C-391/17

Európska komisia , v zastúpení: A. Caeiros, J.‑F. Brakeland, L. Flynn a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

proti

Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska , v zastúpení: pôvodne J. Kraehling, G. Brown, R. Fadoju a S. Brandon, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci K. Beal, QC, a P. Luckhurst, barristers, neskôr S. Brandon a F. Shibli, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci K. Beal, QC, a P. Luckhurst, barristers

žalovanému,

ktorého v konaní podporuje:

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. októbra 2018,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. februára 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor konštatoval, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si tým, že nenahradilo stratu vlastných zdrojov, ktoré mali byť vypočítané a poskytnuté do rozpočtu Európskej únie v súlade s článkami 2, 6, 10, 11 a 17 nariadenia Rady (EHS, Euratom) č. 1552/89 z 29. mája 1989, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 88/376/EHS, Euratom o systéme vlastných zdrojov Spoločenstiev [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 155, 1989, s. 1 ), ak by v období rokov 1999 – 2000 neboli na dovoz hliníka z Anguilly vydané vývozné osvedčenia v rozpore s článkom 101 ods. 2 rozhodnutia Rady 91/482/EHS z 25. júla 1991 o pridružení zámorských krajín a území k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 263, 1991, s. 1 , ďalej len „rozhodnutie o ZKÚ“), nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 5 Zmluvy o ES (neskôr článok 10 ES a teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ).

b. budú rozvíjať samosprávu, náležite prizerať na politické túžby ľudu a pomáhať mu v postupnom rozvíjaní jeho slobodných politických ustanovizní, a to podľa osobitných pomerov každého územia a jeho ľudu a ich rôznych stupňov rozvoja“.

Právo Únie

Zmluva o ES

3

Skutkové okolnosti vytýkaného nesplnenia povinnosti sú z obdobia pred nadobudnutím, ako aj po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy, ktorou bola zmenená Zmluva o ES. Ustanovenia, ktoré sú relevantné na účely prejednávanej žaloby o nesplnenie povinnosti, však zostali v podstate nezmenené. Článok 5 Zmluvy o ES (neskôr článok 10 ES) znel:

„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh Spoločenstva.

Cieľom pridruženia je podporovať hospodársky a sociálny rozvoj krajín a území a nadviazať úzke hospodárske vzťahy medzi nimi a Spoločenstvom ako celkom.

V súlade so zásadami, ktoré sú uvedené v preambule tejto zmluvy, pridruženie slúži predovšetkým na podporu záujmov a blahobytu obyvateľov týchto krajín a území a na to, aby dospeli k hospodárskemu, sociálnemu a kultúrnemu rozvoju, o ktorý sa usilujú.“ [ neoficiálny preklad ]

6

Článok 133 ods. 1 uvedenej Zmluvy (zmenený, neskôr článok 184 ods. 1 ES a teraz článok 200 ods. 1 ZFEÚ) stanovoval:

„Clá na tovar pochádzajúci z krajín a území pri dovoze do členských štátov sa odstraňujú v súlade s postupným úplným odstraňovaním ciel medzi členskými štátmi podľa ustanovení tejto zmluvy.“ [ neoficiálny preklad ]

7

…

3. Na zámorské krajiny a územia uvedené v zozname v prílohe IV tejto zmluvy sa vzťahujú osobitné dojednania pre pridruženie stanovené v štvrtej časti tejto zmluvy.

Táto zmluva sa nevzťahuje na zámorské krajiny a územia, ktoré udržiavajú osobitné vzťahy so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska a nie sú zahrnuté do zoznamu uvedeného v predchádzajúcom odseku.“ [ neoficiálny preklad ]

9

Na zozname nachádzajúcom sa v prílohe IV Zmluvy o ES (zmenený, neskôr príloha II Zmluvy o ES a teraz príloha II Zmluvy o FEÚ), nazvanej „Zámorské krajiny a územia, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia štvrtej časti tejto Zmluvy“, bola uvedená najmä Anguilla.

Nariadenie č. 1552/89

…

keďže Spoločenstvo dlhodobo otvorilo svoj trh s výrobkami pochádzajúcimi zo ZKÚ, ako aj pre štáty AKT; vzhľadom na osobitné vzťahy medzi Spoločenstvom a ZKÚ na základe ustanovení Zmluvy a najmä jej štvrtej časti treba zlepšiť jej ustanovenia tým, že sa ZKÚ poskytne väčšia flexibilita, pokiaľ ide o pravidlá pôvodu v prípade výrobkov pochádzajúcich zo ZKÚ, a tým, že sa prijmú nové ustanovenia, pokiaľ ide o určité výrobky nepochádzajúce zo ZKÚ“. [ neoficiálny preklad ]

12

V súlade s článkom 1 tohto rozhodnutia bolo jeho cieľom podporovať a urýchliť hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj a posilnenie hospodárskych štruktúr ZKÚ uvedených v prílohe I uvedeného rozhodnutia. Bod 5 tejto prílohy sa týkal Anguilly ako ZKÚ, ktoré „patrí [Spojenému kráľovstvu]“.

13

Článok 6 prvý odsek rozhodnutia o ZKÚ stanovoval:

Článok 101 ods. 2 uvedeného rozhodnutia znel:

„Výrobky, ktoré nemajú pôvod v ZKÚ, ale sú vo voľnom obehu v ZKÚ a sú opätovne vyvezené ako také do Spoločenstva, budú prijaté na dovoz do Spoločenstva pri oslobodení od cla a poplatkov s rovnocenným účinkom za predpokladu, že:

–

platili v ZKÚ, ktorých sa to týka, clá alebo poplatky s rovnocenným účinkom na rovnakej alebo vyššej úrovni ako clá uplatňované v Spoločenstve na dovoz rovnakých výrobkov majúcich pôvod v tretích krajinách oprávnených na doložku najvyšších výhod,

–

nevzťahovalo sa na ne úplne ani čiastočne oslobodenie od cla alebo poplatkov s rovnocenným účinkom alebo ich náhrada,

„Činnosť Spoločenstva sa opiera, pokiaľ je to možné, o úzku spoluprácu medzi Komisiou, členským štátom, do ktorého patrí ZKÚ, a príslušnými miestnymi orgánmi ZKÚ.

