetnej pohľadávky patrí do právomoci vnútroštátneho súdu. V takejto situácii treba v každom prípade vychádzať z toho, že započítanie má iba praktický účinok, a nie právny; to by znamenalo, že eventuálna právoplatnosť rozhodnutia o započítaní nemôže prejudikovať otázku dôvodnosti, resp. existencie pohľadávok strán, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá.

( 48 ) Pozri v súvislosti so zohľadnením histórie vzniku právnej normy ako prvkom výkladu rozsudky z 22. októbra 2009, Zurita García a Choque Cabrera ( C‑261/08 a C‑348/08 , EU:C:2009:648 , bod 57 ), a z 3. októbra 2013, Confédération paysanne ( C‑298/12 , EU:C:2013:630 , bod 27 ), ako aj moje návrhy vo veci Komisia/Španielsko (Programy odpadového hospodárstva) ( C‑642/18 , EU:C:2019:682 , bod 38 a nasl.).

( 49 ) Poznámka pod čiarou 6.

( 50 ) Pozri s. 20 oznámenia Komisie o zlepšovaní vymáhania nárokov Spoločenstva vznikajúcich z priameho a zdieľaného riadenia výdavkov Spoločenstva z 3. decembra 2002 (KOM(2002)671 final, dostupné na internete: http://eur‑lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2002:0671:FIN:DE:PDF; pozri v tejto súvislosti BEYSEN, E. Theorie und Praxis der Rückforderung vertraglicher Finanzhilfen durch die Europäische Kommission. In: Europäisches Wirtschafts‑ und Steuerrecht (EWS) 4/2008, s. 120 a nasl.

( 51 ) Pozri rozsudok zo 6. mája 1982, BayWa a i. ( 146/81, 192/81 a 193/81 , EU:C:1982:146 , bod 10 ).

( 52 ) Dohovor z 26. júla 1995 vyhotovený na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES C 316, 1995, s. 48 ).

( 53 ) Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29 .

( 60 ) Pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , body 15 , 23 a 24 ), ako aj rozsudok Všeobecného súdu zo 17. júna 2010, CEVA/Komisia ( T‑428/07 a T‑455/07 , EU:T:2010:240 , body 66 až 69 ).

( 61 ) Pozri rozsudok zo 17. marca 2005, Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. ( C‑294/02 , EU:C:2005:172 , bod 95 ), ako aj moje návrhy vo veci Komisia/AMI Semiconductor Belgium a i. ( C‑294/02 , EU:C:2004:549 , body 167 až 171 ).

( 62 ) V súvislosti s rozdielnymi administratívnoprávnymi zmluvnými modelmi v členských štátoch Únie pozri správy krajín, in: NOGUELLOU, R., STELKENS, U.: Droit comparé des contrats publics/Comparative law on public contracts . Bruylant, Bruxelles, 2010.

( 63 ) Pozri článok L.252 A des Livre des procédures fiscales, článok 112 a nasl. dekrétu č. 2012‑1246 zo 7. novembra 2012 relatif à la gestion budgétaire et comptable publique, ako aj článok R.2342‑4, R.3342‑8‑1 a R.4341‑4 Code général des collectivités territoriales. Pozri v tejto súvislosti GALATI, D.: Les actes émis par l’administration en vue du recouvrement de ses créances non fiscales et non domaniales – Éléments de contentieux administratif et financier. Univ.‑Diss., Université Lille 2, 2001; CHAPUS, R.: Droit administratif général . Montchrestien, Paris, 15. vyd. 2001, s. 470 a nasl. bod 641, ako aj GAUDEMET, Y.: Exécution forcée et puissance publique: les prérogatives de la puissance publique pour requérir l’exécution. In: Revue des contrats 1/2005, s. 133 a nasl..

( 64 ) Pozri bod 68 vyššie.

( 70 ) Pozri bod 12 vyššie.

( 71 ) Pozri bod 52 vyššie.

( 72 ) Pozri bod 50 vyššie.

( 73 ) Pozri body 48 až 56 vyššie.

( 74 ) Rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 20 ); uznesenie z 29. septembra 2016, Investigación y Desarrollo en Soluciones y Servicios IT/Kommission ( C‑102/14 P , neuverejnené, EU:C:2016:737 , bod 55 ), a rozsudok z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia ( C‑14/18 P , EU:C:2019:159 , bod 50 ).

