C-57/17

62017CJ0057

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 28. júna 2018 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 2008/94/ES – Článok 3 prvý odsek – Platba zabezpečená záručnou inštitúciou – Odstupné pri skončení pracovnoprávneho vzťahu – Preloženie miesta výkonu práce, ktoré si vyžaduje zmenu bydliska zamestnanca – Zmena podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy – Skončenie pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca – Zásada rovnosti a zákazu diskriminácie“

Vo veci C‑57/17,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Superior de Justicia de la Comunidad Valenciana (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Valencia, Španielsko) z 19. januára 2017 a doručený Súdnemu dvoru 3. februára 2017, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. januára 2018,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

E. S. Checa Honrado, v zastúpení: A. de Oyagüe Collados, abogada,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 prvého odseku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa ( Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Evou Sorayou Checovou Honradovou a Fondo de Garantía Salarial (Mzdový garančný fond, ďalej len „Fogasa“) vo veci, v ktorej Fogasa odmietol pani Honradovej zaručiť z dôvodu platobnej neschopnosti jej zamestnávateľa vyplatenie dlžného odstupného v dôsledku skončenia jej pracovnej zmluvy.

Právny rámec

Právo Únie

Podľa článku 1 ods. 1 a 2 smernice 2008/94:

„1. Táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1.

2. Členské štáty môžu výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategórií zamestnancov z pôsobnosti tejto smernice vzhľadom na existenciu iných foriem záruk, ak je ustanovené, že tieto ponúkajú daným osobám rovnaký stupeň ochrany, aký vyplýva z tejto smernice.“

6

Článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 2008/94 stanovuje:

„Táto smernica sa nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou pojmov ‚zamestnanec‘, ‚zamestnávateľ‘, ‚odmena‘, ‚právo zakladajúce okamžitý nárok‘ a ‚právo zakladajúce budúci nárok‘.“

9

Podľa článku 12 smernice 2008/94:

„Táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov:

a)

prijímať nevyhnutné opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu;

…“

11

Článok 40 Zákonníka práce stanovuje:

„1. Preloženie zamestnancov, ktorých zmluvy osobitne neurčujú, že svoju prácu budú vykonávať v podnikoch s mobilnými alebo striedavými pracoviskami, na iné miesto výkonu práce toho istého podniku, ktoré predpokladá zmenu bydliska, si vyžaduje existenciu ekonomických, technických, organizačných alebo výrobných dôvodov. Za takéto dôvody sa považujú dôvody súvisiace s konkurencieschopnosťou, výrobou, technickou organizáciou alebo organizáciou práce v podniku, ako aj záväzky súvisiace s činnosťou podniku.

…

Po tom, čo je zamestnanec oboznámený s preložením, má právo rozhodnúť sa medzi preložením, príspevkom na úhradu cestovných nákladov alebo skončením svojej pracovnej zmluvy, v ktorého prípade má nárok na odstupné vo výške dvadsaťdňovej mzdy za každý odpracovaný rok, pričom obdobia kratšie ako jeden rok sa vypočítajú na základe pomerného výpočtu odpracovaných mesiacov, a ktorého celková výška nemôže presiahnuť mzdu za dvanásť mesiacov.

…“

15

Článok 52 Zákonníka práce upravuje vypovedanie pracovnej zmluvy z objektívnych dôvodov, ku ktorým patrí nespôsobilosť zamestnanca, neschopnosť zamestnanca prispôsobiť sa technickým zmenám vykonaným na jeho pracovnom mieste, individuálne prepustenia z objektívnych dôvodov (ekonomické, technické, organizačné alebo výrobné dôvody) a z dôvodu opakovanej neprítomnosti v práci, i keď ospravedlnenej, ktorá predstavuje 20 % pracovných dní počas dvoch po sebe nasledujúcich mesiacoch za určitých podmienok.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

16

Pani Checa Honrado pracovala od 1. novembra 2000 ako upratovačka v tematickom parku „Terra Mítica“ nachádzajúcom sa v meste Benidorm (provincia Alicante, Španielsko). Do 1. marca 2010 ju zamestnávala spoločnosť Cespa SA, neskôr spoločnosť Soroma patrimonial SL (ďalej len „Soroma“). Jej zmluva bola uzavretá na plný pracovný úväzok.

17

Keďže Soroma vykonala tento rozsudok len čiastočne, pani Checa Honrado podala návrh na začatie súdneho exekučného konania. V rámci tohto konania bola 11. júna 2013 vyhlásená platobná neschopnosť spoločnosti Soroma. Rozhodnutie o platobnej neschopnosti bolo oznámené Fogasa. Pani Checa Honrado sa teda obrátila na Fogasa so žiadosťou o úhradu časti odstupného, ktorú jej Soroma nevyplatila z dôvodu svojej platobnej neschopnosti. Fogasa zamietla túto žiadosť z dôvodu, že článok 33 ods. 2 Zákonníka práce nezaručuje výplatu odstupného, ktoré vyplýva zo skončenia pracovnej zmluvy, ku ktorému došlo na žiadosť zamestnanca dotknutého rozhodnutím jeho zamestnávateľa zmeniť miesto výkonu práce.

