T-218/17

62017TJ0218

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 29. júna 2018 ( *1 )

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Článok 24 služobného poriadku – Žiadosť o pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Poradný výbor pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku – Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc – Právo byť vypočutý – Zásada kontradiktórnosti – Odmietnutie poskytnúť stanovisko poradného výboru a zápisnice o výsluchoch svedkov – Dĺžka správneho konania – Primeraná lehota“

Vo veci T‑218/17,

HF , bývalá zmluvná zamestnankyňa Európskeho parlamentu pre pomocné úlohy, v zastúpení: A. Tymen, advokát,

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia V. Valančius, P. Nihoul, J. Svenningsen (spravodajca) a U. Öberg,

tajomník: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní, ktoré sa konalo 23. februára 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

4

Od 1. februára 2012 do 31. mája 2015 zostala žalobkyňa zamestnaná ako zmluvná zamestnankyňa pre pomocné úlohy pridelená na audiovizuálne oddelenie prostredníctvom po sebe idúcich zmlúv na dobu určitú.

5

Od 26. septembra 2014 bola žalobkyňa práceneschopná a od tej doby už v Parlamente nepracovala.

6

Žalobkyňa podala listom z 11. decembra 2014, ktorý poslala generálnemu tajomníkovi Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“), a v kópii predsedovi poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku (ďalej len „poradný výbor“), ako aj predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi GR pre personál generálneho sekretariátu Parlamentu (ďalej len „generálny riaditeľ pre personál“) na základe článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“), pričom uvedené články sú na zmluvných zamestnancov uplatniteľné analogicky na základe článkov 92 a 117 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie.

10

Zamestnanec oddelenia pre výber zmluvných zamestnancov a akreditovaných parlamentných asistentov riaditeľstva pre rozvoj ľudských zdrojov GR pre personál postúpil žalobkyni e‑mailom z 26. januára 2015„oznámenie potvrdzujúce zmenu [jej] služby od 21. [januára] 2015“. V tomto oznámení, ktoré bolo rovnako z 26. januára 2015, sa uvádzalo, že žalobkyňa je pridelená so spätnou účinnosťou od 21. januára 2015 na oddelenie pre návštevnícky program Európskej únie (ďalej len „oddelenie pre návštevnícky program“) riaditeľstva pre styk s občanmi GR pre komunikáciu a že s výnimkou tejto zmeny pridelenia sa jej pracovná zmluva ďalej nijako nemení.

11

13

Generálny riaditeľ pre personál listom zo 4. marca 2015 zopakoval svoje stanovisko, podľa ktorého svojím rozhodnutím postúpiť žiadosť o pomoc poradnému výboru „tento spis uzavrel, pokiaľ ide o oblasť jeho právomoci“, a podľa ktorého, hoci ho predsedníctvo Parlamentu poverilo právomocami OOUPZ na rozhodovanie o žiadostiach o pomoc podaných na základe článku 24 služobného poriadku, nič to nemení na tom, že nemôže nedodržať interné pravidlá v oblasti obťažovania, ktoré právomoc konať v súvislosti s prípadnou pretrvávajúcou situáciou obťažovania zverujú iba generálnemu tajomníkovi. Navyše uviedol, že opatrenie na preloženie žalobkyne z audiovizuálneho oddelenia na oddelenie pre návštevnícky program sa uskutočnilo tak na žiadosť dotknutej osoby uvedenú v žiadosti o pomoc, ako aj „v záujme služby na účely zvládnutia narastajúcich potrieb v rámci [oddelenia pre návštevnícky program]“, a že toto preradenie malo trvať až do skončenia platnosti jej pracovnej zmluvy.

14

Poradný výbor e‑mailom zo 17. marca 2015 predvolal žalobkyňu na výsluch, ktorý sa uskutočnil 25. marca 2015.

15

Žalobkyňa podala listom z 24. apríla 2015 na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť, a to po prvé proti rozhodnutiu o preradení v rozsahu, v akom ju OOUPZ týmto rozhodnutím preradil na oddelenie pre návštevnícky program natrvalo, a nie dočasne, po druhé proti rozhodnutiu zo 4. februára 2015, ktorým generálny riaditeľ pre personál rozhodol o žiadosti o pomoc, keď sa domnieval, že vec je „v oblasti jeho právomocí“ uzavretá, a po tretie proti rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté 11. apríla 2015 a ktorým OOUPZ implicitne zamietol žiadosť o pomoc.

19

Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu Európskej únie 17. novembra 2015 podala žalobkyňa podľa článku 270 ZFEÚ žalobu, ktorá bola pôvodne zapísaná do registra pod spisovou značkou F‑142/15, na zrušenie rozhodnutia, ktoré bolo podľa nej prijaté implicitne 11. apríla 2015 a ktorým OOUPZ zamietol žiadosť o pomoc, ako aj na zrušenie rozhodnutia z 20. augusta 2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť z 24. apríla 2015.

20

Generálny riaditeľ pre personál listom z 8. decembra 2015 informoval žalobkyňu o svojom úmysle považovať žiadosť o pomoc za nedôvodnú, a to najmä po tom, ako poradný výbor uskutočnil výsluch vedúceho audiovizuálneho oddelenia a ďalších štrnástich úradníkov a zamestnancov tohto oddelenia. V súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie žalobkyňu vyzval, aby k jeho úmyslu vyhlásiť žiadosť o pomoc za nedôvodnú predložila svoje pripomienky a požiadal ju, aby tak urobila podľa toho, ako jej to vyhovuje, buď v rámci rozhovoru, alebo písomne. Na to, aby žalobkyňa generálnemu riaditeľovi pre personál v tejto súvislosti oznámila svoj úmysel, jej bola stanovená lehota, ktorá uplynula 20. decembra 2015.

21

Právny zástupca žalobkyne listom zo 17. decembra 2015 informoval generálneho riaditeľa pre personál o tom, že žalobkyňa svoje pripomienky predloží písomne. V tejto súvislosti však s odkazom na rozsudok z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB ( T‑114/13 P , EU:T:2015:678 ) požiadal o poskytnutie podľa neho „vyšetrovacej“ správy, ktorú vypracoval poradný výbor, pričom túto žiadosť zopakoval v liste z 5. februára 2016.

25

Generálny riaditeľ pre personál ako OOUPZ rozhodnutím z 3. júna 2016 zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí okrem iného uviedol, že žalobkyni boli poskytnuté úplné a podrobné informácie o dôvodoch, na základe ktorých zamýšľal zamietnuť žiadosť o pomoc k 8. decembru 2015. Pripomenul však, že rozhodovanie o žiadosti o pomoc patrí iba do jeho právomoci a že poradný výbor nemá v tejto súvislosti žiadnu rozhodovaciu právomoc. Žalobkyňa však podľa neho nemala žiadne subjektívne právo na to, aby jej poradný výbor poskytol správu z vyšetrovania, stanovisko či zápisnice o výsluchoch svedkov.

26

Pokiaľ ide o procesné nezrovnalosti uvádzané žalobkyňou, generálny riaditeľ pre personál konštatoval najmä to, že žalobkyňa tým, že žiadosť o pomoc predložila predsedovi poradného výboru v kópii, v zmysle interných pravidiel v oblasti obťažovania tomuto poradnému výboru formálne sťažnosť nepredložila.

27

Pokiaľ ide o vec samu, generálny riaditeľ pre personál trval na analýze, ktorú uviedol v liste z 8. decembra 2015, a preto rozhodol, že neuzná, že situácia, ktorú opísala žalobkyňa, spadá pod pojem psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku.

31

Pokiaľ ide o výhradu žalobkyne, ktorá sa týka toho, že OOUPZ jej neposkytol správu, ktorú vypracoval poradný výbor, a zápisnice o výsluchoch svedkov, generálny tajomník konštatoval najmä to, že OOUPZ nie je vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudkov z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia ( F‑46/11 , EU:F:2013:115 ) a z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB ( T‑114/13 P , EU:T:2015:678 ) povinný žalobkyni poskytnúť tieto dokumenty najmä preto, že poradný výbor musí v Parlamente pracovať s maximálnym dôverným zaobchádzaním a jeho rokovania sú tajné. Na účely zabezpečenia slobody prejavu všetkých účastníkov konania, najmä svedkov, však nie je možné, aby OOUPZ poskytol žalobkyni tieto dokumenty.