Táto spolupráca sa ďalej nazýva ‚partnerstvo‘.“ [ neoficiálny preklad ]

18

Článok 235 ods. 1 a 2 uvedeného rozhodnutia stanovoval:

„1. Partnerstvo sa týka programovania, prípravy, financovania, monitorovania a hodnotenia činností vykonávaných Spoločenstvom v rámci tohto rozhodnutia, ako aj všetkých problémov, ktoré sa vyskytnú vo vzťahoch medzi ZKÚ a Spoločenstvom.

2. Na tento účel môžu byť vytvorené pracovné skupiny pridruženia ZKÚ, ktoré majú poradnú povahu a sú zložené z troch partnerov uvedených v článku 234, buď na základe zemepisnej oblasti ZKÚ alebo skupinou ZKÚ patriacou do toho istého členského štátu, a to najmä na žiadosť dotknutých ZKÚ. Tieto skupiny sú vytvorené:

„S výhradou osobitných ustanovení týkajúcich sa vzťahov medzi ZKÚ a francúzskymi zámorskými oblasťami, ktoré sú v tomto rozhodnutí stanovené, sa toto rozhodnutie uplatňuje na jednej strane na územia, kde sa uplatňuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a za podmienok stanovených v tejto zmluve, a na strane druhej na územia ZKÚ.“ [ neoficiálny preklad ]

20

Článok 2 prílohy III rozhodnutia o ZKÚ, nazvaný „Vývozné osvedčenie EXP“, vo svojich odsekoch 1 a 6 stanovoval:

„1. Dôkaz o dodržaní ustanovení článku 101 ods. 2 tohto rozhodnutia sa predkladá vývozným osvedčením EXP, ktorého vzor sa nachádza v prílohe I tejto prílohy.

…

6. Vývozné osvedčenie EXP vystavujú colné orgány vyvážajúceho ZKÚ, ak tovar možno považovať za tovar vo voľnom obehu v zmysle článku 101 ods. 2 tohto rozhodnutia.“ [ neoficiálny preklad ]

7. Spory, ktoré nemôžu byť vyriešené medzi colnými orgánmi štátu dovozu a colnými orgánmi ZKÚ vývozu alebo z ktorých vyplýva otázka výkladu tejto prílohy, sa predkladajú výboru pre colné právne predpisy.

…“ [ neoficiálny preklad ]

22

Ako vyplýva najmä z oznámenia Komisie KOM(77) 210 v konečnom znení z 13. júna 1977 o stave colnej únie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, výbor pre colné právne predpisy, ktorý vytvorila Rada a ktorému predsedá zástupca Komisie, sa skladá zo zástupcov členských štátov.

Colný kódex a vykonávacie nariadenie

23

24

Podľa článku 239 ods. 1 tohto kódexu:

„Dovozné clo alebo vývozné clo môže byť vrátené alebo odpustené aj v iných prípadoch, než sú uvedené v článkoch 236, 237 a 238:

–

ak bude stanovené v súlade s postupom výboru;

–

„Rozhodnutie uvedené v článku 873 sa oznámi dotknutému členskému štátu čo možno najskôr a v každom prípade do jedného mesiaca po uplynutí lehoty uvedenej v danom článku.

Komisia oznámi členským štátom prijaté rozhodnutia s cieľom pomôcť colným orgánom rozhodnúť v prípadoch s porovnateľným skutkovým a právnym stavom.“

27

Článok 875 toho istého nariadenia stanovoval:

„Ak rozhodnutie uvedené v článku 873 potvrdí, že posudzované okolnosti sú takého charakteru, že dané clo nie je potrebné zapísať do účtovnej evidencie, Komisia môže špecifikovať podmienky, za ktorých členské štáty môžu upustiť od dodatočného zapísania do účtovnej evidencie v prípadoch s porovnateľným skutkovým a právnym stavom.“

28

2. Orgán prijímajúci rozhodnutia rozhodne o tom, či prijme alebo zamietne žiadosť, ktorá mu bola predložená na základe rozhodnutia Komisie, ktoré mu bolo oznámené v súlade s odsekom 1.

3. Tam, kde sa potvrdí rozhodnutím uvedeným v článku 907, že posudzované okolnosti oprávňujú vrátenie alebo odpustenie, Komisia môže špecifikovať podmienky, za ktorých členské štáty môžu vrátiť alebo odpustiť clá v prípadoch s porovnateľným skutkovým a právnym stavom.“

Nariadenie (ES, Euratom) č. 1605/2002

30

Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zmenené nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1995/2006 z 13. decembra 2006 ( Ú. v. EÚ L 390, 2006, s. 1 ), vo svojom článku 73a stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia osobitných právnych predpisov a uplatňovanie rozhodnutia Rady týkajúceho sa systému vlastných zdrojov Spoločenstiev, sa na pohľadávky Spoločenstiev voči tretím stranám a na pohľadávky tretích strán voči Spoločenstvám uplatňuje premlčacia lehota v dĺžke piatich rokov.

32

Podľa práva Spojeného kráľovstva je Anguilla britským zámorským územím, ktoré tvorí spolu s ostatnými britskými zámorskými územiami a so Spojeným kráľovstvom jediný priestor, pričom však nie je súčasťou Spojeného kráľovstva.

33

Anguilla má ústavu upravujúcu zriadenie vlády, výkonnej rady, zhromaždenia, komisie pre služby vo verejnom záujme a komisie pre súdne služby.