21

Pani Checa Honrado podala proti tomuto zamietavému rozhodnutiu žalobu na Juzgado de lo Social n o 2 de Alicante (Pracovný súd č. 2 Alicante, Španielsko), ktorej tento súd nevyhovel.

22

Vnútroštátny súd rozhodujúci o odvolaní, Tribunal Superior de Justicia de la Comunidad Valenciana (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Valencia, Španielsko), uvádza, že má pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť článku 33 ods. 2 Zákonníka práce s právom Únie, pretože toto ustanovenie obmedzuje záruku na vyplatenie odstupného zo strany Fogasa len na dôvody prepustenia alebo skončenia pracovnej zmluvy stanovené v článkoch 50 až 52 tohto zákonníka. Uvádza, že takto sú z mechanizmu záruk vylúčené nároky, ktoré vyplývajú z iných zákonných foriem skončenia pracovnoprávneho vzťahu, ktoré zakladajú nárok na odstupné, ako je skončenie stanovené v článku 40 uvedeného zákonníka, ktoré v podobe voľby v skutočnosti predstavuje skutočné vypovedanie pracovnej zmluvy z objektívnych dôvodov.

„Vzťahuje sa na odstupné, ktoré podľa zákona dlhuje zamestnávateľ zamestnancovi v prípade skončenia pracovnoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo z dôvodu zmeny podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy, akou je zemepisná mobilita, v dôsledku ktorej musí zamestnanec zmeniť svoje bydlisko, pojem ‚odstupné pri skončení pracovnoprávnych vzťahov‘ uvedený v článku 3 prvom odseku smernice 2008/94?“

O prejudiciálnej otázke

26

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 3 prvý odsek smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že ak podľa dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy niektoré formy zákonom stanoveného odstupného, ktoré sa má vyplatiť z dôvodu skončenia pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca, ako aj odstupné, ktoré sa má vyplatiť v prípade prepustenia z objektívnych dôvodov, akými sú dôvody uvádzané vnútroštátnym súdom, spadajú pod pojem „odstupné pri skončení pracovnoprávnych vzťahov“ v zmysle tohto ustanovenia, má sa tento pojem vzťahovať aj na zákonom stanovené odstupné, ktoré sa má vyplatiť v prípade skončenia pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca z dôvodu preloženia miesta výkonu práce zamestnávateľom, ktoré núti zamestnanca zmeniť miesto bydliska.

27

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/94 sa táto smernica vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti.

31

Súdny dvor však už opakovane rozhodol, že možnosť, ktorú vnútroštátnemu právu priznáva uvedená smernica, spresniť plnenia, ktoré má poskytovať záručná inštitúcia, podlieha požiadavke vyplývajúcej zo všeobecnej zásady rovnosti a zákazu diskriminácie (rozsudok z 21. februára 2008, Robledillo Núñez, C‑498/06 , EU:C:2008:109 , bod 30 a citovaná judikatúra).

32

Táto posledná uvedená zásada si vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky z 12. decembra 2002, Rodríguez Caballero, C‑442/00 , EU:C:2002:752 , bod 32 ; zo 7. septembra 2006, Cordero Alonso, C‑81/05 , EU:C:2006:529 , bod 37 , a zo 17. januára 2008, Velasco Navarro, C‑246/06 , EU:C:2008:19 , bod 36 ).

33

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že článok 33 ods. 2 Zákonníka práce výslovne stanovuje záruku výplaty odstupného, za ktoré ručí Fogasa v prípadoch prepustenia alebo skončenia pracovnej zmluvy uvedených v článkoch 50 až 52 tohto zákonníka, ale neupravuje iné zákonné formy skončenia pracovnej zmluvy, ktoré zakladajú nárok na zákonom stanovené odstupné, medzi ktorými sa nachádza najmä skončenie stanovené v článku 40 tohto istého zákonníka, v súlade s ktorým došlo vo veci samej k skončeniu pracovnoprávneho vzťahu.

37

Článok 51 Zákonníka práce upravuje hromadné prepúšťanie, ktoré predstavuje skončenie pracovnoprávneho vzťahu z ekonomických, technických, organizačných alebo výrobných dôvodov, ktoré sa dotýka určitého minimálneho počtu zamestnancov za určité obdobie. Samotný článok 52 tohto zákonníka upravuje vypovedanie pracovnej zmluvy z objektívnych dôvodov, ktoré zahŕňajú najmä nespôsobilosť zamestnanca, neschopnosť zamestnanca prispôsobiť sa technickým zmenám vykonaným na jeho pracovnom mieste a individuálne prepustenia z objektívnych dôvodov, a to z ekonomických, technických, organizačných alebo výrobných dôvodov.

