C-680/17

62017CC0680

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 28. marca 2019 ( 1 )

Vec C‑680/17

Sumanan Vethanayagam

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Utrecht (súd v Haagu, zasadajúci v Utrechte, Holandsko) (ďalej len „vnútroštátny súd“), dáva Súdnemu dvoru príležitosť objasniť právny režim uplatniteľný na udelenie a zamietnutie víz podľa nariadenia (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (ďalej len „vízový kódex“). ( 2 ) Tento návrh sa týka predovšetkým dvoch aspektov tohto režimu. Prvým aspektom sú dohody o konzulárnom zastúpení medzi členskými štátmi na účely udelenia a zamietania víz v tretích krajinách, v ktorých príslušný členský štát sám nemá konzulárny úrad a rozsah takého zastúpenia. Druhý aspekt sa týka odvolaní proti rozhodnutiam o zamietnutí víza a najmä i) určenia toho, ktorý členský štát prijme konečné rozhodnutie, ak je uzavretá dohoda o zastúpení, a je teda príslušný zaoberať sa odvolaním proti tomuto rozhodnutiu a ii) či sú hostitelia aktívne legitimovaní podať odvolanie vo vlastnom mene proti rozhodnutiu o zamietnutí víza.

Právna úprava

Charta základných práv Európskej únie

2.

V článku 47 prvom pododseku Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa uvádza, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 3 ) Tretí pododsek tohto článku stanovuje, že právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

V odôvodnení 4 sa uvádza, že „členské štáty by na vízové účely mali byť prítomné alebo zastúpené vo všetkých tretích krajinách, ktorých štátni príslušníci podliehajú vízovej povinnosti. Členské štáty, ktoré v danej tretej krajine alebo v určitej časti danej tretej krajiny nemajú svoj vlastný konzulárny úrad, by sa mali snažiť uzavrieť dohody o zastúpení s cieľom zamedziť tomu, aby žiadatelia o víza museli na prístup ku konzulárnym úradom vyvíjať neprimerané úsilie“.

6.

V odôvodnení 13 sa uvádzajú rôzne formy spolupráce medzi členskými štátmi, ktoré by sa mali zaviesť, ako napríklad, okrem iného, obmedzené zastúpenie, spoločné centrá pre podávanie žiadostí a spolupráca s externými poskytovateľmi služieb. Členské štáty by mali určiť, ktorý druh organizačnej štruktúry budú používať v jednotlivých tretích krajinách.

7.

Podľa odôvodnenia 18 „vzhľadom na rozdiely miestnych podmienok by diplomatické misie a konzulárne úrady členských štátov v jednotlivých lokalitách mali vyhodnotiť uplatňovanie konkrétnych ustanovení právnych predpisov v praxi s cieľom zabezpečiť harmonizované uplatňovanie ustanovení právnych predpisov a zabrániť tzv. visa shoppingu, ako aj nerovnakému zaobchádzaniu so žiadateľmi o víza“.

8.

Článok 4 ods. 1 stanovuje, že „žiadosti skúmajú a rozhodujú o nich konzulárne úrady“.

12.

Článok 5 ods. 1 písm. a) definuje členský štát, ktorý je oprávnený skúmať žiadosť o jednotné vízum a rozhodovať o nej, okrem iného, ako „ten členský štát, ktorého územie predstavuje jedinú destináciu návštevy(návštev)“. V súlade s článkom 5 ods. 4 členské štáty navzájom spolupracujú, aby zabránili situácii, že niektorú žiadosť nebude možné preskúmať a rozhodnúť o nej, lebo členský štát, ktorý je na to oprávnený podľa vízového kódexu, nie je ani prítomný, ani zastúpený v tretej krajine, v ktorej žiadateľ podá žiadosť.

13.

Článok 6 ods. 1 stanovuje, že „žiadosť preskúma a rozhodne o nej konzulárny úrad príslušného členského štátu, v ktorého jurisdikcii sa žiadateľ oprávnene zdržiava“.