34

Britská vláda je medzinárodne zodpovedná za vonkajšie vzťahy britských zámorských území, akým je Anguilla. Okrem toho podľa ústavnej zásady má britský parlament právomoc prijímať vo vzťahu k týmto územím právne predpisy.

Po tom, čo boli vyjadrené pochybnosti, pokiaľ ide o súlad systému prekládky zavedeného na Anguille s článkom 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ, Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs (Daňová a colná správa Spojeného kráľovstva) pristúpila v novembri 1998 k prešetreniu, po skončení ktorého vypracovala správu, v ktorej bolo konštatované, že európske podniky konajúce ako dovozcovia hliníka na Anguillu najprv zaplatili Anguille clo, pričom za tento dovoz hliníka získali osvedčenie EXP, a následne im bol poskytnutý „vývozný príspevok na prepravu“. Podľa zistení nachádzajúcich sa v tejto správe uvedený „vývozný príspevok na prepravu“ vyplácala dotknutým podnikom spoločnosť Corbis, pričom orgány Anguilly jej preplácali sumy, ktoré táto spoločnosť vyplatila z titulu tohto príspevku. Vzhľadom na to, že systém prekládky zavedený na Anguille bol v podstate zriadený na účely vrátenia cla, v uvedenej správe bol prijatý záver, že vyplatenie takéhoto „vývozného príspevku na prepravu“ sa malo považovať za čiastočné vrátenie cla zaplateného na Anguille, ktoré je v rozpore s článkom 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ.

38

Výsledky prešetrenia, ktoré vykonala daňová a colná správa Spojeného kráľovstva, boli predložené jednotke pre koordináciu predchádzania podvodom (ďalej len „UCLAF“).

39

Dňa 28. mája 2003 vydal Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) spoločnú správu z misie (ďalej len „správa OLAF‑u z roku 2003“) týkajúcu sa osvedčení EXP vydaných orgánmi Anguilly počas rokov 1998 a 1999. V bode 4.2 tejto správy OLAF uviedol, že počas celého tohto obdobia zostali colné postupy, ktoré sa uplatňovali na Anguille, nezmenené a že podniky, ktoré konali ako dovozcovia hliníka na Anguillu, boli v osvedčeniach EXP vydaných orgánmi Anguilly uvádzané ako vývozcovia tohto tovaru. Podľa zistení nachádzajúcich sa v bode 4.2 uvedenej správy sa „vývozný príspevok na prepravu“ vyplácaný dovozcom Únie počas uvedeného obdobia nezmenil, hoci Corbis zmenila obsah faktúr zasielaných orgánom Anguilly, v ktorých sa už neuvádzal oddelene „vývozný príspevok na prepravu“ vyplácaný spoločnosťou Corbis. V bode 4.3 správy OLAF‑u z roku 2003 sa ďalej uvádza, že ekonomický stimul vyplácaný vo forme takéhoto príspevku vo všeobecnosti predstavoval 25 amerických dolárov (USD) za tonu hliníka dovezeného do Únie cez Anguillu a v určitých prípadoch mohol túto sumu presiahnuť. Okrem toho v tom istom bode 4.3 boli uvedené názvy spoločností dovážajúcich do Únie, ktorým boli poskytnuté platby z titulu tohto „vývozného príspevku na prepravu“, ako aj celková sumu týchto platieb.

41

42

Komisia vo svojom rozhodnutí REC 03/2004 okrem iného dospela k záveru, že orgány Anguilly vydávali osvedčenia EXP napriek tomu, že vedeli alebo mali dôvodne vedieť o tom, že mechanizmus, ktorý zaviedli, je s týmito ustanoveniami nezlučiteľný. V tejto súvislosti bolo v bodoch 21 a 22 tohto rozhodnutia zdôraznené:

„(21)

Treba konštatovať, že v tomto prípade môžu niektoré skutočnosti preukázať, že príslušné orgány Anguilly vedeli alebo prinajmenšom mali dôvodne vedieť, že tovar, v prípade ktorého vystavili osvedčenia EXP, nespĺňal podmienky potrebné na to, aby bolo možné využívať zvýhodnené zaobchádzanie pri dovoze do Spoločenstva.

(22)

Navyše je potrebné poznamenať, že objem vývozu hliníka z Anguilly do Európskej únie zaznamenal v rokoch 1998 a 1999 značný nárast, čo je nárast, v prípade ktorého nemohli orgány Anguilly nevedieť o tom, že súvisel s poskytovaním vyššie uvedeného vývozného príspevku na prepravu, hoci uvedený príspevok vyplácal miestny správny orgán, ktorý je odlišný od orgánu povereného výberom cla pri prepúšťaní do voľného obehu na Anguille a vydávaním osvedčení EXP.“

„Všetky žiadosti o dodatočný zápis do účtovnej evidencie, podané v zákonných lehotách, ktoré sa týkajú dovozu z Anguilly do Spoločenstva, sú zo skutkového a právneho hľadiska porovnateľné s týmto prípadom, pokiaľ sú okolnosti, za ktorých sa dovozné operácie uskutočnili, zo skutkového a právneho hľadiska porovnateľné s okolnosťami, ktoré viedli k tomuto prípadu. Dotknuté subjekty sa nijakým spôsobom nesmú podieľať na odoslaní tovaru z krajiny vývozu cez Anguillu na miesto vstupu na colné územie Spoločenstva. Tovar musia nakúpiť s dodacou podmienkou DDP ( delivered duty paid ). Musia vystupovať len ako dovozca tovaru do Spoločenstva alebo ako zástupca takéhoto dovozcu. Nakoniec nesmú byť považované za subjekty spájané s dodávateľom, s vývozcom na Anguillu, so subjektmi podieľajúcimi sa na odosielaní tovaru z krajiny vývozu do Spoločenstva alebo s vládou Anguilly. … Napokon dotknuté subjekty sa nesmú dopustiť žiadneho podvodného úmyslu ani zrejmej nedbanlivosti.“

45

Počas rokov 2006 a 2007 talianske orgány informovali Komisiu, že prijali viaceré rozhodnutia priznávajúce odpustenie dovozného cla v súvislosti s dovozom hliníka z Anguilly na základe rozhodnutí REC 03/2004 a REM 03/2004. Na žiadosť Komisie jej talianske orgány poskytli počas roka 2010 doplňujúce informácie.

48

Listom z 8. júla 2010 požiadala Komisia na základe článku 5 Zmluvy o ES (neskôr článok 10 ES a teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ) Spojené kráľovstvo, aby nahradilo stratu vlastných zdrojov Únie, ktorá podľa nej vyplynula z toho, že orgány Anguilly vydali osvedčenia EXP, ktoré nie sú v súlade s článkom 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ, čím talianskym orgánom zabránili vo výbere cla z dotknutých dovozov. Komisia v tomto liste spresnila, že akékoľvek omeškanie v súvislosti s náhradou tejto straty vedie k vzniku povinnosti platiť úroky z omeškania.

49

Po uvedenom liste nasledovala výmena korešpondencie medzi Komisiou a Spojeným kráľovstvom.

Konanie pred podaním žaloby

53

Vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo nepristúpilo k požadovanej náhrade, Komisia sa rozhodla podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

O žalobe

Argumentácia účastníkov konania

54

Komisia tvrdí, že Spojené kráľovstvo je na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 5 Zmluvy o ES (neskôr článok 10 ES a teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ) povinné nahradiť stratu tradičných vlastných zdrojov vyplývajúcu zo skutočnosti, že podľa jej názoru orgány Anguilly vydali počas roka 1999 dvanásť osvedčení EXP v rozpore s ustanoveniami rozhodnutia o ZKÚ, v dôsledku čoho talianske orgány nemohli vybrať clo týkajúce sa dotknutých dovozov. V tejto súvislosti spresňuje, že cieľom jej žaloby je dosiahnuť konštatovanie, že Spojené kráľovstvo si nesplnilo túto povinnosť náhrady, a to bez ohľadu na výšku tejto straty, ktorej určenie od Súdneho dvora nežiada.

58

V treťom rade Komisia tvrdí, že v prípade absencie náhrady dotknutej straty vlastných zdrojov má Spojené kráľovstvo povinnosť zaplatiť úroky z omeškania zo sumy zodpovedajúcej tejto strate. Podľa Komisie povinnosť platiť takéto úroky z omeškania nie je založená na právnej úprave Únie v oblasti vlastných zdrojov, ale je súčasťou povinnosti lojálnej spolupráce, a to vzhľadom neoddeliteľný vzťah medzi povinnosťou identifikovať vlastné zdroje Únie, povinnosťou pripísať ich na účet Komisie v stanovených lehotách a napokon povinnosťou platiť úroky z omeškania.

59

Pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ktoré boli základom nesplnenia povinnosti vytýkaného Spojenému kráľovstvu, Komisia na základe správy OLAF‑u z roku 2003 tvrdí, že orgány Anguilly vydali počas roka 1999 dvanásť osvedčení EXP, pričom dovozcom z Únie priznali „vývozný príspevok na prepravu“. Vzhľadom na to, že poskytnutie takéhoto príspevku treba podľa rozhodnutí REC 03/2004 a REM 03/2004 považovať za čiastočné vrátenie cla zo strany Anguilly, tieto osvedčenia boli vydané v rozpore s článkom 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ. Vzhľadom na údaje nachádzajúce sa v uvedených osvedčeniach, ako aj na dovozné vyhlásenia predložené talianskymi orgánmi, tie isté osvedčenia boli použité na účely dovozu hliníka pri oslobodení od cla, v dôsledku čoho bola spôsobená strata vlastných zdrojov Únie, čo je strata, ktorú Spojené kráľovstvo nenahradilo.

60

Spojené kráľovstvo podporované Holandským kráľovstvom spochybňuje nesplnenie povinnosti, ktoré je mu vytýkané. V prvom rade tvrdí, že ani colný kódex ani právna úprava Únie týkajúca sa vlastných zdrojov a ani rozhodnutie o ZKÚ neumožňujú, aby bola Anguilla voči Únii zodpovedná za pochybenia, ktorých sa dopustili jej vlastné orgány pri uplatňovaní tohto rozhodnutia, a za stratu vlastných zdrojov, ktorá z toho vyplynula. V dôsledku toho nemožno ani Spojené kráľovstvo považovať za zodpovedné za takéto pochybenia len z dôvodu, že je členským štátom, ku ktorému je Anguilla pripojená.

63

V druhom rade Spojené kráľovstvo uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého je zodpovedné za akty orgánov Anguilly, v dôsledku čoho má povinnosť nahradiť straty vlastných zdrojov vyplývajúce z porušenia rozhodnutia o ZKÚ týmito orgánmi, nemôže byť založené na článku 5 Zmluvy o ES (neskôr článok 10 ES a teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ). Žiadna časť tohto článku totiž neupravuje takúto zodpovednosť. Toto tvrdenie je tak v rozpore so zásadou právnej istoty, pričom táto zásada sa uplatňuje osobitne prísne v prípade, ak ide o právnu úpravu, ktorá môže zahŕňať finančnú záťaž.

64

Okrem toho, keďže rozhodnutie o ZKÚ priznáva orgánom ZKÚ významnú úlohu v otázkach pridruženia, orgány Anguilly spochybnili výklad uvedeného rozhodnutia, na ktorý sa odvoláva Komisia, a požiadali o zvolanie pracovnej skupiny poverenej vyriešením každého problému, ktorý vznikne vo vzťahoch medzi ZKÚ a Úniou, a to v súlade s článkom 235 rozhodnutia o ZKÚ, ako aj o vykonanie partnerského postupu podľa článku 7 ods. 7 prílohy III tohto rozhodnutia. Podľa Spojeného kráľovstva mala Komisia na riešenie prípadných pochybení, ktorých sa dopustili orgány Anguilly, uplatniť tieto opatrenia stanovené v rozhodnutí o ZKÚ.

