C-621/17

62017CC0621

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 15. mája 2019 ( 1 )

Vec C‑621/17

Gyula Kiss,

1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1, článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288) (ďalej len „smernica z roku 1993“). Pri tomto návrhu sa musí Súdny dvor opäť zaoberať uplatňovaním smernice z roku 1993 v kontexte úverových zmlúv uzatváraných úverovými inštitúciami.

2.

Tento konkrétny návrh bol podaný v kontexte sporu medzi pánmi Gyulom Kissom, Emilom Kissom, Gyuláném Kissom a CIB Bank Zrt. (ďalej len „banka“) vo veci návrhu na určenie údajnej nekalosti istých podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere v cudzej mene. Práve v tejto súvislosti sa vnútroštátny súd predovšetkým pýta, či sa požiadavky stanovené v článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice z roku 1993, aby boli isté podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, majú vykladať v tom zmysle, že v každom zmluvnom ustanovení o cene musia byť uvedené konkrétne služby, ktoré sa za danú cenu poskytujú. Skôr než sa budem zaoberať týmito otázkami, je však najskôr potrebné uviesť príslušné ustanovenia právnych predpisov.

I. Právny rámec

A.

…

keďže hodnotenie nekalého charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby, berúc do úvahy spoločnú zodpovednosť medzi užívateľmi, musí byť doplnené systémom celkového vyhodnotenia rôznych príslušných záujmov; keďže toto predstavuje požiadavku dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad ]; keďže pri hodnotení dobrej viery sa musí brať ohľad najmä na stabilitu zmluvného postavenia strán bez ohľadu na to, či spotrebiteľ bol stimulovaný k súhlasu s podmienkami a či tovar alebo služby boli predávané na osobitnú objednávku spotrebiteľa; keďže požiadavka dobrej viery môže byť splnená predajcom alebo dodávateľom, keď s inou stranou, ktorej oprávnené záujmy brali do úvahy, zaobchádzajú čestne a rovnocenne;

…

keďže na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok; keďže zámerom je medzi iným, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takémuto hodnoteniu, pokiaľ sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom;

keďže zmluvy by mali byť vypracované zrozumiteľne [jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad ], mal by mať spotrebiteľ skutočne príležitosť preskúmať všetky podmienky a ak má pochybnosti mal by platiť výklad najpriaznivejší pre spotrebiteľa“.

5.

Článok 4 ods. 2 smernice z roku 1993 znie:

„Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [jasné a zrozumiteľné – neoficiálny preklad ].“

6.

Článok 5 smernice z roku 1993 uvádza:

„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne [jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad ]. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2.“

„… Členské štáty… zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na transparentnosť všeobecných zmluvných podmienok, všeobecných informačných mechanizmov a mechanizmov na urovnanie sporov.“

3. Smernica 2005/29

9.

V článku 6 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ), je uvedené:

„1. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

„(4)

Identifikovalo sa viacero problémov na hypotekárnych trhoch v rámci Únie súvisiacich s nezodpovedným poskytovaním a prijímaním úverov a s potenciálnym priestorom pre nezodpovedné správanie účastníkov trhu vrátane sprostredkovateľov úverov a neúverových inštitúcií. Niektoré problémy sa týkali úverov denominovaných v cudzej mene, ktoré si spotrebitelia vzali v danej mene, aby využili výhodu ponúkanej úrokovej sadzby úveru, ale bez adekvátnych informácií o súvisiacom riziku výmenného kurzu alebo bez jeho adekvátneho pochopenia. Tieto problémy sú spôsobené trhovými a regulačnými zlyhaniami a takisto inými faktormi, ako je všeobecné hospodárske prostredie a nízka úroveň finančnej gramotnosti. Medzi iné problémy patria aj neefektívne, nekonzistentné alebo neexistujúce režimy pre sprostredkovateľov úverov a neúverové inštitúcie poskytujúce úvery na nehnuteľnosti určené na bývanie. Zistené problémy so sebou nesú potenciálne závažné makroekonomické účinky presahovania, môžu viesť k poškodzovaniu spotrebiteľov, pôsobiť ako ekonomické alebo právne prekážky cezhraničnej činnosti a vytvárať nerovné podmienky medzi jednotlivými subjektmi.

