C-727/17

62017CJ0727

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 28. mája 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica (EÚ) 2015/1535 – Technické normy a predpisy – Veterné elektrárne – Smernica 2006/123/ES – Pojem ‚služba‘ – Životné prostredie – Smernica 2009/28/ES – Podpora využívania energie z obnoviteľných zdrojov – Záväzné národné celkové ciele – Vnútroštátny predpis vzťahujúci sa na postupy schvaľovania, ktorý sa uplatňuje vo vzťahu k zariadeniam na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie – Proporcionalita – Právna úprava členského štátu, ktorá stanovuje obmedzenia týkajúce sa umiestnenia veterných elektrární“

Vo veci C‑727/17,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Wojewódzki Sąd Administracyjny w Kielcach (Vojvodský správny súd Kielce, Poľsko) z 12. októbra 2017 a doručený Súdnemu dvoru 29. decembra 2017, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: M. Aleksejev, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. februára 2020,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Syndyk Masy Upadłości ECO‑WIND Construction S.A. w upadłości, v zastúpení: Ł. Szatkowski, M. Krasińska, radcowie prawni, a M. Trzaskowska a A. Szufel, adwokaci,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll a G. Hesse, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, Y. G. Marinova, K. Talabér‑Ritz a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Smernica 2015/1535

3

Článok 1 ods. 1 písm. c), d) a f) smernice 2015/1535 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

c)

‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie a ďalšie [iné – neoficiálny preklad ] požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja [uvedenia na trh – neoficiálny preklad ], poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa služby alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de jure alebo de facto povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia členských štátov, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 7, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj [uvedenie na trh – neoficiálny preklad ] alebo používanie výrobku alebo ktoré zakazujú poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu ako poskytovateľa služby.

Medzi de facto technické predpisy patria:

i)

zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia členského štátu, ktoré odkazujú buď na technické špecifikácie alebo na iné požiadavky, alebo pravidlá o službách, alebo na profesijné pravidlá alebo pravidlá správnej praxe, ktoré obratom odkazujú na technické špecifikácie alebo iné požiadavky alebo pravidlá o službách, dodržiavanie ktorých tvorí predpoklad súladu s povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zákonov, predpisov alebo správnych opatrení;

ii)

nezáväzné dohody, kde je jednou zo zmluvných strán orgán verejnej moci, a ktoré vo všeobecnom záujme zabezpečujú súlad s technickými špecifikáciami alebo inými požiadavkami alebo pravidlami o službách, s výnimkou špecifikácií vzťahujúcich sa na ponukové konania verejného obstarávania;

„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.

…“

Smernica 2006/123

5

Odôvodnenie

76 smernice 2006/123 stanovuje:

„Táto smernica sa nevzťahuje na uplatňovanie článkov [34 až 36 ZFEÚ], ktoré sa týkajú voľného pohybu tovaru. Obmedzenia zakázané na základe ustanovenia o slobode poskytovať služby sa vzťahujú na požiadavky uplatňované na prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo ich vykonávanie, a nie na požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovary ako také.“

‚služba‘ je akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku [57 ZFEÚ];

…“

8

Článok 15 smernice 2006/123, nazvaný „Požiadavky podliehajúce hodnoteniu“, v odsekoch 2 a 7 stanovuje:

„2. Členské štáty skúmajú, či ich právne systémy podmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie splnením niektorej z týchto nediskriminačných požiadaviek:

a)

9

Odôvodnenia 14, 19 a 40 smernice 2009/28 stanovujú:

„(14)

Hlavným účelom záväzných národných cieľov je poskytnúť investorom istotu a podporovať nepretržitý rozvoj technológií na výrobu energie zo všetkých druhov obnoviteľných zdrojov energie. …

…

(19)

„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec presadzovania energie z obnoviteľných zdrojov energie. Stanovujú sa v nej záväzné národné ciele pre celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe a pre podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie v doprave. …“

11

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Záväzné národné celkové ciele a opatrenia pre využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie“, stanovuje:

„1. Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vypočítaný v súlade s článkami 5 až 11 na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň jeho národný celkový cieľ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie v danom roku uvedený v treťom stĺpci tabuľky v časti A prílohy I. Tieto záväzné národné celkové ciele sú v súlade s cieľom aspoň 20 % podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe [Únie] v roku 2020. Na uľahčenie dosiahnutia cieľov stanovených v tomto článku každý členský štát podporuje a presadzuje energetickú efektívnosť a úspory energie.