14.

dobu trvania takého zastúpenia v prípade, že je len dočasné, a postupy týkajúce sa jeho ukončenia;

b)

môže stanoviť predovšetkým v prípade, že zastúpený členský štát má konzulárny úrad v príslušnej tretej krajine, poskytovanie priestorov, pracovníkov a platieb zo strany zastúpeného členského štátu;

c)

môže ustanoviť, že zastupujúci členský štát postúpi žiadosti určitých kategórií štátnych príslušníkov tretích krajín ústredným orgánom zastúpeného členského štátu na účely predchádzajúcej konzultácie…;

d)

Kapitola II hlavy III upravuje žiadosti o víza. Článok 11 ods. 1 tejto kapitoly stanovuje, že žiadatelia musia predložiť formulár žiadosti uvedený v prílohe I. Formulár musí byť k dispozícii, v súlade s článkom 11 ods. 3, v úradných jazykoch a) členského štátu, o ktorého vízum sa žiada, b) hostiteľskej krajiny, c) hostiteľskej krajiny a členského štátu, o ktorého vízum sa žiada alebo d) zastupujúceho členského štátu v prípade zastupovania. Článok 11 ods. 4 stanovuje, že „ak formulár žiadosti nie je k dispozícii v úradnom jazyku alebo jazykoch hostiteľskej krajiny, poskytne sa žiadateľom preklad formulára do úradného jazyka alebo jazykov“.

16.

Kapitola IV hlavy III má názov „Udeľovanie víza“. Článok 32 má názov („Zamietnutie udelenia víza“) stanovuje, že:

„1. … udelenie víza sa zamietne:

a)

ak žiadateľ:

Schengenská dohoda o pridružení medzi EÚ a Švajčiarskom

17.

Cieľom tejto dohody je nadviazať spoluprácu medzi Európskou úniou a Švajčiarskou konfederáciou, pokiaľ ide o vykonávanie, uplatňovanie v praxi a ďalší vývoj schengenského acquis. ( 8 ) V súlade s článkom 2 ods. 1, 2 a 3, Švajčiarsko vykonáva a uplatňuje ustanovenia uvedené v prílohách A a B k tejto dohode a akty a opatrenia Európskej únie a Európskeho spoločenstva, ktoré menia alebo dopĺňajú tieto ustanovenia.

18.

Článok 8 ods. 1 stanovuje, že zmiešaný výbor ( 9 ) sústavne sleduje vývoj judikatúry Súdneho dvora a vývoj judikatúry príslušných švajčiarskych súdov, ktorá sa týka príslušných ustanovení a vytvorí sa mechanizmus, ktorý zaručí pravidelné vzájomné zasielanie takejto judikatúry.

19.

22.

Podľa bodu 2 tejto dohody, „zastúpenie“ okrem iného zahŕňa „zamietnutie udelenia víza podľa potreby v súlade s článkom 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu a vybavovanie odvolaní v súlade s vnútroštátnym právom zastupujúcej strany (článok 32 ods. 3 vízového kódexu)…“.

Vnútroštátne právo

23.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje málo informácií o uplatniteľnom vnútroštátnom práve. Zaznamenala som len, že článok 1:2 ods. 1 Algemene wet bestuursrecht (všeobecný zákon o správnom práve) stanovuje, že dotknuté strany v zmysle tohto článku môžu podať proti rozhodnutiu sťažnosť alebo odvolanie. Podľa názoru vnútroštátneho súdu v prípade žiadostí o víza je hostiteľ dotknutou stranou a mal by mať možnosť podať odvolanie proti zamietnutiu žiadosti o vízum vo vlastnom mene.

Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

27.

Dňa 2. decembra 2016 švajčiarske orgány zamietli odvolanie manželského páru a hostiteľa (ďalej len „žalobcovia“) proti rozhodnutiu o zamietnutí. Dňa 6. januára 2017 žalobcovia požiadali federálny správny súd (St. Gallen, Švajčiarsko) o súdne preskúmanie tohto rozhodnutia. Tento súd konštatoval, že žalobcovia nemajú nárok na bezplatné konanie.

28.

Žalobcovia začali paralelné konanie v Holandsku s cieľom napadnúť rozhodnutie o zamietnutí. Rozhodnutím z 28. septembra 2016 holandské orgány zamietli ich žaloby z dôvodu nepríslušnosti v tejto veci. Žalobcovia podali na vnútroštátnom súde návrh na súdne preskúmanie tohto rozhodnutia.

29.

Okrem toho manželský pár a ich hostiteľ podali žiadosť o krátkodobé víza na Visadienst (úrad udeľujúci víza) v Holandsku. Rozhodnutím z 18. októbra 2016 minister van Buitenlandse Zaken (ministerstvo zahraničných vecí) zamietlo spracovať tieto žiadosti a rozhodnutím z 23. novembra 2016 vyhlásilo, že sťažnosti žalobcov proti tomuto zamietnutiu sú neprípustné.

„1.

Bráni článok 32 ods. 3 vízového kódexu tomu, aby hostiteľ ako osoba, ktorá je dotknutá žiadosťou žalobcov o vízum, mal možnosť podať proti rozhodnutiu o zamietnutí víza sťažnosť a opravný prostriedok?

2.

Má sa zastupovanie upravené v článku 8 ods. 4 vízového kódexu chápať v tom zmysle, že zodpovedným naďalej zostáva (aj) zastúpený štát, alebo že zodpovednosť je úplne prenesená na zastupujúci štát, takže zastúpený štát sám vôbec nie je zodpovedný?

3.

V prípade, že sú podľa článku 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu možné obe formy zastupovania uvedené v druhej otázke vyššie, ktorý členský štát sa potom považuje za členský štát, ktorý vydal konečné rozhodnutie v zmysle článku 32 ods. 3 vízového kódexu?

34.

Schengenský priestor je založený na Schengenskej dohode z roku 1985, ( 10 ) ktorou signatárske štáty súhlasili so zrušením všetkých vnútorných hraníc a vytvorením jednotnej vonkajšej hranice.

35.

Vízový kódex rozvíja schengenské acquis vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí chcú získať krátkodobé vízum do Schengenského priestoru. ( 11 ) Je potrebné ho vnímať v kontexte cieľa postupne vytvárať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v súlade s článkom 67 ZFEÚ. ( 12 ) Stanovuje jednotný režim, podľa ktorého členské štáty vydávajú víza na obdobie maximálne troch mesiacov. Približne 14,6 miliónov takýchto žiadostí bolo podaných v roku 2017 na konzulátoch členských štátov. ( 13 ) Význam tohto právneho režimu je preto zjavný.

36.

Vízový kódex nahradil viaceré predchádzajúce predpisy upravujúce vydávanie víz členskými štátmi, obsiahnuté v niekoľkých právnych nástrojoch rôznej právnej povahy. ( 14 ) Jeho cieľom je skoncovať s nesúrodými právnymi úpravami, ktoré predtým existovali, aby sa zabránilo tzv. visa shoppingu, ako aj nerovnakému zaobchádzaniu so žiadateľmi o víza. ( 15 ) Členské štáty súhlasili s harmonizáciou podmienok a postupov udeľovania víz na plánované pobyty na ich území. ( 16 ) Teda, pri kvalifikácii určitého aktu ako aktu, ktorý spadá do oblasti schengenské[ ho ] acquis alebo predstavuje jeho vývoj, je potrebné zohľadniť nevyhnutnú koherentnosť tohto acquis a tiež nevyhnutnosť zachovať túto koherentnosť v rámci jeho možného vývoja. ( 17 )

Aj keď sa to výslovne neuvádza, vzhľadom na uplatňovanie vízového kódexu je nevyhnutná vzájomná dôvera. Haagsky program, ktorý podporuje prijatie vízového kódexu, ( 20 ) zdôrazňuje potrebu skutočného a podstatného pokroku smerom k posilneniu vzájomnej dôvery a k podpore spoločných politík. ( 21 ) Ako už Súdny dvor rozhodol, zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi má v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. ( 22 ) Platí to najmä v súvislosti s tým, že je súčasťou spolupráce členských štátov schengenského priestoru, ktoré sa rozhodli zaviesť skutočnú solidaritu v tom zmysle, že účinky rozhodnutia prijatého určitým členským štátom nie sú obmedzené len na územie uvedeného členského štátu, ale, naopak, týkajú sa celého tohto priestoru. ( 23 ) V tomto kontexte členské štáty stanovili možnosť vzájomného zastúpenia na účely udelenia víz a zamietnutia víz (článok 8 vízového kódexu). ( 24 ) Tieto aspekty ukazujú vysokú úroveň vzájomnej dôvery, ktorá je potrebná na implementáciu vízového kódexu.