…

(30)

Vzhľadom na významné riziká spojené s úvermi poskytovanými v cudzej mene je potrebné prijať opatrenia, ktorými sa zabezpečí, že si spotrebitelia budú vedomí rizika, ktoré podstupujú, a že spotrebiteľ bude mať možnosť obmedziť svoju expozíciu voči riziku výmenného kurzu počas doby trvania úveru. Riziko by sa mohlo obmedziť buď tým, že sa spotrebiteľovi umožní zmeniť menu úveru, alebo inými opatreniami, ako sú napríklad maximálne limity, alebo pokiaľ postačujú na obmedzenie rizika výmenného kurzu, upozornenia.“

sú zavedené ďalšie mechanizmy na obmedzenie rizika výmenného kurzu, ktorému je spotrebiteľ vystavený v súvislosti so zmluvou o úvere.

2. Alternatívna mena uvedená v odseku 1 písm. a) je:

a)

buď mena, v ktorej spotrebiteľ predovšetkým poberá príjem alebo je držiteľom aktív, z ktorých sa má úver splatiť, ako sa uviedlo v čase vykonania najaktuálnejšieho posúdenia úverovej bonity vo vzťahu k zmluve o úvere, alebo

b)

mena členského štátu, v ktorom mal spotrebiteľ bydlisko v čase uzavretia zmluvy o úvere alebo v ktorom má bydlisko v súčasnosti.

B.

Vnútroštátna právna úprava

12.

Podľa § 209/B a Polgári Törvénykönyvről szóló 1959. évi IV. Törvény (zákon č. IV z roku 1959, ktorým sa zavádza občiansky zákonník) (ďalej len „maďarský občiansky zákonník“) v znení platnom v čase skutkových okolností veci:

„1. Všeobecná zmluvná podmienka alebo ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve je nekalé, ak v rozpore s požiadavkami dobrej viery jednostranne a bezdôvodne určuje práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce zo zmluvy na úkor jednej zo zmluvných strán.

2. Práva a povinnosti sú jednostranne a bezdôvodne dojednané na úkor jednej zo zmluvných strán, pokiaľ:

5. Ustanovenia súvisiace s nekalými zmluvnými podmienkami sa neuplatnia na ustanovenia definujúce službu a jej protihodnotu za predpokladu, že ich znenie je vypracované jasným a zrozumiteľným spôsobom pre obe zmluvné strany.

6. Zmluvnú podmienku nemožno považovať za nekalú, ak je stanovená v zákone alebo inom právnom predpise alebo podľa zákona alebo iného právneho predpisu.“

13.

Podľa § 523 maďarského občianskeho zákonníka:

„1. Podľa úverovej zmluvy má úverová inštitúcia alebo iný veriteľ povinnosť dať dlžníkovi k dispozícii dohodnutú sumu; dlžník má povinnosť splatiť túto sumu v súlade so zmluvou.

2. Pokiaľ nie je stanovené inak, ak je veriteľom úverová inštitúcia, je dlžník povinný splácať úroky (bankový úver).“

Banka nepoprela skutočnosť, že služby, ktoré za tieto poplatky poskytuje, neboli bližšie špecifikované. Tvrdila však, že poplatok za poskytnutie úveru zodpovedá nákladom spojeným s formálnymi úkonmi, ktoré musí vykonať pred uzavretím zmluvy, zatiaľ čo poplatky za správu pokrývajú formálne úkony, ktoré je potrebné vykonať po uzavretí zmluvy.

17.

Súd prvého stupňa vydal rozsudok, v ktorom určil, že ustanovenie upravujúce výšku poplatku za poskytnutie úveru je nekalé, a zamietol návrh na vyhlásenie ustanovenia upravujúceho poplatky za správu za neplatné.

18.

Súd druhého stupňa, ktorý konal vo veci na základe odvolaní pána Gyulu Kissa a banky, potvrdil rozsudok vydaný súdom prvého stupňa. Súd druhého stupňa uviedol, že ustanovenia upravujúce poplatky za správu sú formulované jasne a zrozumiteľne, pretože bola uvedená výška poplatku, ktorú mal dlžník v tejto súvislosti zaplatiť, a povaha protiplnenia bola všeobecne známa. Išlo o služby ako spracovanie, vedenie, evidenciu a vymáhanie úveru. Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie úveru, súd druhého stupňa konštatoval, že nie je možné určiť, na akú službu konkrétne sa tento poplatok vzťahuje. Vzhľadom na tieto úvahy rozhodol, že tento poplatok je nekalý.