…

2. Členské štáty prijmú účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal podielu uvedenému v orientačnej trajektórii uvedenej v časti B prílohy I alebo aby bol vyšší.

pokiaľ to umožňujú rozdiely medzi členským štátmi z hľadiska administratívnych štruktúr a organizácie, jasne koordinovali a vymedzili právomoci národných, regionálnych a miestnych správnych orgánov zodpovedných za postupy schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení vrátane územného plánovania a stanovili transparentné harmonogramy na rozhodovanie o žiadostiach o územné rozhodnutie a stavebné povolenie;

b)

sa na vhodnej úrovni sprístupnili komplexné informácie o spracovaní žiadostí o schválenie a vydanie osvedčenia a povolenia pre zariadenia na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov energie a o pomoci poskytovanej žiadateľom;

c)

správne postupy boli efektívne a rýchle na príslušnom správnom stupni;

d)

Poľské právo

15

Článok 3 Ustawa o inwestycjach w zakresie Elektrowni wiatrowych (zákon o investovaní do veterných elektrární) z 20. mája 2016 (Dz. U. z roku 2016, položka 961, ďalej len „zákon o veterných elektrárňach“) stanovuje, že umiestnenie veternej elektrárne je definované výlučne podľa miestneho územného plánu.

16

Článok 4 zákona o veterných elektrárňach stanovuje:

„Odstup medzi

17

Podľa článku 6 tohto zákona sa berie do úvahy najmä vzdialenosť stanovená v článku 4 uvedeného zákona:

–

obecnými orgánmi a vojvodom pri vypracovávaní, hlasovaní alebo prijímaní miestneho plánu alebo jeho zmien,

–

príslušnými správnymi orgánmi v oblasti architektúry a výstavby pri vydávaní stavebných povolení alebo pri posudzovaní dôvodnosti odvolania podaného proti žiadosti a

Hlavnou činnosťou spoločnosti ECO‑WIND bola výroba a distribúcia elektrickej energie a tepla, ako aj poskytovanie služieb spojených s energetikou.

20

Dňa 15. septembra 2015 podala ECO‑WIND starostovi obce Opatów žiadosť o povolenie výstavby projektu veterného parku. Rozhodnutie starostu si vyžadovalo predchádzajúci súhlas Regionalny Dyrektor Ochrony Środowiska w Kielcach (regionálny riaditeľ pre ochranu životného prostredia Kielce, Poľsko) a jeho stanovenie požiadaviek v oblasti životného prostredia na realizáciu tohto projektu. Dňa 25. novembra 2016 však tento regionálny riaditeľ prijal zamietavé rozhodnutie z dôvodu, že medzi plánovanými veternými elektrárňami a existujúcimi obytnými budovami neboli dodržané vzdialenosti stanovené v zákone o veterných elektrárňach.

21

Starosta obce Opatów preto rozhodnutím z 9. januára 2017 nevyhovel žiadosti spoločnosti ECO‑WIND.

22

25

Po druhé sa vnútroštátny súd pýta na možnosť, či sa obmedzenia vyplývajúce z požiadavky, podľa ktorej postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, dajú považovať za územné obmedzenia medzi poskytovateľmi služieb v zmysle článku 15 ods. 2 písm. a) smernice 2006/123. Táto požiadavka by totiž mohla mať de facto za následok obmedzenie geografických vzdialeností medzi poskytovateľmi vykonávajúcimi hospodársku činnosť v oblasti výroby elektrickej energie pochádzajúcej z veternej energie.

26

Po tretie vnútroštátny súd sa pýta, či vzhľadom na zásadu lojálnej spolupráce uvedenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj na zásadu prednosti práva Únie možno zákon o veterných elektrárňach považovať za zlučiteľný so smernicou 2009/28. Presnejšie sa vnútroštátny súd pýta, či tento zákon nemôže ohroziť dosiahnutie cieľa stanoveného touto smernicou Poľskej republike, ktorým je dosiahnutie 15 % podielu energie pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe v Poľsku v roku 2020.

27

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza viacero skutočností, ktoré ho vedú k pochybnostiam o súlade zákona o veterných elektrárňach so smernicou 2009/28.

„1.

Má sa článok 1 ods. 1 písm. f) smernice [2015/1535] vykladať tak, že v prípade zákonného ustanovenia, ktoré zavádza obmedzenie umiestnenia veterných elektrární stanovením minimálneho odstupu medzi elektrárňou a obytnou budovou alebo budovou so zmiešaným účelovým určením, ktorá slúži takisto na bývanie, a to tak, že minimálny odstup sa musí rovnať alebo presahovať desaťnásobok výšky veternej elektrárne meranej od úrovne zeme po najvyšší bod stavby vrátane jej technických súčastí, predovšetkým rotora s lopatkami rotora, ide o ‚technický predpis‘, ktorého návrh sa podľa článku 5 ods. 1 tejto smernice musí oznámiť Komisii?

2.

Má sa článok 15 ods. 2 písm. a) smernice [2006/123] vykladať tak, že v prípade zákonného ustanovenia, ktoré zavádza obmedzenie umiestnenia veterných elektrární stanovením minimálneho odstupu medzi elektrárňou a obytnou budovou alebo budovou so zmiešaným účelovým určením, ktorá slúži takisto na bývanie, a to tak, že minimálny odstup sa musí rovnať alebo musí presahovať desaťnásobok výšky veternej elektrárne meranej od úrovne zeme po najvyšší bod stavby vrátane jej technických súčastí, predovšetkým rotora s lopatkami rotora, ide o taký predpis, ktorý začatie alebo výkon poskytovania služby podriaďuje územnému obmedzeniu, predovšetkým vo forme obmedzení na základe určitej minimálnej vzdialenosti medzi poskytovateľmi služby, a ktorý podľa článku 15 ods. 7 tejto smernice musia členské štáty oznámiť Komisii?

3.

Má sa článok 3 ods. 1 prvý pododsek a článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice [2009/28] vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza obmedzenie umiestnenia veterných elektrární zavedením minimálneho odstupu medzi elektrárňou a obytnou budovou alebo budovou so zmiešaným účelovým určením, ktorá slúži takisto na bývanie, a to tak, že minimálny odstup sa musí rovnať alebo musí presahovať desaťnásobok výšky veternej elektrárne meranej od úrovne zeme po najvyšší bod stavby vrátane jej technických súčastí, predovšetkým rotora s lopatkami rotora?“

33

Na účely odpovede na prvú otázku treba teda preskúmať, či požiadavka, podľa ktorej postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, patrí do jednej zo štyroch kategórií technických predpisov uvedených v tomto ustanovení.

34

V tejto súvislosti v prvom rade, pokiaľ ide o kategóriu „pravidiel o službách“, treba uviesť, že vnútroštátny súd sa pýta, či táto požiadavka predstavuje technický predpis v tom zmysle, že či nejde o faktický zákaz alebo prinajmenšom faktické obmedzenie uvádzania na trh alebo používania prístrojov na výrobu energie z vetra, akými sú veterné elektrárne.

35

Keďže otázky vnútroštátneho súdu sa netýkajú služieb, ale výrobkov, v tomto prípade veterných elektrární, nie je potrebné skúmať, či uvedená požiadavka patrí do kategórie „pravidiel o službách“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535.

39

Po tretie treba overiť, či vnútroštátna právna úprava vo veci samej môže spadať do kategórie „iných požiadaviek“ v zmysle článku 1 písm. f) smernice 2015/1535.

40

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že do tejto kategórie patrí právna úprava stanovujúca podmienku, ktorá môže mať významný vplyv na zloženie, povahu výrobku alebo jeho uvedenie na trh (rozsudky z 21. apríla 2005, Lindberg, C‑267/03 , EU:C:2005:246 , body 69 až 72 , ako aj z 19. júla 2012, Fortuna a i., C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11 , EU:C:2012:495 , bod 35 ), pričom tieto „iné požiadavky“ sa týkajú požiadaviek pochádzajúcich zo zohľadnenia životného cyklu predmetného výrobku po jeho uvedení na trh, a vzťahujú sa najmä na jeho používanie.

41

V prejednávanej veci však treba uviesť, že rovnako ako pri posúdení uvedenom v bode 37 tohto rozsudku, požiadavka, podľa ktorej postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, nemá priamu súvislosť so zložením, povahou výrobku alebo uvádzaním takého výrobku, akým je veterná elektráreň, na trh. V tejto súvislosti aj keby táto požiadavka viedla k obmedzeniu množstva miest na postavenie veterných elektrární, a teda by mala vplyv na uvádzanie veterných elektrární na trh, tento účinok by nebol dostatočne priamy na to, aby uvedená požiadavka patrila do kategórie „iných požiadaviek“ podľa článku 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535.

45

Táto kategória predpokladá, že sporné opatrenie má dosah, ktorý jasne prekračuje obmedzenie určitých spôsobov použitia predmetného výrobku a neobmedzuje sa len na jednoduchý zákaz používania tohto výrobku (rozsudky z 21. apríla 2005, Lindberg, C‑267/03 , EU:C:2005:246 , bod 76 , ako aj z 19. júla 2012, Fortuna a i., C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11 , EU:C:2012:495 , bod 31 ).

46

Uvedená kategória sa totiž týka najmä vnútroštátnych opatrení, ktoré nenechávajú priestor pre iné než čisto okrajové očakávané používanie predmetného výrobku (rozsudky z 21. apríla 2005, Lindberg, C‑267/03 , EU:C:2005:246 , bod 77 , ako aj z 19. júla 2012, Fortuna a i., C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11 , EU:C:2012:495 , bod 32 ).

47

Hoci v prejednávanej veci požiadavka, že postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, ktorá je stanovená vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, iste obsahuje zákaz postaviť veternú elektráreň v minimálnej vzdialenosti menšej než desaťnásobok výšky plánovaného zariadenia od akejkoľvek budovy slúžiacej na bývanie, treba uviesť, že táto právna úprava nezakazuje hospodárskym subjektom stavať veterné elektrárne, a teda používať veterné elektrárne a uvádzať ich na trh.

O druhej otázke

51

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 2 písm. a) smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, patrí medzi pravidlá, ktoré podmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie územným obmedzením najmä vo forme obmedzení stanovených v závislosti od minimálnej vzdialenosti medzi poskytovateľmi, ktoré členské štáty musia oznámiť Komisii v súlade s článkom 15 ods. 7 tejto smernice.

52

Na úvod treba určiť, či vnútroštátna právna úprava, ako je tá vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2006/123 ratione materiae .

53

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že hoci článok 4 ods. 1 zákona o veterných elektrárňach zavádza územné obmedzenie, pokiaľ ide o stavbu veterných elektrární, toto ustanovenie sa týka činnosti vyrábania výrobku, a to elektrickej energie.

57

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že činnosť vyrábania výrobku nemožno ako takú považovať za službu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 1985, Komisia/Francúzsko, 18/84 , EU:C:1985:175 , bod 12 , ako aj z 11. júla 1985, Cinéthèque a i., 60/84 a 61/84 , EU:C:1985:329 , bod 10 ).

58

Za týchto podmienok treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava, ako je tá vo veci samej, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, nepatrí do pôsobnosti smernice 2006/123.

59

62

Na účely odpovede na tretiu otázku sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 3 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie.

63

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 1 uvedenej smernice definuje spoločný rámec presadzovania výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie predovšetkým stanovením záväzných národných celkových cieľov pre podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe.

64

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2009/28 tak ukladá každému členskému štátu povinnosť zabezpečiť, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe dosahoval minimálnu hranicu pre rok 2020. Pokiaľ ide o Poľskú republiku, z prílohy I časti A tretieho stĺpca tejto smernice vyplýva, že táto minimálna hranica je stanovená na 15 % konečnej energetickej spotreby tohto členského štátu v roku 2020.

68

Tento výklad je potvrdený cieľmi, ktoré sleduje smernica 2009/28. Na jednej strane z odôvodnenia 14 tejto smernice totiž vyplýva, že táto smernica podporuje nepretržitý rozvoj technológií na výrobu energie zo všetkých druhov obnoviteľných zdrojov energie. Na druhej strane z odôvodnenia 19 uvedenej smernice vyplýva, že členské štáty by sa mali snažiť o dodržiavanie orientačnej trajektórie a zohľadniť optimálnu kombináciu technológií na zvýšenie energetickej efektívnosti s energiou z obnoviteľných zdrojov energie.

69

Z toho vyplýva, že článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2009/28 sám osebe nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie.

70

V druhom rade treba preskúmať, či článok 13 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice, ktorý stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, boli primerané a nevyhnutné, bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej.

74

Po tretie z článku 13 ods. 1 písm. d) smernice 2009/28 vyplýva, že členské štáty musia prijať vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby ich vnútroštátne pravidlá upravujúce schvaľovanie, ako aj vydávanie osvedčení a povolení boli objektívne, transparentné, primerané, nerobili rozdiely medzi žiadateľmi a úplne zohľadňovali špecifiká jednotlivých technológií výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie.

75

Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci článok 13 ods. 1 smernice 2009/28 používa jednak výraz „akékoľvek vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania“ a jednak pojmy „administratívne postupy a predpisy“ sa nachádzajú v jeho názve, nijako sa medzi nimi nerozlišuje a výslovne nevylučuje ani pravidlá inej než procesnej povahy. Článok 13 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice sa preto má vykladať v tom zmysle, že sa neobmedzuje na pravidlá procesnej povahy.

76

Tento výklad potvrdzuje aj rozsudok z 21. júla 2011, Azienda Agro‑Zootecnica Franchini a Eolica di Altamura ( C‑2/10 , EU:C:2011:502 , body 72 a 73 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok a ktorá v podstate znamenala úplný a automatický zákaz vybudovať nové veterné elektrárne v oblastiach patriacich do sústavy Natura 2000, sa mala posudzovať s ohľadom na zásadu proporcionality, tak ako je uvedená v článku 13 smernice 2009/28, pretože táto právna úprava predstavovala vnútroštátny predpis vzťahujúci sa na správne postupy schvaľovania a vydávania osvedčení vo vzťahu k zariadeniam na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.

80

Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či je takáto právna úprava nevyhnutná a primeraná.

81

Vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či opatrenia prijaté dotknutým členským štátom neprekračujú hranice toho, čo je vhodné a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, čím sa rozumie, že v prípade, kde existuje voľba medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k tomu najmenej obmedzujúcemu a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Azienda Agro‑Zootecnica Franchini a Eolica di Altamura, C‑2/10 , EU:C:2011:502 , bod 73 ).

82

Na tento účel musí uvedený súd vzhľadom na voľnú úvahu členských štátov, ako bola uvedená v bodoch 66 a 67 tohto rozsudku, najmä zohľadniť skutočnosť, že táto právna úprava sa obmedzuje iba na veterné elektrárne a nevzťahuje sa na iné formy výroby obnoviteľnej energie, ako sú fotovoltaické zariadenia či biomasy. Okrem toho bude treba zohľadniť aj skutočnosť, že táto právna úprava bola prijatá na vnútroštátnej úrovni a zbavuje miestne orgány akejkoľvek voľnej úvahy, pokiaľ ide o možnosť odchýliť sa od požiadavky, podľa ktorej postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie.

1.

Článok 1 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, sa má vykladať v tom zmysle, že požiadavka, podľa ktorej postavenie veternej elektrárne podlieha dodržaniu minimálnej vzdialenosti medzi touto elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, nepredstavuje technický predpis, ktorý musí byť predmetom oznámenia podľa článku 5 tejto smernice, pokiaľ táto požiadavka nevedie k čisto okrajovému použitiu veterných elektrární, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

2.

Článok 15 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa má vykladať v tom zmysle, že právna úprava, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, nepatrí medzi pravidlá, ktoré podmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie územným obmedzením najmä vo forme obmedzení stanovených v závislosti od minimálnej vzdialenosti medzi poskytovateľmi, ktoré členské štáty musia oznámiť Európskej komisii v súlade s článkom 15 ods. 7 tejto smernice.

3.

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek a článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1513 z 9. septembra 2015, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave, ktorá podmieňuje postavenie veternej elektrárne dodržaním minimálnej vzdialenosti medzi veternou elektrárňou a budovami slúžiacimi na bývanie, pokiaľ je táto právna úprava nevyhnutná a primeraná vzhľadom na záväzný národný celkový cieľ dotknutého členského štátu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.