O prvej otázke

39.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 32 ods. 3 vízového kódexu bráni členským štátom poskytnúť hostiteľom žiadateľov o vízum, právo odvolať sa vo vlastnom mene proti zamietnutiu žiadosti o vízum.

40.

Holandská vláda a Komisia tvrdia, že táto otázka nie je v prejednávanej veci relevantná, pretože sa týka situácie podľa holandského práva, zatiaľ čo Švajčiarsko je príslušné riešiť odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí, podľa švajčiarskeho práva.

44.

Toto ustanovenie jasne uvádza, že „žiadatelia, ktorým bolo udelenie víza zamietnuté“ majú právo na odvolanie. ( 26 ) Ako už Súdny dvor rozhodol, v prípade právoplatného rozhodnutia o zamietnutí udelenia víza, toto ustanovenie výslovne priznáva žiadateľom o vízum možnosť podať opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu, ktorý prijal toto rozhodnutie. ( 27 )

45.

Ponecháva teda vízový kódex členským štátom možnosť povoliť hostiteľovi žalobcu podať vo svojom mene opravný prostriedok proti takémuto zamietavému rozhodnutiu alebo vylučuje doplnkové právo podať opravný prostriedok?

46.

Žalobcovia, Komisia, česká, estónska, holandská a švajčiarska vláda sa domnievajú, že také doplnkové právo je prípustné podľa vnútroštátneho práva. Poukazujú na druhú vetu článku 32 ods. 3 vízového kódexu, ktorá stanovuje, že odvolanie „sa podáva proti členskému štátu, ktorý prijal konečné rozhodnutie o žiadosti, a v súlade s vnútroštátnym právom tohto členského štátu“.

50.

V tomto kontexte chcem zdôrazniť, že vízový kódex nedefinuje postavenie hostiteľov jednotným spôsobom.

51.

Dokument, ktorý sa týka hostiteľa v procese získavania víz (pozývací formulár) vypracuje každý členský štát. ( 29 ) Vízový kódex neuvádza vzorový pozývací formulár v prílohách, ale ponecháva členským štátom možnosť rozhodnúť sa, či je alebo nie je v skutočnosti potrebný sponzorský formulár (skôr ako napr. písomné pozvanie). Jediná požiadavka sa týka jazyka: pozývací formulár (ak existuje) má byť vypracovaný nielen v úradnom jazyku (jazykoch) príslušného členského štátu, ale aspoň v jednom ďalšom úradnom jazyku (článok 14 ods. 4 posledný pododsek).

52.

Vízový kódex mlčí o akomkoľvek oznamovaní rozhodnutí o vydaní, zamietnutí, odvolaní alebo zrušení víza hostiteľa. ( 30 )

56.

Chcem len dodať, že tieto vnútroštátne procesné pravidlá musia zabezpečiť, aby právami na odvolanie (ak nejaké existujú) nebolo dotknuté právo žiadateľa o vízum na odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí, vyplývajúce priamo z vízového kódexu. To znamená, že ak sa žiadateľ o vízum už odvolal proti rozhodnutiu o zamietnutí, je ťažké predstaviť si, ako môže hostiteľ podať druhé odvolanie proti tomu istému rozhodnutiu.

57.

Vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc na výklad vnútroštátneho práva, prislúcha, aby určil, či a v akom rozsahu režim preskúmania, o ktorý ide vo veci samej, zodpovedá týmto požiadavkám. ( 31 )

58.

Preto som dospela k záveru, že článok 32 ods. 3 vízového kódexu nebráni členským štátom, aby poskytli hostiteľom žiadateľov o víza právo podať odvolanie vo vlastnom mene proti zamietnutiu žiadosti o vízum. Týmto právom však nesmie byť dotknuté právo žiadateľa na odvolanie.