38

Vnútroštátny súd napokon uvádza, že skončenie pracovnoprávneho vzťahu stanovené v článku 40 Zákonníka práce je skutočným vypovedaním pracovnej zmluvy z objektívnych dôvodov v rozsahu, v akom toto ustanovenie vyžaduje ekonomické, technické, organizačné alebo výrobné dôvody, ktoré by odôvodňovali podstatnú zmenu pracovných podmienok, a že voľba priznaná zamestnancovi na účely skončenia pracovnoprávneho vzťahu súvisí so zjavnou ujmou, ktorú mu spôsobí zmena jeho miesta výkonu práce, ktorá ho núti k zmene bydliska.

39

Za týchto podmienok treba konštatovať, že zamestnanci, ktorí sa rozhodnú pre skončenie pracovnoprávneho vzťahu v súlade s článkom 40 Zákonníka práce, sa nachádzajú v porovnateľnej situácií, v akej sa nachádzajú zamestnanci, ktorí sa rozhodnú pre skončenie pracovnoprávneho vzťahu v súlade s článkom 50 Zákonníka práce, pretože si zvolia toto skončenie z dôvodu, že zamestnávateľ vykonáva podstatné zmeny ich pracovných podmienok, v prípade ktorých španielsky zákonodarca dospel k záveru, že im nemôžu byť uložené ako povinnosť vzhľadom na to, že v týchto dvoch prípadoch stanovil, že zamestnanec sa môže rozhodnúť pre skončenie pracovnoprávneho vzťahu a že má okrem iného nárok na odstupné.

43

V tejto súvislosti tvrdenie španielskej vlády, podľa ktorého miera voľnej úvahy, ktorú členským štátom ponecháva smernica 2008/94, v podstate umožnila španielskemu zákonodarcovi rozhodnúť, že záručná inštitúcia vypláca len „odstupné v dôsledku skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodov nezávislých od vôle zamestnanca“ a že neručí teda za nároky vyplývajúce z dobrovoľného rozhodnutia dotknutého zamestnanca, nemožno prijať.

44

Toto tvrdenie totiž v skutočnosti vedie ku konštatovaniu o porovnateľnej povahe situácií zamestnancov, ktorí sa rozhodli skončiť svoje pracovné zmluvy v súlade s článkom 40 Zákonníka práce na jednej strane, a zamestnancami, ktorých pracovné zmluvy boli skončené v súlade s článkami 50 až 52 tohto istého zákonníka na druhej strane. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že skončenie pracovnej zmluvy na základe tohto článku 40 sa nemôže chápať tak, že vyplýva z vôle zamestnanca, pretože ide o dôsledok vyplývajúci z úmyslu zamestnávateľa vykonať tak podstatnú zmenu pracovnej zmluvy tohto zamestnanca, akou je preloženie miesta výkonu práce do vzdialenosti, ktorá núti zamestnanca zmeniť miesto bydliska, a zákon stanovuje vyplatenie odstupného zamestnávateľom v prípade, ak zamestnanec nesúhlasí s týmto preložením a rozhodne sa pre skončenie pracovnoprávneho vzťahu.

45

Okrem toho treba uviesť, že španielska vláda, ktorej Súdny dvor v tejto súvislosti položil otázky, nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by svojou povahou odôvodňoval rozdielne zaobchádzanie pri uspokojovaní nárokov zo strany Fogasa, ktoré vyplývajú z odstupného stanoveného v článku 40 Zákonníka práce, a nárokov vyplývajúcich z odstupného stanoveného v článkoch 50 až 52 tohto zákonníka.

49

Z toho dôvodu treba na položenú otázku odpovedať, že článok 3 prvý odsek smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že ak podľa dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy niektoré formy zákonom stanoveného odstupného, ktoré sa má vyplatiť z dôvodu skončenia pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca, ako aj odstupné, ktoré sa má vyplatiť v prípade prepustenia z objektívnych dôvodov, akými sú dôvody uvádzané vnútroštátnym súdom, spadajú pod pojem „odstupné pri skončení pracovnoprávnych vzťahov“ v zmysle tohto ustanovenia, zákonom stanovené odstupné, ktoré sa má vyplatiť v prípade skončenia pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca z dôvodu preloženia miesta výkonu práce zamestnávateľom, ktoré núti zamestnanca zmeniť miesto bydliska, musí tiež spadať pod tento pojem.

O trovách

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: