C-558/17

OZ , s bydliskom v Luxemburgu (Luxembursko), v zastúpení: B. Maréchal, avocat,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Európska investičná banka (EIB) , v zastúpení: K. Carr a G. Faedo, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci A. Dal Ferro, avvocato,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

1

Svojím odvolaním sa OZ domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 13. júla 2017, OZ/EIB (T‑607/16, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:495 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu na jednej strane o neplatnosť správy vyšetrovacieho výboru EIB zo 14. septembra 2015, ako aj rozhodnutia prezidenta EIB zo 16. októbra 2015 nevyhovieť jej sťažnosti vo veci sexuálneho obťažovania (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a na druhej strane o náhradu škody, ktorá jej bola údajne spôsobená v dôsledku tejto správy a tohto rozhodnutia.

Právny rámec

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie

2

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie bol prijatý nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1 ; Mim. vyd. 01/002, s. 5).

„O všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor Európskej únie. Každá žaloba zamestnanca proti opatreniu Banky, ktoré by mu mohlo spôsobiť ujmu, musí byť podaná do troch mesiacov.

Spory sa okrem podania žaloby na Súdny dvor… riešia pred podaním žaloby v zmierovacom konaní pred zmierovacím výborom Banky, s výnimkou sporov vyplývajúcich z uplatnenia [disciplinárnych] opatrení podľa článku 38.

Žiadosť o zmier sa musí podať do troch mesiacov od vzniku skutočností alebo oznámenia opatrení, ktoré sú predmetom sporu. …“

Politika EIB v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní

5

Vnútorný predpis EIB s názvom „Politika v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní“ (ďalej len „politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní“) prijatý EIB 18. novembra 2003, uvádza:

–

vyšetrovací výbor uskutoční niekoľko výsluchov s cieľom vypočuť oddelene obidvoch účastníkov a ich prípadných svedkov, ako aj akúkoľvek inú osobu, ktorú si želá vypočuť,

–

obidvaja účastníci majú právo byť vypočutí vyšetrovacím výborom,

–

obidvaja účastníci majú právo byť zastúpení alebo sprevádzaní,

…

Postup

…

2. Riaditeľ riaditeľstva pre personál (ďalej len ‚RPP‘) po dohode so zástupcami zamestnancov navrhne prezidentovi zloženie výboru a stanoví dátum začatia vyšetrovania najneskôr do 30 kalendárnych dní od doručenia sťažnosti.

3. RPP bezodkladne potvrdí prijatie oznámenia od dotknutého zamestnanca a začne postup vyšetrovania…

4. Po prijatí oznámenia sťažovateľa RPP

…Výbor môže zvoliť postup, ktorý považuje za vhodný. Vo všeobecnosti prebieha výsluch formou samostatných pohovorov v nasledujúcom poradí:

–

najskôr sťažovateľ,

–

svedkovia, ktorých sťažovateľ prípadne označí,

–

Výsledok vyšetrovania

Po vypočutí všetkých účastníkov a po vykonaní všetkých prípadne potrebných vyšetrovaní by mal byť výbor schopný poradiť sa a navrhnúť odôvodnené odporúčanie. Výbor nemá rozhodovaciu právomoc.

Výbor môže navrhnúť rôzne odporúčania smerujúce k tomu, aby

–

sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci konania si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov konania prijateľné,

–

bolo začaté disciplinárne konanie.

Písomné odporúčanie výboru sa vypracuje do piatich dní od ukončenia vyšetrovania a predloží sa prezidentovi [Banky] na rozhodnutie.

Rozhodnutie prezidenta…

Najneskôr do piatich pracovných dní od zaslania odporúčania výboru prezidentovi sú obaja účastníci písomne informovaní o odôvodnenom rozhodnutí prezidenta, ku ktorému je priložené odporúčanie výboru.“

Okolnosti predchádzajúce sporu:

6

V januári 2014 OZ informovala vedúceho svojho oddelenia o tom, že táto zmena súvisela so sexuálnym obťažovaním zo strany pána F., ktorému bola podľa nej vystavená od roku 2011.

10

Dňa 20. mája 2015 podala OZ sťažnosť generálnemu riaditeľovi riaditeľstva pre personál EIB, v ktorej uviedla, že bola obeťou sexuálneho obťažovania zo strany pána F.

11

Dňa 18. júna 2015 tento generálny riaditeľ informoval OZ, že na základe jej sťažnosti sa začalo formálne vyšetrovanie (ďalej len „vyšetrovanie“) v súlade s vnútorným predpisom o politike v oblasti dôstojnosti v zamestnaní.

12

Vyšetrovací výbor vo svojej správe uviedol, že tvrdenia OZ nebolo možné potvrdiť z dôvodu nedostatku svedkov, ktorí by boli prítomní pri údajných činoch. Na druhej strane sa všetci svedkovia zhodli na tom, že existuje dôvod na obavy o zdravie OZ. Údajne prežila traumatizujúci rozchod so svojím bývalým partnerom a následne výrazne schudla. OZ mala byť okrem toho veľmi nedočkavá, pokiaľ išlo o jej služobný postup, a mala mať manipulatívnu povahu so schopnosťou škodiť iným osobám. Bolo pre ňu tiež ťažké akceptovať akúkoľvek formu kritiky. Vyšetrovací výbor napokon odporučil OZ zlepšiť si tímového ducha a obnoviť v sebe pozitívny postoj.

16

Dňa 16. októbra 2015 prezident EIB na základe odporúčaní vyšetrovacieho výboru prijal sporné rozhodnutie, pričom k tomuto rozhodnutiu bola priložená správa vyšetrovacieho výboru.

17

Prezident EIB po prijatí sporného rozhodnutia požiadal vyšetrovací výbor o poskytnutie ďalších vysvetlení s cieľom prípadne začať disciplinárne konanie. Tento výbor predložil svoje záverečné vyjadrenia 12. januára 2016. Odvolateľka následne podala návrh na začatie zmierovacieho konania podľa článku 41 služobného poriadku zamestnancov EIB v zmenenom znení.

18

21

OZ navrhla, aby Všeobecný súd:

–

zrušil sporné rozhodnutie, ako aj správu vyšetrovacieho výboru (vrátane utajenia niektorých častí tejto správy),

–

uložil EIB povinnosť zaplatiť jej sumu 20000 eur ako náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy,

22

Na podporu svojej žaloby OZ v podstate uviedla dva žalobné dôvody.

23

Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení procesných pravidiel vyšetrovania, ako aj na porušení procesných práv podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) z dôvodu nerešpektovania viacerých štádií postupu vyšetrovania.

24

Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 8 EDĽP a článku 7 Charty z dôvodu, že správa vyšetrovacieho výboru, ako aj sporné rozhodnutie boli podľa názoru OZ čiastočne založené na dôvodoch týkajúcich sa jej súkromného života, najmä pokiaľ ide o jej psychické zdravie, ktoré boli vo vzťahu k predmetu vyšetrovania irelevantné.

OZ vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

–

v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil sporné rozhodnutie a správu vyšetrovacieho výboru EIB,

–

uložil EIB povinnosť nahradiť trovy tohto odvolacieho konania a konania pred Všeobecným súdom a

–

rozhodol o vrátení tejto veci EIB, aby obnovila konanie na základe politiky dodržiavania dôstojnosti v zamestnaní a/alebo aby prezident EIB prijal nové rozhodnutie so znením, ktoré bude v súlade s návrhom odvolateľky.

28

EIB navrhuje, aby Súdny dvor:

–

30

Treba však konštatovať, že odvolateľka neuvádza žiadny odvolací dôvod na podporu tohto odvolacieho návrhu. Ani odvolanie nemožno vykladať tak, že odôvodnenie, ktoré obsahuje, by sa mohlo chápať tak, že obsahuje dôvod alebo tvrdenia uvedené proti napadnutému rozsudku.

31

Preto je tento odvolací návrh neprípustný.

32

Okrem toho sa EIB domnieva, že odvolanie je neprípustné ako celok, lebo na jednej strane neodkazuje na žiadny konkrétny bod napadnutého rozsudku a na druhej strane sa odvolateľka obmedzuje na opakovanie tvrdení, ktoré už boli uvedené v jej žalobe podanej v prvostupňovom konaní.

36

V dôsledku toho je odvolanie prípustné, s výnimkou odvolacieho návrhu uvedeného v bode 29 tohto rozsudku.

O veci samej

37

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, druhý na porušení článku 7 Charty a článku 8 EDĽP a tretí na odopretí spravodlivosti.

38

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na štyri časti, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že po prvé nesprávne určil rozsah jej procesných práv, po druhé nevyvodil dôsledky z nedodržania lehôt uplatňujúcich sa na vyšetrovanie, po tretie nesprávne posúdil správne zloženie vyšetrovacieho výboru a po štvrté odmietol jej tvrdenia spochybňujúce dôverné zaobchádzanie s jej sťažnosťou.

41

V prvej časti tohto prvého odvolacieho dôvodu, ktorá je založená na nesprávnom určení rozsahu jej procesných práv, žalobkyňa v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 52 až 54 napadnutého rozsudku porušil zásadu práva na spravodlivý proces, najmä zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, keď usúdil, že nebolo protiprávne, aby jej vyšetrovací výbor neumožnil oboznámiť sa s vyhláseniami osoby obvinenej z obťažovania, ako aj jednotlivých svedkov vypočutých počas vyšetrovania, ani zaujať stanovisko k týmto vyhláseniam, ktoré slúžili ako základ pre rozhodnutie o zamietnutí jej sťažnosti, zatiaľ čo vyhlásenia odvolateľky boli obvinenému oznámené vo forme zhrnutia, aby k nim mohol vyjadriť svoje pripomienky.

42

Po druhé odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že vyšetrovací výbor nebol povinný predvolať si všetkých svedkov navrhnutých v rámci vyšetrovania.

43

Pokiaľ ide napokon o lekárske správy predložené odvolateľkou, EIB uvádza, že nemajú dôkaznú hodnotu, keďže lekárom neboli bezprostredne známe skutkové okolnosti, ale spoliehali sa len na vyjadrenia odvolateľky.

Posúdenie Súdnym dvorom

47

Je potrebné uviesť, že odvolateľka sa nesprávne domnieva, že vyšetrovací výbor, ktorý vydáva stanovisko, z ktorého vychádza prezident EIB, ako aj tento prezident sú orgánmi, ktoré možno považovať za „súd“ v zmysle článku 47 Charty.

48

Je totiž zjavné, že ani vyšetrovací výbor, ktorý je inštanciou ad hoc , ktorej členovia sú vymenovaní prezidentom EIB a vydávajú nezáväzné odporúčania na záver vyšetrovania, ani prezident EIB nespĺňajú jednotlivé presné kritériá stanovené Súdnym dvorom v jeho judikatúre, vydané s cieľom vymedziť pojem „súd“ v zmysle článku 47 Charty (pokiaľ ide o pojem „súd“, pozri najmä rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 38 a citovanú judikatúru). Ani individuálne, ani kolektívne sa preto nemôžu považovať za „súd zriadený zákonom“ v zmysle tohto článku 47.

52

Okrem toho tento článok 41 vo svojom odseku 2 stanovuje, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu dodržiavania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva, ako aj povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

53

Konkrétne právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri najmä rozsudky z 22. novembra 2012, M., C‑277/11 , EU:C:2012:744 , bod 87 , a z 11.decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13 , EU:C:2014:2431 , bod 36 ).

54

Súdnemu dvoru preto prislúcha preveriť, či Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 54 napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o právo byť vypočutý na základe zásady riadnej správy vecí verejných, vyšetrovací výbor sa nedopustil žiadnej nezákonnosti.

58

V prejednávanej veci je nesporné, že odvolateľka bola vypočutá iba na začiatku vyšetrovania. Naproti tomu nebola vypočutá ani predtým, ako vyšetrovací výbor zaslal svoje odporúčania prezidentovi EIB, ani predtým, ako tento prezident prijal sporné rozhodnutie.

59

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď nekonštatoval, že v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 41 Charty sa odvolateľke neoznámil prinajmenšom súhrn výpovedí obvineného z obťažovania a jednotlivých svedkov a že v tejto súvislosti nemohla byť vypočutá, v dôsledku čoho nebola schopná účinne vyjadriť svoje pripomienky k ich obsahu predtým, ako vyšetrovací výbor odovzdal svoje odporúčania prezidentovi EIB a v každom prípade predtým, ako tento prezident prijal napadnuté rozhodnutie, ktoré sa jej nepriaznivo dotýka.

60

Bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať ostatné tvrdenia uvedené odvolateľkou v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu alebo aj ostatné časti tohto odvolacieho dôvodu, je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bol jednak zamietnutý žalobný návrh odvolateľky na náhradu škody, založený na zodpovednosti EIB za údajné nezákonné konanie v rámci vyšetrovania vrátane porušenia práva odvolateľky na to, aby bola spravodlivo vypočutá vo svojej veci, a jednak žalobný návrh na zrušenie.

63

Odvolateľka v podstate uvádza nesprávne právne posúdenie, z ktorého Všeobecný súd vychádzal pri výklade článku 7 Charty, ktorý sa týka práva na rešpektovanie súkromného života, tým, že sa podľa nej nesprávne domnieval, že EIB sa nedopustila pochybenia, keď zo správy vyšetrovacieho výboru ani zo sporného rozhodnutia nevypustila odkazy na okolnosti, ktoré sa týkajú jej súkromného života, čo bolo podľa nej neprimerané, irelevantné a mimo právomoci vyšetrovacieho výboru. V tejto súvislosti žalobkyňa predovšetkým uvádza skutočnosť, že táto správa sa odvoláva na jej komplikovaný vzťah s vedúcim jej oddelenia, jej ťažkosti akceptovať akúkoľvek formu kritiky, jej nedočkavosť, pokiaľ išlo o služobný postup, keďže tieto okolnosti podľa nej nie sú priamo nevyhnutné na určenie toho, či bola obeťou sexuálneho obťažovania. Okrem toho tvrdí, že tieto komentáre škodia jej zdraviu, ako to jednoznačne vyplýva z novej lekárskej správy.

64

EIB popiera všetky tieto tvrdenia.

Posúdenie Súdnym dvorom

65

V tejto súvislosti Všeobecný súd najskôr v bode 71 napadnutého rozsudku uviedol, že tieto rôzne okolnosti boli priamymi odkazmi na svedecké výpovede a že uvedenie týchto výpovedí umožnilo poukázať na skutočnosti, z ktorých vyšetrovací výbor vychádzal pri formulovaní svojich odporúčaní.

69

Ďalej v bode 72 tohto rozsudku Všeobecný súd uviedol, že na rozdiel od toho, čo tvrdila odvolateľka, vyšetrovací výbor nevyvodzoval závery ani neuvádzal zistenia týkajúce sa jej zdravotného stavu, ale obmedzil sa na uvedenie svedeckých výpovedí. Tento výbor z nich pritom nevyvodil žiadny dôsledok, pokiaľ ide o zdravotný stav.

70

Napokon v bode 74 uvedeného rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v každom prípade je správa vyšetrovacieho výboru interným dokumentom, ktorý je adresovaný jedine prezidentovi EIB, ako aj obidvom dotknutým účastníkom konania, a že sa teda sa nemá šíriť ďalej.

71

Z toho vyplýva, že druhý a tretí odvolací dôvod musia byť zamietnuté.

O žalobe pred Všeobecným súdom

75

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

76

Treba pritom pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, vedie k zrušeniu rozhodnutia prijatého v správnom konaní iba vtedy, ak by pri neexistencii tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku (rozsudky z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 , bod 38 , ako aj z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics, C‑129/13 a C‑130/13 , EU:C:2014:2041 , bod 79 ).

80

Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody uvedené v bode 60 tohto rozsudku, na jednej strane je potrebné uviesť, že zrušenie sporného rozhodnutia predstavuje vhodnú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú mohla odvolateľka utrpieť v prejednávanej veci.

81

Návrh na náhradu škody týkajúci sa tejto nemajetkovej ujmy je teda bezpredmetný a v tejto súvislosti je potrebné zastaviť konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 1987, Hochbaum a Rawes/Komisia, 44/85, 77/85, 294/85 a 295/85 , EU:C:1987:348 , bod 22 ).

82

Pokiaľ ide na druhej strane o návrh, aby sa EIB uložila povinnosť zaplatiť odvolateľke sumu 977 eur (vrátane DPH) na náhradu vynaložených liečebných nákladov a poskytnúť jej sumu 5850 eur na liečebné náklady, je potrebné uviesť, že sa nepreukázala, ba ani netvrdila žiadna príčinná súvislosť medzi nezákonným správaním EIB, konštatovaným v bode 77 tohto rozsudku, a týmito liečebnými nákladmi. Vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní totiž odvolateľka tvrdila, že tieto náklady sú „priamym dôsledkom“ sexuálneho obťažovania, ktorého bola obeťou. Pokiaľ ide o „poskytnutie“ sumy 5850 eur na budúce liečebné náklady, ktorú požaduje odvolateľka, tento odvolací návrh je v každom prípade predčasný, keďže takéto výdavky ešte neboli vynaložené.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na odvolacie konanie na základe jeho článku 184 ods. 1 Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

86

Keďže EIB nemala úspech v podstatnej časti svojich návrhov, v súlade s návrhmi OZ je opodstatnené uložiť EIB povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila OZ tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 13. júla 2017, OZ/EIB ( T‑607/16 , neuverejnený, EU:T:2017:495 ), sa zrušuje v rozsahu, v akom ním bol zamietnutý jednak návrh na náhradu škody uvedený v žalobe OZ, založený na zodpovednosti Európskej investičnej banky (EIB) za údajné nezákonné konanie v rámci vyšetrovania vrátane porušenia práva odvolateľky na to, aby bola spravodlivo vypočutá vo svojej veci, a jednak návrh na zrušenie uvedený v tejto žalobe.

5.

Európska investičná banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila OZ tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.