V súlade s požiadavkami jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj so zásadou rovnosti, znenie ustanovenia tohto práva, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 32 )

62.

V konaní pred Súdnym dvorom boli uvedené dve diametrálne odlišné pozície. Česká, dánska, estónska, francúzska, holandská, poľská a švajčiarska vláda a Komisia tvrdia, že v prípade uzavretia dvojstrannej dohody o zastúpení podľa článku 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu sa všetko prenesie na zastupujúci štát, t. j. samotné rozhodovanie aj zaoberanie sa akýmkoľvek následným odvolaním. Žalobcovia a talianska vláda tvrdia, že konečné rozhodnutie prináleží zastúpenému členskému štátu, ktorý je teda príslušný zoberať sa odvolaniami proti rozhodnutiam o zamietnutí.

63.

Domnievam sa, že ak existuje dohoda o zastúpení podľa článku 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu, zastúpený členský štát ostáva príslušný rozhodovať o odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí víza.

64.

67.

Aký je však rozsah tohto zastúpenia?

68.

Článok 8 opisuje rozsah a možné formy týchto dohôd o zastúpení, pričom vysvetľuje (v odseku 1), že „členský štát môže súhlasiť, že bude zastupovať iný členský štát, ktorý je príslušný podľa článku 5, na účely skúmania žiadostí a udeľovania víz v mene tohto členského štátu “ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). ( 34 ) Alternatívne môže byť zastúpenie obmedzené len „na účely zhromažďovania žiadostí a registrácie biometrických identifikátorov“. V takom prípade, a fortiori , všetko rozhodovanie zostáva na zastúpenom členskom štátom.

69.

71.

Z analýzy znenia a schémy vízového kódexu teda vyplýva, že i) členský štát, príslušný na vydanie alebo zamietnutie víz, je okrem iného ten, ktorého územie predstavuje jedinú destináciu návštevy (článok 5), ii) príslušný členský štát môže byť zastúpený iným členským štátom na účely zhromažďovania žiadostí (článok 8 ods. 1 in fine ), udelenia víz (článok 8 ods. 1 a 2) alebo udelenia a zamietnutia víz (článok 8 ods. 1 a ods. 4 písm. d)), iii) pravidlá príslušnosti stanovené v článku 5 vízového kódexu predstavujú základ pre dohody o zastúpení a nemenia sa, iv) pri zamietnutí víz koná zastupujúci členský štát „v mene“ zastúpeného členského štátu (článok 8 ods. 1) v spojení s článkom 8 ods. 1.

72.

V tejto súvislosti sa ďalej budem zaoberať otázkou, ktoré súdne orgány členského štátu sú príslušné zaoberať sa odvolaniami podľa článku 32 ods. 3 vízového kódexu.

73.

Článok 32 ods. 1 a 2 sa zaoberá okolnosťami, na základe ktorých sa víza zamietajú a oznámením takého zamietnutia žiadateľovi o vízum na štandardnom formulári uvedenom v prílohe VI k vízovému kódexu. Článok 32 ods. 3 stanovuje, v prípade zamietnutia, právo žiadateľa o vízum na odvolanie „proti členskému štátu, ktorý prijal konečné rozhodnutie o žiadosti“.

77.

Zastupujúci členský štát koná na základe splnomocnenia zastúpeného členského štátu: podľa článku 8 ods. 4 písm. d), dvojstranná dohoda „môže splnomocniť konzulárny úrad zastupujúceho členského štátu [oprávniť], aby… udelenie víza zamietol“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Toto rozhodnutie je v skutočnosti „konečným rozhodnutím“, uvedeným v článku 32 ods. 3 Zastupujúci členský štát však koná len „v mene“ zastúpeného členského štátu (článok 8 ods. 1). Rozsah tohto zastúpenia je jasne oznámený žiadateľom rozhodnutím o zamietnutí (príloha VI vízového kódexu). Konečné rozhodnutie ostáva teda v pôsobnosti zastúpeného členského štátu a jasne prislúcha zastúpenému členskému štátu v rozhodnutí o zamietnutí oznámenom žiadateľovi o vízum. Zastúpený členský štát preto ostáva príslušný zaoberať sa odvolaním proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí.