32

Generálny tajomník navyše zdôraznil, že členovia poradného výboru nezasadali z titulu svojich funkcií v administratíve Parlamentu a že medzi týmito členmi a svedkami, ktorých vypočul poradný výbor, neexistuje žiadny hierarchický vzťah podriadenosti. Pokiaľ ide o výsluch dvoch svedkov, ktorý žiadala žalobkyňa, generálny tajomník uviedol, že odmietli vypovedať ako svedkovia. Pokiaľ ide o výsluch dvoch lekárov, ktorý žiadala žalobkyňa, trval na tom, že nikdy neboli svedkami toho, čo sa stalo medzi žalobkyňou a údajným obťažovateľom a že ich svedecká výpoveď bola preto irelevantná.

33

Napokon pokiaľ ide v prejednávanej veci o existenciu prípadu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, generálny tajomník pripustil, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou mohli predstavovať úmyselné a opakované konanie v zmysle tohto ustanovenia. Napriek tomu konštatoval nasledujúce:

36

Listom kancelárie z 1. septembra 2017 bol Parlament v rámci opatrení prijatých na zabezpečenie priebehu konania požiadaný o to, aby Všeobecnému súdu predložil správu alebo prípadne závery, ktoré poradný výbor poskytol OOUPZ bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 92 ods. 3 a článku 103 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

37

Parlament listom z 12. septembra 2017 vysvetlil, že rokovania poradného výboru sú tajné a že s menami svedkov, ktorých tento výbor vypočul, sa musí zaobchádzať dôverne. Za týchto podmienok požadoval, aby bolo stanovisko poradného výboru považované v zmysle článku 103 rokovacieho poriadku za dôverné.

38

Všeobecný súd uznesením z 21. septembra 2017 nariadil Parlamentu podľa článku 92 ods. 3 rokovacieho poriadku, aby predložil správu alebo stanovisko, ktoré v prejednávanej veci poradný výbor poskytol OOUPZ a ktoré Parlament odmietol predložiť v rámci odpovede na opatrenia prijaté Všeobecným súdom na zabezpečenie priebehu konania, pričom spresnil, že žalobkyni nebude tento dokument poskytnutý v tomto štádiu konania.

42

Dňa 10. októbra 2017 bola písomná časť konania po opakovanej výmene vyjadrení uzavretá.

43

Dňa 12. októbra 2017 Parlament predložil zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré vypracoval poradný výbor a ktoré mali vo vzťahu k žalobkyni podľa jeho názoru zostať dôverné.

44

Všeobecný súd uznesením z 30. novembra 2017 nariadil Parlamentu, aby predložil verziu stanoviska poradného výboru, ktorá nemá dôverný charakter a v ktorej sú vynechané mená štrnástich vypočúvaných osôb, ako aj verziu zápisníc o výsluchoch svedkov, ktorú vypracoval tento výbor, ktorá nemá dôverný charakter a v ktorej sú vynechané len údaje umožňujúce preukázať bez dôvodných pochybností totožnosť rôznych svedkov. Všeobecný súd rovnako v ten istý deň položil účastníkom konania v rámci opatrení prijatých na zabezpečenie priebehu konania otázky, na ktoré mali odpovedať písomne, a ktorí na túto žiadosť odpovedali v stanovených lehotách.

48

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté rozhodnutie a v prípade potreby rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–

uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť náhradu škody stanovenú ex aequo et bono vo výške 90000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú mala utrpieť v dôsledku nezákonného konania OOUPZ pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O predmete žaloby

50

Podľa ustálenej judikatúry dôsledkom návrhov na zrušenie, ktoré sú formálne podané proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, je to, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola sťažnosť podaná, keďže nemajú ako také samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87 , EU:C:1989:8 , bod 8 , a zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03 , EU:T:2006:110 , bod 43 ).

po prvé porušení práva na obhajobu, článku 41 Charty základných práv, práva byť vypočutý a zásady kontradiktórnosti,

–

po druhé procesných pochybeniach v rozsahu, v akom sa konanie poradného výboru vyznačovalo nezrovnalosťami a neobjektívnosťou,

–

po tretie zjavne nesprávnych posúdeniach, porušení povinnosti poskytnúť pomoc a povinnosti starostlivosti, ako aj porušení článkov 12a a 24 služobného poriadku.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, článku 41 Charty základných práv, práva byť vypočutý a zásady kontradiktórnosti

56

Podľa žalobkyne je odkaz na tajnú a dôvernú povahu práce poradného výboru, ako je stanovená v interných pravidlách v oblasti obťažovania, neúčinný. OOUPZ mohol navyše zvážiť vypracovanie verzie správy alebo záverov poradného výboru, ako aj zápisníc o výsluchoch svedkov, ktorá nemá dôverný charakter, čo napokon urobil Parlament v rámci odpovede na dokazovanie v konaní pred Všeobecným súdom.

57

Žalobkyňa sa domnieva, že vzhľadom na to, že nemala k dispozícii takéto dokumenty pre svoje pripomienky z 1. apríla 2016, nemala k dispozícii dôvody a všetky úvahy, ktoré zohľadnil OOUPZ pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. Preto OOUPZ v prejednávanej veci porušil aj jej právo byť vypočutý, ako je stanovené v článku 41 Charty základných práv.

58

Žalobkyňa navyše uvádza, že OOUPZ sa v štádiu konania pred podaním žaloby nezmieňuje o ochrane dôverného zaobchádzania so svedkami stanovenej v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv na účely odôvodnenia odmietnutia prístupu k záverom poradného výboru a k zápisniciam o výsluchoch svedkov. Vzhľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 12. decembra 2013, Simpson/Rada ( F‑142/11 , EU:F:2013:201 , bod 28 ) sa preto Parlament nemôže v sporovom štádiu konania odvolávať na účely odôvodnenia opodstatnenosti rozhodnutia OOUPZ o odmietnutí prístupu k týmto dokumentom na tento aspekt, pretože podobné tvrdenie by bolo oneskorené, a teda neprípustné.

Na úvod treba pripomenúť, že ak je OOUPZ alebo prípadne menovaciemu orgánu inštitúcie („ďalej len „menovací orgán“) na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku predložená žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 uvedeného služobného poriadku, tento orgán musí v rámci povinnosti poskytnúť pomoc v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebným nasadením a reagovať podľa okolností prejednávanej veci s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou na účely zistenia skutkového stavu a so znalosťou veci vyvodiť vhodné dôsledky. Na tento účel postačuje, aby úradník alebo zamestnanec, ktorý sa domáha ochrany od svojej inštitúcie, predložil aspoň neúplný dôkaz o tom, že útoky, ktorým bol údajne vystavený, sa skutočne odohrali. V prípade, že existujú takéto skutočnosti, príslušnej inštitúcii prináleží, aby prijala vhodné opatrenia, najmä aby uskutočnila administratívne vyšetrovanie na účely zistenia skutkových okolností, ktoré sú predmetom žiadosti o pomoc, v spolupráci s osobou, ktorá ju podala (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87 , EU:C:1989:38 , body 15 a 16 ; z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P , EU:T:2011:347 , bod 84 , a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16 , EU:T:2017:283 , bod 46 ).

61

Povinnosť poskytnúť pomoc v prípade obvinení z obťažovania zahŕňa najmä povinnosť administratívy starostlivo, bezodkladne a absolútne dôverne preskúmať žiadosť o pomoc v oblasti obťažovania a informovať žiadateľa o ďalšom postupe v konaní o jeho žiadosti (rozsudky z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16 , EU:T:2017:283 , bod 47 ; z 27. novembra 2008, Klug/EMEA, F‑35/07 , EU:F:2008:150 , bod 74 , a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , bod 88 ).

Ak administratíva v nadväznosti na podanie žiadosti o pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, rozhodne o začatí administratívneho vyšetrovania, prípadne ho zverí rovnako ako v prejednávanej veci poradnému výboru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , bod 99 ), samotným cieľom tohto administratívneho vyšetrovania je potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku, takže OOUPZ nemôže predvídať výsledok vyšetrovania a nemá ani zaujať stanovisko, a to ani implicitné, k existencii údajného obťažovania predtým, ako má k dispozícii výsledky administratívneho vyšetrovania. Inými slovami, pre začatie administratívneho vyšetrovania platí, že administratíva nezaujíma stanovisko predčasne predovšetkým na základe jednostranného opisu skutočností poskytnutého v žiadosti o pomoc, pretože si musí svoj postoj naopak vyhradiť až do okamihu, keď je uvedené vyšetrovanie, ktoré musí prebiehať v rámci konfrontácie tvrdení úradníka alebo zamestnanca, ktorý podal žiadosť o pomoc, s verziou skutočností, ktorú poskytol údajný obťažovateľ, rovnako ako aj s verziou osôb, ktoré mohli byť svedkami uvádzaných skutočností, ktoré údajne predstavujú porušenie článku 12a služobného poriadku zo strany údajného obťažovateľa, skončené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16 , EU:T:2017:283 , bod 59 a citovanú judikatúru).