19.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že existujúca judikatúra Súdneho dvora mu neumožňuje určiť, či sú dve predmetné ustanovenia formulované jasným a zrozumiteľným spôsobom, a ak áno, posúdiť, či sú nekalé, a uvádza, že judikatúra maďarských súdov nie je v tejto otázke jednotná. Vo väčšine prípadov tieto vnútroštátne súdy rozhodli, že uzavretie úverovej zmluvy vyžaduje, aby boli jasne stanovené len celkové náklady na úver, bez toho, aby bolo nutné špecifikovať všetky služby, ktoré tieto náklady pokrývajú, a navyše že táto podmienka je splnená, ak je uvedená RPMN, keďže RPMN sa vypočítava na základe splatného úroku aj poplatkov, čo dlžníkovi umožňuje porovnať si rôzne úverové ponuky. Podľa menšej časti týchto súdov by však služby, ktoré sa za jednotlivé poplatky poskytujú, mali byť uvedené a špecifikované. Pre spotrebiteľa by totiž bolo užitočné, keby si mohol nielen porovnať platnú RPMN, ale aj služby poskytované za dané náklady. Navyše by umelé rozčlenenie úrokov na dve časti nebolo legitímne a podľa týchto súdov sa poplatky za správu vypočítavajú na inom základe ako úroková sadzba.

22.

Podľa vnútroštátneho súdu by sa dal článok 3 ods. 1 smernice z roku 1993 vykladať v tom zmysle, že nešpecifikovanie služieb poskytovaných za konkrétne poplatky predstavuje porušenie požiadavky dobrej viery, ktorá je spomenutá v uvedenom článku. Otázkou však ostáva, či je stále nevyhnutné posúdiť, či je v právach a povinnostiach zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy nerovnováha, a to na škodu spotrebiteľa. Ak je takéto posúdenie stále nevyhnutné, Kúria (Najvyšší súd) uvádza, že má pochybnosti, či je namieste preskúmať len služby a protihodnoty za tieto služby súvisiace s uvedenými ustanoveniami, alebo či by sa mali vziať do úvahy všetky ustanovenia zmluvy s cieľom posúdiť všetky výhody a nevýhody vyplývajúce zo zmluvy.

IV. Analýza

24.

V prvom rade je azda nutné podotknúť, že účelom smernice z roku 1993 nie je harmonizovať zmluvné právo vo všeobecnosti, či dokonca osobitne otázku súhlasu. Účelom tejto smernice je skôr najmä zakázať ustanovenia, ktoré v rozpore s požiadavkami dobrej viery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy, a to na škodu spotrebiteľa. Je dôležité mať v tomto ohľade jasno, pretože smernica z roku 1993 je síce v oblasti ochrany spotrebiteľa významná, no nekladie si za cieľ upraviť každý možný druh nekalých obchodných alebo spotrebiteľských praktík.

25.

Keďže existujú iné smernice upravujúce spotrebiteľské právo, je z dôvodu konzistentnosti obzvlášť dôležité zabezpečiť, aby Súdny dvor pristupoval k vymedzeniu pôsobnosti každého z týchto právnych predpisov striktne.

A.

28.

Podľa článku 4 ods. 2 smernice z roku 1993 „hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú [jasné] zrozumiteľné“. Keďže článok 4 ods. 2 zavádza dve výnimky z mechanizmu vecného preskúmania nekalých podmienok zavedeného danou smernicou, je potrebné tieto výnimky vykladať striktne. ( 3 ) Preto podľa článku 4 ods. 2 totiž ustanovenia týkajúce sa ceny nepatria do pôsobnosti smernice za predpokladu, že tieto podmienky sú formulované jasne a zrozumiteľne. Dúfam, že sa mi podarí preukázať, že ustanovenia týkajúce sa poplatkov za správu, ako napríklad poplatku, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, priamo spadajú do pôsobnosti výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2, takže primeranosť takýchto poplatkov nie je možné posúdiť okrem prípadu, že toto ustanovenie nie je formulované jasne a zrozumiteľne.

29.

Prvá výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 odkazuje na podmienky súvisiace s „hlavným predmetom zmluvy“. Podľa judikatúry Súdneho dvora zmluvné podmienky spadajúce pod pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice z roku 1993 sa majú chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ako také ju charakterizujú. ( 4 ) Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, sa nemôže vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“.

30.