78.

Cieľ vízového kódexu taktiež podporuje tento výklad.

79.

Dohody o zastúpení sa uzatvárajú práve s cieľom zamedziť tomu, aby žiadatelia o víza museli na prístup ku konzulárnym úradom vyvíjať neprimerané úsilie. ( 37 ) Ako jasne vyplýva z odôvodnenia 29, vízový kódex rešpektuje základné práva a zásady uznané najmä Chartou a EDĽP a má sa podľa nich vykladať. ( 38 ) Musí sa predpokladať, že zaobchádzanie so žiadateľmi o víza vo všetkých členských štátoch, zúčastnených na schengenskom acquis, je v súlade s požiadavkami Charty a EDĽP. ( 39 )

83.

Okrem toho, cieľom vízového kódexu je zabezpečiť súlad a rovnaké zaobchádzanie so žiadateľmi. ( 42 ) V situácii, keď môžu byť žiadosti o víza na návštevu toho istého členského štátu (napríklad Holandska) zamietnuté konzulárnymi úradmi rôznych členských štátov na celom svete na základe dohôd o zastúpení uzavretých podľa článku 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu, záver, že odvolanie proti týmto rozhodnutiam by sa malo podať na súdnych orgánoch rôznych zastupujúcich členských štátov by mohol viesť k odlišnému zaobchádzaniu s odvolaniami žiadateľov, ktorí chcú navštíviť ten istý členský štát.

84.

Dodávam, že praktické ťažkosti môžu vzniknúť aj vtedy, keď má určitý členský štát rozsiahlu sieť konzulárnych úradov. Niekedy môže byť jediný členský štát s konzulárnym úradom v konkrétnej krajine. Napríklad Francúzsko je jediným členským štátom prítomným v Džibuti a na účely žiadostí o víza zastupuje ďalších 17 členských štátov. ( 43 ) Ak by sa Francúzsko (na rozdiel od mojej analýzy) považovalo príslušný členský štát a prijalo konečné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vízum, francúzske súdy by potom boli zodpovedné za rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam o zamietnutí, týkajúcich sa žiadateľov o víza, ktorí chcú navštíviť 17 rôznych krajín.

85.

Preto som dospela k záveru, že v prípade zavedenia dohody o zastúpení, ktorá oprávňuje zastupujúci členský štát zamietnuť vízum v súlade s článkom 8 ods. 4 písm. d) vízového kódexu, je zastúpený členský štát tým členským štátom, ktorý prijal konečné rozhodnutie v zmysle článku 32 ods. 3 vízového kódexu. Súdne orgány zastúpeného členského štátu sú preto príslušné rozhodovať o odvolaniach proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí.

88.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Utrecht (súd v Haagu, zasadajúci v Utrechte, Holandsko), takto:

–

článok 32 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex), nebráni členským štátom dať hostiteľom žiadateľov o víza právo odvolať sa vo vlastnom mene proti zamietnutiu žiadosti o víza. Týmto právom však nesmie byť dotknuté právo žiadateľa na odvolanie.

–

v prípade existencie dohody o zastúpení, ktorá oprávňuje zastupujúci členský štát zamietnuť vízum v súlade s článkom 8 ods. 4 písm. d) nariadenia č. 810/2009, zastúpený členský štát je členským štátom, ktorý prijal konečné rozhodnutie v zmysle článku 32 ods. 3 nariadenia č. 810/2009. Súdne orgány zastúpeného členského štátu sú preto príslušné rozhodovať o odvolaniach proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí.

( 7 ) Nariadenie Rady z 15. marca 2001 uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti ( Ú. v. ES L 81, 2001, s. 1 ). Srí Lanka je uvedená v prílohe I tohto nariadenia ako tretia krajina, ktorej štátni príslušníci podliehajú vízovej povinnosti.

( 8 ) Pozri odôvodnenie 8 tejto dohody.

( 9 ) Zmiešaný výbor je zriadený článkom 3 Dohody medzi Európskou úniou, Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o pridružení Švajčiarskej konfederácie k vykonávaniu, uplatňovaniu a vývoju Schengenského acquis (ďalej len „Schengenská dohoda o pridružení medzi EÚ a Švajčiarskom“) a jeho úlohou je zaoberať sa záležitosťami, upravenými v článku 2 tejto dohody a zabezpečiť, aby sa „aby sa náležite zohľadnila akákoľvek obava vyjadrená zo strany Švajčiarska“ (článok 4 ods. 1).

( 10 ) Dohoda medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach ( Ú. v. ES L 239, 2000, s. 13 , Mim. vyd. 19/002, s. 3). Pozri tiež Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach ( Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19 ).

( 11 ) Odôvodnenie 3 a článok 1 ods. 1 vízového kódexu. Schengenské acquis je definované v rozhodnutí Rady 1999/435/ES z 20. mája 1999 o určení schengenského acquis na účely stanovenia právneho základu pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria toto acquis, v súlade s ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii ( Ú. v. ES L 176, 1999, s. 1 ).

( 18 ) Pozri moje návrhy vo veci Vo ( C‑83/12 PPU , EU:C:2012:170 , bod 42 ).

( 19 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenia 18 a 22 vízového kódexu a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Koushkaki ( C‑84/12 , EU:C:2013:232 , bod 42 ).

( 20 ) Pozri bod 1.7.3 Haagskeho programu, odôvodnenie 3 vízového kódexu a návrh Komisie na vytvorenie vízového kódexu, s. 2.

( 21 ) Pozri všeobecné usmernenia stanovené v Haagskom programe.

( 22 ) Stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454 , bod 191 .

( 23 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Koushkaki ( C‑84/12 , EU:C:2013:232 , bod 57 ).

( 30 ) Oznámenie žiadateľovi je uvedené v článku 32 ods. 2 vízového kódexu (pre rozhodnutia o zamietnutí) a v článku 34 ods. 6 (pre rozhodnutia o zrušení alebo odvolaní víza).

( 31 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani ( C‑403/16 , EU:C:2017:960 , bod 31 ).

( 32 ) Rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed ( C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 36 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Pozri tiež odôvodnenie 4 vízového kódexu.

( 34 ) Použitie slov v článku 8 ods. 1, ktoré uvádzajú, že zastupujúci štát koná „v mene“ zastúpeného štátu, sa javí byť konzistentné v jazykových verziách, ktoré som preskúmala. Teda, „Een lidstaat kan ermee instemmen een andere lidstaat die op grond van artikel 5 bevoegd is, ver tegenwoordigen voor het onderzoeken van aanvragen voor en afgifte van visa namens die lidstaat “ (holandská), „Un État membre peut accepter de représenter un autre État membre compétent au sens de l’article 5 en vue d’examiner les demandes et de délivrer les visas pour le compte de cet autre État membre “ (francúzska), „Ein Mitgliedstaat kann sich bereit erklären, einen anderen nach Artikel 5 zuständigen Mitgliedstaat bei der im Namen dieses Mitgliedstaats erfolgenden Prüfung von Anträgen und der Erteilung von Visa zu vertreten“ (nemecká), „Uno Stato membro può accettare di rappresentare un altro Stato membro che sia competente ai sensi dell’articolo 5 ai fini dell’esame delle domande e del rilascio dei visti per conto di tale Stato “ (talianská), „Um Estado‑Membro pode aceitar representar outro Estado‑Membro com competência nos termos do artigo 5.o para efeitos de análise de pedidos e de emissão de vistos em nome desse Estado‑Membro “ (portugalská), „Un Estado miembro podrá aceptar representar a otro Estado miembro que sea competente con arreglo al artículo 5 a efectos de examinar las solicitudes y expedir los visados en nombre de ese Estado miembro “ (španielská).

( 41 ) Pozri body 18 až 20 vyššie.

( 42 ) Pozri body 36 a 37vyššie.

( ) Pozri prehľad diplomatických misií a konzulárnych úradov členských štátov zodpovedných za spracovanie žiadostí o víza a dohôd o zastúpení v súlade s článkom 8 ods. 1 vízového kódexu, dokument z 15. januára 2018 dostupný na webovej stránke Európskej komisie.