65

Spojené kráľovstvo ďalej uvádza, že rovnako nemôže byť povinné platiť úroky z omeškania, keďže v tejto súvislosti neexistuje právny základ. Článok 11 nariadenia č. 1552/89 je v prejednávanej veci neuplatniteľný.

68

Navyše podľa Spojeného kráľovstva judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 13. novembra 2014, Nencini/Parlament ( C‑447/13 P , EU:C:2014:2372 , body 47 a 48 ), bráni v prejednávanej veci konštatovaniu, podľa ktorého nedodržalo údajnú povinnosť nahradiť sumu – prípadne zvýšenú o úroky – straty vlastných zdrojov vyplývajúcu z nezákonného vydania osvedčení EXP orgánmi Anguilly. Komisia totiž podala túto žalobu sedemnásť rokov po tom, čo došlo k predmetným dovozom, a viac ako dvanásť rokov po uverejnení rozhodnutia REC 03/2004, a teda po uplynutí primeranej lehoty, ktorú mala Komisia podľa tejto judikatúry dodržať.

Posúdenie Súdnym dvorom

69

Na úvod treba zdôrazniť, že hoci v čase, keď došlo ku konaniu orgánov Anguilly, ktoré bolo základom tejto žaloby o nesplnenie povinnosti, bola zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 5 Zmluvy o ES a následne v článku 10 ES, tieto ustanovenia boli v čase, keď Komisia požiadala Spojené kráľovstvo o náhradu straty vlastných zdrojov, ktorá podľa nej vyplýva z tohto konania, nahradené článkom 4 ods. 3 ZEÚ. Z toho vyplýva, že žalobu treba preskúmať vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce zakotvenú v tomto poslednom uvedenom ustanovení.

70

Ako vyplýva z článku 227 ods. 3 Zmluvy o ES v spojení s jej prílohou IV (neskôr článok 299 ods. 3 ES a príloha II Zmluvy o ES a teraz článok 355 ods. 2 ZFEÚ a príloha II Zmluvy o FEÚ), Anguilla sa nachádzala medzi ZKÚ vymenovanými v uvedenej prílohe, a preto sa na ňu vzťahovali osobitné dojednania pre pridruženie stanovené v štvrtej časti Zmluvy o ES, ktorá zahŕňa jej články 131 až 137 (neskôr články 182 až 188 ES a teraz články 198 až 204 ZFEÚ), pričom pravidlá a postupy tohto režimu boli stanovené rozhodnutím o ZKÚ na základe článku 136 uvedenej Zmluvy (neskôr článok 187 ES a teraz článok 203 ZFEÚ).

74

V tomto kontexte treba zdôrazniť, že hoci Súdny dvor rozhodol, že na ZKÚ sa s výnimkou výslovného odkazu neuplatňujú všeobecné ustanovenia Zmluvy o ES, teda tie, ktoré nie sú stanovené v štvrtej časti tejto Zmluvy (rozsudok z 5. júna 2014, X a TBG, C‑24/12 a C‑27/12 , EU:C:2014:1385 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra), nesplnenie povinnosti vytýkané Spojenému kráľovstvu nespadá pod prípad uvedený v tejto judikatúre. Komisia totiž netvrdí, že by sa zásada lojálnej spolupráce uplatňovala na Anguillu, ale tvrdí, že Spojené kráľovstvo je na základe tejto zásady povinné niesť zodpovednosť za dôsledky nezákonného vydania osvedčení EXP orgánmi Anguilly. Ako však bolo pripomenuté v bode 70 tohto rozsudku, uvedená zásada sa na Spojené kráľovstvo ako členský štát Únie uplatňuje.

75

Vzhľadom na tieto úvahy treba v prvom rade preskúmať, či je Spojené kráľovstvo na základe povinností, ktoré mu ako členskému štátu vyplývajú z článku 4 ods. 3 ZEÚ, zodpovedné vo vzťahu k Únii za prípadné vydanie osvedčení EXP orgánmi Anguilly, ku ktorému došlo v rozpore s rozhodnutím o ZKÚ, v druhom rade, či je na základe tohto ustanovenia povinné nahradiť sumu – prípadne zvýšenú o úroky z omeškania – prípadnej straty vlastných zdrojov Únie, ktorá z toho vyplýva, a v treťom rade v prípade kladných odpovedí, či je nesplnenie povinnosti vytýkané Spojenému kráľovstvu dôvodné.

Uvedené osobitné vzťahy sa vyznačujú okolnosťou, že ZKÚ nie sú nezávislými štátmi, ale predstavujú krajiny a územia, ktoré sú závislé na takomto štáte, ktorý zabezpečuje najmä ich zastupovanie na medzinárodnej úrovni [pozri v tomto zmysle stanoviská 1/78 (Medzinárodná dohoda o prírodnom kaučuku) zo 4. októbra 1979, EU:C:1979:224 , bod 62 , a 1/94 (Dohody pripojené k dohode o založení WTO) z 15. novembra 1994, EU:C:1994:384 , bod 17 ].

79

V súlade s článkom 131 Zmluvy o ES (neskôr článok 182 ES a teraz článok 198 ZFEÚ) sa uplatňovanie osobitných dojednaní pre pridruženie stanovených v štvrtej časti tejto Zmluvy, ktorých cieľom je podporovať hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj ZKÚ, vzťahuje len na krajiny a územia, ktoré majú osobitné vzťahy s dotknutým členským štátom, ktorý požiadal o to, aby sa na ne uplatňovali osobitné dojednania pre pridruženie. Pokiaľ ide konkrétne o Anguillu, ktorá patrí do Spojeného kráľovstva, toto územie bolo doplnené na zoznam ZKÚ uvedený v prílohe IV Zmluvy o EHS (neskôr príloha II Zmluvy o ES a teraz príloha II Zmluvy o FEÚ) na základe článku 24 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Európskym spoločenstvám a o úpravách zmlúv [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 73, 1972, s. 14 ).