( 75 ) Pozri napríklad rozsudky Všeobecného súdu z 10. apríla 2013, GRP Security/Dvor audítorov Európskej únie ( T‑87/11 , neuverejnený, EU:T:2013:161 , bod 18 a bod 40 a nasl.), a z 8. marca 2018, Rose Vision/Komisia [ T‑45/13 RENV a T‑587/15 , neuverejnený, EU:T:2018:124 , bod 16 a nasl. a 201 a nasl. (tu v rámci článku 340 ods. 2 ZFEÚ)],; pozri aj uznesenia Všeobecného súdu z 19. septembra 2018, SC/Eulex Kosovo ( T‑242/17 , EU:T:2018:586 , bod 12 a bod 38 a nasl., vec v odvolacom konaní ako C‑730/18 P).

( 82 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 3. mája 1996, Nemecko/Komisia ( C‑399/95 R , EU:C:1996:193 , bod 46 a tam citovaná judikatúra).

( 83 ) Pozri bod 93 vyššie.

( 84 ) Vyplýva to najmä z bodov 70, 71, 77, 78, 80 a 188 napadnutého rozsudku; pozri tiež rozsudky Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia ( T‑387/09 , EU:T:2012:501 , bod 40 a nasl.), a zo 16. marca 2016, Hydrex/Komisia ( T‑45/15 , neuverejnený, EU:T:2016:151 , body 24 , 25 , 49 a 50 ), ako aj uznesenie Všeobecného súdu z 21. apríla 2016, Inclusion Alliance for Europe/Komisia ( T‑539/13 , neuverejnené, EU:T:2016:235 , bod 90 a nasl., vec v odvolacom konaní ako C‑378/16 P), a rozsudok Všeobecného súdu z 9. novembra 2016, Trivisio Prototyping/Komisia ( T‑184/15 , neuverejnený, EU:T:2016:652 , bod 40 a nasl.).

( 85 ) Pozri bod 57 a nasl. napadnutého rozsudku, ako aj rozsudky Všeobecného súdu zo 6. októbra 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia ( T‑216/12 , EU:T:2015:746 , bod 52 a nasl.), a z 9. novembra 2016, Trivisio Prototyping/Komisia ( T‑184/15 , neuverejnený, EU:T:2016:652 , bod 60 a nasl.); pozri aj rozsudky Všeobecného súdu z 19. septembra 2001, Lecureur/Komisia ( T‑26/00 , EU:T:2001:222 , bod 37 a nasl.); zo 17. júna 2010, CEVA/Komisia ( T‑428/07 a T‑455/07 , EU:T:2010:240 , bod 57 a nasl.), a z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia ( T‑29/11 , EU:T:2014:912 , bod 40 a nasl.).

( 87 ) T‑387/09 , EU:T:2012:501 , body 40 a 41 .

( 88 ) 11/70 , EU:C:1970:114 , bod 3 .

( 89 ) Pozri rozsudok zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft ( 11/70 , EU:C:1970:114 , body 1 až 3 ).

( 90 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

( 91 ) Mimochodom, vykonateľné rozhodnutie nie je jediným príkladom aktu Únie, ktorého zákonnosť sa v rámci žaloby o neplatnosť preskúmava na základe ustanovení zmluvy; pozri v súvislosti s prípadom rozhodnutia o dočasnom vylúčenie zmluvného partnera, ktorý porušil zmluvu, z ďalších verejných zákaziek a grantov Únie, rozsudok Všeobecného súdu z 10. apríla 2013, GRP Security/Európsky dvor audítorov ( T‑87/11 , neuverejnený, EU:T:2013:161 , body 18 a 55 a nasl., najmä body 62 až 66).

( 92 ) Pozri v súvislosti s jedným prípadom uplatnenia napr. rozsudok Všeobecného súdu z 20. mája 2019, Fundación Tecnalia Research & Innovation/REA ( T‑104/18 , neuverejnený, EU:T:2019:345 , bod 55 ).

( 98 ) Pozri v súvislosti s týmito prvkami práva na účinný prostriedok nápravy v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 6. mája 2010, Club Hotel Loutraki a i. ( C‑145/08 z C‑149/08 , EU:C:2010:247 , body 72 až 74 a 80 ).

( 99 ) Pozri v súvislosti s takými prípadmi napr. rozsudky Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia ( T‑387/09 , EU:T:2012:501 , bod 40 a nasl.), a zo 16. marca 2016, Hydrex/Komisia ( T‑45/15 , neuverejnený, EU:T:2016:151 , bod 24 a nasl.), ako aj uznesenie Všeobecného súdu z 21. apríla 2016, Inclusion Alliance for Europe/Komisia ( T‑539/13 , neuverejnený, EU:T:2016:235 , bod 90 a nasl., vec v odvolacom konaní ako C‑378/16 P).

( 100 ) Rozsudok zo 6. novembra 2012, Otis a i. ( C‑199/11 , EU:C:2012:684 , bod 49 ).

( 101 ) Pozri bod 118 vyššie.

( 102 ) Pozri body 126 až 128 vyššie.

( 103 ) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 3. júna 2009, Komisia/Burie Onderzoek en Advies ( T‑179/06 , neuverejnený, EU:T:2009:171 , bod 118 ); uznesenie Všeobecného súdu z 8. februára 2010, Alisei/Komisia ( T‑481/08 , EU:T:2010:32 , bod 95 ), ako aj rozsudky Všeobecného súdu z 11. decembra 2013, EMA/Komisia ( T‑116/11 , EU:T:2013:634 , bod 245 ); z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia ( T‑29/11 , EU:T:2014:912 , bod 120 ); z 22. januára 2019, EKETA/Komisia ( T‑166/17 , neuverejnený, EU:T:2019:26 , bod 51 , vec v odvolacom konaní ako C‑273/19 P), a z 20. mája 2019, Fundación Tecnalia Research & Innovation/REA ( T‑104/18 , neuverejnený, EU:T:2019:345 , body 66 až 74 ).

( 108 ) V tomto zmysle výslovne rozsudok Všeobecného súdu z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia ( T‑29/11 , EU:T:2014:912 , bod 122 ); v podobnom zmysle aj uznesenie Všeobecného súdu z 10. mája 2004, Musée Grévin/Komisia ( T‑314/03 a T‑378/03 , EU:T:2004:139 , bod 83 ).

( 109 ) Pozri rozsudok Všeobecného súdu zo 17. júna 2010, CEVA/Komisia ( T‑428/07 a T‑455/07 , EU:T:2010:240 , body 73 a 79 nasl.).

( 110 ) Pozri rozsudky Všeobecného súdu z 25. mája 2004, Distilleria Palma/Komisia ( T‑154/01 , EU:T:2004:154 , bod 46 ); z 11. decembra 2013, EMA/Komisia ( T‑116/11 , EU:T:2013:634 , bod 275 ), a z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia ( T‑29/11 , EU:T:2014:912 , bod 120 ), ako aj uznesenie Všeobecného súdu z 15. februára 2016, InAccess Networks Integrated Systems/Komisia ( T‑82/15 , neuverejnené, EU:T:2016:90 , bod 60 ), a rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2016, European Children’s Fashion Association a Instituto de Economía Pública/EACEA ( T‑724/14 , neuverejnený, EU:T:2016:600 , bod 89 ).

( 111 ) Pozri odkaz na rozsudok Súdneho dvora z 20. mája 2009, Guigard/Komisia ( C‑214/08 P , neuverejnený, EU:C:2009:330 , bod 43 ), v uznesení Všeobecného súdu z 8. februára 2010, Alisei/Komisia ( T‑481/08 , EU:T:2010:32 , bod 94 ), ktorý je zasa citovaný v rozsudku Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia ( T‑387/09 , EU:T:2012:501 , bod 40 ), ktorý má zásadný význam pre celú predmetnú judikatúru.

( 114 ) Pozri rozsudok zo 14. júna 2018, Makhlouf/Rada ( C‑458/17 P , neuverejnený, EU:C:2018:441 , bod 42 a tam citovaná judikatúra).

( 115 ) Pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia ( C‑239/12 P , EU:C:2013:331 , body 67 až 73 ), a zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia ( 92/78 , EU:C:1979:53 , bod 32 ), ako aj rozsudok Všeobecného súdu z 23. mája 2014, European Dynamics Luxembourg/EZB ( T‑553/11 , neuverejnený, EU:T:2014:275 , bod 95 ).

( 116 ) Pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 19 ).

( 117 ) Pozri body 97 a 98 vyššie.

( 118 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:110 , body 46 až 60 ), v spojení s rozsudkom z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , bod 20 ).

( 119 ) Pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia ( C‑506/13 P , EU:C:2015:562 , body 23 až 25 ); uznesenie z 29. septembra 2016, Investigación y Desarrollo en Soluciones y Servicios IT/Komisia ( C‑102/14 P , neuverejnené, EU:C:2016:737 , body 56 až 61 ), a rozsudok z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia ( C‑14/18 P , EU:C:2019:159 , body 50 až 52 a bod 58).

( 126 ) Nebráni tomu skutočnosť, že súdom príslušným podľa zmluvy môže byť aj vnútroštátny súd, keďže vnútroštátne súdy, prirodzene, môžu rozhodovať o výklade práva Únie a klásť v tejto súvislosti otázky súdom Únie podľa článku 267 ZFEÚ.

( 127 ) Pozri v tejto súvislosti tvrdenie žalobkýň v rozsudkoch Všeobecného súdu z 11. decembra 2013, EMA/Komisia ( T‑116/11 , EU:T:2013:634 , body 246 až 249 ), a z 28. februára 2019, Ateknea Solutions Catalonia/Komisa ( T‑69/16 , neuverejnený, EU:T:2019:121 , bod 124 ), ako aj ustanovenia dotknutých dohôd o grante, uvedené v bode 13 vyššie.

( 128 ) V tomto zmysle ale napríklad uznesenia Všeobecného súdu z 31. augusta 2011, IEM/Komisia ( T‑435/10 , neuverejnené, EU:T:2011:410 , body 37 až 46 ), a z 15. februára 2016, InAccess Networks Integrated Systems/Komisia ( T‑82/15 , neuverejnené, EU:T:2016:90 , body 51 až 63 ).

( 129 ) Pozri bod 118 vyššie.

( 130 ) Pozri v súvislosti s týmto princípom rozsudky z 19. januára 2006, Comunità montana della Valnerina/Komisia ( C‑240/03 P , EU:C:2006:44 , body 69 , 76 , 78 , 86 a 97 ); z 28. februára 2013, Portugalsko/Komisia ( C‑246/11 P , neuverejnený, EU:C:2013:118 , bod 102 ), a z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia ( C‑14/18 P , EU:C:2019:159 , body 65 až 68 ); pozri bod 93 napadnutého rozsudku Všeobecného súdu z 22. mája 2007, Komisia/IIC ( T‑500/04 , EU:T:2007:146 , bod 94 ), a z 24. októbra 2014, Technische Universität Dresden/Komisia ( T‑29/11 , EU:T:2014:912 , bod 71 ).

( 131 ) Pozri uznesenie z 30. januára 2019, Verein Deutsche Sprache/Komisia ( C‑440/18 P , neuverejnené, EU:C:2019:77 , bod 9 a tam citovaná judikatúra).

( 138 ) Pozri návrh Komisie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie zo 14. septembra 2016, COM(2016) 605 final, konanie 2016/0282 (COD), najmä s. 3, 4 a 31 (v prejednávanom prípade odôvodnenie 57), ako aj správu výborov pre rozpočet a pre kontrolu rozpočtu Parlamentu z 8. júna 2017, Verfahren 2016/0282A (COD), dostupné na internete: https://oeil.secure.europarl.europa.eu/oeil/popups/summary.do?id=1492977&l=fr&t=E.

( 139 ) Pozri najmä odôvodnenie 56, ako aj články 33, 125 a 181 nariadenia 2018/1046.

( 140 ) Pozri rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France ( C‑367/95 P , EU:C:1998:154 , body 47 až 49 ); z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia ( C‑352/09 P , EU:C:2011:191 , bod 136 ), a zo 7. júna 2018, Ori Martin/Súdny dvor Európskej únie ( C‑463/17 P , EU:C:2018:411 , bod 24 ).

( 141 ) Pozri bod 159 vyššie.

( 142 ) Pozri v súvislosti s časovým priebehom bod 16 vyššie.

( 143 ) Pozri bod 171 vyššie.