64

Ďalej treba pripomenúť, že administratívne vyšetrovanie, ktoré sa začalo v nadväznosti na podanie žiadosti úradníka alebo zamestnanca o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku v súvislosti s činmi tretej osoby, úradníka alebo zamestnanca, ktoré údajne spočívajú v psychickom obťažovaní v zmysle článku 12a služobného poriadku, sa síce začína na jeho žiadosť, ale nemôže byť považované za vyšetrovanie, ktoré sa začalo proti tomuto úradníkovi alebo zamestnancovi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10 , EU:F:2012:64 , bod 46 ). Podľa ustálenej judikatúry totiž úloha osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc v oblasti obťažovania, spočíva hlavne v jej spolupráci v rámci riadneho priebehu administratívneho vyšetrovania na účely zistenia skutkového stavu (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87 , EU:C:1989:38 , body 15 a 16 ; z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05 , EU:T:2007:322 , bod 136 , a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , bod 87 ).

67

To isté navyše platí aj pre údajného obťažovateľa. V žiadosti o pomoc, ktorá viedla k začatiu administratívneho vyšetrovania, môže byť totiž osobne obvinený a už v tomto štádiu sa môže brániť proti obvineniam vzneseným proti nemu, pričom odôvodní, že môže byť vypočutý v rámci vyšetrovania prípadne aj viackrát (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 147 ). Ak by však bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie, v prejednávanej veci predložením veci disciplinárnej komisii, právo na obhajobu v zmysle článku 48 Charty základných práv, a najmä na zásadu kontradiktórnosti, má až v neskoršom štádiu konania, pričom treba zdôrazniť, že služobný poriadok stanovuje len právo byť vypočutý na základe začatia disciplinárneho konania a že konanie má kontradiktórnu povahu až po tom, ako je vec predložená disciplinárnej komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96 , EU:T:1998:58 , bod 340 ).

70

Vzhľadom na to sa musia osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc, ako údajnej obeti priznať procesné práva, ktoré sú odlišné od práva na obhajobu uvedeného v článku 48 Charty základných práv a nemajú taký rozsah ako toto právo (rozsudky zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10 , EU:F:2012:64 , bod 48 , a zo 16. decembra 2015, De Loecker/SEAE, F‑34/15 , EU:F:2015:153 , bod 43 ) a ktoré v konečnom dôsledku spadajú pod právo na riadnu správu vecí verejných, ako je stanovené v článku 41 Charty základných práv.

71

Treba totiž pripomenúť, že cieľom administratívneho vyšetrovania, ktoré začala administratíva v reakcii na žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku, je poskytnúť vysvetlenia o sporných skutočnostiach na základe záverov vyšetrovania, aby mohla administratíva v tejto súvislosti zaujať konečné stanovisko, čo jej umožní buď žiadosť o pomoc odložiť, alebo pokiaľ sú uvádzané skutočnosti preukázané a patria do pôsobnosti článku 12a služobného poriadku, začať disciplinárne konanie na účely prípadného prijatia disciplinárnych sankcií voči údajnému obťažovateľovi (pozri rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16 , EU:T:2017:283 , bod 57 a citovanú judikatúru).

75

V prejednávanej veci je nesporné, že menovací orgán vypočul žalobkyňu na základe listu generálneho riaditeľa pre personál z 8. decembra 2015, v ktorom presne uviedol dôvody, na základe ktorých ako OOUPZ nezamýšľal uznať skutočnosti, ktoré uviedla žalobkyňa, za skutočnosti, ktoré predstavujú psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku. Žalobkyňa sa však domnieva, že v rámci písomných pripomienok, ktoré predložila 1. apríla 2016, nebola účinne vypočutá, pretože nemala k dispozícii stanovisko poradného výboru ani zápisnice o výsluchoch svedkov.

76

Treba preto určiť, či právo žalobkyne byť vypočutý v prejednávanej veci vyžaduje, aby mala na zostavenie svojich pripomienok k dôvodom, ktoré uvádza OOUPZ v liste z 8. decembra 2015 na účely zamietnutia žiadosti o pomoc k dispozícii aj stanovisko poradného výboru a zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré vykonal tento výbor.

– O povinnosti OOUPZ poskytnúť žalobkyni stanovisko poradného výboru pred prijatím napadnutého rozhodnutia

77

79

Vzhľadom na to bolo rozhodnuté, že pokiaľ sa v rámci vyšetrovania zaručí ochrana záujmov obvinených a svedkov, nijaké ustanovenie služobného poriadku nezakazuje poskytnutie záverečnej správy z vyšetrovania tretej osobe, ktorá má oprávnený záujem oboznámiť sa s ňou, ako je to v prípade osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, v ktorej uvádza porušenie článku 12a služobného poriadku. V tomto kontexte tak bolo zdôraznené, že niektoré inštitúcie sa v rámci svojej autonómie pri vykonávaní týchto ustanovení služobného poriadku občas rozhodli pre toto riešenie a poskytli žiadateľovi o pomoc záverečnú správu z vyšetrovania, a to buď pred podaním žaloby v prílohe konečného rozhodnutia o žiadosti o pomoc, alebo na základe opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, o ktorom rozhodol súd Únie, ktorý má rozhodnúť v prvom stupni (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11 , EU:F:2013:115 , bod 133 ).

80

Všeobecný súd sa však domnieva, že ak sa OOUPZ rozhodne rovnako ako v prejednávanej veci získať stanovisko poradného výboru, ktorému zverí úlohu viesť administratívne vyšetrovanie, a že v rozhodnutí o žiadosti o pomoc zohľadní stanovisko, ktoré vydal tento poradný výbor, uvedené poradné stanovisko, ktoré môže byť vypracované vo forme, ktorá nemá dôverný charakter rešpektujúc anonymitu poskytnutú svedkom, musí byť v zásade oznámené osobe, ktorá podala žiadosť o pomoc pri uplatnení jej práva byť vypočutý, a to aj vtedy, keď interné pravidlá v oblasti obťažovania nestanovujú takéto poskytnutie.

V tejto súvislosti sa Všeobecný súd domnieva, že na účely zabezpečenia účinného uplatnenia zákazu akejkoľvek formy psychického alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku môže administratíva svedkom, ktorí súhlasia s tým, že budú vypovedať ako svedkovia o sporných skutočnostiach v prípade údajného obťažovania, umožniť zabezpečenie dôverného zaobchádzania s ich svedeckými výpoveďami voči údajnému obťažovateľovi, ako aj voči údajnej obeti, prinajmenšom v rámci konania uplatneného pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku.

84

Na jednej strane totiž vzhľadom na to, že jedným zo stanovených cieľov administratívy v rámci rozhodovania o žiadosti o pomoc je obnovenie pokojnej atmosféry v službe, to, že údajný obťažovateľ a údajná obeť by sa oboznámili s obsahom svedeckých výpovedí, by mohla tým, že medzi ľuďmi v rámci služby oživí prípadné nepriateľstvo a tým, že odradí osoby, ktoré by mohli v budúcnosti poskytnúť relevantné svedecké výpovede od toho, aby tak urobili, ohroziť tento cieľ.

85

Ak na druhej strane prijme inštitúcia informácie poskytnuté dobrovoľne, avšak doplnené žiadosťou o dôverné zaobchádzanie v záujme ochrany anonymity osoby, ktorá informácie poskytla, je inštitúcia, ktorá súhlasí s prijatím takýchto informácií, povinná takúto podmienku dodržať (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83 , EU:C:1985:448 , bod 34 ). Môže to tak však byť aj v prípade, ak úradníci alebo zamestnanci súhlasia s poskytnutím svojich svedeckých výpovedí, aby administratíve umožnili objasniť skutočnosti, ktoré sú predmetom žiadosti o pomoc, ale požadujú za to zabezpečenie anonymity voči údajnému obťažovateľovi a/alebo voči údajnej obeti, pričom treba zdôrazniť, že aj keď je ich účasť z hľadiska služobného poriadku žiaduca, nie je nevyhnutné, aby spolupracovali na vyšetrovaní tým, že poskytnú svoje svedecké výpovede.

Pokiaľ ide o dôsledky neposkytnutia stanoviska poradného výboru žalobkyni v konaní pred podaním žaloby, treba pripomenúť, že podľa judikatúry aj v prípade porušenia práva byť vypočutý je na účely vyhovenia žalobnému dôvodu ešte potrebné, aby neexistencia tohto porušenia mohla viesť k odlišnému výsledku (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2016, Dalli/Komisia, C‑394/15 P , neuverejnené, EU:C:2016:262 , bod 41 ; rozsudky zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05 , EU:T:2007:34 , bod 149 , a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16 , EU:T:2017:282 , bod 157 ).

89

V prejednávanej veci žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 15. januára 2018 tvrdí, že stanovisko poradného výboru bolo stručné a že ak by malo skutočne odrážať prácu výboru, potom treba priznať, že vzhľadom na sťažnosť, ktorú podala, nebolo dostatočné. Všeobecný súd sa však vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy poradného výboru pri organizácii jeho práce domnieva, že stručná povaha stanoviska tohto výboru nebráni tomu, aby splnilo svoj poradný cieľ. OOUPZ mal navyše k dispozícii na účely rozhodnutia o žiadosti o pomoc, v ktorej sú podrobne uvedené vytýkané skutočnosti, nielen toto poradné stanovisko, aj keď bolo stručné, ale aj zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré mu poskytli celkový a podrobný prehľad o existencii týchto skutočností a o tom, ako ich vnímajú rôzni zamestnanci dotknutého oddelenia.

90

93

Žalobkyňa vytýka OOUPZ aj to, že poradný výbor nevypočul jedného z poverených lekárov inštitúcie ani psychológa Parlamentu, hoci ich výsluch požadovala. Podľa nej však tieto osoby mohli poskytnúť „nestrannejšie svedecké výpovede“ z dôvodu, že medzi nimi a údajným obťažovateľom neexistoval vzťah podriadenosti. Mohli predovšetkým potvrdiť jednak to, že žalobkyňa sa sťažovala v rámci inštitúcie, že bola obeťou psychického obťažovania ešte predtým, ako absolvovala vyšetrenie u svojho osobného lekára, a jednak to, že u nej existovali typické príznaky toho, že bola vystavená psychickému obťažovaniu. Dospela k záveru, že poradný výbor v prejednávanej veci neviedol vyšetrovanie objektívne.

94

Žalobkyňa sa napokon domnieva, že OOUPZ nepreukázal, že poradný výbor skutočne kontaktoval dvoch svedkov, ktorých uviedla a ktorí podľa OOUPZ údajne pred týmto výborom odmietli vypovedať. V každom prípade spochybňuje vyjadrenia pripisované jednému z dvoch svedkov, pani Z, že nebola v každodennom kontakte so žalobkyňou. Pani Z totiž sedela vo vedľajšej kancelárii a bola s ňou viackrát v kontakte, ako to dokazuje výmena e‑mailov, ktoré žalobkyňa pripojila k replike.

95

Parlament navrhuje zamietnuť druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

98

V prejednávanej veci na jednej strane, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z e‑mailu, ktorý poskytol Parlament, vyplýva, že jeden z dvoch členov sekretariátu poradného výboru kontaktoval obidve osoby, ktoré navrhovala vypočuť, ale že tieto dve osoby z rôznych dôvodov odmietli poskytnúť svoje svedecké výpovede.

99

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že aj keď je žiaduce, aby úradníci a zamestnanci inštitúcie, ktorých pracovný pomer trvá, alebo ktorí sú už na dôchodku, pomohli v rámci administratívneho vyšetrovania, z hľadiska služobného poriadku nie je nevyhnutné, aby vypovedali pred takým subjektom, ako je poradný výbor.

100

Žalobkyňa sa vzhľadom na to, že osoby, ktoré požadovala vypočuť, vrátane pani Z, mohli odmietnuť vypovedať bez toho, aby museli v tejto súvislosti poskytnúť platný dôvod, zbytočne snaží vyvrátiť vyjadrenia jedného z dvoch členov sekretariátu poradného výboru, podľa ktorých pani Z, ktorá je už na dôchodku, vyhlásila, že sa priamo nepodieľala na skutočnostiach, ktoré sú predmetom vyšetrovania, že so žalobkyňou mala len málo kontaktov, že sa nezúčastnila na predmetných poradách audiovizuálneho oddelenia v prejednávanej veci a že o existencii konfliktu medzi žalobkyňou a vedúcim audiovizuálneho oddelenia sa dozvedela len nepriamo prostredníctvom jedného zo svojich kolegov.

104

V tejto súvislosti okolnosť, že predseda poradného výboru je navyše vedúcim oddelenia pre ľudské zdroje riaditeľstva pre zdroje GR pre personál, neznamená, na rozdiel od toho, čo špekulatívne tvrdí žalobkyňa, že vykonáva alebo môže vykonávať vplyv na zamestnancov, a teda na rokovania poradného výboru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13 , EU:F:2015:9 , bod 151 ), ako aj na obsah svedeckých výpovedí trinástich zo štrnástich svedkov. V každom prípade nie je vôbec preukázané, že predseda poradného výboru, aj keď je vedúci oddelenia pre ľudské zdroje riaditeľstva pre zdroje GR pre personál, by nevyhnutne konal v neprospech žalobkyne (pozri analogicky rozsudok zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13 , EU:F:2015:9 , bod 152 ). Okrem toho treba dodať, že na rozdiel od toho, čo zrejme navrhuje žalobkyňa, interné pravidlá v oblasti obťažovania nestanovujú, že musí byť nevyhnutne prítomný pri vedení všetkých výsluchov svedkov v danom prípade.

105

Pokiaľ ide o výsluch dvoch poverených lekárov, ktorý požadovala žalobkyňa, hoci jej poskytli lekárske ošetrenie v rámci lekárskej služby Parlamentu, treba pripomenúť, že stanoviská lekárskych špecialistov nemôžu samy osobe z právneho hľadiska preukázať existenciu obťažovania alebo pochybenia inštitúcie vo vzťahu k jej povinnosti poskytnúť pomoc (rozsudky zo 6. februára 2015, BQ/Dvor audítorov, T‑7/14 P , EU:T:2015:79 , bod 49 ; zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 127 , a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , bod 92 ). Hoci lekárske potvrdenia predložené žalobkyňou, rovnako ako aj prípadné svedecké výpovede obidvoch dotknutých poverených lekárov, mohli predovšetkým preukázať, že žalobkyňa mala psychické problémy, napriek tomu však nemohli preukázať, že uvedené problémy boli výsledkom psychického obťažovania, keďže pri závere o existencii takéhoto obťažovania sa osoby, ktoré uvedené potvrdenia vystavili, nevyhnutne opierali výlučne o opis pracovných podmienok v Parlamente, ktorý im poskytla žalobkyňa (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. decembra 2008, K/Parlament, F‑15/07 , EU:F:2008:158 , bod 41 , a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 127 ).

107

Napokon, pokiaľ ide o kritiku žalobkyne týkajúcu sa stručnej povahy alebo v každom prípade demonštratívnej povahy zhrnutia výsluchov, ako je uvedená v zápisniciach o výsluchoch, Všeobecný súd sa domnieva, že pokiaľ ide o jej vlastnú svedeckú výpoveď, žalobkyňa nepreukázala, ktorá alebo ktoré z jej odpovedí na otázky, ktoré jej položil poradný výbor, nebola v zápisnici, ktorá sa jej týka, uvedená alebo nebola uvedená dostatočne. To isté platí aj v prípade výsluchov ostatných svedkov, v súvislosti s ktorými sa Všeobecný súd domnieva, že zápisnice, ktoré poskytol Parlament, boli dostatočné so zreteľom na to, že slúžia pre informáciu, v prejednávanej veci na vypracovanie stanoviska poradného výboru.