80

Pojmy použité najmä v prvom odôvodnení, ako aj v článku 234 a článku 235 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ na označenie členského štátu, „do ktorého patrí“ ZKÚ, sú teda vyjadrením osobitných vzťahov, ktoré medzi nimi existujú, a to podľa článku 131 prvého odseku Zmluvy o ES (neskôr článok 182 prvý odsek ES a teraz článok 198 prvý odsek ZFEÚ). Tento výklad je podporený článkom 1 rozhodnutia o ZKÚ v spojení s bodom 5 jeho prílohy I, z ktorého vyplýva, že Anguilla je ZKÚ „patriacim do [Spojeného kráľovstva]“.

83

Okrem toho postupy stanovené v rozhodnutí o ZKÚ na účely vyriešenia sporov alebo problémov, ktoré by mohli v tomto kontexte vzniknúť, odrážajú ústredné postavenie, ktoré majú osobitné vzťahy medzi dotknutým ZKÚ a členským štátom, ktorému patrí, v zmysle článku 131 prvého odseku Zmluvy o ES (neskôr článok 182 prvý odsek ES a teraz článok 198 prvý odsek ZFEÚ) v prípade dojednaní pre pridruženie stanovených v štvrtej časti Zmluvy o ES.

84

V tejto súvislosti treba zohľadniť najmä článok 7 ods. 7 prílohy III rozhodnutia o ZKÚ, podľa ktorého sa spory týkajúce sa zákonnosti osvedčení EXP, ktoré nie je možné vyriešiť medzi colnými orgánmi štátu dovozu a colnými orgánmi ZKÚ vývozu, majú vyriešiť na úrovni výboru pre colné právne predpisy, a to v rámci postupu, na ktorom sa zúčastnia najmä zástupca členského štátu, do ktorého patrí ZKÚ vývozu, ale nie príslušné miestne orgány tejto ZKÚ.

85

Okrem toho, pokiaľ ide o prípadné riešenie problémov, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nezákonným vydávaním osvedčení EXP, v rámci partnerstva uvedeného v článkoch 234 a 235 rozhodnutia o ZKÚ, je nutné konštatovať, že toto partnerstvo nemohlo byť založené na dvojstrannom dialógu medzi dotknutým ZKÚ a Komisiou, ale vyžadovalo si trojstrannú konzultáciu, na ktorej sa okrem Komisie mali zúčastniť členský štát, do ktorého patrí ZKÚ, a príslušné miestne orgány tohto ZKÚ. Podľa článku 10 prvého odseku tohto rozhodnutia je na účely zabezpečenia dodržiavania „právomocí príslušných centrálnych orgánov dotknutých členských štátov“ potrebná účasť členského štátu, do ktorého patrí ZKÚ, na tejto trojstrannej konzultácii.

89

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie Spojeného kráľovstva založené na systéme administratívnej spolupráce vytvorenom rozhodnutím o ZKÚ, je pravda, že v súlade s článkom 7 ods. 6 prílohy III tohto rozhodnutia príslušným orgánom ZKÚ prináležalo najmä vykonať potrebné prešetrenia v prípade, že sa zdá, že postup overenia uvedený v článku 7 ods. 1 tejto prílohy alebo akákoľvek iná informácia, ktorá je k dispozícii, naznačuje, že ustanovenia tejto prílohy boli porušované. Na jednej strane však ten istý odsek 6 stanovoval, že Komisia „sa môže zúčastniť“ na prešetreniach, ktorých cieľom je odhaliť a predchádzať porušeniam ustanovení upravujúcich vydávanie osvedčení EXP, bez toho, aby jej bola v tejto súvislosti uložená povinnosť. Na druhej strane, hoci článok 7 ods. 7 uvedenej prílohy stanovoval, že na spory, ktoré vznikli v rámci takýchto prešetrení alebo pri ktorých nastal výkladový problém, „sa uplatňuje“ postup riešenia sporov, zo samotného znenia tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že sa týka len sporov medzi štátom dovozu a ZKÚ vývozu, a preto sa nevzťahuje na Komisiu.

90

V tejto súvislosti zo zásady lojálnej spolupráce, zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, vyplýva, že členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia spôsobilé zaručiť dosah a účinnosť práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. októbra 2010, Stils Met, C‑382/09 , EU:C:2010:596 , bod 44 , a z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada, C‑600/14 , EU:C:2017:935 , bod 94 ).

94

Vzhľadom na to, že colný režim, ktorý sa uplatňuje na výrobky nepochádzajúce zo ZKÚ za podmienok stanovených v článku 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ v spojení s jeho článkom 108 ods. 1 druhou zarážkou, ako aj s jeho prílohou III, má preferenčnú a derogatívnu povahu, sa však povinnosť pripomenutá v predchádzajúcom bode uplatňuje v prejednávanej veci osobitne prísne. Zodpovednosť voči Únii, ktorú má členský štát, do ktorého patrí ZKÚ, sa podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ preto vzťahuje na akékoľvek pochybenie, ktorého sa dopustili orgány tohto ZKÚ v kontexte vydávania osvedčení EXP. Tvrdenie Spojeného kráľovstva, podľa ktorého tento členský štát v podstate nemožno považovať za zodpovedný za prípadné nezákonné vydávanie osvedčení EXP orgánmi Anguilly z dôvodu, že k tomuto vydávaniu došlo predtým, ako bol rozhodnutím REC 03/2004 objasnený rozsah požiadaviek stanovených v článku 101 ods. 2 rozhodnutia o ZKÚ, musí byť preto zamietnuté.