Druhá výnimka sa vzťahuje na „primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane“, alebo – v súlade s devätnástym odôvodnením citovanej smernice – na podmienky, „ktoré popisujú… vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb“. ( 5 ) Tieto dve situácie, na ktoré sa odkazuje v článku 4 ods. 2, preto nie sú nevyhnutne rovnocenné; prvá vylučuje isté ustanovenia z dôvodu ich predmetu, zatiaľ čo druhá výnimka bráni súdu, aby vyhlásil ustanovenie o cene za nekalé len preto, lebo uvedená cena je neprimeraná alebo príliš vysoká.

34.

V konaní vo veci samej je medzi účastníkmi sporné najmä to, či poplatok za správu má protihodnotu.

35.

Podľa môjho názoru však o tom niet pochýb. Pokiaľ má tento poplatok pokrývať administratívne náklady v súvislosti s poskytnutím úveru, ktoré sa podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom zdá byť jedinou službou poskytnutou podľa zmluvy, takéto poplatky treba považovať za súčasť ceny zaplatenej za daný úver.

36.

Pri vyslovovaní tohto svojho názoru som neprehliadol tvrdenie pána Gyulu Kissa v tom zmysle, že takéto ustanovenie znamená, že banka prenáša svoje prevádzkové náklady na spotrebiteľov, vrátane nákladov, ktoré súvisia s jej zákonnými povinnosťami. Ekonomická realita je však jednoducho taká, že náklady podnikateľa uhrádzajú priamo či nepriamo spotrebitelia, lebo mi nie je jasné, kto iný by ich mohol uhrádzať. V skutočnosti sa teda pán Gyula Kiss týmto tvrdením usiluje spochybniť primeranosť odmeny banky, čo je otázka, ktorá podľa článku 4 ods. 2 v zásade vybočuje z pôsobnosti skúmania nekalosti podľa článku 3 ods. 1, samozrejme za predpokladu, že relevantná zmluvná podmienka je formulovaná jasne a zrozumiteľne.

40.

Podľa judikatúry Súdneho dvora táto podmienka odráža myšlienku, že „informácie pred uzavretím zmluvy o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia majú zásadný význam pre spotrebiteľa. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či sa chce zmluvne zaviazať predajcovi alebo dodávateľovi v súlade s podmienkami, ktoré tento predajca alebo dodávateľ vopred pripravil“. Požiadavka stanovená v článku 4 ods. 2 by teda nemala byť obmedzená len na zrozumiteľnosť sporných podmienok z formálneho a gramatického hľadiska. ( 9 ) Otázkou skôr je, či je spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť prípadné hospodárske dôsledky, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy. ( 10 )

41.

Vzhľadom na túto judikatúru si myslím, že ak je zmluva pomerne dlhá a cena, ktorá má byť uhradená za jednotlivé poskytnuté služby, je upravená v niekoľkých ustanoveniach, pričom každá z nich sa počíta iným spôsobom – ako je to zrejme v prípade zmluvy, o ktorú ide vo veci samej –, niekde v zmluve je potrebné tieto rôzne ustanovenia zoskupiť na jednom mieste alebo aspoň uviesť, aké spoločné dôsledky vyplývajú zo všetkých týchto ustanovení. Nemožno sa totiž domnievať, že spotrebiteľ je schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť prípadné hospodárske dôsledky, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy, ak je cena, ktorá sa má zaplatiť, čiastočne uvedená napríklad na začiatku veľmi dlhej zmluvy, čiastočne v strede zmluvy a čiastočne na jej konci.

42.

Obdobne v prípadoch, o aké ide vo veci samej, kde sa cena, ktorú treba zaplatiť, môže líšiť, keďže sa odvíja od platného výmenného kurzu, si myslím, že požiadavku, aby boli podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, možno pokladať za splnenú len v prípade, ak je použitá metóda výpočtu ceny vymedzená jasne a presne, aby spotrebiteľ mohol porozumieť povahe rizika, ktorému je vystavený.

46.

Je pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. marca 2013, RWE Vertrieb ( C‑92/11 , EU:C:2013:180 , bod 45 ), spomenul existenciu požiadavky transparentnosti. Keďže však v danej veci Súdny dvor použil toto slovné spojenie na označenie povinnosti poskytnúť v prípade nedostatočne presnej podmienky súvisiacej s hlavným predmetom zmluvy spotrebiteľom nevyhnutné informácie, aby mohli posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, použitie tohto slovného spojenia nemalo žiadne širšie následky. ( 14 ) Vo veci Matei však Súdny dvor išiel o krok ďalej a určil, že táto podmienka sa má vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ by mal danej podmienke nielen rozumieť, ale aj poznať dôvody, ktoré odôvodňujú jej existenciu. ( 15 )

47.

Toto konštatovanie by sa však malo podľa môjho názoru chápať so zreteľom na konkrétne okolnosti uvedenej veci. Súdny dvor totiž v bode 77 svojho rozsudku poznamenal, že „veriteľ navrhol dlžníkom nahradiť označenie uvedených podmienok označením ‚poplatok za správu úveru‘ bez toho, aby zmenil ich obsah“, čo vyvolalo isté oprávnené pochybnosti o existencii služby skutočne poskytnutej za daný poplatok.

48.

Tiež sa domnievam, že z tejto skoršej judikatúry nemožno vyvodiť, že článok 4 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že dodávatelia by mali pri každom ustanovení o cene špecifikovať konkrétne služby alebo tovar, ktoré sa za danú cenu poskytujú. K tomuto záveru som dospel z nasledujúcich dôvodov.

Po tretie si myslím, že článok 4 ods. 2 sa má vykladať z hľadiska článku 3 ods. 1 smernice z roku 1993. Podľa tohto článku sú predmetom skúmania nekalosti stanoveného v článku 3 ods. 1 len podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté. ( 19 ) Preto zastávam názor, že dôvodom existencie tejto požiadavky je, že – pokiaľ sa podmienky týkajú hlavného predmetu zmluvy – od spotrebiteľov sa očakáva, že sa budú na ich obsah pýtať a so zmluvou budú súhlasiť s prihliadnutím na tieto skutočnosti. Ak sa aj spotrebiteľ nepodieľal na vypracovaní daných podmienok – a na rozdiel od ostatných podmienok štandardnej zmluvy, ktoré spotrebitelia zvyčajne nečítajú –, nie je pravdepodobné, že by ho tieto podmienky zaskočili. Smernica z roku 1993 však nevyhnutne vyžaduje, aby bol hlavný predmet zmluvy vymedzený jasne a zrozumiteľne. ( 20 ) Ako sa teda uvádza v dvadsiatom odôvodnení smernice z roku 1993, spotrebiteľ by mal mať aspoň príležitosť preskúmať všetky podmienky zmluvy. Preto článok 4 ods. 2 vyžaduje, aby bola podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne. To však neznamená, že spotrebiteľ musí rozumieť konkrétnemu dôvodu každého ustanovenia: stačí, že priemerný rozumne uvažujúci spotrebiteľ primerane rozumie účinkom uzavretia zmluvy. ( 21 )

52.

Po štvrté , ak by sa mal článok 4 ods. 2 vykladať v zmysle, že znamená, že v súvislosti s každým ustanovením upravujúcim cenu sa od dodávateľov vyžaduje, aby uviedli služby poskytované za danú cenu, mohlo by to znamenať, že dodávatelia by boli odradení od špecifikovania ceny, ktorá má byť uhradená za poskytnuté služby, aby nemuseli odôvodniť každé ustanovenie upravujúce cenu. Takýto výklad článku 4 ods. 2 by bol tiež príliš striktný a zaťažujúci. Mohol by tiež odporovať jednému z kľúčových cieľov smernice o spotrebiteľskom práve Únie, ( 22 ) ktorým je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ schopný rozhodnúť sa pred uzavretím predmetnej zmluvy na základe dostatočných hospodárskych informácií.

56.

Treba samozrejme poznamenať, že podľa článku 8 smernice z roku 1993 môžu členské štáty prijať prísnejšie podmienky než tie, ktoré stanovuje samotná smernica, pod podmienkou, že ich cieľom je zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov. ( 24 ) Aj keď teda táto smernica na to, aby sa mohla uplatniť výnimka stanovená v článku 4 ods. 2, nevyžaduje, aby boli v ustanoveniach o cene uvedené služby, ktoré sa za danú cenu poskytujú, členské štáty môžu v zásade takúto požiadavku stanoviť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch v oblasti ochrany spotrebiteľov.

2. Článok 5

57.

Podľa článku 5 smernice z roku 1993 „v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované [jasne a] zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa“.

58.

V tomto kontexte treba požiadavku, aby bola podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, chápať ako všeobecné konštatovanie, ktorého cieľom je zaviesť výkladové pravidlo stanovené v článku 5. Preto nezáleží na tom, ako spotrebiteľ podmienke rozumie, ale skôr na tom, či je podmienka objektívne nejednoznačná. Zo všetkých týchto dôvodov si preto myslím, že článok 5 sa nemá vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby boli v každom ustanovení o cene, ktoré je súčasťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, špecifikované služby poskytnuté ako protihodnota.

62.

Aj keby sa Súdny dvor domnieval, že článok 5 stanovuje osobitné kritérium posudzovania nekalosti, vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru sa domnievam, že požiadavku, aby boli podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, treba v podstate chápať tak, že vyžaduje, aby bol spotrebiteľ schopný porozumieť hospodárskym dôsledkom, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy. Preto pripomínam, že skutočnosť, že ustanovenie o cene nešpecifikuje konkrétnu službu poskytnutú ako protihodnotu, sama osebe nepostačuje na to, aby sa daná podmienka vyhlásila za nekalú. K tomu by mohlo dôjsť len v prípade, ak by povahu skutočne poskytnutých služieb nebolo možné rozumne pochopiť alebo vyvodiť z celej zmluvy.

63.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem odpovedať na prvú otázku tak, že článok 4 ods. 2 ani článok 5 smernice z roku 1993 sa nemá vykladať v tom zmysle, že požiadavka, aby boli podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, vyžaduje, aby boli v každom ustanovení o cene, ktoré je súčasťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, špecifikované služby poskytnuté ako protihodnota, za predpokladu, že povahu skutočne poskytnutých služieb je možné rozumne pochopiť alebo vyvodiť z posúdenia zmluvy ako celku.

66.

Ako som vysvetlil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Lovasné Tóth, domnievam sa, že neexistencia dobrej viery nie je autonómnou podmienkou, ktorá musí byť preukázaná popri existencii značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Skôr existencia takejto nerovnováhy sama osebe svedčí o neexistencii dobrej viery v zmysle smernice z roku 1993. Z toho preto vyplýva, že požiadavka týkajúca sa dobrej viery nevyžaduje preukázanie úmyslu alebo podvodu.

67.

V dôsledku toho, keďže kritérium na posúdenie nekalosti stanovené v uvedenom článku je založené na právnych účinkoch vyvolaných spornou podmienkou, konkrétne na tom, že táto podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, skutočnosť, že táto zmluvná podmienka neuvádza konkrétne služby poskytnuté ako protihodnota, na prvý pohľad ako taká pravdepodobne nebude viesť k určeniu nekalosti v zmysle článku 3 ods. 1.

68.

Na záver by som chcel uviesť dve poznámky týkajúce sa zmluvy, o ktorú ide v konaní vo veci samej.

71.

Po prvé vzhľadom na opis veci, ktorý uviedol pán Gyula Kiss na pojednávaní – čo musí overiť vnútroštátny súd –, sa zdá, že dôvodom, pre ktorý banka rozdelila cenu, ktorá má byť zaplatená, do troch samostatných ustanovení o cene, ktorými sú ustanovenie o bežných úrokoch, ustanovenie o poplatkoch za správu a ustanovenie o poplatku za poskytnutie úveru, je, že to banke umožní minimalizovať požadované bežné úroky a tým predložiť zdanlivo atraktívnejšiu úverovú ponuku. Praktiky tohto druhu by sa mohli pokojne posudzovať s odkazom na článok 6 ods. 1 písm. d) smernice 2005/29. Podľa tohto článku sa totiž obchodná praktika považuje za klamlivú, ak uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna, vo vzťahu k cene alebo spôsobu výpočtu ceny, a zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

72.

Po druhé vnútroštátny súd by mohol posúdiť, či by mali byť ustanovenia o cene, o aké ide v spore vo veci samej, vyhlásené za neplatné nie z dôvodu neuvedenia konkrétnej služby poskytnutej ako protihodnota za danú cenu alebo požadovanej ceny, ale skôr z dôvodu prenosu menového rizika z banky ‐ ktorá pravdepodobne potrebuje vlastné refinancovanie v eurách ‐ na spotrebiteľa. Podľa môjho názoru totiž práve tento prenos predstavuje problém, ktorý by v závislosti od okolností bolo možné považovať za niečo, čo netvorí hlavný predmet zmluvy, a bolo by ho preto možné posudzovať nezávisle od primeranosti uvedenej ceny vo vzťahu k poskytnutej službe. ( 28 )

Článok 4 ods. 2 ani článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa nemá vykladať v tom zmysle, že požiadavka, aby boli podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, vyžaduje, aby boli v každom ustanovení o cene, ktoré je súčasťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, špecifikované služby poskytnuté ako protihodnota. Za takých okolností je však potrebné, aby povahu takto poskytnutých služieb bolo možné pochopiť alebo vyvodiť zo znenia samotnej zmluvy.