S odkazom na zoznam, ktorý vypracoval OOUPZ v rámci svojej internej komunikácie z 11. mája 2016 o správaní, ktoré môže byť kvalifikované ako psychické obťažovanie, sa žalobkyňa, na rozdiel od toho, čo uviedol OOUPZ v napadnutom rozhodnutí odvolávajúc sa na kontext organizačných problémov oddelenia, domnieva, že bola predmetom neustálej kritiky zo strany vedúceho oddelenia, nedostatku úcty, nezohľadnenia názorov, ktoré mohla vyjadriť, prehnaného sledovania jej práce, urážok alebo urážlivých poznámok, ignorovania, trvalého nepriateľstva a správania, ktoré ju malo pre jej prácu ponížiť alebo zosmiešniť. V tejto súvislosti sa domnieva, že na rozdiel od toho, čo uvádza Parlament vo svojom vyjadrení k žalobe, kvalifikácia činov psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku nevyžaduje, aby mali za cieľ úmyselné zhoršenie pracovných podmienok obete.

111

Správanie, ktoré žalobkyňa namieta, je obsiahnuté v opise sporných skutočností, ktorý uviedla v žiadosti o pomoc. V tejto súvislosti sa, na rozdiel od toho, čo tvrdí OOUPZ a Parlament, domnieva, že agresívne, ironické a sarkastické správanie vedúceho audiovizuálneho oddelenia voči nej nemôže byť vôbec odôvodnené problémami vo fungovaní oddelenia, ktoré sa tento vedúci oddelenia snažil vyriešiť, a že v každom prípade nie je ako vedúci oddelenia oprávnený, aby sa takto správal v rozpore s článkom 12a služobného poriadku z toho dôvodu, aby vyriešil uvedené problémy.

112

Parlament navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod ako nedôvodný. Uvádza, že kritika, ktorú vedúci audiovizuálneho oddelenia adresoval žalobkyni, priamo súvisela s potrebou zlepšiť fungovanie oddelenia a že sama žalobkyňa uznala, že táto kritika bola vznesená na poradách, ktoré sa týkali nefunkčnosti služby v dôsledku zvýšenej pracovnej záťaže a reštrukturalizácie prevádzkových služieb. Hoci Parlament uznal, že niektoré vyjadrenia tohto vedúceho oddelenia boli občas prehnané alebo poľutovaniahodné, ako tie, ktoré uvádza žalobkyňa vo svojom návrhu, tvrdí však, že neboli založené na účelových obvineniach, ktoré nijako nesúvisia s objektívnymi skutočnosťami žalobkyne, a súvisia s kontextom napätia, ktoré v tom čase existovalo z dôvodu nefunkčnosti oddelenia a zvýšenia pracovnej záťaže.

– O pojme služobného poriadku „psychické obťažovanie“

116

Na úvod treba pripomenúť, že Všeobecný súd pred nadobudnutím účinnosti služobného poriadku vyplývajúceho z nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev ( Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 01/002, s. 130), na základe sudcovskej tvorby práva definoval pojem „psychické obťažovanie“ ako súbor dôkazov, ktoré bez ohľadu na subjektívne vnímanie údajnej obete umožňujú preukázanie toho, že táto osoba bola vystavená správaniu objektívne smerujúcemu k jej diskreditácii alebo úmyselnému zhoršeniu jej pracovných podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. februára 2001, De Nicola/BEI, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99 , EU:T:2001:69 , bod 286 , a z 8. júla 2004, Schochaert/Rada, T‑136/03 , EU:T:2004:229 , bod 41 ). Na preukázanie existencie psychického obťažovania musí byť dotknuté správanie objektívne úmyselné (rozsudky zo 4. mája 2005, Schmit/Komisia, T‑144/03 , EU:T:2005:158 , bod 65 , a z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05 , EU:T:2007:322 , bod 83 ).

117

Od 1. mája 2004, keď nadobudol účinnosť článok 12a ods. 1 a 3 služobného poriadku, podľa ktorého „zamestnanci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania“, sa psychické obťažovanie definuje ako „každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby“.

121

Napokon z toho, že dotknuté konanie musí mať podľa článku 12a ods. 3 služobného poriadku nevhodnú povahu, vyplýva, že kvalifikácia „obťažovania“ je podmienená tým, že je dostatočne objektívne v tom zmysle, že nestranný, rozumný a bežne citlivý pozorovateľ v rovnakých podmienkach by predmetné správanie alebo čin považoval za neprimerané a hodné kritiky (rozsudky zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10 , EU:F:2012:64 , bod 65 , a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 78 ).

122

Tretí žalobný dôvod treba preskúmať práve s ohľadom na tieto úvahy vyplývajúce z judikatúry, v rámci čoho sa na účely určenia toho, či sa OOUPZ dopustil nesprávneho posúdenia skutočností, a preto porušil článok 12a a článok 24 služobného poriadku, ako to tvrdí žalobkyňa, treba najprv chronologicky zaoberať každou udalosťou, ktorú uviedla žalobkyňa so zreteľom na článok 12a služobného poriadku, predtým, ako budú tieto udalosti posúdené celkovo.

123

Žalobkyňa vysvetľuje, že hoci mala vždy dobré pracovné výsledky a poslední traja vedúci oddelení s ňou boli spokojní, správanie posledného z nich, ktorý je vedúci audiovizuálneho oddelenia, sa voči nej od konca roka 2011 a ešte viac v priebehu roka 2012 zmenilo. Toto správanie pretrvávalo aj po tomto období, v prejednávanej veci od decembra 2012 do septembra 2014. Konkrétne, tento vedúci oddelenia sa správal nevhodne s cieľom systematicky ju ohovárať a jeho nevhodné správanie bolo založené na kritike, ktorú vznášal hlavne pred tretími osobami, či už v jej prítomnosti alebo bez nej a niekedy aj písomne. Hlavná kritika, ktorú jej adresoval, bola zameraná priamo na jej osobu, najmä na jej údajné povahové problémy a údajnú aroganciu. Vedúci oddelenia jej tak systematicky pripomínal, že je jej nadriadeným a že sa mu musí podriadiť, rovnako ako ju opakovane žiadal, aby odôvodnila svoje konanie, avšak bez toho, aby z odôvodnení, ktoré v rámci odpovede poskytla, vyvodil závery. Taktiež ju vystavoval tlaku tým, že jej hrozil, že ukončí jej pracovný pomer alebo prinajmenšom, že nebude žiadať o predĺženie jej pracovnej zmluvy ako zmluvného pomocného zamestnanca. Keď sa s ňou rozprával, používal najmä výraz „Kto si myslíte, že ste, pani markíza?“ a vytýkal jej jej „povahové problémy“. Žalobkyňa však naopak vedúcemu oddelenia vytýka, že reagoval neodôvodnene.

125

Žalobkyňa sa napríklad domnieva, že je legitímne, že sa v e‑maile z 25. októbra 2011 sťažovala na nedostatok koordinácie vedúceho audiovizuálneho oddelenia pri zavedení osobitného konania pre rozhodovanie o žiadostiach médií, ktorými sa má najskôr zaoberať sekcia audiovizuálneho oddelenia, ktorý koordinuje žalobkyňa.

129

Žalobkyňa poukazuje aj na výmenu e‑mailov z 19. marca 2012, ktoré sa týkajú porady o podujatí „Rabat [(Maroko)] – Euromed“, ktorú zvolala osoba z iného úseku a na ktorú sa napokon dostavila len jedna zo štyroch osôb, ktoré pracujú na Newsdesk Hotline. V tejto súvislosti vyjadruje poľutovanie nad výhradou vedúceho audiovizuálneho oddelenia voči trom chýbajúcim osobám, vrátane žalobkyne, uvedenú v e‑maile, v ktorom zdôraznil, že je zbytočné zvolávať koordinačné stretnutia, aby sa na nich napokon zúčastnili tri osoby, konkrétne on sám, osoba, ktorá stretnutie zvolala, a jediná osoba z Newsdesk Hotline, ktorá sa na toto stretnutie dostavila. Pre tento typ stretnutí však bolo podľa žalobkyne zvykom, že túto službu zastupovala len jedna osoba, takže na rozdiel od toho, čo navrhoval vedúci oddelenia vo svojom e‑maile týkajúcom sa výhrady, prítomnosť ďalších troch osôb, vrátane nej samotnej, nebola potrebná.

130

Žalobkyňa vyjadruje poľutovanie aj nad tónom a obsahom vymenených e‑mailov z 8. mája 2012. Žalobkyňa v tejto súvislosti v prvom e‑maile, ktorý poslala vedúcemu audiovizuálneho oddelenia, pričom do kópie pridala osem osôb a jednu službu, dodatočne požiadala jedného z týchto príjemcov o toto:

„[X], mohol by si v budúcnosti predtým, ako prepošleš e‑mail s chýbajúcimi alebo neúplnými informáciami týkajúcimi sa môjho úseku, počkať, kým dokončíme náš prieskum a konzultácie s dotknutými účastníkmi.“

131

133

Podľa žalobkyne vedúci audiovizuálneho oddelenia na porade oddelenia, ktorá sa konala 10. mája 2012 a ktorej predmetom bola diskusia o problémoch, ktoré na oddelení existovali, a návrh ich riešení, na ňu priamo útočil tým, že ju otvorene a výlučne kritizoval, pričom ju obvinil z toho, že zadržiavala informácie a že nepreukázala, že má tímového ducha, a preto ju v konečnom dôsledku obvinil z toho, že je zodpovedná za nefunkčnosť oddelenia. Taktiež ju osobne napadol tým, že jej kládol otázky o iných témach, ktoré nijako nesúviseli s koordináciou troch úsekov oddelenia, a bez toho, aby jej dal príležitosť odpovedať. Pán Y v e‑maile s názvom „Dôverné“, ktorý poslal vedúcemu audiovizuálneho oddelenia 12. mája, okrem iného uviedol, že „sa vrátil domov so stiahnutým žalúdkom a že zle spal“. Podľa tejto osoby „bola táto porada veľmi tvrdá a v rámci irelevantných poznámok vybočila zo svojho kontextu“ a pýtal sa „ako si [žalobkyňa] dokázala ustrážiť svoje emócie a pokoj“. Žalobkyňa bola nasledujúci deň po tejto porade práceneschopná.

134

Žalobkyňa poukazuje ešte na jednu udalosť, ktorá sa stala v novembri 2012 a ktorá sa týkala nahradenia jednej kolegyne v službe pre akreditácie audiovizuálneho oddelenia počas obedňajšej prestávky, ktorá mala počas návštevy šestnástich hláv štátov alebo predsedov vlád pri príležitosti podujatia s názvom „Friends of Cohesion“ sama zabezpečovať prijímanie novinárov do Parlamentu. Vedúci oddelenia sa v priebehu dňa správal k žalobkyni pohŕdavo z dôvodu, že členovia Newsdesk Hotline nezabezpečili náhradu, ktorú požadoval, aby mohla ísť ich kolegyňa, pani Z, na obedňajšiu prestávku. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že 4. októbra 2012 si s pani Z vymenili e‑maily na účely zabezpečenia pomoci, ktorá by jej umožnila na takú prestávku odísť.

137

Žalobkyňa tiež tvrdí, že vedúci oddelenia kritizoval prácu tímu, ktorý koordinovala aj v jej neprítomnosti, najmä na dvoch poradách, čo žalobkyňa uviedla v e‑maile z 12. novembra 2013, v ktorom vyjadrila svoje sklamanie nad takýmto správaním vedúceho oddelenia. V tejto súvislosti navyše predložila najmä výmenu e‑mailov z 18. marca 2014 medzi pánom Y a vedúcim audiovizuálneho oddelenia, v ktorom pán Y uviedol, že sa domnieva, že „predmetom porady, [ktorá sa konala 17. marca 2014, bolo] lynčovanie a ohováranie neprítomných osôb [a] úseku“. Na jednej strane navyše predložila e‑mail bývalej sekretárky vedúceho audiovizuálneho oddelenia, ktorá v rámci svojho preradenia na inú službu, napísala toto:

„Moja skúsenosť z audiovizuálneho oddelenia?! Je to ako byť závislý na heroíne: užívame drogy, pričom veríme…, že nájdeme raj, zatiaľ čo klesáme čoraz hlbšie do pekla. Nikdy som nebola taká šťastná, že som sa z toho dostala.“

138

Žalobkyňa na druhej strane v stručnom e‑maile z 27. januára 2015 poukazuje na to, že jedna asistentka vedúceho audiovizuálneho oddelenia na znak nespokojnosti spôsobenej správaním tohto vedúceho oddelenia odstúpila z funkcie.

139

142

Navyše vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú majú inštitúcie pri organizácii svojich služieb, nemôžu ani administratívne rozhodnutia o otázkach týkajúcich sa organizácie služieb, aj keď je ťažké s nimi súhlasiť, ani nezhody s administratívou v týchto istých otázkach, samy osebe preukazovať existenciu psychického obťažovania (pozri rozsudok zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 98 a citovanú judikatúru).

143

Skutočnosti uvádzané v prejednávanej veci síce odhaľujú konfliktný vzťah v problematickom administratívnom kontexte, ale nepotvrdzujú konania, ktoré majú nevhodnú alebo neprimeranú povahu, keďže doložené vyjadrenia a správanie preukazujú nanajvýš problematické alebo dokonca nešikovné riešenie konfliktnej situácie vedúcim audiovizuálneho oddelenia.

144

To, že tón vedúceho oddelenia sa totiž môže v niektorých týchto e‑mailoch z jazykového alebo štylistického hľadiska občas javiť ako nie úplne bežný alebo ako slabo prepracovaný bez toho, aby bol neprimeraný, sa musí však vnímať v kontexte problémov vo fungovaní služby v dôsledku jej reštrukturalizácie.

148

Pokiaľ však ide o e‑mail z 26. septembra 2011, bez ohľadu na vysvetlenia, ktoré neskôr poskytla žalobkyňa a v súvislosti s ktorými vedúci audiovizuálneho oddelenia nemal, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nevyhnutne povinnosť, aby sa v stanovenej lehote písomne vyjadril, tento vedúci oddelenia dal len na vedomie sťažnosť kolegyne z inej služby, ktorá sa týkala nedostatku podpory zo strany žalobkyne a ostatných členov Newsdesk Hotline. Podobná výhrada urobená primerane by sa vonkajšiemu nestrannému a rozumnému pozorovateľovi nezdala neprimeraná alebo hodná kritiky.

149

Pokiaľ ide o e‑mail z 19. januára 2012, zdá sa, že pokiaľ žalobkyňa prevzala iniciatívu a riaditeľovi riaditeľstva pre médiá, ktorý je nadriadený vedúceho audiovizuálneho oddelenia, poskytla informácie bez toho, aby sa obrátila na vedúceho audiovizuálneho oddelenia, nebolo nevhodné, aby jej to tento vedúci oddelenia vytkol a primeraným spôsobom jej pripomenul svoje požiadavky, podľa ktorých majú členovia oddelenia konať spoločne a pod jeho vedením, aj keď je pravda, že pokiaľ ide o tón tohto e‑mailu, mohol si z formálneho hľadiska dávať väčší pozor. V tejto súvislosti nie je okolnosť, že žalobkyňa mala príležitosť alebo zvyk v minulosti a neskôr komunikovať priamo s dotknutým riaditeľom, relevantná, ak je nesporné, že vedúci oddelenia, ktorý je jej priamym nadriadeným, mohol z tohto titulu od nej vyžadovať, aby konala v rámci kolektívu.

150

Pokiaľ ide o výmenu e‑mailov z 28. februára 2012, treba uviesť, že žalobkyňa vo svojom e‑maile, ktorý poslala o 11:04, informovala vedúceho audiovizuálneho oddelenia o tom, že „je potrebné, aby niekto z EbS… oznamoval [Newsdesk Hotline] zmeny alebo pochybnosti, aby mali voči [svojim] ‚zákazníkom‘ dôveryhodné informácie“. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vyžadovala, aby osoba z oddelenia, ktoré je poverené EbS, v reálnom čase informovala Newsdesk Hotline o týchto zmenách, pričom sa domnievala, že je nevyhnutné a žiaduce, aby bola touto úlohou poverená tretia osoba, nebolo nevhodné, aby jej vedúci oddelenia odpovedal, že z jeho uhla pohľadu ako nadriadeného, ktorý je zodpovedný za Newsdesk Hotline, ako aj za EbS, by mala byť touto úlohou poverená jedna zo štyroch osôb z Newsdesk Hotline.

Pokiaľ ide o výmenu e‑mailov z 8. mája 2012, treba uviesť, že žalobkyňa v e‑maile, ktorý pôvodne poslala vedúcemu audiovizuálneho oddelenia, ôsmim ďalším osobám a jednej službe, priamo obvinila kolegu z inej služby, že šíri neúplné informácie týkajúce sa Newsdesk Hotline. Takéto tvrdenie uvedené v e‑maile, ktorý bol zaslaný viacerým príjemcom, však mohla osoba, ktorej sa týkalo, vnímať ako hanobenie kvality jej práce, hoci žalobkyňa vzhľadom na svoje úlohy a platovú triedu nebola vôbec v pozícii nadriadenej, ktorá by ju tak oprávňovala posúdiť a vyjadrovať sa k pracovnému výkonu tejto osoby. Každý úradník alebo zamestnanec sa musí navyše nielen zdržať neopodstatneného spochybňovania autority jeho nadriadených, ale musí taktiež preukázať mieru a obozretnosť najmä pri výbere viacerých príjemcov e‑mailov, pokiaľ ide o zasielanie e‑mailov, ktoré je súčasťou takého postupu alebo ktoré má za cieľ spochybniť kvalitu práce jedného z kolegov.

154

Za týchto podmienok, aj keď mohol vedúci audiovizuálneho oddelenia použiť formálnejší výraz ako „treba prestať chcieť odkazovať každého do patričných medzí“, nič to nemení na tom, že bolo vhodné a legitímne, aby žalobkyni vysvetlil, že prekročila hranice svojich právomocí, pričom obvinenú osobu ubezpečil o kvalite jej pracovného výkonu, ktorého hodnotenie prináležalo v prvom rade tomuto vedúcemu oddelenia. Navyše hoci žalobkyňa vyslovila výhradu na adresu pána X vo forme pokynu obsiahnutého v e‑maile, ktorý poslala viacerým príjemcom, vedúci oddelenia si dal záležať na tom, aby svoju odpoveď poslal len žalobkyni, pánovi X a osobe, ktorá bola zodpovedná za plánovanie zdrojov produkcie.

Navyše a v každom prípade pracovný pomer žalobkyne na jednej strane trval, jej pracovná zmluva bola predĺžená a z bodu 94 rozsudku z 24. apríla 2017, HF/Parlament ( T‑584/16 , EU:T:2017:282 ) predovšetkým vyplýva, že vedúci oddelenia urobil všetko potrebné na to, aby boli pracovné zmluvy osôb, ako je žalobkyňa, predĺžené o ďalší celý rok, a pokiaľ to bolo možné v rámci svojich právomocí, snažil sa docieliť predĺženie ich zamestnania na oddelení na dlhšiu dobu ako predtým. Na druhej strane, aj keď tón e‑mailu z 13. novembra 2012, ktorý bol poslaný všetkým spolupracovníkom Newsdesk Hotline, sa môže zdať neformálny, a hoci nemožno vylúčiť, že vedúci oddelenia naznačil na porade uvedenej v tomto e‑maile, že by mohol posúdiť vhodnosť predĺženia pracovných zmlúv dočasných zamestnancov podľa toho, či rešpektujú jeho pokyny, nie je nevyhnutne neprimerané, aby mohol nadriadený vyjadriť svoju nespokojnosť so správaním a kvalitou pracovného výkonu svojich podriadených.

– O celkovom posúdení sporného správania

158

160

Všeobecný súd navyše v tejto súvislosti uvádza, že výhrady vedúceho audiovizuálneho oddelenia, ktoré vyjadril v e‑mailoch alebo na poradách, neboli adresované výlučne žalobkyni a že ako nadriadený bol oprávnený zadávať pokyny, pripomínať ich, a ak by tomu tak bolo, vyjadriť svoju nespokojnosť, pokiaľ ide o úroveň a kvalitu pracovného výkonu členov oddelenia, vrátane pracovného výkonu žalobkyne. Okrem toho, hoci pracovné prostredie na audiovizuálnom oddelení nebolo nevyhnutne najlepšie, ako to naznačujú odchody dvoch spolupracovníkov vedúceho audiovizuálneho oddelenia, neumožňuje to preukázať existenciu psychického obťažovania voči žalobkyni. Dokumenty, ktoré poskytla žalobkyňa, ako aj zápisnice o výsluchoch svedkov, napokon naznačujú, že ona sama mohla prispievať k napätiu, ktoré uviedol OOUPZ v napadnutom rozhodnutí vykladanom v spojení s listom z 8. decembra 2015, napríklad prostredníctvom jej e‑mailov z 25. septembra 2011, ako aj z 28. februára a 8. mája 2012.

161

Pokiaľ ide o zápisnice o výsluchoch svedkov, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, spôsob, akým boli svedecké výpovede prepísané na účely potrieb takéhoto dokumentu, konkrétne vypracovania stanoviska poradného výboru, neumožňuje konštatovať, že boli urobené neúplne, ani to, že nemohli slúžiť ako dostatočný vecný dôkaz v rámci posúdenia tohto žalobného dôvodu. Poradnému výboru nemôže vytýkať najmä to, že formuloval nejasné alebo irelevantné otázky, hoci pri vedení administratívneho vyšetrovania, ktoré mu zveril OOUPZ, disponoval širokou mierou voľnej úvahy.

162

Niektoré svedecké výpovede majú za cieľ potvrdiť dôvodnosť niektorých tvrdení žalobkyne, pokiaľ ide o silnú osobnosť vedúceho audiovizuálneho oddelenia, jeho určitú agresivitu voči žalobkyni a existenciu problémov vo vzťahoch medzi vedúcim oddelenia a ostatnými spolupracovníkmi jeho oddelenia, z ktorých však nikto nepodal žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku. Rovnaký alebo dokonca vyšší počet svedeckých výpovedí naopak poukazuje na nevhodné správanie žalobkyne, ktoré potvrdzuje dôvodnosť kritiky vedúceho oddelenia voči nej, rovnako ako aj na existenciu pracovných sporov medzi žalobkyňou a ostatnými spolupracovníkmi audiovizuálneho oddelenia, jej sklon k zadržiavaniu informácií, aby sa stala v rámci fungovania Newsdesk Hotline a audiovizuálneho oddelenia nenahraditeľnou, jej nevôľu podať pomocnú ruku ostatným úsekom audiovizuálneho oddelenia alebo dokonca jej agresivitu a klamstvá o niektorých jej pracovných výkonoch. Niektoré svedecké výpovede navyše uvádzajú, že kritika vedúceho oddelenia nebola zameraná osobitne na žalobkyňu, ale na fungovanie a výkon úseku Newsdesk Hotline, ktorý de facto koordinovala.

164

Okolnosť, že vedúci audiovizuálneho oddelenia bol informovaný o tom, že žalobkyňa podala žiadosť o pomoc a že na porade úseku, ktorá sa konala 13. januára 2015, o tom informoval členov svojho oddelenia, nespochybňuje tento záver. V zásade je totiž určite vhodnejšie, aby OOUPZ predovšetkým neinformoval údajného obťažovateľa ani ďalšie tretie osoby o tom, že bola podaná žiadosť o pomoc, ani o tom, kto ju podal, aby tak bola zabezpečená ochrana údajnej obete, ako aj odbornej integrity údajného obťažovateľa. Keďže však služobný poriadok v tejto oblasti nestanovuje žiadne osobitné ustanovenie, ak bolo v súvislosti s údajnou obeťou prijaté opatrenie na preloženie rovnako ako v prejednávanej veci, OOUPZ môže v každom prípade v rámci rozhodovania o žiadosti o pomoc rozhodnúť, že bude o existencii tejto žiadosti informovať osobu, ktorá bola v takejto žiadosti obvinená, pokiaľ zverejnenie tejto informácie neohrozí účinnosť vyšetrovania, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Okrem toho členovia audiovizuálneho oddelenia museli byť v prejednávanej veci skôr či neskôr nevyhnutne informovaní o existencii administratívneho vyšetrovania, keďže boli vyzvaní, aby pred poradným výborom vypovedali ako svedkovia.

166

Z toho vyplýva, že výhrada žalobkyne, prostredníctvom ktorej v rámci tohto žalobného dôvodu vytýka „zjavne nesprávne posúdenie“ zo strany OOUPZ a porušenie článku 12a služobného poriadku, sa musí zamietnuť.