95

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba prijať záver, že Spojené kráľovstvo je na základe povinností, ktoré mu ako členskému štátu vyplývajú z článku 131 prvého odseku Zmluvy o ES (neskôr článok 182 prvý odsek ES a teraz článok 198 prvý odsek ZFEÚ), ako aj z článku 4 ods. 3 ZEÚ, zodpovedné voči Únii za prípadné vydanie osvedčení EXP orgánmi Anguilly, ku ktorému došlo v rozpore s rozhodnutím o ZKÚ [pozri analogicky rozsudok z tohto dňa, Komisia/Holandsko (Zodpovednosť za konanie ZKÚ), C‑395/17, bod 97].

Členský štát, ktorý je vo vzťahu k Únii zodpovedný za nezákonné vydanie takéhoto osvedčenia, je preto povinný v súlade so zásadou lojálnej spolupráce prijať všetky opatrenia potrebné na nápravu tohto porušenia práva Únie a najmä musí nahradiť stratu vlastných zdrojov, ktoré z toho vyplývajú [pozri analogicky rozsudok z tohto dňa, Komisia/Holandsko (Zodpovednosť za konanie ZKÚ), C‑395/17, bod 100].

99

Pokiaľ ide konkrétnejšie o otázku, či sumu takejto straty vlastných zdrojov treba prípadne zvýšiť o úroky z omeškania, stačí uviesť, že samotná náhrada sumy cla, ktorú nebolo možné vybrať, nemôže stačiť na odstránenie protiprávnych dôsledkov nezákonného vydania osvedčenia EXP.

100

Tento výklad nemožno spochybniť tvrdením založeným na zásade právnej istoty, na ktorú sa odvoláva Spojené kráľovstvo a podľa ktorej takáto povinnosť náhrady nemôže existovať bez toho, aby v práve Únie existovalo výslovné ustanovenie, ktoré sa jej týka. Povinnosť nahradiť stratu vlastných zdrojov vyplývajúcu z nezákonného vydávania osvedčení EXP totiž predstavuje len osobitný výraz povinnosti vyplývajúcej zo zásady lojálnej spolupráce, podľa ktorej sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na nápravu porušenia práva Únie a odstrániť protiprávne dôsledky. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 96 tohto rozsudku, táto posledná uvedená povinnosť sa vzťahuje na všetky protiprávne dôsledky porušenia tohto práva a najmä na tie, ktoré majú finančnú povahu, tak ako v prejednávanej veci.

101

104

V prvom rade, pokiaľ ide o údajnú nezákonnosť dotknutých osvedčení EXP, Komisia tvrdí, že rozhodnutia REC 03/2004 a REM 03/2004, ako aj správa OLAF‑u z roku 2003 stačia na preukázanie takejto nezákonnosti. Naproti tomu podľa Spojeného kráľovstva prináleží Komisii, aby na účely tejto žaloby o nesplnenie povinnosti preukázala nezákonnú povahu každého z týchto osvedčení.

105

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o rozhodnutia REC 03/2004 a REM 03/2004, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 875 a článkom 908 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, ak Komisia prijme podľa článkov 873 a 907 tohto nariadenia rozhodnutie potvrdzujúce, že posudzované okolnosti sú takého charakteru, že dané clo nie je potrebné zapísať do účtovnej evidencie, Komisia môže špecifikovať podmienky, za ktorých členské štáty môžu upustiť od dodatočného zapísania do účtovnej evidencie v prípadoch s porovnateľným skutkovým a právnym stavom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Aqua Pro, C‑407/16 , EU:C:2017:817 , bod 68 ).

106

109

V prejednávanej veci treba uviesť, že rozhodnutie REC 03/2004 a správa OLAF‑u z roku 2003 sa týkajú colných praktík toho istého ZKÚ, a to konkrétne Anguilly. Okrem toho v bode 4.2 tejto správy bolo konštatované, že colné postupy, ktoré platili na Anguille, a napriek zmene údajov uvedených na faktúrach, ktoré adresovala Corbis orgánom tohto ZKÚ, priznávanie hospodárskeho stimulu vyplácaného dovozcom Únie vo forme „vývozného príspevku na prepravu“ zostali počas rokov 1998 a 1999 nezmenené. Navyše orgány Anguilly vydali všetky dotknuté osvedčenia EXP počas roka 1999 podnikom, ktoré boli v bode 4.3 uvedenej správy identifikované ako príjemcovia tohto príspevku.

110

Zistenia nachádzajúce v správe OLAF‑u z roku 2003 tak umožňujú preukázať, že orgány Anguilla vydali predmetné osvedčenia EXP, pričom takýto „vývozný príspevok na prepravu“ poskytli. Komisia, ktorá sa opiera o túto správu, preto v rámci prejednávanej žaloby podrobne uviedla, že tieto osvedčenia boli vydané v situácii vykazujúcej skutkové a právne okolnosti, ktoré sú porovnateľné so situáciou, ktorá bola predmetom rozhodnutia REC 03/2004.

111

Hoci však v rámci konania o nesplnenie povinnosti začatého podľa článku 258 ZFEÚ je úlohou Komisie, aby preukázala existenciu údajného nesplnenia povinnosti tým, že Súdnemu dvoru predloží všetky potrebné informácie, na základe ktorých môže Súdny dvor preskúmať existenciu takéhoto nesplnenia povinnosti bez toho, aby sa opieral len o domnienky, potom v prípade, že Komisia poskytla dostatok dôkazov preukazujúcich, že ustanovenia práva Únie nie sú na území žalovaného členského štátu v praxi správne uplatňované, prináleží tomuto členskému štátu, aby vecne a podrobne spochybnil takto predložené informácie a z nich vyplývajúce dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, Komisia/Portugalsko, C‑398/14 , EU:C:2016:61 , body 47 a 48 , ako aj citovanú judikatúru).

115

V druhom rade na účely preukázania, že v dôsledku nezákonného vydávania predmetných osvedčení EXP bola spôsobená strata vlastných zdrojov, Komisia okrem týchto osvedčení predložila do diskusie najmä dovozné vyhlásenia, ktoré jej poskytli talianske orgány. Spojené kráľovstvo spochybňuje, že by tieto dokumenty mohli preukázať existenciu straty vlastných zdrojov, na ktorú sa odvoláva Komisia.

116

V tejto súvislosti je medzi účastníkmi konania nesporné, že dovoz hliníka, ktorý je predmetom rozhodnutia REC 03/2004, sa uskutočnil po predložení predmetných osvedčení EXP talianskym orgánom. Okrem toho údaje nachádzajúce sa na týchto osvedčeniach a dovozných vyhláseniach svedčia o tom, že okrem dvoch prípadov boli uvedené osvedčenia predložené talianskym orgánom na účely dovozu hliníka do Únie pri oslobodení od cla. Identický opis dotknutého tovaru a jeho pôvodu, totožnosť použitého plavidla a totožnosť podniku konajúceho ako dovozca Únie a najmä okolnosť, že uvedené dovozné vyhlásenia uvádzajú referenčné číslo uvedených osvedčení EXP, preukazujú, že tieto osvedčenia boli týmto orgánom skutočne predložené.

117

S výnimkou dvoch prípadov Komisia tak tým, že vychádzala z predmetných osvedčení EXP a dovozných vyhlásení, preukázala, že všetky tieto osvedčenia EXP boli predložené talianskym orgánom.

121

Spojené kráľovstvo spochybňuje existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným vydaním dotknutých osvedčení EXP a touto stratou vlastných zdrojov. V podstate tvrdí, že talianske orgány sa mohli vyhnúť tejto strate, ak by sa na jednej strane riadili odporúčaniami uvedenými v oznámení o vzájomnej pomoci a na druhej strane by konštatovali, že požiadavky týkajúce sa správania dotknutých subjektov, tak ako boli spresnené v bode 31 rozhodnutia REC 03/2004, neboli splnené.

122

Existenciu tejto príčinnej súvislosti však nemožno spochybniť samotnou okolnosťou, na ktorú sa odvoláva Spojené kráľovstvo, a to že dotknuté subjekty by prípadne upustili od dovozu dotknutého tovaru do Únie, ak by sa talianske orgány riadili odporúčaniami uvedenými v oznámení o vzájomnej pomoci. Rovnako tvrdenie Spojeného kráľovstva, podľa ktorého talianske orgány mali pristúpiť k vymáhaniu cla v prípade, že konštatovali, že dotknuté subjekty nespĺňali požiadavky spresnené v bode 31 rozhodnutia REC 03/2004, sa týka iného prípadu, než je ten, ktorým sa vyznačuje prejednávaná vec, a to keď tieto orgány pristúpili, ako bolo v podstate uvedené v bode 47 tohto rozsudku, k odpusteniu alebo vráteniu cla na základe tohto rozhodnutia.

123

Spojené kráľovstvo okrem toho tvrdí, že zásady právnej istoty a riadnej správy vecí verejných v prejednávanej veci bránia možnosti konštatovať nesplnenie povinnosti nahradiť túto stratu, keďže Komisia nepožiadala o takúto náhradu v primeranom čase v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 13. novembra 2014, Nencini/Parlament ( C‑447/13 P , EU:C:2014:2372 , bod 48 ).

Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sa majú článok 73a rozpočtového nariadenia a článok 85b vykonávacieho nariadenia uplatniť na povinnosť nahradiť takú stratu vlastných zdrojov podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ, o akú ide v prejednávanej veci, je potrebné konštatovať, že Komisia vôbec neprekročila lehotu piatich rokov, po uplynutí ktorej treba lehotu na doručenie oznámenia o dlhu považovať za neprimeranú podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku citovaného v predchádzajúcom bode. Vzhľadom na to, že – ako vyplýva z článku 875 a článku 908 ods. 3 vykonávacieho nariadenia – talianskym orgánom prináleží, aby vykonali rozhodnutia REC 03/2004 a REM 03/2004 a rozhodli o vrátení alebo odpustení cla vzťahujúceho sa na dovoz hliníka z Anguilly, Komisia nemohla od Spojeného kráľovstva žiadať náhradu z toho vyplývajúcej straty vlastných zdrojov skôr, ako ju talianske orgány informovali o rozhodnutiach, ktoré prijali. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že talianske orgány túto informáciu Komisii poskytli, ako bolo uvedené v bode 47 tohto rozsudku, až počas rokov 2006 a 2007. Je preto potrebné prijať záver, že Komisia dodržala uvedenú lehotu, keď požiadala Spojené kráľovstvo, aby pristúpilo k tejto náhrade počas roka 2010.

127

V dôsledku toho treba konštatovať, že Spojené kráľovstvo si tým, že nenahradilo stratu vlastných zdrojov vyplývajúcu z toho, že orgány Anguilly uskutočňovali z hľadiska rozhodnutia o ZKÚ nezákonné vydávanie osvedčení EXP, pokiaľ ide o dovozy hliníka z Anguilly počas rokov 1999 – 2000, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 4 ods. 3 ZEÚ.

1.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si tým, že nenahradilo stratu vlastných zdrojov vyplývajúcu z toho, že orgány Anguilly uskutočňovali z hľadiska rozhodnutia Rady 91/482/EHS z 25. júla 1991 o pridružení zámorských krajín a území k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu nezákonné vydávanie osvedčení EXP, pokiaľ ide o dovozy hliníka z Anguilly počas rokov 1999 – 2000, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 4 ods. 3 ZEÚ.

2.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je povinné nahradiť trovy konania.

3.

Holandské kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.