2.

Z článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13 nevyplýva, že skutočnosť, že ustanovenie o cene neuvádza osobitné služby poskytované ako protihodnotu, spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na úkor spotrebiteľa. Ak však nie je možné určiť služby dodané ako protihodnota za poskytnuté protiplnenie, takúto podmienku možno vyhlásiť za nekalú.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Z dôvodov, ktoré som vysvetlil v bodoch 87 a 88 svojich návrhov vo veci Lovasné Tóth ( C‑34/18 , EU:C:2019:245 ), skutočnosť, že ustanovenie nebolo formulované jasne alebo zrozumiteľne, nie je samostatným dôvodom na vyhlásenie danej podmienky za nekalú. Článok 5 stanovuje len výkladové pravidlo na určenie právneho účinku podmienky. Len vtedy, ak podmienka naďalej spôsobuje zmluvnú nerovnováhu na škodu spotrebiteľa, aj keď sa bude vykladať s odkazom na článok 5, možno ju pokladať za nekalú.

( 3 ) Rozsudok z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 , bod 42 ).

( 10 ) Rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 , bod 75 ); z 23. apríla 2015, Van Hove ( C‑96/14 , EU:C:2015:262 , bod 50 ), z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 45 ). Preto, ak je aj zmluvná podmienka gramaticky zrozumiteľná, môže vybočovať z pôsobnosti článku 4 ods. 2, ak by jej náležitému dosahu a uplatneniu nerozumel dosť dobre informovaný a primerane pozorný a obozretný spotrebiteľ. Za takýchto okolností a bez ochrany podľa článku 4 ods. 2 by sa takéto ustanovenie mohlo pokladať za nekalé.

( 11 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ).

( 12 ) Rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 84 ).

( 13 ) Článok 13 smernice 2014/17 a článok 5 smernice 2008/48.

( 14 ) Slovné spojenie „požiadavka transparentnosti“ bolo použité v iných rozsudkoch. Vo väčšine z nich však toto slovné spojenie bolo použité v zmysle myšlienky, ktorú som vyslovil skôr, že ak podmienka nestanovuje všetky nevyhnutné informácie, aby bolo možné posúdiť jej rozsah, dodávateľ musí tieto informácie poskytnúť spotrebiteľom inými prostriedkami, aby im umožnil byť v postavení, v ktorom môžu posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy. Pozri rozsudky z 23. apríla 2015, Van Hove ( C‑96/14 , EU:C:2015:262 , body 40 a 41 ), a z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , body 44 a 45 ).

( 15 ) Rozsudok z 26. februára 2015, Matei ( C‑143/13 , EU:C:2015:127 , body 74 až 77 ). Pred týmto rozsudkom sa Súdny dvor odvolával len na potrebu informovania spotrebiteľov o uplatňovaní daného ustanovenia. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel ( C‑472/10 , EU:C:2012:242 , bod 30 ). V jeho ďalšom rozsudku z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 ), sa však nenachádzal nijaký odkaz na smernicu 2003/55.

( 20 ) Iný, oveľa jednoduchší dôvod na existenciu článku 4 ods. 2 môže byť, že normotvorca nechcel, aby mali súdy právomoc zmeniť predmet zmlúv. To by však nevysvetľovalo, prečo uplatnenie tohto ustanovenia je predmetom podmienky, že dotknuté podmienky musia byť navrhované jasne a zrozumiteľne.

( 21 ) Analogicky poznamenávam, že v prípade nariadenia alebo smernice, i keď sa normotvorca v odôvodneniach tohto aktu usiluje uviesť dôvod existencie každého z jeho ustanovení, nie vždy sa mu to podarí.

( 22 ) Pozri napríklad, pokiaľ ide o úverové zmluvy, odôvodnenia 18, 19, 31 a 32 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ) a odôvodnenia 20 a 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34 ).

( 23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Matei ( C‑143/13 , EU:C:2015:127 , bod 66 ).

( 24 ) Rozsudok z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid ( C‑484/08 , EU:C:2010:309 , bod 40 ).

( 25 ) C‑34/18 , EU:C:2019:245 .