– O ostatných výhradách

167

Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa povinnosti starostlivosti OOUPZ, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, hoci mal tento orgán síce povinnosť preskúmať žiadosť o pomoc otvorene, povinnosť starostlivosti, ktorú má, však nevyžadovala, aby preukázal väčšiu otvorenosť z dôvodu, že žalobkyňa predložila lekárske potvrdenia, ktoré preukazujú, že bola práceneschopná z dôvodu „vyhorenia“ alebo dokonca, že bola vystavená situácii psychického obťažovania. OOUPZ mal totiž naďalej povinnosť preskúmať túto žiadosť o pomoc so zreteľom na definíciu uvedenú v článku 12a ods. 3 služobného poriadku. V tejto súvislosti však z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci mohli lekárske potvrdenia predložené žalobkyňou preukázať, že žalobkyňa mala psychické problémy, napriek tomu však nemohli preukázať, že uvedené problémy boli nevyhnutne výsledkom psychického obťažovania v zmysle služobného poriadku, keďže pri závere o existencii takéhoto obťažovania sa konzultovaní lekári nevyhnutne opierali výlučne o opis pracovných podmienok v Parlamente, ktorý im poskytla žalobkyňa (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. decembra 2008, K/Parlament, F‑15/07 , EU:F:2008:158 , bod 41 , a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 127 ) a že v každom prípade neboli povinní uplatniť definíciu uvedenú v článku 12a ods. 3 služobného poriadku.

169

Napokon, pokiaľ sa žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu snaží spochybniť zákonnosť rozhodnutia o nepredĺžení jej pracovnej zmluvy, a nie, ako tvrdí, o prepustení, treba konštatovať, že toto tvrdenie je vzhľadom na právnu silu rozhodnutej veci vyplývajúcu z rozsudku z 24. apríla 2017, HF/Parlament ( T‑584/16 , EU:T:2017:282 ) zjavne neprípustné.

Žalobkyňa navyše požaduje dodatočnú sumu vo výške 20000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezrovnalostí, ktoré ovplyvnili vyšetrovacie konanie, v prejednávanej veci pokiaľ ide o prácu poradného výboru.

173

Žalobkyňa sa totiž domnieva, že OOUPZ pri rozhodovaní o žiadosti o pomoc porušil zásadu primeranej lehoty a že poradný výbor, ktorému napriek tomu, že vec predložila za podmienok, ktoré boli v súlade s flexibilnými požiadavkami stanovenými v interných pravidlách v oblasti obťažovania, navyše uvedené pravidlá nerešpektoval, a najmä ju nevypočul v lehote desiatich dní stanovenej v uvedených pravidlách a nesnažil sa ju v skutočnosti kontaktovať pred 3. marcom 2015. Taktiež kritizuje časový harmonogram výsluchov svedkov, ktoré vykonal poradný výbor, pričom uvádza najmä to, že medzi jej výsluchom, ktorý sa konal 25. marca 2015, a výsluchom posledných svedkov, ktorý sa konal 6. októbra 2015, uplynulo viac ako šesť mesiacov. Dodáva, že OOUPZ sa v rozhodnutí zo 4. februára 2015 predovšetkým nesprávne domnieval, že spis bol uzavretý. Napokon žalobkyňa podľa nej utrpela aj nemajetkovú ujmu z dôvodu, že na výsluchoch, ktoré vykonal poradný výbor, boli prítomné osoby, ktoré neboli súčasťou tohto výboru a ktorým tak boli sprístupnené dôverné informácie, ktoré sa jej týkali.

174

Parlament navrhuje zamietnuť návrhy na náhradu škody, pričom zdôrazňuje, že v prejednávanej veci OOUPZ bez zbytočného odkladu prijal opatrenia pomoci tým, že rozhodol o preradení žalobkyne, ktorá bola pritom práceneschopná, a o začatí administratívneho vyšetrovania. Navyše sa domnieva, že žalobkyňa nepredložila sťažnosť poradnému výboru v zmysle interných pravidiel v oblasti obťažovania vzhľadom na to, že predsedovi poradného výboru bola žiadosť o pomoc zaslaná OOUPZ doručená v kópii len ako vedúcemu oddelenia pre ľudské zdroje riaditeľstva pre zdroje GR pre personál, a nie ako predsedovi poradného výboru. Parlament sa napokon domnieva, že žalobkyňa neuviedla, ktoré dôverné informácie boli sprístupnené tretím osobám.

178

Ďalej treba konštatovať, že žalobkyňa poslala žiadosť o pomoc generálnemu tajomníkovi, pričom predsedu poradného výboru, predsedu Parlamentu a generálneho riaditeľa pre personál pridala len do kópie. Z toho vyplýva, že žalobkyňa poskytla kópiu žiadosti o pomoc týmto trom osobám len na informatívne účely. Žalobkyňa preto nemôže tvrdiť, že svoj prípad predložila poradnému výboru riadne. Nemôže vytýkať Parlamentu, že nedohliadal na to, aby tento interný orgán, ktorý je odlišný od OOUPZ, rešpektoval interné pravidlá v oblasti obťažovania, najmä povinnosť poradného výboru, ako je uvedená v článku 11 uvedených pravidiel, prijať údajnú obeť v lehote desiatich dní po podaní jej žiadosti.

179

Pokiaľ ide o dĺžku rozhodovania o žiadosti o pomoc, ktorá bola podaná 11. decembra 2014, toto rozhodovanie trvalo približne 18 mesiacov, čo predstavuje dlhšiu dobu. Treba však predovšetkým konštatovať, že generálny riaditeľ pre personál poskytol vo svojich listoch zo 4. februára a 4. marca 2015 nepresné alebo dokonca protichodné odpovede, pokiaľ ide o prijatie implicitného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc. Vzhľadom na to generálny tajomník neskôr v rozhodnutí z 20. augusta 2015 v rámci odpovede na sťažnosť žalobkyne v tejto súvislosti v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných konštatoval, že informácie, ktoré poskytol OOUPZ, boli chybné. Tento aspekt sporu už okrem toho odôvodnil povinnosť Parlamentu nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament ( T‑570/16 , EU:T:2017:283 ).

183

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého boli dôverné informácie, ktoré sa jej týkali, sprístupnené osobám, ktoré neboli členmi poradného výboru, okrem toho, že nie je ničím potvrdené, Všeobecný súd uvádza, že vzhľadom na zápisnice o výsluchoch svedkov sa zdá, že všetky osoby, ktoré boli prítomné, boli riadnymi alebo náhradnými členmi poradného výboru, ktorý má celkovo deväť členov a dvoch tajomníkov. Preto sa tvrdenie v tejto súvislosti musí zamietnuť ako nedôvodné.

184

Z uvedeného vyplýva, že návrhy na náhradu škody sa musia zamietnuť.

185

Preto sa žaloba musí zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodná.

Všeobecný súd v prejednávanej veci uvádza, že OOUPZ žalobkyni neposkytol stanovisko poradného výboru na účely predloženia jej pripomienok z dôvodov uvedených v liste z 8. decembra 2015 na podporu zamietnutia žiadosti o pomoc. Navyše pokiaľ ide o otázku, či mal generálny riaditeľ pre personál a generálny tajomník k dispozícii toto stanovisko, ako aj zápisnice o výsluchoch svedkov, ktoré vykonal poradný výbor, na účely prijatia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, Parlament poskytol zjavne protichodné odpovede, ako správne uviedla žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 26. marca 2018. Zatiaľ čo Parlament totiž vo svojich odpovediach na tú istú otázku Všeobecného súdu, konkrétne v odpovedi z 15. decembra 2017 a na pojednávaní, v tejto súvislosti uviedol, že predseda poradného výboru ich informoval len ústne, generálny tajomník 7. marca 2018 v rámci odpovede na výslovnú žiadosť Všeobecného súdu formulovanú po skončení pojednávania a bez ohľadu na chybu v dátume, na ktorú poukázala žalobkyňa, napokon potvrdil, že on sám a generálny tajomník pre personál mali k dispozícii stanovisko poradného výboru a zápisnice o výsluchoch svedkov.

188

Za týchto podmienok sa Všeobecný súd domnieva, že správanie Parlamentu odôvodňuje to, aby znášal svoje vlastné trovy konania a aby bol navyše povinný nahradiť jednu štvrtinu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

Pelikánová

Valančius

Nihoul

Svenningsen

Öberg

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. júna 2018.

O návrhoch na zrušenie

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, článku 41 Charty základných práv, práva byť vypočutý a zásady kontradiktórnosti

– Predbežné úvahy o rozhodovaní o žiadosti o pomoc podanej na základe služobného poriadku

– O povinnosti OOUPZ poskytnúť žalobkyni stanovisko poradného výboru pred prijatím napadnutého rozhodnutia

– O povinnosti OOUPZ poskytnúť žalobkyni zápisnice o výsluchoch svedkov pred prijatím napadnutého rozhodnutia

– Dôsledky porušenia práva byť vypočutý založeného na neposkytnutí stanoviska poradného výboru v konaní pred podaním žaloby

– O ostatných výhradách

O návrhoch na náhradu škody

O trovách

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.